2Sak/11/2022

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. a členov senátu prof. JUDr. Juraja Vačoka, PhD., JUDr. Mariána Trenčana v právnej veci žalobcu: J. G., nar. XX.XX.XXXX., štátna príslušnosť: W. N., trvale bytom: W. N., bez dokladu totožnosti, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, 078 01 Sečovce, Slovenská republika, zastúpeného Centrom právnej pomoci, so sídlom Račianska 71, 810 00 Bratislava, IČO: 30798841, Kancelária Košice, Murgašova 3, 040 41 Košice proti žalovanému: Mobilná jednotka Policajného zboru Bratislava, Regrútska 4, 812 72 Bratislava, v konaní o správnej žalobe vo veci zaistenia na preskúmanie rozhodnutia žalovaného zo dňa 19.04.2022, č.: PPZ- HCP-BA5-258-012/2022-AV, o kasačnej sťažnosti sťažovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1Sa/10/2022-20 zo dňa 1. júla 2022, takto

rozhodol:

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta . II. Účastníkom konania právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I. Priebeh a výsledky administratívneho konania

Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov na dobu troch rokov. Žalobcovi taktiež v predmetnom rozhodnutí, postupom podľa ust. § 83 ods. 2, písm. a) ZoPC nebola určená lehota na vycestovanie. 2. Dňa 19.04.2022 Mobilná jednotka Policajného zboru Bratislava rozhodnutím č. PPZ-HCP- BA5-258-012/2022-AV zaistila žalobcu podľa § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC (na účel výkonu administratívneho vyhostenia) na nevyhnutne potrebný čas, najviac do 19.07.2022 a umiestnila ho do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov.

Z uvedeného dôvodu začal správny orgán dňa 19.04.2022 konanie vo veci jeho administratívneho vyhostenia podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Nakoľko sa účastník konania zdržiaval na území Slovenskej republiky, resp. schengenského priestoru bez oprávnenia, správny orgán dňa 19.04.2022 podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov rozhodol o jeho administratívnom vyhostení (č. PPZ-HCP-BA5-258-009/2022-AV). Správny orgán v predmetnom rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčil účastníkovi konania lehotu na vycestovanie a vylúčil tiež odkladný účinok, nakoľko to vyžadoval naliehavý všeobecný záujem, ako aj nebezpečenstvo, že odkladom výkonu rozhodnutia bude opätovne ohrozený verejný poriadok, čo malo za následok, že toto rozhodnutie sa jeho doručením stalo vykonateľným a to dňa 19.04.2022. Dňa 19.04.2022 bola s účastníkom konania spísaná zápisnica vedená pod číslom PPZ-HCP-BA5-258-011/2022-AV, v ktorej sa tento vyjadril k jeho príchodu na územie Slovenskej republiky, ako aj dĺžke doby zdržiavania sa na území

Na to bol prevádzačom, u ktorého nechal svoj cestovný doklad, zaradený do skupiny 20-30 ľudí. Odovzdanie cestovného dokladu bolo odôvodnené tým, že ak by ho chytili, aby ho nemohli policajti vrátiť naspäť domov. Neskôr, za pomoci rebríka prekročili plot na srbsko - maďarskej hranici, pravdepodobne na prechode Horgoš a dorazili do mesta Szeged. Odtiaľ sa spolu s ďalšími 3 osobami presunuli taxíkom do Budapešti, kde sa na vlakovej stanici stretli s jedným Egypťanom, ktorý im kúpil lístok do Bratislavy. On s kamarátom, s ktorým je tu, cestovali do Bratislavy, avšak ešte pred Bratislavou ich zadržala polícia. Ďalej účastník konania uviedol, že mu v domovskej krajine nehrozí smrť, a z Tuniska vycestoval z ekonomických dôvodov.

Interpol. Po potvrdení totožnosti a vystavení náhradného cestovného dokladu ÚPZC rozhodne o realizácii návratu. V prípade leteckého vyhostenia sa pristúpi k vybavovaniu leteniek, zašle sa žiadosť a čaká sa na odpoveď. Žalovaný skúmal aj možnosť uloženia menej závažného prostriedku ako zaistenia, avšak dospel k záveru, že účastník konania nespĺňa podmienky, za ktorých by mu mohla byť uložená povinnosť podľa § 89 ods. 1, písm. a) a b) ZoPC, kedy tento v zápisnici o podaní vyjadrenia vedenej pod č. PPZ-HCP-BA5-258-011/2022-AV uviedol, že nemá na území Slovenskej republiky žiadnu rodinu, nedisponuje dostatočnou finančnou hotovosťou, ktorá by reálne pokryla zabezpečenie jeho pobytu na území Slovenskej republiky a taktiež nedisponuje cestovným dokladom, ktorý by ho oprávňoval zdržiavať sa na území Slovenskej republiky. Z uvedeného dôvodu žalovaný rozhodol o zaistení účastníka

