1Sžik/1/2021

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Hatalovej, PhD. a členov senátu JUDr. Kataríny Cangárovej, PhD., LL.M (sudca spravodajca) a JUDr. Mariána Fečíka v právnej veci žalobcu: G.. G. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom Š. XXX/XX, XXX XX D., právne zastúpený: MÚDRY & MINÁRIKOVÁ advokátska kancelária s. r. o., Palackého 6403, 911 01 Trenčín, IČO: 52418219, proti žalovanému: Mesto Púchov, so sídlom Štefánikova 821/21, 020 18 Púchov, IČO: 00317748, právne zastúpený: advokátska kancelária JUDr. ANTON ŠKOLEK & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Treskoňová 816/1, 014 01 Bytča, IČO: 47253223, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného ev. č. 11446/2019 zo dňa 25.09.2019 konajúc o kasačnej sťažnosti žalovaného ako sťažovateľa proti právoplatnému rozsudku Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 11S/225/2019 - 78 zo dňa 08.09.2020, takto

rozhodol:

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamie ta. II. Žalobcovi priznáva právo na úplnú náhradu trov kasačného konania voči žalovanému.

Odôvodnenie

I. Konanie pred správnymi orgánmi

JUDr. Ivety Brindzovej s uvedením mzdy, vrátane všetkých jej dodatkov. V prípade, ak bol výkon jej pracovného vzťahu upravený pokynmi alebo inými opatreniami primátorky mesta Púchov, tieto požadoval žalobca tiež sprístupniť. Zároveň žiadal sprístupniť pracovnú náplň uvedenej prednostky, vrátane všetkých jej dodatkov.

2. Mestský úrad Púchov ako povinná osoba rozhodol o žiadosti žalobcu podľa § 18 ods. 2 Infozákona rozhodnutím ev. č. 8224/2019 zo dňa 27.06.2019 tak, že žiadosti o sprístupnenie informácií nevyhovel a žalobcovi požadované informácie nesprístupnil (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“).

Podľa povinnej osoby je požadované plnenie nutné považovať za nerealizovateľné. 4. Ďalej Mestský úrad Púchov ako povinná osoba uviedol, že nepopiera právo žalobcu na informácie, avšak je nevyhnutné, aby toto právo bolo uplatňované efektívne a účelne (nie účelovo) a nielen formalisticky za účelom šikanózneho výkonu práva, ktorému nemožno priznať ochranu v slovenskom právnom poriadku. Podľa povinnej osoby ústavné právo na informácie zaručené podľa čl. 26 ods. 1 Ústavy SR nie je absolútne, nakoľko zásada primeranosti poskytovania informácií vyplýva z ustanovenia čl. 26 ods. 5 Ústavy SR. Účelom Infozákona nie je paralyzovať činnosť orgánov verejnej moci, ale zabezpečiť poskytovanie informácií verejnosti primeraným spôsobom. Žiadosť žalobcu prevyšuje zmysel zákonných práv žiadateľa na prístup k informáciám a v neprimeranom rozsahu zasahuje do činnosti Mesta Púchov, čím ohrozuje verejný záujem, ktorý je obec predurčená plniť pri výkone samosprávy a prenesenom výkone štátnej správy.

6. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie. Odmietol, že pri podávaní infožiadostí došlo z jeho strany k šikanóznemu výkonu práva. Odvolával sa na rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 3/Sži/4/2014 zo dňa 12.03.2014, ktorý zaviedol koncept zneužitia výkonu práva na slobodu informácií, no zároveň prikázal uplatňovať ho reštriktívne. Žalobca poukázal na to, že vo veci sp. zn. 3Sži/4/2014 žiadal žiadateľ „všetko“, teda množstvo navzájom nesúvisiacich informácií bez vnútornej logiky od faktúr na teplú vodu, cez meritórne súdne rozhodnutia, doklady o revíziách výťahu, protokolov STK motorových vozidiel, až po doklady za čistenie sudcovských talárov.

