1Sžfk/60/2021

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Valašikovej, PhD., LL.M. a členov senátu JUDr. Michala Dzurdzíka, PhD. a prof. JUDr. PhDr. Petra Potáscha, PhD. v právnej veci žalobcu: KLIMEX Hutnícky materiál s. r. o., so sídlom Mikovíniho 2/A, 917 01 Trnava, IČO: 36255963, právne zastúpený: HALADA advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Kapitulská 21, 917 01 Trnava, IČO: 36669661, proti žalovanému (sťažovateľovi): Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102759439/2019 z 29.11.2019, o kasačnej sťažnosti žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. 14S/13/2020-173 zo dňa 15. októbra 2020, takto

rozhodol:

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta . II. Žalobcovi sa priznáva voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov kasačného konania.

Odôvodnenie

I. Konanie pred správnym súdom

366. 681,38 € a vyrubil daňovému subjektu daň v sume 111.548,65 €. Žalovaný postupom podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku rozhodnutie správcu dane potvrdil. 2. Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že prioritne posudzoval dôvodnosť námietky, ktorou žalobca namietal dĺžku a neefektívnosť prerušenia daňovej kontroly na základe rozhodnutia č. 8201105/5/399835/2014 zo dňa 12.05.2014, ktorým správca dane prerušil podľa § 61 ods. 1 Daňového poriadku daňovú kontrolu začatú dňa

MVI. 3. Obsahom administratívneho spisu mal správny súd preukázané, že správca dane zaslal spolu šesť žiadostí o MVI, konkrétne išlo o žiadosť č. 9201402/5/4560318/13/LehS zo dňa 11.10.2013 (čiastočnú odpoveď správca dane prijal dňa 26.05.2014, konečná odpoveď bola zaslaná dňa 10.02.2016, pričom táto žiadosť sa týkala odberateľa žalobcu a to spoločnosti NUBARRON, a.s.), ďalej o žiadosť č. 9201402/5/4560970/13/LehS zo dňa 13.11.2013 (odpoveď správca dane prijal dňa 26.05.2014, túto žiadosť urgoval dňa 17.03.2014, pričom táto sa týkala odberateľa žalobcu a to spoločnosti BEWEGA s.r.o.); ďalej o žiadosť č. 9201402/ 5/1682050/14/LehS zo dňa 07.05.2014 (odpoveď správca dane prijal dňa 03.09.2014, táto sa týkala dopravcu Z. J.); ďalej o žiadosť č. 9201402/5/1832960/14/Jk zo dňa 12.05.2014 (odpoveď správca dane prijal dňa 02.12.2014, táto sa týkala spoločnosti Ferrocel s.r.o.); ďalej

4. Rovnako mal správny súd obsahom administratívneho spisu preukázané, že to bola práve žiadosť č. 9201402/5/4560318/13/LehS zo dňa 11.10.2013, na ktorú odpoveď správca dane čakal do 10.02.2016, pričom z tejto odpovede vyplýva záver, že spoločnosť NUBARRON, a.s. nepreukázala, že uskutočnila predmetné plnenia, táto spoločnosť so správcom dane nespolupracovala a nepredložila požadované doklady.

a.s. Práve vzhľadom na uvedenú skutočnosť, na ktorú poukazuje aj žalobca, je potrebné, aby správca dane zdôvodnil nutnosť získania ďalších informácií vo vzťahu k spoločnosti

5. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a to najmä na skutočnosť týkajúcu sa samotnej dĺžky prerušenia daňovej kontroly a absencie náležitého odôvodnenia potreby získania požadovaných informácii prostredníctvom MVI na rozhodnutie o uplatnenom nároku žalobcu, správny súd citoval z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžfk/59/2018 zo dňa 25.09.2019, v ktorom sa najvyšší súd rovnako venoval dĺžke prerušenia daňovej kontroly v nadväznosti na výsledky MVI vo vzťahu k rozhodnutiu správcu

Výnimku tvorila žiadosť adresovaná maďarskej daňovej správe, kde bola odpoveď doručená dňa 02.06.2014 a žiadosť adresovaná rakúskej daňovej správe, kde bola odpoveď doručená až dňa 26.01.2015.

Vzhľadom na intenzitu zásahu do súkromnej sféry daňového subjektu, ku ktorému v súvislosti s daňovou kontrolou bezpochyby dochádza, že obzvlášť dôležité, aby bol tento zásah realizovaný v súlade so zásadou proporcionality a účelnosti s cieľom zamedziť faktickému a neefektívnemu predlžovaniu daňovej kontroly. Kasačný súd zdôrazňuje, že v prejednávanej veci správca dane rozposlal jednotlivé žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií až po viac ako 8 mesiacoch od začatia daňovej kontroly a od ústneho pojednávania, na ktorom sa dozvedel o obchodoch žalobkyne, ktoré neskôr prostredníctvom medzinárodnej výmeny informácií preveroval, t.j. až v čase blížiaceho sa uplynutia jednoročnej lehoty stanovenej na realizáciu daňovej kontroly. Uvedená skutočnosť podľa názoru kasačného súdu zintenzívňuje nevyhnutnosť náležitého odôvodnenia zákonnosti, účelnosti a primeranosti prerušenia daňovej kontroly realizovanej u žalobkyne.“ 8. „Keďže daňová kontrola predstavuje zásadný zásah do právom chránenej sféry daňového subjektu, je povinnosťou daňových orgánov v prípade jej prerušenia z dôvodu medzinárodnej

