1Sžfk/99/2020

1. Správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu zameranú na oblasť DPH za zdaňovacie obdobie júl 2014 a po rozsiahlom dokazovaní, závery ktorého boli zhrnuté v Protokole z daňovej kontroly č. 100384741/2017 zo dňa 2.3.2017 dospel k záveru o nevzniknutí uplatneného nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty z dôvodu, že v prípade faktúry vystavenej spoločnosťou Navi Logistik s.r.o. za dodanie tovaru 138 ks kotúčových pásov papiera na výrobu polygrafických výrobkov nebolo preukázané dodanie dodávateľom uvedeným na faktúre. V zodpovedajúcom rozsahu nedošlo k naplneniu hmotnoprávnej podmienky pre odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 1 v spojení s § 19 ods. 2 zákona č. 222/

nemohla vzniknúť daňová povinnosť podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH, čo následne znamená, že právo na odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ zákona o DPH nemohlo vzniknúť ani žalobcovi.

vecne správne. 3. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj ako „správny súd“) preskúmavajúci napadnuté rozhodnutie na základe všeobecnej správnej žaloby rozsudkom č.k. 2S/5/2018 - 120 zo dňa 27. mája 2020 postupom podľa § 191 ods. 1 písm. e/ zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku (ďalej aj ako „SSP“) v spojení s § 191 ods. 3 písm. a/ SSP zrušil rozhodnutie žalovaného č. 102128223/2018 zo dňa 25. októbra 2018 ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu č. 101610275/2017/9104401/Kub zo dňa 21. júla 2017 a vec vrátil prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie.

dodávkami. Správca dane za účelom preverenia zdaniteľných obchodov predvolal uvedené daňové subjekty a získal odberateľskú faktúru č. 201407001 (odberateľom bol žalobca) spolu s dodacími a prepravnými dokladmi. Dodávateľom tovaru (papiera na výrobu polygrafických výrobkov) od výrobcu (Norske Skogindustrier ASA, Nórsko) mala byť maďarská spoločnosť Danubia Web Kft., pôsobiaca prostredníctvom dodávateľa žalobcu Navi Logistik s.r.o., ktorý na základe zmluvy zabezpečoval účinnú súčinnosť pri dodaní papiera žalobcovi.

Na základe vykonaného dokazovania a vyhodnotenia všetkých dôkazov vo vzájomnej súvislosti v súlade s § 3 ods. 3 daňového poriadku správca dane dospel k záveru, že žalobca počas daňovej kontroly nepreukázal nadobudnutie tovaru dodávateľom Navi Logistik s.r.o., t. j. že tovar bol skutočne dodaný dodávateľom deklarovaným na predloženej dodávateľskej faktúre č. 201407001 zo dňa 15.07.2014, čím žalobca nesplnil podmienku práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty podľa zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „zákon o DPH“).

V záujme predchádzania právnej neistote a v záujme uzatvárania jasných a korektných záväzkových vzťahov, je povinnosťou každej zmluvnej strany dbať o to, aby sa pri úprave zmlúv odstránilo všetko, čo by mohlo viesť k vzniku rozporov (§ 43 OZ), to zahŕňa i povinnosť overiť si informácie a skutočnosti ohľadne svojho obchodného partnera. Inak sa napr. aj v podnikateľskej sfére, následky nedostatočnej pozornosti pri vstupe do právnych vzťahov s inými právnymi subjektmi prejavia vo forme znášania väčšieho podnikateľského rizika, ktoré samozrejme zahŕňa aj následky vyplývajúce zo správnych konaní vedených v súvislosti s podnikateľskou činnosťou tej-ktorej zmluvnej strany (napríklad uznesenie Ústavného súdu SR

