1Sžfk/82/2020

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Petry Príbelskej, PhD. (spravodajca) a sudcov JUDr. Anity Filovej a JUDr. Juraja Vališa, LL.M., v právnej veci žalobcu (sťažovateľ): AGAMA PLUS spol. s r.o., so sídlom Dolný Val 70, Žilina, IČO: 36317489, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102594407/2018 zo dňa 14. decembra 2018, konajúc o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č.k. 11S/39/2019-76 zo dňa 28. apríla 2020, takto

rozhodol:

Kasačná sťažnosť sa zamieta . Účastníkom konania sa náhrada trov kasačného konania nepriznáva .

Odôvodnenie

3. Krajský súd mal z obsahu administratívneho spisu za preukázané, že správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia január 2012 až december 2012. Daňová kontrola začala dňa 14. júla 2015. O výsledku daňovej kontroly správca dane vyhotovil protokol č. 103321403/2016 zo dňa 10. júna 2016, ktorý bol spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole doručený žalobcovi dňa 28. júna 2016. Žalobca sa k zisteniam uvedeným v protokole vyjadril, následne správca dane so žalobcom jeho vyjadrenia prerokoval, spíšuc o tom zápisnicu o ústnom pojednávaní zo dňa 31. júla 2018.

odhŕňania snehu na prevádzkach Cíglianska 5, Prievidza, Penziónu Golf Koš a areálu golfu v Koš“. 5. V súvislosti s preverením deklarovaných dodaní od spoločnosti MEDIA SERVIS, s.r.o. správca dane zo spisu daňového subjektu z daňovej kontroly dane z príjmov právnickej osoby za rok 2012 zistil, že príslušný správca dane vykonal dňa 27. novembra 2013 v spoločnosti MEDIA SERVIS, s.r.o. miestne zisťovanie. Na adrese sídla spoločnosti MEDIA SERVIS, s.r.o. sa nikto nenachádzal, chýbalo označenie spoločnosti, išlo o obytný dom so šiestimi bytovými jednotkami.

odvolaná z funkcie konateľky spoločnosti a za nového konateľa mal byť vymenovaný X. I.. Príslušný správca dane, ktorý vykonával u spoločnosti MEDIA SERVIS, s.r.o. daňovú kontrolu dane z príjmov právnickej osoby, skonštatoval, že spoločnosť MEDIA SERVIS, s.r.o. písomnosti od správcu dane nepreberá, nepodala daňové priznania na dani z príjmov právnickej osoby za roky 2011 a 2012, posledné podala za rok 2010. Daňové priznanie k

oprávnenou osobou. Spoločnosť MEDIA SERVIS, s.r.o. nemala zamestnancov, naposledy podala hlásenie k dani zo závislej činnosti za rok 2010, ktoré však bolo nulové. Spoločnosť MEDIA SERVIS, s.r.o. v podanom daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie február 2012 formálne vykazovala vlastnú daňovú povinnosť na výstupe. Správca dane nemohol objektívne preveriť, aké zdaniteľné obchody boli zahrnuté v podanom daňovom priznaní, pretože účtovníctvo spoločnosti nebolo predložené. Správca dane na základe uvedených skutočností skonštatoval, že spoločnosť MEDIA SERVIS, s.r.o. nevykonávala v roku 2012 ekonomickú činnosť, nemohlo teda dôjsť k dodaniu tovaru a služieb na uvedených v preverovaných faktúrach. 6.

7. Vo vyrubovacom konaní správca dane, reagujúc aj na pripomienky žalobcu vyplývajúce z jeho vyjadrenia k protokolu, dokazovanie doplnil. Z výsluchu svedka Š. A. (zápisnica o ústnom pojednávaní č. 102346240/2017 zo dňa 9. novembra 2017) vyplýva, že v roku 2012 vykonával pomocné práce rôzneho druhu, napr. „na golfe kopali ryhy na ostrekovače“. Pracoval aj pre spoločnosť AGAMA PLUS spol. s r.o., spoluprácu začínal cez I.. Pracoval ako živnostník. Jeho najväčším odberateľom v roku 2012 však bola spoločnosť ROKO z Prievidze. Či mal so žalobcom uzatvorenú nejakú dohodu, si už nespomenul. Spoločnosť MEDIA SERVIS, s.r.o. svedok nepozná, určite pre túto spoločnosť nepracoval. K. I. pozná, tento mu zadával

8. Z výsluchu svedka K. I. (zápisnica o pojednávaní č. 102109063/2017 zo dňa 5. októbra 2017) vyplýva, že v období od 7. júla 2011 do 31. decembra 2012 bol splnomocneným zástupcom spoločnosti MEDIA SERVIS, s.r.o. na základe „nejakej zmluvy“.

