1Sžfk/79/2020

1. Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej aj ako „správny súd“) podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku (ďalej aj ako „SSP“) v spojenom konaní zamietol žaloby, ktorými sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutí žalovaného č. 100283362/2019, č. 100283644/2019, č. 100283476/2019, všetky zo dňa 23.01.2019, ktorými žalovaný potvrdil rozhodnutia vydané v prvom stupni Daňovým úradom Banská Bystrica (ďalej aj ako „správca dane“) č. 101493315/2018, č. 101491034/ 2018, č. 101493789/2018, všetky zo dňa 02.08.2018.

3. Správca dane rozhodnutím č. 101493315/2018 zo dňa 02.08.2018 podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „Daňový poriadok“) určil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty (ďalej aj ako „DPH“) za zdaňovacie obdobie august 2016 v sume 60400,- Eur.

Správca dane rozhodnutím č. 101493789/2018 zo dňa 02.08.2018 podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku určil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2016 v sume 69883,32 Eur. 6.

samotný žalobca. Správca dane v rámci daňovej kontroly preveroval tvrdenia žalobcu a tiež ním uplatnené skutočnosti v daňovom priznaní, reálnu existenciu tovaru - motorových vozidiel nepoprel, avšak tvrdenia, že motorové vozidlá boli dodané deklarovaným dodávateľom neboli preukázané, resp. potvrdené. Žalobca porušil ustanovenie § 49 ods. 2 písm. a) v nadväznosti na § 49 ods. 1 a § 19 ods. 1 zákona o DPH.

neboli predložené žiadne nové dôkazy a doklady, ktoré by preukázali reálne uskutočnenie deklarovaných obchodných transakcií a mali vplyv na závery správcu dane. Správca dane oznámil žalobcovi, že bude vypracovaný protokol z daňovej kontroly, ktorý mu bude zaslaný s výzvou na vyjadrenie. Následne bol vyhotovený protokol z daňovej kontroly č. 102576124/ 2017 zo dňa 13.12.2017, ktorý žalobca prevzal spolu s výzvou na vyjadrenie č. 102576580/ 2017 zo dňa 27.12.2017. Žalobca sa k protokolu z daňovej kontroly vyjadril v podaní zo dňa 16.01.2018.

8. Správny súd mal z obsahu administratívneho spisu za preukázané, že správca dane vyjadrenie žalobcu zo dňa 06.12.2017 uviedol v protokole z daňovej kontroly (str. 51 protokolu) tak, ako to žalobca žiadal. Vyjadrením sa v rámci protokolu zaoberal a vysporiadal sa s ním.

9. Správny súd konštatoval, že rozhodnutia správcu dane a žalovaného spĺňajú požiadavky nastavené daňovým poriadkom a obsahujú všetky náležitosti rozhodnutia. Námietka prednesená vo vyjadrení žalobcu zo 06.12.2017 nezostala nevysporiadaná, pretože sa s ňou správca dane zaoberal v protokole z daňovej kontroly, ako aj v rozhodnutiach vydaných vo vyrubovacích konaniach.

Správca dane a ani žalovaný nespochybňovali žalobcom vo vyjadrení tvrdené skutočnosti, že tovar existoval, boli realizované bezhotovostné platby, vozidlá boli podrobené kontrole originality, boli registrované a boli im pridelené slovenské evidenčné čísla. Za nepreukázané považovali daňové orgány dodanie motorových vozidiel deklarovaným dodávateľom.

11. Ako nedôvodnú vyhodnotil správny súd žalobnú námietku, že správca dane neuznal žalobcom uplatňovaný nárok na odpočítanie dane len na základe toho, že deklarovaný dodávateľ žalobcu bol v čase výkonu daňovej kontroly nekontaktný, alebo že nevedel zdokladovať nadobudnutie tovaru. Za podstatné považoval správny súd aj tie závery správcu dane, v ktorých na základe vykonaných dôkazov bolo uvedené, že názvy spoločností, ktoré sú uvedené v oznámeniach o realizovaných nadobudnutiach slovenského nadobúdateľa zo systému VIES, sa nezhodujú s názvami spoločností, ktoré sú uvedené na zahraničných technických preukazoch motorových vozidiel nakúpených od dodávateľov uvedených na faktúrach predložených žalobcom ako kontrolovaným daňovým subjektom k daňovej kontrole. Z tohto vyhodnotenia vykonaného dôkazu vyplýva, že správca dane a ani žalovaný nespochybnili deklarované obchodné transakcie len z dôvodu nekontaktnosti deklarovaného dodávateľa v čase výkonu daňovej kontroly (a v dôsledku tohto nemožnosti preveriť ich účtovnú dokumentáciu), ale aj na základe ďalších záverov vyvodených z vykonaného dokazovania. 12.