6. Pripomenul však, že daňové subjekty, ktoré prijmú všetky opatrenia, ktoré je možné dôvodne od nich požadovať na zabezpečenie, aby ich plnenia neboli poznačené podvodom, bez ohľadu na to, či ide o podvod vo vzťahu k DPH alebo iné podvody, musia mať možnosť spoľahnúť sa na zákonnosť týchto plnení bez toho, aby riskovali, že stratia svoje právo na odpočet DPH zaplatenej na vstupe (rozsudok v spojených veciach C-439/04, C-440/04 Axel Kittel a Recolta Recycling, bod 51; vo veci C-384/04, bod 33).

určitého dodávateľa. Na preukázanie opaku, v dôsledku skutočností, ktoré nastali u platiteľovho dodávateľa a jeho subdodávateľov, znáša dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu správca dane. Plnenia, ktoré nie sú samé osebe poznačené podvodom vo vzťahu k DPH, predstavujú dodávku tovarov uskutočnenú osobou podliehajúcou dani konajúcou ako takou a hospodársku činnosť v zmysle čl. 2 bodu 1, čl. 4 a čl. 5 ods. 1 šiestej smernice Rady 77/388/ EHS zo 17.5.1977, ak spĺňajú objektívne kritériá, a to bez ohľadu na úmysel iného subjektu ako dotknutého platiteľa dane, ktorý je súčasťou rovnakého dodávateľského reťazca, a/alebo prípadnú podvodnú povahu iného plnenia, o ktorej tento platiteľ nevedel alebo nemohol vedieť, ktoré je súčasťou tohto reťazca a ktoré predchádza alebo nasleduje po plnení uskutočnenom platiteľom (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sžf 1/2011 zo dňa 15.3.2011, rozsudky Súdneho dvora EÚ v spojených veciach C-354/03 Optigen, C-355/03 Fulcrum Elektronics a C-484/03 Bond House).

9. Správny súd uviedol, že žalovaný aj správca dane vo svojich rozhodnutiach (okrem iného) dospeli k záveru, že v konaní (daňovou kontrolou) bolo preukázané, že obchod deklarovaný žalobcom ako titul na zdaniteľné plnenia, z ktorých mu vznikol nárok na odpočítanie DPH, neprebehol deklarovaným spôsobom, žalobca nepreukázal jeho reálnosť, neuniesol dôkazné

spôsob prepravy. V danej súvislosti správny súd poukázal na ods. 58 a 59 svojho rozsudku ako aj na všeobecne známu judikatúru Súdneho dvora EÚ zaoberajúcu sa výkladom záväzných dokumentov EÚ v oblasti spoločného systému DPH (rozsudok vo veci C-80/11 zo dňa 21.6.2012, Mahagében a Dávid; rozsudok vo veci C-285/11 zo dňa 6.12.2012, Bonik; rozsudok vo veci C-18/13 zo dňa 13.2.2014, Maks Pen, atď.).

napriek tomu, zˇe vecne´ a forma´lne podmienky vzniku a vy´konu pra´va na odpocˇet dane upravene´ v smernici 2006/112 boli splnene´ a zˇe zdanitelˇna´ osoba nedisponovala informa´ciou, ktora´ by ju opra´vnˇovala predpokladatˇ vznik neza´konnosti´ alebo danˇove´ho podvodu na strane uvedene´ho vystavitelˇa faktu´ry . Nemožno teda sankcionovať daňový subjekt v podobe zamietnutia pra´va odpocˇi´tatˇ DPH zaplatenú na vstupe len z dôvodu, že hoci sa dodanie tovaru (poskytnutie služby) nerozporuje, zo strany daňového orgánu dôjde k zisteniu, že sa daňový subjekt neubezpečil inak ako vzhľadom na konkrétne okolnosti adekvátnym spôsobom, že jeho dodávateľ spĺňa podmienky byť zdaniteľnou osobou, že táto osoba disponovala predmetny´m tovarom (napr. ako nespochybniteľný vlastník), že bola schopna´ ho dodatˇ (vzhľadom jej materiálne alebo personálne podmienky) a zˇe si splnila svoju povinnostˇ podatˇ danˇove´ priznanie a uhraditˇ DPH na výstupe.

