1Sžk/1/2020
ECLI:SK:NSSSR:2021:4017201017.1
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Krajský súd v Nitre
- Sp. zn. 1. inštancie
- 11S/197/2017
- IČS
- 4017201017
- Citované
- 8× inými rozhodnutiami
- Zdroj
- PDF ↗
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky Reisenauerovej, členky senátu JUDr. Jany Martinčekovej a člena senátu Mgr. Michala Novotného (sudca spravodajca) vo veci žalobcu: NUBIUM, s.r.o., IČO: 47545674, Trenčianska 705/55, Bratislava, zastúpeného: JUDr. Ján Mišura, PhD., advokát, Záhradnícka 27, Bratislava, proti žalovanému: Okresný úrad Nitra, odbor výstavby a bytovej politiky, Štefánikova trieda 69, Nitra, za účasti ďalšieho účastníka: Rímskokatolícka cirkev Biskupstvo Nitra, IČO: 35593008, Nám. J. Pavla II 7, Nitra, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného z 8. septembra 2017 č. OU-NR-OVBP2-2017/032910-2, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre č.k. 11 S 197/2017-95 z 5. júna 2019 takto
rozhodol:
I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalobcu zamieta. II. Účastníkom konania nepriznáva nárok na náhradu trov kasačného konania.
Odôvodnenie
I. Administratívne konanie a konanie pred správnym súdom
1. Z administratívnych spisov žalovaného vyplýva, že ďalší účastník je vlastníkom pozemku v k. ú. Y. (mesto E.) parcely reg. T. č. XXXX/X, ktorý sa nachádza v blízkosti cesty I/51 (I/ 64) a bezprostredne susedí s cestou pre motorové vozidlá R1. Zmluvou zo 6. augusta 2001 prenechal ďalší účastník právnemu predchodcovi žalobcu do užívania časť tohto pozemku, aby na ňom umiestnil reklamné zariadenie o rozmere 5,1 x 2,4 m „v trávnatom páse pri ceste na príjazde do Nitry od diaľnice“ (čl. I ods. 1). Zmluva bola pôvodne uzavretá na obdobie do 31. decembra 2006 (čl. II ods. 1), dodatkom č. 4 bol nájom predĺžený až do 31. decembra
2016. Rozhodnutím Mesta Nitra zo 16. septembra 2011 č. 17295/2011-002-La bolo právnemu predchodcovi žalobcu povolené dočasne umiestniť na tomto pozemku dva kusy reklamných zariadení tvaru „V“ a rozmerov 5,1 x 2,4 m, a to do 30. septembra 2014. Stavebný úrad zároveň upustil od kolaudácie. Dodatkom z 5. decembra 2013 nájom podľa nájomnej zmluvy zo 6. augusta 2001 prevzal namiesto právneho predchodcu žalobcu žalobca, pričom nebolo sporné, že nadobudol aj reklamné zariadenie. 2. Žiadosťou z 30. júla 2014 (opravenou neskorším podaním) požiadal žalobca Mesto Nitra o predĺženie povolenia zo 16. septembra 2011 až do 31. decembra 2016 v podstate za rovnakých
podmienok. K žiadosti okrem kópie pôvodného povolenia pripojil aj kópiu nájomnej zmluvy, výpisu z listu vlastníctva, katastrálnej mapy, fotografiu lokality a výpisu z obchodného registra. Mesto Nitra ako stavebný úrad žalobcu 30. septembra 2014 vyzvalo, aby do 60 dní od doručenia výzvy predložil doklady: „situácia so zakótovaním skutočného stavu osadenia reklamného zariadenia vo vzťahu k osi komunikácii priľahlého jazdného pruhu na katastrálnej mape“ a stanovisko cestného správneho orgánu - Ministerstva dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky. Výzva bola žalobcovi doručená 2. októbra 2014. Na žiadosť žalobcu Mesto Nitra opakovane predĺžilo túto lehotu do 17. júla 2015.
