1Sžk/13/2021

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Petry Príbelskej, PhD. a členov senátu JUDr. Anity Filovej a JUDr. Juraja Vališa, LLM. (spravodajca), v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): W.. S. K., E. F. XX, N., právne zastúpený: JUDr. Slavomíra Huszthyová, Za amfiteátrom 10, Košice, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 12, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. SPOU-PO-PK-15/2018 z 29. mája 2018, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. 2S/120/ 2018-88 z 30. septembra 2020, takto

rozhodol:

Kasačná sťažnosť sa zamieta . Účastníkom konania sa právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva .

Odôvodnenie

ako „zákon č. 73/1998 Z.z.“ alebo ako „zákon o štátnej službe“), pretože svojím konaním zvlášť hrubým spôsobom porušil služobnú prísahu a služobnú povinnosť a jeho ponechanie v služobnom pomere príslušníka Policajného zboru (ďalej aj len „PZ“) by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. Dôvodom jeho prepustenia bola skutočnosť, že ako policajt - kriminalista, dňa 3. januára 2013 pri objasňovaní trestného činu krádeže podľa § 212 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z.z. trestný zákon (ďalej aj len „Trestný zákon“) vedeného na Obvodnom oddelení (ďalej aj ako „OO“) PZ Košice - Západ pod ČVS:ORP-4912/ZA-KE-2012 napriek skutočnosti, že jeho spolupracovník B.. S. G. zistil cestou svojho informátora o páchateľovi tohto trestného činu informácie spôsobilé na jeho zaistenie, ako aj zaistenie odcudzeného motorového vozidla zn. Peugeot 306 combi, ev. č. N.-XXXGC, ktoré mu už dňa 2. januára 2013 telefonicky, ako aj dňa 3. januára 2013 po stretnutí osobne oznámil, nevykonal žiadne opatrenie na zaistenie páchateľa, ale po tom, čo B.. S. G. vyžiadal od poškodenej majiteľky

zabezpečil privezenie odcudzeného vozidla k amfiteátru v Košiciach za účelom jeho prevzatia, kde vyplatil nezistenému mužovi 250,- € s tým, že ostatné vyplatí po vyskúšaní vozidla. Počas skúšobnej jazdy W. K. podľa predchádzajúcej dohody telefonicky vyrozumel B.. S. G. so žalobcom, že už má vozidlo, na základe čoho sa presunuli na ul. Vencovú v Košiciach, kde W. K. aj s vozidlom demonštratívne fiktívne zaistili. Na operačné stredisko Krajského riaditeľstva PZ v Košiciach oznámili vypátranie odcudzeného motorového vozidla a poškodenej následne zo zaplatenej sumy bolo vrátených 250,- eur. Voči osobám, ktoré odcudzené vozidlo na miesto odovzdania priviezli, ani vtedy nevykonali žiadne úkony k ich zaisteniu, čím im umožnili vyhnúť sa trestnej zodpovednosti, nakoľko tieto z miesta ušli.

zástupkyňa boli vopred upovedomení o konaní všetkých výsluchov osôb, zároveň mali možnosť sa na nich aktívne zúčastniť, klásť vypočúvaným osobám otázky a pritom si s nimi konfrontovať prípadné názorové rozdiely, pričom toto právo bolo z ich strany v plnej miere

dotknutého policajta v záujme štátnej služby, aby bol prepustený zo služobného pomeru. 4. Krajský súd uviedol, že aj posúdenie otázky závažnosti porušenia služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti je predmetom správneho uváženia žalovaného a krajskému súdu neprislúcha, aby vlastnou úvahou nahrádzal diskrečné oprávnenie správneho orgánu v otázke naplnenia obsahu právne neurčitého pojmu „porušenie služobnej prísahy a služobných povinností zvlášť hrubým spôsobom“, pretože by tým vstupoval do právomoci orgánu exekutívy, ktorá mu neprináleží. K tomu poukázal na § 27 ods. 2 SSP, z ktorého vyplýva, že preskúmava iba, či rozhodnutie vychádzajúce zo správnej úvahy nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom a teda súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia.

