1Sžk/3/2021

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. a členov senátu prof. JUDr. Juraja Vačoka, PhD. (sudca spravodajca) a JUDr. Mariána Trenčana, v právnej veci žalobcu: R.. B.. D. G., narodeného XX. E. XXXX, trvale bytom T. XX, XXX XX R., právne zastúpený Mgr. Martin Gavuliak, advokát, so sídlom Kašmírska 7, 821 04 Bratislava, proti žalovanému: Generálne riaditeľstvo Zboru väzenskej a justičnej stráže, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave, č. k. 2S 245/2019, zo dňa 24. júna 2020, takto

rozhodol:

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta . II. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky účastníkom konania právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I. Konanie pred orgánmi verejnej správy

II. Konanie pred správnym súdom

prvostupňové rozhodnutie č. 2 preto navrhol zrušiť z dôvodov podľa § 250j ods. 2 písm. a), písm. c) a písm. d) OSP. Argumentoval pritom nasledujúcimi námietkami: · ustanovenie § 67 ods. 3 zákona č. 221/2006 Z. z. o výkone väzby (ďalej len „zákon č. 221/2006 Z. z.) neupravuje situáciu, kedy by osoba nastúpila do väzby pred 1. júlom 2006 a v rovnakom termíne väzba aj skončila, preto je táto právna norma neurčitá a nemožno ju aplikovať na ťarchu žalobcu; · rozhodnutie je nepreskúmateľné, nakoľko z neho nie je zrejmé, z akého právneho predpisu správne orgány vychádzali, keď dospeli k sume 76 SK za 1 deň väzby; · žalovaný nesprávne právne posúdil námietku, že prvostupňové rozhodnutie č. 2 vydala neoprávnená osoba, nakoľko išlo o zástupcu riaditeľa; · došlo k premlčaniu, nakoľko uznesenie Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 4T 2/2005 zo dňa 10. februára 2009 nadobudlo právoplatnosť dňa 23. marca 2009 a vo všeobecnej premlčacej lehote (t. j. do 3 rokov od právoplatnosti) mal prvostupňový orgán rozhodnúť o výške trov,

vzťahovať a uplatniť; · prvostupňové rozhodnutie č. 2 bolo v zmysle listu zo dňa 05. septembra 2014 opravené v rozpore s § 51 Správneho poriadku ako aj s rozkazom č. 36 Zbierky rozkazov generálneho riaditeľa Zboru väzenskej a justičnej stráže, ročník 2006 - Legislatíva; · žalovaný konal v rozpore s § 250ja ods. 4 OSP, lebo v zmysle rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 1 sa mal vysporiadať aj s námietkami žalobcu týkajúcimi sa toho, že o prepustení z väzby bolo rozhodnuté oneskorene, preto mu za tie dni nemožno uložiť povinnosť nahradiť trovy väzby a navyše sa správny orgán nezaoberal tým, aké podmienky a v akej kvalite boli pre žalobcu vo výkone väzby zabezpečené. Žalobca preto navrhol zrušiť rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňové rozhodnutie č. 2 a zastaviť konanie, alternatívne zrušiť rozhodnutie žalovaného a vec mu vrátiť na nové

8. Proti rozsudku správneho súdu č. 2 podal žalobca kasačnú sťažnosť zo dňa 2. februára 2017, z dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. g) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“). Žalobca namietal nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia o ním vznesenej námietky premlčania, a teda samotnú nepreskúmateľnosť rozhodnutia. Žalobca napádal tiež nesprávne právne posúdenie otázky správneho spôsobu opravy prvostupňového rozhodnutia č. 2 v zmysle listu zo dňa 5. septembra 2014, pričom poukázal na rozpor s § 47 Správneho poriadku účinného v čase opravy. K námietke, že rozhodnutie vydala neoprávnená osoba, žalobca dodal, že zástupca riaditeľa by bol v poriadku len v takom prípade, keby takéto rozhodnutie vydával „Ústav“ ako správny orgán. Keďže však v zmysle zákona toto rozhodnutie musí vydať „riaditeľ“, musel tak urobiť riaditeľ a nie jeho zástupca. Žalobca opätovne poukázal na skutočnosť, že žalovaný sa nevysporiadal so všetkými námietkami tak, ako ho k tomu zaviazal rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 1, a to ani s

