1Sžk/20/2020

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Valašikovej, PhD. a členov senátu JUDr. Zuzany Mališovej a JUDr. Juraja Vališa, LL.M. v právnej veci žalobcu: Lesoochranárske zoskupenie VLK, IČO: 31303862, Tulčík 310, právne zastúpený: JUDr. Iveta Rajtáková, advokátka, Štúrova 20, 040 01 Košice, proti žalovanému (sťažovateľovi): Ministerstvo životného prostredia SR, Námestie Ľ. Štúra 1, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného Číslo: 6422/2016-9.2 (14/ 2016-rozkl.), Záznam č.: 39046/2016 (6) zo dňa 13.07.2016, konajúc o kasačnej sťažnosti sťažovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 6S/211/2016-203 zo dňa 21.11.2019, takto

rozhodol:

Kasačná sťažnosť sa zamieta. Sťažovateľ je povinný zaplatiť žalobcovi úplnú náhradu trov kasačného konania na účet právneho zástupcu žalobcu JUDr. Ivety Rajtákovej. O výške trov kasačného konania rozhodne Krajský súd v Bratislave po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.

Odôvodnenie

I. Konanie pred správnym súdom

2. Správny súd v odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že jeho úlohou bolo v prejednávanom prípade preskúmať zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného, ako aj prvostupňového rozhodnutia, ktorými bol žalobca vylúčený zo správneho konania vo veci predĺženia doby platnosti prieskumného územia „Svidník - ropa a horľavý zemný plyn“ podľa § 22 a 23 zákona č. 569/2007 Z.z. o geologických prácach (geologický zákon). Základným rozporom medzi účastníkmi v tomto konaní bolo posúdenie otázky účastníctva žalobcu ako občianskeho združenia založeného na ochranu životného prostredia v uvedenom správnom konaní. Žalobca tvrdil to, že mu účastníctvo v danom konaní patrí a odvolával sa pritom na príslušné ustanovenia geologického zákona, zákona o životnom prostredí, zákona o ochrane prírody a krajiny a Aarhuského dohovoru.

Tvrdil, že jeho rozhodnutia plne rešpektujú článok 9 ods. 2 a článok 6 ods. 1 Aarhuského dohovoru a že uvedené články súd plne rešpektované v zákone č. 24/2006 Z.z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „zákon č. 24/2006 Z.z.“), pričom uviedol že žalovaný nijakým spôsobom nevylučuje účasť žalobcu v konaní o posudzovaní vplyvov na životné prostredie, ktoré sa uskutoční minimálne v zisťovacom konaní po overení ložísk (v etape vyhľadávacieho ložiskového geologického prieskumu), pokiaľ držiteľ prieskumného územia prejaví záujem hospodársky využívať ložisko (ak bude ložisko objavené, zistené).

4. Správny súd uviedol, že v konaní 5Sžp/41/2009 Najvyšší súd riešil otázku účastníctva žalobcu, kde podobne ako v prejednávanom prípade správny orgán uprel žalobcovi účasť na konaní s tým, že žalovaný zaujal stanovisko, že v prípade Aarhuského dohovoru ide o medzinárodnú zmluvu, na vykonanie ktorej je potrebný zákon, čo aj korešponduje s textom článku 3 ods. 1 Aarhuského dohovoru. Poukázal na doložku prednosti, ktorá uvádza, že Aarhuský dohovor neobsahuje priamu úpravu práv a povinností fyzických a právnických

uplatňovať. Na základe týchto záverov žalovaný v uvedenom konaní konštatoval v odôvodnení, že adresátom ustanovení článku 9 ods. 2 a 3 je Slovenská republika a samotné ustanovenia neobsahujú jednoznačne koncipované základné právo ani slobodu, ktoré by boli orgánmi verejnej moci priamo aplikovateľná v zmysle teórie „self executing“ a nakoľko zákon výslovne žalobcu a organizácie podobné žalobcovi výslovne ako účastníka konania neuvádza, potom mu postavenie účastníka neprináleží.

čo bude predmetom posudzovania. Inými slovami žalovaný v danom prípade zúžil práva žalobcu podľa článku 9 ods. 2 Aarhuského dohovoru na účasť v konaní o posudzovaní vplyvov na životné prostredie podľa zákona č. 24/2006 Z.z. Takýto výklad Aarhuského dohovoru považoval správny súd za nesprávny.

