1Sžk/38/2021

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedu senátu prof. JUDr. PhDr. Petra Potáscha, PhD. a členiek senátu JUDr. Moniky Valašikovej, PhD. a JUDr. Anity Filovej, v právnej veci žalobkyne (sťažovateľky): M. W., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom: G. XX, XXX XX J., právne zastúpená: JUDr. Michal Vlkolinský, advokát so sídlom Námestie SNP 87/8, 960 01 Zvolen, proti žalovanému: Mesto Zvolen, Matričný úrad, so sídlom Námestie slobody 22, 960 01 Zvolen, o preskúmanie zákonnosti opatrenia/rozhodnutia žalovaného č. 57018/2019/V zo dňa 6. augusta 2019, konajúc o kasačnej sťažnosti žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 24S/227/2019-60 zo dňa 7. októbra 2020 v spojení s opravným uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 24S/227/2019-86 zo dňa 14. apríla 2021, takto

rozhodol:

Rozsudok

Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 24S/227/2019-60 zo dňa 7. októbra 2020 v spojení s opravným uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 24S/227/ 2019-86 zo dňa 14. apríla 2021 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie.

Odôvodnenie

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky úvodom tohto rozsudku konštatuje, že sťažovateľku bude v tomto písomnom vyhotovení rozsudku označovať v gramatickom tvare ženského rodu, a to tak, aby toto označenie korešpondovalo s jazykovým tvarom použitým samotnou sťažovateľkou v jej podaniach založených v súdnom spise.

1. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej ako „krajský súd“ alebo „správny súd“) rozsudkom č.k. 24S/227/2019-60 zo dňa 7. októbra 2020 (ďalej ako „napadnutý rozsudok“) v spojení s opravným uznesením č.k. 24S/227/2019-86 zo dňa 14. apríla 2021 rozhodol o zamietnutí žaloby žalobkyne a zároveň rozhodol, že žalobkyni náhradu trov konania nepriznal. 2. Žalobkyňa sa podanou žalobou (v znení opravenom na základe výzvy krajského súdu) domáhala preskúmania postupu žalovaného (Mesto Zvolen, Matričný úrad, Námestie slobody 22, Zvolen), resp. jeho rozhodnutia/opatrenia - č.: matr. 57018/2019/V zo dňa 06.08.2019, ktorým tento odmietol zapísať zmenu mena, rodného čísla a pohlavia žalobkyne do matriky. Mala za to, že postup žalovaného, ktorý ňou požadované zmeny nevykonal, je v rozpore s právnou úpravou Európskej únie, ktorá je pre Slovenskú republiku ako členský štát záväzná a nadradená vnútroštátnej právnej úprave.

Osobitne poukázala na to, že tieto dokumenty sa zaoberajú aj otázkou uznania zmeny rodu bez toho, aby boli trans osoby vystavené v oblasti zdravotníctva nedôvodným požiadavkám. Následne akcentovala, že formulovanie obdobných pravidiel sa opakovalo aj v roku 2013 a 2015.

(1992), resp. Sheffield a Horsham proti Veľkej Británii. Uviedla, že podľa ESĽP rodová identita, ako aj sexuálna orientácia sú súčasťou sféry súkromného života, a preto by štát nemal do nej zasahovať. Pozornosť súdu upriamila aj na rozhodnutia ESĽP vo veciach Y. Y. proti Turecku, Van Kück proti Nemecku a Garcon a Nicot proti Francúzsku, podľa ktorých je porušením čl. 8 Dohovoru podmieňovanie uznania rodovej identity transrodových osôb medicínskym zákrokom alebo sterilizáciou, ktoré si dané osoby neprajú podstúpiť. 5. Žalobkyňa argumentovala tiež tým, že v rámci vnútroštátnej úpravy bol zákaz diskriminácie upravený najprv v Čl. 3 Listiny základných práv a slobôd a potom v Čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, pričom rodová identita spadá pod pojem „iné postavenie“ (ako to vo svojom náleze sp. zn. PL. ÚS 8/04-202 zo dňa 18.10.2005 uviedol Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „ústavný súd“).