11. Vo vzťahu k argumentácii daňových orgánov týkajúcej sa nepreukázania vlastníctva k spornému tovaru dodávateľa tovaru, ktorá bola ovplyvnená aj nekontaktnosťou subjektu predchádzajúceho v predmetnom reťazci správny súd poukázal na právny názor vyslovený súdnym dvorom v spojeny´ch veciach C-439/04 (Axel Kittel) a C-440/04 (Recolta Recycling). V jeho zmysle v pri´pade, zˇe doda´vka bola uskutocˇnena´ platitelˇom dane, ktory´ nevedel alebo nemohol vedietˇ, zˇe dotknute´ plnenie bolo su´cˇastˇou podvodu spa´chane´ho preda´vaju´cim, sa cˇla´nok 17 sˇiestej smernice ma´ vykladatˇ v tom zmysle, zˇe bra´ni pravidlu vnu´trosˇta´tneho pra´va, podlˇa ktore´ho zrusˇenie ku´pnej zmluvy podlˇa vnu´trosˇta´tneho obcˇianskeho pra´va postihuju´ceho tu´to zmluvu absolu´tnou neplat nostˇou ako zmluvu, ktora´ je v rozpore s verejny´m poriadkom pre neza´konny´ do^vod na strane preda´vaju´ceho, ma´ za na´sledok stratu pra´va na odpocˇet DPH zaplatenej ty´mto platitelˇom

13. Na záver správny súd uviedol, že podvodné konanie (dodávateľa daňovníka) nemožno vopred vždy predvídať. Až následne možno podvedenému vytknúť nedôslednosť (nepozornosť). Je potrebné a žiadúce, aby daňový subjekt vynaložil všetku snahu na minimalizovanie rizika podvodu v obchodných vzťahoch. Správca dane ani žalovaný sa vo svojich rozhodnutiach nevysporiadali tým, že žalobca si mal overovať dôveryhodnosť dodávateľskej spoločnosti ako aj ostatných do procesu nákupu predmetného tovaru zainteresovaných spoločností.

Skutočnosť, či žalobca ako daňový subjekt vedel, alebo mohol vedieť, že sa prijatím plnenia bude podieľať na plnení, ktoré je spojené s daňovým únikom, je dôkazným bremenom správcu dane. Okruh kritérií, z ktorých sa zisťuje úmysel a vedomosť daňového subjektu stanovuje a dokazuje správca dane, pričom musia byť aplikované v rozumnej miere, ktorú možno predpokladať v obvyklom obchodnom styku daňových subjektov (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/1/2010 zo dňa 19.8.2010).

15. Na základe uvedeného správny súd dospel k záveru, že daňové orgány oboch stupňov nedostatočne zistili skutkový stav na riadne posúdenie veci a ich rozhodnutia sú z tohto dôvodu predčasné a trpia vadou nezákonnosti, čo vedie k ich zrušeniu podľa § 191 ods. 1 písm. e/ SSP v spojení s § 191 ods. 3 písm. a/ SSP a k vráteniu veci orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie. 16. O trovách konania správny súd rozhodol tak, že úspešnému žalobcovi priznal podľa § 167 SSP nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

II. Argumentácia účastníkov v kasačnom konaní

materiálny podklad. Nie je však povinnosťou správcu dane preukázať, od ktorého iného dodávateľa žalobca tovar v skutočnosti prevzal alebo akým spôsobom ho získal, pokiaľ skutkové zistenia spochybňujú žalobcove tvrdenie o tom, že predmetný tovar mu bol dodaný