3. Dňa 2. januára 2015 bolo Mestu Nitra na vedomie zaslané stanovisko Okresného úradu Nitra, odboru cestnej dopravy a pozemných komunikácií, z 19. decembra 2014, ktoré bolo adresované žalobcovi. V ňom tento orgán žalobcovi na jeho žiadosť oznámil, že ním navrhované reklamné zariadenia majú byť umiestnené približne 10 m od osi vozovky cesty mimo súvisle zastavaného územia obce. Tým sa nachádzajú v ochrannom pásme cesty pre motorové vozidlá R1A a zároveň v ochrannom pásme cesty I/51, ktorá je zároveň medzinárodných cestným ťahom. Umiestňovanie reklamných, informačných a propagačných zariadení v nich bolo podľa § 10 ods. 3 zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon) v znení neskorších predpisov zakázané. Dňa 18. júna 2015 bolo Mestu Nitra doručené na vedomie ďalšie stanovisko uvedeného orgánu z 9. júna 2015, ktoré bolo adresované žalobcovi.
V ňom odbor cestnej dopravy a pozemných komunikácií okresného úradu zamietol žiadosť žalobcu o výnimku zo zákazu činnosti v ochrannom pásme cesty I/51. Touto výnimkou malo byť práve umiestnenie reklamného zariadenia. Dôvodom zamietnutia
bol nesúhlas Krajského dopravného inšpektorátu Krajského riaditeľstva Policajného zboru, ako aj nesúhlas Národnej diaľničnej spoločnosti, a.s., ako správcu cesty I/51. 4. Na žiadosť žalobcu Mesto Nitra opätovne predĺžilo určenú lehotu až do 16. novembra
2015. Už 25. septembra 2015 bolo mestu opätovne doručené na vedomie stanovisko Okresného úradu Nitra, odboru cestnej dopravy a pozemných komunikácií, zo 16. septembra 2015, ktoré bolo v podstate zhodné s jeho skorším stanoviskom z 9. júna 2015. Na ďalšiu žiadosť žalobcu Mesto Nitra predĺžilo lehotu na predloženie dokladov do 16. januára 2016 s tým, že táto lehota je konečná. Žalobca napriek tomu požiadal o ďalšie predĺženie lehoty, pričom zároveň predložil znalecký posudok č. 10/2015 znalca U. k otázke osadenia reklamných stavieb.
Mesto Nitra potom rozhodnutím z 25. januára 2016 konanie o žiadosti žalobcu zastavilo podľa § 60 ods. 2 písm. c) zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov, pretože nepredložil doklady, na ktoré bol vyzvaný. Toto rozhodnutie však žalovaný 7. júla 2016 zrušil a vec vrátil mestu na ďalšie konanie. V odôvodnení uzavrel, že mesto malo na základe nesúhlasného stanoviska odboru cestnej dopravy a pozemných komunikácií žiadosť zamietnuť, nie konanie zastaviť.
5. Po vrátení veci a ďalšom doplnení žiadosti mesto 25. apríla 2017 oznámilo začatie stavebného konania účastníkom a dotknutým orgánom, pričom ich vyzvalo, aby svoje námietky oznámili do siedmich dní od doručenia výzvy. Keďže žiadne námietky neboli uplatnené, Mesto Nitra ako stavebný úrad žiadosť žalobcu zamietlo rozhodnutím zo 6. júna 2017 č. 15608/2014-024-Re. Vyšlo z názoru, že reklamné zariadenie je reklamnou stavbou podľa § 43 ods. 2 stavebného zákona v znení účinnom od 2. januára 2015.
Mesto zdôraznilo, že bolo podľa § 62 ods. 4 stavebného zákona povinné prihliadať aj na to, či predĺženie stavby nie je v rozpore s verejným záujmom. V danej veci bol takým záujmom zákon o pozemných komunikáciách. Okresný úrad Nitra, odbor cestnej dopravy a pozemných komunikácií vo svojom stanovisku z 9. júna 2015 nepovolil výnimku zo zákazu činnosti v cestnom ochrannom
pásme. Z tohto stanoviska, ktoré bolo podľa § 140b stavebného zákona záväzné, vyplýva, že reklamná stavba sa nachádza v tomto ochrannom pásme mimo sídelného útvaru obce. 6. Žalovaný napadnutým rozhodnutím z 8. septembra 2017 č. OU-NR-OVPB2-2017/ 032910-2 zamietol podané odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie mesta.
