1Sžfk/85/2021

1. Daňový úrad Košice (ďalej aj „správca dane“) vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na dani z pridanej hodnoty (ďalej aj „DPH“ alebo „daň“) za zdaňovacie obdobie apríl 2018. Z daňovej kontroly zameranej na dodržiavanie ustanovení zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o DPH“) bol vyhotovený Protokol č. 101465473/2019 zo dňa 14.06.2019 (ďalej aj „protokol“). 2. Na základe výsledkov daňovej kontroly vydal správca dane rozhodnutie č. 102273729/ 2019 zo dňa 02.10.2019 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „Daňový poriadok“) vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 19.995,65 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2018. 3. Správca dane neuznal žalobcovi právo na odpočítanie dane z faktúr od dodávateľov - spoločností: 1/ CHYRKO s.r.o., 2/ K&C Slovakia, s.r.o. a 3/ Building Home, s.r.o., (ďalej aj „deklarovaní dodávatelia“), a to titulom nesplnenia podmienok odpočítania dane z deklarovaného dodania tovarov (materiálu) a služieb podľa § 51 ods. 1 písm. a) v nadväznosti na § 49 ods. 1 a 2 písm. a) zákona o DPH. Správca dane nemal za preukázaný vznik daňovej povinnosti podľa § 19 ods. 1 a 2 zákona o DPH pri dodaní tovarov a služieb od deklarovaných dodávateľov a uskutočnenie zdaniteľných plnení tak, ako bolo žalobcom uvedené na predložených preverovaných faktúrach. Podľa správcu dane faktúry, ktorými deklarovaní dodávatelia vyfakturovali žalobcovi dodanie tovarov a služieb, nemajú reálny základ, keďže sa nepreukázalo, že platiteľ, ktorý je uvedený na faktúre ako dodávateľ, dodanie tovaru a služieb reálne uskutočnil. 4. Na odvolanie žalobcu žalovaný rozhodnutím č. 100275212/2020 zo dňa 27.01.2020 (ďalej aj „rozhodnutie žalovaného“ alebo „preskúmavané rozhodnutie“) prvostupňové rozhodnutie správcu dane podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku potvrdil, pričom sa stotožnil so zisteným skutkovým stavom a právnym posúdením veci správcom dane. Dospel k záveru, že správca dane oprávnene spochybnil dodanie tovarov a služieb tak, ako to deklaroval žalobca. Ku kľúčovej námietke žalobcu, že správca dane neprihliadal na následný predaj tovarov a služieb u jeho odberateľov, resp. na ich použitie v súvislosti s výkonom podnikateľskej činnosti, žalovaný uviedol, že tieto skutočnosti nemajú vplyv na závery správcu dane o neopodstatnenosti práva na odpočítanie dane z faktúr od deklarovaných dodávateľov. Fakturácia tovarov a služieb konkrétnym odberateľom žalobcu, resp. predložená fotodokumentácia ich použitia na ďalšie zdaniteľné plnenia, ešte nepreukazuje, že k dodaniu týchto tovarov a služieb došlo práve dodávateľmi uvedenými na faktúre. K námietke žalobcu o absencii vyrubovacieho konania v dôsledku nevykonania dokazovania vo vzťahu k ním predloženej fotodokumentácii v rámci vyjadrenia k protokolu o daňovej kontrole žalovaný uviedol, že z konania správcu dane, ako aj z prvostupňového rozhodnutia je zrejmé, že správca dane sa predloženými pripomienkami a dôkazmi žalobcu zaoberal, hodnotil ich a zaujal k nim stanovisko, že tieto nezakladali dôvod na vykonanie ďalšieho dokazovania či miestnych zisťovaní zo strany správcu dane.

5. Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca v zákonnej lehote (všeobecnú) správnu žalobu na Krajský súd v Košiciach (ďalej aj „krajský súd“ alebo „správny súd“), ktorou sa domáhal priznania odkladného účinku podanej správnej žalobe, preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného, jeho zrušenia (alternatívne i prvostupňového rozhodnutia správcu dane) a priznania práva na náhradu trov konania.

