1Sžfk/88/2020

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Hatalovej, PhD. a z členov senátu JUDr. Kataríny Cangárovej, PhD., LL.M. (sudca spravodajca) a JUDr. Mariána Fečíka, v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): STEEL MAXX, s.r.o., so sídlom Štós 209, 044 26 Štós, IČO: 44643322, právne zastúpený: Advokátska kancelária MARCEL BIZNÁR, s. r. o., Bajkalská 31, 821 05 Bratislava, IČO: 36868221, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42499500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo: 634940/2018 zo dňa 13.11.2018, konajúc o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 8S/1/2019 zo dňa 28.11.2019, takto

rozhodol:

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta . II. Účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I. Konanie pred orgánmi verejnej správy

3. Dôvody vyrubenia rozdielu dane spočívali v tom, že žalobca: - nesplnil podmienky pre oslobodenie od dane pri dodaní tovaru do iného členského štátu stanovené v § 43 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej aj „Zákon o DPH“), a to v súvislosti s deklarovanými dodávkami tovaru - betonárskej ocele - do Českej republiky spoločnostiam Waren Transport s.r.o., Praha, ČR (ďalej aj „Waren Transport“) a HANIEL GROUP CZ spol. s r.o., Praha, ČR (ďalej aj „HANIEL GROUP“) a - nesplnil podmienky pre priznanie nároku na odpočítanie dane stanovené § 49 v spojení s § 51 Zákona o DPH, a to v súvislosti s deklarovanými vnútroštátnymi dodávkami tovaru - kryštálového cukru žalobcovi od deklarovaného dodávateľa Arzano s.r.o., Rožňava (ďalej aj „Arzano“) a potravinárskeho cukru od deklarovaného dodávateľa OPTAR, s.r.o., Bratislava (ďalej aj „OPTAR“).

Preverovaním správcu dane (porovnaním údajov zaslaných Národnou diaľničnou spoločnosťou, a. s. s dokladmi predloženými žalobcom) sa však nepotvrdilo, že tovar bol skutočne fyzicky prepravený z tuzemska, t. j. z Kysuckého Nového Mesta (uvedené miesto nakládky na predložených CMR) do Českej republiky v Ostrave (uvedené miesto vykládky na predložených CMR).

Správca dane konštatoval, že vo vzťahu k dodávke pre Waren Transport žalobca porušil § 43 ods. 5 písm. b) Zákona o DPH, pretože nepredložil doklad o odoslaní tovaru, ak prepravu zabezpečoval dodávateľ alebo odberateľ, alebo kópiu dokladu o preprave, v ktorom je potvrdené odberateľom prevzatie tovaru v inom členskom štáte.

pomôcok. Spoločnosť HANIEL GROUP v podanom daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie apríl 2012 vykázala nadobudnutie tovaru z iného členského štátu v nulovej hodnote. 6. Finančné orgány následne dospeli k záveru, že deklarované dodania tovarov v zdaňovacom období apríl 2012 sa ukázali len ako formálne, pričom k vecnému plneniu nedošlo.

Na základe predložených dokladov, ústnych pojednávaní a miestnych zisťovaní správca dane zistil, že daňový subjekt nepreukázal splnenie náležitosti § 51 ods. 1 písm. a) v nadväznosti na ustanovenia § 49 Zákona o DPH a uplatnil si právo na odpočítanie dane v rozpore s citovaným ustanovením. Reálne nadobudnutie tovaru od uvedených dodávateľov nebolo preukázané ani zo strany daňového subjektu, ani zo strany dodávateľov a nebolo preukázané ani dokazovaním vykonaným správcom dane.