Vzhľadom na ustanovenia § 62 ods. 4 stavebného zákona a § 10 ods. 4 cestného zákona v znení účinnom od 2. januára 2015 zamietnutie žiadosti považoval za správne. Reklamná stavba sa nachádza vo vzdialenosti menšej ako 100 metrov od osi vozovky priľahlého pásu cesty I/51 (I/64) a je pred dopravnou značkou označujúcou začiatok obce. Príslušný cestný správny orgán vo svojom stanovisku nesúhlasil s vydaním rozhodnutia a neudelil výnimku zo zákazu činnosti v ochrannom pásme cesty. Mesto, ktoré bolo týmto stanoviskom podľa § 140b ods. 1 stavebného zákona viazané, tak nemalo inú možnosť než žiadosť žalobcu zamietnuť.
7. Všeobecnú správnu žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti tohto rozhodnutia žalovaného, správny súd zamietol tu napadnutým rozsudkom č.k. 11 S 197/ 2017-95. Dospel k záveru, že orgány verejnej správy postupovali správne, keď podľa § 67 ods. 4 stavebného zákona skúmali súlad ďalšieho trvania reklamnej stavby s verejným záujmom. Z administratívneho spisu, najmä z príloh, ktoré žalobca pripojil k svojej žiadosti o predĺženie povolenia, je jasne preukázané, že reklamná stavba sa nachádza v tesnej blízkosti cesty pred značkou označujúcou začiatok obce. V správnom konaní sa žalobca o tejto skutočnosti nesporil, sám žiadal cestný správny orgán o jeho stanoviská a výnimky, ktoré mu aj boli doručené a z ktorých vyplývalo, že stavba je v ochrannom pásme cesty.
Od ústneho pojednávania a miestneho zisťovania bolo upustené v súlade s § 61 ods. 2 stavebného zákona. Správny súd sa nestotožnil s námietkami žalobcu o tom, že neboli zistené hranice sídelného útvaru obce, keď z umiestnenia povoľovanej stavby je zrejmé, že sa musí nachádzať mimo tohto územia. Takisto nesúhlasil s námietkou, že stavba už raz bola povolená, keďže bola povolená len ako dočasná stavba. Správny súd súhlasil s názorom orgánov verejnej správy, ktoré za verejný záujem, ktorý opodstatňoval zamietnutie žiadosti žalobcu, považovali záujem na ochrane diaľnic a ciest podľa cestného zákona. Žalobcovi bola podľa § 33 ods. 2 správneho poriadku daná možnosť, aby sa vyjadril k podkladom rozhodnutia, nevyužil ju však a všetky námietky vzniesol až v odvolaní.
