1Sžfk/77/2020

1. Žalobca dňa 20.05.2019 podal na Daňový úrad Trenčín (ďalej aj „správca dane“ alebo „žalovaný“) žiadosť o vrátenie neoprávnene zaplatenej dane z emisných kvót za rok 2011 v sume 25.048,00 Eur a priznanie úroku z oneskoreného vrátenia preplatku na dani z emisných kvót za rok 2011. 2. Na túto žiadosť vydal správca dane oznámenie č. 101485130/2019 zo dňa 17.06.2019 (ďalej aj „oznámenie 1“), ktoré doručil žalobcovi. Uviedol v ňom, že lehota pre uplatnenie nároku na základe podaného daňového priznania k dani z emisných kvót za rok 2011 zo dňa 18.06.2012 uplynula dňa 31.12.2017 v zmysle § 69 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (ďalej aj „Daňový poriadok“). Daň z emisných kvót za rok 2011 správca dane nemôže vrátiť po uplynutí stanovenej lehoty. 3. Proti oznámeniu 1 podal žalobca dňa 03.07.2019 odvolanie. Na podanie žalobcu nazvané ako odvolanie správca dane odpovedal žalobcovi oznámením č. 101825810/2019 zo dňa 29.07.2019 (ďalej aj „oznámenie 2“, spolu s oznámením 1 aj „oznámenia“). Oznámil mu, že oznámenie 1 nemá povahu rozhodnutia, a nie je považované na účely daňového konania za individuálny daňovo-právny akt, proti ktorému je prípustné odvolanie, o ktorom by v súlade s § 74 Daňového poriadku rozhodol odvolací orgán - Finančné riaditeľstvo SR. Uviedol, že nakoľko žalobca do 31.12.2017 (do zániku práva vyrubiť daň alebo rozdiel dane) nepodal dodatočné daňové priznanie k dani z emisných kvót za rok 2011 ani žiadosť o vrátenie zaplatenej dane z emisných kvót, správca dane zaplatenú daň nevrátil.

II. Konanie na krajskom súde

Takéto odvolanie žalobcu z dôvodu právnej istoty podal. Preto žalobca podal správnu žalobu voči oznámeniu 1 a eventuálne aj proti oznámeniu 2 a to pre prípad, žeby správny súd považoval oznámenie 2 za rozhodnutie o odvolaní, ktoré je v rámci konania potrebné napadnúť ako konečné rozhodnutie orgánu verejnej správy, keďže podľa § 79 ods. 2 Daňového poriadku je potrebné vo veci nevyhovenia žiadosti o vrátenie daňového preplatku vydať rozhodnutie, voči ktorému je prípustné odvolanie. Tiež uviedol, že ak by súd nepovažoval tieto oznámenia za rozhodnutia podľa § 3 ods. 1 písm. b) zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku (ďalej aj „SSP“), potom ich možno považovať minimálne za opatrenia podľa § 3 ods. 1 písm. c) SSP. 5.

6. Krajský súd v úvode odôvodnenia napadnutého uznesenia poukázal na rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 14S/80/2015 zo dňa 12.12.2016 v spojitosti s rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžfk/33/2017 zo dňa 28.03.2019, z ktorého vyplýva, že v súlade s právnou teóriou i ustálenou súdnou praxou súd ,,oznámenie“ žalovaného, ktorým bez možnosti opravného prostriedku bol zamietnutý uplatnený nárok žalobcu na úhradu úrokov z oneskorene vyplateného nadmerného odpočtu DPH, posudzoval ako rozhodnutie správneho orgánu, ktorým boli dotknuté práva daňového subjektu, a preto podlieha súdnemu prieskumu.

odvolanie. 8. Z vyššie uvedených skutočností podľa krajského súdu nesporne vyplýva, že žalovaný vydaním prvostupňového rozhodnutia (č. 10279281/2019 zo dňa 04.12.2019) vo veci konal, rozhodol o žiadosti zákonným spôsobom, t. j. vydaním rozhodnutia, proti ktorému je prípustný opravný prostriedok, odvolanie, čím odpadol dôvod na pokračovanie v konaní o preskúmanie zákonnosti oznámení a postupu žalovaného. Z uvedených dôvodov krajský súd konanie podľa § 99 písm. g) SSP zastavil.