kontroly. Poznanie informácií bolo podľa žalobcu legitímne z dôvodu výkonu verejnej kontroly vzhľadom k porušovaniu zákonov a všeobecných predpisov mestom Púchov, k porušeniu zákona pri vykonávaní čiernej stavby konštatovaného obcou Dolné Kočkovce a k pokračovaniu v čiernej stavbe, k použitiu verejných zdrojov na čiernu stavbu a k spôsobeniu škody na žalobcovom majetku v súvislosti s čiernou stavbou. 8. Žalovaný ako odvolací orgán (primátorka Mesta Púchov) sa stotožnil s prvostupňovým rozhodnutím v plnom rozsahu, a preto odvolanie žalobcu rozhodnutím ev. č. 11446/2019 zo dňa 25.09.2019 zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil (ďalej aj „preskúmavané rozhodnutie“ alebo „rozhodnutie žalovaného“). Žalovaný sa stotožnil s dôvodmi nesprístupnenia uvedenými povinnou osobou, t. j. množstvom požadovaných informácií v žiadostiach podávaných v krátkom časovom období v nadväznosti na plynutie lehoty na ich vybavenie. Žalovaný podotkol, že Infozákon nedefinuje striktne parametre zneužitia práva na prístup k informáciám.

II. Konanie na krajskom súde

Uviedol, že žalovaný sa vo svojom rozhodnutí nezaoberal posúdením jeho žiadosti o poskytnutie informácií, ale posúdením jeho iných žiadostí. Dal do pozornosti, že povinná osoba odmietla sprístupniť všetky požadované informácie na základe iných žiadostí a to napriek tomu, že z rukopisného záznamu pána Kovára (zamestnanca oddelenia výstavby, investícii, životného prostredia a stavebného úradu na Mestskom úrade Púchov) vyplýva, že za účelom sprístupnenia informácií ohľadom skutočností týkajúcich sa optickej chráničky tieto spracoval a odovzdal. 11.

12. Podľa žalobcu sa zneužitia práva dopustil nie on, ale povinná osoba, keď o všetkých infožiadostiach podaných žalobcom v predmetnom čase rozhodla rovnako a schematicky. 13. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe poukázal na to, že žalobca podal za necelý mesiac 12 žiadostí o sprístupnenie informácií. Podľa žalovaného z uvedeného vyplýva, že úmyslom žalobcu nie je získanie informácií, ale obmedzenie výkonu činnosti povinnej osoby. Žalovaný ďalej vo vyjadrení poukázal na rozsudok NS SR so sp. zn. 3Sži/4/2014 zo dňa 12.03.2014, podľa ktorého právo na informácie musí byť v rovnováhe s princípom dobrej verejnej správy, a teda povinná osoba má pri vybavovaní žiadostí zohľadňovať nielen právo žiadateľa na sprístupnenie informácií, ale aj právo ostatných občanov na riadnom výkone verejnej správy.

15. Krajský súd vo svojom odôvodnení úvodom konštatoval, že pri posudzovaní zákonnosti postupu správnych orgánov je potrebné vychádzať z účelu Infozákona, ktorým je realizácia Ústavou SR zaručeného práva každého na informácie (čl. 26 ods. 1 Ústavy SR), pričom všetky výnimky je potrebné vykladať reštriktívne a prihliadať na princíp prevažujúceho verejného záujmu, ktorý vyplýva z čl. 26 ods. 4 Ústavy SR.

informácie. Skutočnosť, že žalobca podal v priebehu 28 dní spolu 12 infožiadostí nepostačuje na vyvodenie záveru, že sa jednalo o prejav zneužitia práva na informácie. Z požadovaných informácií žalobcom nemožno vyvodiť záver, že je z nich vopred zrejmé, že ich povinná osoba nebude ani pri všetkom vynaloženom úsilí, ktoré možno od nej oprávnene očakávať, spôsobilá poskytnúť žalobcovi v zákonom stanovenej lehote. V zmysle § 17 ods. 1 Infozákona má povinná osoba dostatok času na sprístupnenie požadovaných informácií, a preto nemožno prisvedčiť ani argumentu povinnej osoby a žalovaného, že viaceré žiadosti podal žalobca pred skončením úradných hodín. Je iba na povinnej osobe, akým spôsobom zabezpečí vybavenie žiadosti o sprístupnenie informácie. S poukazom na formuláciu otázok o požadovaných informáciách, na počet podaných žiadostí a na počet dní, počas ktorých boli žiadosti žalobcu podané, súd nevyhodnotil konanie žalobcu ako obštrukčnú metódu s cieľom zahltiť a zamestnať orgán verejnej správy.