6. V odôvodnení rozsudku poukázal krajský súd na to, že podľa § 7 ods. 1 písm. c) zákona o mene a priezvisku, povolenie na zmenu mena nie je potrebné, ak ide o zmenu z dôvodu zmeny pohlavia. Podľa názoru krajského súdu, doklady predložené žalovanému pre účely realizácie príslušných zmien nepreukazujú, že u žalobkyne k zmene pohlavia došlo. Podkladom pre priamu zmenu mena (bez potreby predchádzajúceho povolenia o zmene mena) nie je - podľa názoru krajského súdu - „dôkaz o tom, že je transgenderovou osobou“ (bod 25 odôvodnenia rozsudku krajského súdu). Zároveň krajský súd ustálil, že ak takéhoto relevantného dôkazu o zmene pohlavia niet, zápis zmeny mena v matrike je možný len na základe predchádzajúceho povolenia zmeny mena príslušným orgánom verejnej správy (okresný úrad). 7. Krajský súd tiež dospel k záveru, že rozhodovanie o zmene rodného čísla nepatrí do právomoci žalovaného a zároveň to isté platí aj pre rozhodovanie o povolení zmeny mena (k tomu pozri toto odôvodnenie ďalej). Žalovaný má v kompetencii (bez predchádzajúceho právoplatného povolenia príslušného orgánu) zapísať zmenu mena do matriky v prípade, že ide o zákonom vymedzený dôvod, v prípade ktorého nie je potrebné povolenie, pričom takým dôvodom je aj zmena pohlavia, ak žiadateľ zároveň disponuje listinami, „ktoré pre taký zápis zákon vyžaduje“ (bod 26 rozsudku krajského súdu). 8. Krajský súd dospel k záveru, že realizácia zápisu zmeny mena na základe zmeny pohlavia je žalovaným možná len v prípade predloženia lekárskeho potvrdenia o tom, že k takejto zmene došlo. Ak takéto lekárske potvrdenie žalobkyňa nepredložila, vzťahuje sa na ňu režim relevantný pre akúkoľvek inú zmenu mena (§ 6 zákona o mene a priezvisku), a to (v prvom štádiu) - právoplatné rozhodnutie o povolení zmeny mena (okresný úrad) a následný - nadväzujúci zápis tejto zmeny na základe právoplatného rozhodnutia (čo realizuje žalovaný). 9. Krajský súd sumarizujúc okolnosti veci konštatoval, že žalovaný vybavil žiadosť žalobkyne zákonným spôsobom, keďže žalobkyňa žalovanému nepredložila lekársku správu o tom, že jej bolo „zmenené pohlavie lekárskym zákrokom“ (bod 28 rozsudku krajského súdu). Vo vzťahu k argumentácii žalobkyne Dohovorom, resp. rozhodovacou praxou ESĽP krajský súd uviedol, že aplikácie týchto aktov sa žalobkyňa môže domáhať v rámci konania pred okresným úradom, ktorý je príslušný rozhodovať o povolení zmeny mena žalobkyne práve z dôvodu, že u žalobkyne k zmene pohlavia nedošlo, a preto žalovaný príslušné zmeny v evidencii nemôže vykonať priamo (ako sa toho domáhala žalobkyňa).

10. Proti rozsudku krajského súdu podala včas kasačnú sťažnosť žalobkyňa (ďalej ako „kasačná sťažovateľka“ alebo „sťažovateľka“), a to prostredníctvom svojho právneho zástupcu, t.j. pri riadnom splnení podmienky obligatórneho zastúpenia v kasačnom konaní. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „najvyšší správny súd“ alebo „kasačný súd“) dopĺňa, že hoci má vedomosť o tom, že náklady spojené s právnym zastupovaním sťažovateľky na základe rozhodnutia Centra právnej pomoci už nie sú hradené z príslušných verejných zdrojov, kasačný súd nebol v priebehu konania informovaný sťažovateľkou, ako ani jej právnym zástupcom o tom, že by toto právne zastupovanie skončilo, t.j. v priebehu konania pred najvyšším správnym súdom nebolo kasačnému súdu akýmkoľvek spôsobom notifikované, že právne zastupovanie sťažovateľky advokátom na základe plnej moci zo dňa 17. decembra 2020, bolo skončené. Z uvedeného dôvodu považoval kasačný súd podmienku obligatórneho právneho zastúpenia sťažovateľky za splnenú počas celého konania.