spoločne s por. S. G. prevzali peniaze za vrátenie jej vozidla, nevykonali žiadne opatrenia na zaistenie osôb, ktoré vozidlo priviezli na dohodnuté miesto, následkom čoho tieto osoby z miesta ušli. Svoje sily a schopnosti teda žalobca nevynaložil na ochranu práv a majetku iného, ale sám do neho zvlášť hrubým spôsobom zasiahol. Zvlášť hrubé porušenie služobnej prísahy podľa žalovaného spočívalo v tom, že žalobca nevykonával riadne služobnú činnosť na úseku svojho služobného zariadenia, keď počas nej svedomite neplnil úlohy uložené mu zákonom (§ 2 ods. 1 písm. b/ zákona č. 171/1993 Z.z.), nariadením nadriadeného (čl. 1 prílohy k N MV SR č. 3/2002 o etickom kódexe príslušníka PZ). Zvlášť hrubé porušenie služobnej povinnosti spočívalo v tom, že žalobca nevykonával riadne štátnu službu, keď sa nezdržal konania, ktoré viedlo k stretu dôležitého záujmu štátnej služby s ostatnými záujmami, mohlo narušiť vážnosť PZ a ohroziť dôveru v tento zbor, čím zvlášť hrubým spôsobom porušil aj

6. Podľa krajského súdu z administratívneho spisu, predovšetkým z výpovedí v konaní vypočutých svedkov, vyplynuli skutočnosti uvedené v odôvodnení rozhodnutia žalovaného opísaného v úvodnej časti napadnutého rozsudku a preto sa krajský súd nestotožnil s námietkou, že tvrdenia uvedené v rozhodnutí žalovaného sú v rozpore s obsahom administratívneho spisu, v rozpore s výpoveďami vypočutých svedkov alebo že nebolo žiadnymi relevantnými dôkazmi preukázané, že by sa žalobca dopustil porušenia služobnej prísahy alebo služobných povinností zvlášť hrubým spôsobom. K tomu uviedol, že z dokazovania vykonaného v administratívnom konaní bolo zistené, že žalobca a jeho kolega S. G. (z iniciatívy S. G.) sa snažili zabezpečiť od poškodenej W. B. sumu 500,- € ako odmenu pre informátora, resp. na fingovanú kúpu vozidla odcudzeného poškodenej, pričom možno tiež konštatovať, že aj z toho dôvodu, že uvedenú sumu nemohli zabezpečiť legálnou cestou z príslušného fondu. Uvedenú sumu žalobca a jeho kolega prevzali, po dohode odovzdali

Pre posúdenie konania žalobcu rozporného so zákonom odôvodňujúce porušenie služobnej prísahy a služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom bolo rozhodujúce predovšetkým zistenie vyplývajúce z vykonaného dokazovania, že žalobcovi sa podarilo vypátrať spomínané odcudzené vozidlo patriace poškodenej W.I_ B., no namiesto toho, aby vykonal štandardné opatrenia na zaistenie páchateľov trestného činu krádeže, zvolil spolu s kolegom S. G. riešenie prostredníctvom svojvôle. Krajský súd poukázal na to, že žalobca bol v čase rozhodnom pre posúdenie jeho konania ako policajt povinný dodržiavať právne predpisy a služobnú prísahu, avšak z vykonaného dokazovania vyplynulo, že týmto spôsobom nekonal, pričom jeho konanie smerom k poškodenej a k osobám podozrivým zo spáchania trestného činu krádeže bolo spôsobilé vzbudiť pochybnosti o jeho čestnosti ako aj naštrbiť dôveru občanov v PZ.

mimo štandardov úkonov PZ, bol podľa krajského súdu nesúladný so zákonom, a z tohto dôvodu aj neprípustný. K tomuto poukázal na argumentáciu žalovaného, že vzhľadom na známe okolnosti prípadu, ak ich cieľom malo byť odhalenie páchateľov trestného činu a ich zadržanie, toto nemohlo byť zvládnuté len dvojicou kriminalistov alebo mohlo byť zvládnuté

10. Z dôkazov vykonaných v administratívnom konaní podľa krajského súdu vyplýva právny záver konštatovaný žalovaným v jeho rozhodnutiach, teda že žalobcovi bolo preukázané spáchanie protiprávneho konania zakladajúce dôvod jeho prepustenia. Ďalej uviedol, že zistený skutkový stav a jeho posúdenie zo strany žalovaného vyplynulo najmä z výpovedí W. B., W. K. F. B.. R.. V.I_ G.. K tomu poukázal na konkrétne zistenia a to, že W. B. vypovedala konzistentne, sama odmenu alebo nálezné za nájdenie alebo vrátenie odcudzeného vozidla neponúkala, ale konkrétnu sumu pre informátora od nej pýtal žalobcov kolega S. G. najskôr sám a neskôr so žalobcom. Prijatie 500,- eur potvrdil i žalobca tvrdiac, že išlo o sumu ponúknutú poškodenou z jej vlastnej iniciatívy, čo sa nepotvrdilo.