Tento záver daňových orgánov žalobca v priebehu administratívneho konania a ani v podanej správnej žalobe nijako nespochybnil a nevzniesol v tomto smere žiadne námietky. Konateľ deklarovaného dodávateľa (konateľ v čase realizácie deklarovaných obchodných transakcií) nevedel nič konkrétne uviesť o ekonomickej činnosti spoločnosti, poprel vystavenie faktúr a podanie daňových priznaní, nemal k dispozícii žiadne účtovné doklady a o spolupráci so žalobcom nemal žiadnu vedomosť. Splnomocnený zástupca deklarovaného dodávateľa taktiež neuviedol žiadne konkrétne okolnosti deklarovaných obchodných transakcií a neuviedol ani jedno konkrétne miesto v zahraničí, odkiaľ mal autá nakupovať.

V rámci tejto požiadavky je potom na mieste požadovať, aby subjekt, ktorý obchoduje s motorovými vozidlami v značnom rozsahu, mal konkrétnejší prehľad o nakupovaných a predávaných motorových vozidlách. Závery správcu dane a aj žalovaného vo vzťahu k tomu, že aj vypočutí svedkovia D. R. a N. W. neobjasnili konkrétne okolnosti deklarovaných obchodných transakcií a ich výpovede sú všeobecné a nekonkrétne a navyše si odporujú, preto považoval správny súd za správne. Splnomocnený zástupca N. W. uviedol, že faktúry vystavoval D. R., ktorý ale toto tvrdenie poprel s tým, že nemal žiadny prehľad a ani vedomosť o ekonomickej činnosti spoločnosti. N. W. uviedol, že motorové vozidlá nakupoval v autobazároch a neuviedol ani jedného konkrétneho dodávateľa, ani jeden konkrétny autobazár, s ktorým mal spolupracovať, nevedel si spomenúť, či autá boli nakupované len v Českej republike alebo aj inde.

V súvislosti s uvedenými požiadavkami správny súd poukázal aj na závery Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovené v rozsudku sp. zn. 1Sžf/13/2016 zo dňa 16.01.2018. 14. Správny súd vyslovil názor, že daňové orgány nezaťažovali žalobcu dôkazným bremenom, ktoré ho nemalo zaťažovať. Žiadali od žalobcu preukázať skutočnosti o reálnosti deklarovaných obchodných transakcií vo vzťahu žalobcu a jeho priameho dodávateľa po tom, ako deklarované obchodné transakcie spochybnili (uviedli skutočnosti, ktoré spochybnili dodanie deklarovaným dodávateľom) a dôkazné bremeno sa presunulo na daňový subjekt. 15. Žalobca taktiež poukazoval na judikatúru SD EÚ, ale neuviedol žiadne konkrétne dôkazy, ani argumentáciu, ktorými by vyvracal závery daňových orgánov. Pokiaľ žalobca poukazoval na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-277/14 PPUH Stehcemp, v tomto rozhodnutí podal súdny dvor výklad práva EÚ za iných skutkových okolností, ako tomu bolo v prejednávanej veci. Z bodu 29. tohto rozsudku vyplýva, že vo veci nebolo sporné, že

Pokiaľ žalobca poukazoval na bod 33. uvedeného rozsudku, daňové orgány vo svojich rozhodnutiach nevyvodili závery o nepriznaní práva na odpočítanie dane na základe toho, že deklarovaný dodávateľ nemal oprávnenie vystaviť faktúry alebo že bol neexistujúcim subjektom v zmysle tohto rozhodnutia súdneho dvora. Argumenty o nekontaktnosti deklarovaného dodávateľa, ako aj o tom, že nebolo možné preveriť jeho účtovnú evidenciu z dôvodu jej odovzdania právnym nástupcom, neboli jedinými argumentmi správcu dane a žalovaného.