8. Žalobou doručenou Krajskému súdu v Košiciach (ďalej aj „krajský súd“) sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutí žalovaného i správcu dane. Žiadal ich zrušiť a vec vrátiť správcovi dane na ďalšie konanie, ako aj priznať žalobe odkladný účinok. 9. Krajský súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná a rozsudkom sp. zn. 8S/1/2019 zo dňa 28.11.2019 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“) ju zamietol. Účastníkom právo na náhradu trov konania nepriznal. 10. V odôvodnení napadnutého rozsudku krajský súd úvodom poukázal na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR v otázke dokazovania a znášania dôkazného bremena v daňovom konaní. Pripomenul, že primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu - žalobcu, ktorý je iniciátorom odpočítania DPH, preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnenie a za zákonom stanovených podmienok. Krajský súd v tejto súvislosti ďalej uviedol, že úpravu postupu pri preukazovaní oprávnenosti nároku na odpočet dane podľa § 49 ods. 2 Zákona o DPH a na oslobodenie od dane pri dodaní tovaru podľa § 43 Zákona o DPH je potrebné považovať za špeciálnu úpravu vo vzťahu k spôsobu preukazovania podľa Daňového poriadku. Nárok na nadmerný odpočet DPH vzniká platiteľovi dane vtedy, ak splní obidve zákonné podmienky stanovené v § 49 ods. 2 písm. a) Zákona o DPH, t. j. že nadobudol tovar alebo služby a použil nadobudnutý tovar alebo služby na dodávky tovaru alebo služieb ako platiteľ. Ustanovenie § 43 Zákona o DPH zasa stanovuje podmienky oslobodenia pri dodaní tovaru nasledovne: dodávateľ tovaru je osobou registrovanou pre DPH v tuzemsku a má postavenie platiteľa dane, odberateľ tovaru je osobou identifikovanou pre DPH v inom členskom štáte a tovar objedná pod svojím identifikačným číslom pre DPH prideleným v inom členskom štáte, tovar sa fyzicky prepravuje z tuzemska do iného členského štátu a ide o platný obchodný vzťah medzi dodávateľom a odberateľom. 11. V súvislosti s uplatnením nároku na oslobodenie od dane pri intrakomunitárnej dodávke tovaru - betonárskej ocele deklarovaným odberateľom HANIEL GROUP a Waren Transport krajský súd konštatoval, že reálne plnenie nebolo preukázané. Pokiaľ ide o CMR doklady, krajský súd poukázal na informácie získané Národnou diaľničnou spoločnosťou, podľa ktorých preverované vozidlá na trase Kysucké Nové Mesto - Ostrava nevykonali uvedenú trasu alebo v mieste nakládky tovaru nezastavili a nebol časový priestor na vyloženie tovaru a následné dodanie pre odberateľa v ČR. Krajský súd ďalej podotkol, že ani na základe odpovedí na žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií (ďalej aj „MVI“) nebolo ani v jednom prípade možné potvrdiť obchodovanie podľa jednotlivých faktúr a dokladov o preprave a potvrdiť skončenie prepravy. Žalobca nezvrátil tieto zistenia žiadnou argumentáciou.

13. Ako nedôvodnú krajský súd posúdil žalobnú námietku, podľa ktorej je rozhodnutie žalovaného nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a pre nedostatok dôvodov. 14. Krajský súd ďalej vyhodnotil ako nedôvodnú aj procesnú námietku žalobcu, podľa ktorej daňová kontrola nebola ukončená v lehote 1 roka od jej začatia v zmysle § 46 ods. 10 Daňového poriadku, rozhodnutie o prerušení daňovej kontroly je nezákonné z dôvodu, že žiadosť o MVI nie je konaním v zmysle Daňového poriadku, pominutie dôvodov, pre ktoré sa daňová kontrola prerušila, je ohraničené maximálnou dĺžkou lehôt stanovených v Smernici Rady 2011/16/EÚ, a prerušenie konania nemá za následok neplynutie lehôt v zmysle § 61 ods. 5 Daňového zákona. Podľa žalobcu je z tohto dôvodu protokol z daňovej kontroly nezákonne získaným dôkazným prostriedkom, a preto ho nebolo možné použiť v daňovom konaní, z čoho vyplýva aj nezákonnosť rozhodnutí žalovaného a správcu dane.

Krajský súd sa nestotožnil s výkladom slovného spojenia „pominuli dôvody, pre ktoré sa konanie prerušilo“ v ust. § 61 ods. 4 Daňového poriadku (správca dane pokračuje v daňovom konaní z vlastného podnetu alebo na podnet účastníka daňového konania, ak pominuli dôvody, pre ktoré sa konanie prerušilo, alebo ak uplynula lehota uvedeného v ods. 2) tak, ako pominutie dôvodov chápe žalobca (podľa žalobcu pominutie dôvodov, pre ktoré sa daňová kontrola prerušila, je ohraničené maximálnou dĺžkou lehôt pre poskytnutie požadovaných informácií v zmysle čl. 7 Smernice Rady 2011/16/EÚ). Krajský súd pripomenul, že dôvodom prerušenia daňovej kontroly u žalobcu bola žiadosť o MVI, ktoré správca dane nevyhnutne potreboval v záujme čo najúplnejšieho zistenia skutkového stavu.