Daňové priznania za uvedenú spoločnosť zasielala poštou účtovníčka z Brezna, niekedy daňové priznania podpisoval svedok, možno niekedy aj konateľka spoločnosti. Spoločnosť MEDIA SERVIS, s.r.o. nemala stálych zamestnancov, všetky zákazky sa riešili subdodávateľským spôsobom, pracovníkmi na dohodu alebo živnostníkmi. Takými boli napr. pán A. Y. G. alebo pán Ž. Y. Z.. Živnostníci fakturovali svoje práce spoločnosti MEDIA SERVIS, s.r.o.

Realizoval to „jeden pán“ z Brezna. Išlo celkom o 3 pútače. Väčšinou ich vyvesoval on. Faktúru vystavil svedok, podpis na nej je jeho. K faktúre č. 20120002 svedok uviedol, že zabezpečoval od projektovej dokumentácie až po realizáciu projektu všetko. Vybavoval aj územné a stavebné konanie na základe splnomocnenia od konateľa spoločnosti AGAMA PLUS spol. s r.o. Štúdie vypracúval Z. S. Y. Z.. Faktúru vystavil svedok, podpis na nej je jeho. K faktúre č. 20120003 svedok uviedol, že prepravu vykonával on na motorovom vozidle FIAT Ducato.

Faktúru vystavil a podpísal svedok. K faktúre č. 2012005 svedok uviedol, že išlo o peletovú pec, ktorá bola nefunkčná. Svedok ju demontoval, odviezol domov do Bojníc, tam ju opravil a potom ju odviezol do spoločnosti AGAMA PLUS spol. s r.o., kde ju opäť namontoval.

Zo zápisnice o ústnom pojednávaní č. 102343984/2017 zo dňa 9. novembra 2017 vykonanom s A.. Z. B. - konateľkou žalobcu, ktorého predmetom bolo podanie vysvetlení k dodávateľsko-odberateľským vzťahom žalobcu uskutočneným v období január 2012 až december 2012, vyplýva, okrem konateľky za žalobcu môže konať jej manžel U.. A.. A. B.

11. Z výsluchu svedka U.. A.. A. B. (zápisnica o ústnom pojednávaní č. 100443924/2018 zo dňa 26. februára 2018) vyplýva, že spoločnosť MEDIA SERVIS, s.r.o. pozná, konkrétne pozná K. I.. Túto spoločnosť si v roku 2012 nepreveroval a neučinil tak doposiaľ. I. a rôzni jeho pracovníci vykonávali stavebné práce, ktoré svedok kontroloval. I. bol zástupcom spoločnosti Eko technologia SK s.r.o., mal plnú moc od konateľa. Táto spoločnosť robila pre žalobcu rôzne práce. Keď I. v tejto spoločnosti skončil, ponúkol svedkovi spoluprácu prostredníctvom spoločnosti MEDIA SERVIS, s.r.o., ktorú tiež zastupoval. I. sa svedkovi preukázal plnou mocou na zastupovanie spoločnosti MEDIA SERVIS, s.r.o. K poskytnutým službám bola podpísaná zmluva na stavebné práce, a to Zmluva o dielo na zhotovenie stavby zo dňa 3. júna 2011. Či boli k ostatným službám podpísané nejaké zmluvy, si svedok nepamätá. Faktúry boli uhradené a niektoré boli aj započítané. K budovám na adrese Cíglianska 5 v Prievidzi svedok uviedol, že ide o dve samostatné budovy, jednu murovanú, druhú s oceľovou konštrukciou.

12. Správca dane rozhodnutím č. 101534563/2018 zo dňa 8. augusta 2018 podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 3280,01 eur na DPH za zdaňovacie obdobie január 2012. Skonštatoval, že svedok K. I. len formálne potvrdil uskutočnenie obchodov, ale svoje tvrdenia nepodložil dôkazmi. K. I. správcovi dane nepredložil originál splnomocnenia, uviedol, že pre spoločnosť MEDIA SERVIS, s.r.o. pracoval len na základe nejakej zmluvy, nevedel uviesť meno osoby, ktorá viedla spoločnosti účtovníctvo.