7. V súlade s rozsudkom Najvyššieho súdu v konaní 5Sžp/41/2009 správny súd uviedol a z neho cituje: „ . . .Pre Najvyšší súd je nepochybné, že ciele Aarhuského dohovoru sú predovšetkým definované v jeho preambule (kde, podľa Najvyššieho súdu, sú z hľadiska prejednávanej veci najvýznamnejšie myšlienky vyjadrené v 5., 6., 7., 8., 10. a 17 odseku) a ďalej v článku 1 Aarhuského dohovoru s podnadpisom rubriky „Cieľ“.

posilniť verejnú podporu rozhodnutí týkajúcich sa životného prostredia, 17. zohľadňujúc to, že pre verejnosť vrátane organizácií musia byť prístupné účinné súdne mechanizmy tak, aby boli chránené ich zákonné záujmy a dodržiavané právne normy.

Na tomto mieste Najvyšší súd preto vyzdvihuje všeobecný imperatív Aarhuského dohovoru obsiahnutý v 17. recitáli: „pre verejnosť vrátane organizácií musia byť prístupné účinné súdne mechanizmy tak, aby boli chránené ich zákonné záujmy a dodržiavané právne normy, nepochybne nasmerovaný k zmluvným štátom.“ Preto, vzhľadom na uvedené, ak je pripustená možnosť, že v konanie vo veci predĺženia doby platnosti prieskumného územia môže mať dopad na životné prostredie, nemôže byť žalobca z takého konania vylúčený.

Je možné článku 9 Aarhuského dohovoru, a to najmä jeho odseku 3, potom, čo sa stal súčasťou komunitárneho práva, priznať účinok priamej aplikovateľnosti alebo priameho účinku komunitárneho práva v zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdneho

11. Súdny dvor Európskej únie položené otázky prijal na ďalšie konanie a svoj názor na ne zaslal Najvyššiemu súdu prostredníctvom rozsudku č. C-240/09 zo dňa 08. marca 2011 tak, že „Článok 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia schváleného v mene Európskeho spoločenstva rozhodnutím Rady 2005/370/ES zo 17. februára 2005 nemá priamy účinok v práve Únie. Prináleží však vnútroštátnemu súdu, aby poskytol taký výklad procesného práva týkajúceho sa podmienok, ktoré je potrebné splniť na podanie správneho opravného prostriedku alebo žaloby, ktorý bude v čo najväčšej možnej miere v súlade tak s cieľmi článku 9 ods. 3 tohto dohovoru, ako aj s cieľom účinnej súdnej ochrany práv poskytovaných právom Únie, aby mohla organizácia na ochranu životného prostredia, akou je L. Z. V., napadnúť na súde rozhodnutie prijaté v rámci správneho konania, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Únie v oblasti životného prostredia.“

13. Potom na právo na priaznivé životné prostredie nie je možné nazerať ako na typické subjektívne právo jednotlivca, ktorého sa môže človek v rámci svojej právnej subjektivity dovolávať a na jeho základe si niečo, tzn. samotné životné prostredie nárokovať, prisvojovať alebo požadovať. Vzhľadom na bezprostrednú odozvu dopadu negatívnych ľudských činností na životné prostredie ako celok, ktoré neakceptuje ani štátnu suverenitu, ani hranice štátov ani normatívne zákazy a príkazy - je to trvalý kolektívny záujem, ktorý priamo zaťažuje štát - v prenesenom zmysle obdobne ako právo na život bez vojnového nebezpečenstva alebo životu nebezpečných chorôb, a ktoré musí existovať bez toho, aby jednotlivec chcel, mohol alebo s jeho existenciou spojenú vôľu právne prejaviť mal, - lebo bez jeho existencie už svoju vôľu neprejaví, - lebo bez jeho existencie nie je možné blahobyt ľudstva dosiahnuť vôbec a zabezpečenie základných ľudských práv vrátane ústavou garantovaného práva na život

15. Za tohto stavu by potom v prejednávanej veci bolo v rozpore s ústavným imperatívom „každý je povinný chrániť a zveľaďovať životné prostredie“ (článok 44 ods. 2 ústavy) brániť hore uvedenému združeniu v ich výslovne prejavenej snahe, aby prostredníctvom legálne dostupných mechanizmov vnútroštátnej právnej ochrany, medzi ktoré nepochybne patrí aj súdny prieskum rozhodnutí správnych orgánov týkajúcich sa životného prostredia, či účasť v správnom konaní naplňovalo svoj cieľ.“

17. V zmysle v predchádzajúcich odsekoch uvedených argumentov, krajský súd prisvedčil žalobcovi, že z citovaných ustanovení zákona o životnom prostredí, geologického zákona a zákona o ochrane prírody a krajiny, nepochybne vyplýva, že určenie prieskumného územia zahŕňa oprávnenie pre držiteľa prieskumného územia vykonávať geologické práce, v konkrétnom konaní ide o geologické práce - ložiskový geologický prieskum vyhradených nerastov v etape vyhľadávacieho ložiskového geologického prieskumu.

