2Sak/1/2023

1. Žalovaný rozhodnutím ČAS: MU-PO-114-32/2021-Ž zo dňa 26.07.2022, (ďalej len „preskúmavané rozhodnutie“) podľa § 13 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o azyle alebo ZoA“) neudelil sťažovateľovi azyl a podľa § 13c ods.4 a § 20 ods. 4 ZoA mu neposkytol doplnkovú ochranu.

žiadosti s ním bol dňa 22.03.2022 vykonaný vstupný pohovor a dňa 08.04.2022 a 21.06.2022 aj doplňujúce pohovory, pri ktorých uviedol, že v minulosti nemal v krajine pôvodu žiadne problémy, nemal problémy so žiadnymi bezpečnostnými či inými zložkami štátu, nebol nikým prenasledovaný ani nikdy trestne stíhaný a nebol členom žiadnej politickej strany alebo hnutia.

Následne v tom istom roku (2015) účelovo uzatvoril manželstvo s ukrajinskou štátnou občiankou. Domnieval sa, že ako manžel ukrajinskej štátnej občianky získa povolenie na pobyt a bude môcť študovať v doktorandskom štúdiu s nižším poplatkom. Povolenie na pobyt však nezískal. Napriek uvedenej skutočnosti žil na Ukrajine nelegálne, kde spoločne s manželkou bývali v meste Charkov. V apríli 2016 prišla do ich bytu ukrajinská polícia a kontrolovala jeho povolenie na pobyt. Pretože platné povolenie na pobyt nemal, polícia ho zaistila a vypočúvala. Predmetom vypočúvania bola aj jeho aktivita a príslušnosť k radikálnym islamským organizáciám. Po 4 dňoch mu ukrajinskí policajti oznámili, že k jeho osobe nemajú žiadne obvinenia z členstva v radikálnej organizácii, ale vzhľadom na to, že sa v tejto krajine zdržiava nelegálne, bude z nej vyhostený.

5. S rodinou v Maroku je v pravidelnom kontakte. Rodičia ani súrodenci nemajú žiadne problémy kvôli tomu, že v zahraničí požiadal o azyl, ani preto, že na Ukrajine bol zadržaný pre podozrenie z napojenia na radikálne organizácie. Prvé štyri roky počas štúdia na Ukrajine chodieval letecky domov na letné prázdniny. S príletom a ani s odchodom nemal žiadne problémy.

K manželstvu s ukrajinskou štátnou občiankou uviedol, že toto formálne trvá, aj keď to z jeho strany bolo účelové konanie. 6. Z Ukrajiny vycestoval začiatkom marca 2022, po vzniku vojnového konfliktu. Z Odesy odišiel vlakom do Užhorodu a odtiaľ peši na hraničný priechod Vyšné Nemecké, kde pred políciou uviedol, že chce na Slovensku požiadať o azyl. Odtiaľ bol prepravený do Záchytného tábora Humenné. Uviedol, že s pobytom na Ukrajine bol spokojný a keby nezačala vojna, zotrval by tam naďalej, nakoľko do Maroka sa obáva vrátiť. Ako dôvod žiadosti o udelenie azylu na území SR uviedol, že v prípade návratu do Maroka sa obáva trestu za podanie žiadosti o azyl na Ukrajine, lebo marockí občania, ktorí požiadali v zahraničí o azyl, sú po návrate trestaní za to, že urobili zlú povesť svojej krajine. V súvislosti s prípadným stíhaním uviedol, že by mohol čeliť hrozbe mučenia a násilného prinútenia k nejakému priznaniu, lebo marocká polícia má informácie o tom, že v zahraničí bol podozrievaný z napojenia na radikálne organizácie. Na Slovensku chce získať nejakú formu pobytu, aby sa mohol urýchlene začleniť do spoločnosti.

8. V zmysle správ o krajine pôvodu, v prípade Maroka, kde sa síce prípady mučenia a iného krutého, neľudského a ponižujúceho zaobchádzania a trestania ojedinele vyskytujú, nemožno však podľa žalovaného konštatovať, že by sa tak konalo so súhlasom marockých úradov.

služby, s ktorým sa oboznámil a ktoré v plnej miere a explicitne korešponduje s obsahom ust. § 13c ods. 4 písm. d/ zákona o azyle. V rozhodnutí skonštatoval, že nakoľko uvedené stanovisko s predmetnou informáciou podlieha utajeniu v zmysle zákona o ochrane utajovaných skutočností, nie je súčasťou spisového materiálu žalobcu o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR, ale je evidované v osobitnej evidencii utajovaných skutočností na migračnom úrade. Doplnkovú ochranu žalovaný podľa ust. § 13c ods. 4 písm. d/ a § 20 ods. 4 zákona o azyle žalobcovi neposkytol.