9. V súvislosti s prerušením daňovej kontroly z dôvodu MVI Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom ďalšom rozhodnutí sp. zn. 4Sžfk/62/2018 zo dňa 02.07.2019 v bodoch 66. až 70. skonštatoval nasledovné : 10. „Ak správca dane preruší výkon daňovej kontroly za účelom realizácie medzinárodnej výmeny informácií, nemožno mať za to, že by správca dane pokračoval vo výkone predmetnej daňovej kontroly a preto lehota na jej vykonanie z tohto dôvodu neplynie, a teda uplynúť

Naopak, v prípade odôvodneného podozrenia o fiktívnosti žalobcom deklarovaného intrakomunitárneho dodania tovaru do iného členského štátu EÚ podľa § 43 zákona č. 222/2004 Z. z. správca dane plní svoje úlohy vyplývajúce mu zo zákona pre naplnenie účelu správy daní, t.j. s využitím medzinárodnej výmeny informácií, overuje podklady potrebné na správne a úplné určenie

Opierajúc sa o vyššie uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že prerušenie daňovej kontroly musí byť vykonané vždy v súlade so zákonom, t.j. musí byť účelné a nevyhnutné na preukázanie takých skutočností, ktoré nie sú správcovi dane v čase prerušenia daňovej kontroly známe a ktoré majú relevantný vplyv na zistenie potrebných skutočností, za účelom ktorých je daňová kontrola realizovaná.“ 12. „Výkon daňovej kontroly ako jedného z kľúčových inštitútov daňového konania predstavuje nepochybne významný zásah do riadneho a bežného fungovania každého

Správa dane preto vykonávanie daňovej kontroly nemôže svojvoľne prerušiť a odložiť jej pokračovanie, ale jednotlivé kroky správcu dane musia po sebe systematicky nasledovať a musia byť realizované v primeraných časových intervaloch (bližšie pozri napr. rozhodnutie NSS ČR vo veci sp. zn. 7Afs 22/2003 zo dňa 09.12.2004).“ 13. „V kontexte vyššie uvedeného sa Najvyšší súd Slovenskej republiky jednoznačne stotožnil so závermi uvedenými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia krajského súdu, podľa ktorých je nevyhnutné, aby v prípade prerušenia daňovej kontroly z dôvodu medzinárodnej výmeny informácií, daňové orgány v rámci rozhodnutí, ktoré sa vo svojich záveroch opierajú o zistenia získané počas kontroly (teda aj o informácie získané medzinárodnou výmenou informácií), náležitým spôsobom zdôvodnili, aké zistenia vyplynuli z tohto postupu a aký vplyv mali tieto zistenia na konečné posúdenie veci.

14. Vychádzajúc z citácie predmetných rozsudkov najvyššieho súdu správny súd súčasne dodal, že najvyšší súd v nich nekonštatoval skutočnosť namietajúcu žalobcom a to, že po uplynutí lehôt stanovených v Nariadení č. 904/2010, ako aj v zákone č. 442/2012 Z. z. (§ 6 ods. 5) dochádza automaticky k pominutiu dôvodu prerušenia daňovej kontroly podľa § 61 ods. 4 Daňového poriadku, čo má za následok, že správca dane pokračuje v daňovej kontrole. Preto sa správny súd nestotožnil so záverom žalobcu, že po uplynutí stanovených lehôt pominula prekážka prerušenia daňovej kontroly, ktorý záver žalobca podložil aj konkrétnymi rozsudkami správnych súdov, ktoré však nemajú povahu ustálenej rozhodovacej praxe. Čo bolo pre správny súd zásadné - najvyšší súd v oboch citovaných rozsudkoch poukázal na zásadnú skutočnosť, ktorú však správca dane, ako aj žalovaný v danom prípade opomenuli. Konkrétne ide o to, že v prípade prerušenia daňovej kontroly z dôvodu medzinárodnej výmeny informácií musia daňové orgány v rámci rozhodnutí, poukázať a zdôvodniť nutnosť získania určitých informácií prostredníctvom MVI s tým, že je

spoločnosti NUBARRON, a.s. 15. Pokiaľ ide o ďalšie čiastkové námietky týkajúce sa samotného prerušenia daňovej kontroly, správny súd tieto vyhodnotil za nedôvodné. Daňový poriadok nelimituje správcu dane, pokiaľ ide o zaslanie žiadostí o MVI s tým, že v danom prípade správca dane považoval za potrebné doplniť dokazovanie vo vzťahu k spoločnostiam Probe Invest s.r.o., SLOVMIX, s.r.o. a Ferrocel s.r.o. práve na základe skutočností, že dodanie predmetného tovaru žalobcovi bolo dôvodne spochybnené, a preto bolo potrebné prostredníctvom MVI vypočuť konateľov týchto spoločností a zaobstarať ďalšie doklady a informácie, pričom vykonanie dožiadaní vo vzťahu k uvedeným spoločnostiam správny súd považoval za efektívne.

26.05.2014, t.j. po 9 dňoch odo dňa prerušenia daňovej kontroly. 16. Problematickou preto zostala výlučne žiadosť o MVI č. 9201402/5/4560318/13/LehS zo dňa 11.10.2013, ktorej odpoveď bola doručená dňa 10.02.2016.

Preto je nevyhnutné posudzovať individuálne a prísne konkrétne skutočnosti daného prípadu a vždy nájsť určitý modus operandi pri posudzovaní dĺžky vybavenia žiadosti o MVI, nakoľko pri zovšeobecňovaní podmienok, za akých sa má dĺžka prerušenia daňovej kontroly považovať už za neprimeranú, môže nastať situácia, že správca dane nebude na vybavenie žiadosti o MVI čakať a daň určí na základe dôkazov, ktoré má k dispozícii, čo na strane druhej môže byť na ťarchu daňového subjektu v podobe neunesenia dôkazného bremena.