19. Krajský súd vytkol žalovanému aj to, že v preskúmavanom rozhodnutí citoval ust. § 9 ods. 3 Infozákona a len jednou vetou konštatoval, že žalobcom požadované informácie nie sú také, ktoré možno sprístupniť. Nezaoberal sa tým, ktoré údaje z pracovnej zmluvy je možné sprístupniť, prípadne ktoré nie a z akých dôvodov.

V tejto súvislosti povinná osoba mala zverejniť tieto informácie s tým, že údaje, ktoré by považovala za osobné údaje, by neboli sprístupnené, resp. by boli anonymizované.

Ústavný súd SR tiež konštatoval, že orgány by sa mali chrániť, keď je to potrebné na zabezpečenie ich spôsobilosti uskutočňovať svoje úlohy (II. ÚS 514/2010) a že obsahom práva na informácie nie je právo dostávať informácie podľa predstáv a očakávaní sťažovateľa (II. ÚS 10/99 a II. ÚS 514/2010). 26. Podľa žalovaného zneužívaním práva na informácie treba rozumieť jeho uplatnenie za účelom, ktorý zákonná úprava nesleduje. Žalovaný je toho názoru, že žalobcovo konanie vykazovalo znaky zjavného zneužitia práva podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sži/ 4/2014 a je typickým príkladom informačného filibusteringu, pričom úmyslu žalobcu ochromiť chod povinnej osoby svedčí aj ustálený vzorec správania sa podávať infožiadosti pred koncom úradných hodín. 27. Žalobca vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedol, že závery krajského súdu považuje za skutkovo a právne správne a rozsudok vyčerpávajúco odôvodnený. Hoci žalobca zastáva právny názor, že krajský súd postupoval pri hodnotení individuálnej žiadosti žalobcu správne, poukázal aj na skutočnosť, že na väčšinu žiadostí žalobcu je možné odpovedať spôsobom áno/ nie so zaslaním relevantného dokumentu, prípadne uvedením mena zodpovedného pracovníka alebo iných základných údajov. Uviedol, že lehoty na vybavenie infožiadostí neplynuli súčasne. Upozornil aj na skutočnosť, že akékoľvek kvantitatívne limity kladené na výkon ústavného práva na informácie by ohrozovali jeho základnú podstatu, pretože povinné osoby by mohli ľahko zablokovať žiadateľov, ktorých otázky im nevyhovujú.

IV. Právny názor kasačného súdu

Prejednávaná vec bola pôvodne predložená Najvyššiemu súdu SR a bola jej pridelená sp. zn. 1Sžik/1/2021. Od 1.8.2021 je na konanie v tejto veci príslušný Najvyšší správny súd SR. Vec bola náhodným výberom pridelená kasačnému senátu 1S Najvyššieho správneho súdu SR, ktorý o nej rozhodol v zložení uvedenom v záhlaví tohto rozhodnutia pod pôvodnou spisovou značkou.

30. Podľa článku 26 Ústavy SR: „(1) Sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. [. . .] (4) Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti. (5) Orgány verejnej moci majú povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Podmienky a spôsob vykonania ustanoví zákon.“

33. Podľa § 9 ods. 3 Infozákona: „Povinná osoba sprístupní na účely informovania verejnosti osobné údaje fyzickej osoby, ktoré sú spracúvané v informačnom systéme za podmienok ustanovených osobitným zákonom o fyzickej osobe, ktorá je verejným funkcionárom, [.