Krajský súd ďalej uviedol, že bolo žalobcovou povinnosťou zdržať sa akéhokoľvek konania porušujúceho zákon a znižujúceho vážnosť, dôstojnosť a dôveryhodnosť PZ. Žalobca ako príslušník PZ mohol konať iba na základe zákona, v jeho medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví

Krajský súd konštatoval, že bolo v príkrom rozpore s povinnosťou príslušníka PZ dbať, aby svojim správaním neznížil vážnosť a dôveryhodnosť PZ, keď sa žalobca vystupujúc pred poškodenou ako policajt podujal sprostredkovať jej vrátenie odcudzeného vozidla, pričom k tomu využil poznatky, ktoré získal služobnou činnosťou a vypátranie odcudzeného motorového vozidla bolo v súlade s úlohami PZ (§ 2 ods. 1 písm. l/ z. č. 171/1993 Z.z.). Ďalšie kroky žalobcu od prevzatia peňazí až po vrátenie vozidla boli vykonávané v rozpore s jeho povinnosťami príslušníka PZ a ako také mohli byť logicky hodnotené ako konanie zakladajúce dôvod prepustenia zo služobného pomeru. Policajt je povinný konať v súlade s Ústavou SR, ústavnými zákonmi, zákonmi a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, plniť svedomite úlohy uložené rozkazmi, nadriadenými, príkazmi a pokynmi nadriadených, ak bol s nimi riadne oboznámený.

R.. V. G. poprel, že by bol informovaný o potrebe sumy 500,- € výmenou za vrátenie vozidla poškodenej. 11. Krajský súd sa stotožnil so závermi žalovaného, že žalobca nevykonal žiadne opatrenia na zaistenie páchateľov trestného činu krádeže, a to napriek skutočnosti, že cestou informátora mal spolu s kolegom relevantné indície o páchateľoch trestného činu krádeže, ktoré boli spôsobilé na ich zaistenie ako aj na zaistenie odcudzeného vozidla. Taktiež po tom, čo žalobcov kolega vyžiadal od poškodenej 500,- € za účelom ich použitia ako odmeny pre informátora resp. pre osoby, ktoré mali vozidlo v držbe, podľa všetkého aj páchateľov, túto sumu od poškodenej s kolegom prevzali a ďalej použili na vrátenie odcudzeného vozidla.

13. Krajský súd vo vzťahu k disciplinárnym odmenám konštatoval, že udeľovanie odmien policajtovi v predchádzajúcom období nevylučuje klasifikáciu jeho ďalšieho konania ako porušenie služobnej prísahy a povinností zvlášť hrubým spôsobom, že jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby, ktoré spĺňajú podmienky na prepustenie zo služobného pomeru. K tomu uviedol, že hoci žalobcovi slúži ku cti, že bol 92-krát disciplinárne odmenený, nepovažuje za nezákonnosť, pokiaľ žalovaný na tieto skutočnosti neprihliadol, pretože porušenie právnych predpisov nie je možné tolerovať len z toho dôvodu, že sa ho dopustil doposiaľ vzorný policajt. Dôvod posúdenia závažnosti

15. K námietke nezákonnosti dôkazu - prepisov zvukových záznamov, získaných na základe rozhodnutia sudcu Krajského súdu Košice I č. KS KE-V-133-l/2012-3-Ntt z 13. novembra 2012 o odpočúvaní a zázname telekomunikačnej prevádzky, krajský súd poukázal na to, že prepisy neboli hlavným ale len podporným dôkazom o skutku, ktorého sa žalobca dopustil, pričom Najvyšší súd SR v zrušujúcom rozsudku č.k. 8Sžo/221/2015 z 22. júna 2017 konštatoval, že nepovažuje prepisy zvukových záznamov za nezákonný dôkaz, aj vzhľadom na to, že boli získané na základe rozhodnutia sudcu. K námietke, že žalovaný nebol oprávnený nahliadať do vyšetrovacieho spisu a dôkazy z neho boli takto získané nezákonne krajský súd uviedol, že je síce pravdou, že § 69 ods. 1 Trestného poriadku nezahŕňa žalovaného medzi subjekty oprávnené nazerať do vyšetrovacieho spisu, v § 69 ods. 4 Trestného poriadku je však ustanovené, že práva štátnych orgánov nazerať do spisov podľa osobitného zákona nie sú ustanoveniami predchádzajúcich odsekov dotknuté. S poukazom na § 238 ods. 1 zákona