12. I keď sťažovateľka explicitne v kasačnej sťažnosti na ustanovenie § 440 ods. 1 písm. g) SSP (t.j. vada nesprávneho právneho posúdenia veci krajským súdom) ako kasačný dôvod nepoukazovala, je zrejmé, že implicitne brojí aj proti právnemu posúdeniu veci krajským

13. Sumarizujúc procesné skutočnosti uvedené vyššie preto kasačný súd dopĺňa, že dôvody kasačnej sťažnosti sa do podstatnej miery prelínajú a vykazujú určitú mieru nejednoznačnosti. Tieto nedostatky kasačnej sťažnosti museli byť čiastočne prekonané materiálnym výkladom kasačnej sťažnosti, ktorú najvyšší správny súd v uvedenej veci realizoval.

15. Sťažovateľka poukázala na to, že sám žalovaný [pozn.: v priebehu konania pred krajským súdom] potvrdil, že „v súčasnosti neexistuje žiadny oficiálny právny výklad či usmernenie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky [. . .]“ k súvisiacim otázkam.

17. Prejednávaná vec bola dňa 08.02.2021 predložená Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky - ako súdu príslušnému na konanie a rozhodnutie - podľa právnej úpravy účinnej k danému dňu. Na Najvyššom súde Slovenskej republiky bola vec náhodným výberom pridelená na rozhodnutie senátu 1S - sp. zn. 1Sžk/7/2021. Dňa 25.03.2021 bola vec vrátená bez rozhodnutia na odstránenie nedostatkov krajskému súdu, ktorý v nej vydal opravné uznesenie sp. zn. 24S/227/2019 zo dňa 14. apríla 2021. Predmetná vec bola opätovne predložená Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky dňa 24.06.2021 a bola jej pridelená spisová značka 1Sfk/38/2021. S účinnosťou od 1. augusta 2021 (§ 101e ods. 1 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov) začal svoju právomoc vykonávať Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, pričom k tomuto dňu prešiel z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky výkon súdnictva vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. augusta 2021 daná právomoc Najvyššieho správneho súdu Slovenskej

2021. 18. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný preskúmal rozsudok správneho súdu v medziach sťažnostných bodov (§ 438 ods. 2, § 445 ods. 1 písm. c), ods. 2 SSP), pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 2 písm. a) SSP) a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 a ods. 2 SSP) - vo veci v zmysle § 455 SSP nenariadil pojednávanie - a po neverejnej porade senátu jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná.

V. Súvisiaca zákonná úprava

VI. Posúdenie veci kasačným súdom

31. V prvom rade poukazuje kasačný súd na skutočnosť, že žiadosť sťažovateľky sa týkala troch údajov evidovaných v matrike, a to jej a) mena, b) rodného čísla a c) evidovaného pohlavia. Všetky tri zmeny odôvodňovala kasačná sťažovateľka rovnakými podkladmi. 32. Kasačnému súdu v tejto súvislosti nedá neuviesť (a to nad rámec správnej žaloby a kasačnej sťažnosti), že opatrenie žalovaného sa v tomto kontexte javí ako zmätočné, keď na strane jednej žalovaný v napadnutom opatrení uvádza, že zmeny (t.j. množné číslo), o ktoré sťažovateľka požiadala nie je možné vykonať, pretože tieto zmeny sa vykonávajú až po príslušnom chirurgickom zákroku, avšak ďalšia časť argumentácie žalovaného sa viaže výlučne už len na zmenu mena podľa zákona o mene a priezvisku (k tomu pozri bod 20 tohto rozsudku). Z vyjadrenia žalovaného zo dňa 20.04.2020 k podanej žalobe (ďalej aj ako „vyjadrenie žalovaného“), ako aj z vlastného rozsudku krajského súdu vyplýva, že žalovaný nebol príslušný na realizáciu všetkých zmien, o ktoré sťažovateľka žiadala (bod 26 rozsudku krajského súdu). Napríklad vo vzťahu k zmene rodného čísla žalovaný vo vyjadreniu k žalobe uviedol, že túto vykonáva Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, s ktorým názorom sa krajský súd stotožnil (bod 26 rozsudku krajského súdu). Zároveň však zo spisu predloženého žalovaným nevyplýva, akým spôsobom bola vybavená tá časť žiadosti sťažovateľky, o ktorej mal žalovaný, resp. krajský súd za to, že na jej vybavenie bol príslušný iný orgán, nie žalovaný.