Brezna. K dodávateľom materiálu sa vyjadroval bez bližšieho označenia osoby či spoločnosti. V súvislosti s vyjadreniami svedka Š. A.D_ správca dane skonštatoval, že vypočutím svedka Š. A.Č.Á_ sa nepotvrdilo dodanie deklarovaných zdaniteľných obchodov. Š. A. spoločnosť MEDIA SERVIS, s.r.o. nepoznal, práce na golfe a na stavbe mu zadával len pán B., ktorý ho vyplácal hneď na ruku. Š. A. predložil správcovi dane faktúry, ktoré vystavil pre odberateľa GOLFOVÝ KLUB AGAMA, nie pre spoločnosť MEDIA SERVIS, s.r.o. alebo AGAMA PLUS spol. s r.o. Nepoznal meno X. I., meno Ž. mu bolo len povedomé. Ku svedkovi U.. A.. A. B. správca dane skonštatoval, že tento len formálne potvrdil uskutočnenie zdaniteľných obchodov, avšak svoje tvrdenia nepodložil žiadnymi dôkazmi. Poukázal na vyjadrenia svedka, že budovy, na ktorých mali byť realizované stavebné práce spoločnosťou MEDIA SERVIS, s.r.o., sa nepoužívali, nakoľko neboli skolaudované a nakoniec boli predané, pričom svedok sa nevedel vyjadriť, kedy boli predané. Správca dane tiež poukázal na pochybnosti o origináli splnomocnenia U.. A..

Na základe zistených skutočností správca dane skonštatoval, že má pochybnosti o reálnom dodaní tovarov a služieb spoločnosťou MEDIA SERVIS, s.r.o. a zastáva názor, že tovar a služby boli pravdepodobne zabezpečené samotným U.. A.. A. B., o čom svedčí aj výpoveď svedka Š. A., ktorý jednal a prichádzal do kontaktu len s U.. A.. A. B., pričom Š. A. za realizované práce dostával zaplatené len od U.. A.. A. B..

14. Správny súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že daňové orgány vychádzali pri svojom rozhodovaní z pomerne rozsiahleho dokazovania, efektívne orientovaného na predmet daňového konania, keď jednak využili zistenia z daňovej kontroly dane z príjmov právnickej osoby za rok 2012 vykonanej u žalobcu, ako aj skutočnosti zistené v rámci vyrubovacieho konania vykonaného po daňovej kontrole DPH za jednotlivé mesiace (zdaňovacie obdobia)

Správne orgány získali také dôkazy, ktoré nenapomohli objasniť sporné dodania, naopak, tieto viedli k odôvodneným pochybnostiam o reálnosti zdaniteľných plnení. Spoločnosť MEDIA SERVIS, s.r.o. v rozhodnom období na adrese svojho sídla nesídlila, nevykonávala žiadnu ekonomickú činnosť, nemala žiadnych

U.. A.. A. B. vôbec nevysvetlil, na základe akých kritérií si vybral na dodanie uvedených služieb alebo tovarov dodávateľskú spoločnosť, keď sám uviedol, že spoločnosť MEDIA SERVIS s.r.o. si nejako nepreveroval, nezisťoval, či má personálne a materiálno-technické zabezpečenie potrebné na realizáciu dohodnutého plnenia. Tým, že žalobca vstupoval do obchodných vzťahov so spoločnosťami, ktoré si podľa svojho vlastného vyjadrenia nepreveroval, ani to doposiaľ nerobí, ani sa nezaujímal o ich materiálno-technické či personálne vybavenie, aby sa presvedčil, či sú schopné požadované dodania realizovať, neprejavil náležitú mieru opatrnosti, čím na seba prebral riziko, že nebude vedieť splniť svoju dôkaznú povinnosť.