Počas daňovej kontroly správca dane zaslal i poľskej daňovej správe žiadosť č. 9801403/5/4878862/2013/Tomá o MVI týkajúcu sa preverenia zdaniteľných obchodov žalobcu so spoločnosťou HENRYK PIERON PROMUS a rozhodnutím č. 9801403/5/4970438/2013 zo dňa 06.11.2013 prerušil daňovú kontrolu odo dňa 08.11.2013. Správca dane opakovane urgoval doplnenie odpovedí na MVI vo veci preverenia zdaniteľných obchodov s poľskou spoločnosťou ako aj českou spoločnosťou HANIEL GROUP. Aj podľa správneho súdu dňa 21.04.2017 pominuli dôvody, pre ktoré bola daňová kontrola prerušená doručením konečného výsledku preverovania MVI a správca dane zaslal daňovému subjektu oznámenie č. 100801394/2017 zo dňa 09.05.2017, ktorým mu oznámil pokračovanie vo výkone daňovej kontroly. Vyššie uvedený postup správcu dane bol podľa krajského súdu v súlade s ustanovením § 61 ods. 1 písm. b) Daňového poriadku.

18. Krajský súd následne zhrnul, že daňová kontrola začala 20.08.2012, bola prerušená od 30.04.2013 do 15.10.2013 a následne od 08.11.2013 do 21.04.2017 a skončila 28.06.2017. Sumárne doba trvania daňovej kontroly nepresiahla s vylúčením doby prerušenia jej výkonu zákonnú lehotu jedného roka. Žalobca podľa krajského súdu stotožnil trvanie daňovej kontroly s daňovým konaním a vyrubovacím konaním, ktoré končí rozhodnutím správcu dane, v tomto prípade rozhodnutím vydaným dňa 4.7.2017. Proti tomuto rozhodnutiu sa žalobca odvolala a toto bolo žalovaným 14.11.2017 zrušené a po doplnení dokazovania správca dane opätovne rozhodol dňa 30.7.2017. Správca dane nevie ovplyvniť lehotu, v ktorej zahraničné daňové správy konajú a vzhľadom na potrebu preverenia všetkých skutočností pre správne určenie dane čakal na tieto odpovede a nemohol pokračovať v daňovej kontrole pred obdržaním konečných odpovedí na žiadosti. Krajský súd preto námietky žalobcu, týkajúce sa nedodržania lehoty na výkon daňovej kontroly a nezákonnosti protokolu a naň nadväzujúcich rozhodnutí

20. Krajský súd v konaní dospel k záveru, že žalobca nepreukázal splnenie zákonných podmienok uvedených v § 49 ods. 1, 2 písm. a), § 51 ods. 1 písm. a) Zákona o DPH na odpočítanie dane z predmetných obchodov, ani zákonných podmienok uvedených v § 43 Zákona o DPH v súvislosti s intrakomunitárnym dodaním betonárskej ocele zo Slovenska do Českej republiky, a preto žalobu ako nedôvodnú zamietol.

22. Sťažovateľ namietal, že krajský súd sa nevysporiadal so všetkými skutočnosťami, ktoré v žalobe uviedol. Ohradil sa voči hodnoteniu dôkazov krajským súdom, ktoré bolo podľa neho účelové, keď krajský súd mal ignorovať skutočnosti a dôkazy v jeho prospech a - naopak - údajne vyzdvihoval skutočnosti, ktoré sú v neprospech sťažovateľa. Sťažovateľ poukázal na to, že nárok na odpočet dane nemôže byť dotknutý tým, že v reťazci dodávok je iná transakcia zaťažená skutočnosťami, o ktorých daňový subjekt nevie alebo nemôže vedieť. Tvrdil, že žalobca betonársku oceľ riadne nadobudol a následne ju dodal odberateľom Waren Trans a HANIEL GROUP, ktorí nadobudli právo nakladať s tovarom ako vlastník, nakoľko ho dodali svojím odberateľom. Rovnako žalobca tvrdil, že riadne nadobudol tovar (cukor) aj od slovenských dodávateľov a dôkazné bremeno uniesol.