Nebola riešená skutková situácia aká bola v bode 44. uvedeného rozsudku súdneho dvora, napr. že by deklarovaný dodávateľ nebol vlastník tovaru, ale reálne by dodal tovar žalobcovi, prípadne že by nemal osobitné oprávnenie disponovať s tovarom.

Ani z výpovede konateľa žalobcu a z výpovedí svedkov - konateľa deklarovaného dodávateľa a jeho splnomocneného zástupcu nevyplývajú žiadne konkrétne skutočnosti o deklarovaných obchodných transakciách. Žiadne konkrétnosti neboli uvedené ani o dodávke áut, o ich preberaní. N. W. uviedol, že niekedy on doviezol auto, niekedy ho doviezla odťahová spoločnosť, ale nijakým spôsobom tieto skutočnosti nekonkretizoval (s akými autobazármi akú spoluprácu mal, ktoré spoločnosti prípadne dovážali motorové vozidlá). 17. Žalobca v ďalšej časti žaloby uviedol, že v odvolaní poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. 1Sžf/117/2015, 3Sžf/1/2011 a 5Sžf/22/2009. Žalobca uviedol časť argumentácie z týchto rozhodnutí, avšak bez toho, aby v konkrétnostiach uviedol, ako bol ukrátený na svojich právach v súvislosti s uvedenými závermi. Nenamietal, že by sa žalovaný s poukazmi na tieto rozhodnutia nevysporiadal. K poukazu na vyššie uvedené rozhodnutia považoval správny súd za potrebné uviesť, že v prejednávanej veci išlo o odlišnú

Pokiaľ žalobca v súvislosti so závermi uvedenými v rozhodnutí sp. zn. 1Sžf/49/2017 zo dňa 27.09.2018 poukazoval na to, že najvyšší súd akceptoval judikatúru SD EÚ a priznal jej prioritu pred vnútroštátnym právom, ďalej že nemá, a ani nemohol mať, žiadnu vedomosť o podvodnom konaní, k tomuto správny súd uviedol, že daňové orgány v prejednávanej veci neuviedli vo svojich rozhodnutiach závery, že žalobca sa podieľal na daňovom podvode alebo na zneužívajúcom konaní. Rozhodnutia daňových orgánov boli postavené na záveroch, že žalobca nesplnil kumulatívne podmienky, ktoré sú stanovené pre nárok na odpočet DPH (nepreukázanie dodania tovaru deklarovaným dodávateľom) a žalobcovi v prejednávanej veci nebola preukazovaná účasť na podvode. 18. Žalobca zdôrazňoval kontrolné výkazy u deklarovaného dodávateľa, ktoré podľa jeho názoru dosvedčovali reálnosť deklarovaných obchodných transakcií. K poukazu na kontrolné výkazy považoval správny súd za potrebné uviesť, že je nepochybné, že kontrolné výkazy sú „nástrojom“ na krížovú kontrolu deklarovaných obchodných transakcií, avšak ide o takú

19. Záverom správny súd poznamenal, že je nepochybné, že neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu DPH je právo daňového subjektu na jej odpočítanie, čo je jedna zo zásad fungovania systému DPH a vyplýva zo Smernice 2006/112/ES zo dňa 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, ktorá bola transponovaná do nášho vnútroštátneho právneho poriadku. Právo daňového subjektu na odpočet DPH, ale nemožno chápať ako absolútne právo bez preukazovania splnenia zákonom stanovených podmienok, ktoré sú jednak hmotnoprávne - stanovené zákonom o DPH, a jednak procesnoprávne - stanovené daňovým poriadkom. Zákon o DPH vychádza z predpokladu, že obchod reálne prebehol a povinnosť preukázania reálneho dodania tovaru alebo služby deklarovaným dodávateľom vyplýva pre daňový subjekt z Daňového poriadku.

