1Sžk/34/2021

1. Napadnutým uznesením č. k. 14S/50/2020-58 zo dňa 30.10.2020 Krajský súd v Trnave odmietol správnu žalobu podľa § 28 Správneho súdneho poriadku (ďalej aj „SSP“). Dôvodom pre odmietnutie bolo zistenie, že žalobné body preukázateľne nesmerujú voči napadnutému rozhodnutiu žalovaného, ktorým bola povolená zmena právoplatného stavebného povolenia, spočívajúca výlučne iba v úprave termínu ukončenia stavby. V súvislosti s dôvodmi správnej žaloby, tak ako sú opísané v bodoch 6 až 11, uviedol, že ani jeden z uplatnených žalobných bodov nesmeruje proti dôvodu vydania prvostupňového rozhodnutia, t.j. proti zmene termínu dokončenia stavby. Z obsahu správnej žaloby mal správny súd preukázané, že žalobca namieta skutočnosti s napadnutým rozhodnutím nesúvisiace, jeho žaloba má „šablónovitý charakter“, ktorú skutočnosť mal správny súd preukázanú porovnaním obsahu iných správnych žalôb, ktorými žalobca opakovane namieta totožné skutočnosti, pokiaľ ide o argumentáciu z hľadiska porušenia hmotného práva a vo veľkom rozsahu aj pokiaľ ide o argumentáciu z hľadiska

Vychádzajúc z dôvodov vydania prvostupňového rozhodnutia a následne napadnutého rozhodnutia v spojení s uplatnenými žalobnými bodmi, ktoré preukázateľne nesmerujú voči povolenej zmene právoplatného stavebného povolenia spočívajúcej výlučne iba v úprave termínu dokončenia stavby, správny súd uzavrel, že žalobca prostredníctvom podanej správnej žaloby zneužil svoje právo na prístup k správnemu súdu, čo vedie k záveru o šikanóznom charaktere podanej správnej žaloby. V súvislosti s prijatým záverom správny súd dôvodil, že žalobca podal správnu žalobu bez vážnosti resp. dôležitosti žalobných bodov, ktorými by namietal konkrétne skutočnosti týkajúce sa samotného napadnutého rozhodnutia v spojení s prvostupňovým rozhodnutím, pokiaľ ide o dôvod ich vydania. Na dokreslenie správny súd poukazuje na konkrétnu všeobecnú argumentáciu žalobcu, ako napríklad, že : „.

jednotlivé zložky životného prostredia, ako aj zákonné normy, ktoré sa na ich ochranu využívajú a rozsah ním požadovanej aplikácie nielen v zisťovacom konaní, ale aj v nadväzujúcich povoľovacích konaniach“ (v danom konaní sa však už žiadne povoľovacie a zisťovacie konania neuskutočnili, vzhľadom na dôvod zmeny právoplatne povolenej stavby pred dokončením). 3.

4. Proti tomuto uzneseniu v zákonnej lehote podal kasačnú sťažnosť žalobca. Namietal, že by podaním správnej žaloby došlo z jeho strany k zneužívaniu práva. Neboli splnené kumulatívne definičné znaky zneužívania práva a to výkon práva bez racionálneho účelu a úmysel poškodiť ďalšiu stranu.

Z toho podľa žalobcu vyplýva, že zisťovacie konanie bolo začaté po právoplatnosti pôvodného stavebného povolenia, čím je pôvodné stavebné povolenie zaťažené vadou, ktorú chcel žalobca uplatniť v konaní o predĺžení účinnosti pôvodného stavebného povolenia.

Extenzívne a celoplošné využívanie verejného a subjektívneho práva na účasť v konaní, ktoré síce zaťaží správny orgán a oddiali vydanie právoplatného rozhodnutia, ale ktorého skutočným účelom je ochrana životného prostredia, nemožno klasifikovať ako zneužitie práva.

ich účasti. Namietal tiež, že v odôvodnení správny súd neuviedol, v čom spočíva výnimočnosť tejto žaloby ani jej šikanóznosť. Poukázal na to, že nemohol rozpor s verejným záujmom popísať bližšie, lebo by si tým prisvojil právomoc, ktorá mu podľa zákona neprináleží a to je vykladať obsah verejného záujmu v súdnom konaní. Žalobca pristúpil k šablónovitej štruktúre žaloby preto, lebo v prípadoch žalôb v oblasti životného prostredia dochádza pravidelne k systémovému zlyhávaniu administratívnych orgánov. Očakávajúc neprehľadnosť dokazovania chcel preukázať rozhodné skutočnosti na vytýčenom pojednávaní výsluchom svedkov a svoje žalobné body mal v úmysle preukázať aj vyjadrením žalovaného, replikou a duplikou a svedeckými výpoveďami na pojednávaní. Žiadal, aby súd napadnuté uznesenie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 5. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti nevyjadril.

