1Sžfk/61/2021

1. Mesto Žilina (ďalej aj „správca dane“) rozhodnutím č. 10996/2018-36333/2018-OE-PPN zo dňa 18.06.2018 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“) vyrubilo žalobcovi daň z nehnuteľností za rok 2013 v sume 50.223,52 Eur, a to na základe zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady (ďalej aj „zákon o miestnych daniach“) a Všeobecne záväzného nariadenia Mesta Žilina č. 21/ 2012 o dani z nehnuteľností, dane za psa, dane za predajné automaty a dane za nevýherné hracie prístroje účinného od 01.01.2013 (ďalej aj „VZN Mesta Žilina“).

4. Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca v zákonnej lehote (všeobecnú) správnu žalobu na Krajský súd v Žiline (ďalej aj „krajský súd“ alebo „správny súd“), ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného, jeho zrušenia (vrátane prvostupňového rozhodnutia) a vrátenia veci správcovi dane na ďalšie konanie.

31.11.2012; - Zriaďovacia listina zriaďovateľa osvetového zariadenia Žilinská parkovacia spoločnosť, s.r.o. zo dňa 15.02.2008; - Zmluva o vykonávaní činnosti zameranej na rozvoj duchovnej osvety uzatvorená medzi Žilinskou parkovacou spoločnosťou a Rímskokatolíckou cirkvou, farnosť Žilina - Mesto zo dňa 01.03.2008, vrátane potvrdzujúceho protokolu; - Rámcová zmluva o spolupráci pri zabezpečení výkonu osvetovej činnosti zo dňa 14.08.2014 uzatvorená medzi žalobcom a Súkromným centrom voľného času so sídlom v Bytči; - Rámcová zmluva o spolupráci pri zabezpečení výkonu osvetovej činnosti uzatvorená medzi žalobcom a C.. G. Y. zo dňa 12.12.2012; - Rámcová zmluva o spolupráci pri zabezpečení výkonu osvetovej činnosti medzi žalobcom a nadáciou Spoločne pre región zo dňa 01.01.2013; - Oznámenie subjektu Žilinská parkovacia spoločnosť, spol. s r.o. zo dňa 25.06.2008 o ukončení športovej a záujmovej činnosti v objekte športovej haly ku dňu 30.06.2008; - Oznámenie o nevyhovujúcom stave objektu vypracované Okresným riaditeľstvom

7. Krajský súd ďalej v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že pri vyhodnocovaní zákonnosti napadnutého rozhodnutia postupoval výlučne v medziach žalobných bodov vymedzených v správnej žalobe. Neprihladil preto na argumentáciu žalobcu obsiahnutú až v replike žalobcu zo dňa 20.06.2019 učinenú po uplynutí lehoty na podanie správnej žaloby (uvedené dopadá predovšetkým na argumentáciu žalobcu ohľadom zmlúv a potvrdení identifikovaných v bode 5.2.1 až. 5.2.6 repliky žalobcu).

9. Citujúc príslušné ustanovenia zákona o miestnych daniach krajský súd podotkol, že daň zo stavieb sa viaže ku stavbe samotnej, a teda predmetom tejto dane nie je ani konkrétna činnosť a ani konkrétna osoba konkrétnu činnosť vykonávajúca. Vo vzťahu k definícii osvetového zariadenia poukázal na § 2 ods. 1 a 3 zákona č. 61/2000 Z. z. o osvetovej činnosti, podľa ktorého je osvetové zariadenie inštitúciou, ktorá zabezpečuje osvetovú činnosť, teda súhrn aktivít uvedených v § 2 ods. 2 písm. a) až f), ktoré svojim pôsobením na základe dobrovoľnosti, záujmu a tvorivej schopnosti ľudí prispievajú k rozvoju ich osobnosti a utváraniu kultúrneho spôsobu života. 10. Ďalej krajský súd uviedol, že aby bolo možné konkrétnu stavbu na aktivity osvetového zariadenia užívať, musela byť táto stavba na také užívanie spôsobilá, a to predovšetkým z hľadiska bezpečnosti a ochrany zdravia a života.