12. Krajský súd napadnutým rozsudkom rozhodnutie žalovaného vo výroku 2., ktorým žalovaný neposkytol doplnkovú ochranu žalobcovi podľa § 191 ods. 1 písm. d/ zákona č. 162/ 2015 Z. z. zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Žalobcovi nepriznal právo na náhradu trov konania. 13. Krajský súd poukázal vo vzťahu k dôvodom udelenia azylu, že žalobca uviedol, že mu hrozí prenasledovanie a mučenie marockými štátnymi orgánmi z dôvodu jeho vyšetrovania na Ukrajine pre podozrenie na napojenie sa na radikálne skupiny a organizácie. Krajský súd sa plne stotožnil s argumentáciou žalovaného v tom, že aktivity, z ktorých mal byť žalobca na Ukrajine podozrivý, sa považujú za trestný čin nielen na Ukrajine, ale rovnako v Slovenskej republike a aj v Maroku a táto skutočnosť sama o sebe nemôže byť argumentom preukazujúcim a napĺňajúcim prenasledovanie. 14. Z uvedeného podľa krajského súdu rezultuje, že žalobca v krajine pôvodu pred jej opustením nečelil žiadnemu konaniu, ktoré by mu spôsobovalo vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbehu rôznych takých opatrení, ktoré by ho postihovali podobným spôsobom, tzn. nečelil žiadnemu fyzickému ani psychickému násiliu, žiadnym diskriminačným opatreniam, trestu či trestnému konaniu a pod., a neexistujú objektívne dôvody konštatovať, že by mu akákoľvek forma prenasledovania podľa definície ust. § 2 písm. d/ zákona o azyle v prípade návratu do krajiny pôvodu mohla hroziť, a to či už zo strany štátu alebo neštátnych aktérov, pre jeho pôsobenie mimo krajiny pôvodu. 15. Vzhľadom k tomu, že krajský súd zistil čiastočnú dôvodnosť správnej žaloby, napadnuté rozhodnutie vo výroku 2 (týkajúce sa neposkytnutia doplnkovej ochrany podľa ust. § 220 SSP zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol. O náhrade trov konania rozhodol podľa ust. § 163 SSP a žalobcovi náhradu trov konania nepriznal.

Maroku nezisťuje informácie, resp. nedohľadáva všetkých marockých občanov, ktorí opustili Maroko, resp. ktorí požiadali o azyl v inej krajine. Fakt, že polícia prišla opakovane ku sťažovateľovej rodine domov dokazuje, že štátne bezpečnostné orgány majú informácie o vyšetrovaní sťažovateľa na Ukrajine pre jeho údajné kontakty s radikálnymi skupinami a že „majú o neho záujem”, - zastáva názor, že azylový prípad sťažovateľa je prípadom žiadosti o azyl sur place, vychádzajúc z toho, že jeho vyšetrovanie z možného kontaktu s radikálnymi organizáciami začalo až po opustení krajiny pôvodu, keď sa na Ukrajine ako študent nevedomky stretával s rozličnými študentmi, ktorí boli neskôr stíhaní za spoluprácu s radikálnymi organizáciami. V prípade núteného návratu do Maroka, následne pramení sťažovateľova obava z možného vyšetrovania kontaktov sťažovateľa na Ukrajine a podľa sťažovateľa aj z vysoko pravdepodobného mučenia bezpečnostnými orgánmi krajiny pôvodu, ktoré sú práve takýmto konaním voči podozrivým z radikalizmu v Maroku známe. Je toho názoru, že sťažovateľovi v

Je toho názoru, že krajský súd a rovnako aj žalovaný svojim rozhodnutím a samotným prístupom k posúdeniu azylového prípadu sťažovateľa, nerešpektovali zásadu prezumpcie neviny. Poukázal na to, že do dnešného dňa sťažovateľ nebol právoplatne odsúdený či už v krajine pôvodu, ktorá je známa nekompromisným prenasledovaním teroristov a členov, či prívržencov radikálnych skupín, ale ani na Ukrajine, kde bol za možný kontakt s radikálnymi skupinami vyšetrovaný.