34. Podľa § 12 Infozákona: „Všetky obmedzenia práva na informácie vykonáva povinná osoba tak, že sprístupní požadované informácie vrátane sprievodných informácií po vylúčení tých informácií, pri ktorých to ustanovuje zákon. Oprávnenie odmietnuť sprístupnenie informácie trvá iba dovtedy, kým trvá dôvod nesprístupnenia.“

. .].“ 36. Úlohou kasačného súdu je v medziach podanej kasačnej sťažnosti posúdiť, či sa krajský súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodnutie žalovaného potvrdzujúce rozhodnutie povinnej osoby o nesprístupnení informácie považoval za nezákonné.

Infozákona aj bez výslovnej zákonnej úpravy. 38. Zneužitie práva (abusus iuris) býva vo všeobecnosti definované ako konanie zdanlivo dovolené, ktorým má byť dosiahnutý výsledok nedovolený, pričom osobitným druhom zneužitia práva je šikanózny výkon práva, spočívajúci vo výkone práva so zámerom spôsobiť inému neprimeranú ujmu (uznesenie Ústavného súdu ČR, IV. ÚS 4257/16 zo dňa 05.12.2017). V oblasti slobody informácií je šikanózny výkon práva v podstate jedinou možnou formou zneužitia práva. Jedným z právnych následkov zneužitia práva je nepriznanie právnej ochrany zneužívanému právu (Vozár, I.: Analýza vybraných aspektov fungovania a výkonu štátnej správy starostlivosti o životné prostredie, 2. časť Košičiarová, S., Wilfling, P.:

Z.: Zneužití práva na informace, Správní právo, číslo 6/2019, s. 328 - 341), teda aplikácia zneužitia práva má byť riešením ultima ratio, t. j. poslednou a krajnou možnosťou. Uvedený záver koreluje aj so zásadou, že akékoľvek obmedzenia ústavných práv, vrátane slobody informácií, treba vykladať reštriktívne.

41. Zneužitie práva uznal aj Najvyšší súd SR ako zásadu aplikácie Infozákona a tiež ako validný dôvod pre odmietnutie sprístupnenia informácie povinnou osobou, a to predovšetkým v rozsudku sp. zn. 3Sži/4/2014 zo dňa 12.03.2014. Na tento rozsudok sa odvolával tak žalovaný (ktorý si osvojil koncept zneužitia práva ako dôvod pre odmietnutie sprístupnenia informácií žalobcovi) ako aj žalobca (ktorý poukazoval na skutkové odlišnosti tohto rozsudku s jeho prípadom). Ústavný súd SR tiež vyslovil, že každé základné právo a sloboda sa ústavou priznáva len v rozsahu účelu daného práva alebo slobody (II. ÚS 81/99).

43. Najvyšší súd SR vymenoval aj typické znaky zneužitia práva: „Typickým znakom zneužitia práva na informácie je skutočnosť, že žiadateľ o poskytnutie informácie žiada „všetko“, pričom v žiadosti ustupuje kvalita informácie nad rozsahom.

44. Vychádzajúc z vyššie uvedeného kasačný súd konštatuje, že povinná osoba odmietajúca prístup k informáciám z dôvodu zneužitia práva je povinná preukázať, že žiadateľ nemal skutočnú vôľu, motív či zámer na sprístupnení informácií, t. j. na naplnení skutočného legitímneho zmyslu a účelu Infozákona, ale na spôsobení ujmy povinnej osobe (sťažení či ochromení jej chodu). Úmysel zneužiť právo na prístup k informáciám musí byť zjavný a správnymi orgánmi preukázaný nad všetku rozumnú pochybnosť, pretože odmietnutie informácie s poukazom na zneužitie práva je potrebné chápať ako riešenie ultima ratio a ako reštriktívne konštruovanú výnimku z ústavou garantovaného práva na prístup k informáciám. Veľký počet podaných žiadostí na vyvodenie záveru o zneužití práva v zmysle judikatúry bez ďalšieho nepostačuje (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžik/3/2019 zo dňa 28.04.2020). Podľa názoru kasačného súdu je potrebné prihliadať aj na ďalšie okolnosti podania žiadostí, najmä na obsah a kvalitu požadovaných informácií, spôsob formulácie a stupeň konkrétnosti požadovaných informácií, úroveň obťažnosti ich sprístupnenia vo väzbe na