Správny súd tiež zdôraznil, že v zmysle úpravy § 85 ods. 1 veta druhá stavebného zákona je zmenou účelu užívania stavby i podstatné rozšírenie činnosti. 11. Krajský súd ďalej poukázal na skutočnosť, že objekt haly bol vyradený OR HaZZ v Žiline z kontrolnej činnosti a následne evidovaný ako dlhodobo neužívaný, v nadväznosti na čo by realizácia osvetovej činnosti v športovej hale v roku 2013 bola nepochybne spojená s možnosťou ohrozenia života a zdravia osôb zúčastňujúcich sa na takejto osvetovej činnosti. Dokazovanie vykonané v správnom konaní pre iný záver podklad nedáva.

12. Podľa krajského súdu nadobudol správca dane zákonne a správne odôvodnené pochybnosti o naplnení žalobcom tvrdeného dôvodu oslobodenia od dane z nehnuteľností, a to vzhľadom na (i) absenciu rozhodnutia príslušného stavebného úradu o zmene účelu užívania stavby, (ii) absenciu oznámenia tejto zmeny žalobcom správcovi dane podľa § 99 písm. d) ods. 2 veta prvá zákona o miestnych daniach, ako aj (iii) skutočnosti zistené správcom dane v pripojenom administratívnom spise, a to konkrétne: - z listu spoločnosti Žilinská parkovacia spoločnosť, s.r.o. zo dňa 25.06.2008, ktorým spoločnosť oznámila OR HaZZ, že ukončuje ku dňu 30.06.2008 všetku športovú a záujmovú činnosť v objekte, - z listu OR HaZZ v Žiline Mestu Žilina o nevyhovujúcom stave objektu Športovej haly zo dňa

13. Krajský súd argumentoval, že je vylúčené činiť súčasťou procesných povinností správcu dane povinnosť preukázať negatívnu skutočnosť, teda že sa v roku 2013 v objekte športovej haly osvetová činnosť neuskutočňovala. Naopak bolo obsahom dôkaznej povinnosti žalobcu podľa § 24 ods. 1 písm. a) Daňového poriadku preukázať pozitívne existujúcu skutočnosť naplnenia podmienok oslobodenia od dane z nehnuteľností vo vzťahu k športovej hale.

činnosti). V nadväznosti na uvedenú definíciu osvetovej činnosti správny súd konštatoval, že uvedené listinné dôkazy nepreukazujú samotné reálne uskutočňovanie osvetovej činnosti v športovej hale v roku 2013. Pokiaľ žalobca uvádzal, že z dôvodu existencie pochybností mal správca dane zmluvné strany zmlúv vypočuť alebo vykonať miestnu ohliadku, správny súd konštatoval, že dôkazné bremeno k preukázaniu splnenia podmienok oslobodenia od dane zo stavieb ťažilo žalobcu a nie správcu dane. Zo strany žalobcu ani v správnom konaní a ani v konaní pred správnym súdom nebol produkovaný ani jeden autentický dôkaz o realizácii činnosti osvetového zariadenia v športovej hale v roku 2013.

16. Záverom krajský súd skonštatoval, že napadnutý postup a rozhodnutia správnych orgánov boli zákonné, zistený skutkový stav bol dostatočný pre riadne posúdenie veci, vec bola správne právne posúdená a rozhodnutia boli zrozumiteľne odôvodnené, a preto žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej aj „SSP“) zamietol.