18. Správny súd rovnako za dôvodnú považoval námietku, ktorou žalobca poukazoval na nezrozumiteľnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného, keď tento tvrdil, že správca dane neuznal nárok na odpočet DPH zo všetkých faktúr vystavených dodávateľom NICK8, s.r.o., a to z dôvodu spochybnenia uskutočnenia zdaniteľných obchodov, keď mal z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia správcu dane preukázané, že správca dane po vykonanom dokazovaní vo vyrubovacom konaní a to na základe výsluchov svedkov uznal nárok na odpočet DPH od dodávateľa Ferrocel s.r.o. vo výške 37.977,11 € a od dodávateľa NICK8, s.r.o. vo výške 13.395,71 € s výnimkou faktúry č. 1301054 (str. 82 prvostupňového rozhodnutia správcu dane).

19. Vo vzťahu k výroku prvostupňového rozhodnutia a následne výroku napadnutého rozhodnutia však správny súd uviedol, že výrok prvostupňového rozhodnutia je správny, nakoľko žalobca si dodatočným daňovým priznaním uplatnil nárok na nadmerný odpočet vo výške 366.681,38 €, ktorý vznikol ako rozdiel uplatneného odpočítania dane (r. 20) v celkovej výške 774.219,86 € a dane (r. 19) 407.538,48 €, pričom daňovou kontrolou nebol žalobcovi uznaný nadmerný odpočet vo výške 478.230,03 € (pôvodne podľa protokolu zo dňa 26.02.2016 neuznaný nárok na odpočet DPH predstavoval sumu 529.602,85 €), ktorý už ale zodpovedá uznanému nároku z faktúr od dodávateľa Ferrocel s.r.o., ako aj NICK8, s.r.o., pričom rozdiel dane bol určený správne ako rozdiel dane 407.538,48 € a uznaný nárok na odpočet DPH vo výške 295.989,83 € (z celkovej uplatnenej sumy 774.219,86 €), čo predstavuje rozdiel dane na úhradu práve vo výške 115.548,65 €.

skutočnosť správnemu súdu z predložených výpisov z účtu nevyplývala, keď úhrada pod VS 1301054 dňa 27.03.2013 bola vo výške 31. 000 € a dňa 05.04.2013 vo výške 7.928,18 €, t. j. spolu 38.928,18 €, ktorá suma zodpovedá sume uvedenej na faktúre č. 1301054, pričom úhrada pod VS 1301053 bola uskutočnená dňa 04.04.2013 vo výške 12.000 € a dňa 05.04.2013 vo výške 3.088,45 €, t. j. spolu 15.088,45 €, ktorá suma zodpovedala faktúre č. 13010532/2 zo dňa 27.03.2013. S poukazom na uvedené, argumenty tvrdené dodávateľom nezodpovedajú predloženým dôkazom.

21. Pokiaľ ide o námietku žalobcu, že vo vzťahu k výsluchom konkrétnym osôb, či už v rámci MVI alebo v rámci trestného konania, bolo porušené jeho právo klásť svedkom otázky, (§ 25 ods. 4 Daňového poriadku) tak k uvedenému správny súd aj s poukazom na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 30/2018 z 30. januára 2019 uviedol, že podklady získané na základe MVI, ako aj z trestného konania, nie sú samé o sebe dôkazom, ale len informáciou, ktorá musí byť následne verifikovaná riadne vykonaným dokazovaním v súčinnosti s daňovým subjektom. Tiež je rozhodujúce, aby skutočnosti získané prostredníctvom MVI mali podporu v iných vykonaných dôkazoch.

tovaru. Z pohľadu správneho súdu ide o relevantné skutočnosti, ktoré boli následne dokreslené výsledkami MVI vrátane výpovedí uskutočnených v rámci trestného konania. Naviac správny súd upriamil pozornosť žalobcu, že o výsluchu Petra Heřmana, ktorý sa mal uskutočniť dňa 11. júna 2014 o výsluchu bol upovedomený jeho splnomocnený zástupca, avšak tento sa na výsluch nedostavil (na uvedenom nič nemení skutočnosť, že výsluch sa pre neprítomnosť predvolaného neuskutočnil). S poukazom na uvedené, správny súd zastával názor, že v prípade výsluchov osôb prostredníctvom MVI, ako aj v rámci trestného konania nemohlo zo strany správcu dane dôjsť k porušeniu ustanovenia § 25 ods. 4 Daňového poriadku.

V tejto súvislosti správny súd zároveň dodal, že nespochybňuje oprávnenie správcu dane požiadať o vykonanie miestneho zisťovania, ktoré je zamerané na vyhľadávanie dôkazov, preverenie a zisťovanie skutočností, ktoré sú potrebné na účely správy daní, avšak je potrebné zabezpečiť, aby sa relevantné okolnosti vo vzťahu k nároku na odpočítanie DPH, bez ohľadu na to, či došlo alebo nedošlo k potvrdeniu dodania tovaru alebo služby, preberali v prítomnosti daňového subjektu uplatňujúceho si nárok na odpočet DPH, aby sa k nim mohol náležite vyjadriť, prípadne klásť doplňujúce otázky. Správny súd si na podporu svojho právneho názoru citoval z odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžfk/100/2017, konkrétne z bodu 54, v ktorom najvyšší súd uviedol nasledovné: „Iba takýto postup umožňuje vylúčiť neistotu daňového subjektu, že správca dane prostredníctvom otázok položených v jeho neprítomnosti neporušil zásadu zakotvenú v § 3 ods. 1 veta prvá v spojení s § 24 ods. 2 (najúplnejšie zistenie skutočností nevyhnutných na účely správy daní) Daňového poriadku a

23. Správny súd, však napriek konštatovaniu uvedenému v bode 104. rozsudku dodal, že výsluch Martiny Stachovej v prítomnosti žalobcu nie je potrebný, a to s poukazom na zásadu hospodárnosti konania, nakoľko vykonané dokazovanie dostatočne spochybňuje dodanie betonárskej ocele od spoločnosti Probe Invest, s.r.o. žalobcovi, a to napriek tomu, že Martina Stachová dodanie tovaru potvrdila, avšak svoje tvrdenia nepodložila relevantnými dôkazmi. Následne boli tieto pochybnosti potvrdené aj prostredníctvom MVI.