Najvyšší súd Slovenskej republiky správnemu súdu vyčítal nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia v časti týkajúcej sa námietky premlčania. Z uvedeného dôvodu bol rozsudok správneho súdu č. 2 podľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rozpore s § 139 ods. 2 SSP, a teda nepreskúmateľný.

Správny súd vyhodnotil postup správnych orgánov, rozhodnutie žalovaného ako aj jemu prechádzajúce prvostupňové rozhodnutie za súladné so zákonom. S námietkami žalobcu sa vysporiadal nasledovne: · podľa správneho súdu postupovali správne orgány v súlade so zákonom, keď výšku trov vypočítali na základe zákona č. 156/1993 Z. z. účinného do 30. júna 2006, teda v čase, kedy bol žalobca vo výkone väzby. Takýto postup je súladný so všeobecne platným pravidlom, že právne vzťahy, ktoré vznikli za platnosti a účinnosti skoršieho právneho predpisu sa v čase platnosti a účinnosti neskoršieho právneho predpisu naďalej spravujú právnym predpisom, za účinnosti ktorého vznikli, ak neskorší právny predpis neustanovuje inak. Námietku týkajúcu sa znenia § 67 ods. 3 zákona č. 221/2006 Z. z. preto správny súd vyhodnotil ako nedôvodnú (Viď. najmä body 48. až 53. rozsudku správneho súdu č. 3); · s námietkou nedostatočného odôvodnenia výpočtu výšky trov za 1 deň výkonu väzby (t. j. 76 SK) sa správny súd vysporiadal najmä v bodoch 54. až 56. svojho rozsudku, pričom ju nakoniec taktiež vyhodnotil ako nedôvodnú; · správny súd vyhodnotil ako nedôvodnú aj námietku žalobcu, že prvostupňové rozhodnutie bolo vydané neoprávnenou osobou. Podľa správneho súdu nejde o rozhodnutie vydané neoprávnenou osobou, keď rozhodnutie podpíše osoba poverená na zastupovanie riaditeľa v čase jeho neprítomnosti (Viď. bod 57. rozsudku správneho súdu č. 3); · správny súd sa nestotožnil ani s námietkou premlčania, nakoľko pre prvostupňový orgán bol právne relevantný výrok uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4T 2/2005 právoplatného dňa 23. marca 2009. Podľa správneho súdu právna úprava trov výkonu väzby (zákon č. 156/1993 Z. z. respektíve zákon č. 211/2006 Z. z.) navyše nepoznala možnosť premlčania práva na rozhodnutie o výške trov výkonu väzby. Správny súd tiež dodal, že žalobca sa nemohol vznesením námietky premlčania zbaviť povinnosti uhradiť trovy z dôvodu, že uplynula lehota na rozhodnutie v zmysle § 54 v spojení s § 60b ods. 4 zákona č. 211/ 2006 Z. z. Premlčaním je podľa správneho súdu obmedzené právo vymáhať pohľadávky na základe vydaných rozhodnutí o trovách, nie právo vydať takéto rozhodnutie. Nemôže teda dôjsť k premlčaniu pohľadávky, ktorá ešte nevznikla. Správny súd tiež poukázal na skutočnosť, že lehoty určené osobitným predpisom na výkon rozhodnutia počas konania pred správnym súdom neplynú. K vydaniu prvostupňového rozhodnutia č. 1 došlo už 25. augusta 2009. Aj preto nemohlo podľa správneho súdu dôjsť k premlčaniu práva na úhradu trov výkonu väzby; · za irelevantnú považoval správny súd tiež námietku týkajúcu sa nesprávneho spôsobu opravy prvostupňového rozhodnutia, nakoľko zákon neustanovuje žiadnu osobitnú formu takejto opravy. Spôsob, akým to urobil prvostupňový orgán preto správny súd nevyhodnotil ako porušenie zákona (Viď. 58. až 59. rozsudku správneho súdu č. 3); · podľa správneho súdu je výpočet výšky trov spätý výhradne s počtom dní výkonu väzby, nie s kvalitou zabezpečených podmienok vo výkone väzby. Námietku žalobcu o nedostatočnom posúdení podmienok výkonu väzby a splnenia povinností štátu preto správny súd taktiež vyhodnotil ako irelevantnú. (Viď. bod 60. rozsudku správneho súdu č. 3).