33. Kasačný súd úvodom konštatuje, že zmena mena v matrike môže byť štandardne realizovaná v dvoch právnych líniách. Prvou právnou líniou je zmena mena v matrike na základe právoplatného rozhodnutia príslušného orgánu o povolení takejto zmeny (§ 6 zákona o mene a priezvisku). V takomto prípade zákonom splnomocnený orgán posúdi dôvodnosť žiadosti o zmenu mena, resp. súvisiace podklady, na základe ktorých následne vo veci

mena povolila. Vo všeobecnosti pritom platí, že na zmenu mena je potrebné právoplatné rozhodnutie o povolení takejto zmeny okrem prípadov, v ktorých zákon určuje výnimku. Druhou líniou (§ 7 zákona o mene a priezvisku) pre realizáciu zmeny mena v matrike sú potom situácie, kedy podkladom pre zmenu nie je právoplatné rozhodnutie o povolení zmeny mena príslušným orgánom, ale iné listiny, na základe ktorých matričný úrad priamo realizuje súvisiacu zmenu, t.j. bez predchádzajúceho povolenia zmeny mena. Takouto zmenou mena je aj zmena realizovaná na základe zmeny pohlavia preukazovaná vo vzťahu k matričnému úradu lekárskym posudkom (§ 7 ods. 3 zákona o mene a priezvisku).

36. Kasačný súd v rámci posudzovania predmetných otázok (k tomu pozri bod 35 vyššie) dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu neposkytuje dostatočne detailnú a presvedčivú odpoveď na to, že žalovaný dôvodne požadoval od sťažovateľky (ako zákonného predpokladu priamej realizácie zmeny jej mena v matrike) to, aby táto podstúpila chirurgický zákrok smerujúci k zmene jej pohlavia, resp. preukázanie toho, že takýto chirurgický zákrok

Zákon o mene a priezvisku, ako ani zákon o matrike však ako podmienku pre realizáciu zmeny mena osoby priamo matričným úradom pri zmene pohlavia neuvádza „lekársky zákrok“, ale predloženie „lekárskeho posudku“ o zmene pohlavia, čo sú podľa názoru kasačného súdu kvalitatívne dva odlišné právne pojmy s rôznym obsahom. Zákonná právna úprava v rozhodnom čase neurčovala - a podľa vedomosti kasačného súdu neurčuje ani v súčasnosti - že lekársky posudok podľa § 7 ods. 3 zákona o mene priezvisku musí dokazovať/preukazovať chirurgickú zmenu pohlavia. Krajský súd však napriek tomu v odôvodnení svojho rozsudku k takémuto záveru dospel, keď si fakticky len bez ďalšieho osvojil právny názor žalovaného, podľa ktorého je pre zápis zmeny mena osoby (pri zmene pohlavia) potrebná realizácia chirurgického zákroku. Žiadnu právnu argumentáciu v prospech tohto záveru však krajský súd neposkytuje - len konštatuje, že [právna] „úprava nedáva najmenšiu pochybnosť“ o tom, že zmena mena v matrike na základe zmeny pohlavia (bez právoplatného povolenia o zmene mena) je možná len v prípade „keď účastník disponuje lekárskou správou o tom, že mu bolo zmenené pohlavie

