1Sžk/16/2020

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD. a členov senátu JUDr. Michala Matulníka, PhD. a JUDr. Jany Martinčekovej, v právnej veci žalobcu: D.M. Y., narodený XX. Q. XXXX, bytom v R. B. Č.. XXX, právne zast.: JUDr. Jozefom Holičom, advokátom a konateľom Advokátska kancelária JUDr. Jozef Holič s. r. o., so sídlom v Bernolákove, Poľovnícka 4, IČO: 51163730, proti žalovanému: Generálne riaditeľstvo Zboru väzenskej a justičnej stráže, so sídlom v Bratislave, Šagátova č. 1, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného z 29. septembra 2016, Číslo: GR ZVJS-418-10/14-2018 v znení vyrozumenia o oprave z 30. októbra 2019, číslo GR ZVJS-spor-2-3/14-2019, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 21. novembra 2019, č.k. 14S/91/2018-153, takto

rozhodol:

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalobcu zamieta . Účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva .

Odôvodnenie

I.

Uvedeným personálnym rozkazom bol žalobca podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z.z. prepustený zo služobného pomeru v štátnej službe príslušníka Zboru väzenskej a justičnej stráže (ZVJS). 2. Vyrozumením o oprave z 30. októbra 2019, číslo GR ZVJS-spor-2-3/14-2019 žalovaný postupom podľa § 241 ods. 5 zákona č. 73/1998 Z.z. opravil zrejmú chybu v označení dátumu vydania žalobou napadnutého rozhodnutia tak, že namiesto chybného dátumu „29. september 2016“ správne označil dátum „29. august 2018“. 3.

4. Krajský súd po preskúmaní veci mal za nesporne preukázanú tú skutočnosť, že dňa 02. júna 2016 sa z pracoviska s dozorom - strelnica, ako objekt v nestráženej časti ústavu, nedovolene vzdialil odsúdený Ľ. H. (ďalej len „odsúdený“). Z dôvodu vzniku tejto mimoriadnej udalosti zriadil dňa 06. júna 2016 generálny riaditeľ ZVJS komisiu na prešetrenie príčin a okolností, ktoré viedli k vzniku mimoriadnej udalosti. Dňa 06. júna 2016 bola vypracovaná správa, z obsahu ktorej vyplývalo, že boli vykonané pohovory s členmi eskorty, so zástupcom vedúceho oddelenia ochrany Y.. I.. I. Y. a vedúcim oddelenia ochrany I.. I.. I. R., bola vykonaná analýza kamerového záznamu, z ktorého vyplývalo, že k vzdialeniu odsúdeného z nestráženého pracoviska s dozorom mimo ústav došlo pravdepodobne orientačne v čase cca od 07.42h do 07.55h, kedy bola vykonaná kontrola karty odsúdeného vedená v aplikácii VVVT.

Priestor, z ktorého sa odsúdený vzdialil vyhodnotil krajský súd aj s odkazom na článok 1 Smernice ako priestor majúci povahu nestráženého pracoviska mimo ústav, preto povinnosti žalobcu ako člena eskorty bolo potrebné posudzovať podľa zákona č. 73/1998 Z.z., zákona č. 4/2001 Z.z., citovanej Smernice a pokynov veliteľa eskorty.

oproti vstupnej bránke do areálu strelnice, následne išli odsúdení bez dozoru na malú strelnicu, t.j. cez plechové dvere za altánkom a hneď po prejdení cez plechové dvere odsúdený využil skutočnosť, že všetci traja príslušníci stáli pred altánkom a utiekol. Odsúdený na fotografiách, s ktorými sa právny zástupca žalobcu oboznámil, zobrazil, že všetci členovia eskorty stáli pred altánkom, teda smerom k vchodu do areálu strelnice. V danom prípade, krajský súd vyhodnocoval, či pred altánkom stál iba žalobca, pričom vo vzťahu k miestu, kde sa mal žalobca zdržovať, súd, s poukazom na tvrdenie veliteľa eskorty, ktorý uviedol, že žalobca bol cit.: „niekde pri altánku, psa mal odloženého pri altánku“, tvrdenie samotného žalobcu (06. júna 2016), že „nešiel vôbec na malú strelnicu, ale zostal stáť hneď ako začína hranica altánku od vstupnej bránky do areálu strelnice“ uzavrel, že pokiaľ by žalobca vykonával dozor na mieste určenom veliteľom eskorty, konkrétne medzi altánkom, jeho časťou smerom k plechovým dverám do malej strelnice a plechovými dverami do malej strelnice a mal by

6. Krajský súd k námietke, že dosiaľ nebol ustálený skutkový stav vo vzťahu k miestu úteku odsúdeného a času jeho úteku zdôraznil, že tieto skutočnosti nemôžu mať vplyv na dostatočne preukázanú skutočnosť, že žalobca nevykonával dôsledne dozor na určenom mieste, v dôsledku čoho nastala mimoriadna okolnosť. V danom prípade bolo nesporné, že odsúdený prišiel do areálu strelnice v druhej skupine odsúdených tzv. „brigádnikov“, pričom vypovedal, že utiekol hneď, ako prišiel do areálu malej strelnice. Čo do určenia času úteku, súd uviedol, že i napriek tomu, že sa čas príchodu odsúdeného, ktorý vypovedal po viac ako dvoch rokoch od jeho úteku, nezhodoval s tvrdením žalobcu o predpokladanom úteku žalobcu, nebolo dôvodné túto skutočnosť vyhodnocovať ako zásadnú vo vzťahu k dôvodu prepustenia žalobcu zo služobného pomeru. Táto skutočnosť nemala vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, pretože len na uvedenom časovom fakte napadnuté rozhodnutie nebolo založené, ale toto vychádzalo z ďalších preukázaných skutočností, pričom podstata spočívala v porušení ustanovenia § 49 ods. 6 zákona č. 4/2001 Z.z.