8. Krajský súd dospel k záveru, že rozhodnutia orgánov finančnej správy boli vydané v súlade s platnou právnou úpravou a na základe dostatočne zisteného skutkového stavu veci. V odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že počas daňovej kontroly žalobca predložil správcovi dane iba faktúry, pričom nereagoval na výzvy správcu dane na predloženie dôkazov, nereagoval na upovedomenia o vypočutí svedkov, nezúčastnil sa výsluchu svedkov, ani prerokovania pripomienok uvedených v jeho vyjadrení k protokolu, napriek tomu, že oznámenie o prerokovaní pripomienok mu bolo doručené.

nepredložil. Správny súd prijal záver, že z uvedených výziev týkajúcich sa tej ktorej spoločnosti sú podľa jej obsahu špecifikované pochybnosti správcu dane o správnosti, pravdivosti, alebo úplnosti dokladov predložených žalobcom, a teda obsahovo spĺňajú zároveň požiadavku na výzvu správcu dane adresovanú kontrolovanému daňovému subjektu podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku. Vzhľadom na obsah dokladov pripojených žalobcom k daňovému priznaniu, ako aj na ich výpovednú hodnotu (vo vzťahu k nároku na odpočet DPH) vyhodnotil správny súd ako správny procesný postup správcu dane, ktorý v prvom rade vyzval žalobcu na predloženie dôkazov (vo vyšpecifikovanom rozsahu) a v prípade splnenia tejto povinnosti, za situácie, ak by naďalej existovali pochybnosti o nároku na odpočet DPH, by následne prichádzala do úvahy osobitná výzva smerujúca k tomu, aby žalobca neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil a prípadne aj nepravdivé údaje opravil, alebo pravdivosť údajov riadne preukázal.

Orgány finančnej správy zaujali stanovisko, že fakturácia tovarov a služieb konkrétnym odberateľom žalobcu a ani fotodokumentácie tovarov a služieb a ich použitia nie sú relevantnými dôkazmi, ktoré by boli schopné preukázať, že tieto tovary a služby reálne dodali práve deklarovaní dodávatelia. Žalovaný preto prijal záver, že v danom prípade vyrubovacie konanie neabsentovalo, ani nenahrádzalo výkon daňovej kontroly. Aj podľa názoru správneho súdu žalobcom neskôr predložené dôkazy nie sú takého charakteru, ktoré by nebolo možné predložiť v priebehu daňovej kontroly. Podľa správneho súdu žalovaný správne vyhodnotil, že takto predložené dôkazy neboli dôvodom na doplnenie dokazovania zo strany správcu dane vo vyrubovacom konaní. Žalobcom predložené dôkazy totižto nepreukazujú dodanie tovaru a služieb deklarovanými dodávateľmi, ale tieto preukazujú iba ďalšie použitie dodaného tovaru a služieb konkrétnym odberateľom žalobcu.

11. Vo vzťahu k otázke dôkazného bremena v rámci daňového konania správny súd poukázal na nález Ústavného súdu SR č. III. ÚS 401/09-17 zo dňa 16.12.2009, v zmysle ktorého má daňový subjekt v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Zdôrazňujúc, že primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, argumentoval ďalej tým, že hoci správca dane žiadal od žalobcu predloženie jednoznačných a nespochybniteľných dôkazov o uskutočnení zdaniteľných obchodov a preukázanie reálneho dodania fakturovaných tovarov a služieb, žalobca tieto skutočnosti nepreukázal, a teda neuniesol dôkazné bremeno v zmysle § 24 ods. 1 Daňového

12. Záverom odôvodnenia napadnutého rozsudku správny súd uviedol, že nie je namieste ani tvrdenie žalobcu o povinnosti administratívneho orgánu preukazovať, či žalobca vedel alebo mal vedieť, že plnenia zakladajúce právo na odpočítanie dane sú súčasťou daňového

Správca dane počas daňovej kontroly riadne vykonal dokazovanie, závery ktorého vyvracajú tvrdenia žalobcu uvedené v jeho daňovom priznaní a žalobca daňovým orgánom nepredložil žiadne ďalšie relevantné dôkazy, ktoré by takýto záver správcu dane spochybnili a jednoznačne preukázali, že tovar a služby v predložených faktúrach dodali žalobcovi práve deklarovaní dodávatelia. 13.

III. Konanie pred kasačným súdom

Sťažnostným návrhom sa sťažovateľ domáhal zrušenia napadnutého rozsudku a vrátenia veci správnemu súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 15. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti v rámci vymedzených sťažnostných dôvodov uviedol najmä tieto sťažnostné body: - nesúhlasil s názorom správneho súdu, že predložené dôkazy neboli dôvodom na doplnenie dokazovania vo vyrubovacom konaní.