Kasačný súd nepovažuje rozhodnutie krajského súdu za dostatočne odôvodnené, ak tento žalobu sťažovateľky zamietol akceptujúc názor žalovaného o potrebe realizácie chirurgického zákroku - hoci sťažovateľka už v žalobe prezentovala rozsiahlu právnu argumentáciu, prečo je takáto požiadavka orgánu verejnej správy nedôvodná, pričom - naopak - krajský súd sťažovateľke neposkytol žiadne odôvodnenie, prečo jej argumentácia vo veci nie je dôvodná a právne

V bode 29 odôvodnenia krajský súd uviedol, že „pokiaľ žalobkyňa tvrdí, že jej patria práva vyplývajúce priamo z medzinárodnej zmluvy o ľudských právach, musí si tieto práva uplatniť na príslušnom orgáne verejnej správy“. S týmto názorom krajského súdu sa kasačný súd nemohol stotožniť. Sťažovateľka totiž správnu žalobu odôvodnila porušením jej práv (vrátane práv vyplývajúcich z Dohovoru) žalovaným, špecifikovala viacero rozsudkov ESĽP, ktoré - podľa jej názoru - preukazujú nezákonnosť opatrenia žalovaného, pričom krajský súd túto jej rozsiahlu argumentáciu opomína a vôbec sa jej v odôvodnení nevenuje, nehodnotí ju. 36. 3 Tak žalovaný (v napadnutom opatrení), ako ani krajský súd (v napadnutom rozsudku) neodkazujú v rámci citovanej právnej úpravy, ktorá sa má na vec vzťahovať, na žiadne ustanovenie zákona, príp. podzákonného prameňa práva, z ktorého by požiadavka „chirurgického zákroku“ (ako podmienky pre uznanie zmeny pohlavia) výslovne vyplývala. Nielenže neodkazujú na žiadny takýto prameň práva, ale dokonca sám žalovaný vo svojom

Najvyšší správny súd považuje za neprijateľné, aby sa požiadavka preukazovania zmeny pohlavia pre účely zmeny mena priamo matrikou (t.j. bez potreby predchádzajúceho povolenia o zmene) odvíjala od „zaužívanej praxe“, príp. aby „zaužívaná prax“ nahrádzala neexistenciu normatívnej právnej úpravy v tak významnej otázke, akou je preukazovanie splnenia podmienky zmeny pohlavia na realizáciu zmien v príslušných evidenciách štátu. 36. 4 Rozsudok krajského súdu uznáva, že žalovaný môže zmeny v matrike vykonať priamo (bez potreby preukázania predchádzajúceho rozhodnutia o povolení zmeny mena) za podmienky, že žiadateľ predloží k takejto žiadosti o zmenu listiny „ktoré pre taký zápis zákon vyžaduje“ (bod 26 odôvodnenia krajského súdu) a zároveň v bode 28 rozsudku interpretuje krajský súd túto požiadavku tak, že ide o „lekársku správu o tom, že mu bolo zmenené pohlavie lekárskym zákrokom“. Kasačný súd v tejto súvislosti poznamenáva, že krajský súd v predmetnej časti odôvodnenia použil pojem „lekársky zákrok“ (nie chirurgický zákrok), ktorý však bližšie nešpecifikoval.

chirurgický zákrok. To, že pojmy „lekársky zákrok“ a „chirurgický zákrok“ krajský súd pre účely rozhodovania vo veci stotožnil je možné vyvodiť výlučne zo záveru, že žalobu sťažovateľky zamietol (fakticky sa stotožňujúc so záverom žalovaného o potrebe realizácie chirurgického zákroku).