Súd preto prisvedčil žalobcovi aj v tom, že uvedené príkladmo vymenované geologické práce vykonávané v etape vyhľadávacieho ložiskového geologického prieskumu sú nepochybne prácami s ktorými sú spojené fyzikálne a iné vplyvy na životné prostredie. V etape vyhľadávania vrtných a podzemných prác zriaďovania pracovísk prístupových ciest k ním, ide predovšetkým o priamy zásah do tých zložiek životného prostredia, ktorými sú pôda, pôdy kryt, vrátane flóry a fauny ktorá je súčasťou toho pôdneho krytu. Uvedené činnosti zároveň pri ich vykonávaní môžu nepochybne pôsobiť rušivo na životné prostredie a ekosystém. Potom rozsah a závažnosť vplyvov uvedenej činnosti na krajinu sú predmetom konania samotného. Je pravdou, že vplyv

Vplyv a dopad na životné prostredie sa teda predpokladá a pripúšťa. 18. Aj keď geologický zákon výslovne neurčuje účasť občianske združenia ako je žalobca v konaní, krajský súd v tomto prípade poukázal opätovne na rozsudok najvyššieho súdu 5Sžp/ 41/2009.

19. Krajský súd vo svojom rozsudku ďalej citoval predmetné rozhodnutie NS SR „ . . . . vzhľadom na hore uvedené vnútroštátne a medzinárodné právne pramene uvádza, že procesné predpisy o účastníctve je nutné v prejednávanej veci vykladať s prihliadnutím na dosiahnutie cieľa sledovaného právom na priaznivé životné prostredie. Je nepochybné, že vzhľadom aj na niektoré ďalšie medzinárodno-právne dokumenty (Dohovor o hodnotení vplyvu na životné prostredie presahujúce štátne hranice z 25. februára 1991 - oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 162/2000 Z.z.), ako aj na niektoré právne akty Európskej únie (najmä Smernica Rady z 27. júna 1985 o posudzovaní vplyvov niektorých verejných alebo súkromných projektov na životné prostredie /č. 85/357/EHS/) sa pri procesoch posudzovania vplyvov zámerov stavieb (činností) na životné prostredie verejnosťou realizuje základné právo na informácie o životnom prostredí, a preto je nutné pri zobrať do úvahy aj to, že zmyslom tohto základného práva jednotlivca je znášať spoluzodpovednosť za zachovanie priaznivého stupňa životného prostredia a tiež sa spolupodieľať sa na kontrole krokov, ktoré tento stav životného prostredia nielen v súčasnosti,

Je tiež jednoznačné, že žalobca nespĺňa podmienky 1. definície účastníka, ktorým je v prejednávanej veci osoba podávajúca žiadosť o povolenie výnimky z podmienok ochrany chráneného živočícha (tzn. P.P_). Je tiež jednoznačné, že ustanovenie čl. 9 Aarhuského dohovoru (najmä ods. 2 a 3) neobsahuje jednoznačne koncipované základné právo ani slobodu, ktoré by bolo orgánmi verejnej moci priamo aplikovateľné v zmysle medzinárodnoprávnej teórie „self-executing“. Avšak hore analyzované medzinárodnoprávne záväzky Slovenskej republiky týkajúce sa ústavou akceptovaného zabezpečenia práva verejnosti na životné prostredie majú v konečnom dôsledku ten dopad, že narúšajú klasickú koncepciu aktívnej legitimácie jednotlivcov v konaní pred správnymi orgánmi tým, že priznávajú postavenie účastníka konania aj verejnosti, resp. v niektorých prípadoch iba verejnosti zainteresovanej na ochrane životného prostredia. Podľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru platí, že navyše bez toho, aby boli dotknuté procesy preskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2, každá Strana zabezpečí, ak sú splnené podmienky uvedené v jej vnútroštátnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali prístup k

veci priznať. Uvedená myšlienka zabezpečenia procesného prístupu verejnosti ku konaniam a ich nezastupiteľnej úlohy ako už bolo skôr uvedené, je už zdôraznená v 7. a 8. recitálu preambule k Aarhuskému dohovoru, kde je jednoznačne uvedené, že každá zmluvná strana (tzn. aj Slovenská republika v zmysle svojho záväzku ako signatára zmluvy): 7. uznávajúc tiež, že každý človek má právo na život v životnom prostredí, ktoré je primerané na zachovanie jeho zdravia a dosiahnutie blahobytu, a súčasne je povinnosťou každého, jednotlivo aj spoločne s inými, chrániť a zlepšovať životné prostredie v prospech súčasných i budúcich generácií, 8. s ohľadom na to, že na zabezpečenie tohto práva a na splnenie tejto povinnosti občania musia mať prístup k informáciám, musia mať právo podieľať sa na rozhodovacom procese a musia mať prístup k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia a v tomto smere, uznávajúc, že občania môžu potrebovať pomoc pri vykonávaní svojich práv,.