Zaistenie účastníka konania pre účely administratívneho vyhostenia je zákonným pozbavením slobody osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostení z územia Slovenskej republiky. Samotný základ pre začiatok konania o reálnom vyhostení z územia Slovenskej republiky v zmysle článku 5 ods. 1 písm. f) predmetného Dohovoru je nevyhnutná existencia rozhodnutia o administratívnom vyhostení z územia Slovenskej republiky. Vzhľadom na existenciu vykonateľného rozhodnutia o administratívnom vyhostení, považuje správny orgán túto podmienku za splnenú. K výkonu administratívneho vyhostenia priamo slúži inštitút zaistenia cudzinca. Počas konania o zaistení sa správny orgán zaoberal aj otázkou rešpektovania súkromného a rodinného života v zmysle v článku 8 ods. 1 Dohovoru. Správny orgán práva účastníkovi konania vyplývajúce z čl. 8 ods. 1 Dohovoru neupiera a plne ich rešpektuje. Účastník konania nemá na území Slovenskej republiky rodinu.

II. Konanie pred správnym súdom

a vyhodnocoval žalovaný jednotlivé prekážky vyhostenia a vo vzťahu ku ktorej konkrétnej krajine, aké konkrétne správy o bezpečnostnej situácii, prípadne iné dôkazy si za tým účelom zaobstaral, aby mohol dospieť k jednoznačnému a presvedčivému záveru o neexistencii rizika utrpenia vážnej ujmy žalobcovi. V súlade so zásadou materiálnej pravdy správneho konania je správny orgán povinný dôsledne zistiť všetky skutočnosti dôležité pre rozhodnutie, a tak doplniť podklad pre rozhodovanie do tej miery, aby bol spoľahlivým základom pre jeho

starostlivosťou. Prebiehaním konania nemožno rozumieť len formálne začatie či priebeh takého konania, ale aj reálnosť vyhostenia. Svoju argumentáciu žalobca doplnil o citáciu častí niekoľkých rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a tiež aj Ústavného súdu

nenašiel. U žalobcu bol v konaní o jeho administratívnom vyhostení a tiež v konaní o jeho zaistení dodržaný zákonný postup, kedy bol tento v prítomnosti tlmočníka poučený o svojich právach a povinnostiach. Z obsahu vyjadrenia, ktoré žalobca predniesol v priebehu konania o jeho administratívnom vyhostení, ako aj vyjadrenia, ktoré žalobca podal na úrovni konania o jeho zaistení (zápisnice zo dňa 19.04.2022, č. PPZ-HCP-BA5-258-008/2022-AV a č. PPZ- HCP-BA5-258-011/2022-AV) zhodne vyplýva, že mu v krajine jeho pôvodu (Tunisko) nehrozí mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest a ani prenasledovanie z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodu zastávania určitých politických názorov alebo zastávania príslušnosti k určitej sociálnej skupine. Žalobca taktiež potvrdil, že mu v domovskej krajine nebol uložený trest smrti a že ani nie je predpoklad, aby mu trest smrti uložený bol a z tohto dôvodu sa preto nemohol alebo nechcel do domovskej krajiny (Tunisko) vrátiť. Zároveň sa vyjadril, že nepožiadal o azyl v žiadnej z krajín Európskej únie a o tejto možnosti neuvažuje ani na území Slovenskej republiky.

9. Z administratívneho spisu taktiež nevyplývajú žiadne náznaky o zmene (zhoršení) bezpečnostnej situácie v Tuniskej republike, na základe ktorých, by nebolo možné považovať žalobcovu domovskú krajinu za pre neho bezpečnú. K žalobcom, v správnej žalobe namietanému nedostatočne zistenému skutkovému stavu, avšak bez toho, aby tento svoje presvedčenie odvodil od konkrétnych situácií spôsobilých spochybniť závery žalovaného o dôvodnosti jeho zaistenia správny súd podotýka, že ak žalovaný skutkový stav ustálil na podklade nemenných vyjadrení žalobcu, ktoré tento predniesol v procese rozhodovania o jeho administratívnom vyhostení, ako aj o jeho zaistení, možno takýto postup žalovaného bez výhrad akceptovať. Žalovaný už v rozhodnutí, ktorým žalobcu administratívne vyhostil z územia Slovenskej republiky na územie Tuniskej republiky konštatoval neexistenciu prekážok vyhostenia vyplývajúcich z § 81 ods. 1 a ods. 2 ZoPC.