Rozhodnutie povinnej osoby o odmietnutí informácií z dôvodu zneužitia práva musí byť s poukazom na uvedené indície a dôkazy dôkladne odôvodnené. 45. Kasačný súd sa tiež zaoberal medzi stranami spornou otázkou, či správne orgány mali posudzovať infožiadosť, ktorá je predmetom tohto konania, individuálne, alebo v kontexte s ostatnými žiadosťami, ktoré žalobca podal v bezprostredne súvisiacom časovom období. Podľa právnej teórie k zneužitiu práva môže dôjsť podaním jednej nezmyselnej žiadosti ale aj podaním veľkého množstva žiadostí. Rozhodujúce pre kvalifikáciu podania infožiadosti ako zneužívajúceho je aj početnosť, sériovosť a stereotypnosť žiadostí spojená s opakovaním obdobných či identických argumentov (Lubovský, Z.: Zneužití práva na informace, Správní právo, číslo 6/2019, s. 328 - 341). Podľa názoru žalovaného sa žalobca dopustil práve podania veľkého množstva žiadostí v krátkom časovom období (informačný filibustering).

Kasačný súd s týmto tvrdením nesúhlasí, pretože krajský súd neskúmal žiadosť izolovane, ale vyjadril sa k okolnostiam podania aj ostatných infožiadostí, a tieto posúdil komplexne. 47. Navyše okrem skúmania komplexu žiadostí sa pri aplikácii zneužitia práva skúma aj vôľa či záujem žiadateľa na skutočnom sprístupnení informácií a naplnení legitímneho cieľa Infozákona, ktorá sa pri sprístupňovaní informácií štandardne neskúma, pretože Infozákon zásadne nevyžaduje preukázanie právneho záujmu na sprístupnení informácie (§ 3 ods. 3 Infozákona). 48.

49. Z obsahu posudzovanej žiadosti teda nebol ani zďaleka zjavný úmysel žalobcu ochromiť činnosť povinnej osoby. K sprístupneniu požadovaných informácií mohlo dôjsť pomerne jednoducho - najmä sprístupnením pracovnej zmluvy (po anonymizácii osobných údajov a údajov týkajúcich sa súkromia prednostky), ktorú povinná osoba eviduje, ako správne podotkol správny súd. Kasačný súd nevníma požadovaný druh informácií za neštandardný či informačne nehodnotný či nezmyselný, kedy by vskutku mohlo ísť o nevážne mienenú žiadosť.

Správne orgány nepreukázali, že žalobca nemal vážnu vôľu a reálny záujem na získaní požadovaných informácií, resp. nepreukázali, žeby žalobcove infožiadosti nemohli mať skutočnú informačnú hodnotu a reálny význam pre efektívny výkon verejnej kontroly žalobcom.

51. Kasačný súd dáva za pravdu žalobcovi v tom, že obsah jeho infožiadostí je pomerne konkrétny - žiadateľ svoje otázky špecifikoval relatívne presne. Na mnohé z nich by malo byť možné odpovedať áno/nie, resp. poskytnúť jednoduché, krátke odpovede, či sprístupniť existujúce dokumenty. V príslušných informačných systémoch by malo byť možné požadované informácie vyhľadať bez nadmernej záťaže administratívneho aparátu správnych orgánov. Tým je vážne spochybnený argument žalovaného, že dochádza k záťaži povinnej osoby až k ohrozeniu plnenia jej úloh. Tvrdenie povinnej osoby o úmysle ochromenia jej činnosti je preto hypotetické a nekonkrétne, pričom povinná osoba sa ani len nepokúsila žiadnej zo žiadostí vyhovieť, a to ani len čiastočným sprístupnením niektorých informácii (porov. rozsudok ESĽP zo dňa 28.11.2013 Österreichische Vereinigung zur Erhaltung, Stärkung und Schaffung eines wirtschaftlich gesunden land- und forstwirtschaftlichen Grundbesitzes v. Rakúsko , bod 47: „Hoci súdu neprináleží, aby stanovil, akým spôsobom by Komisia mohla a mala poskytnúť združeniu prístup k svojím rozhodnutiam, konštatuje, že úplné odmietnutie prístupu k akémukoľvek z rozhodnutí komisie bolo neprimerané