11. Proti rozsudku správneho súdu č. 2 podal žalobca prostredníctvom svojho nového právneho zástupcu Mgr. Martina Gavuliaka kasačnú sťažnosť. Túto doručil správnemu súdu dňa 26. októbra 2020 a z dôvodu opatrnosti ju opätovne doručil aj dňa 05. novembra 2020. Dôvodom bola skutočnosť, že rozsudok správneho súdu č. 3 bol doručený najprv pôvodnej právnej zástupkyni žalobcu, u ktorej však došlo k pozastaveniu jej výkonu advokácie ku dňu

advokácie. S odkazom na ustanovenia § 49 a § 97 SSP žalobca poukazuje na existenciu odstrániteľnej prekážky konania, vzhľadom na ktorú nemohol súd vo veci konať a rozhodnúť; · rozhodnutie žalovaného je podľa žalobcu chybne právne odôvodnené, keďže zmena právneho zdôvodnenia rozhodnutia nemôže byť vykonaná opravou chyby v písaní tak, ako to urobil žalovaný vo výroku svojho rozhodnutia. Žalobca pritom odkázal aj na judikát R 45/2002, podľa ktorého oprava chyby alebo zrejmej nesprávnosti je prípustná len vtedy, ak sú takéto chyby zrejmé z kontextu predmetného rozhodnutia. Omyl v hodnotení skutkových okolností alebo právnom posúdení veci, hoci sa javí ako zrejmý, nemožno opraviť podľa § 47 ods. 6

Súčasne, to, že správny súd odôvodnil aplikáciu neúčinného predpisu len všeobecne platným pravidlom žalobca považuje sa arbitrárne a napáda preto nedostatočné odôvodnenie rozsudku a porušenie práva na spravodlivé súdne konanie. V tejto súvislosti odkázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 342/2010, uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 209/04 a nález Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 236/06-59 zo dňa 28. júna 2007; · správny súd nesprávne právne posúdil námietku premlčania, nakoľko správny súd na výpočet výšky trov aplikoval zákon č. 156/1993 Z. z. ale premlčanie posudzoval podľa zákona č. 221/ 2006 Z. z. Takúto argumentáciu správneho súdu považuje žalobca za rozpornú; · správny súd nezohľadnil skutočnosť, že o žalobcovej žiadosti o prepustenie z väzby bolo rozhodnuté oneskorene. Trovy za dni, kedy bol žalobca vo väzbe z dôvodu nečinnosti správneho orgánu, preto nemali byť uložené na ťarchu žalobcovi. Vzhľadom na uvedené žalobca navrhol, aby Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej

predmetnom konaní. Žalovaný nevidí dôvod, prečo by výkon funkcie prokuristu mal mať vplyv na samotný výkon advokácie, respektíve právneho zastupovania žalobcu v konaní, keďže Zákon o advokácii uvedený súbeh nevylučuje; · zmena výroku rozhodnutia, ktoré napádal žalobca je v poriadku aj z toho dôvodu, že pri aplikácii oboch zákonov je výsledná suma výšky trov výkonu väzby rovnaká. Žalovaný v súvislosti s uvedenou námietkou tiež argumentoval, že správnu žalobu možno doplniť o ďalší žalobný bod len v lehote ustanovenej na podanie žaloby; · námietku o rozporuplnosti rozsudku správneho súdu z dôvodu odkazu na ustanovenia zákona č. 156/1993 Z. z. aj ustanovenia zákona č. 221/2006 Z. z. považuje žalovaný za nedôvodnú, nakoľko ide buď len o súčasť popisu skutkových okolností (nie právne posúdenie) alebo o výpočet ustanovení, ktoré správny súd posudzoval vzhľadom na predmet súdneho prieskumu; · k námietke žalobcu, týkajúcej sa aplikácie všeobecne platného pravidla bez jeho podopretia zákonným znením alebo súdnymi rozhodnutiami, žalovaný doplnil rozhodnutia Najvyššieho