Všeobecné tvrdenia získané výsluchom svedkov neboli podložené vierohodnými dokladmi, nepostačujú preto na odstránenie pochybností, ktoré pojal správca dane. Predloženie stavebnej dokumentácie k stavbám nepreukazuje, že spoločnosť MEDIA SERVIS s.r.o. zdaniteľné plnenia realizovala tak, ako to bolo deklarované na sporných faktúrach. Preto pri absencii akéhokoľvek relevantného dôkazu o skutočnom dodaní fakturovaných plnení nemožno považovať sporné faktúry za presvedčivý dôkazný prostriedok, že spoločnosť MEDIA SERVIS s.r.o. zdaniteľné plnenia skutočne realizovala.

Ustanovenie § 68 ods. 3 veta tretia Daňového poriadku však výslovne uvádza, že správca dane na základe písomného vyjadrenia daňového subjektu a ním predložených dôkazov vykoná dokazovanie alebo miestne zisťovanie. V prejednávanom

17. Krajský súd ďalej uviedol, že samotné faktúry od dodávateľa MEDIA SERVIS, s.r.o. sú len formálnou podmienkou uplatnenia si nároku na odpočítanie DPH na vstupe, nie však postačujúcou, pokiaľ nie sú odrazom reálneho plnenia. Rovnako tak zaúčtovanie predmetných faktúr ešte nezakladá podmienku možnosti uplatnenia práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty zdaniteľnej dodávky tovarov a služieb. Ak daňové a účtovné doklady (faktúry, zmluvy, doklady o úhrade a pod.) neodrážajú materiálne plnenie a boli vystavené bez skutkovej podstaty, nemôže byť žalobcovi na základe takýchto podkladov a zhodného tvrdenia účastníkov fakturovaného obchodu priznané právo na odpočet DPH.

daňovom konaní zaťažuje primárne daňový subjekt. 18. Správny súd vyslovil názor, že pochybnosti správcu dane a žalovaného v danej veci boli založené na skutočnostiach, ktoré vyplynuli z dokazovania vykonaného správcom dane za účelom preverenia tvrdení žalobcu. Správca dane správne zameral a rozšíril dokazovanie aj na skutočnosti, ktoré presahujú rámec právnej sféry vplyvu žalobcu, t.j. aj na právne vzťahy dodávateľov deklarovaných na sporných faktúrach, majúc na zreteli, že žalobcu nemožno v tomto smere zaťažiť dôkazným bremenom, nakoľko dôkazné bremeno daňového subjektu nie je absolútne. Z obsahu napadnutého rozhodnutia žalovaného, ako ani z prvostupňového rozhodnutia, však nevyplýva, že by daňové orgány od žalobcu požadovali doklady, ktoré by mal on zabezpečiť od ktoréhokoľvek daňového subjektu v kontrolovanom obchodnom reťazci. Samotná skutočnosť, že tieto doklady boli v rámci dožiadaní preverované ako aj iné súvisiace daňové doklady preukazujúce realizáciu zdaniteľných plnení medzi obchodnými partnermi, neznamená, že bolo povinnosťou žalobcu v daňovom konaní vo veci preverenia jeho nároku na

19. Krajský súd mal za to, že v preskúmavanej veci dôkazné bremeno bolo na žalobcovi, ktorý si nárok na odpočet DPH zo sporných faktúr uplatnil, a preto bolo jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje v súlade so zákonnými podmienkami a v súlade s objektívnou skutočnosťou. Správca dane následne verifikoval skutočnosti a doklady predložené žalobcom, od ktorého bolo možné spravodlivo požadovať preukazovanie len tých skutočností, ktoré mohol reálne ovplyvniť, lebo boli v jeho právnej sfére vplyvu, a na ktoré sa viaže jeho dôkazné bremeno. S poukazom na uvedené skutočnosti správny súd vyhodnotil námietky žalobcu ako nedôvodné. Bol to práve správca dane, ktorý v súlade s § 46 ods. 5 a 24 ods. 2 Daňového poriadku vlastným aktívnym preverovaním a dokazovaním spochybnil uskutočnenie zdaniteľných obchodov fakturovanými dodávateľmi, čím sa dôkazné bremeno presunulo na žalobcu, ktorý preukázané pochybnosti o skutočnom dodaní tovaru alebo služieb vyššie uvedenými dodávateľmi nevyvrátil.

21. Vo vzťahu k spochybneniu identity skutočného dodávateľa žalobcu správcom dane v predmetnom daňovom konaní považoval správny súd za potrebné poukázať aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5Sžf/94/2014 zo dňa 29. februára 2016.