17. Proti právoplatnému rozsudku krajského súdu podal žalobca (ďalej aj „sťažovateľ“) včas kasačnú sťažnosť, v ktorej navrhol, aby kasačný súd rozsudok krajského súdu zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie správcu dane zruší a vec vráti Mestu Žilina na ďalšie konanie. Súčasne si uplatnil nárok na náhradu trov konania. Kasačnú sťažnosť

Za týmto účelom podal dňa 17.05.2016 podnet na preskúmanie (v poradí prvého) rozhodnutia správcu dane č. 175389/2013 zo dňa 26.03.2013 (ďalej aj „prvé rozhodnutie správcu dane“), ktorým mu bola vyrubená daň zo športovej haly za zdaňovacie obdobie roku 2013, mimo odvolacieho konania. Žalovaný podnetu vyhovel a prvé rozhodnutie správcu dane zmenil rozhodnutím č. 1350721/ 2016 zo dňa 21.07.2016 (ďalej aj „prvé rozhodnutie žalovaného“) tak, že daň zo stavby v sume 39.816,- Eur zrušil uznajúc charakter športovej haly ako osvetového zariadenia.

veci. 19. Sťažovateľ zdôraznil, že v druhom rozhodnutí žalovaného bolo explicitne uvedené, že správca dane v ďalšom konaní dozisťuje a preverí všetky skutočnosti súvisiace s využitím športovej haly ako osvetového zariadenia v zdaňovacom období 2013 v zmysle právneho názoru MF SR a následne správca dane na základe takto zistených skutočností vyrubí daňovému subjektu daň z nehnuteľností na zdaňovacie obdobie 2013.

Správca dane však podľa sťažovateľa napriek uloženej povinnosti zistiť skutočnú činnosť v danej nehnuteľnosti uvedeným spôsobom nekonal a nevykonal po druhom rozhodnutí žalovaného absolútne žiadne dokazovanie, ktoré by smerovalo k zisteniu, aké aktivity a činnosti v stavbe športovej haly prebiehali. Správca dane nevytýčil ani len žiadne pojednávanie vo veci, nevyzval žalobcu na predloženie a uplatnenie dôkazov a absolútne neprihliadal na dôkazy, ktoré mal k dispozícii z paralelne prebiehajúceho konania, ktoré sa týka dane z tej istej stavby športovej haly, avšak na rok 2017 vo vzťahu k novému vlastníkovi športovej haly - spoločnosti ŠPORT PARK, s. r. o. Správca dane si splnil svoje povinnosti na „dozistenie“ skutkového stavu tým, že len opakovane zhrnul to, čo už raz nadriadeným orgánom predložil.

22. Podľa sťažovateľa správny súd úplne nelogicky skonštatoval, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že športová hala sa v roku 2013 nemohla užívať, pretože jej užívanie by bolo v rozpore s predpismi o protipožiarnej bezpečnosti stavieb. Pre účely tohto konania nie je podľa sťažovateľa dôležité, či bola športová hala v rozhodujúcom období laicky povedané „vybavená všetkými papiermi“, t. j. či bola spôsobilá na jej užívanie „v súlade s právnymi predpismi“, ale iba a výlučne to, či bola v roku 2013 reálne fyzicky spôsobilá na výkon činností deklarovaných sťažovateľom a to, aká činnosť sa v športovej hale v roku 2013 reálne

24. Sťažovateľ ďalej vyvracal výpovednú hodnotu listín, na ktoré sa odvolávali daňové orgány i krajský súd v odôvodneniach svojich rozhodnutí. Podľa sťažovateľa (i) list spoločnosti Žilinská parkovacia spoločnosť, spol. s r.o. (vtedajší vlastník športovej haly) zo dňa 25. 6. 2008 adresovaný OR HaZZ o ukončení činnosti v objekte športovej haly ku dňu 30.06.2008 a (ii) list OR HaZZ v Žiline Mestu Žilina zo dňa 08.04.2015, v ktorom OR HaZZ uvádza, že objekt športovej haly bol vyradený z kontrolnej činnosti okresného riaditeľstva a je evidovaný ako dlhodobo neužívaný sa vzťahujú na obdobie roka 2008, zatiaľ čo predmetom tohto konania je daň na rok 2013 s tým, že sa skutkový stav výrazne zmenil.

26. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti námietky sťažovateľa považoval za neopodstatnené a navrhol, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť zamietol ako nedôvodnú a nárok na náhradu trov konania sťažovateľovi nepriznal. Zdôraznil, že skutočnosť, že sťažovateľ z prevádzkovania športovej haly nikdy nedosahoval žiaden zisk, je vo vzťahu k meritu veci irelevantná. Sťažovateľom požadované dokazovanie by bolo podľa názoru žalovaného nadbytočné, keďže od dane zo stavieb sú podľa zákona o miestnych daniach oslobodené osvetové zariadenia, nie teda daňové subjekty, vykonávajúce kultúrno-osvetovú činnosť. Skutočnosť, že žalobca nepreukázal svoje tvrdenia, nie je možné klásť za vinu žalovanému, resp. správcovi dane, ani krajskému súdu.

27. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej aj „Najvyšší správny súd SR“) začal vykonávať svoju činnosť odo dňa 01.08.2021 (§ 101e ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Prejednávaná vec bola pôvodne predložená Najvyššiemu súdu SR a bola jej pridelená sp. zn. 1Sžfk/61/2021. Od 01.08.2021 je na konanie v tejto veci príslušný Najvyšší správny súd SR. Vec bola náhodným výberom pridelená kasačnému senátu 1S Najvyššieho správneho súdu SR, ktorý o nej rozhodol v zložení uvedenom v záhlaví tohto rozhodnutia pod pôvodnou spisovou značkou.

29. Po neverejnej porade senátu bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) kasačný súd dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. Deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu SR. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 28.09.2023 (§ 137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 SSP).

31. V medziach kasačnej sťažnosti kasačný súd preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci kasačného konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie správcu dane a konania týmto rozhodnutiam predchádzajúce, najmä z toho pohľadu, či kasačné námietky sťažovateľa sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.

ju. Citovaný rozsudok bol vydaný v konaní s takmer totožným predmetom, ktorým boli rozhodnutia daňových orgánov o vyrubení dane z nehnuteľnosti sťažovateľovi vo vzťahu k totožnej stavbe - športovej hale s tým rozdielom, že citovaný rozsudok sa týkal zdaňovacieho obdobia roku 2014, kým prejednávaná vec sa viaže k zdaňovaciemu obdobiu roku 2013.

Kasačný súd poukazuje na to, že jeho úlohou ani úlohou správneho súdu nie je zisťovať alebo ustaľovať skutkový stav či nanovo vyhodnocovať dôkazy vykonané v daňovom konaní. Jeho úlohou je najmä posúdiť, či správca dane, resp. žalovaný postupovali pri zisťovaní skutkového stavu zákonným spôsobom, nasledovali pritom pravidlá logického uvažovania a či riadne popísali svoje hodnotiace úvahy. Podľa ustálenej súdnej judikatúry (viď. napr. Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II.ÚS 127/07-21, alebo rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžo/5/2009, sp. zn. 8Sžo/547/2009) nie je úlohou súdu pri výkone správneho súdnictva nahrádzať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmavať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to, či oprávnené a príslušné správne orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy.

Z uvedeného vyplýva, že je to práve správca dane kto rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie doplní, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy. V zmysle týchto zásad sú príslušné správne orgány povinné postupovať.

31. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností, keďže daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím.

32. Daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Týmto spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej (uznesenie Ústavného

Pri tomto postupe musí zachovávať práva daňového subjektu, rešpektovať zásadu spolupráce a ostatné zásady správy daní. Naopak, daňový subjekt je v pozícii účastníka daňového konania, ktorý je povinný preukazovať v zmysle § 24 ods. 1 Daňového poriadku a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov; b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania; c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

35. Kasačný súd poukazuje na to, že na základe vykonaného rozsiahleho dokazovania správca dane zistil skutkový stav správne a v súlade s Daňovým poriadkom, keď ustálil, že listinné dôkazy vo svojom súhrne jednoznačne preukázali skutkový záver, že stavba športovej haly nebola využívaná k 01.01.2014 na osvetovú činnosť, a preto neuznal nárok daňového subjektu na uplatnenie nároku na oslobodenie od dane zo stavieb podľa § 17 ods. 3 písm. b/ zákona č. 582/2004 Z.z. a čl. 11 ods. 2 VZN č. 21/2012.

37. Dôkazné bremeno, ktoré predstavuje v tomto prípade preukázanie skutkovej okolnosti, ktorým je faktické užívanie stavby na účel osvetovej činnosti výlučne žalobcu, nemožno prenášať na správcu dane a tým subsumovať kasačný dôvod pod § 440 ods. 1 písm. f/ SSP. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností, kasačný súd považoval uvedený kasačný dôvod sťažovateľa za nedôvodný.

39. Právnym posúdením veci je analytická činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje čiastkové právne závery a spätnou aplikáciou vybranej právnej normy preveruje úplnosť a riadnosť fakticky zisteného skutkového stavu. Toto je základným poslaním správneho súdu pri prieskume zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy, pričom nielen situácia „res iudicata“ tvorí rozhodovaciu prekážku, ale aj ustálená rozhodovacia prax kasačného súdu ako relevantný precedens v súlade s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky vytvára zákonodarcom akceptovanú rozhodovaciu prekážku.

40. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti uviedol, že krajský súd vec nesprávne právne posúdil, avšak v kasačnej sťažnosti prevažne rozporuje ako krajský súd hodnotil dôkazy, pričom konzistentne zotrváva na tom, že športová hala bola v roku 2013 čiastočne využívaná na športové, kultúrne a vzdelávacie aktivity. Výslovne však nedefinuje, v čom konkrétne mal správny súd v rámci právneho posúdenia pochybiť, s výnimkou názoru, že využívanie športovej haly na osvetovú činnosť nie je v žiadnom prípade zmenou účelu stavy, ku ktorej by sa mal vyjadrovať stavebný úrad, resp. úrad verejného zdravotníctva, a že existencia, resp. neexistencia takéhoto vyjadrenia nemá nič spoločné s tým, či môže alebo nemôže byť stavba predmetom oslobodenia od dane zo stavby titulom jej využívania ako osvetového zariadenia. Inak povedané, samotná skutočnosť, že nejaká stavba je v zmysle § 10 ods. 1 zákona č. 582/ 2004 Z.z. stavbou na bývanie, na pôdohospodársku produkciu, chatou a pod. ešte v žiadnom prípade neznamená, že v nej nemôže byť umiestnené a prevádzkované osvetové zariadenie.

Podľa právnej vety daného judikátu účel využitia stavby na účely zákona o miestnych daniach nemusí byť totožný s pojmom účelu využitia uvedenom v kolaudačnom rozhodnutí. Skutočný spôsob užívania stavby je potrebné ustáliť v rozsahu § 10 zákona o miestnych daniach k rozhodujúcemu dňu 1. januáru zdaňovacieho obdobia. Uvedená právna veta teda koriguje názor, ktorý v tomto smere vyslovil krajský súd v bode 9 odôvodnenia napadnutého rozsudku. Súčasne však kasačný súd dodáva, že na jeho konečnom právnom posúdení uvedený judikát nič nemení, pretože primárnym dôvodom pre neuznanie oslobodenia od dane v prejednávanej veci bolo, že sám sťažovateľ neprodukoval dostatočné množstvo relevantných dôkazov o skutočnom využití športovej haly ako osvetového zariadenia v roku 2013.

