1Sžfk/59/2021

1. Krajský súd v Trnave (ďalej len „správny súd“) napadnutým rozsudkom postupom podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného č. 101796421/2019 z 23. júla 2019 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“), ktorým žalovaný postupom podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „Daňový poriadok“) potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Trnava (ďalej aj „správca dane“)

V zdaňovacom období apríl 2015 si žalobca uplatnil nárok na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH z faktúr vystavených spoločnosťou DAREC, a.s. Správca dane nárok na odpočítanie dane sťažovateľovi neuznal s poukazom na neexistenciu splnenia hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane keďže v zistenom fakturačnom reťazci GLOBAL AGENCY, spol. s r.o. --- QUIRINIUS, s.r.o. --- Milbery s. r. o. --- DAREC, a.s. --- žalobca nebola preukázaná reálna existencia tovaru - pohybu tovaru medzi spoločnosťami, s čím sa stotožnil v napadnutom rozhodnutí i žalovaný.

5. Nesúhlasil so závermi žalovaného pokiaľ ide o prepojenosť na obchode zúčasnených spoločností a podľa jeho názoru vykonané dokazovanie i svedecká výpoveď preukazujú, že k obchodom reálne došlo, keď boli riadne zaúčtované.

subjektov, e. predložené dôkazy preukazujú uskutočnenie deklarovaných zdaniteľných plnení, f. poukazoval na právny názor Najvyššieho súdu SR deklarovaný v rozhodnutí sp.zn. 3Sžf/1/ 2011, podľa ktorého dôkazné bremeno daňového subjektu nie je absolútne a na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u dodávateľa alebo jeho subdodávateľov znáša dôkazné bremeno i prípadnú núdzu správca dane, g. žalobca disponuje relevantnými účtovnými dokladmi, potvrdeniami a dokladmi, ktorými bola jeho dôkazná povinnosť naplnená, namietajúc že správca dane ako aj žalovaný sa s nimi nesprávne vysporiadal, a h. argumentoval právnym názorom Najvyššieho súdu SR vysloveným v rozhodnutí sp.zn. 5Sžf/22/2009 a Európskeho súdneho dvora v rozhodnutiach C-354/03, C-355/03 a C-484/03 (Optigen) a C-439/04, C-440/04 (Kittel).

Podľa krajského súdu zistené dôkazy boli v zásadných otázkach týkajúcich sa deklarovaných dodávok vzájomne rozporné a ktoré preto bez pochybností nepotvrdzujú, že sa zdaniteľné obchody uskutočnili tak, ako deklarujú predložené faktúry a preto bolo správcom dane dôvodne spochybnené uskutočnenie zdaniteľných obchodov.

hodnoty.

8. Proti rozsudku správneho súdu podal žalobca v procesnom postavení sťažovateľa (ďalej len „sťažovateľ“) prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu riadne a včas kasačnú sťažnosť z dôvodov podľa § 440 ods. 1 písm. f/ a g/ zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) a navrhol, aby kasačný súd zrušil rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 9. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti uviedol, že správny súd svoje závery neodôvodnil a len sa priklonil k názoru žalovaného. Trval na skutočnosti, že riadne preukázal všetky tvrdené skutočnosti, všetky na obchodovaní zúčastnené spoločnosti boli v čase obchodovania so sťažovateľom v poriadku, všetky obchody prebiehali štandardne a faktúry boli riadne uhradené. Nesúhlasíl s tým, aby niesol zodpovednosť za správanie sa svojich obchodných partnerov, keď preložil dôkazy, ktoré prerukazujú jeho tvrdenia. 10. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Sžf/22/2009 a uviedol, správca dane i žalovaný svoje zistenia opreli o skutkové zistenia a nedostatky na strane iného subjektu ako je sťažovateľ. 11. Nesúhlasil so stanoviskom správneho súdu o svojej participácii na daňovom podvode a tvrdil, že v daňovom konaní vyvinul maximálnu možnú spoluprácu a predložil všetky jemu dostupné doklady. Nesúhlasil ani s vyhodnotením svedeckých výpovedí zo strany krajského súdu a nie je pravdou že by boli rozporuplné. 12. Prvostupňové ako i napadnuté rozhodnutie sťažovateľ považoval za nedostatočne odôvodnené keďže v nich nebolo vysvetlené, akými úvahami boli vedení pri hodnotení dôkazov a namietal nedostatočné vyrovnanie sa s námietkami a návrhmi účastníkov konania. 13. Sťažovateľ mal za to, že pokiaľ by aj bol súčasťou podvodného reťazca, skutočnosť, že s predmetnými spoločnosťami obchodoval, automaticky nezakladá prezumpciu jeho viny. Všetky obchody sťažovateľa s predmetnými spoločnosťami prebiehali štandardne a úhrady faktúr boli tiež riadne realizované. Podľa sťažovateľa výsledky dokazovania dostatočne preukazujú realizáciu dodávok jemu a následne aj jeho odberateľom. Sťažovateľ si tak splnil svoju dôkaznú povinnosť a skutkový, ako aj právny stav riadne preukázal. 14. Poukázal na súdnu prax, a to najmä na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Sžf/1/ 2011 a sp.zn. 5Sžf/22/2009 a na rozsudky Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 2S/78/2019 a sp.zn. 5S/193/2016. 15. Žalovaný vo svojom vyjadrení z 12. októbra 2020 uviedol, že námietky žalobcu uvedené v kasačnej sťažnosti sú obdobné ako námietky uvedené v správnej žalobe. Preto odkázal na