24. Pokiaľ ide o nesprávne právne posúdenie veci, sťažovateľ namietal, že krajský súd nesprávne vyhodnotil podmienky na priznanie práva na oslobodenie od dane a odpočet dane podľa ustanovenia § 43, § 49 a § 51 Daňového poriadku, keď dospel k záveru, že u sťažovateľa neboli splnené tieto zákonné podmienky. Mal za to, že v priebehu daňovej kontroly predložil dôkazy, ktoré uskutočnenie zdaniteľných plnení preukazujú. Poukázal na skutočnosť, že ku každej dodávke boli predložené CMR listy a akcentoval aj právnu povahu CMR listov, ktoré sú v zmysle Dohovoru o prepravnej zmluve v medzinárodnej cestnej nákladnej doprave (CMR) č. 11/1975 Zb. vierohodným dokladom o uzavretí a obsahu prepravnej zmluvy.

26. Podľa názoru sťažovateľa sa krajský súd riadne nevysporiadal ani s jeho námietkami týkajúcimi sa prekročenia lehoty na ukončenie daňovej kontroly. S poukazom na zásadu zákonnosti vyjadrenú v § 3 ods. 1 Daňového poriadku nemožno akceptovať prerušenie daňovej kontroly z dôvodu potreby získania informácií podľa osobitného predpisu - Nariadenia Rady č. 904/2010 zo dňa 07.10.2010 na obdobie dlhšie ako 6 mesiacov. Sťažovateľ má za to, že správca dane postupoval v rozpore s § 46 ods. 10 Daňového poriadku, kedy tam uvedená lehota je zákonnou lehotou a záväzným limitom determinujúcim zákonnosť uskutočňovanej

Na podporu svojej argumentácie uviedol, že obdobné závery vyplývajú z uznesenia Krajského súdu v Trnave sp. zn. 14S/2/2016 zo dňa 20.07.2017, ako aj z rozsudku Krajského súdu v Trnave sp. zn. 14S/38/2014 zo dňa 18.05.2015. Podľa sťažovateľa malo vyššie uvedené procesné pochybenie za následok nezákonnosť protokolu z daňovej kontroly ako nezákonného dôkazu, následkom čoho sú i meritórne rozhodnutia finančných orgánov nezákonné.

.

28. Najvyšší správny súd SR začal vykonávať svoju činnosť odo dňa 01.08.2021 (§ 101e ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Výkon súdnictva prešiel z Najvyššieho súdu SR na Najvyšší správny súd SR odo dňa 01.08.2021 vo všetkých veciach, v ktorých je od 01.08.2021 daná právomoc Najvyššieho správneho súdu SR (čl. 154g ods. 4 a 6 Ústavy SR v spojení s § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Prejednávaná vec bola pôvodne predložená Najvyššiemu súdu SR a bola jej pridelená sp. zn. 1Sžfk/88/2020. Od 01.08.2021 je na konanie v tejto veci príslušný Najvyšší správny súd SR. Vec bola náhodným výberom pridelená kasačnému senátu 1S Najvyššieho správneho súdu SR, ktorý o nej rozhodol v zložení uvedenom v záhlaví tohto rozhodnutia pod pôvodnou spisovou značkou.

30. Po neverejnej porade senátu bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) kasačný súd dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. 31. Kasačný súd po oboznámení sa s dôvodmi kasačnej sťažnosti proti napadnutému rozsudku preskúmal rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu a prvostupňového orgánu a konanie im predchádzajúce, najmä z pohľadu či sa správny súd vysporiadal so všetkými zásadnými námietkami uvedenými v žalobe a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného a rozhodnutia správcu dane.

33. Kasačná sťažnosť bola odôvodnená podľa § 440 ods. 1 písm. f), g) a h) SSP Kasačný súd však konštatuje, že v texte kasačnej sťažnosti sa jednotlivé dôvody sťažnosti značne prelínajú, pretože sťažovateľ formálne nezaradil dôvody pod konkrétne zákonné ustanovenie, resp. kasačný dôvod, preto tieto musel z obsahu kasačnej sťažnosti vyabstrahovať kasačný súd.