Správny súd dal taktiež do pozornosti, že z judikatúry SD EÚ vyplýva, že členské štáty sú povinné overovať daňové priznania zdaniteľných osôb, ich účtovné závierky a ostatné relevantné dokumenty (rozsudky SD EU zo dňa 17. júla 2008 vo veci Komisia vs. Taliansko,

sa vyjadril aj žalovaný v napadnutom rozhodnutí, keď konštatoval, že judikatúra SD EÚ priamo predpokladá, že daňový subjekt vykoná všetky opatrenia, aby zamedzil svojej účasti na podvodnom konaní iných subjektov, vrátanie preverenia obchodných partnerov.

Bolo potrebné, aby sám žalobca preukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia a starostlivosť vyplývajúcu z rizika podnikateľskej zodpovednosti za dosahovanie účelu jeho hospodárskej činnosti. Unesenie dôkazného bremena v tomto smere aj správny súd považoval za sťažené samotným žalobcom, a to pre jasné vyjadrenie U.. A.. B., že si dodávateľské spoločnosti nepreveroval a ani tak do okamihu svojho výsluchu nečinil.

Osobne pripravoval objednávky a zmluvy, prijímal faktúry od dodávateľov za tovar a služby a dohliadal na ich realizáciu. Manželka A.. Z. B. ako konateľka spoločnosti AGAMA PLUS spol. s r.o., mala aj má na starosti personalistiku a aktivity, ktoré súvisia so športovou činnosťou a tvoria časť príjmov tejto spoločnosti.

25. Predmetom sporu je teda právna otázka (prípadná prejudiciálna otázka pre Súdny dvor EÚ - nie je možné aby rôzne nedostatky v prostredí dodávateľov mohli byt' dôvodom na neuznanie odpočtu DPH u sťažovateľa v pozícii kupujúceho). Sťažovateľ dôvodil, že na túto právnu otázku dáva Súdny dvor EÚ ustálený právny názor, tak ako je uvedené ďalej v jeho judikatúre, sťažovateľ vychádzajúc zo zásady právnej istoty a legitímnej dôvery sa domáhal toho, aby bol obdobne posúdený jeho prípad.

SD EÚ najrôznejšie nedostatky v prostredí dodávateľa (napr. nepodanie daňového priznania) sú pre posúdenie zodpovednosti daňového subjektu irelevantné. V zásade nie je možné spravodlivo požadovať, aby daňové subjekty sledovali a kontrolovali výrobné a obstarávacie procesy tovarov u iných subjektov (rozsudky SD EÚ v spojených veciach C-354/03 Optigen; C-80/11 Mahageben; C18/13 Maks Pen, tiež rozsudky NS SR 8Sžf/9/2013; 6Sžf/l0/2012, 4Sžf/ 16/2010). 27.

28. Sťažovateľ taktiež poukázal na dôvody, v ktorých spočíva nesprávnosť právneho posúdenia správneho súdu a porušenia práva na spravodlivý proces. S názorom správneho súdu sa nestotožnil najmä z dôvodu, že výsledkom správneho konania nie je zrušenie alebo potvrdenie obchodu, ktorý sa reálne uskutočnil. Správny súd nesprávne odkázal na správne konanie a nebral do úvahy sťažovateľa, jeho žalobné body a ani citovanú judikatúru.

. Podľa § 22 ods. 2 Daňového poriadku si správca dane nemôže ako o predbežnej otázke urobiť úsudok o tom, či a kým bol spáchaný trestný čin. Splnenie podmienky preukázania daňového podvodu nie je v spise vôbec takto testované, napokon to ani nepatrí do kompetencie daňových orgánov. K preukázaniu daňového podvodu nedošlo a aj tak mal za to, že platí prezumpcia neviny.

31. Sťažovateľ žiadal kasačný súd, aby postupom podľa § 100 ods. 1 písm. c/ S.s.p. konanie uznesením prerušil a podal návrh na začatie prejudiciálneho konania pred SD EÚ položením relevantnej predbežnej otázky. Sťažovateľ však usudzoval, že na súdenú otázku SD EÚ už dlhodobo podáva ustálený právny názor v merite veci tak, ako je prezentovaný v tejto sťažnosti. Opätovne zdôraznil, že dokazovanie vo veci nároku na odpočet DPH je modifikované právom EÚ, preto ak sa jej sťažovateľ v žalobe domáhal, nemožno relevantnú judikatúru SD EÚ obíst'.

princípu je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď. Takýto záver potvrdil citáciu predmetného rozhodnutia Ústavného súdu SR aj Najvyšší súd SR, a to v uznesení sp.zn. 7 Cdo 55/2014 zo dňa 30. septembra 2015.

34. Navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že zruší preskúmavané rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňové rozhodnutie správcu dane bez vrátenia na ďalšie konanie, a aby zaviazal žalovaného uhradiť trovy súdneho konania.

36. Dňom 1. augusta 2021 začal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky svoju činnosť, t.j. začal konať a rozhodovať vo všetkých veciach, v ktorých do 31. júla 2021 konal a rozhodoval Najvyšší súd Slovenskej republiky v Správnom kolégiu (čl. 154g ods. 4 a 6 Ústavy v spojení s § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Od 1. augusta 2021 teda koná a rozhoduje o kasačných sťažnostiach Najvyšší správny súd Slovenskej republiky.

37. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S.s.p.) predovšetkým postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 S.s.p. preskúmal prípustnosť kasačnej sťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia. Po zistení, že kasačnú sťažnosť podal sťažovateľ včas (§ 443 ods. 2 písm. a/ S.s.p.), je prípustná (§ 439 S.s.p.) a bola podaná oprávneným subjektom (§ 442 ods. 1 S.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná a je potrebné ju zamietnuť. Rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 455 S.s.p.), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky www.nssud.sk (§ 137 ods. 2 a 3 S.s.p.).

39. V správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Každý kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené, alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy, alebo iným zásahom orgánu verejnej správy sa môže, za podmienok ustanovených týmto zákonom, domáhať ochrany na správnom súde (§ 2 ods. 1, 2 S.s.p.). 40. Úvodom kasačný súd poukazuje na tú skutočnosť, že je povinnosťou všetkých orgánov štátnej moci svojou činnosťou napĺňať legitímne očakávanú predstavu jednotlivca o právnom štáte, ktorého neoddeliteľnou súčasťou je aj právna istota, a s princípom právnej istoty v rozhodovacej činnosti súdov korešponduje zásada rozhodovania súdov v obdobných veciach rovnakým spôsobom.

Vzhľadom na to, že toto rozhodnutie tvorí prejudikatúru v danej veci kasačný súd postupoval v zmysle § 464 ods. 1 S.s.p., a preto v odôvodnení svojho rozhodnutia uvádza prevzatú časť odôvodnenia tohto rozhodnutia, konkrétne body 34 až 63 tohto rozsudku. „34.

35. Podľa § 3 ods. 2 daňového poriadku, správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju neodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu

37. Podľa § 3 ods. 6 daňového poriadku pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon, viacero právnych úkonov alebo iné skutočnosti uskutočnené bez riadneho podnikateľského dôvodu alebo iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú realitu, a ktorých najmenej jedným z účelov je obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, sa pri správe daní neprihliada. pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre vyrubenie alebo vybratie dane.

znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. 39. Podľa § 45 ods. 2 daňového poriadku kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane tieto povinnosti: a) umožniť poverenému zamestnancovi správcu dane vykonať daňovú kontrolu, b) zabezpečiť vhodné miesto a podmienky na vykonanie daňovej kontroly, c) poskytovať požadované informácie sám alebo ním určenou osobou, d) predkladať v priebehu daňovej kontroly záznamy, ktorých vedenie ukladá osobitný predpis, 2) a iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady, vo forme požadovanej správcom dane, ak ich v tejto požadovanej forme vedie, vrátane evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo správcom dane uložené, a podávať k nim ústne alebo písomné vysvetlenia, e) predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, f) umožňovať vstup do sídla, miesta podnikania kontrolovaného daňového subjektu a do jeho prevádzkových priestorov a umožňovať rokovanie s jeho zamestnancom,

Podľa § 46 ods. 5 daňového poriadku ak vzniknú pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti dokladov predložených kontrolovaným daňovým subjektom alebo o pravdivosti údajov v nich uvedených, oznámi správca dane tieto pochybnosti kontrolovanému daňovému subjektu a vyzve ho, aby sa k nim vyjadril, najmä aby neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil a nepravdivé údaje opravil alebo pravdivosť údajov riadne preukázal.