II. Kasačná sťažnosť a vyjadrenia k nej
8. Včas podanou kasačnou sťažnosťou sa žalobca domáha zmeny napadnutého rozsudku tak, že sa zruší rozhodnutie žalovaného spolu s rozhodnutím prvostupňového orgánu. Správne orgány mali v súlade s § 3 ods. 5 správneho poriadku správne zistiť skutkový stav, neurobili tak však v dostatočnom rozsahu, aký je potrebný na účely § 126 ods. 1 stavebného zákona v spojení s § 10 ods. 4 cestného zákona. Žalobca nenamietal proti upusteniu od ústneho pojednávania, lebo vychádzal z toho, že správny orgán rozhodne na základe ním predložených informácií. Okrem toho v oznámení o upustení nebolo uvedené, čo považuje správny orgán za preukázané a známe pomery. Ani administratívny spis, ani stanoviská cestných orgánov nevymedzovali sídelný útvar obce v zmysle cestného zákona. Žalovaný mal najskôr identifikovať verejný záujem podľa § 126 ods. 1 stavebného zákona, až potom mohol prihliadať na obsah príslušného stanoviska. Ak stanoviská neobsahovali žiadne skutočnosti, ktorými by boli podložené, nemali na ne prihliadnuť. Správny súd neprihliadol na porušenie § 3 ods. 5 správneho poriadku, hoci toto porušenie je vážnou procesnou chybou. Ustanovenie § 10 ods. 4 cestného zákona obsahuje jasný zákaz, netreba teda na jeho účel záväzné stanovisko, správne orgány však majú problém vymedziť pojem „sídelný útvar obce“. Ak nie je možné toto územie určiť, nemožno urobiť ani záver o dovolenej či nedovolenej polohe reklamnej stavby. Ani správny súd pritom tento pojem nijako nevymedzuje a jeho riešenie uvedenej otázky je celkom nejasné. Žalobcovi nemožno vyčítať, že ak žiadal cestné správne orgány o stanoviská, vedel o umiestnení reklamného zariadenia v sídelnom útvare obce. Stanoviská cestných správnych začal totiž od žalobcu požadovať stavebný úrad. Definícia sídelného útvaru obce bodmi - dopravnými značkami je logicky nenaplniteľná. Sídelný útvar nebol počas celého správneho konania ustálený. Nezistenie riadneho skutkového stavu v otázke, či sa reklamná plocha nachádza mimo sídelného útvaru obce, je aj v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou kasačného súdu. 9. Žalovaný ani ďalší účastník sa ku kasačnej sťažnosti nevyjadrili.
III. Posúdenie veci kasačným súdom
10. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP), na ktorý prešiel výkon súdnictva z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (§ 101e ods. 2 zákona č. 757/ 2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších predpisov), preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (§ 453 ods. 1 SSP) a predchádzajúce konanie pred správnym súdom bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) v medziach uplatnených kasačných bodov (§ 453 ods. 2 SSP). 11. Žalobca kasačnou sťažnosťou namieta v podstate len proti tomu, ako správny súd pristúpil k otázke vymedzenia tzv. sídelného útvaru obce podľa § 10 ods. 4 cestného zákona.
Zároveň vytýka správnemu súdu, že nevzal do úvahy, že správne orgány počas celého konania riadne nezistili skutkový stav, aby ustálili priebeh hraníc tohto útvaru. Takisto spochybňuje, že by stavebný úrad mohol vychádzať zo stanoviska dotknutého orgánu, ak toto stanovisko samo nebolo odôvodnené. Žalobca tieto námietky vznášal už v správnom konaní a vznášal ich aj v správnej žalobe. Podľa kasačného súdu sa však správny súd dostatočne jasne vyrovnal s argumentáciou žalobcu.
12. V prerokúvanej veci bola predmetom správneho konania žiadosť žalobcu o predĺženie doby trvania reklamného zariadenia, povoleného pôvodne rozhodnutím Mesta Nitra z 11. septembra 2011 do 30. septembra 2014. Žalobca nespochybňoval, že pri prejednávaní tejto žiadosti mesto ako stavebný úrad malo postupovať podľa stavebného zákona v spojení so správnym poriadkom. Podľa § 126 ods. 1 stavebného zákona platí, že ak sa konanie podľa tohto zákona dotýka záujmov chránených predpismi (okrem iného) o pozemných komunikáciách, rozhodne stavebný úrad na základe záväzného stanoviska dotknutého orgánu podľa § 140a, ktorý uplatňuje požiadavky podľa osobitných predpisov. Podľa § 140 ods. 1 písm. a) stavebného zákona je dotknutých orgánom orgán verejnej správy, ktorý je správnym orgánom chrániacim záujmy uvedené v § 126 ods. 1. Podľa § 3 ods. 3 písm. g) a ods. 4 písm. a) cestného zákona vykonáva štátnu správu vo veciach diaľnic a ciest pre motorové vozidlá ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja a vo veci ciest I. triedy okresný úrad
v sídle kraja; jeho územným obvodom je v takom prípade územný obvod kraja (§ 3 ods. 3 zákona č. 180/2013 Z. z. o organizácii miestnej štátnej správy v znení neskorších predpisov). Z citovaných ustanovení teda vyplývalo, že ak sa konanie podľa stavebného zákona týkalo záujmov chránených predpismi o pozemných komunikáciách na diaľniciach a cestách pre motorové vozidlá, je dotknutým orgánom ministerstvo, a ak na cestách I. triedy na území Nitrianskeho kraja, je dotknutým orgánom Okresný úrad v Nitre, ktorého pôsobnosť vykonáva jeho odbor cestnej dopravy a pozemných komunikácií [§ 3 ods. 2 písm. a) v spojení s § 2 ods. 3 zákona č. 180/2013 Z. z.].