III. Kasačná sťažnosť, vyjadrenie

Sťažovateľ navrhol, aby kasačný súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a žalovaného zaviazal na náhradu trov kasačného konania. 11. Nesprávne právne posúdenie veci krajským súdom podľa názoru sťažovateľa spočívalo v tom, že krajský súd nesprávne posúdil dôvod na zastavenie konania, ktorý podľa sťažovateľa nebol daný.

V tejto súvislosti sťažovateľ citoval aj komentár k predmetnému ustanoveniu: „Ak už bolo v daňovom konaní právoplatne rozhodnuté, v tej istej veci nie je možné opätovne konať a rozhodovať. Vykonávaním daňového konania vo veci, v ktorej už bolo právoplatne rozhodnuté, by dochádzalo k narúšaniu právnej istoty daňových subjektov, resp. iných osôb.“

14. Sťažovateľ podotkol, že princíp právnej istoty sú povinné aplikovať tak správne orgány, ako aj súdy, avšak postup krajského súdu v spojitosti s postupom žalovaného tomuto princípu zjavne odporuje. Odôvodnenie napadnutého uznesenia považuje sťažovateľ za zmätočné, nakoľko obsahuje navzájom si odporujúce závery. Na jednej strane sa totiž krajský súd stotožňuje s judikatúrou uvedenou v bode 6 odôvodnenia napadnutého uznesenia, podľa ktorej sú oznámenia žalovaného rozhodnutiami priamo napadnuteľnými v rámci správneho súdneho konania, no na druhej strane krajský súd v bode 7 odôvodnenia napadnutého uznesenia dôvodí, že žalovaný „napravil svoje pochybenie“ tým, že opätovne vydal v tej istej veci a voči tomu istému účastníkovi konania prvostupňové rozhodnutie. 15. Ďalej sťažovateľ argumentoval tým, že ak sú oznámenie 1 a oznámenie 2 rozhodnutiami, potom spĺňajú atribúty platnosti a právoplatnosti. Platnosť rozhodnutia v právnej doktríne vyjadruje existenciu rozhodnutia a jeho nezmeniteľnosť zo strany správneho orgánu. Právoplatnosť rozhodnutia označuje právna doktrína za najdôležitejšiu vlastnosť rozhodnutí,

Navyše sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že oznámenia neboli prvostupňovým rozhodnutím zrušené a toto sa o oznámeniach ani nijako nezmieňuje. 16. Sťažovateľ vyjadril názor, že ak mal krajský súd za to, že oznámenie 1 a oznámenie 2 sú rozhodnutiami preskúmateľnými súdom, bol povinný sa týmito rozhodnutiami riadne zaoberať a riadne o nich rozhodnúť v rámci správneho súdneho konania a nie argumentovať tým, že neskoršie vydané prvostupňové rozhodnutie (vydané zjavne v rozpore so zákazom res iudicata) bez ďalšieho nahrádza oznámenia a spôsobuje odpadnutie dôvodov ich správneho súdneho prieskumu.

Sťažovateľ ďalej podotkol, že postup žalovaného nemožno vyhodnotiť ako naplnenie skutkovej podstaty odpadnutia dôvodu prieskumu podľa ust. § 99 písm. g) SSP, nakoľko neexistuje právny základ straty právnych účinkov oznámení. Podľa sťažovateľa platí, že

18. Z uvedených dôvodov sťažovateľ označil závery krajského súdu za vzájomne si protirečiace a vychádzajúce z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď sa krajský súd v celom rozsahu odmietol zaoberať prekážkou res iudicata a tým arbitrárne priznal zákonnosť vydaniu rozhodnutia a existenciu jeho právnych účinkov za súčasnej platnosti a právoplatnosti

rozhodnutia. 20. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti podotkol, že ustanovenie § 62 ods. 1 písm. f) Daňového poriadku, podľa ktorého „ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak, daňové konanie sa zastaví, ak bolo vo veci už právoplatne rozhodnuté“ sa zaoberá rozhodnutými vecami.