. .] (3) Konanie je prerušené dňom uvedeným v rozhodnutí o prerušení konania. Tento deň nemôže byť skorší ako deň, kedy bolo rozhodnutie odovzdané na poštovú prepravu alebo odoslané elektronickými prostriedkami, v prípade doručovania rozhodnutia zamestnancami správcu dane tento deň nemôže byť skorší ako deň jeho doručenia. Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať odvolanie. (4) Správca dane pokračuje v daňovom konaní z vlastného podnetu alebo na podnet účastníka daňového konania, ak pominuli dôvody, pre ktoré sa konanie prerušilo, alebo ak uplynula lehota uvedená v odseku

poverenej osoby, že tovar prepravil do iného členského štátu, d) inými dokladmi, ako napríklad zmluvou o dodaní tovaru, dodacím listom, dokladom o prijatí platby za tovar. 38. Podľa § 49 ods. 1 Zákona o DPH: „Právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.“

40. Kasačný súd zistil, že právne otázky vznesené sťažovateľom boli kasačným súdom už v obdobných skutkových veciach medzi totožnými účastníkmi konania právoplatne posúdené, a to v rozsudkoch Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 3Sžfk/98/2019 zo dňa 29.09.2022 a sp. zn. 2Sžfk/35/2019 zo dňa 28.06.2022, ktorými bola kasačná sťažnosť sťažovateľa zamietnutá.

Rozdiel spočíva v tom, že vec vedená pod sp. zn. 3Sžfk/98/2019 sa týkala zdaňovacieho obdobia marec 2012, kým prejednávaná vec sa týka zdaňovacieho obdobia apríl 2012 a vo vzťahu k týmto zdaňovacím obdobiam boli vykonávané aj rôzne daňové kontroly (daňová kontrola za obdobie január- marec, máj-jún a august-december 2012 a daňová kontrola za apríl 2022).

42. Z obsahu administratívneho spisu kasačný súd zistil, že: - daňová kontrola u žalobcu bola začatá dňa 20.08.2012 (Oznámenie č. 9800403/5/2049474/ 2012 zo dňa 01.08.2012), - rozhodnutím č. 9801403/5/1637790/2013/Tomá zo dňa 29.04.2013 správca dane po 8 mesiacoch jej trvania prerušil daňovú kontrolu odo dňa 30.04.2013, pričom správca dane zaslal českej daňovej správe žiadosti o MVI č. 9801403/5/1592398/13 (HANIEL GROUP), č. 9801403/5/1592611/13 (Waren Transport) a č. 9801403/5/1593752/13 (FESTR TRADE s.r.o.) (ďalej aj „prvé prerušenie DK“), - prvé prerušenie DK trvalo do dňa 15.10.2013, kedy došlo k doručeniu konečného výsledku preverovania MVI, o čom správca dane upovedomil sťažovateľa oznámením zo dňa

českú i poľskú daňovú správu, - správca dane pokračoval vo výkone daňovej kontroly, ktorá skončila dňa 28.06.2017 doručením protokolu o daňovej kontrole č. 101424878/2017 zo dňa 26.06.2017 spolu s výzvou na vyjadrenie žalobcovi.

Sumárne doba trvania daňovej kontroly nepresiahla zákonnú lehotu jedného roka s vylúčením doby prvého prerušenia DK a druhého prerušenia DK. 44. Namietaná dĺžka daňovej kontroly pri prerušení daňového konania z dôvodu žiadosti o MVI je nosnou sťažnostnou námietkou sťažovateľa. Kasačný súd zastáva názor, že krajský súd správne posúdil a aj sa dostatočne vysporiadal s podstatnými tvrdeniami sťažovateľa v