žalovaného; - namietal, že daňová kontrola nemôže plniť a ani neplní ani len de facto úlohy prvostupňového vyrubovacieho konania a správny orgán má v zmysle § 68 ods. 3 Daňového poriadku povinnosť vykonať dokazovanie vo vyrubovacom konaní, pričom toto dokazovanie nemá mať povahu ani tzv. doplnenia alebo zopakovania dokazovania vykonaného v rámci daňovej

vyrubovacieho konania. Domnieval sa, že jednoznačne osvedčil, že spochybňované obstaranie tovarov a služieb pre neho zo strany dodávateľov časovo logicky aj vecne nadväzuje na následne sťažovateľom uskutočnené dodanie týchto tovarov tretím osobám, alebo ich použil na vlastnú spotrebu v rámci podnikateľskej činnosti; - tvrdil, že neuplatnenie procesného práva daňového subjektu predkladať dôkazy počas daňovej kontroly, resp. nezúčastňovať sa na úkonoch (napr. výsluchoch) nemôže zakladať pre daňový subjekt ujmu v podobe straty práva na vykonanie dokazovania ako obligatórnej časti v rámci

Správny súd podľa sťažovateľa nevysvetlil, prečo sa nemalo vykonať dokazovanie vo vyrubovacom konaní, a prečo na dôkazy, ktoré neboli predložené počas daňovej kontroly, ale až v rámci vyjadrenia k protokolu, sa nemá prihliadať. Pritom išlo o otázky podstatné pre posúdenie

dane podľa zákona o DPH; - sťažovateľ dôrazne trval na tom, že riadne preukázal, že disponuje existenciou materiálneho plnenia, má zodpovedajúcu faktúru a prílohy s podrobným opisom dodaných tovarov a služieb od určitého dodávateľa.

- poukazujúc na aplikáciu čl. 167, čl. 168 písm. a/, čl. 178 písm. a/, čl. 273 smernice rady 2006/ 112/ES sťažovateľ odkázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ v spojených veciach C-80/11 a C-142/11 a tvrdil, že správny súd rozhodol v rozpore s jeho právne záväzným názorom.

všetkých dodávateľov. Poukazoval pritom na to, že finančné orgány aj správny súd uznali, že sťažovateľom zhotovené plnenia sťažovateľ dodával odberateľom. Sťažovateľ poukázal tiež na to, že tieto plnenia nemal nadobudnúť od iných osôb, keď si vo vzťahu k rovnakému plneniu od iných osôb neuplatnil odpočítanie dane. Za nelogické považoval, že by tieto plnenia nadobudol od neznámych subjektov, zaplatil za ne, použil ich na dodania svojim odberateľom, no neuplatnil si DPH; - ďalej namietal, že orgány finančnej správy mali svoje pochybnosti o dodávateľoch konkretizovať či preukázať v zmysle § 46 ods. 5 Daňového poriadku v oznámení doručenom

Odklon od tohto rozhodnutia podľa neho správny súd taktiež neodôvodnil. Vo vzťahu k výzvam správcu dane na predloženie dôkazov preukazujúcich reálnu dodávku fakturovaných tovarov a služieb uviedol, že obchodné transakcie boli dohodnuté medzi ním a deklarovanými dodávateľmi tak, ako je uvedené vo faktúrach a objednávkach, ale nepovažoval za rozhodujúce disponovať konkrétnymi menami osôb, ktoré boli poverené v mene

neuchovávajú. Striktné bazírovanie na neefektívne zaťažujúcej a nelogickej evidencii irelevantných skutočností považoval za hraničiace s prílišným formalizmom, čo je rozporné s princípmi právneho štátu a spravodlivosťou. Dovolával sa účelu a zmyslu zákona; - argumentoval aj tým, že v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ by mohol byť nárok na odpočítanie dane zamietnutý iba v prípade, keby s ohľadom na objektívne skutočnosti bolo preukázané, že vedel, že je toto plnenie súčasťou daňového podvodu.

v rozsahu dôkazov predložených sťažovateľom spolu s vyjadrením k protokolu, prečo nemalo prebehnúť vyrubovacie konanie v rozsahu vykonania dokazovania a aké existujú právne skutočnosti odôvodňujúce odklon od citovaných rozhodnutí najvyšších súdnych autorít. B. Vyjadrenie žalovaného 16. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti sťažovateľa zotrval na doterajšej argumentácii prezentovanej v administratívnom ako aj súdnom konaní. K dôvodom kasačnej

C. Replika sťažovateľa 17. V replike k vyjadreniu žalovaného sťažovateľ zopakoval svoju predchádzajúcu argumentáciu, ktorú čiastočne nanovo sformuloval.