7. Krajský súd ďalej uviedol, že nakoľko žalovaný náležite zistil skutkový stav a vykonal rozsiahle dokazovanie, nepovažoval už za potrebné doplniť dokazovanie výsluchom žalobcom navrhnutých svedkov, pričom žalobca ani súdu neuviedol, aké skutočnosti mali byť navrhnutými výsluchmi preukázané. Rovnako sa stotožnil aj s tvrdením žalovaného, že žalobca vzhľadom na skutočnosť, že bol v rámci eskorty psovodom, bol povinný oznámiť veliteľovi eskorty, ako svojmu bezprostredne nadriadenému, že potrebuje pachovú stopu odsúdeného, a preto bezprostredným neoznámením vzniku tejto mimoriadnej udalosti, ktorá nepochybne v danom prípade sťažila výkon jeho štátnej služby, porušil povinnosť ustanovenú v § 48 ods. 3 písm. c/ zákona č. 73/1998 Z.z. K poukazu žalobcu na pochybenia žalovaného vo vzťahu k organizácii činnosti na nestráženom pracovisku s dozorom mimo ústav (článok 1 Smernice), konkrétne pokiaľ išlo o počet členov eskorty vo vzťahu k počtu odsúdených, systému organizácie príchodov iných pracovníkov do tohto priestoru (napríklad elektrikárov, ako v danom prípade), vzájomného krytia členov eskorty, povinnosti zabezpečiť perimeter,

Preto, pokiaľ sa žalobca domnieval, že splnením denného rozkazu poruší ustanovenie § 6 ods. 1 zákona č. 4/ 2001 Z.z., konkrétne, že by určeným zložením eskorty (3 členovia eskorty) vo vzťahu k počtu odsúdených (11 odsúdených) mohla vzniknúť, či už jeho osobe alebo inej osobe bezdôvodná ujma, bol povinný túto skutočnosť oznámiť svojmu nadriadenému. Splnenie tejto povinnosti

Dozorová služba predpokladá sústavnú kontrolu pohybu činnosti odsúdených na pracovisku, čo sa v danom prípade preukázateľne nestalo, čím sa vytvoril priestor aj na vzdialenie sa odsúdeného. Práve nedodržanie povinností súvisiacich s dozorom, konkrétne porušenie § 49 ods. 6 zákona č. 4/2001 Z.z. podľa názoru súdu, vzhľadom na následok, ktorý porušením tejto povinnosti vznikol, obstojí vo vyhodnotení žalovaného ako porušenie povinnosti zvlášť hrubým spôsobom. Naviac žalovaný dôvodne vytkol žalobcovi, ako psovodovi, aj porušenie ustanovenia § 48 ods. 3 písm. c/ zákona č. 73/1998 Z.z., keď si nesplnil povinnosť oznámiť veliteľovi eskorty nedostatky, ktoré ohrozujú alebo sťažujú výkon štátnej služby.

Jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo spôsobilé poškodiť vážnosť ZVJS ako ozbrojeného zboru a tiež naštrbiť dôveru občanov k zaisteniu ich bezpečnosti pred nedovoleným vzdialením sa odsúdených za tak závažné trestné činy, ako je v danom prípade trestný čin lúpeže. Správanie odsúdeného na úteku je nepredvídateľné a nepochybne predstavuje ohrozenie pre ostatných občanov, ktorí v dôsledku nedodržania riadneho výkonu dozorovej služby neboli chránení.

Na uvedený záver nemohla mať vplyv ani tá skutočnosť, že žalobca bol 25 krát disciplinárne odmenený. Dodal, že disciplinárny postih žalobcu premlčaný nebol a skutočnosť, že trestné stíhanie voči členom eskorty bolo odmietnuté, nemala vplyv na personálne konanie, keďže v konaní o prepustenie zo služobného pomeru nejde o posudzovanie spáchania trestného činu, ale o zistenie porušenia služobnej prísahy a toto konanie nezávisí ani od výsledku trestného

II.

13. Konkrétne namietal, že krajský súd v predchádzajúcom rozsudku, ktorým zrušil pôvodne vydané rozhodnutie žalovaného z 29. septembra 2016 pochybil, keď nezrušil aj personálny rozkaz z 10. júna 2016, Číslo: 184. Po zrušení rozhodnutia z 29. septembra 2016 zostal skutok uvedený v personálnom rozkaze nezmenený, skutok nebol upravený, ani zmenený a nebolo určené, ako porušil žalobca predpis. V disciplinárnom konaní musí byť jasne, určite a zrozumiteľne označený skutok - disciplinárny priestupok, či previnenie, musí byť správne zistený skutočný stav veci, miera zavinenia, motív, pohnútka a porušenie konkrétneho práva - § 49 zákona č. 73/1998 Z.z., konkrétneho predpisu (buď prísahu, alebo služobnú povinnosť) a

eskorty. Prepustení príslušníci ZVJS boli potrestaní pre kolektívnu zodpovednosť s tým, že iba v spoločnom konaní bolo možné určiť, či u každého prepusteného príslušníka došlo k hrubému, alebo zvlášť hrubému porušeniu predpisov. Dodnes nie je správne ustálený čas konania odsúdeného na pracovisku, na ktoré zo zákona eskortovaný nesmel byť.