úpravy. Urobil tak bez toho, aby reagoval na hmotnoprávne námietky sťažovateľky týkajúce sa tohto výkladu uplatneného žalovaným. 38. Najvyšší správny súd dopĺňa, že súvisiace nedostatky v právnej úprave pritom boli identifikované v podmienkach Slovenskej republiky aj v čase, ktorý je pre súdenú vec

čl. 3 Dohovoru, a je s nimi v rozpore.“ 39. I z uvedeného vyplýva, že v čase posudzovania predmetnej otázky žalovaným, neexistovala zákonná úprava, ktorá by určovala náležitosti takéhoto lekárskeho posudku, ako ani samotnú požiadavku chirurgického zákroku. Bolo preto povinnosťou krajského súdu - na základe žaloby sťažovateľky - hodnotiť právne a skutkové okolnosti veci (najmä podklady predložené kasačnou sťažovateľkou), čo však podľa názoru najvyššieho správneho súdu neurobil, resp. neurobil v dostatočnej miere.

chirurgickým zákrokom, predstavuje zásah do ich práva na súkromie. 41. Rovnako je v tejto súvislosti možné poukázať na rozhodnutie ESĽP vo veciach A. P., Garcon a Nicot proti Francúzsku (č. 79885/12, č. 52471/13 et č. 52596/13) - neoficiálny preklad vybraných častí rozhodnutia do českého jazyka (napr. https://hudoc.echr.coe.int): „124. Soud navíc připomíná, že dotčená podmínka přestala být součástí pozitivního práva jedenácti smluvních stran, včetně Francie, v letech 2009 až 2016 a že podobné reformy jsou projednávány i v dalších smluvních stranách (…). To ukazuje, že v Evropě se v posledních letech objevuje trend směřující ke zrušení této podmínky, který je dán vývojem v chápání transgenderismu.“, „125. Soud rovněž připomíná, že řada evropských a mezinárodních institucionálních aktérů, kteří se podílejí na prosazování a obraně lidských práv, zaujala velmi jasné stanovisko ve prospěch zrušení kritéria sterility, které považují za porušení základních práv. (…) „126. Soud konstatuje, že osoby v situaci stěžovatelů neměly jinou možnost, než se nejprve za účelem uznání své totožnosti podrobit náročné léčbě nebo zákroku, které podle

osoby si však přejí - nebo mohou - podstoupit léčbu nebo zákrok, které by vedly k těmto důsledkům, jak ukazuje příklad druhého a třetího stěžovatele v projednávané věci. (. . .)“, „127. Léčba a operace tohoto druhu zasahují do tělesné integrity jednotlivce, která je chráněna článkem 3 Úmluvy (ačkoli se tohoto ustanovení druhý a třetí stěžovatel nedovolávali) a článkem 8.“, „130. Léčebný výkon nelze považovat za předmět skutečně svobodného souhlasu, pokud skutečnost, že se jí dotyčná osoba nepodrobí, tuto osobu zbavuje plného výkonu jejího práva na genderovou identitu a osobní rozvoj, které, jak již bylo uvedeno, je základním aspektem práva na respektování soukromého života [viz věc Van Kück proti Německu, č. 35968/97, rozsudek ze dne 12. června 2003, § 75].“, „131. Podmiňovat uznání genderové identity transgender osob sterilizačním zákrokem nebo léčbou - nebo zákrokem či léčbou, které s velkou pravděpodobností povedou ke sterilizaci - které si nepřejí podstoupit, proto znamená podmiňovat plný výkon jejich práva na respektování soukromého života podle článku

Konstatuje však, že na základě tohoto výkladu obecného zájmu francouzské pozitivní právo ve znění platném v rozhodné době stavělo transgender osoby, které nechtěly podstoupit úplnou změnu pohlaví, před neřešitelné dilema. Buď podstoupily sterilizační zákrok nebo léčbu - nebo zákrok či léčbu, které by velmi pravděpodobně vedly k jejich sterilizaci - proti své vůli, čímž se vzdaly plného výkonu svého práva na respektování tělesné integrity, které je součástí práva na respektování soukromého života podle článku 8 Úmluvy, nebo se vzdaly uznání své genderové identity, a tedy plného výkonu téhož práva. Podle názoru Soudu to znamenalo narušení spravedlivé rovnováhy, kterou jsou smluvní strany povinny zachovávat mezi obecným zájmem a zájmy dotčených osob.“, „135. Proto zamítnutí žádosti druhého a třetího stěžovatele o změnu osobního stavu z důvodu, že nepředložili důkaz o nevratné povaze změny svého vzhledu - tj. neprokázali, že podstoupili sterilizační zákrok nebo léčbu s velmi vysokou pravděpodobností sterility, představuje nesplnění pozitivní povinnosti žalovaného státu zajistit jejich právo na respektování soukromého života.