13. Z citovaných § 126 ods. 1 a § 140a stavebného zákona však podľa kasačného súdu vyplýva, že otázku, či určitý orgán má postavenie dotknutého orgánu, nerieši s konečnou platnosťou stavebný úrad. Účel § 140a ods. 1 stavebného zákona, teda ochrana príslušných záujmov dotknutým orgánom, si totiž vyžaduje, aby tento dotknutý orgán nerozhodoval len o tom, aké požiadavky bude uplatňovať, ale tiež o tom, kedy sú dotknuté záujmy, ktoré má
chrániť. Nie je teda úlohou stavebného úradu najskôr posúdiť, či budú konkrétne dotknuté príslušné chránené záujmy, a na základe toho zapojiť do konania príslušné dotknuté orgány. Stavebný úrad totiž spravidla nie je spôsobilý takéto posúdenie vykonať. Odborne spôsobilý na takéto posúdenie je spravidla len dotknutý orgán, ktorý má príslušné záujmy chrániť.
Stavebný úrad je tak povinný do konania zapojiť dotknutý orgán v zmysle § 140a ods. 1 stavebného zákona, len čo zistí, že tu existuje čo len mierne pravdepodobné riziko, že v jeho konaní môžu byť dotknuté záujmy chránené predpismi uvedenými v § 126 ods. 1 cit. zák.
14. V prerokúvanej veci nebolo od počiatku sporné (a dosvedčuje to aj fotografia por. č. 26 administratívneho spisu), že reklamné zariadenie stojí v tesnej blízkosti cesty pre motorové vozidlá a v relatívnej blízkosti cesty I. triedy. Už to samo osebe znamenalo, že v konaní môžu byť v zmysle § 126 ods. 1 stavebného zákona dotknuté záujmy chránené predpismi o diaľniciach a cestách I. triedy, v dôsledku čoho mali byť podľa § 140a ods. 1 cit. zák. dotknutými orgánmi ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja, ako aj Okresný úrad v Nitre, odbor cestného hospodárstva a pozemných komunikácií.
Potom bolo predovšetkým vecou týchto orgánov, aby chránili záujmy na ochrane týchto pozemných komunikácií. Bolo v prvom rade ich úlohou posúdiť, či sú v prerokúvanej veci splnené predpoklady § 10 ods. 4 cestného zákona, teda či umiestnenie reklamného zariadenia je v rozpore s citovaných ustanovením. Preto sa nemožno stotožniť s názorom žalobcu, že posúdenie, či reklamné zariadenie je alebo nie je v sídelnom útvare obce, malo byť v prvom rade vecou stavebného úradu a že ten mal žiadať stanovisko dotknutého orgánu až potom, čo zistil, že sa na povoľované zariadenie zákaz podľa § 10 ods. 4 cestného zákona vzťahuje.