22. Ďalej uviedol, že ak by samotný správca dane považoval rozdiely v názvoch zahraničných spoločností (s využitím údajov v systéme VIES) za podstatné, bolo jeho povinnosťou neuznanie odpočítania dane z faktúr vystavených slovenskými dodávateľmi žalobcovi odôvodniť práve touto skutočnosťou, resp. v zmysle § 46 ods. 5 Daňového poriadku bolo povinnosťou správcu dane oznámiť túto skutočnosť sťažovateľovi a zároveň ho vyzvať, aby túto nejasnosť vysvetlil. V tejto súvislosti poukázal na ďalšiu podstatnú skutočnosť, ktorá preukazuje, že jeho slovenskí dodávatelia nadobudli právo nakladať s tovarom ako vlastník od zahraničných dodávateľov, pretože túto skutočnosť zistil samotný správca dane zo systému VIES, do ktorého zahraniční dodávatelia uvádzajú intrakomunitárne dodania tovarov a služieb. Okrem uvedeného zdôraznil, že správca dane už v priebehu daňovej kontroly mal vedomosť o tom, od ktorých zahraničných dodávateľov nadobudli predmetné motorové vozidlá slovenskí dodávatelia sťažovateľa. V ďalšom priebehu daňovej kontroly však toto svoje zistenie ako dôkaz preukazujúci nadobudnutie motorových vozidiel spoločnosťou BP solutions, s.r.o. nevyhodnotil. 23. Sťažovateľ zdôraznil, že správca dane a žalovaný nepristupovali ku skúmaniu podmienok nároku na odpočítanie dane eurokonformným spôsobom, keď toto právo možno obmedziť výlučne za podmienok stanovených v smernici 2006/112/ES, pričom výklad tejto smernice podáva SD EÚ a tento výklad je záväzný pre všetky členské štáty EÚ. Opätovne poukázal na judikatúru SD EÚ, v zmysle ktorej právo na odpočítanie dane uvedené v čl. 167 a nasl. smernice 2006/112//ES je neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu DPH a v zásade nemôže byť obmedzené. Preto nárok na odpočet dane možno zamietnuť výlučne v prípade, ak je s ohľadom na objektívne skutočnosti preukázané, že platiteľ dane, ktorému bol tovar dodaný vedel alebo mal vedieť, že toto plnenie je súčasťou daňového podvodu zo strany dodávateľa, alebo iného predchádzajúceho subjektu. Zo skutočnosti uvedených v odôvodnení rozhodnutí daňových orgánov však podľa sťažovateľa vôbec nevyplýva, že by správca dane, či žalovaný tvrdili, že sťažovateľ, resp. osoby konajúce v jeho mene vedeli alebo mali vedieť, že dané obchodné prípady sú súčasťou nejakého podvodného konania. Podľa sťažovateľa nedošlo k porušeniu ustanovení zákona o DPH tak, ako mu to vyčítali daňové orgány, keďže daň bola voči nemu uplatnená platiteľom a predmetný tovar použil na ďalší predaj a zároveň svoj nárok na odpočítanie dane deklaroval faktúrou vyhotovenou dodávateľom podľa § 71 zákona o DPH. Záverom poukázal na to, že nie je možné od odberateľa požadovať, aby preukazoval vznik daňovej povinnosti u svojho dodávateľa inými prostriedkami než tými, ktoré sú uvedené v zákone. Na podporu svojej argumentácie dal do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžfk/1/2018 a sp. zn. 6Sžfk/40/2018. 24. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti žalobcu súhlasil s napadnutým rozsudkom správneho súdu a kasačnú sťažnosť žalobcu považoval za nedôvodnú.

25. Prejednávaná vec bola dňa 28.08.2020 predložená Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky ako súdu príslušnému na konanie a rozhodnutie podľa právnej úpravy účinnej k danému dňu. Na Najvyššom súde Slovenskej republiky bola vec náhodným výberom pridelená na rozhodnutie senátu 1Sžfk pod sp. zn. 1Sžfk/79/2020. S účinnosťou ku dňu 01.08.2021 (§ 101e ods. 1 zákona č. 757/2004 Zb. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov) začal svoju právomoc vykonávať Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, pričom k tomuto dňu prešiel z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky výkon súdnictva vo všetkých veciach, v ktorých je od 01.08.2021 daná právomoc Najvyššieho správneho súdu SR (článok 154g ods. 4 a 6 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Prejednávaná vec bola preto zo zákonných dôvodov podľa predchádzajúcej vety náhodným výberom pridelená na rozhodnutie kasačnému senátu 4S Najvyššieho správneho