V tejto súvislosti poukázal aj na § 238 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z.z., a uviedol, že okrem zabezpečenia podkladov z vyšetrovacieho spisu správny orgán vykonal vo veci vlastné rozsiahle šetrenie a zabezpečil dôkazy, ktoré žalobcu usvedčili z konania klasifikovaného v preskúmavaných rozhodnutiach, pričom správny orgán vykonané dôkazy posúdil z hľadiska ich závažnosti, čím akceptovateľne uplatnil všeobecne platnú zásadu voľného hodnotenia dôkazov v konaní vo veciach služobného pomeru príslušníkov PZ.

Preto podľa krajského súdu žalobca v súčasnosti už nemôže tvrdiť, že mu nebol poskytnutý dostatočný priestor na vyjadrenie sa k predmetu konania a k dôkazom vykonaným v konaní pred žalovaným, pričom bol informovaný o obsahu administratívneho spisu a o všetkých úkonoch správneho orgánu vykonaných v konaní, o čom svedčia jeho kvalifikované podania v rámci administratívneho konania a napokon aj podanie dvoch správnych žalôb. Naviac krajský súd dodal, že po vrátení veci žalovanému na ďalšie konanie, v konaní o rozklade boli v zmysle pokynu Najvyššieho súdu SR vykonané výsluchy všetkých osôb za aktívnej účasti žalobcu a jeho právnej zástupkyne, pri ktorých mohli klásť vypočúvaným osobám otázky a konfrontovať si s nimi svoje názory a postoje.

Až deň kedy sa nadriadený s personálnou právomocou vo vzťahu k žalobcovi oboznámil s oznámením dôvodným pre vydanie personálneho rozkazu, je dňom začatia konania o prepustení policajta zo služobného pomeru. Krajský súd konštatoval, že postup žalovaného a vydané rozhodnutia v súlade so zákonom, doručené v rámci lehoty ustanovenej § 192 ods. 5 zákona č. 73/1998 Z.z.

V.. M. O. a preto skutočnosť, že vykonala šetrenie a spracovala predmetný návrh nemohlo byť považované za v rozpore so zákonom. K námietke, že žalovaný po vrátení veci o vykonanie celého dokazovania požiadal práve N.. V.. M. O., ktorá bola v minulosti žalobcovou bezprostrednou nadriadenou a ktorá vypracovala návrh na jeho prepustenie zo služobného pomeru a v tejto súvislosti možno mať pochybnosti, či N.. V.. M. O. nemala byť vylúčená z konania obdobne ako vyplýva z ust. § 9 ods. 2 Správneho poriadku, krajský súd poukázal na to, že konanie podľa zákona č. 73/1998 Z.z. (mimo výkon rozhodnutia) sa nespravuje ustanoveniami Správneho poriadku a ďalej uviedol, že ak aj osoba zastupujúca štátny orgán v určitom stupni konania vykonala nejaké úkony, prípadne aj rozhodla vo veci, nemôže byť považovaná za vylúčenú z konania (pre zaujatosť), pretože v danom prípade sa nejedná o relevantný pomer k veci ani k účastníkom konania alebo ich zástupcom, keďže vyjadrením právneho názoru alebo vykonaním úkonov realizuje takáto osoba zákonnú kompetenciu, ktorá nekoliduje s ustanoveniami týkajúcimi sa vylúčenia.

ods. 1 písm. f/ SSP, ďalej, že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle § 440 ods. 1 písm. g/ SSP a z dôvodu, že sa možno domnievať, že vo veci rozhodol vylúčený sudca v zmysle § 440 ods. 1 písm. e/ SSP. Navrhol, aby kasačný súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že rozhodnutie žalovaného v spojení s personálnym rozkazom zrušuje a vec vracia ministrovi vnútra SR na ďalšie konanie, alebo aby zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

22. Vo vzťahu k dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. f/ SSP namietal, že krajský súd sa nevysporiadal so všetkými podstatnými právnymi a skutkovo relevantnými žalobnými námietkami, v dôsledku čoho napadnutý rozsudok považuje za nepreskúmateľný.