riadneho obchodného styku. 20. Žalovaný dôvodil, že na dodacích listoch a k nim prislúchajúcich prepravných dokladoch je uvedená ako príjemca maďarská spoločnosť Danubia Web Kft., Balzac utca 8-10, H- 1191, Budapest, ako dodacia adresa je uvedená spoločnosť NAVI GRAF s.r.o., Milleniova 43, 925 05 Vozokany a tovar vraj prijala spoločnosť Navi Logistik s.r.o. Žalovaný uviedol, že spoločnosť Danubia Web Kft. Podľa zistení maďarskej finančnej správy je nekontaktná, so správcom dane nespolupracuje a doklady nepredkladá, spoločnosť NAVI GRAF s.r.o. bola dobrovoľne vymazaná dňa 23. augusta 2016, rovnako ako spoločnosť Navi Logistik s.r.o. dňa 20. augusta 2016 a ich nástupcom sa stala spoločnosť MajLanko SK TRADE s.r.o. Čenkovce 141, 930 39 Čenkovce, ktorá na výzvy správcu dane na predloženie dokladov a súvisiacich dôkazov o uskutočnení nadobudnutia tovarov za zdaňovacie obdobie júl 2014 nereagovala. 21. Žalovaný tiež poukázal na skutočnosť, vyplývajúcu z informačného systému správcu dane, že žalobca ani pred kontrolovaným zdaňovacím obdobím júl 2014 ani po ňom nevykázal nadmerný odpočet, iba vlastnú daňovú povinnosť.

22. Žalobca vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedol, že žalovaný opakovane poukazuje na rozhodnutia súdov, ktoré boli aktuálnou súdnou praxou prekonané, pričom vôbec nezohľadňuje judikatúru Súdneho dvora EÚ a eurokomformný výklad práva.

Možnosti na overenie si svojich obchodných partnerov dostupných v danom čase v celom rozsahu vyčerpal. Žalovaný podľa jeho názoru neuviedol relevantné dôkazy, ktoré by naznačovali a už vôbec nie dokazovali vedomosť žalobcu o podvodnom konaní v dodávateľskom reťazci. Postupom správcu dane

III. Posúdenie kasačného súdu

23. S účinnosťou od 01. januára 2021 bola ústavným zákonom č. 422/2020 Z. z. doplnená Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, ktorou bol zriadený Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (čl. 143 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). K 01. augustu 2021 prevzal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky agendu správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v správnom súdnictve, vrátane prerokúvanej veci (čl. 154g ods. 4, 5 a 6 ústavy v spojení s § 101e ods. 1 a 2 a § 8a ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). V súlade s rozvrhom práce Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky na rok 2021 bola prejednávaná vec pridelená náhodným výberom na rozhodnutie senátu 3S a v kasačnom konaní je naďalej vedená pod pôvodnou spisovou značkou. 24. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v súvislosti s otázkou zohľadnenia konštantnej judikatúry NS SR pri svojom rozhodovaní konštatuje, že rozhodovaciu prax NS SR možno na účely zabezpečenia kontinuity rozhodovacej činnosti a zabezpečenia právnej istoty považovať za rozhodovaciu činnosť kasačného súdu. V tejto súvislosti považuje aj vo vzťahu k aplikácii § 464 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) za rozhodujúce, že odo dňa 01. augusta 2021 došlo k prechodu kompetencií zo správneho kolégia NS SR na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (kompetenčná kontinuita). V súlade s princípom právnej istoty a legitímnych očakávaní založených aj na ustálenej rozhodovacej činnosti najvyšších súdnych autorít [§ 5 ods. 1 SSP v spojení s čl. 2 ods. 1 až 3 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov], je kasačný súd viazaný doterajšou rozhodovacou činnosťou správneho kolégia NS SR.

26. Predmetom konania pred kasačným súdom je rozhodnutie o podanej kasačnej sťažnosti žalovaného proti rozsudku správneho súdu, ktorým správny súd zrušil rozhodnutie, ktorým žalovaného potvrdzujúce rozhodnutie správcu dane vo veci uznania nároku na odpočet dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2014 na základe neuznania preukázania dodania tovaru fakturovaného faktúrou č. 201407001 od tvrdeného dodávateľa Navi Logistik s.r.o. .