20. Krajský súd ďalej uviedol, že argumentácia žalovaného, že žalobca musí špecifikovať porušenia svojich subjektívnych práv a nielen všeobecne konštatovať, že určitým konaním dôjde k ohrozeniu životného prostredia v tomto prípade vzhľadom na uvedené neobstojí. Navyše na tomto mieste súd uvádza, že práve účastníctvo žalobcu v konaní zabezpečí jeho kvalifikovanú informovanosť ohľadom plánovaných prác v rámci tejto etapy a následne aj možnosť kvalifikovane namietať a vyjadrovať sa k nemu. Skutočnosti, ktoré žalovaný vo svojom vyjadrení uvádza na podporu tvrdení, že v danom konaní nebude dochádzať k ohrozeniu ani ovplyvňovaniu životného prostredia budú podstatné až v samotnom konaní, kde by žalobca mal mať plnú možnosť riadne sa ho zúčastniť a na ne reagovať.

22. K námietke žalovaného, že mu nie je jasné z akého dôvodu sa žalobca domáha účasti v konaní až z roku 2016, keďže rozhodnutie o určení prieskumného územia bolo vydané už v roku 2006 a žalobca až doteraz zákonnosť rozhodnutia o určení prieskumného územia nijakým spôsobom nespochybnil, správny súd uviedol, že konanie o predĺženie doby platnosti prieskumného územia je samostatným konaním napriek tomu že samozrejme skutkovo súvisí s pôvodným konaním o určenie prieskumného územia. Skutočnosť, že žalobca nebol aktívny v pôvodnom konaní o určení prieskumného územia ho nijakým spôsobom nediskvalifikuje z účasti na konaní o predĺžení doby platnosti určeného prieskumného územia.

23. Proti právoplatnému rozsudku krajského súdu podal žalovaný (ďalej aj ako „sťažovateľ“) riadne a včas kasačnú sťažnosť z dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. f) a g) SSP a navrhol, aby kasačný súd zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 24. Sťažovateľ namietal nesprávne právne posúdenie veci krajským súdom v bodoch odôvodnenia 56., 60., 62., 66. - 69. Konajúci súd nesprávne právne interpretoval príslušné ustanovenia geologického zákona, zákona č. 24/2006 Z.z. a zákona č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny (ďalej aj „zákon č. 543/2002 Z.z.“) keď tvrdil, že konanie o určení prieskumného územia a rovnako konanie o zmene a predĺžení doby platnosti prieskumného územia sú konaniami vo veciach životného prostredia. 25. Sťažovateľ uviedol, že žalobca svoje domnelé postavenie účastníka v konaniach o určení prieskumného územia a v konaniach o zmene a predĺžení doby platnosti prieskumného územia odvodzuje predovšetkým od tej skutočnosti, že v rámci prieskumného územia sa budú realizovať vrty, ktoré spadajú pod rozsah Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/92/EU z 13.12.2011 o posudzovaní vplyvov určitých verejných a súkromných projektov na životné prostredie (ďalej len „Smernica EIA“), a preto je podľa názoru žalobcu rozhodnutie o určení, zmene alebo predĺžení doby platnosti prieskumného územia rozhodnutím, ktorým sa držiteľovi prieskumného územia povoľuje realizovať vrty. Svoje domnelé postavenie účastníka konania odvíja aj od tej skutočnosti, že v zmysle § 9 ods. 1 písm. g) zákona č. 543/2002 Z.z. sa k určeniu, zmene a predĺženiu doby platnosti prieskumného územia vyjadruje orgán ochrany prírody. 26. Sťažovateľ tvrdil, že krajský súd však nevzal do úvahy jeho argumenty uvedené predovšetkým vo vyjadrení žalovaného k žalobe zo dňa 09.07.2018, na ktoré opätovne odkázal. Poukázal na novelizáciu prílohy č. 8, bod 1, položka č. 16 zákona č. 24/2006 Z.z., ďalej na § 11 ods. 1, 2, § 12 ods. 1, 4, 5, § 14 ods. 2, 3, 4, 6, § 23 ods. 3, 4, § 25 ods. 8, 10 geologického zákona, ako aj bod 7 preambuly smernice EIA, bod 21 preambuly smernice EIA (revidované znenie), čl. 2 ods. 2, čl. 8a ods. 3 smernice EIA (revidované znenie). 27. S ohľadom na preambulu v bode 21, čl. 2 ods. 2 a čl. 8a ods. 3 smernice EIA (revidované znenie) je nepochybné, že posudzovanie vplyvov na životné prostredie je možné uskutočniť pred povoľovacím konaním, integrovane v rámci povoľovacieho konania, prípadne samotné posudzovanie môže byť oprávnením, na základe ktorého možno navrhovanú činnosť realizovať.