24. Rovnako za nedôvodnú považoval správny súd námietku žalobcu, že konajúce daňové orgány nepreukázali žalobcovi vedomosť o podvodnom konaní v reťazci dodaní. Správny súd sa plne stotožnil s ich záverom, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalobca figuroval v reťazci spoločností vytvorených za účelom neoprávneného čerpania nadmerných odpočtov, pričom táto skutočnosť je preukázaná predovšetkým spochybnením samotnej prepravy tovaru, ktorá pochopiteľné smeruje k spochybneniu jeho existencie práve vo vzťahu k spoločnostiam Probe Invest s.r.o., SLOVMIX, s.r.o. a následne BEWEGA s.r.o., pričom správca dane konkrétne zistenia v odôvodnení svojho rozhodnutia, ku každej tejto spoločnosti podrobne opísal. Rovnako bol žalobca s pochybnosťami správcu dane oboznámený, pričom bolo výlučne na ňom, aby tieto pochybnosti odstránil, k čomu však v rámci daňovej kontroly, ani vyrubovacieho konania s výnimkou spoločností NICK8, s.r.o. a Ferrocel s.r.o. nedošlo.

II. Kasačná sťažnosť, vyjadrenie

27. Sťažovateľ vo vzťahu k sťažnostnému bodu zakotvenému v § 440 ods. 1 písm. g) SSP namietal, že správca dane všetky úkony i zistenia vykonal a vyhodnotil v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi a judikatúrou Súdneho dvora EÚ. Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku dokazovanie vedie správca dane, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových

a.s. Z judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva, že oslobodenie od dane pri dodaní tovarov do iného členského štátu je výnimka zo všeobecného pravidla zdaňovania dodania tovaru a preto sa má uplatňovať iba za prísneho splnenia stanovených podmienok. Podmienky pre

28. Pre splnenie podmienok na uplatnenie postupu podľa § 43 zákona o DPH musia byť splnené dve podmienky - 1) musí ísť o dodanie tovaru, ktorý je odoslaný alebo prepravený z tuzemska do iného členského štátu predávajúcim alebo nadobúdateľom tovaru alebo na ich účet a 2) nadobúdateľ je osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte.

daní. Jeho využitím správca dane plnil svoje úlohy vyplývajúce mu zo zákona pre naplnenie účelu správy daní, t. j. využitím medzinárodnej výmeny informácií overuje podklady potrebné na správne a úplné určenie dane. Ide o legitímnu činnosť správcu dane, prostredníctvom ktorej sa do jeho dispozičnej sféry dostanú informácie o odberateľovi žalobcu, ktoré sú kľúčové pre posúdenie zákonnosti a správnosti aplikácie oslobodenia od dane podľa § 43 zákona o DPH (rozsudok kasačného súdu sp. zn. Sžf 45/2015 z 27. júla 2016 - ako uvádza sťažovateľ). Samotná opodstatnenosť zaslania spornej žiadosti o MVI vyplýva priamo zo všeobecne záväzných právnych predpisov, a to najmä zo smernice Rady (EÚ) č. 2006/112/ ES, zákona o DPH a Daňového poriadku. Na základe zistených skutočností je preto zrejmé, že všetky žiadosti o MVI, vrátane spornej žiadosti o MVI č. 9201402/5/4560318/13/LehS zo dňa 11.10.2013, boli správcom dane zaslané dôvodne, správca dane v danom prípade získal informácie, ktoré nebolo možné zistiť iným, menej časovo náročným spôsobom.

V odôvodnení rozhodnutia sťažovateľa tento na str. 15 nesprávne uviedol, že neuznal odpočítanie zo všetkých faktúr vystavených spoločnosťou NICK8, s.r.o. Avšak vo výroku rozhodnutia i v ďalších častiach odôvodnenia žalovaného rozhodnutia (str. 33) už neuznal odpočítanie dane len z faktúry č. 1301054. Sťažovateľ rozhodnutím potvrdil správnosť určeného rozdielu správcu dane vo výške 478.230,03 €, pričom túto skutočnosť potvrdzuje aj samotný krajský súd, ktorý v bode 101. uviedol, že výrok prvostupňového rozhodnutia správcu dane je správny, pretože žalobca si dodatočným daňovým priznaním uplatnil nárok na nadmerný odpočet vo výške 366.681,38 €, ktorý vznikol ako rozdiel uplatneného odpočítania dane (r. 20) v celkovej výške 774.219,86 € a dane (r. 19) 407.538,48 €, pričom daňovou kontrolou nebol žalobcovi uznaný nadmerný odpočet vo výške 478.230,03 € (pôvodne podľa protokolu zo dňa 26.02.2016 neuznaný nárok na odpočet DPH predstavoval sumu 529.602,85 €), ktorý už ale zodpovedá