7. Z administratívneho spisu kasačný súd zistil, že Mesto Skalica, ako príslušný špeciálny stavebný úrad postupom podľa ustanovení § 3a ods. 4 zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon) v znení neskorších zmien a doplnení, § 120 zákona č. 50/ 1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „stavebný úrad“ alebo „zákon č. 50/1976 Zb.“), § 68 ods. 2 stavebného zákona v spojení s vyhláškou č. 532/2002 Z. z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o všeobecných technických požiadavkách na výstavbu a na stavby užívané osobami s obmedzenou schopnosťou pohybu a orientácie a podľa § 11 vyhlášky č. 453/2000 Z. z., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia stavebného zákona rozhodnutím číslo : SÚ-2019/2834 zo dňa 08.11.2019 (ďalej aj ako „prvostupňové rozhodnutie“) povolilo zmenu nedokončenej dopravnej stavby „Bytové domy „G. C.“ na Č. A. E. D. - bytový dom X, komunikácie a spevnené plochy“ umiestnenej na pozemkoch parcela č. XXX/XX, XXX/XX S. XXX/

len ako „správny poriadok“) odvolanie účastníka konania (žalobcu) zamietol a prvostupňové rozhodnutie mesta Skalica potvrdil. 9. Zo súdneho spisu kasačný súd zistil, že žalobca v podanej správnej žalobe s odkazom na konkrétne články Ústavy Slovenskej republiky (konkrétne čl. 7 ods. 2, čl. 44 ods. 1 a 2, čl. 45, čl. 48 ods. 2, čl. 51 ods. 1 a čl. 152 ods. 4) a Charty základných práv Európskej únie (konkrétne čl. 37 a čl. 41 ods. 1 a 2) poukazoval na to, že mu vždy ide o úplné, presné a správne informácie o životnom prostredí, príčinách stavu a následkoch, ktoré konkrétny projekt na životné prostredie bude mať. Poukázal na to, že pri tom vychádza z článku 4 Aarhurského dohovoru, ktorý hovorí o tom, ako sa v Európskej únii možno domáhať práva na informácie o životnom prostredí s tým, že má záujem ovplyvniť výsledok povoľovania a to najmä určením zásad, ktoré by bol stavebník povinný dodržať. 10. Ďalej žalobca tvrdil, že v odvolaní zadefinoval svoje enviromentálne záujmy a naznačil,

ich nápravy, pričom je nevyhnutné individuálne zohľadniť návrhy a pripomienky účastníkov konania. 12. Žalobca súčasne s odkazom na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky namietal, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí nesplnil kvalitatívne a zákonné náležitosti na formu a obsahu odôvodnenia rozhodnutia. Rovnako namietal, že postupom prvostupňového správneho orgánu mu bolo upreté právo na vyjadrenie sa k podkladom rozhodnutia a na navrhnutie ďalších dôkazov podľa § 33 ods. 2 správneho poriadku.

Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo. Podľa článku 152 ods. 4 Ústavy SR výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou. Podľa článku 46 ods. 2 Ústavy SR kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Podľa § 2 ods. 2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej

konaní vo veciach životného prostredia, je oprávnená podať správnu žalobu podľa § 6 ods. 2 písm. a). Podľa § 178 ods. 3 SSP zainteresovaná verejnosť je oprávnená podať správnu žalobu proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy, ak tvrdí, že tým bol porušený verejný záujem v oblasti životného prostredia.

15. Právo na prístup k súdu však neplatí absolútne, môže byť teda za účelom zabezpečenia efektívneho výkonu spravodlivosti obmedzené. Povahu obmedzenia, a teda výnimky zo všeobecnej aplikácie článku 46 Ústavy Slovenskej republiky, predstavuje aj výnimočné neposkytnutie ochrany právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby zo strany súdu, za predpokladu, že nimi podaný návrh sleduje zjavné zneužitie práva.