29. Sťažovateľ uviedol, že výsledkom konania o určení prieskumného územia (konanie o zmene, predĺžení doby platnosti alebo zrušení prieskumného územia) nie je akési „povolenie“ pre uskutočňovanie vrtných prác alebo iných geologických prác, nakoľko tieto sa môžu vykonávať aj bez takéhoto rozhodnutia o určení prieskumného územia. Prieskumným územím sa len stanovujú hranice, účelom ktorých je vylúčenie stretov záujmov s inými držiteľmi prieskumných území, chránených ložiskových území, prípadne následne určených dobývacích priestorov. Určovanie prieskumných území nie je povoľovacím konaním, ktorému by mal predchádzať postup podľa zákona č. 24/2006 Z.z. v znení jeho prílohy č. 8, pretože určením prieskumného územia sa nepovoľujú jednotlivé činnosti, iba sa stanovuje veľkosť prieskumného územia.

Zámer realizácie vrtu bol na základe zákona č. 312/2016 Z.z., ktorým bol s účinnosťou od 01.01.2017 novelizovaný zákon č. 24/ 2006 Z.z., predložený Okresnému úradu Bardejov, odboru starostlivosti o životné prostredie za účelom posúdenia podľa zákona č. 24/2006 Z.z., výsledkom ktorého bolo rozhodnutie č. OÚ-BJ-OSZP/2017/006885-0065 - Cej zo dňa 02.08.2017, že navrhovaná činnosť sa bude posudzovať podľa zákona č. 24/2006 Z.z. 31. Ďalej argumentoval, že údaje ohľadne typu plánovaného geologického prieskumu vrátane nerastov, ktoré držiteľ prieskumného územia plánuje zisťovať a overovať v dotknutom území, sa v rozhodnutí o určení prieskumného územia uvádzajú predovšetkým z dôvodu dodržania zákonom stanovených obmedzení napr. podľa § 21 ods. 4, § 22 ods. 2 geologického zákona. Uvedené zákonné obmedzenia sú stanovené z dôvodu, aby v prieskumných územiach nedochádzalo k znemožneniu realizácie geologických prác držiteľom prieskumného územia, ktorému bolo prieskumné územie určené skôr a ktorý zaň platí úhradu podľa § 26 geologického zákona. 32.

V tomto prejednávanom prípade ide o konania, v ktorom sa určujú alebo menia hranice alebo predlžuje doba platnosti takto určených hraníc, a to z dôvodu vylúčenia stretov záujmov s inými držiteľmi prieskumných území, chránených ložiskových území, prípadne následne určených dobývacích priestorov. Uvedené potvrdzuje aj skutočnosť, že projekt geologickej úlohy, ako aj jeho zmenu schvaľuje v zmysle § 11 ods. 2, § 14 ods. 3 a 4 a § 14 ods. 6 geologického zákona výlučne objednávateľ a nie príslušný orgán štátnej správy. Taktiež to potvrdzuje ďalšia skutočnosť, a síce, že vrtné práce sa môžu uskutočňovať aj mimo rámec určeného prieskumného územia. Sťažovateľ dal do pozornosti, že geologické práce musia byť realizované v súlade so zložkovými predpismi na úseku ochrany životného prostredia, t.j. ak to osobitné právne predpisy vyžadujú, pred realizáciou tých ktorých geologických prác musia držitelia prieskumných území požiadať o vydanie rozhodnutia (výnimky, súhlasy a i.).

Takýto výklad konajúceho súdu považuje sťažovateľ za absurdný, nelogický a v rozpore s účelom zákona. S poukazom na uvedené nie je možné preto akékoľvek konanie automaticky zaradiť pod konania týkajúce sa starostlivosti o životné prostredie len z dôvodu, že sa k predmetu konania vyjadruje orgán ochrany prírody.

Verejnosť sa kvalifikovane oboznámi s plánovanými činnosťami v rámci určeného prieskumného územia a bude mať možnosť sa vyjadriť v rámci konaní podľa osobitných predpisov na úseku starostlivosti o životné prostredie, predmetom ktorým bude posúdenie konkrétnych geologických činností.

III. Konanie pred kasačným súdom

súdu Slovenskej republiky, ktorý o nej rozhodol v zložení uvedenom v záhlaví tohto rozhodnutia pod pôvodnou spisovou značkou. 37. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktorému predchádzalo v medziach dôvodov podanej kasačnej sťažnosti podľa § 440 SSP, kasačnú sťažnosť prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky www.nssud.sk podľa § 137 ods. 4 SSP v spojení s § 452 ods. 1 SSP a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.