28. novembra 2019; · k námietke žalobcu, že správny orgán nezohľadnil skutočnosť, že o žalobcovej žiadosti na prepustenie z väzby bolo rozhodnuté oneskorene, žalovaný uviedol, že táto je irelevantná. Porušenie práv žalobcu pri rozhodovaní o väzbe nie je dôvodom, s ktorým by zákon spájal zánik povinnosti na náhradu trov výkonu väzby. Odkázal pritom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tos 28/2019 zo dňa 15. júla 2019.

Žalovaný ďalej odkázal na svoje predošlé vyjadrenia, ktorých sa pridržiava. Vyjadril tiež názor, že krajský súd sa riadne vysporiadal so všetkými skutočnosťami a vec správne právne posúdil. Žalovaný sa v plnom rozsahu stotožňuje so závermi správneho súdu, a preto navrhol, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť zamietol ako nedôvodnú.

Podľa § 441 SSP v kasačnej sťažnosti nemožno uplatňovať nové skutočnosti a dôkazy okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podanej kasačnej sťažnosti. Podľa § 27 ods. 1 zákona č. 156/1993 Z. z. ak bol obvinený právoplatným odsudzujúcim rozsudkom uznaný za vinného, je povinný nahradiť štátu trovy spojené s výkonom väzby. Podľa § 27 ods. 2 zákona č. 156/1993 Z. z. výška trov výkonu väzby za každý aj začatý deň podľa odseku 1 je jedna šesťdesiatina zo sumy podľa osobitného predpisu; suma sa zaokrúhľuje tak, že halierové sumy do 50 halierov vrátane sa zaokrúhľujú smerom nadol a halierové sumy nad 50 halierov smerom nahor. Podľa § 67 ods. 3 zákona č. 221/2006 Z. z. ak bol obvinený vzatý do väzby pred 1. júlom 2006 a väzba trvá aj po 1. júli 2006, úhrada trov výkonu väzby sa vypočíta oddelene; úhrada trov výkonu väzby do 1. júla 2006 sa vypočíta podľa doterajších predpisov a od 1. júla 2006 najviac za prvých 180 kalendárnych dní.

IV. II Posúdenie kasačných námietok

To, či žalobca bol alebo nebol právne zastúpený v deň doručenia rozsudku však nemá nijaký vplyv na právne posúdenie veci správnym súdom. A to najmä s ohľadom na tú skutočnosť, že žalobca bol riadne právne zastúpený pri všetkých úkonoch v konaní, ktoré vydaniu rozsudku správneho súdu č. 3 predchádzali, respektíve ho iniciovali. Kasačný

3. Kasačný súd tiež upozorňuje, že keď žalobca oznámil správnemu súdu absenciu právneho zastúpenia, správny súd akceptoval námietku nesprávneho doručenia rozsudku, počkal na ustanovenie nového právneho zástupcu a rozsudok správneho súdu č. 3 doručoval opätovne k rukám tohto nového právneho zástupcu. Až deň doručenia rozsudku správneho súdu č. 3 bol považovaný za rozhodujúci pre začiatok plynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti v zmysle § 443 ods. 1 SSP. Absencia riadneho právneho zastúpenia v momente doručovania rozsudku správneho súdu č. 3 teda nemala vplyv ani na zmeškanie či zachovanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že nedošlo k porušeniu žalobcovho práva na spravodlivý proces tým, že by mu bolo znemožnené uplatňovať jeho procesné práva v konaní. 19.