(a nebolo tomu tak ani v čase podania žiadosti sťažovateľky o zmenu mena), uvedené považuje kasačný súd za relevantnú indíciu toho, že už aj v právnych reáliách Slovenskej republiky bolo prípustné - hoci len v časovom rozsahu niekoľkých týždňov - preukazovať zmenu pohlavia inak ako len chirurgickým zákrokom.

Preto zákon ustanovuje konkrétne zákonné požiadavky na obsah odôvodnenia rozsudku tak, aby z neho bola zrejmá jeho opodstatnenosť, zákonnosť a spravodlivosť. Zatiaľ čo vo výroku správny súd vyslovuje, ako rozhodol, z odôvodnenia musí vyplynúť, prečo tak rozhodol. Správny súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a taktiež preskúmateľné z pohľadu kasačného súdu (Baricová J. a kol. Správny súdny poriadok.

45. Kasačný súd v súvislosti s problematikou odôvodnenia súdneho rozhodnutia poukazuje aj na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 825/2016 zo dňa 28.02.2017, v ktorom ústavný súd konštatoval, že „To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho konania, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu síce nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď

1998)“. 46. Rovnako sa ústavný súd vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze č. k. III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

Odôvodnenie

má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné. Súd je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického, jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické hľadiská.

o mene. Tieto svoje právne závery jednoznačne, vyčerpávajúco a presvedčivo odôvodní. Prihliadne pritom aj na rozhodovaciu prax ESĽP a posúdi jej relevanciu v súdenej veci. V kontexte takto vyslovených parciálnych záverov krajský súd vyhodnotí, či doklady, ktoré sťažovateľka priložila k žiadosti, tvoria dostatočný podklad pre realizáciu zmien, ktorých sa domáha a ak nie, odôvodní prečo tomu tak je. Zároveň sa vysporiada s tým, aký je

49. Hoci z kasačnej sťažnosti výslovne nevyplýva, aký výklad súvisiacich právnych noriem považuje sťažovateľka za správny (k tomu pozri najmä bod 12 tohto odôvodnenia), kasačný súd pri skúmaní obsahu kasačnej sťažnosti (materiálny prístup) túto vyhodnotil tak, že kasačná sťažovateľka sa nestotožňuje s výkladom krajského súdu, ktorý pre realizáciu zmeny jej mena podľa § 7 ods. 3 zákona o mene (k tomu pozri aj bod 32 tohto odôvodnenia) požaduje chirurgickú zmenu pohlavia, a to napriek tomu, že takýto zákonný predpoklad explicitne z príslušného zákona nevyplýva. Kasačný súd sa s týmto názorom sťažovateľky stotožnil a ako to vyplýva z tohto rozsudku, ani najvyšší správny súd v právnej úprave neidentifikoval žiadne také zákonné ustanovenie, ktoré by zápis nového mena podľa § 7 ods. 3 zákona o mene viazal na chirurgický zákrok žiadateľa. 50. Kasačný súd zároveň pre účely nového rozhodovania vo veci poukazuje na to, že Ústavný súd Slovenskej republiky stabilne uvádza, že „v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických osôb alebo právnických osôb. Všetky orgány verejnej moci sú preto povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie ústavou (a tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd” (napr. II. ÚS 148/06, III. ÚS 348/06, IV. ÚS 209/07, podobne aj I. ÚS 252/07). 51. O trovách kasačného konania rozhodne podľa ust. § 467 ods. 3 SSP krajský súd podľa ust. § 175 ods. 2 SSP v spojení s § 167 SSP samostatným uznesením. 52. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0, t.j. jednomyseľne (§ 463 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.