30. V zmysle § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň a) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané, b) ním uplatnená z tovarov a služieb, pri ktorých je povinný platiť daň podľa § 69 ods. 2 až 4, 7 a 9 až 12, c) ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 a § 11a, d) zaplatená správcovi dane v tuzemsku pri dovoze tovaru. Podľa § 51 ods. l písm. a) zákona o DPH právo na odpočítanie DPH podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní DPH podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

Na uvedenú skutočnosť nemajú vplyv ani nezrovnalosti v úhradách faktúr, pretože samotné úhrady a finančné prevody samy o sebe nepreukazujú vznik práva na odpočítanie dane podľa § 49 a nasl. zákona o DPH, tak ako deklaruje kasačný súd v rozsudku sp. zn. 5Sžf/63/2011. Z vyjadrenia NICK8, s.r.o. vyplýva, že žalobca o tejto skutočnosti mal vedomosť, pretože sa dohodli, že túto omylom vystavenú faktúru nezaúčtuje. Táto skutočnosť vyvracia dobromyseľnosť žalobcu.

Zdôraznil, že odpočítanie od dane z faktúr od spoločnosti NICK8, s.r.o. bolo žalobcovi uznané ako oprávnené, s výnimkou spornej faktúry č. 1301054. Kľúčovou okolnosťou neuznania odpočítanie dane z faktúry č. 1301054 je to, že v zmysle tejto faktúry nebol tovar dodaný žalobcovi, ale inému subjektu, a preto právo na odpočítanie dane žalobcovi nevzniklo. Opätovné vypočutie V. S. by žalobcovi vzhľadom na uvedené skutočnosti neprinieslo lepšie postavenie a preto sťažovateľ zastával názor, že rozsudok krajského súdu v danej veci je v rozpore s judikatúrou kasačného súdu. S poukazom na dôvody, ktoré viedli správcu dane k nepriznaniu odpočítania dane možno konštatovať, že zistené skutočnosti sa týkali výlučne skutočností na strane žalobcu. Vecné dôvody napadnutého rozhodnutia sťažovateľa zodpovedajú adekvátnej aplikácii ustanovení zákona o DPH, ktoré poukazujú na tzv. osobný charakter zdaniteľných obchodov pri DPH, pri ktorom identifikácia osoby, ktorá uskutočnila zdaniteľný obchod v prospech iného platiteľa, musí zodpovedať skutočnému stavu.

vychádzali nielen z jednotlivých konkrétnych dôkazov, ale získané dôkazy hodnotili jednotlivo, ako aj komplexne, v ich vzájomnej súvislosti tak, ako to ukladá daňový poriadok (§ 3 ods. 3 Daňového poriadku). Všetky zistené skutočnosti, dôvody i dôkazy, ktoré boli podkladom záverov správcu dane i žalovaného, sú obsiahnuté v odôvodnení jednotlivých rozhodnutí.

Sťažovateľ ako aj správca dane priamo vyhodnotili reálny vplyv predložených dôkazov a na základe tohto vyhodnotenia vyslovili záver o existencii alebo neexistencii dôvodov pre uznanie práva na odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH. Zároveň oba orgány verejnej správy zrozumiteľne odôvodnili skutočnosti dôležité pre meritum veci. V danom prípade je pre posúdenie veci rozhodujúcou skutočnosťou, že žalobca ako nadobúdateľ tovaru a zároveň ako dodávateľ tovaru nepreukázal reálne nadobudnutie tovaru od deklarovaných dodávateľov a dodanie tovaru deklarovanému odberateľovi do iného členského štátu, z čoho následne vyplýva, že vyslovený záver správcu dane, ako aj žalovaného je správny a logický, pretože súvisí s meritom

jej účelu. Vykonal dokazovanie podľa § 24 Daňového poriadku v súlade so zásadami správy daní uvedenými v § 3 Daňového poriadku; záver ktorý vyvodil zo zisteného skutkového stavu zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o DPH. Správcovi dane vznikli opodstatnené pochybnosti vo vzťahu k deklarovaným zdaniteľným obchodom, ktoré vo svojom rozhodnutí jasne formuloval na základe presne identifikovaných dôkazov. Závery vyplývajú z riadne vykonaného dokazovania a vyhodnotenia získaných dôkazov. Žalovaný, ako aj správca dane v dostatočnej miere uviedli dôvody, na ktorých sa výrok rozhodnutia zakladá, správca dane v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi a procesnoprávnymi predpismi riadne zistil skutkový stav potrebný na rozhodnutie v danej veci. 35. Žalobca vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedol, že z obsahu kasačnej sťažnosti podanej sťažovateľom nie je možné zistiť, aké konkrétne právne posúdenie správneho súdu uvedené v napadnutom rozsudku považuje sťažovateľ za nesprávne. Kasačná sťažnosť sa v

V tejto súvislosti tak sťažovateľ len obhajuje procesný postup správcu dane pri MVI, na stranách 3 a 4 kasačnej sťažnosti sa sťažovateľ venuje skutkovej otázke, či žalobca disponoval faktúrou ku konkrétnemu plneniu (dodanie tovaru od spoločnosti NICK8, s.r.o.) a či odôvodnenie rozhodnutia sťažovateľa a rozhodnutia správcu dane, bolo v tomto smere dostatočné. Sťažovateľ sa tak zameriaval na „obhajobu" skutkových záverov správcu dane a na hodnotenie kvality odôvodnenia svojho rozhodnutia a rozhodnutia správcu dane. Na stranách 4 a 5 kasačnej sťažnosti sa sťažovateľ zaoberal otázkou, či to, že došlo k porušeniu žalobcovho práva byť prítomný pri výsluchu svedka a klásť svedkovi otázky, mohlo mať v tomto konkrétnom prípade vplyv na výsledky dokazovania. Sťažovateľ sa tak opätovne zaoberal skutkovými závermi správcu dane (a možným vplyvom výpovede konkrétneho svedka na tieto závery) a neoznačuje žiadnu právnu otázku, ktorá by mala byť zo strany krajského súdu riešená nesprávne, na stranách 5 a 6 kasačnej sťažnosti sťažovateľ len všeobecne konštatoval, že