Pokiaľ potom neexistuje konkrétne porušenie predpisu (prísahy, alebo povinnosti), nemožno určiť, či ide o závažné, alebo hrubé porušenie prísahy, alebo povinností. Pri skončení služobného pomeru podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z.z. musel člen eskorty zvlášť hrubým spôsobom porušiť prísahu, alebo svoju povinnosť; ani jeden však neporušil predpis vôbec, lebo boli zaradení na výkon nezákonnej služby. Rovnako záver, že ponechanie prepustených v služobnom pomere je na ujmu dôležitých záujmov štátnej službe je nesprávnym právnym posúdením, keď verejne známy nedostatok príslušníkov vo výkone strážnej služby a výpomoc iných útvarov vylučujú právny záver, že zotrvanie by bolo na úkor strážnej služby. 14. Ďalej namietal, že riaditeľ ústavu porušil zákon, vytvoril právne neexistujúce pracovisko, vyvodzoval porušenie neexistujúceho predpisu a rozkazu o perimetrii a o mieste stráženého stanovišťa (na ceste mimo pracoviska), čím zneužil svoju právomoc, rozhodnutie o vytvorení pracoviska strelnica je nulitným správnym aktom, tak ako je upravená údržba a čistenie okolia

V závere požiadal o vypočutie a doplnenie a vykonanie dôkazov na nariadenom pojednávaní. 15. Navrhol, aby Najvyšší správny súd Slovenskej republiky zrušil rozsudok krajského súdu a jemu predchádzajúce rozhodnutie žalovaného z 29. augusta 2018 vrátane personálneho rozkazu z 10. júna 2016, prípadne zrušil rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie

III.

16. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti žalobcu vyjadril podaním z 13. februára 2020. 17. Dôvody žalobcom uplatnené v kasačnej sťažnosti vyhodnotil ako nedôvodné; plne sa stotožnil so záverom, ku ktorému dospel krajský súd. Žalobca v kasačnej sťažnosti neuviedol žiadne nové skutočnosti, ktoré by vzhľadom na skutkový stav veci mali relevanciu. Opakoval svoje tvrdenia, ktoré už sám v konaní uviedol, v mnohých prípadoch zachádzal za hranicu právnej argumentácie a vytváral až nereálne kauzy a tvrdenia, ktoré s prejednávaným prípadom nemali nič spoločné, čo podľa názoru žalovaného malo slúžiť na zakrytie prostých dôvodov, pre ktoré bol žalobca prepustený zo štátnej služby príslušníka ZVJS. Tieto dôvody boli jednoznačne definované ako zlyhanie pri plnení základných povinností príslušníka ZVJS, čo malo za následok nenaplnenie primárnych funkcií ZVJS, ktorými sú zabezpečenie výkonu trestu odňatia slobody a stráženie odsúdených vo výkone trestu. 18. Navrhol, aby Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol.

IV.

V.

21. Vyjadrenie žalobcu bolo doručené žalovanému dňa 23. apríla 2020 na vedomie.

VI.

23. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

súde. 25. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

správy. 28. Podľa § 178 ods. 1 SSP, žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených

GR ZVJS-418-10/14-2018 (v znení vyrozumenia o oprave z 30. októbra 2019, číslo GR ZVJS- spor-2-3/14-2019), ktorým podľa § 243 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z.z. zamietol odvolanie a potvrdil personálny rozkaz riaditeľa ústavu z 10. júna 2016, Číslo: 184.

30. Zákon č. 73/1998 Z.z. upravuje štátnu službu príslušníkov Policajného zboru, príslušníkov Slovenskej informačnej služby, príslušníkov Národného bezpečnostného úradu a príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky; upravuje aj právne vzťahy, ktoré súvisia so vznikom, zmenami a skončením štátnej služby príslušníkov Policajného zboru, príslušníkov Slovenskej informačnej služby, príslušníkov Národného bezpečnostného úradu a príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky (§ 1,2).

32. Podľa § 48 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z.z., policajt je povinný a/ plniť svedomite úlohy, ktoré sú mu uložené ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, ako aj úlohy uložené rozkazmi, nariadeniami, príkazmi a pokynmi nadriadených, ak bol s nimi riadne oboznámený, c/ oznámiť bezprostredne nadriadenému poruchy a nedostatky, ktoré ohrozujú alebo sťažujú výkon štátnej služby, a hroziacu škodu, f/ zdržať sa konania, ktoré by mohlo viesť k stretu dôležitého záujmu štátnej služby s osobnými záujmami, najmä nezneužívať informácie získané v súvislosti s výkonom služby na vlastný prospech alebo na prospech iného, g/ v štátnej službe i mimo štátnej služby zdržať sa konania, ktoré by mohlo narušiť vážnosť Policajného zboru alebo ohroziť dôveru v tento zbor.

34. Podľa § 189 ods. 1 písm. c/ zákona č. 73/1998 Z.z., služobný pomer sa končí prepustením. 35. Podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z.z., policajt sa prepustí zo služobného pomeru, porušil služobnú prísahu alebo služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby.