39. Rozhodnutím zo dňa 13.07.2016 Minister životného prostredia podľa § 61 ods. 2 a 3 v spojení s § 59 ods. 1 a 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov zamietol rozklad žalobcu proti rozhodnutiu Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky, odboru štátnej geologickej správy č. 5021/2016-7.3, 28094/ 2016 zo dňa 18.05.2016, ktorým Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky, odbor štátnej geologickej správy podľa § 14 ods. 1, § 46 a § 47 správneho poriadku vylúčilo žalobcu zo správneho konania vo veci predĺženia doby platnosti a zmeny (zmenšenia) prieskumného územia „Svidník - ropa a horľavý zemný plyn“ pre spoločnosť Alpine Oil and Gas, s.r.o., Karadžičova 16, 821 08 Bratislava, IČO: 36702722 podľa § 22 a § 23 geologického zákona a prvostupňové rozhodnutie potvrdilo.

41. Na ministerstvo bolo následne doručené podanie žalobcu, ktorým sa domáhal postavenia účastníka konania v správnom konaní č. 5021/2016-7.3 o predĺžení doby platnosti a zmene (zmenšenie) prieskumného územia Svidník s poukazom na § 14 ods. 1 Správneho poriadku a § 23 ods. 7 geologického zákona pričom svoj nárok na účasť v konaní odôvodnil tým, že v predmetnom konaní môžu byť dotknuté záujmy ochrany prírody a krajiny.

V odôvodnení rozhodnutia konštatovalo, že z geologického zákona ani z iného právneho predpisu nevyplýva, že účastníkom v konaní o predĺžení doby platnosti a zmene (zmenšenia) prieskumného územia by mal byť aj iný subjekt ako držiteľ prieskumného územia, na návrh ktorého sa má doba platnosti prieskumného územia predĺžiť a prieskumné územie zmeniť. Ďalej ministerstvo dôvodilo, tým, že žiadateľ vo svojich podaniach nekonkretizoval, na základe akých relevantných skutočností si uplatňuje v danej veci postavenie účastníka konania.

IV. Právne predpisy a právne názory kasačného súdu

organizmy. 44. Podľa ustanovenia § 9 zákona č. 17/1992 Zb. o životnom prostredí ochrana životného prostredia zahŕňa činnosti, ktorými sa predchádza znečisťovaniu, alebo poškodzovaniu životného prostredia, alebo sa toto znečisťovanie, alebo poškodzovanie jeho jednotlivých zložiek, alebo konkrétnych ekosystémov a ich vzájomných väzieb, ako aj ochranu životného prostredia ako celku.

46. Podľa ustanovenia § 2 ods. 1 geologického zákona geologické práce sú geologický výskum a geologický prieskum. 47. Podľa ustanovenia § 2 ods. 2 geologického zákona geologický výskum sa člení na a) základný geologický výskum, b) regionálny geologický výskum.

49. Podľa ustanovenia § 2 ods. 4 geologického zákona za geologické práce, ak súvisia s prácami uvedenými v odsekoch 2, 3 a 5, sa podľa tohto zákona považujú tieto práce: a) geofyzikálne práce a geochemické práce, b) technologické práce, laboratórne práce, terénne meračské práce a technické práce, najmä vrtné práce, podzemné práce a zemné práce, výstavba a prevádzkovanie dočasných merných objektov, zatláčacích a pozorovacích staníc, skúšobných zariadení, zriaďovanie dočasných pracovísk a prístupových ciest k nim.

g) zisťujú a overujú geologické podmienky na zriaďovanie a prevádzku podzemných zásobníkov plynov a kvapalín v prírodných horninových štruktúrach a podzemných priestoroch, zisťujú a overujú geologické podmienky na sprístupňovanie jaskýň, zaistenie stability podzemných priestorov, h) zisťujú a overujú geologické podmienky na zabezpečovanie a likvidáciu starých banských diel, i) zisťujú a overujú geologické podmienky prírodných horninových štruktúr a podzemných priestorov na účely trvalého ukladania oxidu uhličitého do geologického prostredia (ďalej len "ukladanie'').

5. zisťujú a overujú vhodné horninové štruktúry alebo podzemné priestory, ich prípadné netesnosti a ich vhodnosť na ukladanie. 52. Podľa článku 2 ods. 5 Aarhuského dohovoru „verejnosť“ znamená jednu alebo viac fyzických osôb alebo právnických osôb a v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi alebo praxou ich združenia, organizácie alebo skupiny.