27. Kasačný súd konštatuje, že predmetom kasačného konania v prejednávanej veci je skutkový a právny stav týkajúci sa daňovej kontroly DPH za zdaňovacie obdobia január - december 2015 a za zdaňovacie obdobia január - jún 2016, august 2016 a september 2016 rovnakých účastníkov ZSOLTI CARS, s.r.o. proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, ktorý bol predmetom konania a rozhodovania iného senátu kasačného súdu vo veciach vedených pod sp. zn. 10Sžfk/53/2020 z 28.11.2022 (zdaňovacie obdobia júl 2015, august 2015, september 2015, október 2015, november 2015, december 2015, január 2016, apríl 2016 a máj 2016), sp. zn. 5Sžfk/52/2020 z 27.05.2021 (zdaňovacie obdobia január 2015, február 2015, marec 2015, apríl 2015, máj 2015 a jún 2015) a sp. zn. 5Sžfk/53/2020 zo dňa 14.12.2022 (zdaňovacie obdobia február 2016, marec 2016).

Kasačný súd v súlade s § 464 ods. 1 SSP odôvodňuje svoje rozhodnutie v súdenej veci poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ako v tom čase kasačného súdu) sp. zn. 5Sžfk/52/2020 z 27.05.2021, ktorý bol citovaný v rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžfk/53/2020 z 28.11.2022 a sp. zn. 5Sžfk/ 53/2020 zo dňa 14.12.2022 v prakticky totožnej veci rovnakých účastníkov týkajúcej sa podobných skutkových a právnych dôvodov neuznania žalobcom uplatneného odpočítania

57. Pokiaľ ide o dokazovanie v daňovom konaní, dôkaznú povinnosť má prioritne daňový subjekt. Správca dane dokazovanie vykonáva, vedie dokazovanie. Jeho úlohou je zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získa poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie. Správca dane nie je pri dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je však povinný zistiť skutkový stav veci čo najúplnejšie.

58. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sžf/30/2014 zo dňa 17.2.2015, aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, pričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácie relevantných zákonných ustanovení. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním, v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností, nakoľko daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím.

59. Podľa názoru kasačného súdu je nutné si uvedomiť postavenie správcu dane v daňovom konaní, ktorý nie je protistranou daňového subjektu, ale je príslušným správnym orgánom, ktorý vedie dokazovanie, dôkazy vykonáva a procesom voľného hodnotenia dôkazov ustaľuje zistený skutkový stav. Pri tomto postupe musí zachovávať práva daňového subjektu, rešpektovať zásadu spolupráce a ostatné zásady správy daní. Naopak daňový subjekt je v pozícii účastníka daňového konania, ktorý je povinný preukazovať v zmysle § 24 ods. 1 Daňového poriadku a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov; b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania; c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. Touto skutočnosťou je aj reálnosť dodania tovaru alebo služby platiteľom, ktorý faktúru ako dodávateľ vystavil.

Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane.

61. V posudzovanej veci bolo aj s poukazom na vyššie popísané aspekty a mechanizmus prenosu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom na sťažovateľovi, aby relevantným spôsobom (nielen formálnymi dokladmi) preukázal, že v príslušných zdaňovacích obdobiach došlo k reálnemu nadobudnutiu tovaru - ojazdených motorových vozidiel od dodávateľov uvedených na faktúrach, t. j. spoločnosti PS trading, s.r.o., a od dodávateľa ŠEGÍS s.r.o. [pozn. kasačného súdu - v prejednávanej veci BP solutions, s.r.o. ] a teda či v prípade posudzovaných zdaniteľných plnení boli splnené podmienky na odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 1 v nadväznosti na § 19 ods. 1, § 49 ods. 2 a § 51 zákona o DPH.

faktúrach. Správca dane prioritne logicky preveroval reálnosť dodávok priamo u dodávateľov PS trading, s.r.o., a ŠEGÍS s.r.o. [pozn. kasačného súdu - v prejednávanej veci BP solutions, s.r.o.], pričom v oboch prípadoch bolo zistené, že dodávateľské spoločnosti sú nekontaktné, keď nepreberajú zásielky správcu dane v mieste sídla sa nezdržiavajú, resp. so správcom dane nespolupracujú.