IV. Právny názor kasačného súdu

Výkon súdnictva prešiel z Najvyššieho súdu SR na Najvyšší správny súd SR odo dňa 01.08.2021 vo všetkých veciach, v ktorých je od 01.08.2021 daná právomoc Najvyššieho správneho súdu SR (čl. 154g ods. 4 a 6 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

19. Senát Najvyššieho správneho súdu SR (ďalej aj „kasačný súd“) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu v medziach sťažnostných bodov [§ 438 ods. 2, § 445 ods. 1 písm. c), ods. 2 SSP], pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 2 SSP v rozhodujúcom znení) a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), vo veci v zmysle § 455 SSP nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť sťažovateľa je nedôvodná. Deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu SR www.nssud.sk podľa § 137 ods. 4 SSP v spojení s § 452 ods. 1 SSP.

Na preukázanie opodstatnenosti práva na odpočítanie dane sťažovateľ predložil správcovi dane len faktúry deklarovaných dodávateľov a objednávky k nim, pričom v ďalšom priebehu daňovej kontroly bol sťažovateľ pasívny - nereagoval na výzvy správcu dane na predloženie dôkazov, na upovedomenia o vypočutí svedkov a nezúčastnil sa ani samotného výsluchu svedkov, ani prerokovania pripomienok uvedených v jeho vyjadrení k protokolu. K vyjadreniu k protokolu predložil len odberateľské faktúry a fotodokumentáciu tovaru. Naopak z dokazovania vykonaného správcom dane vyplynuli pochybnosti a vierohodnosti tvrdení sťažovateľa dané najmä tým, že o uskutočnení dodávok nemali štatutárni zástupcovia týchto deklarovaných dodávateľov žiadne informácie.

v. EÚ L 347, 2006, s. 1) (ďalej aj „Smernica 2006/112/ES“) a jej transpozície do právneho poriadku Slovenskej republiky. Hmotnoprávnymi podmienkami na odpočítanie dane sú (1) že poskytovateľom plnenia (deklarovaným dodávateľom) je iná osoba registrovaná pre DPH (t. j. status osoby deklarovaného dodávateľa), (2) že predmetné plnenie fakticky existuje a nejde o fiktívne plnenie (t. j. materiálna existencia plnenia), a (3) že prijaté plnenie je príjemcom (sťažovateľom) použité v rámci jeho ekonomickej činnosti.

22. Vyššie uvedené podmienky upravené v Smernici 2006/112/ES sú prevzaté do zákona o DPH. Platiteľ dane (sťažovateľ) si môže v zmysle zákona o DPH odpočítať daň: - dňom vzniku daňovej povinnosti (§ 49 ods. 1 zákona o DPH), - daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru, pričom za deň dodania tovaru sa považuje deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník (§ 19 ods. 1 zákona o

23. V predmetnej veci kasačnému súdu pripadlo posúdiť dôvodnosť sťažovateľom uplatnených námietok smerujúcich predovšetkým voči postupu správcu dane, ktorý podľa sťažovateľa nevykonal počas vyrubovacieho konania dokazovanie vo vzťahu k fotodokumentácii použitia deklarovaných tovarov a služieb na svoje ďalšie zdaniteľné plnenia a odberateľským faktúram, ktoré predložil v rámci pripomienok k protokolu o daňovej

24. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti opakovane, podrobne a dôrazne namietal, že vyrubovacie konanie v predmetnom prípade neprebehlo, čo na inom mieste upravil tým spôsobom, že vytýkal nevykonanie dokazovania vo vzťahu k dôkazom predloženým vo vyrubovacom

daňovej kontroly. Okrem toho správny súd dospel k rovnakému záveru ako žalovaný, že predložené dôkazy nepreukazovali dodanie tovarov a služieb na vstupe označenými spoločnosťami, ale preukazujú iba dodanie tovarov a služieb odberateľom sťažovateľa.