uplatňovania nových skutočností a dôkazov v kasačnom konaní, kasačný súd by konal nad rámec svojich oprávnení a teda v rozpore so zákonom, keby takúto novotu preskúmal. 20. Žalobca napáda tiež rozporujúce si odôvodnenie rozsudku z dôvodu, že správny súd uviedol za relevantné tak ustanovenie § 27 zákona č. 156/1993 Z. z. ako aj § 54 zákona č. 221/2006 Z. z. Túto námietku vyhodnotil kasačný súd ako irelevantnú.

z tohto výpočtu nevyplýva, že na ustálenie výšky trov za výkon väzby je nutné aplikovať obe ustanovenia. So samotným výpočtom výšky trov a aplikáciou predmetných ustanovení sa pritom správny súd riadne vysporiadal v bodoch 47. až 52. svojho rozsudku.

Zákaz retroaktívneho pôsobenia právnych predpisov možno za takéto pravidlo považovať a je potrebné ho rešpektovať. Aplikácia zákona č. 156/1993 Z. z. je pritom podľa kasačného súdu aj v súlade s § 67 ods. 3 zákona č. 221/2006 Z. z. Z tohto ustanovenia je zrejmé, že zákonodarca trvá na aplikácií tých právnych predpisov, ktoré sú aktuálne a účinné v čase výkonu väzby.

Námietku, že sa správny súd nevysporiadal s námietkou týkajúcou sa oneskoreného rozhodnutia o prepustení z väzby, kasačný súd vyhodnotil ako neopodstatnenú. Nedostatočné odôvodnenie v časti týkajúcej sa výpočtu trov konania za doby údajného oneskoreného rozhodnutia o žiadosti o prepustenie z väzby by nemalo vplyv na zákonnosť rozsudku správneho súdu č. 3. Posudzovanie oprávnenosti výšky vypočítaných trov za výkon väzby aj v prípade oneskoreného rozhodnutia o žiadosti o prepustenie z väzby nebolo ani nemohlo byť predmetom tohto konania a predmetom prieskumu ani prvostupňového orgánu ani žalovaného a nakoniec ani správneho súdu, nakoľko takéto oprávnenie im žiadny zákon neustanovuje. Orgány verejnej správy a súdy pre účely tohto konania nie sú oprávnené posudzovať, či k rozhodnutiu o žiadosti o prepustenie z výkonu väzby prišlo v zákonných termínoch.

neskorších predpisov. Vzhľadom na uvedené vyššie kasačný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. 23. Kasačný súd síce pripúšťa, že správny súd sa mohol konkrétnejšie vyjadriť aj k tejto námietke žalobcu, súčasne však zastáva názor, že nevyjadrenie sa ku všetkým námietkam a všetkým argumentom žalobcu samo o sebe automaticky nespôsobuje nezákonnosť rozhodnutia, pokiaľ tieto nie sú pre rozhodnutie správneho súdu zásadné.

IV. III Záverečné zhodnotenie

24. Kasačný súd s ohľadom na všetky uvedené skutočnosti nezistil dôvodnosť kasačnej sťažnosti, a preto podľa § 461 SSP rozhodol spôsobom, ktorý je uvedený vo výrokovej časti tohto rozsudku. 25. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 a § 168 druhej vety SSP spôsobom uvedeným vo výroku rozsudku. Kasačný súd žalobcovi náhradu trov konania nepriznal, nakoľko v kasačnom konaní nebol úspešný. Kasačný súd nepriznal trovy konania ani žalovanému. Ten bol síce v konaní úspešný, avšak má postavenie orgánu štátnej správy a kasačný súd nevzhliadol žiadne výnimočné dôvody, pre ktoré by mu mali byť trovy konania v zmysle § 168 druhej vety SSP priznané. 26. Toto rozhodnutie prijal kasačný súd jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave dňa 28. novembra 2022