To isté platí aj pre námietku, že stavebný úrad mal najskôr zistiť priebeh cestného ochranného pásma podľa § 11 cestného zákona. Aj to je v prvom rade vecou dotknutého orgánu, nie stavebného úradu. 15. Podľa § 10 ods. 4 cestného zákona v znení účinnom od 2. januára 2015 sa reklamné stavby nesmú umiestňovať mimo sídelného útvaru obce ohraničeného dopravnou značkou označujúcou začiatok a koniec obce je v území 100 metrov od osi vozovky priľahlého jazdného pásu diaľnice, rýchlostnej cesty a cesty I. triedy, ktoré sú medzinárodným cestným ťahom, okrem odpočívadiel. Žalobca už v správnej žalobe, ako aj v kasačnej sťažnosti neustále namieta, že správne orgány nezistili presne rozsah sídelného útvaru obce.
Podľa správneho súdu však z administratívneho spisu vyplýva, že sporné reklamné zariadenie žalobcu sa nachádza jednak blízko cesty, jednak dostatočne ďaleko od dopravnej značky, ktorá označuje začiatok obce. Úvahu žalobcu o tom, ako by línia sídelného útvaru mohla prebiehať (teda že by mohla prebiehať tak, že by sa sporná stavba predsa len nachádzalo vo vnútri sídelného útvaru obce), považoval za týchto okolností za účelovú. Žalobca však aj v kasačnej sťažnosti pokračuje v umelom konštruovaní hypotéz o priebehu hraníc takéhoto útvaru. Neuvádza v nej totiž žiadne konkrétne okolnosti, ktoré by čo len nasvedčovali tomu, že sporná stavba neleží mimo sídelného útvaru obce. Povinnosťou žalobcu podľa § 440 ods. 2 SSP pritom bolo jasne vytknúť správnemu súdu, v čom sú jeho výklad a aplikácia § 10 ods. 4 cestného zákona v prerokúvanej veci nesprávne a ako mal uvedenú normu aplikovať správne.
Tejto požiadavke nevyhovujú hypotetické konštrukcie žalobcu o tom, aký priebeh sídelného útvaru obce by boli mohli správne orgány zistiť, keby ešte viac zisťovali skutkový stav (nevedno pritom, v akom konkrétnom smere). 16.
Napriek tomu však kasačný súd považuje aj prístup správneho súdu k výkladu § 10 ods. 4 cestného zákona za správny. Pôvodne upravovalo zákaz umiestňovania reklamných zariadení ustanovenie § 10 ods. 3 cestného zákona v znení účinnom do 1. januára 2015, ktoré tento zákaz viazalo tiež na ochranné pásmo diaľnice, cesty pre motorové vozidlá a medzinárodný cestný
ťah. Pojem cestného ochranného pásma bol vymedzený v § 11 cestného zákona v cit. znení. Podľa odseku 1 prvej vety bola ich účelom ochrana diaľnic, ciest a miestnych komunikácií mimo súvisle zastavaného územia obce. Tento pojem bol pôvodné vymedzený len v § 15 ods. 2 vyhlášky č. 35/1984 Zb., podľa ktorého mala táto hranica vyplynúť najmä z územnoplánovacej dokumentácie, inak ju mal určiť cestný správny orgán, ktorý mal prihliadať tiež na to, či je súvislé zastavanie po oboch stranách cesty alebo len po jednej. Zákon č. 368/2013 Z. z. účinný od 1. decembra 2013 vložil túto definíciu do cestného zákona ako § 11 ods. 2.
Podstatou tejto definície bolo, že vymedzoval zastavané územie pomocou spojníc rohov budov, ktoré od seba neboli ďalej než bolo ustanovené. 17. Zákon č. 293/2014 Z. z. s účinnosťou od 2. januára 2015 doplnil do cestného zákona nový § 10 ods. 4, ktorý už zákaz umiestňovať reklamné stavby viazal (aj) na sídelný útvar obce vymedzený dopravnou značkou. Pojem „sídelný útvar“ sa v čase účinnosti tohto zákona v právnom poriadku Slovenskej republiky používal len pomerne výnimočne.