29. Podľa § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovaru a služieb, ktorú použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

31. Podľa § 3 ods. 1 Daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pri tom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.

33. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa

Zásada zákonnosti daňového konania totiž predstavuje významnú garanciu právnej istoty daňových subjektov. Správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi a pri vyžadovaní plnenia ich povinností v tomto konaní použije len také prostriedky, ktoré ich najmenej zaťažujú a umožňujú pritom správne vyrubiť a vybrať daň.

37. Pokiaľ ide o dokazovanie v daňovom konaní, dôkaznú povinnosť má prioritne daňový subjekt. Správca dane vykonáva a vedie dokazovanie. Jeho úlohou je zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získa poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach, dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov, ktorá nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, pričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácii relevantných ustanovení.

Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov po prechode dôkazného bremena preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom

40. V tomto kontexte kasačný súd poukazuje aj na závery rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžfk/40/2018 zo dňa 03. septembra 2019: „Daňové bremeno vzniká daňovému subjektu v okamihu, keď správca dane zákonným spôsobom a jasne vyjadrí pochybností o tvrdení daňového subjektu. Ak správca dane mal pochybnosti o tvrdeniach žalobcu a predložené dôkazy nemienil akceptovať, potom bol povinný túto skutočnosť taktiež doložiť dôkazmi, ktoré tvrdenia žalobcu jednoznačne vyvracajú, pričom dôkazy správcu dane musia mať minimálne rovnakú výpovednú schopnosť, závažnosť a vierohodnosť ako dôkazy predložené žalobcom.“

Z obsahu administratívneho spisu tiež vyplýva, že žalobca faktúru č. 201407001 uhradil. Možno teda skonštatovať, že žalobca disponuje zmluvou o spolupráci, materiálnym plnením v rozsahu predmetnej zmluvy (v konaní nespochybňované), faktúrou č. 201407001 a zároveň je preukázaná úhrada tejto faktúry.

43. Závery žalovaného týkajúceho sa priameho dodávateľa žalobcu spoločnosti Navi Logistik, s.r.o. vychádzajú v prevažnej miere z výpovede bývalého konateľa daňového subjektu L.. X. P. a ním predložených dokladov. Z jeho výpovede vyplýva, že hlavnou podnikateľskou činnosťou daňového subjektu Navi Logistik s.r.o. v zdaňovacom období júl 2014 bola preprava tovaru prevažne do Maďarska a obchodovanie s tovarom - polygrafickými výrobkami. Svedok sa ďalej vyjadril, že medzi spoločnosťami Navi Logistik s.r.o. a ADC MEDIA a.s. boli obchodné vzťahy, spoločnosť Navi Logistik s.r.o. predala spoločnosti ADC MEDIA a.s. stroje a zariadenia na polygrafickú výrobu ako aj papier a ostatné vstupné materiály do polygrafickej výroby a aj hotové polygrafické výrobky, hlavne reklamné letáky a katalógy.

Správca dane na základe uvedeného spochybnil nadobudnutie tovaru dodávateľskou spoločnosťou Navi Logistik s.r.o. a tým pádom spochybnil dodanie tovaru dodávateľom deklarovaným na predloženej faktúre. 44. Vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci možno konštatovať, že v súvislosti s predmetným podaním daňového priznania žalobca svoje dôkazné bremeno týkajúce sa preukázania splnenia podmienok vzniku nároku na odpočítanie DPH uniesol.