1 písm. b) Daňového poriadku (bod 49 odôvodnenia napadnutého rozsudku). Krajský súd takisto správne interpretoval slovné spojenie „pominutie dôvodov“ (bod 50. odôvodnenia napadnutého rozsudku), keď ho viazal na prijatie poslednej odpovede na žiadosť o MVI, ktoré správca dane nevyhnutne potreboval v záujme čo najúplnejšieho zistenia skutkového stavu. Ani podľa kasačného súdu nemožno akceptovať právny výklad sťažovateľa, podľa ktorého pominutie dôvodov prerušenia daňovej kontroly nastáva vtedy, keď uplynie maximálna dĺžka lehôt pre poskytnutie požadovaných informácií stanovených v smernici (čl. 7 Smernice Rady 2011/16/EÚ). Rovnako sa krajský súd vysporiadal so žalobcom namietanými rozhodnutiami Krajského súdu v Trnave, keď okrem iného poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR - č. k. IV. ÚS 116/2013-111. Z odôvodnenia rozhodnutia správneho súdu teda vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení zákonnosti prerušenia daňovej kontroly, v dôsledku čoho kasačný súd konštatuje, že sťažnostná námietka nedostatočného vysporiadania

45. Kasačný súd v tejto súvislosti upriamuje pozornosť na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp. zn. 3Sžf/46/2015 z 27.07.2016) publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 7/2016 - pod č. 60, v zmysle ktorého: „prerušenie výkonu daňovej kontroly za účelom realizácie medzinárodnej výmeny informácií nemožno chápať tak, že by správca dane pokračoval vo výkone predmetnej daňovej kontroly, a preto lehota na jej vykonanie z tohto dôvodu neplynie, a teda uplynúť nemôže. Prerušením daňovej kontroly za týmto účelom správca dane nevstupuje do súkromnej autonómie daňového subjektu, neuplatňuje voči nemu svoje práva, ani nepožaduje od neho plnenie povinnosti vyplývajúcich mu zo zákona pre účel výkonu daňovej kontroly.

47. Rovnaký záver vyplýva aj z rozsudku Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 30.09.2021 vo veci C-186/20 (HYDINA SK s.r.o. proti Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky), ktorý rozhodol, že „Článok 10 nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 zo 7. októbra 2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty v spojení s jeho odôvodnením 25 sa má vykladať v tom zmysle, že nestanovuje lehoty, ktorých prekročenie môže ovplyvniť zákonnosť prerušenia daňovej kontroly stanoveného právom žiadajúceho členského štátu dovtedy, kým žiadaný členský štát neposkytne informácie požadované v rámci mechanizmu administratívnej spolupráce stanoveného týmto nariadením.“

subjektu. Márne uplynutie lehôt na poskytnutie informácie v režime MVI (podľa príslušných prameňov práva EÚ) preto nemá za následok pominutie dôvodov, pre ktoré bola daňová kontrola prerušená, a teda ani pokračovanie daňovej kontroly tak, ako sa domnieva sťažovateľ. B) K namietanému splneniu podmienok pre vznik nárokov sťažovateľa na oslobodenie od DPH a odpočítanie DPH

50. Kasačný súd musí konštatovať, že právne posúdenie hodnotenia dôkazov krajským súdom sťažovateľ namietal len vo všeobecnej rovine, kedy tvrdil že všetky podmienky pre vznik nároku na oslobodenie/odpočítanie DPH splnil.

tovaru. Pokiaľ ide o oslobodenie od DPH pri deklarovanej intrakomunitárnej dodávke českému odberateľovi Waren Transport, kasačný súd vyhodnotil tvrdenie sťažovateľa, že súčasťou každej dodávky bol doklad CMR, ako nepravdivé. Naopak, z administratívneho spisu vyplýva, že vo vzťahu k tomuto odberateľovi sťažovateľ správcovi dane predložil iba faktúry s dodacími listami, CMR doklady nepredložil. Kasačný súd preto nemá dôvod spochybniť vecný záver krajského súdu v tom, že sťažovateľ vo vzťahu k tomuto českému odberateľovi nesplnil podmienky pre priznanie nároku na oslobodenie od dane, nakoľko sťažovateľ neuniesol svoje dôkazné bremeno a prepravu tovaru nepreukázal.