Pôvodne bol tento pojem vymedzený v § 14 stavebného zákona v znení účinnom do 31. júla 2000 ako každá jednotka osídlenia, ktorá tvorí uzavretý, od iných jednotiek osídlenia priestorovo oddelený útvar. Zo znenia § 10 ods. 4 cestného zákona v znení účinnom od 2. januára 2015 je zrejmé, že toto ustanovenie nevymedzuje sídelný útvar podľa takého urbanistického kritéria, ale ohraničuje ho dopravnými značkami. Tým sa táto definícia približuje vymedzeniu pojmu „obec“ v § 2 písm. x) zákona NR SR č. 315/1996 Z. z. o premávke na pozemných komunikáciách v znení účinnom do 31. decembra 2009, podľa ktorého bolo obcou zastavané územie, ktorého začiatok a koniec sú označené príslušnou dopravnou značkou.
18. Z uvedeného vyplýva, že pri výklade jazykovej formulácie „mimo sídelného útvaru obce“ podľa § 10 ods. 4 cestného zákona v citovanom znení sú v zásade možné dve zmysluplné alternatívy. Pri prvej by sídelný útvar obce bol vymedzený ako uzavreté územie (plocha) ležiace medzi spojnicami jeho vrcholov, pričom vrcholmi tohto útvaru by boli body, v ktorých sú na jednotlivých pozemných komunikáciách umiestnené dopravné značky začiatok a koniec obce. Pritom z každého vrcholu by museli viesť práve (a len) dve spojnice.
Ostatné plochy by sa nachádzali „mimo tohto sídelného útvaru“. Pri druhej alternatíve by sa pojem „mimo sídelného útvaru“ vymedzil s ohľadom na pozemnú komunikáciu, na ktorej má byť určené územie zákazu podľa § 10 ods. 4 cestného zákona. V tomto prípade by pás zákazu podľa tohto ustanovenia končil čiarou, ktorá by bola kolmá na os vozovky priľahlého jazdného pruhu a zároveň by prechádzala bodom, v ktorom je umiestnená značka začiatok alebo koniec obce platná pre tento jazdný pruh. Za touto čiarou by pozemná komunikácia vstupovala do sídelného útvaru obce, v ktorom by sa už zákazový pás podľa § 10 ods. 4 cestného zákona neurčoval. Naopak, racionálne nie je možný výklad, ktorý naznačuje žalobca a ktorý by zo sídelného útvaru robil akúsi množinu bodov. To totiž odporuje už formulácii ustanovenia § 10 ods. 4 cestného zákona, podľa ktorého má byť sídelný útvar „ohraničený“, takže sa predpokladá, že ide o určitú plochu alebo územie.
19. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky treba jazykový výklad normy podľa potreby doplniť aj inými metódami výkladu, predovšetkým výkladom účelom normy (porov. rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 171/05, III. ÚS 341/ 07, III. ÚS 72/2010, I. ÚS 351/2010 a ďalšie). Z dôvodovej správy k zákonu č. 293/2014 Z. z., ktorým bolo formulované znenie § 10 ods. 4 cestného zákona (Národná rada Slovenskej republiky, VI. volebné obdobie, tlač 1060), vyplýva, že účelom novej úpravy bolo sprísnenie umiestňovania reklamných stavieb, ktoré okrem iného neprimerane zaťažujú životné prostredie a znižujú kvalitu života v spoločnosti. Zákaz umiestňovať takéto stavby do 100 metrov od diaľnic, ciest pre motorové vozidlá a niektorých ciest I. triedy slúži podľa kasačného súdu tomu, aby sa zamedzilo rušeniu vodičov na týchto dôležitých pozemných komunikáciách. Zároveň prispieva aj k zlepšeniu vzhľadu krajiny, cez ktorú tieto pozemné komunikácie vedú. Pre vodiča alebo cestujúceho, ktorý cestuje po pozemnej komunikácii, je začiatok a koniec
obce rozpoznateľný umiestnením príslušnej dopravnej značky. Cieľom je teda zabezpečiť, aby vodiči a cestujúci nemuseli byť obťažovaní takýmito zariadeniami v určenej vzdialenosti od pozemnej komunikácie predtým, než ich dopravná značka informuje, že sa nachádzajú v obci, ani potom, čo ich dopravná značka informovala, že obec opustili.