54. V zmysle či. 6 ods. l Aarhuského dohovoru: „Každá Strana a) uplatní ustanovenia tohto článku vo vzťahu k rozhodnutiam, či povoliť navrhované činnosti uvedené v Prílohe I; b) v súlade so svojím vnútroštátnym právom tiež uplatní ustanovenia tohto článku na rozhodnutia o navrhovaných činnostiach neuvedených v Prílohe I, ktoré môžu mať významný vplyv na životné prostredie. Strany na tento účel určia, či určitá navrhovaná činnosť podlieha týmto ustanoveniam, a c) môže sa rozhodnúť, a to od prípadu k prípadu, ak to vnútroštátne právo umožňuje, neuplatňovať ustanovenia tohto článku na navrhované činnosti slúžiace účelom obrany štátu, ak sa táto Strana domnieva, že takéto uplatnenie môže mať nepriaznivý vplyv na tieto účely.“

56. O tom, čo predstavuje dostatočný záujem a porušovanie práva, bude rozhodnuté v súlade s požiadavkami vnútroštátneho práva a v súlade s cieľom dať zainteresovanej verejnosti široký prístup k spravodlivosti v rámci rozsahu pôsobnosti tohto dohovoru. Na tento účel sa záujem akejkoľvek mimovládnej organizácie, ktorá spĺňa požiadavky uvedené v článku 2 ods. 5, považuje za dostatočný na účely písmena a).

57. V zmysle čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru naviac, bez toho, aby boli dotknuté procesy preskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2, každá Strana zabezpečí, ak sú splnené podmienky uvedené v jej vnútroštátnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia.

orgánu. 59. Kasačný súd pripomína, že s Dohovorom o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia, prijatým 25. júna 1998 v Aarhuse (ďalej aj ako „Aarhuský dohovor“) vyslovila Národná rada Slovenskej republiky súhlas svojim uznesením č. 1840 z 23. septembra 2005 a rozhodla, že Aarhuský dohovor je medzinárodná zmluva podľa článku 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, ktorá má prednosť pred zákonmi. Prezident Slovenskej republiky podpísal listinu o prístupe k Aarhuskemu dohovoru 31. októbra 2005. Listina o prístupe bola uložená 5. decembra 2005 u generálneho tajomníka Organizácie Spojených národov, depozitára dohovoru. Vo vzťahu k Slovenskej republike Aarhuský dohovor nadobudol platnosť a účinnosť 5. marca 2006 podľa článku 20 ods. 3 Aarhuskeho dohovoru (oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 43/2006 Z.z. o prijatí Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia).

Kasačný súd príkladmo poukazuje na rozhodnutie sp. zn. 1Sžk/24/2019 zo dňa 27.10.2020, s ktorého právnym názorom sa stotožňuje a cituje z odôvodnenia ( § 464 SSP): „ . . . Zmyslom a cieľom aktívnej legitimácie zainteresovanej verejnosti na podaní správnej žaloby je ochrana verejného záujmu pri rozhodovaní vo veciach životného prostredia a nie dosiahnutie konkrétneho prospechu pre nejaký subjekt predstavujúci zainteresovanú verejnosť. Skutočnosť, či verejný záujem v oblasti životného prostredia porušený bol alebo nie, nezaniká tým, že žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného stratí platnosť.

Rozhodnutie o zrušení prieskumného územia ,,Snina - ropa a horľavý zemný plyn“, vydané po nadobudnutí právoplatnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného a po podaní správnej žaloby na krajský súd o jeho preskúmanie, nepredstavuje takú novú skutočnosť, ktorú by bolo možné považovať za dostatočný dôvod na prelomenie zásady ustanovenej v § 135 ods. 1 S.s.p.

Automatické vylúčenie tohto rozhodnutia zo súdneho prieskumu by mohlo pre držiteľov prieskumného územia predstavovať neadekvátnu výhodu spočívajúcu v nemožnosti preskúmania zákonnosti rozhodnutia o zmene prieskumného územia a postupu pri jeho vydaní. Vzhľadom na účel geologického prieskumu, ktorý má slúžiť iba na overenie, či je realizácia ťažobnej činnosti v danej lokalite vôbec možná (v danom prípade bolo jeho účelom vykonávanie ložiskového geologického prieskumu vyhradených nerastov - ropy a horľavého zemného plynu) a či na fázu geologického prieskumu budú nadväzovať ďalšie procesné fázy smerujúce k samotnej realizácii projektu geologickej úlohy, ku ktorej môže ale aj nemusí dôjsť, považuje kasačný súd za potrebné preskúmať napadnuté rozhodnutie žalovaného napriek existencii rozhodnutia o zrušení prieskumného územia „Snina - ropa a horľavý zemný plyn“. Ak by takáto možnosť neexistovala, mohli by držitelia prieskumného územia získavať potrebné informácie o vhodnosti lokality a v prípade zistenia, že v danej lokalite nie je možné uskutočniť ich ekonomické plány, stačilo by podať