žalovaného v časti neudelenia azylu zrušuje a vec sa vracia žalovanému na ďalšie konanie. B) 18. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti navrhol, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť zamietol. 19. K nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, ktoré vidí sťažovateľ v tom, že krajský súd, ani žalovaný sa dostatočne nezaoberali skutočnosťou, že do rodičovského domu sťažovateľa v Maroku prišli príslušníci polície a od rodinných príslušníkov sťažovateľa zisťovali, kde sa sťažovateľ nachádza, žalovaný poukázal na rozpor v tvrdeniach sťažovateľa.

mučeniu alebo neľudskému zaobchádzaniu. 20. Uvedené vyplýva aj zo správ o krajine pôvodu v súvislosti s možným prenasledovaním osôb podozrivých z terorizmu, na ktoré žalovaný poukázal v napadnutom rozhodnutí. Poukázal

22. K námietke sťažovateľa, že krajský súd a rovnako aj žalovaný svojim rozhodnutím a samotným prístupom k posúdeniu azylového prípadu sťažovateľa, nerešpektovali prezumpciu neviny uviedol, že sťažovateľ nekonkretizuje v čom mala byť prezumpcia neviny nerešpektovaná.

Ako sám počas doplňujúceho pohovoru zo dňa 08. apríla 2022 uviedol: „Osobne ja som nepoznal nikoho z môjho okolia, že bol po návrate mučený, aby sa priznal k nejakému členstvu v radikálnej organizácii. Ale je to medzi obyvateľmi Maroka rozšírené, že sa to tak deje.“ V závere pohovoru ešte dodal, že: „Môžem predložiť nejaké podklady k tomu, aby som dokázal, že marocké štátne orgány osoby podozrivé z členstva v radikálnych organizáciách mučia a nechávajú im podpisovať priznania. Toto je v Maroku bežné a známe a mohol by som takéto podklady doložiť do môjho konania.“ Zo strany sťažovateľa však uvádzané podklady do konania doložené neboli. 24. Žalovaný má za to, že pri posudzovaní prípadu sťažovateľa postupoval v súlade s platnou a účinnou právnou úpravou v oblasti azylu, zohľadnil všetky vyhlásenia a dokumentáciu poskytnutú sťažovateľom, dôležité skutočnosti týkajúce sa krajiny jeho pôvodu, jeho postavenia a osobné pomery, vrátane pôvodu, pohlavia a veku.

MU- PO-114-32/2022-Ž zo dňa 26.07.2022 zamietnutá.

Podľa § 8 zákona o azyle ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastavania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd. Podľa § 2 písm. d/ zákona o azyle na účely tohto zákona sa rozumie prenasledovaním závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v 1. použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia, 2. zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom, 3. odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, 4. neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste, 5. trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2, 6. konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom. Podľa § 13 ods. l zákona o azyle ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 8 alebo 10.

VI. Právne závery kasačného súdu

29. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky pristúpil k preskúmaniu napadnutého rozsudku krajského súdu v napadnutej časti o neudelení azylu v medziach rozsahu kasačnej sťažnosti a uplatnených dôvodov, pričom skúmal, či napadnuté rozhodnutie krajského súdu netrpí vadami, na ktoré by musel prihliadnuť z úradnej povinnosti a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.

S takýmto záverom sa stotožnil aj krajský súd, keď uviedol, že udelenie azylu na území Slovenska je spojené so splnením taxatívne uvedených podmienok v ustanovení § 8 zákona o azyle, t. j. v prípade žiadateľa o azyl musia byť preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, prenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd. Krajský súd sa plne stotožnil s argumentáciou žalovaného v tom, že aktivity, z ktorých mal byť žalobca na Ukrajine podozrivý, sa považujú za trestný čin nielen na Ukrajine, ale rovnako v Slovenskej republike a aj v Maroku a táto skutočnosť sama o sebe nemôže byť argumentom preukazujúcim a napĺňajúcim prenasledovanie.

32. Z rozsudku Najvyššieho správneho súdu SR z 26. 3. 2008, sp. zn. 2Azs 71/2006 - 82 k požiadavkám na informácie o krajine pôvodu vyplýva, že: „Správny orgán rozhodujúci o žiadosti o udelenie azylu v zmysle zákona o azyle pri používaní informácií o krajinách pôvodu musí dodržiavať nasledujúce pravidlá: Informácie o krajine pôvodu musia byť v maximálnej možnej miere (1) relevantné, (2) dôveryhodné a vyvážené, (3) aktuálne a overené z rôznych zdrojov, a (4) transparentné a dohľadateľné, t. j. s uvedením zdroja, z ktoré správny orgán čerpal.