Z kasačnej sťažnosti nemožno zistiť aké konkrétne právne posúdenie správneho súdu považuje sťažovateľ za nesprávne a zároveň, logicky, absentuje aj akákoľvek sťažovateľova argumentácia ohľadom toho, v čom má spočívať nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Ako je zrejmé aj z citovanej odbornej literatúry, dôvod kasačnej sťažnosti podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP musí byť v kasačnej sťažnosti riadne vymedzený. Nestačí, keď sťažovateľ formálne uvedie, že uplatňuje tento dôvod (odkazom na príslušné zákonné ustanovenie), ale v kasačnej sťažnosti musí jasne vymedziť, ktorú relevantnú právnu otázku považuje zo strany správneho súdu za nesprávne vyriešenú a v čom konkrétne má nesprávnosť riešenia

37. Otázka opodstatnenosti (dôvodnosti) podania predmetnej žiadosti je úplne irelevantná a táto otázka vôbec nebola pre zrušenie rozhodnutia sťažovateľa podstatná. Sťažovateľ (či už vedome alebo nevedome) opomínal fakt, že jedným z dôvodov zrušenia jeho rozhodnutia bola skutočnosť, že správca dane použil predmetnú žiadosť o MVI č. 9201402/5/4560318/ 13/LehS ako zámienku pre to, aby prerušil daňovú kontrolu za príslušné zdaňovacie obdobie na takmer dva roky.

daňovú kontrolu. Správca dane ani sťažovateľ v odôvodneniach svojich rozhodnutí neuviedli, na základe čoho dospeli k záveru, že odpoveď na túto MVI je natoľko dôležitá, aby bola kontrola prerušená počas takmer dvoch rokov, berúc do úvahy fakt, že medzičasom bolo z iných dôkazov jasné, že k dodaniu kontrolovaného tovaru došlo (informácia o záznamoch z mýtnych brán o prevoze tovaru). Krajský súd v tejto súvislosti správne skonštatoval, že odôvodnenie rozhodnutia správcu dane i rozhodnutia sťažovateľ nedávajú vôbec odpoveď na to, prečo bola príslušná daňová kontrola prerušená počas takého extrémne dlhého obdobia. Bez toho, aby správca dane a sťažovateľ ozrejmili (alebo sa aspoň pokúsili ozrejmiť) dôvody takéhoto postupu, nie je pritom možné posúdiť, či bolo prerušenie daňovej kontroly v danom prípade dôvodné a primerané a teda zákonné (a či teda nedošlo k prekročeniu lehoty na vykonanie daňovej kontroly). Samotnou otázkou opodstatnenosti zaslania predmetnej žiadosti o MVI sa krajský súd nezaoberal, keďže podstatnou skutočnosťou bolo to, či mal správca dane

Tento záver pritom sťažovateľ uviedol opakovane aj vo svojich vyjadreniach k správnej žalobe, kde naďalej trval na tom, že právo na odpočet nebolo v prípade dodávateľa NICK8, s.r.o. žalobcovi uznané vôbec, hoci z prvostupňového rozhodnutia správcu dane vyplýva, že toto právo čiastočne uznané bolo. Vzhľadom na uvedené je tak správny záver súdu o tom, že sťažovateľove rozhodnutie je zmätočné, nakoľko odôvodnenie tohto rozhodnutia nekorešponduje s jeho výrokom a je tiež v priamom rozpore s výrokom a odôvodnením

Na tieto skutočnosti sa pritom predmetného svedka pri jeho výsluchu nikto relevantne nepýtal. Výsluch bol sústredený len na otázku zhody číslovania faktúry s evidenciou dodávateľa, pričom už nebolo skúmané, či predmetná faktúra nie je u dodávateľa len zaúčtovaná pod iným číslom a či fakturovaný tovar bol alebo nebol žalobcovi reálne dodaný. Opätovný výsluch svedka by tak jednoznačne mohol mať vplyv na výsledok dokazovania, keďže ak by svedok potvrdil skutočnosti, na ktoré poukázal žalobca (že faktúra bola u dodávateľa len nesprávne zaevidovaná), bolo by zrejmé, že v prípade dodávky predmetného tovaru boli splnené všetky podmienky pre uznanie uplatneného práva na odpočet

V tejto súvislosti však sťažovateľ v kasačnej sťažnosti žiadnym spôsobom nešpecifikoval, od akej ustálenej rozhodovacej praxe sa mal správny súd odkloniť a v čom má predmetný odklon spočívať. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti neuviedol jediný príklad rozhodnutia kasačného súdu, ktorého sa mal údajný odklon v právnej otázke týkať. Sťažovateľ sa v zásade obmedzil len odkaz na príslušný sťažnostný dôvod v zákone, pričom tento dôvod žiadnym spôsobom nevymedzil. Sťažovateľ síce v sťažnosti uvádzal niekoľko spisových značiek rozhodnutí kasačného súdu, avšak bez uvedenia relevantnej právnej otázky (podstatnej pre rozhodnutie krajského súdu v tejto veci), ktorú mali tieto rozhodnutia riešiť a najmä bez toho, aby sťažovateľ uviedol v čom sa mal krajský súd odkloniť od skorších právnych záverov kasačného súdu.

