1Sžk/8/2020

Odôvodnenie

I. Konanie pred orgánmi verejnej správy

a) Rozhodnutie orgánu verejnej správy I. stupňa

V odôvodnení rozhodnutia poukázal orgán v. s. I. stupňa na začatie správneho konania, kedy navrhovateľ zmeny predložil oznámenie o zmene navrhovanej činnosti „Areál Hviezda“, vypracované podľa Prílohy č. 8a Zákona EIA (ďalej aj „oznámenie“).

Okrem iných oprávnených subjektov doručil dňa 08.03.2018 stanovisko aj sťažovateľ, ktorý vo svojich 35 bodoch navrhol svoje pripomienky týkajúce sa projekčnej, stavebnej a organizačnej činnosti, príp. návrhov na dodržanie zákonných postupov.

4. V záverečnej časti rozhodnutia orgán v. s. I. stupňa následne vyhodnotil vplyvy navrhovanej činnosti na životné prostredie, a to vplyvy na horninové prostredie a reliéf, na povrchové a podzemné vody, ovzdušie, pôdu, krajinu, dopravu, obyvateľstvo a chránené územia. Ďalej orgán v. s. I. stupňa uviedol, že v rámci zisťovacieho konania posúdil navrhovanú zmenu z hľadiska povahy a rozsahu zmeny navrhovanej činnosti, miesta jej vykonávania s ohľadom na únosné zaťaženie a ochranu podľa osobitných predpisov, významu očakávaných vplyvov na životné prostredie a zdravie obyvateľstva a iné, kedy prihliadal na stanoviská, ktoré mu boli v rámci konania k zámeru doručené od zainteresovaných subjektov. K pripomienkam uviedol, že tieto neboli závažného charakteru a že žiadny z oslovených subjektov nepožadoval ďalšie posudzovanie oznámenia.

dôkazov. Túto vadu konania považoval sťažovateľ za závažnú a neodstrániteľnú, z čoho vyplývala podľa neho potreba zrušenia rozhodnutia orgánu v. s. I. stupňa a nutnosť opätovného rozhodnutia. Ďalej sťažovateľ v odvolaní navrhol doplniť rozhodnutie orgánu v. s. I stupňa o ďalšie podmienky týkajúce sa budovania parkovacích miest a s tým súvisiacou realizáciou výsadby vzrastlých drevín, vypracovania samostatného projektu začlenenia stavby do biodiverzity územia, ochrany existujúcej zelene, podzemných a povrchových vôd a zabránenia nežiadúcemu úniku nebezpečných látok do pôdy, odvádzania vôd a odpadového hospodárstva.

Takýto druh pripomienok považuje za neodôvodnený, keďže sťažovateľ podľa žalovaného zasiela pripomienky bez oboznámenia sa s predkladaným materiálom, ktorý je vždy zverejnený na webovom sídle Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky.

8. Záverom žalovaný konštatoval dostatočné posúdenie navrhovanej činnosti z hľadiska jej únosného zaťaženia a ochranu poskytovanú podľa osobitných predpisov, významu očakávaných vplyvov na životné prostredie a zdravie obyvateľstva, súladu s územno- plánovacou dokumentáciou a úrovne spracovania zámeru, pričom podľa žalovaného bolo prihliadnuté na stanoviská, ktoré boli v rámci konania doručené orgánu v. s.

II. Konanie pred krajským súdom

11. Sťažovateľ nesúhlasil so závermi žalovaného, ktorý uviedol, že forma a rozsah jeho odvolania voči rozhodnutiu orgánu v. s. I. stupňa nebola smerovaná voči konkrétnemu konaniu, ale bola formulovaná všeobecne. Ak by sa predmetný záver zakladal na pravde, postačovalo by podľa sťažovateľa mať k dispozícii jedno univerzálne a kvalifikovane zdôvodnené stanovisko orgánu štátnej správy, ktoré by reflektovalo sťažovateľove pripomienky pre všetky budúce

12. Sťažovateľ následne uviedol, že je povinnosťou štátneho orgánu na úseku životného prostredia identifikovať a vyhodnotiť environmentálnu kvalitu navrhovanej zmeny činnosti a zadefinovať prípadné nedostatky za účelom ich nápravy v ďalších povoľovacích konaniach, pričom súčasne tvrdil, že je nevyhnutné individuálne zohľadniť návrhy a pripomienky účastníkov konania.

14. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby krajský súd zrušil rozhodnutie žalovaného a rozhodnutie orgánu v. s. I. stupňa a vrátil mu vec na ďalšie konanie. b) Rozsudok krajského súdu 15.

Krajský súd v rozsudku uviedol, že zisťovacie konanie o posudzovaní navrhovanej činnosti upravené v § 29 Zákona EIA má viesť k záveru o tom, či sa navrhovaná činnosť bude alebo nebude podľa tohto zákona posudzovať. Následné hodnotenie vplyvov na životné prostredie je podľa krajského súdu komplexné zistenie predpokladaných vplyvov navrhovanej činnosti na životné prostredie. Pokiaľ verejnosť prejaví záujem na navrhovanej činnosti alebo jej zmene a na konaní o jej povolení, musí byť písomné stanovisko k takémuto zámeru náležitým a relevantným spôsobom zdôvodnené, k čomu ale podľa krajského súdu zo strany žalobcu nedošlo. Krajský súd v tejto súvislosti uviedol, že pripomienky žalobcu považoval za všeobecné, ktoré nereflektujú miestne pomery, pričom tiež skonštatoval, že neexistuje zo strany žalobcu skutočný a reálny záujem na priaznivom životnom prostredí v danej lokalite.

Podľa rozsudku krajského súdu bolo v predmetnej veci prihliadané na stanoviská, ktoré boli k zámeru doručené od zainteresovaných subjektov, pričom vo výrokovej časti rozhodnutia (orgánu v. s. I. stupňa) boli určené podmienky vyplývajúce z predmetných stanovísk. Krajský súd uviedol, že správne orgány využili možnosť vyžiadať si od navrhovateľa zmeny doplňujúce informácie na objasnenie pripomienok a požiadaviek žalobcu v zmysle § 29 ods. 10 Zákona EIA a na základe týchto informácií mohli kvalifikovane rozhodnúť, či sa zmena navrhovanej činnosti bude posudzovať podľa Zákona EIA a prijaté rozhodnutie aj náležite zdôvodnili.

Na podklade týchto skutočností krajský súd vyhodnotil žalobu ako nedôvodnú a preto ju zamietol. K trovám konania uviedol, že tieto žalovanému ako aj ďalšiemu účastníkovi konania nepriznal, pretože im žiadne nevznikli.

a) Kasačná sťažnosť 19. Žalobca voči rozsudku krajského súdu podal dňa 28.10.2019 kasačnú sťažnosť (ďalej aj „sťažnosť“) z dôvodu porušenia práva na spravodlivý proces podľa § 440 ods. 1 písm. f) Správneho súdneho poriadku. 20. Za dôvody svojej sťažnosti sťažovateľ uviedol, že namiesto plnohodnotného vysporiadania sa s jeho argumentmi uvedenými v žalobe sa krajský súd stotožnil s argumentáciou žalovaného. Argumentácia žalovaného sa podľa sťažovateľa týkala z väčšej časti len jeho osoby a nie predmetnej právnej veci. Rozsudok podľa sťažovateľa preto nespĺňa atribúty riadneho odôvodnenia a súčasne sa krajský súd dopustil porušenia povinnosti skúmať výlučne žalobné dôvody. Ohľadne povinnosti riadneho odôvodnenia rozhodnutia sťažovateľ odkázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1So115/2010. Podľa sťažovateľa sa krajský súd nezaoberal podstatou žaloby, a to námietkami ohľadne dodržania ustanovenia § 29 ods. 13 druhej vety Zákona EIA a skúmania § 20a Zákona EIA, ktoré sa týkali zdôvodnenia výberu podmienok, ktoré orgán v. s. I. stupňa považoval alebo nepovažoval za relevantné. Rozsudok podľa sťažovateľa neuvádza, či rozhodnutie orgánu v. s. I. stupňa obsahuje dostatočné podmienky pre naplnenie účelu efektívnej ochrany životného prostredia. 21. Sťažovateľ ďalej nastolil polemiku, že pojem „skutočný záujem“ Zákon EIA nepozná, pozná len pojem „záujem verejnosti,“ ktorý je podľa neho vágny, pretože neustanovuje žiadne kritériá na jeho štruktúru, obsah a ani formu. Z tohto dôvodu preto podľa sťažovateľa nie je možné od účastníka konania vyžadovať, aby spĺňal bližšie nešpecifikované kritériá tzv. „skutočného záujmu“. Za neprípustné sťažovateľ označil fakt, že krajský súd vo svojom rozsudku argumentoval informáciami týkajúcimi sa iných správnych konaní, ktoré má len sprostredkovane z argumentácie žalovaného a ktoré neboli predmetom dokazovania. Takýto postup sťažovateľ označil za hrubé porušenie procesných práv verejnosti ako účastníka konania. Sťažovateľ tiež tvrdil, že žalovaný porušil zásady pomoci štátnych orgánov občianskym združeniam v zmysle článku 3 Aarhuského dohovoru. 22. Žalovaný ani krajský súd podľa sťažovateľa neskúmali rôznorodosť prístupu k ochrane životného prostredia a nevyužili všetky dostupné možnosti na skúmanie opodstatnenosti jeho pripomienok, ktoré by umožnili pochopiť jeho ciele. Podľa sťažovateľa sú jeho „univerzálne podmienky" minimálnym štandardom pre ochranu životného prostredia. So zreteľom na uvedené skutočnosti preto sťažovateľ v závere navrhol, aby kasačný súd rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, prípadne ho zmenil tak, že zruší rozhodnutie žalovaného.

26. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (ďalej aj „kasačný súd“), na ktorý prešiel odo dňa 01.08.2021 výkon súdnictva aj vo veciach kasačných sťažností, v ktorých bol dovtedy príslušný Najvyšší súd Slovenskej republiky (§ 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, v spojení s § 11 písm. h) SSP), preskúmal kasačnú sťažnosť, ktorá bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP), za splnenia podmienok povinného zastúpenia podľa § 449 SSP a zároveň obsahovala zákonom stanovené náležitosti (§ 445 SSP), pričom ňou bolo napadnuté rozhodnutie, proti ktorému je jej podanie prípustné (§ 439 ods. 1, ods. 2, ods. 3 SSP). 27. Po neverejnej porade senátu bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) kasačný súd dospel k záveru, že sťažnosť je dôvodná. 28. Podstata sťažnostných bodov kasačnej sťažnosti spočívala v poukaze na skutočnosti, že a) krajský súd sa nezaoberal nosným žalobným bodom, ktorý sa týkal absencie zdôvodnenia výberu a posúdenia podmienok obsiahnutých v stanovisku sťažovateľa pre naplnenie účelu efektívnej ochrany životného prostredia v rozhodnutí orgánu v. s. I. stupňa, b) krajský súd sa bez vysporiadania sa so žalobnými bodmi sťažovateľa stotožnil s argumentáciou žalovaného, ktorá sa z väčšej časti týkala jeho osoby a nie predmetnej právnej veci. 29. Okrem uvedeného sťažovateľ namietal aj porušenie Aarhuského dohovoru a procesných zásad žalovaným. Táto kasačná námietka však mala len povahu všeobecne vysloveného nesúhlasu sťažovateľa s postupom žalovaného bez toho, aby sťažovateľ akokoľvek vymedzil, ako sa tieto vady mali premietnuť do nezákonnosti rozsudku krajského súdu. 30. Na účely preskúmania nastoleného sťažnostného dôvodu týkajúceho sa porušenia práva na spravodlivý súdny proces spočívajúceho v námietke nedostatočného odôvodnenia rozsudku krajského súdu, kasačný súd najskôr preskúmal a zhrnul žalobné body sťažovateľa, ktorými napádal argumentáciu žalovaného v tom, že

31. V súvislosti s predmetom sťažnosti kasačný súd dáva do pozornosti rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“), ktorý uviedol, že súčasťou základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktorá má byť v konkrétnom prípade

32. Kasačný súd zobral pri svojom rozhodovaní na zreteľ aj závery ustálenej rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu, z ktorých vyplýva, že hlavnou funkciou správnych súdov v rámci prieskumu správnych rozhodnutí (v medziach správnej žaloby) je posúdiť zákonnosť postupu a rozhodnutia správneho orgánu a reagovať tak na žalobné námietky relevantnou argumentáciou. Rozhodnutie súdu má obsahovať odpovede na argumenty prednesené účastníkmi konania, pričom úvahy, ktoré viedli súd ku konkrétnemu rozhodnutiu, musia vychádzať z platných hmotnoprávnych predpisov a musia byť presvedčivé. V správnom súdnictve je (krajský) súd viazaný obsahom jednotlivých bodov žaloby a v odôvodnení rozhodnutia sa musí s nimi vysporiadať (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Asan/23/2018 zo dňa 19.06.2019 a uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Sžo 25/2011 zo dňa 25.01.2012, publikované v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 5/2012, pod č. 109 ).