odôvodnenie

žalovaného rozhodnutia i na vyjadrenie k žalobe, v ktorom sú podrobne uvedené všetky okolnosti vyrubenia rozdielu dane, právne posúdenie a zotrvával v plnom rozsahu na svojich vyjadreniach a záveroch v danej veci.

16. V zmysle čl. 154g ods. 4 a 6 Ústavy v spojení s § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „zákon č. 757/2004 Z.z.“) odo dňa 1. augusta 2021 začal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky činnosť a stal sa príslušným na konanie vo všetkých veciach, v ktorých do 31. júla 2021 konali senáty správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v medziach dôvodov podanej kasačnej sťažnosti podľa § 440 SSP, kasačnú sťažnosť prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky www.nssud.sk podľa § 137 ods. 4 SSP v spojení s § 452 ods. 1 SSP.

Kasačný súd vyhodnotil rozsah a dôvody kasačnej sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku Krajského súdu v Trnave po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho a súdneho spisu dospel k záveru, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v dôvodoch napadnutého rozsudku, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie výroku rozsudku. S týmito sa kasačný súd stotožňuje v celom

61. Zákon o DPH vyžaduje na vznik nároku na odpočítanie dane súčasné splnenie tak materiálnych, ako aj formálnych podmienok, teda daňový subjekt musí preukázať, že faktúry, prípadne iné listiny, na základe ktorých si uplatňuje odpočet dane, presne odrážajú skutočne realizované plnenia.

62. Kasačný súd má za to, že sťažovateľ v konaní opakovane uplatňoval prakticky totožné námietky a ani v samotných sťažnostných bodoch neuviedol žiadne skutočnosti, ktorými by aspoň spochybnil podrobne zdôvodnené závery správneho súdu prezentované v napadnutom

63. K sťažnostnému bodu, ktorým sťažovateľ namietal neprimerané zaťaženie dôkazným bremenom i za iné daňové subjekty, na ktoré nemá dosah, kasačný súd uvádza, že judikatúra vo veci preukazovania uskutočnenia zdaniteľného plnenia je rozsiahla a jasne sa ustálila v tom, že nepostačuje predložiť formálne doklady (napr. faktúry či dodacie listy), ak správca dane nadobudne na základe vykonaných dôkazov dôvodnú a objektívne podloženú pochybnosť o reálnosti zdaniteľného obchodu a vyzve daňový subjekt na predloženie ďalších dôkazov. Sťažovateľ odkazoval na dnes už prekonanú judikatúru, navyše závery tam ustálené nie je možné v prejednávanej veci aplikovať aj preto, že v daňovom konaní nebola bez pochybností preukázaná ani samotná existencia tovaru, ktorý mal byť predmetom dodávok.

65. Podľa názoru kasačného súdu sa správny súd v odôvodnení napadnutého rozsudku starostlivo vysporiadal s argumentáciou sťažovateľa o ním predložených dokladoch, ako aj s namietanými výpoveďami. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s posúdením veci správnym súdom po právnej stránke nestotožňuje, ešte nespôsobuje nepreskúmateľnosť kasačnou sťažnosťou napadnutého rozsudku či jeho nedostatočné odôvodnenie.“

Pokiaľ vyššie uvedené hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane nie sú splnené, pričom dôkazné bremeno je na osobe, ktorá si právo na odpočítanie dane uplatňuje (sťažovateľovi), právo na odpočítanie dane môže byť odopreté.

222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „zákon o DPH“). Platiteľ dane (sťažovateľ) si môže v zmysle zákona o DPH odpočítať daň: · dňom vzniku daňovej povinnosti (§ 49 ods. 1 zákona o DPH), · daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru (§ 19 ods. 1 zákona o DPH) služby (§ 19 ods. 2 zákona o DPH), · daň, ktorej odpočet si platiteľ dane uplatňuje musí byť voči nemu uplatnená iným platiteľom dane z tovarov alebo služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané (§ 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH), · zároveň musí disponovať faktúrou od platiteľa dane, od ktorého mu bol tovar dodaný (§ 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH), čo je však formálnou a nie hmotnoprávnou podmienkou na odpočítanie dane. 21.