činu krádeže. Nestotožnil sa s konštatovaním v bode 76 napadnutého rozsudku, že cieľom bolo zaistiť vozidlo a umožniť páchateľom ujsť a vyhnúť sa zadržaniu, pretože uvedené nevyplynulo z dôkazov. Podľa sťažovateľa nie je pravdou, že nadriadený R.. G. poprel, že by ho informovali o potrebe sumy 500,- €, pretože tento to len nepotvrdil a nepamätal si. Ďalej namietal, že sa krajský súd nevysporiadal s jeho námietkou týkajúcou sa ďalších následných úkonov, ktoré vykonali za účelom vypátrania zaistenia páchateľov (lustrácia vozidla, na ktorom

23. Nestotožnil sa so záverom krajského súdu, že nie je chybou, pokiaľ správny orgán prevezme do odôvodnenia konštatácie správneho súdu, keďže uvedené je obmedzené tým, „ako vec vnímal sudca“. Ďalej namietal, že krajský súd sa nezaoberal množstvom dôkazov svedčiacich v jeho prospech, uvedených v rozhodnutí žalovaného, ani ich vyhodnotením zo strany žalovaného a uviedol, že v rozhodnutiach správnych orgánov sú úplne zamlčané dôkazy ako ďakovný list poškodenej, úradný záznam OKP OR PZ v Košiciach zo 4. decembra 2014 o nedostatku finančných prostriedkov, výpovede svedkov R.. B. N., W. N., ďalej jeho poznámky z diára a zhodnotenie jeho služobnej činnosti spracované V..

24. Vo vzťahu k dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. g/ SSP namietal, že krajský súd nepoužil čl. 1 písm. d/ nariadenia ministra vnútra č. 18/2008 o niektorých konaniach, ktoré zakladajú dôvod prepustenia príslušníka PZ zo služobného pomeru, v zmysle ktorého zvlášť hrubé porušenie služobnej prísahy spočíva v konaní s úmyslom získať neoprávnené výhody na vlastný prospech alebo na prospech iného a v úmyselnom neoprávnenom konaní proti majetku iného.

všeobecné. Krajský súd podľa sťažovateľa vôbec neskúmal, či konanie sťažovateľa dosahovalo intenzitu porušenia prísahy alebo služobných povinností a neprihliadol na osobu policajta, ďalej v rozpore s judikatúrou Najvyššieho súdu SR (rozsudok Najvyššieho súdu sp.zn. 2Sžo/ 12/2014) nevyhodnocoval kumulatívne splnenie oboch zákonných podmienok podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona o štátnej službe. Ďalej sťažovateľ namietal, že krajský súd nesprávne interpretoval § 243 ods. 3 zákona o štátnej službe, kedy neprihliadol na jeho námietku o porušení dvojinštančnosti konania tým, že žalovaný celé dokazovanie vykonal nanovo a doplnil ho, pričom sa snažil napraviť nedostatočné odôvodnenie personálneho rozkaz, čo podľa sťažovateľa mohol napraviť len jeho zrušením. V súvislosti so zákonnosťou dôkazov vyplývajúcich z nazretia do vyšetrovacieho spisu namietal, že krajský súd nesprávne interpretoval § 69 ods. 4 Trestného poriadku v spojení s § 238 ods. 1 zákona o štátnej službe.

nepríslušnou nadriadenou po nadobudnutí právoplatnosti a vykonateľnosti rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 3S/256/2011. V doplnení kasačnej sťažnosti namietal neaplikovanie § 233 ods. 1 zákona o služobnom pomere a uviedol, že žalovaný bol v zmysle § 243 ods. 3 zákona o štátnej službe oprávnený doplniť dovtedajšie konanie, prípadne odstrániť nedostatky, avšak žalovaný celé dokazovanie vykonal nanovo, čo podľa sťažovateľa potvrdilo existenciu závažných vád prvostupňového rozhodnutia. Ďalej namietal porušenie zásad dokazovania aj s poukazom na § 233 ods. 2 a § 238 ods. 4 zákona o štátnej službe. 25. Žalovaný sa vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti stotožnil s napadnutým rozsudkom krajského súdu a kasačnú sťažnosť navrhol zamietnuť ako nedôvodnú.