53. Rovnako sťažovateľ vyslovil nesúhlas aj so zisteniami správcu dane a vyhodnotením krajského súdu, pokiaľ ide o nárok na odpočet DPH pri vnútroštátnej dodávke cukru. Kasačný súd sa však stotožňuje s názorom krajského súdu, že sťažovateľ v podanej žalobe pri nároku na odpočítanie DPH v súvislosti s dodaním cukru spoločnostiam Arzano a OPTAR iba konštatoval zistenia správcu dane, ale žalobné námietky nevzniesol. Krajský súd, viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, teda nemal dôvod preskúmavať a teda i konštatovať nezákonnosť rozhodnutí finančných orgánov z tohto dôvodu. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti uviedol, že zo zistení (správcu dane) nemožno vyvodiť záver, že sa tieto plnenia neuskutočnili. Kasačný

. .Najvyšší súd Slovenskej republiky zdôrazňuje, že dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovarov a služieb zaťažuje daňový subjekt Preukázanie dodávok tovaru a služieb len faktúrami nie je podľa súdu postačujúce. Faktúra je relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že sú v nej uvedené údaje odrážajúce skutočne reálne plnenie.“). 54.

podvode. Kasačný súd však konštatuje, že týmto smerom sa argumentácia sťažovateľa v žalobe vôbec neuberala. Kasačný súd v tejto súvislosti odkazuje sťažovateľa na ustanovenie § 441 SSP, podľa ktorého v kasačnej sťažnosti nemožno uplatňovať nové skutočnosti a dôkazy okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podanej kasačnej sťažnosti, resp. na ustanovenie § 439 ods. 3 písm. b) SSP, ktorý nepripúšťa podanie kasačnej sťažnosti, ak sa táto opiera o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred krajským súdom, hoci tak urobiť mohol. V kasačnej sťažnosti citované rozhodnutia Súdneho dvora EÚ boli pritom vydané skôr, než sťažovateľ podal správnu žalobu, preto nič nebránilo sťažovateľovi, aby túto argumentáciu predostrel už krajskému súdu. Nad rámec uvedeného však kasačný súd poukazuje aj na to, že podstatou nepriznania oslobodenia od dane nebolo výlučne preukazovanie skutočností, ktoré majú vplyv na určenie dane u iných subjektov tak, ako to namieta sťažovateľ. Ako vyplýva z odôvodnenia tohto rozsudku, sťažovateľ si nesplnil svoju

55. Kasačný súd môže len odkázať na dôvody napadnutého rozsudku, pokiaľ ide o neunesenie dôkazného bremena a sťažovateľom nevyvrátené objektívne pochybnosti o uskutočnení ním deklarovaného dodania tovaru. Kasačný súd uvádza, že odpočítanie dane, ako aj oslobodenie od dane pri dodaní tovaru z tuzemska do iného členského štátu nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane, ktoré je spojené s dôkaznou povinnosťou preukázania zákonných podmienok na jeho uplatnenie. Zákon o DPH vyžaduje na vznik týchto nárokov súčasné splnenie tak materiálnej, ako aj formálnej podmienky, teda daňový subjekt musí preukázať, že faktúry, prípadne iné listiny, na základe ktorých si uplatňuje odpočet dane, presne odrážajú skutočne realizované plnenia. 56.

57. V súvislosti s procesnými otázkami (prerušenie daňovej kontroly) ako aj hmotnými otázkami (dôkazné bremeno) sťažovateľ namietal aj odklon krajského súdu od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu. Samotná kasačná sťažnosť však konkrétne poukazuje na rozhodnutia Krajského súdu v Trnave. Neuvádza žiadne rozhodnutie kasačného súdu (t. j. Najvyššieho správneho súdu SR, príp. Najvyššieho súdu SR, z ktorého prešiel výkon správneho súdnictva na Najvyšší správny súd SR počnúc 01.08.2021), od ktorého sa mal krajský súd podľa názoru sťažovateľa odkloniť ako od tzv. ustálenej rozhodovacej praxe.

Predmetným rozhodnutím sťažovateľ argumentuje skôr v tom zmysle, že ak daňová kontrola trvá dlhšie, ako je zákonom určený časový úsek, dopadá táto skutočnosť na skutkové zistenia, resp. na podklady z takejto kontroly a že na túto skutočnosť má správny súd prihliadať ex offo.

59. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol Najvyšší správny súd SR tak, že sťažovateľovi, ktorý v tomto konaní nemal úspech, ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 SSP a analogicky podľa § 167 ods. 1 SSP). Kasačný súd nepriznal trovy konania ani úspešnému žalovanému z dôvodu, že žalovaný je orgánom štátnej správy a kasačný súd v danej veci nevzhliadol výnimočnosť situácie zakladajúcu nárok na priznanie náhrady trov konania takémuto orgánu.

V Bratislave dňa 26. októbra 2022