Za prevzaté časti kasačný súd pre ilustráciu považuje napr. state o „všeobecnosti pripomienok, ktoré nereflektujú miestne pomery“, o „odôvodnenosti stanoviska verejnosti“, o „spochybnení úmyslu sťažovateľa na priaznivom životnom prostredí“, o „zasielaní rovnakých pripomienok sťažovateľa k akémukoľvek zámeru po celom Slovensku“ a pod.

súdnictva sa súd ako nezávislý a nestranný orgán verejnej moci nemá obmedziť na rekapituláciu dôvodov rozhodnutia orgánu verejnej správy, nakoľko tie sú stranám konania všeobecne známe. Odôvodnenie rozsudku, v ktorom sa súd len stotožní s postupom a rozhodnutím žalovaného správneho orgánu bez toho, aby svoj záver podporil jasnou právnou a logickou argumentáciou, nemožno považovať za presvedčivé.

36. V právnej doktríne k odôvodneniu písomného stanoviska podľa § 24 ods. 3 Zákona EIA bol prijatý záver, že „Dôležitou požiadavkou stanoviska podaného verejnosťou je, aby toto stanovisko bolo odôvodnené. . . . . k čisto formálnemu naplneniu tejto požiadavky stačí akékoľvek (aj zjavne nezmyselné) odôvodnenie, no takéto stanovisko môže byť rovnako ľahko vyvrátiteľné. Preto by aj verejnosti malo záležať na dostatočne vyargumentovaných pripomienkach a odôvodneniu svojich požiadaviek by mala venovať náležitú pozornosť.“ (KATRLÍK, R. Zákon o posudzovaní vplyvov na životné prostredie - komentár.

Predpokladom pre účasť v konaní je zainteresovanie sa v konaní niekým z verejnosti podaním jednej z foriem písomného stanoviska, obsahujúcom zároveň náležitosti podľa ods. 4, tak aby bolo možné identifikovať nositeľa (tvorcu) písomného stanoviska ako konkrétnu verejnosť, ktorá nasledovne nadobúda v konaní postavenie účastníka konania.“

bližšie nedefinuje obsah a rozsah odôvodnenia predmetného stanoviska, pričom kasačný súd zastáva názor, že takúto definíciu by bolo pomerne komplikované legislatívne definovať. Zo strany orgánov verejnej správy je preto aj v tomto prípade potrebné aplikovať už judikatúrou všeobecne známe „princípy dobrej verejnej správy“ (Good Governance, Good Administration, majúce základ v literatúre, judikatúre európskych inštitúcií a niektorých dokumentoch najmä Rady Európy, a to v odporúčaniach a rezolúciách Výboru ministrov Rady Európy a Európskej únie). Tieto princípy vo svojej podstate znamenajú výkon právomoci správneho orgánu ako služby občanom, nezneužívanie voľnej úvahy správneho orgánu a výkon jeho právomoci len za účelom ustanoveným zákonom (napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 10 Sžo 38/ 2015 zo dňa 25. 05.2016, príp. rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 10Asan/3/2017 zo dňa 27.04.2018).

takou vadou, ktorá bráni súdu vecnému preskúmaniu zákonnosti rozhodnutia. Za také vady sú podľa judikatúry správnych súdov považované prípady, keď správny orgán oprie rozhodovacie dôvody o skutočnosti v konaní nezisťované, prípadne zistené v rozpore so zákonom, alebo prípady, ak nie je zrejmé, či boli dôkazy vykonané (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžo/12/2009 zo dňa 17.12.2009, R 51/2011).

tieto práva priznáva Ústava SR a Zákon EIA, teda za predpokladu, že svoje práva nezneužíva. 41. Kasačný súd preto považuje za potrebné zaujať stanovisko aj k inštitútu zneužitia práva, ktoré naznačovali (avšak nerozvinuli a riadne nezdôvodnili) vo svojich rozhodnutiach orgány

Inštitút zneužitia práva je odvoditeľný z ústavných princípov Slovenskej republiky (článok 1 ods. 1 Ústavy SR, podľa ktorého SR je demokratický a právny štát a článok 152 ods. 4 Ústavy SR, podľa ktorého výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou) a potvrdený rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít SR. Správne orgány môžu v zákonnom ustanovenom rozsahu odmietnuť a sankcionovať procesné úkony, ktoré celkom zjavne slúžia na zneužitie práva alebo na svojvoľné a bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva, alebo vedú k nedôvodným prieťahom v konaní (nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 417/2018-33, príp. uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 338/2018-21).