predpokladá zvýšená miera obozretnosti a s tým spojená i vedomosť o rizikách z toho plynúcich v daňovom konaní. Overovanie si obchodných partnerov síce nie je povinnosťou daňového subjektu, ale v prípade, ak si daňový subjekt uplatňuje nároky vo vzťahu k štátnemu rozpočtu, napr. uplatnenie si nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty, musí byť schopný preukázať reálnosť deklarovaného obchodu a v prípade nepreverenia si obchodného partnera sa dostáva do dôkaznej núdze, ako to bolo v tomto prípade, keď sťažovateľ (aj napriek značnému objemu dodávok tovaru) nevedel preukázať reálne naplnenie deklarovaného obchodu medzi ním a deklarovanými dodávateľmi. Najvyšší súd na tomto mieste poukazuje nielen na základnú zásadu obchodného práva, a to poctivého obchodného styku, ale aj tú skutočnosť, že súčasne základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti je to, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti musí mať vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie (viď § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka), ale aj o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí.

63. K odstráneniu pochybností o tom, či dodávky deklarované sťažovateľom boli uskutočnené spoločnosťami PS trading, s.r.o., a ŠEGÍS s.r.o. [pozn. kasačného súdu - v prejednávanej veci BP solutions, s.r.o.], uvedenými na faktúrach nedošlo ani po vykonaní ďalších procesných úkonov správcu dane, keď vypočul v procesnom postavení svedkov G. E. - bývalý konateľ ŠEGÍS s.r.o., a D. E. bývalý konateľ PS trading, s.r.o. [pozn. kasačného súdu - v prejednávanej veci D. R. a N. W.], ktorí síce vystavenie faktúr a dodanie tovaru sťažovateľovi vo všeobecnej rovine potvrdili, avšak svoje tvrdenia nepodložili žiadnymi relevantnými dôkazmi, ktoré by preukázali jednak pôvod tovaru ako ich jeho dodanie sťažovateľovi.

64. Okrem vyššie uvedeného pochybnosti o reálnosti dodávok tovaru sťažovateľovi dodávateľmi uvedenými na faktúrach boli umocnené aj zisteniami správcu dane týkajúcimi sa nepodávania záznamov o nadobudnutí motorových vozidiel, ako i tým, že názvy spoločností uvedené v oznámeniach o uskutočnených nadobudnutiach slovenského nadobúdateľa zo systému VIES sa nezhodovali s názvom spoločností, ktoré sú uvedené na zahraničných technických preukazoch motorových vozidiel nakúpených od dodávateľov, v zmysle faktúr predložených v súvislosti s uplatneným odpočítaním DPH sťažovateľom.

ich vykonanie. Za dostatočné z tomto smere nebolo možné považovať poukázanie sťažovateľa na potrebu zohľadnenia tzv. kontrolných výkazov, keďže tieto aj vzhľadom na ich formálnu, resp. účtovnú povahu sami o sebe (bez podpory ďalších dôkazov) na preukázanie materiálnej stránky realizácie predmetných zdaniteľných obchodov nemožno hodnotiť ako postačujúce. Pokiaľ sa sťažovateľ odvolával na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžfk/40/2018 zo dňa 3.9.2019 kasačný súd poukazuje na to, že v predmetnej veci správca dane dokazovaním vykonaným v rozsahu vyššie popísanom právne zásadným spôsobom presne a jasne spochybnil tvrdenia sťažovateľa o reálnosti dodávok tovaru, t. j. nešlo o také spochybnenie, ktoré by nebolo podložené relevantnými dôkazmi a bránilo presunu dôkazného bremena na sťažovateľa tak, ako to naznačoval s odkazom na predmetné rozhodnutie.

