2Sak/1/2025

1. Rozhodnutím č. PPZ-HCP-PO9-3-015/2024-AV zo dňa 20.03.2024 Oddelenie hraničnej kontroly PZ Košice - letisko (ďalej len „prvostupňový správny orgán“) rozhodol, že žalobcu administratívne vyhosťuje z územia Slovenskej republiky na územie Ukrajiny podľa § 77 ods. 1 tretej vety zákona o pobyte cudzincov, bez určenia lehoty na vycestovanie z územia

V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že žalobca bol dňa 20.03.2024 transferovaný na územie SR z územia Nemecka podľa Nariadenia európskeho parlamentu a Rady č. 604/2013 z 26. júna 2013. Lustráciou v informačných systémoch PZ správny orgán zistil, že žalobca sa dňa 02.03.2022 dostavil na hraničný priechod Vyšné Nemecké, z dôvodu, aby vstúpil na územie SR. Zároveň bolo zistené, že na žalobcu bola v pátracom systéme INTERPOL vydaná platná požiadavka v rámci medzinárodného pátrania, s vydaným medzinárodným zatýkacím rozkazom vydaným 02.03.2018 súdom I. Somoni kraja, mesta Dušanbe, pre skutok kvalifikovaný ako trestný čin organizovanej kriminálnej skupiny, podľa § 307 časť 1 Trestného zákona Tadžikistanu, preto bol žalobca následne umiestnený v Ústave na výkon väzby a Ústave na výkon trestu odňatia slobody v Košiciach, kde žalobca 04.05.2022 požiadal o udelenie azylu na území Slovenskej republiky z dôvodu obavy o svoj život, pretože je členom Demokratickej politickej skupiny 24.

v Košiciach. Následne Najvyšší súd SR rozhodnutím sp. zn. 1Tost/31/2023 z 24.01.2024 rozhodol, že vydanie žalobcu do Tadžickej republiky nie je prípustné a súčasne žalobcu prepustil z vydávacej väzby. Potom bol žalobca 24.01.2024 predvedený na OCP PZ Košice v súvislosti s konaním o administratívnom vyhostení, pričom po tom, ako pri kontrole dokladov bolo zistené, že žalobca má udelený trvalý pobyt na území Ukrajiny, mu pod č. EC- ECKE1-240124-124-TJK8603119514-----01, na jeho žiadosť bolo udelené dočasné útočisko na území Slovenskej republiky a žalobca bol 24.01.2024 prepustený na slobodu a nasledujúci deň odišiel do Nemecka. V Nemecku sa zdržiaval do 20.03.2024, kedy bol transferovaný (dublinský transfer) späť na územie Slovenskej republiky, po tom ako jeho prevzatie 08.02.2024 akceptovalo Dublinské stredisko Migračného úradu Ministerstva vnútra SR pod č. MU-DS-48/2024-DŹ. Po prevzatí žalobcu na územie Slovenskej republiky bolo lustráciou v informačnom systéme IS CLK zistené, že na jeho osobu sú vytvorené dva platné pátracie záznamy v Schengenskom informačnom systéme - Osoba (SIS2); v prvom prípade sa jednalo

vážna bezpečnostná hrozba; v zázname je zaevidovaná informácia súvisiaca s trestným činom terorizmu pod č. TE-RI-INT/741311/2021 s poznámkou, že účastník konania je ozbrojený, násilný, zapojený do aktivít súvisiacich s terorizmom.

3. Proti prvostupňovému rozhodnutiu o administratívnom vyhostení žalobcu na Ukrajinu a uložení zákazu vstupu na územie na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov na dobu 10 rokov podal žalobca odvolanie, v ktorom namietal nedostatočne zistený skutkový stav veci ohľadom prekážky jeho vyhostenia na Ukrajinu v súvislosti so zákazom tzv. nepriameho non - refoulement. Poukázal na to, že štátna migračná služba zastavila prijímanie a spracovanie žiadostí o azyl po plnej ruskej invázii. Žalobca namietal aj zákaz vstupu na územie SR a na územie všetkých členských štátov na dobu 10 rokov z dôvodu, že má na území SR oprávnený tolerovaný pobyt. 4. Žalovaný rozhodnutím č. PPZ HCP-PO2-38-004/2024-Sk zo dňa 17.05.2024 zmenil prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu v prvej vete výroku zo znenia: administratívne vyhosťuje „z územia Slovenskej republiky na územie Ukrajiny podľa § 77 ods. 1 tretej vety zákona o pobyte cudzincov“ na znenie: „z územia Slovenskej republiky podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov“.

Z uvedených dôvodov zmenil výrok rozhodnutia v časti určenia krajiny vyhostenia. 6. K vyhosteniu bez určenia krajiny bližšie uviedol, že podľa údajov dostupných na internetovej stránke visaindex.com držitelia cestovných pasov Tadžickej republiky majú bezvízový vstup do uvedených 23 štátov: Antigua and Barbuda, Arménsko, Azerbajdžan, Barbados, Bielorusko, Cookove ostrovy, Dominika, Gambia, Gruzínsko, Haiti, Kazachstan, Kirgizsko, Malajzia, Mikronézia, Moldavsko, Namíbia, Filipíny, Ruská federácia, Svätý Vincent a Grenadíny, Surinam, Turecko, Ukrajina, Uzbekistan.