52. Právo na informácie sa zaraďuje medzi politické práva a je jedným zo základných pilierov demokratickej spoločnosti. Odmietnutie prístupu k informáciám musí byť vykladané nanajvýš reštriktívne, čo vyplýva aj z článku 26 Ústavy SR. Preto inštitút zneužitia práva ako dôvod pre odmietnutie informácií môže byť využitý len ako ultima ratio, keď je zjavné, že žalobca svoje právo vedome zneužíva, t. j. realizuje ho nie s cieľom získania informácií ale spôsobenia ujmy povinnej osobe. V uvedenom prípade správne orgány takýto úmysel žalobcu nepreukázali.

prípade sledoval žiadateľ podaním infožiadostí v zásade tri okruhy záujmov (viď bod 6 a 7 rozsudku) a kvantita a kvalita požadovaných informácií bola špecifikovaná, nemala prevádzkový charakter, ale smerovala k zisteniu skutočností súvisiacich s výkonom verejnej moci a vyhovenie infožiadostiam by si nevyžadovalo toľko úsilia, než by tomu bolo vo veci sp. zn. 3Sži/4/2014. 54.

súdu. 55. Kasačný súd pre úplnosť konštatuje, že dôvodom odmietnutia sprístupnenia informácií správnymi orgánmi bol aj dôvod spočívajúci v ochrane osobnosti a súkromia fyzickej osoby - prednostky Mestského úradu, ktorej pracovnú zmluvu a pracovnú náplň vrátane mzdy a súvisiacich informácií žiadal žalobca sprístupniť. Uvedený dôvod nebol predmetom kasačnej sťažnosti, ale kasačný súd považuje za vhodné a účelné vyjadriť sa aj k tejto otázke.

56. Podľa dôvodovej správy k novele zákona o slobode informácií č. 628/2005 Z. z., ktorá ustanovenie § 9 ods. 3 do Infozákona vložila, „predkladaný návrh mení pôvodnú právnu úpravu v tomto smere zúženia rozsahu osobných údajov, ktorým sa poskytuje ochrana, u taxatívne vymedzených osôb, ktoré sú platené z verejných zdrojov.

57. Informácie týkajúce sa výkonu verejnej funkcie alebo výkonu úradnej činnosti, hoci nie sú presne vymedzené v § 9 ods. 3 Infozákona, nemožno považovať za osobné údaje, ani za informácie týkajúce sa súkromia, ktoré by nebolo možné sprístupniť. Vyplýva to z princípu, že verejne činné osoby zapojené do záležitostí verejného záujmu majú zúženú ochranu súkromia. Táto skutočnosť bola vyslovená Európskym súdom pre ľudské práva i Ústavným súdom SR (Wilfling, P.: Zákon o slobodnom prístupe k informáciám, Via Iuris, 2012, s. 89). V náleze sp. zn. II. ÚS 44/00 z 50.01.2001 Ústavný súd SR poukázal na to, že verejne činné osoby musia rešpektovať, že osobitné postavenie, ktoré zastávajú v spoločnosti, automaticky vyvoláva tlak na ich súkromie. Každá osoba vystupujúca na verejnosti musí strpieť zvýšenú kontrolu verejnosti nad takouto činnosťou. Odopretie prístupu k pracovnej zmluve, pracovnej náplni, mzde a súvisiacim informáciám z dôvodu, že tieto sa nenachádzajú v zozname § 9 ods. 3 Infozákona preto nebolo správne. Pri sprístupňovaní požadovaných informácií mohli správne

59. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 1 SSP tak, že žalobcovi priznal právo na úplnú náhradu trov konania voči žalovanému vzhľadom na neúspech žalovaného ako sťažovateľa v kasačnom konaní.

V Bratislave dňa 24. februára 2022