Podľa § 193 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z., policajtovi musí byť daná možnosť vyjadriť sa k návrhu na prepustenie zo služobného pomeru z dôvodu uvedeného v § 192 ods. 1 písm. e/, navrhovať dôkazy a obhajovať sa. 39. Podľa § 194 ods. 1 veta prvá zákona č. 73/1998 Z.z., rozhodnutie o prepustení sa musí vyhotoviť písomne a musí byť v ňom uvedený dôvod prepustenia so skutočnosťami, ktoré ho zakladajú, inak je neplatné.

Podľa § 233 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z., oprávnený orgán postupuje pred vydaním rozhodnutia tak, aby bol presne a úplne zistený skutočný stav veci; na ten účel je povinný obstarať si na rozhodnutie potrebné podklady. 43. Podľa § 233 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z., oprávnený orgán posudzuje rovnako dôkladne všetky rozhodné okolnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech, alebo v neprospech účastníka konania. 44. Podľa § 238 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z., za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi.

46. Podľa § 238 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z.z., účastník konania je oprávnený navrhovať na podporu svojich tvrdení dôkazy. 47. Podľa § 238 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z.z., oprávnený orgán hodnotí dôkazy podľa vlastnej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti.

49. Podľa § 241 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z., výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovení právneho predpisu, podľa ktorého bolo rozhodnuté. Ak sa v rozhodnutí ukladá povinnosť na plnenie, ustanoví sa pre ňu rozsah plnenia a lehota.

51. Podľa § 243 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z., odvolacím orgánom je najbližší nadriadený orgánu, ktorý rozhodnutie vydal. 52. Podľa § 243 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z.z., odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu; ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené nedostatky odstráni.

55. Podľa § 1 zákona č. 4/2001 Z.z., Zbor väzenskej a justičnej stráže (ďalej len "zbor") je ozbrojený bezpečnostný zbor, ktorý plní úlohy na úseku a/ výkonu väzby, b/ výkonu trestu odňatia slobody, c/ ochrany objektov zboru, objektov detenčného ústavu a v ich blízkosti, d/ ochrany verejného poriadku a bezpečnosti v objektoch súdu, objektoch prokuratúry a v ich blízkosti. 56.

57. Podľa § 6 ods. 3 zákona č. 4/2001 Z.z., výkonom služby je činnosť príslušníka zboru spojená s plnením úloh podľa tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov.1) (odkaz napríklad na zákon č. 475/2005 Z.z. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, zákon č. 221/2006 Z.z. o výkone väzby v znení neskorších predpisov; pozn. súdu).

59. Podľa § 49 ods. 1 zákona č. 4/2001 Z.z., ochranou sa na účely tohto zákona rozumie súhrn opatrení, ktorých cieľom je zaistiť bezpečnosť objektov a predchádzať alebo zamedziť narúšaniu ustanoveného poriadku v nich. Ochrana zahŕňa stráženie a obranu.

61. Podľa § 49 ods. 4 zákona č. 4/2001 Z.z., eskortou sa na účely tohto zákona rozumie sprevádzanie a stráženie obvineného alebo odsúdeného spravidla ozbrojeným príslušníkom zboru s cieľom zabrániť ich úteku. 62.

63. Podľa článku 1 Smernice, pracovisko čistenie a údržba priľahlých priestorov okolia ústavu a objektov v okolí ústavu, ktoré sú v jeho správe, je nestrážené pracovisko s dozorom mimo ústavu. Jedná sa o pracovisko so sezónnym charakterom prác. Prácu na uvedenom pracovisku vykonávajú odsúdení zaradení na výkon prác pre ústav bezplatne v rozsahu najviac štyri hodiny denne. Pracovisko je zriadené v okolí celého vonkajšieho ohradného múru ústavu, vrátane priľahlého priestoru pred administratívnou budovou, areálu tenisového kurtu, časti železničného koľajiska, ktoré spravuje ústav, v priestore bývalého ÚAO, objektu č. 17 - Strelnica, objektu č. 26 - ČOV, objektu č. 39 - Kultúrny dom.

66. Predovšetkým je potrebné uviesť, že služobný pomer príslušníkov policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície je svojou povahou inštitútom verejného práva - ide o štátnozamestnanecký právny pomer. Takýto právny pomer nevzniká zmluvou, ale mocenským aktom služobného orgánu - rozhodnutím o prijatí do služobného pomeru a po celú dobu svojho trvania sa výrazne odlišuje od pomeru pracovného, ktorý je naopak typickým pomerom súkromnoprávnym. To sa prejavuje okrem iného aj v právnej úprave týkajúcej sa zmeny služobného pomeru, služobnej disciplíny, skončenia služobného pomeru a nárokov s ním súvisiacich a ďalších prípadov rozhodovania služobných orgánov. Tieto vzťahy, sú založené na tuhšej podriadenosti a nadriadenosti subjektov služobného pomeru. Právna povaha takéhoto služobného pomeru príslušníkov Policajného zboru odráža osobitný charakter zamestnávateľa ako primárneho nositeľa verejnej moci, potreba pevného začlenenia policajta do organizmu verejnej moci a účasť na jej výkone. Ide teda o špecifický štátnozamestnanecký pomer verejného práva,