Pokiaľ sa situáciou v krajine pôvodu zaoberá väčší počet správ, je nevyhnutné uprednostniť tie, ktoré sa zaoberajú stavom ľudských práv v krajine pôvodu a priamo uvádzajú okolnosti rozhodné pre posúdenie reálnosti hrozby neľudského či krutého zaobchádzania. Relevantnosť a váha správy bude závisieť od toho, do akej miery sa priamo venuje otázkam posudzovaným v danom konaní.

Najvyšší správny súd SR tiež pripomína, že v azylových veciach treba v prípade skúmania odôvodnenosti strachu z prenasledovania v zmysle § 8 zákona o azyle aplikovať test „primeranej pravdepodobnosti“: „Primeraná pravdepodobnosť nežiaduceho dôsledku návratu do krajiny pôvodu (…) je daná vtedy, ak býva tento dôsledok v prípadoch obdobných prípadu žiadateľa nie ojedinelý. Neznamená to, že pravdepodobnosť, že nežiaduci dôsledok nastane, musí byť nutne vyššia ako pravdepodobnosť, že nenastane (tzn. že test „primeranej pravdepodobnosti“ predstavuje nižší dôkazný štandard ako v civilných veciach) [tým menej to znamená, že v prípade návratu do krajiny pôvodu musí byť nastanie nežiaduceho dôsledku prakticky isté (tzn. že test „primeranej pravdepodobnosti“ predstavuje a fortiori aj nižší dôkazný štandard ako štandard „nad všetku pochybnosť“ v trestných veciach)], ale to, že k nežiaducemu dôsledku v prípadoch obdobných prípadu žiadateľa dochádza natoľko často, že s ním ten, komu taký následok hrozí, musí počítať ako s celkom bežným javom, a nie ako s javom iba výnimočným.“

Za danej situácie, keď zo správ, z ktorých žalovaný vychádzal zreteľne vyplýva, že v zmysle správy Ministerstva zahraničných vecí za rok 2021, marocká ústava zakazuje mučenie a iné kruté neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trestanie. Polícia môže zatknúť jednotlivca až po vydaní ústneho alebo písomného príkazu prokurátora. Zákon poskytuje právo na spravodlivý a verejný proces a právnu pomoc. Vládne inštitúcie a mimovládne organizácie dostávali síce aj v roku 2021 správy o zlom zaobchádzaní vo väzbe, mučení, ale tieto v posledných rokoch klesali a podľa vlády bolo zaznamenaných 385 obvinení zo zlého zaobchádzania zo strany polície, v priebehu troch rokov bolo na prokuratúru podaných 8 sťažností pre podozrenie z mučenia a ponižujúceho zaobchádzania. Správy o zlom zaobchádzaní sa najčastejšie vyskytli vo vyšetrovacej väzbe alebo pri zásahu proti demonštrantom. V roku 2019 Výbor OSN pre ľudské práva zablahoželal Maroku k jeho úsiliu bojovať proti mučeniu vo väzbe a k prijatiu zákona o národnom mechanizme na predchádzanie mučenia v roku 2018.

36. Podľa Najvyššieho správneho súdu SR z týchto správ je teda nepochybné, že i keď prípady mučenia a neľudského zaobchádzania najmä počas väzby a zadržania väzby osôb počas demonštrácií boli v minulosti v krajine pôvodu sťažovateľa prítomné, tieto nie sú podporované alebo tolerované štátnou mocou, o čom svedčí fakt, že sa podnety pre porušenie práv dotknutých osôb vyšetrujú a že to umožňuje aj nová legislatíva. Správy o krajine pôvodu teda naznačujú, že situácia v Maroku ohľadom riešenia problému s mučením najmä vo vyšetrovacej väzbe sa mení k lepšiemu a štát sa snaží nielen v legislatívnej oblasti, ale aj reálne zlepšiť uvedenú situáciu. Preto ak sa obáva sťažovateľ z prenasledovania bezpečnostnými zložkami krajiny pôvodu z dôvodu hrozby prenasledovania a mučenia marockými štátnymi orgánmi z dôvodu jeho vyšetrovania na Ukrajine pre podozrenie na napojenie sa na radikálne skupiny, nie je táto obava natoľko závažná, a teda azylovo relevantná, aby ju bolo možné hodnotiť ako odôvodnený strach z prenasledovania.