V prejednávanej veci okrem pochybností spôsobených výpoveďami svedkov najmä nebol preukázaný pôvod tovaru a ani jeho preprava a ani neboli predložené skladové evidencie tovaru. Sťažovateľ si svoju dôkaznú povinnosť následne nesplnil. Kasačný súd preto taktiež konštatuje, že sťažovateľ pochybnosti správcu dane ohľadom dodania tovarov od spoločnosti DAREC, a.s. nevyvrátil a preto si nesplnil svoju dôkaznú povinnosť, čoho dôsledkom bol záver správcu dane a žalovaného o nesplnení hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane sťažovateľom.

Daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Z uvedeného vyplýva, že je to práve správca dane, kto rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie doplní, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy. V zmysle týchto zásad sú príslušné správne orgány povinné postupovať. V nadväznosti na vyššie uvedené kasačný súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 14. novembra 2018, sp. zn. I. ÚS 377/2018-53, v zmysle ktorého ,,Daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov preukázateľne

Týmto spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej“.

24. Kasačný súd v tejto otázke opäť poukazuje na obdobnú vec sťažovateľa, o ktorej kasačný súd rozhodol rozsudkom sp.zn. 4Sfk/8/2021 zo dňa 28. februára 2023, ktorým kasačnú sťažnosť sťažovateľa zamietol. Keďže sa kasačný súd stotožnil i s týmto právnym posúdením v danej veci, a zároveň išlo o obdobnú vec, poukazuje i na toto rozhodnutie, z ktorého odôvodnenia vyplýva, že:

Správny súd zhodne s orgánmi finančnej správy uzavrel, že bolo preukázané, že v predmetnom prípade zjavne nedošlo k reálnemu dodaniu tovaru, nakoľko nie je potvrdený samotný pôvod tovaru a rovnako nie je preukázané ani kde deklarovaný tovar skončil a teda priamemu dodávateľovi nevznikla daňová povinnosť, čo je základná podmienka pre uplatnenie odpočítania dane v zmysle zákona o DPH (§ 19 ods. 2). Z rozhodnutia žalovaného jasne vyplýva, že ani nekontaktnosť spoločností v obchodnom reťazci nebola pripísaná na ťarchu sťažovateľa.

Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností možno konštatovať, že žalovaný, ako aj správny súd správne vyhodnotili, že dodávatelia sťažovateľa ako ani sťažovateľ nikdy reálne tovar nenadobudli ale ho spätne dodali slovenským spoločnostiam v reťazci a tak daňovému subjektu ako odberateľovi nevzniklo právo na odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 1 a 2 zákona o DPH v nadväznosti na § 51 zákona o DPH a neboli splnené podmienky na postup podľa § 69 ods. 12 písm. a/ zákona o DPH.

69. K sťažnostnému dôvodu, ktorým sťažovateľ namietol rozpor s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp.zn. 3Sžf/1/2011 zo dňa 15.03.2011 a sp.zn. 5Sžf/22/ 2009 zo dňa 23.02.2010 - čl. III kasačnej sťažnosti - „Ustálená súdna prax“ (pozn.: jedná sa o podpornú argumentáciu vo vzťahu ku kasačným dôvodom uvedeným v bode 59 tohto rozsudku), kasačný súd uvádza, že judikatúra k otázke rozloženia dôkazného bremena v daňovom konaní, osobitne pokiaľ ide o preukazovanie uskutočnenia zdaniteľného plnenia, je rozsiahla a prešla istým vývojom, ale v posledných rokoch sa jasne ustálila na tom, že nepostačuje predložiť faktúru, prípadne i zmluvu, ak správca dane nadobudne na základe vykonaných dôkazov dôvodnú pochybnosť o reálnosti takéhoto zdaniteľného obchodu a vyzve daňový subjekt na predloženie ďalších dôkazov. Kasačný súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutia vo veciach sp. zn. 3Sžfk/40/2017, 1Sžfk/1/2017, 6Sžfk/43/2017, ako aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS 705/2017 .

IV. Záver a trovy konania

25. Po preskúmaní podanej kasačnej sťažnosti kasačný súd konštatuje, že námietky uvedené v kasačnej sťažnosti neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia. Z uvedeného dôvodu kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol. 26. O trovách kasačného konania rozhodol Najvyšší správny súd Slovenskej republiky podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení s § 467 ods. 1 SSP. Sťažovateľ v kasačnom konaní úspech nemal a žalovanému náhrada trov kasačného konania prislúcha len v prípadoch, ak to možno spravodlivo požadovať a po splnení zákonom stanovených podmienok len výnimočne (§ 168 SSP), ktoré podľa obsahu súdnych spisov nenastali, preto súd účastníkom konania právo na náhradu trov kasačného konania nepriznal. 27. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu SR pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave dňa 27. apríla 2023