Zákaz zneužitia práva je súčasťou princípu právneho štátu. 17. V Správnom súdnom poriadku je toto všeobecné východisko (princíp) zakotvené v § 5 ods. 12, ktorý je následne v ďalších ustanoveniach Správneho súdneho poriadku bližšie špecifikovaný a rozvinutý. V tomto smere je kľúčovým ustanovenie § 28 SSP v zmysle ktorého neposkytnutie ochrany právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby zo strany súdu bude spočívať v odmietnutí správnej žaloby z dôvodu, že táto má buď zjavne šikanózny charakter, alebo sa ňou sleduje zneužitie práva, alebo jeho bezúspešné uplatňovanie. Pri zneužití práva ide zväčša o správanie, ktoré sa izolovane javí

Ak došlo k zneužitiu práv, nebude konaniu zneužívajúcemu právo môcť byť poskytnutá tá právna ochrana, ktorá je bežne právnym poriadkom zaručená správaniu čestnému (v prejednávanom prípade právo nezneužívajúcemu).

19. Správny súdny poriadok v § 5 ods. 12 zakotvuje základný princíp zákazu zjavného zneužitia práva. Právny princíp vyjadrený v tomto ustanovení je potrebné ponímať ako zjavnú šikanu zo strany účastníka konania (žalobcu), konkrétne so špecifikami na prístup k správnemu

20. Podľa rozsudku Najvyššieho správneho súdu ČR sp. zn. 1 As 27/2011 ,,Celý právní řád je ovládán ústavním principem obecné svobody jednání jednotlivce; každý může činit vše, co není zákonem zakázáno (čl. 2 odst. 3 Listiny základních práv a svobod).

Jednání směřující ke zneužití práva musí být dostatečně prokázáno. V takovém případě pak rozhodující subjekt nemusí poskytnout právnímu jednání účastníka řízení ochranu - nepřizná mu účinky. Z ustálené judikatury dále vyplývá, že zneužít lze i práv procesních (srov. usnesení Nejvyššího soudu ze dne 15. 7. 2008, sp. zn. 29 Nd 201/2008, č. 2/2009 Sb. NS, usnesení rozšířeného senátu NSS ze dne 27. 5. 2010, čj. 1 As 70/2008-74, č. 2099/2010 Sb. NSS, nebo nález Ústavního soudu ze dne 25. 9. 1996, sp. zn. III. ÚS 83/96, N 87/6 SbNU 123, č. 293/1996 Sb.).“

22. V danom prípade správny súd založil svoje rozhodnutie na zjavne šikanóznom charaktere žaloby vo vzťahu k súdu, a nie na zjavnom zneužití práva na podanie žaloby za účelom úmyselného poškodenia druhého účastníka. 23. Podstata šikanózneho charakteru správnej žaloby spočíva v tom, že osoba vykonáva svoje verejné subjektívne právo nad rámec jeho obsahu. Zámer osoby podávajúcej takúto žalobu sa prejavuje nepriamo v zjavne excesívnom alebo v abnormálnom použití platnej právnej úpravy. Najčastejšie sa s touto formou zneužívania možno stretnúť pri podávaní správnych žalôb bez akéhokoľvek vecného rámca a relevancie ku konkrétne prejednávanej veci.

24. V tejto súvislosti je tiež možné poukázať na rozsudok zo dňa 30. 12. 2010, sp. zn. -4 As 38/2010 43 <https://www.beck-online.cz/bo/document- view.seam?documentId=njptembrgbptix3bonptgoc7gqzq>, v ktorom Najvyšší správny súd ČR poukázal na model fungovania sťažovateľa (občianskeho združenia), založený na opakovanom podávaní žiadostí o oslobodenie od súdnych poplatkov. Ak neexistujú pre také konanie legitímne dôvody, je ho treba považovať za zneužitie práva zakotveného v § 36 <https://www.beck-online.cz/bo/document- view.seam?documentId=onrf6mrqgazf6mjvgaxhazrtgy> ods. 3 s. ř. s.

Kasačný súd predovšetkým uvádza, že všeobecne zakotvený princíp zákazu zneužívania práva stanovený v § 5 ods. 12 a § 28 SSP sa vzťahuje na každé súdne konanie bez ohľadu na to, aký je predmet súdneho prieskumu, teda pred správnym súdom. Zákaz zneužitia práva je teda potrebné uplatňovať aj v oblasti preskúmania rozhodnutia správneho orgánu v správnom konaní, v ktorom zainteresovaná verejnosť uplatňovala práva pri ochrane verejných záujmov v oblasti životného prostredia. Aarhuský dohovor (čl. 9 ods. 3, 4) ani smernica 2011/92/ EÚ o posudzovaní vplyvov určitých verejných a súkromných projektov na životné prostredie (EIA) tento materiálny korektív formálneho ponímania práva nevylučujú, rovnako ako ani vnútroštátna právna úprava jednotlivých oblastí verejnej správy. Uvedené vyplýva napr. aj judikatúry NSS ČR. Napr. rozsudok sp. zn. 9 As 156/2012 poukazuje na možnosť zneužitia práva v oblasti životného prostredia už v správnom konaní, keď bez vecných dôvodov subjekt (občianske združenie) konanie predlžuje, fakticky s cieľom zabrániť realizácii zámeru podľa osobitného zákona.