. .) služobný pomer príslušníka zboru je inštitútom verejného práva. Právna povaha služobného pomeru príslušníka zboru vyplýva zo zvláštnej povahy zamestnávateľa príslušníka, ktorým je štát ako primárny nositeľ verejnej moci. Každý príslušník zboru má väčšiu zodpovednosť za svoje konanie a svojím povolaním a profesiou má svojim chovaním byť vzorom ostatným občanom, z čoho vyplýva aj jeho postavenie v spoločnosti. Preto sú na činnosť príslušníka zboru kladené vyššie nároky a to nielen počas priameho výkonu štátnej služby, ale aj mimo nej. Zákon č. 73/1998 Z. z. poskytol vybraným skupinám štátnym zamestnancov a v nadväznosti na nich aj ich rodinným príslušníkom lepšie sociálne zabezpečenie a vyššie spoločenské postavenie, ako má väčšia časť pracovníkov a zamestnancov, ktorých pracovný režim upravuje Zákonník práce, resp. iné právne predpisy. Preto treba považovať za prirodzené, že na druhej strane kladie zákon vyššie podmienky profesionálneho a morálneho charakteru pre výkon služby, ktorých porušenie nekompromisne sankcionuje. To v konečnom dôsledku znamená, že

V tejto súvislosti najvyšší správny súd uvádza, že ustanovenie § 192 ods. 1 menovaného zákona upravuje taxatívny výpočet dôvodov, naplnenie ktorých zakladá dôvod na prepustenie policajta (v tomto zmysle sa policajtom rozumie aj príslušník ZVJS; pozri § 1 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z.z.) zo služobného pomeru. Konkrétne sa policajt prepustí zo služobného pomeru, ak pre neho v dôsledku zníženia početných stavov Policajného zboru schválených vládou nie je iné služobné zaradenie, podľa rozhodnutia lekárskej komisie stratil dlhodobo zo zdravotných dôvodov spôsobilosť vykonávať akúkoľvek funkciu v Policajnom zbore alebo spôsobilosť vykonávať doterajšiu funkciu a nemožno ho previesť ani preložiť na inú funkciu v štátnej službe, ktorej výkon by nebol na ujmu jeho zdravia, podľa posudku služobného klinického psychológa nie je duševne spôsobilý na výkon štátnej služby, bol pri služobnom hodnotení hodnotený ako nespôsobilý vykonávať akúkoľvek funkciu v štátnej službe, porušil služobnú prísahu alebo služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo

V predmetnej veci správne orgány po vykonanom dokazovaní dospeli k záveru, že žalobca svojím konaním naplnil dôvod plynúci z § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z.z., a teda, že porušil služobnú prísahu alebo služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. Z uvedenej zákonnej konštrukcie je zrejmé, že na naplnenie tohto dôvodu musia byť kumulatívne splnené dve základne podmienky, po prvé, policajt zvlášť hrubým spôsobom porušil služobnú prísahu, alebo služobnú povinnosť a po druhé, jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby.

Možno teda hovoriť o správnej úvahe, respektíve voľnej úvahe správneho orgánu vyjadrujúcej určitý stupeň voľnosti rozhodovania správneho orgánu, ktoré mu umožňuje v medziach zákona prijať také rozhodnutie, aké uzná za najvhodnejšie, a to s prihliadnutím na konkrétne okolnosti veci. Správne uváženie sa uplatňuje predovšetkým v situáciách, keď správny orgán má na výber, či v určitej situácii uplatní svoju právomoc, alebo nie. V týchto prípadoch spravidla vychádza len zo všeobecného vymedzenia zákonných podmienok, ktoré zároveň predstavujú hranicu

zvlášť hrubé porušenie služobnej povinnosti, z ktorých dôvodov uvedené ustanovenie je možné považovať za právnu normu s relatívne neurčitou (abstraktnou) hypotézou, teda patrí k právnym normám, ktorých hypotéza nie je určená priamo právnym predpisom, a ktoré tak prenechali správnemu orgánu príslušnému na konanie, aby podľa vlastnej úvahy v každom jednotlivom prípade sám vymedzil hypotézu právnej normy zo širokého vopred neobmedzeného okruhu konkrétnych okolností. Zákon síce ponechal širokú možnosť uváženia v prípade rozhodnutia o prepustení policajta zo služobného pomeru pre zvlášť hrubé porušenie prísahy alebo zvlášť hrubé porušenie služobnej povinnosti, avšak táto úvaha musí zodpovedať zisteným skutkovým okolnostiam a musí mať oporu vo vykonanom dokazovaní a musí byť logickým vyústením riadneho hodnotenia skutkových zistení.

69. Za zvlášť hrubé porušenie služobnej povinnosti považoval žalovaný tú skutočnosť, že dňa 02. júna 2016 žalobca ako člen eskorty (navyše ako psovod s dlhoročnou praxou) na pracovisku údržba strelnice v ústave, nedodržal zásady vykonávania dozoru v súlade s § 49 ods. 6 zákona č. 4/2001 Z.z., v zmysle ktorého sa na účely tohto zákona pod pojmom dozor nad obvineným alebo odsúdeným rozumie súhrn služobných činností príslušníka zboru, pri ktorých sa vykonáva stála kontrola pohybu alebo činnosti obvineného alebo odsúdeného.