21. Podľa názoru žalovaného to, že správny súd v súlade s § 6 ods. 1 SSP preskúmava aj opatrenia orgánu verejnej správy (nakoľko opatreniami - oznámeniami môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby priamo dotknuté) ešte neznamená, že oznámenia sú rozhodnutiami vydanými podľa príslušných ustanovení Daňového poriadku a v inštančnom postupe. Oznámenia síce podliehajú súdnemu prieskumu ako opatrenia, ale nemajú atribúty rozhodnutia podľa Daňového poriadku a nenadobúdajú právoplatnosť ako rozhodnutia. 22. Žalovaný nesúhlasil s interpretáciou sťažovateľa, že žalovaný opätovne vydal v tej istej veci a voči tomu istému účastníkovi konania rozhodnutie. Podľa žalovaného ani krajský súd nemá za to, že žalovaný vo veci opätovne rozhodoval, ale že žalovaný vydaním prvostupňového rozhodnutia ukončil začaté daňové konanie zákonným spôsobom tak, že nevyhovel žiadosti sťažovateľa o vrátenie dane z emisných kvót. Žalovaný dal do pozornosti, že o prvostupňovom rozhodnutí už rozhodol aj odvolací orgán - Finančné riaditeľstvo SR, a

a preto bolo možné súdne konanie z tohto dôvodu v súlade s § 99 písm. g) SSP zastaviť. Žalovaný navrhol, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť zamietol podľa § 461 SSP. 26. Pre informáciu žalovaný podotkol, že podľa verejne dostupných informácií žalobca dňa 06.03.2020 uzavrel s Ministerstvom financií SR dohodu o mimosúdnom vyrovnaní, predmetom ktorej je čiastočné uspokojenie nároku na náhradu škody voči SR vo veci neoprávnene zaplatenej dane z emisných kvót za rok 2011.

27. Dňa 01.01.2021 nadobudla účinnosť novela Ústavy Slovenskej republiky, ústavný zákon č. 422/2020 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, ktorou bol zriadený Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (čl. 143 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). K 01.08.2021 prevzal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky agendu správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v správnom súdnictve, vrátane prerokúvanej veci. V súlade s rozvrhom práce Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky na rok 2021 bola prejednávaná vec pridelená náhodným výberom na rozhodnutie senátu 1S a je naďalej vedená pod pôvodnou spisovou značkou.

29. Po neverejnej porade senátu bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) kasačný súd dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. 30. Podľa § 3 ods. 1 písm. b) SSP: „Na účely tohto zákona sa rozumie rozhodnutím orgánu verejnej správy správny akt vydaný orgánom verejnej správy v administratívnom konaní, ktorý je formálne označený ako rozhodnutie alebo je za rozhodnutie považovaný podľa osobitného predpisu a zakladá, mení, zrušuje alebo deklaruje práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby, alebo sa jej priamo dotýka.“

32. Podľa § 99 písm. g) SSP: „Správny súd konanie uznesením zastaví, ak odpadol dôvod na pokračovanie v konaní a nejde o prípady ustanovené v písmenách c) a d).“ 33. Podľa § 62 ods. 1 písm. f) Daňového poriadku: „Ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak, daňové konanie sa zastaví, ak bolo vo veci už právoplatne rozhodnuté.

35. Primárnou úlohou kasačného súdu bolo posúdiť, či krajský súd postupoval správne, keď konanie o preskúmanie neformálnych listov - oznámení správcu dane zastavil z dôvodu, že predmet konania odpadol, pretože v rovnakej veci bolo neskôr správcom dane vydané „riadne“ rozhodnutie.

37. Kasačný súd sa teda v prvom rade musí vysporiadať s právnou otázkou, aký dopad malo vydanie následných rozhodnutí správcu dane a FR SR na existenciu a účinky predchádzajúcich oznámení správcu dane ako aj s otázkou, či oznámenia mali povahu rozhodnutí a založili prekážku právoplatne rozhodnutej veci alebo nie.

Odchylne od názoru krajského súdu má však kasačný súd za to, že z hľadiska typológie predmetu správneho súdneho prieskumu nešlo v predmetnej veci o rozhodnutie v zmysle § 3 ods. 1 písm. b) SSP, ale o opatrenie v zmysle § 3 ods. 1 písm. c) SSP (viď aj uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 30S/81/2019 zo dňa 12.11.2019, uznesenie Najvyššieho správneho súdu SR 1Sžfk/29/2020 zo dňa 29.09.2022). Kasačný súd konštatuje, že napadnuté oznámenia neobsahovali zákonné náležitosti rozhodnutí a predovšetkým neboli vydané v inštančnom postupe (oznámením 2 správca dane len oznámil sťažovateľovi neprípustnosť odvolania). Preto kasačný súd predmetné oznámenia za rozhodnutia nepovažuje, a to aj keby forma rozhodnutia bola v danom prípade, kedy sa nevyhovelo žiadosti o vrátenie preplatku, podľa ustanovení Daňového poriadku potrebná. Základným zmyslom zakotvenia opatrení ako predmetu správneho súdneho prieskumu bolo vytvoriť akýsi zberný kôš, do ktorého budú spadať aj neformálne individuálne administratívne akty, ktoré sú spôsobilé