43. Podľa § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ Zákona o DPH. právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7.

71. 45. V správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Každý kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verenej správy sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde (§ 2 ods. 1, ods. 2 S.s.p.).

48. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

subjektmi. Pre daňovú kontrolu a daňové konanie je jednou z najvýznamnejších zásad tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov (§ 3 ods. 3 daňového poriadku), podľa ktorej správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Ďalšou dôležitou zásadou daňového konania je zásada rovnosti (§ 3 ods. 7 daňového poriadku), podľa ktorej všetky daňové subjekty majú v daňovom konaní rovnaké práva a povinnosti a ktorá vo svojej podstate vychádza z ústavnej zásady rovnosti účastníkov (čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky).

záujmy štátu, daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. 51. Neoddeliteľnou súčasťou fungovania mechanizmu dane z pridanej hodnoty je právo daňového subjektu na odpočítanie DPH. Uvedené právo predstavuje jednu zo zásad fungovania systému DPH, ktorá vyplýva zo Smernice 2006/112/ES zo dňa 28.11.2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, ktorá bola transponovaná aj do nášho zákona o DPH. Túto zásadu, resp. právo nemožno chápať ako absolútne právo platiteľa na odpočet DPH. Preukazovanie práva na odpočet DPH vyplýva jednak z hmotnoprávnych podmienok stanovených zákonom o DPH, ale taktiež je prepojené aj na procesnoprávne podmienky zakotvené v daňovom poriadku. Zákon o DPH vychádza z predpokladu, že zdaniteľný obchod

52. V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2Sžf/4/2009 zo dňa 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 78/2011-17 zo dňa 23.02.2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že: „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi. Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane dôkazného subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom ustanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty, je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje za zákonom stanovených

53. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4Sžf/30/2014 zo dňa 17. februára 2015 aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, pričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácie relevantných zákonných ustanovení. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním, v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností, keďže daňové konanie nie je

54. Podstatu kasačných námietok žalobcu tvoria zhodné tvrdenia uvedené prostredníctvom žalobných námietok v žalobe. Žalobca zdôrazňuje, že disponuje existenciou materiálneho plnenia aj faktúrou a preto na neho nemožno prenášať dôkazné bremeno z prostredia dodávateľov, lebo ide o skutočnosti mimo jeho pôsobnosti.

56. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený“.

58. Záver, ktorý správca dane zo zistených skutkových okolností urobil a žalovaný ustálil, zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o DPH. Žalobca nepreukázal splnenie podmienok pre odpočítanie dane z tých dôvodov, ako to podrobne uviedol správny súd vo svojom odôvodnení rozsudku v bodoch 19 až 24. V prejednávanom prípade daňové orgány si zabezpečili dostatočné množstvo dôkazov získaných v rámci daňovej kontroly, jednak aj dane z príjmov právnickej osoby za rok 2012, ako aj v rámci vlastného šetrenia na zistenie skutočného stavu

Je potrebné zo strany kasačného súdu poukázať na to, že správny súd sa veľmi podrobne venoval aj judikatúre NS SR a SDEÚ na ktorú v odôvodnení svojho rozsudku poukazuje a veľmi podrobne a ucelene rozvádza, pričom kasačný súd konštatuje, že ani žalovaný respektíve ani krajský súd neuvádzajú, že by v predmetnom prípade došlo k preukázaniu daňového podvodu, keď v prejednávanom prípade nebolo preukázané, že by sa zdaniteľné plnenia uskutočnili tak ako to vyplýva zo sporných faktúr, nakoľko žalobca nepreukázal obchodovanie s tovarom a službami deklarovanými dodávateľmi na sporných faktúrach. Najvyšší súd SR poukazuje tiež na rozsudok NS SR sp.zn. 4 Sžf/1/2016, ktorý upozorňuje, že štatutárny orgán spoločnosti musí mať nielen dostatočné informácie o obsahu zdaniteľných obchodov so svojimi obchodnými partnermi, ale aj zvažovať možné riziká z tohto obchodovania, pričom poukazuje na limity obozretnosti podnikateľa. V tomto smere zdôrazňuje povinnosť obozretného prístupu k vzniku zdaniteľných súkromno-právnych vzťahov, najmä povinnosť zaobstarať a zohnať všetky dostupné informácie týkajúce sa zdaniteľného obchodu.