70. Rovnako sa najvyšší správny súd stotožňuje so záverom, že žalobca ako člen eskorty a vykonávajúci činnosť psovoda, bol povinný pri zistení vzdialenia sa odsúdeného upozorniť veliteľa eskorty o potrebe bezodkladného informovania vedúceho zmeny o vzniku mimoriadnej udalosti. Súd len podotýka, že osoba odsúdeného, ktorý vyvolal mimoriadnu situáciu bola stotožnená pomerne rýchlo, čo vyplýva z výpovede ďalšieho člena eskorty zo 06. júna 2016. Žalobca na základe svojej špecifickej činnosti psovoda mal plniť úlohy, ktoré mohol zabezpečiť výlučne príslušník z úseku služobnej kynológie. Žalobca mal preto upozorniť veliteľa eskorty, že pátranie bez vyrozumenia nemôže byť úspešné, nakoľko v tom čase nedisponoval pachovou stopou ušlého odsúdeného. Týmto konaním došlo k zmareniu úspešného nasadenia služobných psov na pachovú stopu. O zásadách postupov pri nasadzovaní služobných psov mal žalobca vedieť, a to vzhľadom na svoje skúsenosti, odborné znalosti a dlhodobý výkon štátnej služby. Navyše v zmysle rozkazu č. 37 o pridelení služobných psov

prípade vznikla. 71. Podľa názoru najvyššieho správneho súdu vo vzťahu k žalobcovi bola splnená aj ďalšia zákonná podmienka plynúca z § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z.z., a teda, že ponechanie žalobcu v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. Zákon č. 73/1998 Z.z. vyžaduje striktné dodržiavanie svojich ustanovení vo vzťahu k plneniu služobných povinností a predpokladá, že príslušník ZVJS v rámci svojho postavenia bude príkladne rešpektovať zákony a iné právne predpisy tak, ako sa k tomu zaviazal v služobnej prísahe a tiež, že si bude svedomite a zodpovedne plniť svoje služobné povinnosti, chrániť práva občanov, ich bezpečnosť a verejný poriadok. Aj podľa názoru súdu konanie žalobcu malo vysoko negatívny vplyv tak na ostatných príslušníkov ZVJS, ako aj na ústav ako inštitúciu a tiež na verejnú mienku. Jednou zo základných povinností príslušníka ZVJS je zabezpečovanie výkonu väzby a výkonu trestu odňatia slobody, stráženia obvinených vo výkone väzby a odsúdených vo výkone trestu odňatia slobody a dozor a dohľad nad

V predmetnej veci žalobca ako príslušník ozbrojeného zboru zanedbal svoje povinnosti, čo malo za následok nedovolené vzdialenie sa odsúdeného z nestráženého pracoviska s dozorom a tým vyvolanie mimoriadnej situácie. Týmto konaním žalobca porušil jednu zo základných povinností (ak nie vôbec primárnu) spočívajúcu v zabezpečovaní náležitého výkonu dohľadu a dozoru nad odsúdenými vo výkone trestu odňatia slobody.

73. Nadväzne na skutočnosti uvádzané v predchádzajúcich bodoch tohto rozhodnutia, najvyšší správny súd ďalej uvádza, že nebolo sporné, že dňa 02. júna 2016 došlo v ústave na výkon trestu odňatia slobody a ústave na výkon väzby k vzniku mimoriadnej udalosti spočívajúcej v nedovolenom vzdialení sa odsúdeného z pracoviska s dozorom - strelnice - objekt v nestráženej časti ústavu. Za účelom prešetrenia príčin a okolností vedúcich k vzniku danej mimoriadnej okolnosti bola zriadená komisia, ktorá vo svojej správe zo 06. júna 2016,

a pravidiel dozornej služby upravenej zákonom č. 4/2001 Z.z. Následne dňa 9. júna 2016 bol predložený návrh na prepustenie žalobcu zo služobného pomeru príslušníka Zboru väzenskej a justičnej stráže podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z.z., pričom dôvodom bolo nedodržanie zásad vykonávania dozoru podľa § 49 ods. 6 zákona č. 4/2001 Z.z. členmi eskorty, konkrétne členovia eskorty nevykonávali stálu kontrolu pohybu alebo činnosti odsúdených na pracovisku a nezabezpečili permanentnú prítomnosť príslušníka eskorty na vonkajšom rohu strelnice so štrkovou cestou na zabezpečenie únikovej cesty z pracoviska, čo viedlo dňa 02. júna 2016 k vzniku mimoriadnej udalosti - nedovolené vzdialenie sa odsúdeného. Právo žalobcu navrhovať dôkazy, obhajovať sa, vyjadriť sa k návrhu na prepustenie nebolo porušené (žalobca nevyužil možnosť sa k danej veci vyjadriť); rovnako návrh na prepustenie policajta zo služobného pomeru pre zvlášť hrubé porušenie služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti bol v súlade s § 225 ods. 2 písm. c/ zákona č. 73/1998 Z.z. prerokovaný s príslušným

14S/4/2017. V tomto smere sa najvyšší správny súd stotožňuje so záverom krajského súdu, že žalobca mal stáť tak, aby mal výhľad na vchodovú bránu v smere do malej strelnice. To, že tak žalobca neučinil vyplýva z výpovede ďalšieho člena eskorty uskutočnenej dňa 06. júna 2016, ktorý potvrdil, že cit.: „(.