V zmysle uvedeného je od 1. augusta 2021 na konanie o predmetnej kasačnej sťažnosti príslušný Najvyšší správny súd SR. Vec bola v zmysle § 51 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z.z. v súlade s platným a účinným Rozvrhom práce Najvyššieho správneho súdu SR náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených Ministerstvom spravodlivosti SR pridelená senátu 5S Najvyššieho správneho súdu SR, ktorý o nej rozhodol v zložení uvedenom v záhlaví tohto rozhodnutia pod pôvodnou spisovou značkou.

25. Podľa § 48 ods. 3 písm. a/ zákona č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov, policajt je povinný plniť svedomite úlohy, ktoré sú mu uložené ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, ako aj úlohy uložené rozkazmi, nariadeniami, príkazmi a pokynmi nadriadených, ak bol s nimi riadne oboznámený.

28. Podľa § 48 ods. 3 písm. g/ zák.č_ 73/1998 Z.z. policajt je povinný v štátnej službe i mimo štátnej služby zdržať sa konania, ktoré by mohlo narušiť vážnosť Policajného zboru alebo ohroziť dôveru v tento zbor.

27. Kasačný súd uvádza, že rozsah súdneho prieskumu v prejednávanej veci je limitovaný skutočnosťou, že správne súdy nie sú skutkovým súdmi, ale posudzujú len právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia. Z uvedeného dôvodu sa prieskum zameriava na zodpovedanie otázky, či kompetentné orgány rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy. Ďalším determinantom súdneho prieskumu v prejednávanej veci je skutočnosť, že v prípade prepustenia zo služobného pomeru posúdenie otázky závažnosti porušenia služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti je predmetom správneho uváženia žalovaného a súdu neprislúcha, aby vlastnou úvahou nahrádzal diskrečné oprávnenie správneho orgánu v otázke naplnenia obsahu právne neurčitého pojmu „porušenie služobnej prísahy a služobných povinností zvlášť hrubým spôsobom“, pretože by tým vstupoval do právomoci orgánu exekutívy, ktorá mu neprináleží (rozsudok Najvyššieho súdu sp.zn. 7Sžo/ 26/2016). V zmysle § 27 ods. 2 SSP pri rozhodnutí, ktoré orgán verejnej správy vydal alebo vykonal na základe zákonom povolenej správnej úvahy, správny súd preskúmava či také

28. Kasačný súd konštatuje, že v napadnutom rozhodnutí žalovaného je obsiahnutá správna úvaha a teda zdôvodnenie preukazujúce naplnenie oboch kumulatívnych zákonných podmienok pre skončenie služobného pomeru sťažovateľa. Správny orgán k naplneniu tejto podmienky uviedol, aké konkrétne konanie sťažovateľa posúdil ako hrubé porušenie služobnej prísahy a služobnej disciplíny, spolu s vyhodnotením relevantných konkrétnych okolností skutku a osoby sťažovateľa. Zvlášť hrubé porušenie služobnej prísahy spočívalo podľa žalovaného v tom, že sťažovateľ nebol čestným a disciplinovaným príslušníkom PZ, keď pri objasňovaní trestného činu krádeže motorového vozidla ku škode poškodenej od tejto spoločne s jeho kolegom prevzali peniaze za vrátenie jej vozidla, nevykonali žiadne opatrenia na zaistenie osôb, ktoré vozidlo priviezli na dohodnuté miesto, následkom čoho tieto osoby z miesta ušli a teda svoje sily a schopnosti sťažovateľ nevynaložil na ochranu práv a majetku iného, ale sám do neho zvlášť hrubým spôsobom zasiahol. K posúdeniu uvedeného ako zvlášť hrubého porušenia služobnej prísahy žalovaný identifikoval aj právny rámec, resp.