ďalšieho dokazovania. Správca dane na dôkazy a argumentáciu sťažovateľa preto prihliadal, dôkazy vyhodnotil, ale z týchto nevyplynuli také skutočnosti, ktoré by vyvolali potrebu ďalej dopĺňať dokazovanie, keďže v danom prípade neexistoval potenciál relevantne zmeniť skutkové závery. V tomto smere je potrebné upriamiť pozornosť na slovo „ďalšieho“ (dokazovania). K podstate sťažnostnej námietky teda kasačný súd uvádza, že je nepochybné, že vyrubovacie konanie (a v rámci neho hodnotenie dôkazov) sa uskutočnilo, hoci s jeho výsledkom sťažovateľ spokojný byť nemusí.

26. K vyhodnoteniu predložených listín a fotodokumentácie správny súd uviedol (bod 68), že nešlo o dôkazy, ktoré by boli schopné preukázať, že tieto tovary a služby dodali sťažovateľom deklarovaní dodávatelia. Sťažovateľ toto právne posúdenie napadol úvahou, ktorou v podstate tvrdil, že bez dodávok deklarovaných faktúrami by nemohol poskytnúť plnenia na výstupe svojim odberateľom. Tvrdenia a dôkazy o tom, že sťažovateľ dodal tovary a služby svojím odberateľom však nepreukazuje, že tieto plnenia dodal použitím tovarov a služieb, ktoré nadobudol, a to práve od deklarovaných dodávateľov. Fakturované tovary a služby (napr. upratovacie služby od dodávateľa Building Home, s.r.o.) mohol totiž produkovať aj sám sťažovateľ, resp. fakturované tovary a služby mohol nadobudnúť od osoby, ktorej status platiteľa dane nesvedčí. Tak existencia materiálneho plnenia ako aj status osoby deklarovaného dodávateľa ako platiteľa dane sú hmotnoprávnymi podmienkami pre uznanie práva na odpočítanie dane, ktorých splnenie musí daňový subjekt daňovým orgánom preukázať, aby si mohol toto právo úspešne uplatniť. Zároveň kasačný súd poznamenáva, že hmotnoprávne

Podstatou daňovej kontroly je práve obstaranie skutkových zistení a záverov, ktoré sú podkladom pre vyrubovacie konanie. K tomu smeruje právna úprava najmä v § 68 Daňového poriadku, z ktorej vyplýva, že priebeh vyrubovacieho konania značne determinuje, či a aké pripomienky a dôkazy kontrolovaný daňový subjekt produkuje vo vyjadrení k protokolu; a takisto nemožno opomínať zákonné vymedzenie účelu daňovej kontroly v § 44 ods. 1 prvá veta Daňového poriadku („Daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov.“).

V kontexte súdenej veci považuje kasačný súd za potrebné poukázať aj na účel daňovej kontroly, ktorým je predovšetkým preverenie skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotno-právnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu (§ 44 ods. 1 Daňového poriadku).

Ten je povinný preukazovať len skutočnosti, ktoré sám tvrdí a deklaruje (§ 24 ods. 1 v spojení s § 45 ods. 2 písm. e/ Daňového poriadku, rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 377/2018 zo dňa 14.11.2018, bod 21; obdobne sp. zn. III. ÚS 401/09 zo dňa 16.12.2009). Prenos dôkazného bremena však nespôsobuje akákoľvek pochybnosť správcu dane, ale len pochybnosť dôvodná. Takou je pochybnosť správcu dane, ktorá má oporu v správcom dane zistených skutočnostiach obsiahnutých v administratívnom spise a je naozaj spôsobilá objektívne vyvolať pochybnosti o splnení hmotnoprávnych/materiálnych podmienok pre priznanie práva na odpočet dane (mutatis mutandis rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžfk/40/2018 zo dňa 3.09.2019, ale aj rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 259/2022 zo dňa 12.10.2022 či sp. zn. IV. ÚS 86/2022 zo dňa 15.02.2022).

Pokiaľ sú skutkové zistenia získané daňovou kontrolou dostatočné pre správne určenie daňovej povinnosti a daňový subjekt mal možnosť navrhnúť dôkazy ku všetkým relevantným skutočnostiam, správca dane vyhotoví protokol z daňovej kontroly, ktorý v prípade zistenia rozdielu dane zašle daňovému subjektu na vyjadrenie s výzvou na označenie dôkazov, ktoré kontrolovaný subjekt nemohol predložiť v rámci daňovej kontroly (§ 46 ods. 8 Daňového poriadku).