Správny súdny poriadok. Komentár. Bratislava: C. H. Beck, 2018. s 1619). Z obsahu kasačnej sťažnosti je evidentné, že sťažovateľ uplatnil dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. h) SSP len formálne, odkazom na zákonné ustanovenie, bez toho, aby tento dôvod akýmkoľvek spôsobom

III. Konanie na kasačnom súde

Prejedávaná vec bola preto zo zákonných dôvodov podľa predchádzajúcej vety náhodným výberom technickým prostriedkami schválenými Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky pridelená na rozhodnutie kasačnému senátu 4S Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, ktorý o nej rozhodol v zložení uvedenom v záhlaví tohto rozhodnutia pod pôvodnou spisovou značkou.

44. Predmetom kasačnej sťažnosti bol rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 14S/13/2020-173 zo dňa 15.10.2020, ktorý zrušil rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 102759439/2019 z 29.11.2019, ako aj rozhodnutie Daňového úradu Trnava č. 101791828/2019 z 23.07.2019 a vrátil prvostupňovému orgánu vec na ďalšie konanie. Správca dane prvostupňovým rozhodnutím podľa § 68 ods. 5 a 6 Daňového poriadku určil daňovému subjektu (žalobcovi) rozdiel v sume 478.230,03 € na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2013, nepriznal nadmerný odpočet v sume 366. 681,38 € a vyrubil daňovému subjektu daň v sume 111.548,65 €. Žalovaný postupom podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku rozhodnutie správcu dane potvrdil.

Daňový subjekt oznámenie prevzal dňa 24.06.2013. Rozhodnutím číslo: 9201402/5/399835/2014 zo dňa 12.05.2014 správca dane postupom podľa § 61 ods. 1 Daňového poriadku odo dňa 15.05.2014 prerušil daňovú kontrolu a to z dôvodu, že je potrebné získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu s tým, že požiadal o medzinárodnú výmenu informácií od správcov dane v iných členských štátoch. Z odôvodnenia uvedeného rozhodnutia vyplýva, že sa jednalo o nasledovné žiadosti o MVI: žiadosť č. 9201402/5/4560318/13/LehS zo dňa 11.10.2013, žiadosť č. 9201402/5/4560970/13/ LehS zo dňa 13.11.2013, žiadosť č. 9201402/5/1682050/14/LehS zo dňa 07.05.2014, žiadosť č. 9201402/5/1832960/14/Jk zo dňa 12.05.2014, žiadosť č. 9201402/5/1853746/14/Jk zo dňa 13.05.2014 a žiadosť č. 9201402/5/1872621/14/LehS zo dňa 14.05.2014.

Správca dane tiež uzavrel. že betonárska oceľ nebola daňovým subjektom (žalobcom)

48. Podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi. 49. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. 50. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané. 51. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71. 52. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. 53. Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

55. Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi.

56. Podľa § 441 SSP, v kasačnej sťažnosti nemožno uplatňovať nové skutočnosti a dôkazy okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podanej kasačnej sťažnosti. 57. Kasačný súd vyhodnotil rozsah a dôvody kasačnej sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku Krajského súdu v Trnave po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho a súdneho spisu a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť sťažovateľa nie je dôvodná.

V zmysle uvedenej smernice 2006/112 musí zdaniteľná osoba spĺňať nasledovné formálne a materiálne podmienky, aby si mohla uplatniť právo na odpočítanie DPH splatnej alebo zaplatenej v tomto členskom štáte za tovar, ktorý jej bol alebo bude dodaný, a za služby, ktoré jej boli alebo budú poskytnuté, inou zdaniteľnou osobou: - musí disponovať faktúrou vyhotovenou v súlade s článkami 220 až 236 a článkami 238, 239 a 240 smernice 2006/112 (formálna podmienka) a - materiálne, resp. hmotnoprávne podmienky: a) poskytovateľom plnenia je iná osoba registrovaná pre DPH (t. j. status osoby dodávateľa), b) predmetné plnenie fakticky existuje a nejde o fiktívne plnenie (t. j. materiálna existencia plnenia), c) prijaté plnenie je príjemcom použité v rámci jeho ekonomickej činnosti.

60. Subjekt, ktorý si chce odpočítať DPH má dve povinnosti a to povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenie dokázať. Povinnosť tvrdiť spočíva v samotnom uplatnení práva na odpočet DPH za splnenia zákonnom stanovených podmienok a následne povinnosť dokázať svoje tvrdenie vyjadruje dôkazné bremeno daňového subjektu. Úlohou správcu dane je následne verifikovať skutočnosti, ktoré daňový subjekt dokladuje. Výsledok verifikácie však musí byť dostatočne podložený zisteniami správcu dane. To znamená, že nepostačuje len odôvodnenie správcu dane, že daňový subjekt neuniesol dôkazné bremeno pokiaľ zmysluplne a logicky nespochybní predložené tvrdenia a dôkazy. V tomto kontexte správca dane tiež nesie dôkazné bremeno, ktoré unesie len v prípade, že dokáže vážny a dôvodný nesúlad skutočnosti s účtovníctvom daňového subjektu. Aby správca dane svoje dôkazné bremeno uniesol je nutné, aby identifikoval konkrétne skutočnosti, ktoré vzbudzujú jeho pochybnosti o tvrdeniach

61. V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho Súdu Slovenskej republiky vo veci pod sp. zn. 2Sžf/4/2009 z 23. júna 2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 78/2011-17 z 23. februára 2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že: „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona č. 222/2004 Z. z.).