45. Pokiaľ žalovaný poukazoval na ustálenú judikatúru súdov a Súdneho dvora EÚ zvlášť, nemožno prehliadnuť, že aj táto prechádza vývojom. Samozrejme že nič nespochybňuje povinnosť každého subjektu, uplatňujúceho si právo na odpočet DPH byť pri svojom podnikaní dostatočne predvídavý a obozretný, aby reálny obsah faktúr mohol preukázať aj inými dôkazmi pred daňovými orgánmi. Vo vzťahu k záveru o nepriznaní nároku na odpočet DPH z relevantnej judikatúry SDEÚ jasne vyplýva, že treba rozlišovať medzi nepriznaním nároku na základe preukázania nedostatku hmotnoprávnej podmienky práva na odpočítanie DPH a medzi nepriznaním nároku z dôvodu preukázania existencie podvodu v súvislosti s uplatnením nároku na odpočet DPH na (Ferimet, C281/20, bod?41). K otázke prenosu dôkazného bremena medzi daňovým subjektom a správcom dane treba zmieniť aj novšiu judikatúru Súdneho dvora EÚ. Napríklad vo veci C-610/19 Vikingo, súdny dvor uviedol, že „Smernica Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty v spojení so zásadami daňovej neutrality, efektivity a proporcionality sa má vykladať v to zmysle, že

Takéto zamietnutie je možné len vtedy, ak je právne dostatočným spôsobom preukázané, že sa zdaniteľná osoba aktívne podieľala na daňovom podvode alebo vedela, alebo mala vedieť, že sú uvedené transakcie súčasťou daňového podvodu, ktorého sa dopustila osoba, ktorá vyhotovila faktúru alebo akýkoľvek iný subjekt vystupujúci na predchádzajúcom stupni uvedeného dodávateľského reťazca, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.“

47. Ako bolo vyššie uvedené, judikatúra Súdneho dvora Európskej únie pripúšťa vznik nároku na odpočet DPH u dobromyseľného daňového subjektu aj v prípade, ak existujú pochybnosti vo vzťahu k osobe dodávateľa, resp. aj v prípade, ak dodávateľ nie je stotožnený.

Pokiaľ sa týka spochybnenia reálnosti nadobudnutia tovaru daňovníkom v prejednávanej veci, daňové orgány sa obmedzili iba na vyhodnotenie zistení týkajúcich sa dodávateľa žalobcu, vrátane výpovede jeho konateľa, a jeho subdodávateľov. Vo vzťahu k daňovníkovi poukázali na povinnosť prijatia opatrení, ktoré možno spravodlivo požadovať, aby sa uistil, že jeho plnenia nebudú viesť k účasti na daňovom podvode.

50. Kasačný súd sa preto stotožňuje so záverom a vysloveným právnym názorom správneho súdu v zmysle ktorého je potrebné, aby sa daňové orgány v novom konaní dostatočne vysporiadali s otázkou, či v zmysle platnej právnej úpravy a judikatúry súdov, vrátane Súdneho dvora EÚ, môže byť žalobcom preukázané nadobudnutie tovaru, jeho úhrada a použitie na podnikateľské účely, považované za preukázanie splnenia hmotnoprávnych podmienok vzniku nároku na odpočet dane. V prípade opačného záveru budú povinné tento odôvodniť s poukazom na konkrétne skutočnosti osvedčujúce záver o vedomosti alebo účasti žalobcu na konaní ktoré možno označiť ako daňový podvod.

IV. Záver

51. Na základe vyššie uvedených dôvodov kasačný súd konštatuje, že kasačná sťažnosť žalovaného neobsahuje žiadne právne relevantné tvrdenia a dôkazy, ktoré by mohli ovplyvniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku správneho súdu. Kasačný súd preto kasačnú sťažnosť žalovaného ako nedôvodnú podľa § 461 SSP zamietol. 52. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol kasačný súd v zmysle § 467 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 1 SSP tak, že úspešnému žalobcovi voči žalovanému priznal právo na náhradu trov kasačného konania v plnom rozsahu, pričom o výške náhrady bude rozhodnuté v zmysle § 175 ods. 2 SSP. 53. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 463 SSP v spojení s ust. § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 25. mája 2022