40. Tak sťažovateľ ako aj žalovaný sa odvolávali na komentár k opadnutiu dôvodu pre pokračovanie v konaní podľa § 99 písm. g) SSP „. . . ako príklad zastavenia konania z dôvodu odpadnutia predmetu prieskumu možno uviesť stratu účinkov preskúmavaného rozhodnutia alebo opatrenia, no bez jeho formálneho zrušenia na základe protestu prokurátora alebo mimoriadneho opravného prostriedku. O takýto prípad pôjde najmä pri faktickej konzumácii týchto účinkov alebo uplynutí lehoty, na ktorú bolo rozhodnutie alebo opatrenie orgánu verejnej správy vydané, resp. pri inom následnom administratívnom postupe.“ Sporné medzi nimi však bolo, či vydaním rozhodnutí došlo ku konzumácii účinkov skôr vydaných oznámení alebo nie. Kasačný súd dáva v tejto súvislosti za pravdu žalovanému v tom, že k strate účinkov predchádzajúcich neformálnych oznámení došlo tým, že správca dane vo veci žiadosti sťažovateľa o vrátenie dane a úrokov vydal riadne rozhodnutie so zákonnými náležitosťami, a že týmto postupom došlo k faktickej konzumácií účinkov vyvolaných skoršími oznámeniami.

neocitol v stave materiálnej neistoty v tom zmysle, či sa jeho žiadosti vyhovelo alebo nie a z akých dôvodov, ale keď tak iba v stave procesnej neistoty, teda či a proti ktorým aktom sa môže procesne brániť, (ii) samotný sťažovateľ formu oznámenia namietal tvrdiac, že vo veci nevyhovenia žiadosti o vrátenie dane je potrebné vydať rozhodnutie, a ohradil sa aj voči tomu, že pre absenciu poučenia nebolo zrejmé, či je voči oznámeniu 1 prípustné odvolanie. Kasačný súd podotýka, že tento vytýkaný nedostatok správca dane práve odstránil tým, že vo veci jeho žiadosti vydal riadne rozhodnutie so zákonnými náležitosťami, v ktorom sťažovateľa aj poučil o možnosti podať proti nemu odvolanie, ktoré sťažovateľ aj využil, a o ktorom rozhodol odvolací orgán, (iii) kým o odvolaní sťažovateľa proti oznámeniu 1 nebolo rozhodnuté v inštančnom postupe (oznámenie 2 opäť vydal len správca dane, v ktorom ho informoval o neprípustnosti odvolania), o odvolaní sťažovateľa voči prvostupňovému rozhodnutiu rozhodol nadriadený orgán - Finančné riaditeľstvo SR, ktoré mohlo využiť všetky oprávnenia odvolacieho orgánu

42. K námietke sťažovateľa o zmätočnosti odôvodnenia rozsudku krajského súdu, kedy krajský súd oznámenia považoval za rozhodnutia, no nezaoberal sa prekážkou právoplatne rozhodnutej veci, kasačný súd podotýka, že táto je síce čiastočne dôvodná, avšak neodôvodňuje postup podľa § 462 ods. 1 SSP (teda zrušenie rozhodnutia a vrátenie veci krajskému súdu na ďalšie konanie). Kasačný súd sa stotožnil so záverom krajského súdu o splnení skutkovej podstaty odpadnutia dôvodu v zmysle § 99 písm. g) SSP. Síce odchylne posúdil charakter oznámení ako opatrení, na rozdiel od posúdenia krajského súdu, ktorý oznámenia (aj to nepriamo) považoval za rozhodnutia, avšak zrušenie napadnutého uznesenia a vrátenie veci na ďalšie konanie kasačný súd nepovažuje za účelné a hospodárne.

45. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 v spojení s § 147 ods. 2 SSP). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.