Princíp zákazu zneužitia práva a jeho uplatnenie pri aplikácii zákona o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a zákona o slobodnom prístupe k informáciám, Via Iuris, 2020, s. 105, 155). Tento inštitút má byť v správnom práve však využitý len výnimočne, ak je nad všetku pochybnosť jasné, že oprávnený subjekt svoje právo zneužíva, teda aplikácia zneužitia práva má byť riešením ultima ratio, t. j. poslednou a krajnou možnosťou (Lubovský, Z.:

43. Inštitútom zneužitia práva zainteresovanej verejnosti na podanie správnej žaloby sa zaoberal Najvyšší správny súd SR v nedávnom rozsudku sp. zn. 7Sžik/3/2017, kde vyslovil: „Niekedy na odmietnutie správnej žaloby z tohto dôvodu nepostačuje ani preukázanie toho, že žalobca vedie na súde niekoľko desiatok sporov; rozhodujúcou skutočnosťou môže byť napríklad sériovosť a stereotypnosť žalobcom vedených súdnych sporov spojená s opakovaním totožných, alebo obdobných argumentov (pozri napríklad uznesenie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky z 19. septembra 2013, sp. zn. 8Ans/7/2013, bod 6). Konanie účastníka konania smerujúce k zneužitiu práva aj šikanóznym spôsobom musí byť dostatočne preukázané.“ a „Odmietnutie správnej žaloby postupom podľa § 28 Správneho súdneho poriadku predstavuje kvázi sankčný nástroj „trestajúci“ zneužívanie práva zo strany účastníka konania, a preto je nevyhnutné k aplikácii tohto inštitútu pristupovať výnimočne, zvlášť opatrne a reštriktívnym spôsobom. Zároveň platí pravidlo „v pochybnostiach v prospech“,

44. V nadväznosti na vyššie uvedené kasačný súd dodáva, že len samotné naznačenie záverov o zneužívaní práva sťažovateľom bez ich dôkladnejšieho odôvodnenia robí rozhodnutia orgánov verejnej správy aj z tohto dôvodu nepreskúmateľnými. Záver, že sťažovateľ zneužíva svoje zákonné práva zainteresovanej verejnosti, sa musí dôkladne odôvodniť, a to akým spôsobom tak sťažovateľ činí, aké práva poškodzuje, aký neželaný cieľ sťažovateľ sleduje a teda prečo je potrebné odmietnuť jeho procesné úkony a takýmto spôsobom ho sankcionovať. Rozhodnutie žalovaného, príp. aj orgánu v. s. I. stupňa, takéto atribúty nespĺňalo, pretože obsahovalo len stručné (v rozsahu niekoľkých viet), paušálne a žiadnymi konkrétnymi skutočnosťami a dôkazmi nepodložené nepriame tvrdenia o zneužití práva sťažovateľom. Tým sa zároveň sťažovateľovi zabránilo aj v uplatnení jeho adekvátnej procesnej obrany (v odvolaní, správnej žalobe i kasačnej sťažnosti), pretože efektívne vyvrátiť či spochybniť môže účastník len vecné a konkrétne skutkové tvrdenia a dôkazy.

tvrdení. 46. V sumárnom vyhodnotení opísaných skutočností preto kasačný súd konštatuje, že krajský súd prevažne len prevzatím odôvodnení rozhodnutí orgánov verejnej správy sa nedostatočne zaoberal všetkými žalobnými bodmi sťažovateľa. Pre dané konanie bolo súčasne rozhodujúce prijať zo strany krajského súdu aj záver o tom, či žalovaný v rámci odvolacieho konania riadne vyhodnotil odvolanie sťažovateľa, vykonal náležitý prieskum rozhodnutia orgánu v. s. I. stupňa

48. Po zrušení rozhodnutia žalovaného budú správne orgány postupovať tak, že svoje rozhodnutia riadne odôvodnia v súlade s princípmi Správneho poriadku a Zákona EIA, a to s dôrazom na vyhodnotenie pripomienok sťažovateľa, pričom zohľadnia aj závery kasačného

49. O nároku na náhradu trov konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 1 a § 175 ods. 1 SSP tak, že sťažovateľovi, ako úspešnému účastníkovi konania o kasačnej sťažnosti, priznal trovy konania v konaní pred kasačným ako aj krajským súdom.

V Bratislave dňa 27. mája 2022