1Sžk/35/2021

1. Správnou žalobou doručenou Krajskému súdu v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“ alebo „správny súd“) dňa 04.10.2018, datovanou dňom 02.10.2018 a podanou na poštovú prepravu dňa 03.10.2018, sa žalobkyňa domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 41658/2018/42/OK/S zo dňa 08.08.2018 (ďalej aj „druhostupňové rozhodnutie“). Druhostupňovým rozhodnutím minister žalovaného Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky na základe návrhu osobitnej rozkladovej komisie zamietol rozklad žalobkyne proti rozhodnutiu žalovaného č. 41658/2018/42/534 zo dňa 02.07.2018 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“) a potvrdil prvostupňové rozhodnutie, ktorým bol žalobkyni priznaný príplatok za výkon funkcie sudcu od 01.06.2018 podľa § 95 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o sudcoch“).

3. K otázke dodržania zákonnej lehoty žalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol, že lehota na podanie správnej žaloby žalobkyni uplynula dňa 21.09.2018. Argumentoval tým, že druhostupňové rozhodnutie bolo žalobkyni doručované spôsobom do vlastných rúk s opakovaným doručovaním, teda v súlade s § 24 ods. 1 Správneho poriadku. Zásielka bola neúspešne doručovaná dňa 16.08.2018 a 17.08.2018, pričom dňa 17.08.2018 bola zásielka uložená na pošte (v súlade s § 24 ods. 2 Správneho poriadku). Ďalej z originálu doručenky pripojenej k rozhodnutiu žalovaného zo dňa 08.08.2018 vyplýva prevzatie zásielky, a to dňa 22.08.2018 splnomocnencom. Žalovaný nevedel akým iným „právne účinným“ spôsobom mal žalobkyni druhostupňové rozhodnutie doručovať. Z tohto dôvodu zastával názor, že žalobkyni bolo druhostupňové rozhodnutie doručené dňa 22.08.2018. Argumentoval aj tým, že žalobkyňa preukázateľne napadnutým druhostupňovým rozhodnutím disponuje, keďže ho napadla správnou žalobou.

Zároveň rozhodol, že žalovanému sa právo na náhradu trov konania nepriznáva. 5. Správny súd prijal záver, že druhostupňové rozhodnutie žalovaného nebolo žalobkyni riadne doručené, a teda jej ešte nezačala plynúť 30 dňová lehota na podanie žaloby na správny

Na podporu prijatého záveru o neúčinnom doručení druhostupňového rozhodnutia žalobkyni poukázal i na nezhodu podpisu žalobkyne na doručenke, kedy mala písomnosť prevziať dňa 22.08.2018, a na žalobe zo dňa 02.10.2018.

7. Proti uzneseniu krajského súdu podal žalovaný (ďalej aj „sťažovateľ“) v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť, z dôvodov podľa § 440 ods. 1 písm. f) SSP (krajský súd nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces), g) SSP (krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci) a j) SSP (podanie bolo nezákonne odmietnuté). Žiadal, aby Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej aj „Najvyšší správny súd SR“ alebo „kasačný súd“) napadnuté uznesenie zrušil a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie. 8. Úvodom kasačnej sťažnosti sťažovateľ poukázal na to, že správny súd nesprávne a v rozpore so zákonom konštatoval neúčinnosť doručenia druhostupňového rozhodnutia žalovaným, implicitne uložil povinnosť žalovanému opakovane doručovať žalobou napadnuté rozhodnutie a na úkor žalovaného nesankcionoval žalobkyňu za preukázateľne oneskorené podanie žaloby, čím vyvolal situáciu, v dôsledku ktorej umožnil žalobkyni opakovane (včas)

Poukazujúc na dôvodovú správu k tejto novele podľa žalovaného došlo najneskôr od 01.01.2004 (účinnosťou zákona č. 527/2003 Z. z.) k výslovnému zakotveniu možnosti preberania zásielok určených do vlastných rúk splnomocnenom v súlade s pravidlami pre poštové doručovanie.

10. Záver správneho súdu o neúčinnom doručení druhostupňového rozhodnutia považoval sťažovateľ za skutkovo aj právne nesprávny. Mal za to, že vyriešenie otázky doručenia len porovnaním podpisu žalobkyne na žalobe a podpisu na doručenke je s ohľadom na znenie § 24 ods. 1 Správneho poriadku, osobitne za existencie výslovnej poznámky k podpisu na doručenke (splnomocnenec), nepostačujúce. Uvedená nesprávna/nedostatočná aplikácia § 24 ods. 1 Správneho poriadku resp. neaplikácia tohto ustanovenia tak mala za následok vydanie napadnutého uznesenia, s ktorým sťažovateľ nesúhlasil. Primárne namietal nezákonné odmietnutie podania, avšak pre prípad, že tento kasačný dôvod môže využiť len žalobca, namietal aj nesprávne právne posúdenie veci krajským súdom a porušenie jeho procesných

splnomocnencom. Podľa názoru sťažovateľa je zrejmé, že postupom krajského súdu bol porušený tak princíp rovnosti účastníkov konania, rovnosti zbraní ako aj kontradiktórnosti konania a zároveň napadnuté uznesenie je nedostatočne odôvodnené, teda došlo k porušeniu