62. Kasačný súd nemohol akceptovať sťažovateľovu námietku v tom smere, že správny súd mal vec nesprávne právne posúdiť prijatím záveru, že sťažovateľ ako aj správca dane v napadnutých rozhodnutiach opomenuli zdôvodniť - v prípade prerušenia daňovej kontroly nevyhnutnosť získania určitých informácií prostredníctvom inštitútu MVI s tým, že je dôležité v rozhodnutiach uvádzať, aké konkrétne zistenia vyplynuli z takého postupu a aký vplyv mali tieto zistenia na konečné posúdenie veci. Išlo v danom prípade o žiadosť o MVI č. 9201402/ 5/4560318/13/LehS zo dňa 11.10.2013, ktorej odpoveď bola doručená dňa 10.02.2016 a to práve s poukazom na skutočnosť, že správca dane už dňa 05.05.2014 disponoval informáciami o preprave tovaru spoločnosti NUBARRON, a.s. V danej súvislosti správny súd poukázal na rozsudky Najvyššieho súdu SR spis. zn. 10Sžfk/59/2018 zo dňa 25.09.2019 a rozsudok sp. zn. 4Sžfk/62/2018 zo dňa 02.07.2019. Ďalšie čiastkové námietky týkajúce sa prerušenia daňovej kontroly vyhodnotil správny súd ako nedôvodné.

63. Kasačný súd zároveň poukazuje aj na rozsudok NSS SR spis. zn. 1Sžfk/54/2020 zo dňa 23.03.2022 v obdobnej veci, kde konštatoval, že:

Podľa názoru kasačného súdu je preto nedostatočné také odôvodnenie vydané vo vyrubovacom konaní, v ktorom správca dane, príp. sťažovateľ, nerieši, prečo bola určitá požiadavka na uplatnenie MVI, ktorá bola dôvodom prerušenia daňovej kontroly, dôvodná, ak následne meritórne zistenia z nej nezahrnul do svojho rozhodnutia (ako opodstatnené pre výrok správcu

výrok

rozhodnutia z vyrubovacieho konania v merite, ale aj tým záverom z MVI, ktoré nemali dopad na meritórnu stránku rozhodnutia správcu dane alebo sťažovateľa. V týchto prípadoch odôvodňuje správca dane opodstatnenosť jeho požiadavky o MVI k časovému okamihu, kedy k uplatneniu tohto inštitútu pristúpil, t.j. musí presvedčivo vysvetliť, prečo formuloval predmetnú požiadavku a prečo čakal na závery dožiadaného orgánu (aj keď sa neskôr ukázali, že tieto neboli pre výrok rozhodnutia vo vyrubovacom konaní relevantné)“. „Správca dane teda v takýchto prípadoch prezentuje právne a skutkové okolnosti, ktoré ho v danom čase, t.j. v čase uplatnenia MVI, viedli k aplikácii tohto inštitútu. Len týmto spôsobom je možné zabezpečiť následný plnohodnotný súdny prieskum toho, či konkrétna žiadosť v režime MVI bola v čase jej formulovania dôvodná a či následne bolo dôvodné čakať na závery dožiadaného orgánu a mať po tento úsek prerušenú daňovú kontrolu“. 67. „Pre úplnosť kasačný súd uvádza, že v súdenej veci nekonštatuje nezákonnosť daňovej

uplatnenom nástroji MVI, ktoré opodstatňovalo prerušenie daňovej kontroly v konkrétnej veci, keďže potom sa rozhodnutie stáva nepreskúmateľným, a to primárne v otázke dôvodnosti prerušenia daňovej kontroly, a táto skutočnosť môže mať následne dopad na zákonnosť dĺžky, resp. trvania daňovej kontroly“. K námietke sťažovateľa ohľadom odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe, kasačný súd uvádza, že táto námietka nie je dôvodná.

68. Kasačný súd nevidel pochybenie ani v postupe krajského súdu pri vyhodnotení námietky žalobcu týkajúcej sa výsluchu svedka V. S. ako dôvodnej. Správny súd správne vyhodnotil predmetné procesné pochybenie ako natoľko závažné a v rozpore s ust. § 25 ods. 4 Daňového poriadku, že došlo k porušeniu jeho procesných práv.

Neobstojí pritom argument sťažovateľa, že jedinú výnimku, kedy správca dane neuznal odpočítanie z dane z faktúr od dodávateľa NICK8, s.r.o., bola faktúra č. 1301054. Zároveň správny súd riadne ozrejmil dôvody, prečo výsluch menovaného svedka (konateľa spoločnosti NICK8, s.r.o.) považoval za relevantný s poukazom na opísané rozpory v ods. 102. sťažnosťou napadnutého rozsudku.

hodnotí všetky skutočnosti, ktoré boli podkladom pre výrok rozhodnutia, podáva celkový prehľad o priebehu konania, reaguje na pripomienky, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania. Medzi výrokom a odôvodnením musí byť logická zhoda. Odôvodnenie musí byť presvedčivé. Právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia zodpovedá ústavnému i zákonného rámcu. Nevyžaduje sa síce, aby na každú zistenú skutočnosť alebo každý argument účastníka konania, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o skutočnosť alebo argument, ktoré sú pre rozhodnutie podstatné, musí sa s nimi správny orgán v dôvodoch rozhodnutia vysporiadať a musia byť konzistentné.

71. O nároku na náhradu trov konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 2 v?spojení s § 167 ods. 1 a § 175 ods. 1 SSP tak, že žalobcovi, ako úspešnému účastníkovi konania o kasačnej sťažnosti, trovy konania priznal. V zmysle § 175 ods. 2 SSP v spojení s?dôvodovou správou k § 467 SSP (teleologický výklad) o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením krajského súdu. 72. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu SR pomerom hlasov 3:0 (§ 463 SSP v spojení s ust. § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 24. mája 2023