30. Ak sťažovateľ v tejto súvislosti odkazuje na dikciu časti ustanovenia § 68 ods. 3 Daňového poriadku, v zmysle ktorého správca dane na základe písomného vyjadrenia daňového subjektu a ním predložených dôkazov vykoná dokazovanie alebo miestne zisťovanie, tak kasačný súd upozorňuje na skutočnosť, že toto nie je možné vykladať izolovane, nezohľadňujúc ďalšie ustanovenia Daňového poriadku, ktoré upravujú spôsob a lehoty predkladania dôkazov do skončenia daňovej kontroly. Podľa § 46 ods. 8 Daňového poriadku sa má daňový subjekt vyjadriť k zisteniam uvedeným v protokole z daňovej kontroly a označiť dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, ktoré nemohol predložiť v priebehu daňovej kontroly.

32. Námietka sťažovateľa, že nebol vyzvaný postupom podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku, aby sa k pochybnostiam správcu dane vyjadril, najmä aby neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil a nepravdivé údaje opravil alebo pravdivosť údajov riadne preukázal, je podľa kasačného súdu nedôvodná. Odpoveď na túto kasačnú námietku mu vyčerpávajúco poskytol už správny súd v bode 67 napadnutého rozsudku, kde zaslané výzvy považoval za spĺňajúce požiadavky uvedeného ustanovenia, a z kasačnej sťažnosti nevyplynulo, v čom mal správny súd pri riešení tejto otázky pochybiť. Bližšie sa k forme a podstate takejto výzvy venoval Najvyšší správny súd SR v rozsudku sp. zn. 1Sžfk/10/2020 zo dňa 24.02.2022 uverejnenom pod č. 18/2022 v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu SR.

Páve naopak, žiadané doklady a informácie smerovali k preukázaniu reálnosti zdaniteľného obchodu medzi sťažovateľom a deklarovanými dodávateľmi. 34. Faktom je, že sťažovateľ priamo k tvrdeným obchodom s dodávateľmi nepredložil okrem faktúr a objednávok žiadne doklady, pričom na druhej strane stáli konkrétne z dokazovania plynúce zistenia správcu dane, že dodávatelia len simulovali činnosť a že ich konatelia, všeobecne potvrdzujúci dodanie, o charaktere deklarovaných tovarov a služieb nemali ani jasnú predstavu. Preto aj podľa kasačného súdu obstojí záver, že tvrdenia o dodaní tovarov a služieb od deklarovaných dodávateľov ostali (po presune dôkazného bremena späť na sťažovateľa) nepreukázané. V súdenej veci tak vstupovala do procesu voľného hodnotenia dôkazov iná skladba dôkazov oproti veci rozhodnutej rozsudkom Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. 2Sžfk/71/2017 zo dňa 28.05.2021, na ktorý tiež poukázal sťažovateľ.

Podľa názoru sťažovateľa správny súd nedal odpoveď na to, na základe akých právnych noriem a ich výkladu dospel k záveru o zákonnosti rozhodnutia žalovaného. Správny súd v bode 71 napadnutého rozsudku však uviedol, že sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku a nepreukázal splnenie podmienok pre odpočítanie dane podľa § 49 zákona o DPH. V odôvodnení napadnutého rozsudku správny súd riadne a presvedčivo reagoval na jednotlivé námietky sťažovateľa, a opakovane vysvetľoval, prečo je udržateľný záver o neunesení dôkazného bremena o reálnosti dodania tovarov a služieb deklarovanými dodávateľmi (čo v kontexte veci znamená iným platiteľom dane) v zmysle § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ zákona o DPH.

38. Na základe vyššie uvedených dôvodov kasačný súd kasačnú sťažnosť sťažovateľa podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol. 39. Záverom kasačný súd pre úplnosť dodáva, že pri vyhodnocovaní rovnakých kasačných námietok vo veci totožného sťažovateľa k obdobným právnym záverom dospeli aj kasačné senáty Najvyššieho správneho súdu SR v rozhodnutiach pod sp. zn. 5Sfk/27/2021 zo dňa 28.06.2023 a 10Sžfk/39/2021 zo dňa 22.08.2023, z ktorých kasačný súd čerpal aj pri odôvodňovaní tohto rozsudku.

41. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu SR pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 prvá veta SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.