60. Námietka odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu je rovnako nedôvodná, nakoľko sťažovateľ síce všeobecne poukazuje na rozhodnutia NS SR a SDEÚ, ale konkrétne nepoukazuje v čom tento odklon spočíva, na druhej strane správny súd veľmi podrobne poukazuje na rozhodnutia NS SR ako aj rozhodnutia SDEÚ, z ktorých pri svojom rozhodovaní vychádzal.

Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi.

62. Kasačný súd v tejto súvislosti zároveň dáva sťažovateľovi do pozornosti, že správny súd nie je súdom skutkovým, nie je jeho úlohou nahradiť činnosť správnych orgánov, nie je povinný vykonávať dokazovanie a pri svojom rozhodnutí sa môže vychádzať zo skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy (§ 197 SSP).

42. Kasačný súd súčasne dodáva, že v prípade sťažovateľa kasačný súd rozhodoval aj v iných konaniach napríklad sp.zn. 8Sžfk/79/2020, sp.zn. 8Sžfk/63/2020, sp.zn. 10Sžfk/1/2020, v ktorých rovnako kasačnú sťažnosť zamietol ako nedôvodnú.

44. Záverom kasačný súd upriamuje pozornosť sťažovateľa, že SD EÚ rozsudkom zo dňa 9. decembra 2021 vo veci C-154/20, Kemwater ProChemie, v bode 43 skonštatoval nasledovné: „Smernica Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty sa má vykladať v tom zmysle, že uplatnenie práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty (DPH) zaplatenej na vstupe sa má nepriznať bez toho, aby daňový úrad musel preukázať, že zdaniteľná osoba sa dopustila podvodu na DPH alebo že vedela, alebo mala vedieť, že uvádzané plnenie, na ktorom sa zakladá právo na odpočítanie dane, bolo súčasťou takéhoto daňového podvodu, ak v prípade, že tento skutočný dodávateľ tovaru alebo poskytovateľ služieb nebol identifikovaný, táto zdaniteľná osoba nepredloží dôkaz o tom, že tento dodávateľ alebo poskytovateľ mal postavenie zdaniteľnej osoby, pokiaľ vzhľadom na skutkové okolnosti a napriek dôkazom poskytnutým touto zdaniteľnou osobou chýbajú údaje potrebné na overenie, či skutočný dodávateľ alebo poskytovateľ mal toto postavenie.“

konaní. Je pravdou, že uvedeným rozhodnutím došlo k judikatórnemu posunu v tom smere, že pre preukázanie splnenia hmotnoprávnych podmienok vzniku nároku na odpočet DPH pre prípad nepreukázania konkrétnemu dodávateľa môže byť relevantná tiež otázka, či vzhľadom na skutkové okolnosti daného prípadu nie sú k dispozícii údaje potrebné k overeniu toho, či mal skutočný dodávateľ (teda nie dodávateľ uvedený na faktúre) postavenie platcu DPH, pričom v tomto smere dôkazné bremeno zaťažuje sťažovateľa (žalobcu). V danom prípade sťažovateľ (žalobca) tvrdil, že tovary a služby mu boli dodané práve ním deklarovanými dodávateľmi a existencia inej zdaniteľnej osoby nevyplynula ani z vykonaného dokazovania, a preto skutkové okolnosti daného prípadu nesmerovali k tomu, že tovary a služby uvedené na sporných faktúrach dodal iný dodávateľ, ktorý mal postavenie platcu DPH. S poukazom na uvedené je namieste uzavrieť, že aj citovaný rozsudok SD EÚ C-154/20 z 9. decembra 2021 potvrdzuje vecnú správnosť napadnutého rozsudku.

47. O trovách kasačného konania rozhodol Najvyšší správny súd podľa § 167 ods. 1 a § 168 v spojení s § 467 ods. 1 S.s.p. tak, že účastníkom náhradu trov kasačného konania nepriznal a to z dôvodu, že sťažovateľ v kasačnom konaní úspech nemal a žalovanému náhrada trov kasačného konania v zásade neprislúcha.

V Bratislave dňa 26. októbra 2022