Vošiel som do areálu s odsúdenými „brigádnikmi“ (medzi ktorými bol aj odsúdený H.; pozn. súdu) do areálu strelnice a odviedol som týchto odsúdených taktiež na malú strelnicu. (. . .).“ V tomto smere je podstatnou výpoveď samotného odsúdeného uskutočnená dňa 06. marca 2017 pred vyšetrovateľom Okresného riaditeľstva PZ v Trnave, Odbor kriminálnej polície a evidovaná pod číslom ORP-864/4-VYS-TT-2016, podľa ktorej, keď odsúdený dňa 02. júna 2016 prišiel spolu s ďalšími brigádnikmi cit.: „(.

Kolegovia brigádnici išli do rohu malej strelnice, kde si odložili veci a dali si kávu, čaj a cigaretu ako každý deň. Ja som šiel hneď smerom na veľkú strelnicu, myslím, že si ma nikto z odsúdených nevšimol. Takisto ani nikto z príslušníkov, nakoľko boli pri altánku. Ja som išiel smerom na veľkú strelnicu, išiel som popri panelového múru, tam som sa postavil na dva drevené hranoly a preskočil som ten panelový plot. Cez tento panelový plot som sa dostal mimo strelnicu.“ Na doplňujúcu otázku vyšetrovateľa odsúdený dodal, že spoločne s brigádnikmi a dvoma príslušníkmi prišiel na strelnicu cez hlavnú bránu, išiel spolu s brigádnikmi na malú strelnicu, príslušníci zostali pri altánku, ďalej cit.: „(.

. .) dňa 02.06.2016 som v čase okolo 07:30 h bol eskortovaný dvoma príslušníkmi na pracovisko strelnica v Ústave Leopoldov. Ihneď po príchode, keď sme prišli do objektu som si všimol, že tam boli ďalší odsúdení, tzv. Údržba a s týmito bol jeden príslušník so psom (žalobca; pozn. súdu), ktorý stál pri altánku, resp. pred altánkom, cca 5 m oproti vstupnej bránke do areálu strelnice. Po príchode som spolu s ostatnými odsúdenými 5-6 išli smerom popri altánku k plechovej bráne - t.j. vstup na malú strelnicu. Spolu s odsúdenými sme išli sami, dvaja príslušníci, ktorí nás eskortovali sa pripojili k príslušníkovi so psom, t.j. pred altánkom proti hlavnému vchodu do strelnice. Dozor teda zostal mimo dohľadu nás odsúdených. Hneď po prejdení cez plechové dvere, t.j. do priestoru malej strelnice som sa vybral rovno po ľavej strane múru, kde som na konci malej 25m strelnice prešiel dverami na veľkú strelnicu odkiaľ som priamou cestou oproti múru tento preskočil a utiekol.“ Za takto zistených a predovšetkým preukázaných skutočností možno uzavrieť, že pokiaľ by žalobca vykonával dozor na mieste určenom veliteľom eskorty, konkrétne medzi altánkom

. .) Veliteľ eskorty, práp. K. U., mi určil, do doby začatia prác odsúdenými na odborné práce a odsúdenými na pomocné práce na 25m strelnici, miesto výkonu dozoru (so služobným psom) v priestore pred vchodom do 25m strelnice pri otvorených dverách tak, aby som mal

75. K námietke žalobcu, že správne orgány nevypočuli ďalších žalobcom navrhnutých svedkov najvyšší správny súd uvádza, že v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov, ktorá je príznačná aj pre tento druh správneho konania (personálneho konania) vyplýva, že správny orgán má možnosť podľa svojej úvahy posúdiť, či sa niektorá skutočnosť ukázala v rámci dokazovania ako pravdivá, t.j. či sama o sebe je ako dôkaz dostačujúca, alebo či je potrebné zadovážiť ďalšie dôkazy, ktoré vytvoria úplnejšie podklady pre rozhodnutie.

Hodnotenie dôkazov podľa vlastnej úvahy je myšlienkový proces, v rámci ktorého správny orgán prijíma jedno tvrdenie a odmieta iné, pričom sa opiera o logické úsudky, ako aj ďalšie okolnosti, ktoré vyšli v konaní najavo a majú pre konanie a rozhodnutie istý stupeň relevancie. Pri hodnotení dôkazov správny orgán hodnotí procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie s tým, že pokiaľ samotný zákon neurčuje záväzným spôsobom prípustnosť konkrétnych dôkazných prostriedkov a ich dôkaznú silu, je na samotnom správnom orgáne, akú dôkaznú silu dôkazu prisúdi.

zákonom. 76. V súvislosti s tvrdením žalobcu, že tento doposiaľ nebol v konaní vypočutý, v dôsledku čoho požiadal zároveň o nariadenie pojednávania, najvyšší správny súd uvádza, že žalobca k danej veci bol vypočutý v predchádzajúcom konaní vedenom na krajskom súde pod sp. zn. 14S/4/2017 s tým, že v tomto novom konaní v súlade s § 182 ods. 1 písm. g/ SSP nepožiadal o nariadenie pojednávania.