43. Právny záver správneho súdu, že správca dane postupoval správne, keď daňovému subjektu neuznal nárok na uplatnenie nároku na oslobodenie od dane zo stavieb podľa § 17 ods. 3 písm. b/ zákona č. 582/2004 Z.z. a čl. 11 ods. 2 VZN č. 21/20122, a preto mu bola daň správne vyrubená v zmysle daňového priznania podaného na rok 2011 (v ktorom žalobca športovú halu ako osvetové zariadenie neoznačil), považuje kasačný súd po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu, rozhodnutia žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím správcu dane a po oboznámení sa s obsahom pripojeného administratívneho spisu za správny a v celom rozsahu sa s ním stotožňuje. Jeho závery v kontexte citovaných právnych noriem vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku.“

34. Zmeny právneho stavu založeného týmto právoplatným rozhodnutím sa sťažovateľ domáhal cez procesný inštitút podnetu na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania zo dňa 17.05.2016. Sám sťažovateľ v kasačnej sťažnosti uvádza, že o možnosti uplatniť si vo vzťahu k športovej hale oslobodenie od dane si uvedomil až v roku 2016. Sťažovateľ bol iniciátorom oslobodenia od dane a podávateľom podnetu na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania, a teda niesol aj procesnú zodpovednosť za to, že v ním podanom podnete, resp. v následnom konaní označí všetky jemu známe skutočnosti a dôkazy, pre ktoré by mu malo byť vyhovené a oslobodenie športovej haly od dane z nehnuteľnosti priznané.

Na uvedenom závere nemôže nič zmeniť ani skutočnosť, že MF SR v rozhodnutí, ktorým zrušilo rozhodnutie žalovaného, vyslovilo, že žalovaný - FR SR nemal pre zmenu rozhodnutia správcu dane a uznanie oslobodenia športovej haly od dane riadne zistený skutkový stav a že následne po zrušení prvého rozhodnutia správcu dane žalovaným mal správca dane skutkový stav dozisťovať. Tento stav sa mal správcom dane dozisťovať len v medziach rozloženia dôkazného bremena medzi správcu dane a daňový subjekt, ktoré bolo v predmetnom prípade podmienené tým, že sťažovateľ sa domáhal zmeny právoplatného stavu cestou mimoriadneho opravného prostriedku a bol iniciátorom oslobodenia od dane, a teda dôkazné bremeno ťažilo jeho (§ 24 ods. 1 Daňového poriadku). Sťažovateľ toto dôkazné bremeno neuniesol, pretože o reálnom využívaní športovej haly ako osvetového zariadenia neprodukoval relevantné dôkazy. Nakoľko sťažovateľ podal podnet na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania až dňa 17.05.2016, teda s trojročným časovým odstupom, keďže išlo o daň z nehnuteľnosti vyrubenú za rok 2013, musel počítať aj s tým, že sa jeho nárok nepodarí preukázať.

2013. 36. Kasačný súd v tejto súvislosti dáva sťažovateľovi do pozornosti zásadu vigilantibus iura scripta sunt, na ktorú poukázal Najvyšší súd SR napríklad v rozhodnutí sp. zn. 5Sžf65/2011: „Najvyšší súd dáva do pozornosti zásadu, ktorá platila už v rímskom práve, podľa ktorej „vigilantibus iura scripta sunt" t. j. „práva patria len bdelým" (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. V slobodnej spoločnosti je totiž predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich podcenením či zanedbaním môžu strácať svoje práva majetkové, osobné, satisfakčné a pod.

38. O nároku na náhradu trov konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1, 2 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP. Sťažovateľ v kasačnom konaní úspech nemal, pričom žalovanému náhrada trov kasačného konania prislúcha len v prípade, ak to možno spravodlivo požadovať a po splnení zákonom stanovených podmienok len výnimočne (§ 168 SSP), ktoré v danom prípade nenastali, a preto kasačný súd účastníkom konania nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznal.

V Bratislave dňa 28. septembra 2023