20. Na základe uvedeného tak kasačný súd považuje za správny výklad § 10 ods. 4 cestného zákona druhú alternatívu uvedené v odseku 18 tohto odôvodnenia. Z takéhoto výkladu vychádzal aj správny súd v napadnutom rozsudku. Zároveň vyslovil, že aj pri takomto výklade sa reklamná stavba žalobcu nachádza mimo sídelného útvaru obce, v dôsledku čoho sa na ňu vzťahujú nielen zákaz podľa § 10 ods. 4, ale aj obmedzenia v cestnom ochrannom pásme podľa § 11 ods. 2 cestného zákona. Žalobca ani v správnej žalobe, ani v kasačnej sťažnosti neuviedol nič, čo by akokoľvek spochybňovalo tieto závery. Za týchto okolností správny súd správne uzavrel, že pre Mesto Nitra ako stavebný úrad bolo v konaní o žiadosti žalobcu záväzné stanovisko Okresného úradu Nitra, odboru cestnej dopravy a pozemných komunikácií, ktorý uplatňoval záujmy na ochrane pozemných komunikácií podľa § 10 ods. 4 a § 11 cestného zákona.
Keďže toto záväzné stanovisko bolo nesúhlasné, nezostávalo stavebnému úradu nič iné než žiadosť žalobcu zamietnuť. 21. Kasačný súd sa nestotožňuje ani s námietkou, že správny súd nezohľadnil porušenie § 3 ods. 5 a § 33 ods. 2 správneho poriadku. Žalobca v tejto súvislosti tvrdí, že nevedel o tom, že stavebný úrad vyhodnotí, že sporná stavba sa nachádza mimo sídelného útvaru obce.
Z obsahu administratívneho spisu však jasne vyplýva, že umiestnenie spornej stavby mimo tohto útvaru konštatuje už stanovisko odboru cestného hospodárstva a pozemných komunikácií z 9. júna 2015, ktoré bolo vydané na žiadosť samotného žalobcu a bolo mu aj doručené. Ďalej žalovaný v rozhodnutí zo 7. júla 2016, ktorým zrušil pôvodné rozhodnutie stavebného úradu o zastavení konania, výslovne uviedol, že stavebný úrad má žiadosť zamietnuť práve s ohľadom na nesúhlasné stanovisko uvedeného odboru. Žalobca teda v čase, keď mu bolo doručené oznámenie o začatí konania z 25. apríla 2017, vedel, z akých podkladov bude stavebný úrad
vychádzať. Jeho námietku, že očakával rozhodnutie podľa ním predložených dokladov, tak kasačný súd považuje za účelovú. Naopak, na základe uvedeného žalobca mohol vedieť, že stavebný úrad bude vychádzať z nesúhlasného záväzného stanoviska, a mohol na túto okolnosť reagovať námietkou, že toto stanovisko nie je správne, pretože hranica sídelného útvaru obce je inde, ako aj navrhnúť doplnenie dokazovania v tomto smere. Ak tak neurobil, nemôže ani vyčítať stavebnému úradu, že nevykonával ďalšie dokazovanie na zistenie skutočností, ktoré v konaní nikto nespochybnil. Preto kasačný súd súhlasí so správnym súdom, že orgány verejnej správy v prerokúvanej veci nekonali ani v rozpore s § 3 ods. 5 správneho poriadku.
IV. Záver
22. Na základe uvedených úvah tak kasačný súd dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je v rozsahu uplatnených sťažnostných bodov nedôvodná. Preto ju podľa § 461 SSP rozsudkom (§ 457 ods. 1 SSP) zamietol. 23. O trovách bolo rozhodnuté podľa § 167 , 168 a 169 v spojení s § 467 ods. 1 SSP. Úspech vo veci mal síce žalovaný orgán verejnej správy, kasačný súd však nezistil výnimočné dôvody, aby sa mu nárok na náhradu trov priznal. Ďalšiemu účastníkovi pritom v konaní ani žiadne trovy nevznikli. 24. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0 (jednomyseľne).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 27. októbra 2021