Na obdobnom základe stojí tiež Smernica č. 2084/03/ES o minimálnych normách, ktoré musia spĺňať štátni príslušníci tretích krajín alebo osoby bez štátnej príslušnosti, aby mohli žiadať o postavenie utečenca alebo osoby, ktorá z iných dôvodov potrebuje medzinárodnú ochranu (ďalej len „kvalifikačná smernica“), pretože podľa článku 4 ods. 4„skutočnosť, že žiadateľ už bol prenasledovaný alebo utrpel vážnu ujmu alebo bol vystavený priamym hrozbám prenasledovania alebo spôsobenia vážnej ujmy, je závažným ukazovateľom odôvodnenosti obáv žiadateľa z prenasledovania alebo reálneho nebezpečenstva utrpenia vážnej ujmy, ak neexistujú závažné dôvody domnievať sa, že prenasledovanie alebo spôsob nebude opakovať.“

39. Sťažovateľ v priebehu správneho konania aj konania pred súdom neuviedol, že by bol v Maroku z akéhokoľvek dôvodu prenasledovaný, ale že má obavu z prenasledovania v prípade núteného návratu do Maroka z možného vyšetrovania kontaktov sťažovateľa na Ukrajine a aj z pravdepodobného mučenia bezpečnostnými orgánmi krajiny pôvodu, ktoré sú práve takýmto konaním voči podozrivým z radikalizmu v Maroku známe. Je toho názoru, že v prípade návratu do krajiny pôvodu hrozí prenasledovanie štátnou mocou z politických dôvodov v zmysle 8 zákona o azyle a preto spĺňa základnú podmienku ako predpoklad udelenia azylu, a tou je existencia opodstatnených obáv z prenasledovania z politických dôvodov.

Nielen že sťažovateľove problémy nedosiahli zákonom požadovanú intenzitu, navyše nie je splnená ani druhá podmienka citovaného ustanovenia (t. j. že tieto obmedzujúce opatrenia boli vykonávané, podporované alebo trpené marockými úradmi). Jeho obava o pravdepodobnosti mučenia bezpečnostnými orgánmi krajiny pôvodu s poukazom na aktuálne informácie o krajine pôvodu tak zostáva len v rovine nepodloženej domnienky.

43. Definíciou utečenca „sur place“ sa v minulosti zaoberal vo svojej judikatúre Najvyšší súd SR, keď v rozsudku sp. zn. 1Sža 5/2007 zo dňa 30.11.2007 uviedol: . . .“o žiadateľa „sur place“ ide vtedy, keď osoba, ktorá v okamžiku odchodu z krajiny pôvodu nebola utečencom, ale stala sa ním neskôr v dôsledku okolností, ktoré nastali v dobe jej neprítomnosti.“

45. Na uvedenú definíciu odkazuje vo svojej judikatúre aj Najvyšší správny súd Českej republiky (napr. v rozsudku č. j. 8 Azs 37/2008 - 80 z 30.12.2008, č. j. 2 Azs 154/2005 - 53 zo 4. 5. 2006, č. j. 1 Azs 10/2016 - 26 z 29. 3. 2016).

47. Prípad sťažovateľa však nenasvedčuje tomu, že sa uplatňovaním svojich základných ľudských práv a slobôd mimo svoju vlasť vystavil riziku postihu štátnou mocou svojej vlasti pre prípad svojho návratu a súčasná situácia v Maroku s poukazom na dôvody uvedené v bodoch 41-44 tohto rozsudku vôbec nenasvedčuje tomu, že by mohol spĺňať podmienky tzv. utečenca na mieste. Najvyšší správny súd SR s poukazom na uvedené nemohol námietke sťažovateľa, že mal byť posúdený ako sťažovateľ „sur place“ priznať opodstatnenosť.

VII. Záver

49. Najvyšší správny súd SR súd na základe vyššie uvedených úvah konštatuje, že krajský súd dospel k správnemu záveru, keď žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného v časti o neudelení azylu považoval za súladné so zákonom a správnu žalobu zamietol. Nakoľko samotné preskúmavané rozhodnutie v napadnutej časti v spojení s konaním, ktoré mu predchádzalo, netrpia vadami, ktoré by ho činili nezákonným, kasačný súd v zmysle § 461 S.s.p. kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietol. 50. O náhrade trov kasačného konania rozhodol Najvyšší správny súd SR tak, že sťažovateľovi, ktorý v tomto konaní nemal úspech, ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 SSP a analogicky podľa § 167 ods. 1 SSP) a žalovanému náhradu trov konania nepriznal, lebo to nemožno spravodlivo požadovať (§ 467 ods. 1 SSP a analogicky podľa § 168 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave dňa 30. marca 2023