Z uvedeného je zrejmé, že nariadenie pojednávania na najvyššom správnom súde ako súde kasačnom bude skôr predstavovať výnimku ako pravidlo a bude závisieť výlučne od okolností konkrétnej prejednávanej veci a od úvahy kasačného súdu. Najvyšší správny súd nedospel k záveru o potrebe nariadenia pojednávania v predmetnej veci. 77. Žalobca ďalej namietal procesný postup krajského súdu, ktorým pôvodnú správnu žalobu podanú všetkými členmi eskorty postupom podľa § 66 vylúčil na samostatné konanie majúc za to, že iba v spoločnom konaní bolo možné určiť u každého prepusteného príslušníka, či došlo k naplneniu dôvodov pre ich prepustenie zo služobného pomeru podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z.z. Najvyšší správny súd uvádza, že ak smeruje jedna žaloba proti viacerým rozhodnutiam, môže predseda senátu uznesením vylúčiť každé takéto rozhodnutie na samostatné konanie, ak spoločné konanie nie je možné alebo vhodné. Bolo teda na úvahe predsedu senátu, či v tejto prejednávanej veci, pokiaľ správna žaloba smerovala proti trom rozhodnutiam, pristúpil k vylúčeniu veci na samostatné konanie.

78. Pokiaľ žalobca namietal, že krajský súd v pôvodnom konaní vedenom pod sp. zn. 14S/ 4/2017 nezrušil aj prvostupňový personálny rozkaz z 10. júna 2016, Číslo 184, najvyšší správny súd odhliadnuc od skutočnosti, že predmetom tohto konania je preskúmanie rozsudku krajského súdu sp. zn. 14S/91/2018 a nie prv vydaný rozsudok sp. zn. 14S/4/2017 uvádza, že prvostupňové personálne konanie spolu s druhostupňovým správnym konaním tvorí jeden celok, čo napokon vyplýva z § 243 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z.z., podľa ktorého odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu; ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené nedostatky odstráni. V tomto smere súd bez ďalšieho odkazuje aj na závery plynúce z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25. januára 2021, sp. zn. 5Sžk/40/2020 (m. m.), podľa ktorého cit.: „Ak sa odvolací orgán v rámci odvolacieho konania zaoberal iba skutočnosťami, ktoré existovali v čase prvostupňového konania, ale nie i tými, ktoré vyšli najavo v odvolacom konaní, je potom jeho postup porušením procesných pravidiel správneho konania.“

mimo ústavu. Súd sa ďalej stotožňuje s názorom krajského súdu, že žalobca nesignalizoval svojmu nadriadenému, že by podmienky na plnenie povinností, ktoré mu vyplývali z právnych predpisov, boli nevyhovujúce, respektíve ohrozujúce bezpečnosť nielen jeho, ale aj ostatných členov eskorty. Podľa ustanovenia § 48 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z.z., ak sa policajt (príslušník) domnieva, že rozkaz, príkaz alebo nariadenie je v rozpore so všeobecne záväzným právnym predpisom, je povinný na to upozorniť svojho nadriadeného. Preto, pokiaľ sa žalobca domnieval, že splnením denného rozkazu poruší ustanovenie § 6 ods. 1 zákona č. 4/2001 Z.z., konkrétne, že by určeným zložením eskorty (3 členovia eskorty) vo vzťahu k počtu odsúdených (11 odsúdených) mohla vzniknúť, či už jeho osobe alebo inej osobe bezdôvodná ujma, bol povinný túto skutočnosť oznámiť svojmu nadriadenému. Splnenie tejto povinnosti nebolo v

80. K námietke žalobcu, že tak správne orgány, ako aj krajský súd neskúmali otázku, prečo sa pri stavbe a prestavbe strelnice nepostupovalo zákonne a prečo sa nevypracoval technologický a stavebný projekt stráženého pracoviska, najvyšší správny súd uvádza, že správna žaloba žalobcu smerovala proti rozhodnutiu žalovaného, ktorým tento ako nedôvodné zamietol odvolanie voči personálnemu rozkazu z 10. júna 2016, ktorým bol žalobca prepustený zo služobného pomeru. O správnej žalobe rozhodoval krajský súd, pričom jeho primárnou úlohou bolo posúdiť, či preskúmavané rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom, čím sa krajský súd v napadnutom rozsudku jednoznačne zaoberal.

81. Pokiaľ žalobca poukazoval na skutočnosť, že trestné stíhanie voči žalobcovi bolo odmietnuté / zastavené, najvyšší správny súd uvádza, že administratívne - personálne konanie o prepustenie zo služobného pomeru a trestné konanie sú samostatnými konaniami s osobitnou právnou úpravou, pričom v konaní o prepustení zo služobného pomeru nemožno vydanie rozhodnutia viazať a podmieňovať rozhodnutím orgánu činného v trestnom konaní.

82. V závere najvyšší správny súd uzatvára, že krajský súd primerane rozumným a v okolnostiach veci (dajúc zreteľ na charakter súdneho prieskumného konania v rámci správneho súdnictva) postačujúcim spôsobom objasnil prejednávanú vec, správne objasnil predmet sporu, na prerokúvaný prípad aplikoval relevantné hmotnoprávne a procesnoprávne ustanovenia všeobecne záväzných právnych predpisov a svoje rozhodnutie, ktorým správnu žalobu ako nedôvodnú zamietol, presvedčivo a náležite odôvodnil. V tomto smere žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného (v spojení s personálnym rozkazom z 10. júna 2016) súčasne odkazujúce na relevantné závery plynúce z dostatočne vykonaného dokazovania možno považovať za týchto okolností za spĺňajúce základné zákonné kritériá kladené na odôvodnenie správneho rozhodnutia. Z napadnutých rozhodnutí je tiež zrejmé, aké konkrétne povinnosti žalobca porušil aj s odkazom na ustanovenia konkrétnych právnych predpisov, z ktorých tieto povinnosti vyplývajú.

Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.