26. Kasačný súd konštatuje, že z jeho úradnej činnosti je mu známe, že na najvyššom správnom súde sa ku dňu 07.03.2022 vedie 44 vecí sťažovateľa, pričom v žiadnej veci na krajskom súde nebol ako žalobca úspešný. Správne žaloby, ktoré boli na krajských súdoch meritórne posúdené, boli všetky zamietnuté (16 vecí), z toho v 13 veciach krajské súdy konštatovali nekonkrétne, všeobecne formulované námietky, žalobca produkoval jeho názory na právnu úpravu a spôsob aplikácie, konštatoval všeobecne nezákonnosť a iné nekonkrétne žalobné námietky, z formulácie ktorých nebolo zrejmé, o aké konkrétne pochybenia malo ísť a s akým následkom pre zákonnosť napadnutých rozhodnutí. Najmenej v 9 veciach bolo žalobné námietky formulované obdobne. Podľa § 28 SSP ako šikanózne žaloby bolo odmietnutých 6

28. Najvyšší správny súd po riadnom preskúmaní veci dospel k záveru, že krajský súd správne vyhodnotil všetky skutočnosti a okolnosti danej veci vyúsťujúce do záveru o šikanóznom charaktere žaloby. Šikanóznosť žaloby je primárne zrejmá z jej obsahu, ktorý bezprostredne nereaguje na preskúmavané rozhodnutie. Žiadna z námietok žalobcu obsiahnutých v podanej žalobe ani v odvolaní voči prvostupňovému rozhodnutiu, nekorešpondovala s vecnou stránkou preskúmavaného prvostupňového rozhodnutia spočívajúcou výlučne v úprave termínu dokončenia stavby v povolení zmeny stavebného povolenia. Z podaného odvolania voči prvostupňovému rozhodnutiu je zrejmé, že námietky žalobcu nesmerovali k povolenej zmene stavebného povolenia, ale k pôvodnému stavebného povoleniu. Rovnako námietky prednesené žalobcom v správnej žalobe boli tak široko koncipované a bez relevantného vzťahu k prejednávanej veci a jej osobitostiam, že ich v takomto znení možno aplikovať na aj na inú prejednávanú vec. Obdobne to platí vo vzťahu k námietke týkajúcej sa nepreskúmateľnosti správneho rozhodnutia pre nedostatok dôvodov a pre nezrozumiteľnosť. Žalobca síce v

29. V tejto súvislosti najvyšší správny súd zdôrazňuje, že cieľom žaloby podanej podľa § 178 ods. 3 SSP zainteresovanou verejnosťou je ochrana verejného záujmu v oblasti životného prostredia. Žalobca vystupujúci v pozícií zainteresovanej verejnosti je podľa jeho stanov organizáciou, cieľom ktorej je tvorba a ochrana životného prostredia.

alebo súkromných. V tejto súvislosti súd poukazuje na rozsudok NSS ČR sp. zn. 7 As 2/ 2011, podľa ktorého ,,Smyslem a účelem jejich účasti ve stavebních řízeních není blokace, zdržování a protahování realizace stavebního záměru procesními obstrukcemi, nýbrž to, aby kvalifikovaně, t.j. odbornými argumenty z oblasti ochrany životního prostředí, urbanismu apod., hájila dotčené (veřejné) zájmy ochrany přírody a krajiny v konkurenci jiných veřejných zájmů a zájmů soukromých. Tuto roli má plnit i stěžovatel v případě svého účastenství ve stavebním řízení.“ V tomto rozsudku Najvyšší správny súd ČR o environmentálnych občianskych združeniach súčasne hovorí ako o „advokátoch“ verejného záujmu na ochrane životného prostredia, resp. na ochrane prírody a krajiny.