12. Podaním zo dňa 26.03.2021 sťažovateľ doplnil dôkaz ku kasačnej sťažnosti, v zmysle ktorého v čase doručovania druhostupňového rozhodnutia (22.08.2018) existovalo platné splnomocnenie na preberanie zásielok adresovaných žalobkyni a určených do vlastných rúk, pričom v zmysle vyjadrenia Slovenskej pošty, a.s., zásielka obsahujúca druhostupňové rozhodnutie žalovaného bola prevzatá práve touto žalobkyňou splnomocnenou osobou. 13. Žalobkyňa sa ku kasačnej sťažnosti sťažovateľa nevyjadrila.

14. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky začal vykonávať svoju činnosť odo dňa 01.08.2021 (§ 101e ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Výkon súdnictva prešiel z Najvyššieho súdu SR na Najvyšší správny súd SR odo dňa 01.08.2021 vo všetkých veciach, v ktorých je od 01.08.2021 daná právomoc Najvyššieho správneho súdu SR (čl. 154g ods. 4 a 6 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

15. Najvyšší správny súd SR, ako súd kasačný podľa § 21 písm. a) SSP v spojení s § 438 ods. 2 SSP, prejednal vec bez nariadenia pojednávania postupom podľa § 455 SSP a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť bola podaná neoprávnenou osobou.

18. Podľa § 459 SSP: „Kasačný súd uznesením odmietne kasačnú sťažnosť ako neprípustnú, ak: a) bola podaná oneskorene, b) bola podaná neoprávnenou osobou, c) smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému kasačná sťažnosť nie je prípustná, d) neboli splnené podmienky podľa § 449, e) nemá náležitosti ustanovené týmto zákonom, bol dodržaný postup podľa § 450 ods. 1 a a nejde o prípady podľa § 449 ods. 2 písm. b) a c).“

Rozhodujúcim kritériom v tomto smere bude znenie výroku rozhodnutia krajského súdu, pretože namietanie len proti jeho dôvodom v rámci kasačnej sťažnosti je neprípustné. Ak správny súd žalobe žalobcu vyhovel, znamená to, že žalobca bol v konaní pred krajským súdom úspešný, pretože rozhodnutie znie v jeho prospech a vtedy absentuje u žalobcu v pozícii kasačného sťažovateľa sťažnostná legitimácia.“ (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Asan/13/2017 zo dňa 11.09.2018 publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 1/2020 pod poradovým číslom 2/2020). Sťažnostnú legitimáciu, t. j. subjekty, ktoré sú oprávnené na podanie kasačnej sťažnosti, vymedzuje ustanovenie § 442 SSP.

22. Krajský súd napadnutým uznesením podľa § 98 ods. 1 písm. c) SSP odmietol žalobu žalobkyne ako predčasne podanú s tým, že lehota na jej podanie v čase rozhodovania správneho súdu ešte nezačala plynúť. Žalobným návrhom sa žalobkyňa domáhala zrušenia druhostupňového ako aj prvostupňového rozhodnutia a vrátenia veci žalovanému na ďalšie

23. Kasačný súd považuje za potrebné poukázať na znenie čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava"), podľa ktorého „štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.“ Ústavný súd SR v uznesení sp. zn. I. ÚS 3/98 zo dňa 5.02.1998, k interpretácii čl. 2 ods. 2 ústavy uviedol: „Článok 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky určuje miesto a postavenie štátnej moci predstavovanej štátnymi orgánmi vo vzťahu k právu tak, že stanovuje ich podriadenosť ústave a zákonom. V uvedenom smere čl. 2 ods. 2 ústavy upravuje princíp právneho štátu, t. j. vládu práva.

V dôsledku uvedeného preto štátnym orgánom Slovenskej republiky zákony upravujúce ich postavenie a právomoci neumožňujú, aby samostatne rozhodovali o konaní nad rámec zákona, t. j. mimo rozsah zákonom ustanovených právomocí. Zákonom ustanovený rozsah právomoci jednotlivých orgánov štátu je stabilný a k jeho zmene môže dôjsť len v dôsledku neskoršej a obsahovo odlišnej zákonnej úpravy. Ten orgán štátu, ktorého postavenie a právomoci zákon upravuje, nie je preto oprávnený z vlastného rozhodnutia a podľa vlastnej úvahy konať nad rozsah svojich zákonných právomocí, keďže takéto konanie príslušný právny predpis neupravuje.“

Nakoľko kasačný súd musí rešpektovať medze právomoci vymedzenej zákonom, inak by rozhodol ultra vires, a teda mimo rámca zverených právomocí, nemohol kasačnú sťažnosť sťažovateľa vecne prejednať. Podanú kasačnú sťažnosť žalovaného vyhodnotil ako kasačnú sťažnosť podanú neoprávnenou osobou a v zmysle § 459 písm. b) SSP ju ako neprípustnú odmietol.