Verejný záujem v oblasti životného prostredia nemožno obmedziť na okolnosť, že v čase rozhodovania súdom už napadnuté rozhodnutie žalovaného nevyvoláva právne účinky, pretože by sa tým odoprela verejnému záujmu ochrana za obdobie, kedy mohol byť tento verejný záujem porušovaný prípadným nezákonným rozhodnutím a jeho účinkami. V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje aj na rozhodnutia v obdobných veciach, ktoré boli predmetom konania pred kasačným súdom sp. zn. 4Sžk/39/2018 z 13.11.2019, sp. zn. 4Sžk/9/ 2019 z 5.5.2020, sp. zn. 4Sžk/10/2019 z 5.5.2020, resp. sp. zn. 8Sžk/21/2019 zo 16.1.2020 a 8Sžk/36/2018 z 28.11.2019, v ktorých súd za obdobného skutkového stavu dospel k rovnakým právnym záverom. V konaní nebolo sporné, že žalobca - Lesoochranárske zoskupenie Vlk, občianske združenie už v správnej žalobe zdôvodňoval svoju aktívnu legitimáciu na podanie správnej žaloby voči rozhodnutiu žalovaného tvrdením, že rozhodnutím žalovaného orgánu verejnej správy bol porušený verejný záujem v oblasti životného prostredia a uvádzal tiež skutočnosti na ktorých

O tom, čo predstavuje dostatočný záujem, má byť rozhodnuté v súlade s požiadavkami vnútroštátneho práva a v súlade s cieľom dať zainteresovanej verejnosti široký prístup k spravodlivosti. Pokiaľ správny súd podporil svoj záver o potrebe zastaviť konanie aj tvrdením, že aj za predpokladu, že by bol účastníkom konania, prípadné zrušenie rozhodnutia žalovaného by nepredstavovalo pre neho ako účastníka konania reálnu možnosť dosiahnuť rozhodnutie v jeho prospech a teda nesprávne vyvodil, že bolo v prejednávanej veci potrebné skúmať, či napadnuté rozhodnutie môže zasiahnuť alebo sa dotýkať subjektívnych práv alebo právom chránených záujmov žalobcu a či by žalobca mal zrušením rozhodnutia reálnu možnosť dosiahnuť materiálne iné rozhodnutie v jeho prospech, došlo z jeho strany aj k nesprávnemu posúdeniu aktívnej vecnej legitimácii v správnom súdnictve nesprávnym aplikovaním ustanovenie § 177 ods. 1 S.s.p.

V tejto súvislosti nemožno opomenúť ani skutočnosť, že správnym súdnym prieskumom rozhodnutí alebo opatrení orgánov verejnej správy v oblasti životného prostredia sa realizuje tiež právo verejnosti na informácie, či tieto rozhodnutia alebo opatrenia, ktoré boli alebo sú spôsobilé ohroziť či porušiť verejný záujem na ochrane životného prostredia, boli vydané v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a medzinárodnými záväzkami Slovenskej republiky s cieľom posilniť zodpovednosť a transparentnosť rozhodovania orgánov verejnej správy v oblasti životného prostredia. K tomuto Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze z 28. februára 2017 sp. zn.

61. Najvyšší správny súd SR po oboznámení sa s rozsahom a dôvodmi kasačnej sťažnosti proti napadnutému rozsudku Krajského súdu v Bratislave, po preskúmaní napadnutého rozsudku a po oboznámení sa s obsahom pripojeného spisového materiálu nezistil žiaden dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku. 62. Tieto závery spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s nimi Najvyšší správny súd SR stotožňuje v celom rozsahu, považujúc právne posúdenie veci krajským súdom za správne. 63. Kasačný súd konštatuje, že námietky sťažovateľa uvedené v kasačnej sťažnosti je možné vyhodnotiť ako neopodstatnené, ktoré neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia, pretože krajský súd sa vo svojom rozsudku riadne so všetkými vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na kasačnom súde. Z uvedeného dôvodu kasačný súd kasačnú sťažnosť podľa vyššie citovaného ust. § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol. 64. O trovách kasačného konania rozhodol Najvyšší správny súd SR tak, že úspešnému žalobcovi priznal úplnú náhradu trov kasačného konania (§ 167 ods. 1 SSP). Neúspešnému sťažovateľovi kasačný súd náhradu trov kasačného konania nepriznal (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s ust. § 168 SSP). O výške trov kasačného konania rozhodne v zmysle § 175 ods. 2 SSP Krajský súd v Bratislave po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 65. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu SR jednohlasne (§ 147 ods. 2 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.