31. Inak povedané, verejný záujem na ochrane životného prostredia nereprezentujú len príslušné orgány štátnej správy z titulu svojej pôsobnosti, ale tiež verejnosť, najmä práve environmentálne organizácie. Tomuto postaveniu environmentálnych organizácií primárne musí zodpovedať aj reálna snaha o ochranu životného prostredia, prejavujúca sa konkrétne aj v podávaní relevantných vecne súvisiacich podaní v priebehu konania (správneho, súdneho). V predmetnej veci žalobné námietky vyvolávajú pochybnosti o reálnom záujme žalobcu na ochrane životného prostredia. Na to, aby účinne hájil verejný záujem v oblasti životného prostredia, je nevyhnutné, aby už v správnom konaní námietky formuloval práve vo vzťahu k predmetu konania a navrhoval konkrétne požiadavky, ktoré budú spôsobilé zmierňovať alebo eliminovať vplyvy povoľovanej činnosti na životné prostredie, avšak relevantné práve vo vzťahu ku konkrétnemu druhu povoľovanej činnosti.

je viazaný skutkovým a právnym stavom v čase právoplatnosti preskúmavaného rozhodnutia. Ozajstný záujem žalobcu na ochrane verejného záujmu v oblasti životného prostredia nie je takýmto formálnym prístupom žalobcu naplnený. 33. Okrem toho je potrebné prihliadnuť na to, že sťažovateľ iniciuje veľké množstvo súdnych sporov, v ktorých vystupuje ako zainteresovaná verejnosť, pričom podáva správne žaloby, v ktorých opakovane namieta totožné alebo obdobné skutočnosti, pokiaľ ide o argumentáciu z hľadiska porušenia hmotného práva a vo veľkom rozsahu aj pokiaľ ide o argumentáciu z hľadiska porušenia procesného práva (citácia tých istých ustanovení Správneho poriadku a konkrétnych rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky), bez vysvetlenia ich dopadu na preskúmavané rozhodnutie. Tieto žaloby podáva naprieč všetkými správnymi súdmi v

34. Kasačný súd sa nestotožnil so sťažnostnou námietkou, že na konštatovanie zneužitia práva musia byť preukázané kumulatívne dva definičné znaky a to výkon práva bez racionálneho účelu a úmysel poškodiť ďalšiu stranu. Pokiaľ sa jedná o šikanózny charakter žaloby, vtedy postačí zneužitie práva na prístup súdu vo vzťahu k súdu a nie je potrebné žalobu podať s úmyslom poškodiť tretiu osobu. Sťažnostné námietky k úmyslu spôsobiť druhému škodu sú preto bezpredmetné.

36. Pokiaľ žalobca namietal, že pokiaľ mal súd pochybnosti, ako mohol byť ohrozený verejný záujem v oblasti životného prostredia, mal vyzvať žalobcu na odstránenie vady žaloby podľa § 59 SSP, kasačný súd konštatuje, že v bode 26 správny súd uviedol, že: Na mieste je preto otázka, akou konkrétnou skutočnosťou mohol byť vydanými rozhodnutiami ohrozený verejný záujem v oblasti životného prostredia, ktorý má chrániť žalobca (§ 5 ods. 3 SSP). Ide o tzv. rečnícku otázku. Správny súd odmietol žalobu s odôvodnením, že ide o šikanóznu žalobu, a nie z dôvodu nejasností v náležitostiach žaloby, ktoré by bolo potrebné opraviť postupom podľa § 59 ods. 1 SSP. V tomto štádiu konania nebol ani dôvod na konanie s ďalšími účastníkmi konania, ktorí boli účastníkmi administratívneho konania (a ktorých ako ďalších účastníkov mal povinnosť v žalobe označiť už žalobca, čo neučinil), keďže došlo k odmietnutiu žaloby v počiatočnom štádiu súdneho konania bez meritórneho prejednania veci.

Kasačný súd taktiež poukazuje na časť F. bod 9 kasačnej sťažnosti, v ktorom žalobca uviedol, že v územnom konaní žiadal do jeho podmienok zapracovať podmienky vyplývajúce zo zisťovacieho konania, nakoľko pôvodné územné rozhodnutie ich neobsahovalo.

39. Z vyššie uvedených dôvodov najvyšší správny súd vyhodnotil uznesenie krajského súdu ako vecne správne, preto kasačnú sťažnosť žalobcu ako nedôvodnú postupom podľa § 461 SSP zamietol. 40. O náhrade trov kasačného konania rozhodol najvyšší správny súd tak, že žalobca, ktorý v tomto konaní úspech nemal, inemá právo na ich náhradu (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP a contrario) a žalovanému ich nepriznal, lebo nebola splnená podmienka výnimočnosti na jeho strane (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 168 veta druhá SSP).

V Bratislave dňa 30. marca 2022