žalobcu realizovať. Správny súd doplnil, že v prípade, ak by sa niektorý z týchto procesov nepodarilo v lehote do 19.07.2022 zrealizovať, prípadne by ešte nebol známy jeho výsledok, žalovaný má zákonnú možnosť dĺžku doby zaistenia predĺžiť a to aj opakovane, pričom však táto doba nesmie po sčítaní s dobou zaistenia, presiahnuť zákonom povolenú maximálnu dobu

12. Podľa názoru správneho súdu, žalovaný vychádzajúc z podkladov, ktoré mal k dispozícii spoľahlivo určil skutkový stav a zaistil žalobcu z dôvodu, že je to nevyhnutné za účelom realizácie jeho vyhostenia z územia Slovenskej republiky na územie Tuniskej republiky. Zákonným dôvodom je naďalej existencia právoplatného a vykonateľného rozhodnutia žalovaného o administratívnom vyhostení žalobcu č. PPZ-HCP-BA5-258-009/2022-AV.

A) 13. Proti rozsudku krajského súdu, uvedenému v záhlaví tohto rozhodnutia, sťažovateľ v zákonnej lehote podal kasačnú sťažnosť z dôvodov uvedených v § 440 ods. 1 písm. g) S.s.p., t. j. krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a v § 440 ods. 1 písm. h) S.s.p., t. j. krajský súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu. 14. Sťažovateľ v nasledujúcich sťažnostných bodoch v súlade s § 445 ods. 1 písm. c) S.s.p. najmä uviedol, že: - už v čase vydania rozhodnutia o zaistení sa musí policajný útvar náležite zaoberať otázkou potenciality zrealizovania účelu zaistenia, ktorým je výkon rozhodnutia o zaistení a za tým účelom sa zaoberať existenciou možných prekážok zrealizovania vyhostenia a za tým účelom aj zaobstarať potrebné dôkazy. Uvedená povinnosť zisťovať skutkový stav s ohľadom na prekážky vyhostenia vyplýva z ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu ako aj ústavného súdu, na ktorú sťažovateľ v konaní pred krajským súdom poukazoval, - žalovanému vyčítal, že v odôvodnení rozhodnutia bližším spôsobom nešpecifikuje, aké ďalšie úkony ešte plánuje policajný útvar vykonať za účelom vystavenia náhradného cestovného dokladu pre sťažovateľa, aby zabezpečil výkon jeho administratívneho vyhostenia mimo tých, ktoré uvádza v rozhodnutí: žiadosť o lustráciu cez zastupiteľský úrad prostredníctvom Konzulárneho odboru Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR, žiadosť o lustráciu cez Interpol. V tejto súvislosti poukazuje na to, že žalovaný zaistil sťažovateľa 19.4.2022, dňa 4.5.2022 bola zaslaná žiadosť o vystavenie náhradného cestovného dokladu a od 4.5.2022 po dobu niekoľkých mesiacov nedošlo k žiadnemu posunu smerujúcemu k zabezpečeniu náhradného cestovného dokladu, - pre neskúmanie prekážok vyhostenia do Tuniska je napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné a pre takto nedostatočne zistený stav veci, žalovaný vec nesprávne právne posúdil a napadnuté rozhodnutie je v rozpore s čl. 3 a čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, - v prejednávanej veci existujú právne a faktické prekážky vyhostenia sťažovateľa, preto má za to, že zaistenie nebolo prípustné, nakoľko zaistenie „nevyhostiteľných“ cudzincov je pre svoju neefektívnosť a neúčelnosť vždy v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru. 15. Záverom navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že preskúmavané rozhodnutie zrušuje a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie, nariaďuje bezodkladné prepustenie sťažovateľa a žalovanému ukladá povinnosť nahradiť sťažovateľovi trovy konania. B) 16. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti, po stručnom zhrnutí skutkových okolností prejednávanej veci, navrhol kasačnú sťažnosť zamietnuť ako nedôvodnú.

19. Podľa § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia. 20. Podľa § 88 ods. 4 ZoPC štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi alebo

22. Na prvom mieste kasačný súd považuje za nevyhnutné uviesť, že si je vedomý mimoriadnosti inštitútu zaistenia (viď čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru) a vo svojej judikatúre (napríklad rozsudok NS SR sp. zn. 1Szak/6/2019) zohľadňuje, že sa fakticky jedná o obmedzenie, dokonca pozbavenie osobnej slobody človeka. Ide tak o citeľný zásah do jedného zo základných práv jednotlivca, ktorý môže byť prípustný len za podmienok prísne vymedzených nielen v ZoPC, ale predovšetkým ústavným poriadkom.

čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru. Dokiaľ štát nepovolí vstup na svoje územie, je takýto vstup nepovolený v zmysle čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru a zadržanie osoby, ktorá si praje na územie štátu vstúpiť (pričom potrebuje na to príslušné povolenie, ktoré nemá), môže byť považované za realizované preto, aby sa „zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu“ [Saadi proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok veľkého senátu ESĽP, 29.01.2008, č. 13229/03, § 64]. Rovnako možno podľa čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru „ospravedlniť“ pozbavenie osobnej slobody osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vyhostení.

25. V tejto súvislosti sťažovateľ v kasačnej sťažnosti namietal rozpor jeho zaistenia s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru pre neefektívnosť a neúčelnosť. Tú odvodzoval od nerealizovateľnosti jeho vyhostenia do Tuniska. Poukázal pritom na to, že od podania žiadosti o poskytnutie náhradného cestovného dokladu uplynul podľa sťažovateľa márne dlhší čas, počas ktorého nedošlo k žiadnemu posunu pri vybavovaní jeho náhradného cestovného dokladu.

správy žalovaného, ktorú obdržal kasačný súd dňa 25.8.2022 vyplynulo, že sťažovateľ bol dňa 9.8.2022 vyhostený z územia Slovenskej republiky do Tuniska. 26. Preto jeho námietka neefektívnosti a neúčelnosti zaistenia, ktorú odvodzoval od nerealizovateľnosti jeho vyhostenia do Tuniska nemohla vo svetle faktu, že bol počas zaistenia vyhostený do krajiny Tuniska obstáť.

28. V tejto súvislosti kasačnému súdu nie sú známe žiadne okolnosti, pre ktoré by bolo možné považovať Tunisko za krajinu, ktorá vo vzťahu k tam navracaným cudzincom postupuje spôsobom, ktorý by znamenal porušovanie ich práv, garantovaných čl. 3 Dohovoru (a teda aj zásady „non-refoulement“). Rovnako ani zástupca sťažovateľa nepredložil jediný dôkaz pre podporu svojich sťažnostných bodov. Naopak správny orgán v rozhodnutí o administratívnom vyhostení vychádzajúc aj z vyjadrení sťažovateľa nezistil prekážky jeho vyhostenia, ktoré posudzoval aj z pohľadu čl. 3 a čl. 8 Dohovoru, keď vychádzajúc z tvrdení sťažovateľa nezistil, že bolo do základných práv a slobôd sťažovateľa garantovaných spomínanými článkami

30. Kasačný súd tiež poukazuje na to, že Správny súdny poriadok kladie na vymedzenie sťažnostných bodov prísne nároky (viď § 440 ods. 2 S.s.p.) pričom je upravené aj časové rozpätie, v rámci ktorého je možné meniť a dopĺňať sťažnostné body, a to len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Z kasačnej sťažnosti musí byť jasné nielen to, z akých dôvodov sa rozhodnutie krajského súdu napadá, ale sťažovateľ musí uviesť aj to, na základe akých skutočností má za to, že tento dôvod kasačnej sťažnosti je daný, pritom nestačí len označenie domnelých vád preskúmavaného rozhodnutia, z ktorých nevyplýva, ktorý dôvod kasačnej sťažnosti má na mysli.

VI. Zhrnutie

32. Z uvedených dôvodov dospel kasačný súd k záveru, že krajský súd neporušil zákon, keď správnu žalobu zamietol, kasačná sťažnosť teda nie je dôvodná a preto ju v súlade s § 461 S.s.p zamietol. 33. Podľa § 461 S.s.p. platí, že kasačný súd zamietne kasačnú sťažnosť, ak po preskúmaní zistí, že nie je dôvodná. 34. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. (1) v spojení s §

167 ods. 1 a § 168 druhej vety SSP spôsobom uvedeným vo výroku rozsudku. Kasačný súd sťažovateľovi náhradu trov konania nepriznal, nakoľko v kasačnom konaní nebol úspešný. Kasačný súd nepriznal trovy konania ani žalovanému. Ten bol síce v konaní úspešný, avšak má postavenie orgánu štátnej správy a kasačný súd nevzhliadol žiadne výnimočné dôvody, pre ktoré by mu mali byť trovy konania v zmysle § 168 druhej vety SSP priznané.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu riadny opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave dňa 28. septembra 2022