Kasačný súd po preskúmaní tohto vyjadrenia porovnávajúc ho s odôvodnením rozhodnutí daňových orgánov, resp. i správneho súdu musel konštatovať, že uvedená námietka nie je dôvodná. Je potrebné uviesť, že otázka reálneho dodania tovaru, resp. vzniku daňovej povinnosti podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH na strane dodávateľských spoločností bola jednak z hľadiska zistenia skutkového stavu ako i jeho podriadenia pod konkrétne právne normy - zákona o DPH správcom dane a žalovaným v odôvodnení ich rozhodnutí náležite posúdená.

66. Kasačný súd sa nemohol stotožniť ani s námietkou sťažovateľa, ktorou poukazoval na to, že daňové orgány nepristupovali ku skúmaniu nároku na odpočítanie dane eurokonformným spôsobom. Na tomto mieste je nutné uviesť, že ani kasačný súd nespochybňuje že právo na odpočítanie dane je neoddeliteľnou súčasťou jednotného systému DPH uplatňovaného v členských štátoch EÚ, s tým že toto právo možno obmedziť za podmienok vymedzených v smernici č. 2006/112/ES o spoločnom systéme DPH. Uvedená smernica je však transponovaná vo vnútroštátnej právnej úprave, konkrétne zákone o DPH, ktorý stanovuje hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane. Medzi tieto podmienky ako už bolo vyššie uvedené patrí aj preukázanie reálnosti zdaniteľného plnenia, resp. dodanie tovaru dodávateľom uvedeným na faktúre na materiálnom základe. Práve tato skutočnosť bola zásadnou pre vyvodenie záverov daňových orgánov o nesplnení podmienok v zmysle § 49 ods. 1 v nadväznosti na § 19 ods. 1, § 49 ods. 2 a § 51 zákona o DPH.

V tomto smere krajský súd správne s odkazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžf/49/2017 zo dňa 27.9.2018 upriamil pozornosť i na to, že v posudzovanom prípade boli vyhodnocované skutočností týkajúce sa dodávateľov v priamom obchodnom vzťahu so sťažovateľom, t. j. nešlo o poruchy v dodávateľskom reťazci u dodávateľa, s ktorým sťažovateľ nebol v priamom právnom vzťahu, a ktoré by odôvodňovali rozdielny prístup v ich posudzovaní z hľadiska judikatúry Súdneho dvora EÚ. Kasačný súd sa nestotožnil ani s argumentáciou sťažovateľa, podľa ktorej výlučným dôvodom brániacim priznať právo na odpočítanie dane je v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ práve preukázanie vedomosti kontrolovaného daňového subjektu o podvodnom konaní. V tomto smere je potrebné prisvedčiť záverom krajského súdu, že aj v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ (C-324/ 11 vo veci Tóth, bod 45, posl. veta) medzi základné vecné podmienky uplatnenia práva na odpočítanie dane, bez splnenia ktorej nie je možné v zmysle vyhovieť právu na odpočítanie dane je preukázanie dodávateľa tovaru.

Základnou podmienkou pre vznik práva na odpočítanie dane je, že dodávateľovi vznikla daňová povinnosť (§ 19 - § 21 zákona o DPH). Ak nedôjde k vzniku daňovej povinnosti dodávateľa, nevzniká ani právo na odpočítanie dane. Pokiaľ hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane nie sú splnené, právo na odpočítanie DPH môže byť odopreté dôkazné bremeno je na osobe, ktorá si právo na odpočítanie DPH uplatňuje. Preto podľa kasačného súdu pre daný prípad neprichádzala do úvahy aplikácia judikatúry v zmysle uznesenia Súdneho dvora EÚ vo veci C-610/19 Vikingo, resp. aj (C-354/03 Optigen Ltd, C-353/03 Fulcrum Electronics Ltd atď.); takže vec bola posúdená správne a postup správcu dane, ktorý sa nezaoberal vedomosťou sťažovateľa o podvode zodpovedal aktuálnej judikatúre.

31. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol kasačný súd tak, že žalobcovi, ktorý nemal v konaní o kasačnej sťažnosti úspech, nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznal (§ 467 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 1 a contrario SSP). Žalovanému orgánu verejnej správy kasačný súd nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznal, keďže to nemožno spravodlivo požadovať a v súvislosti s kasačným konaním žalovanému orgánu verejnej správy ani trovy nevznikli (§ 467 ods. 1 v spojení s § 168 SSP).

V Bratislave dňa 26. apríla 2023