29. Možno konštatovať, že žalovaný aj vo vzťahu k zvlášť hrubému porušeniu služobnej povinnosti taktiež dostatočne konkretizoval ustanovenia, ktoré mali byť porušené konaním sťažovateľa. V danom prípade žalovaný konkretizoval, že sťažovateľ nevykonával riadne štátnu službu, keď sa nezdržal konania, ktoré viedlo k stretu dôležitého záujmu štátnej služby s ostatnými záujmami, mohlo narušiť vážnosť PZ a ohroziť dôveru v tento zbor, čím zvlášť hrubým spôsobom porušil aj základné povinnosti policajta uvedené v § 48 ods. 3 písm. a/, b/, f/, g/ a h/ zákona. K uvedenému kasačný súd uvádza, že každé porušenie služobnej prísahy a služobných povinnosti a jeho dôsledky pre naplnenie druhej podmienky - t.j., že ponechanie dotknutého príslušníka v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby, je potrebné vyhodnocovať individuálne a to vo vzťahu ku konkrétnym skutkovým okolnostiam zisteného porušenia a k posudzovanej osobe, čo taktiež bolo z pohľadu kasačného súdu zo strany žalovaného resp. prvostupňového orgánu realizované, kedy správne orgány

30. Kasačný súd uvádza, že zákonná úprava služobného pomeru príslušníkov ozbrojených zborov poskytuje príslušníkom v služobnom pomere nižšiu mieru ochrany než je to u zamestnancov v pracovnom pomere a kladie na nich vyššie nároky a požiadavky na čestnosť a rešpektovanie zákona (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 8Sžo/18/2014 z 30. apríla 2015). Z vyššie uvedených dôvodov, ako aj z odôvodnenia správnej úvahy zo strany správnych orgánov vo vzťahu k naplneniu dôvodov pre prepustenie zo služobného pomeru, považoval kasačný súd záver žalovaného o spáchaní vytýkaného skutku sťažovateľom tak ako je uvedené v rozhodnutí o jeho prepustení zo služobného pomeru za dôvodný a s poukazom na to za rovnako dôvodný aj záver o naplnení predpokladov na jeho prepustenie zo služobného pomeru z dôvodu porušenia služobnej prísahy zvlášť hrubým spôsobom v zmysle ustanovenia § 192 ods. 1 písm. e/ zákona o štátnej službe, v dôsledku čoho by jeho ponechanie v služobnom pomere bolo na ujmu dôležitých záujmov služby.

čím im neumožnil zúčastniť sa týchto výsluchov a klásť uvedeným osobám otázky. V novom konaní, o ktoré išlo vo veci samej, žalovaný vykonal nové dokazovanie, pričom o vykonaných výsluchoch tých istých osôb upovedomil sťažovateľa a umožnil mu konfrontáciu, čím uvedený nedostatok napravil. Je pravdou, že v porovnaní s predchádzajúcim konaním, žalovaný v rámci dokazovania vykonal aj ďalšie, súdom nenariadené dôkazy, avšak možno sa stotožniť s krajským súdom (bod 90 napadnutého rozsudku), že uvedené nemožno vnímať ako ujmu na procesných právach sťažovateľa, keďže mu v zásade poskytol viac práv, resp. si zadovážil väčšie množstvo podkladov pre rozhodnutie, čo prispieva k určitosti zistenia skutkového stavu.

Tento nedostatok žalovaný v napadnutom rozhodnutí odstránil, keď priamo v odôvodnení odcitoval z jeho pohľadu relevantné časti tejto správy. 33. Kasačný súd sa v ostatnom stotožňuje s posúdením krajského súdu v napadnutom rozsudku a konštatuje, že krajský súd sa v napadnutom rozsudku zaoberal všetkými relevantnými námietkami, preskúmal zákonnosť postupu a rozhodnutia žalovaného a svoje rozhodnutie dostatočne odôvodnil. S predmetnými námietkami sa krajský súd dostatočne vysporiadal a vec posúdil aj v súlade so závermi rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. 8Sžo/ 221/2015 z 22. júna 2017, pričom neponechal otvorenú žiadnu spornú otázku, ktorej riešenie by bolo relevantné pre posúdenie prejednávanej veci.

35. Kasačný súd preto v nadväznosti na uvedené konštatuje, že námietky sťažovateľa obsiahnuté v kasačnej sťažnosti tak neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu, ani rozhodnutí správnych orgánov a preto tieto vyhodnotil ako

37. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší správny súd SR v senáte pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.