súdu je nutné upriamiť pozornosť na neprípustnosť kasačnej sťažnosti titulom § 439 ods. 3 písm. c) SSP. 26. Kasačný súd ako obiter dictum tiež uvádza, že vníma, že napadnuté uznesenie krajského súdu prinieslo istý procesný paradox. Na jednej strane sťažovateľ nebol dotknutý výrokom rozhodnutia (keďže žaloba bola odmietnutá), avšak v odôvodnení mu krajský súd uložil povinnosť opakovane doručiť rozhodnutie žalobkyni, čo má závažné procesné dôsledky - vedie k opätovnému „otvoreniu“ konania a poskytne žalobkyni právnu možnosť podať správnu žalobu opätovne. V tejto súvislosti však kasačný súd poukazuje aj na to, že takýto dôvod napadnutého uznesenia spočívajúci vo formulácii „úlohy“ žalovanému vykonať opakované doručenie nemožno považovať za odôvodnenie, na ktorom spočíva samotný výrok napadnutého uznesenia - odmietnutie žaloby. Neposkytuje vysvetlenie, aké úvahy krajský súd viedli k prijatiu záveru o odmietnutí žaloby; naopak, svojím obsahom ide nad rámec odôvodnenia výroku napadnutého uznesenia. Štandardne a logicky správny súd vyslovuje pre

však medzi výrokom napadnutého uznesenia (odmietnutím žaloby) a odôvodnením (uložením povinnosti žalovanému vykonať opätovné doručenie) nie je takáto spojitosť prítomná, naopak absentuje medzi nimi logická väzba, kedy sťažovateľ proti výroku napadnutého uznesenia nie je oprávnený podať kasačnú sťažnosť a proti odôvodneniu je kasačná sťažnosť neprípustná. Tieto skutočnosti vedú kasačný súd k logickému záveru o absencii kasačnej právnej záväznosti a vynútiteľnosti takto formulovanej „úlohy“ obsiahnutej v odôvodnení uznesenia krajského

Podľa právnej vedy viazanosť právnym názorom správneho súdu sa v zmysle § 5 ods. 10 SSP logicky prejavuje v prípadoch, keď bola žaloba úspešná a s kasačným alebo iným rozhodnutím správneho súdu je spojený ďalší postup orgánu verejnej správy (Baricová, J., Fečík, M., Števček, M. Filová, A. a kol.: Správny súdny poriadok. Komentár. Bratislava, C.H_Beck, 2018, komentár k § 5 ods. 10 SSP). Tomu zodpovedá aj znenie § 191 ods. 6 (veta prvá) SSP, podľa ktorého „Právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný.“ Aj v zmysle rozsudku Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5Sžo/25/2013 z 30. apríla 2014: „Viazanosť správneho orgánu právnym názorom súdu je právna i skutková a vzťahuje sa na postup správneho orgánu v novom konaní, na výrok aj na odôvodnenie nového rozhodnutia.“ Obdobne i vynútiteľnosť právneho názoru spočívajúca v práve správneho súdu uložiť správnemu orgánu pokutu za jeho nerešpektovanie predpokladá,

V uvedenom prípade však krajský súd výrokom nezrušil rozhodnutie žalovaného a vec mu nevrátil na ďalšie konanie, ani žalobu neprejednal ako žalobu opomenutého účastníka a neuložil mu povinnosť vykonať doručenie rozhodnutia vo výroku rozhodnutia (v prejednávanej veci krajský súd nijakú lehotu na doručenie administratívnemu orgánu ani len neuložil). Uloženie povinnosti správnemu orgánu opakovane doručiť administratívne rozhodnutie žalobkyni v odôvodnení uznesenia krajského súdu, ktorým sa žaloba odmieta, preto nemožno v tejto špecifickej procesnej situácii logicky považovať za právny názor, ktorému svedčí vlastnosť právnej záväznosti a vynútiteľnosti pre správny orgán v zmysle § 5 ods. 10 SSP, § 80 ods. 1 SSP a § 191 ods. 6 (veta prvá) SSP, pretože takýto právny názor je správnym súdom potrebné ukladať v spojitosti s výrokom súdneho rozhodnutia.

Konanie nad rozsah zverených právomocí je konaním ultra vires a dôvodom na uplatnenie nástrojov súdnej ochrany. Za danej procesnej situácie nemohol pristúpiť k vecnému preskúmaniu veci a nemohol tak „zhojiť“ prípadné vady nezákonnosti napadnutého uznesenia krajského súdu v intenciách sťažnostného návrhu sťažovateľa. Kasačnému súdu tak vzhľadom na nastolenú procesnú situáciu nebola daná možnosť vo veci samej autoritatívne rozhodnúť a kasačnú sťažnosť odmietol s poukazom na § 459 písm. b) SSP ako podanú neoprávnenou osobou v zmysle § 442 ods. 1 SSP:

30. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.