Uzbekistan. 7. Žalovaný s odkazom na rozsudky Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (sp. zn. 2Sak/5/2022 zo dňa 21.03.2022, sp. zn. 10Sžak/14/2021 zo dňa 29.09.2021 ako aj aktuálnu judikatúru NSS SR) uviedol, že povinnosti správneho orgánu zabezpečovať dôkazy a správy o krajine, do ktorej má byť vyhostený, musí predchádzať aktivita účastníka konania a to tvrdenie jednotlivých faktov o existencii prekážok administratívneho vyhostenia.

Obsah uvedených písomností sa týka žalobcu a skutočností, ktoré by mali brániť vydaniu, resp. vyhosteniu žalobcu do Tadžikistanu a že žalobca je neprávom tadžickými orgánmi vykresľovaný za bezpečnostnú hrozbu. Žalovaný k uvedeným dôkazom uviedol, že žalobca nie je vyhostený na územie Tadžickej republiky a napadnuté rozhodnutie sa neopiera o tvrdenia tadžickej vlády a obsah uvedených písomností nespochybňuje zistenia správneho orgánu, o ktoré sa opiera v napadnutom rozhodnutí.

II. Konanie pred správnym súdom

12. Správny súd v Košiciach (ďalej len „správny súd“) rozsudkom č. k. 17Saz/3/2024 - 151 zo dňa 19. septembra 2024 žalobu zamietol a žalovanému nepriznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania.

Poukázal najmä na body 37 a 38 rozsudku, z ktorých vyplynula nedôvodnosť žalobcom tvrdenej neúčelnosti dôvodu, že ho pre udelený status dočasného útočiska nemožno z územia Slovenskej republiky administratívne vyhostiť; - k námietke, že napadnuté rozhodnutie žalovaného nie je dostatočne odôvodnené s ohľadom na zisťovanie existencie prekážok vyhostenia, a to ani v súvislosti so zákazom tzv. nepriameho non refoulement, kedy cudzincovi hrozí v prípade vyhostenia do tretej krajiny následný návrat do krajiny pôvodu (Tadžikistanu), kde bude vystavený zaobchádzaniu v rozpore s čl. 3 Európskeho dohovoru správny súd uviedol, že predmetná námietka žalobcu je neopodstatnenou a predčasnou. Žalovaný vo svojom rozhodnutí ustálil diapazón krajín, ktoré by tak žalobcu ako štátneho príslušníka Tadžikistanu eventuálne mohli prijať na svoje územie a teda na územie ktorých by žalobca mohol byť administratívne vyhostený.

Podľa správneho súdu je žalobca povinný tvrdiť konkrétne skutočnosti svedčiace o existencii prekážok jeho administratívneho vyhostenia do krajiny, do ktorej má byť vyhostený, respektíve neprimeranosti dopadov tohto rozhodnutia do jeho súkromného a rodinného života.

Za tohto stavu potom možno považovať postup žalovaného za správny; - k námietke, že nesúhlasí so záverom žalovaného, že prioritne mal žalobca tvrdiť prekážky jeho administratívneho vyhostenia do iných tretích krajín, a následne by bolo dôkazné bremeno rozložené medzi odvolací správny orgán a žalobcu, keďže odvolanie bolo podané voči rozhodnutiu o administratívnom vyhostení žalobcu na Ukrajinu uviedol, že zmenové rozhodnutie vo veci administratívneho vyhostenia žalobcu bolo vydané dňa 17.05.2024 a rozhodnutie o predĺžení zaistenia žalobcu dňa 18.07.2024, takže žalobca už mal vedomosť o tom, ktoré krajiny budú ohľadom možného vyhostenia žalobcu oslovené, nakoľko ich identifikoval vo svojom rozhodnutí zo dňa 17.05.2024 žalovaný. I napriek tomu žalobca

súdneho spisu vyplýva, že vo veci administratívneho vyhostenia boli vykonané úkony smerujúce k jeho vykonaniu vo vzťahu ku 55 krajinám. Preto nemožno úspešne argumentovať tým, že keď cudzinec nebol administratívne vyhostený do konkrétnej krajiny, je potrebné a priori považovať takéto rozhodnutie za nezákonné a nepreskúmateľné z dôvodu nepreukázania podmienky potenciálnej vyhostiteľnosti. Takýto záver by popieral platnú právnu úpravu, pričom dodržanie, či porušenie princípu vyhostiteľnosti je nevyhnutné posudzovať vždy v okolnostiach konkrétneho prípadu. Správny súd poukázal na to, že v zmenovom rozhodnutí o administratívnom vyhostení žalobcu zo dňa 17.05.2024 odvolací správny orgán síce nevymedzil konkrétnu krajinu, do ktorej mal byť žalobca vyhostený, avšak z jeho odôvodnenia vyplýva istý okruh do úvahy prichádzajúcich krajín, pričom otázkou určenia konkrétnej krajiny, ktorú je možné vyhodnotiť ako bezpečnú z pohľadu výkonu vyhostenia, sa zaoberá orgán útvaru policajného zaistenia, ktorý je zodpovedný za výkon vyhostenia, pričom z doposiaľ vykonaných úkonov to nenasvedčuje o žalobcom tvrdenej nevyhostiteľnosti;

Tak následne postupoval aj žalovaný a určenie krajín, do ktorých by mohol byť žalobca vyhostený, by malo podľa správneho súdu vychádzať z racionálneho základu, ktorý žalovaný bližšie ozrejmil vo svojom rozhodnutí, určil príkladom okruh jednotlivých do úvahy prichádzajúcich krajín a spôsob takéhoto určenia náležite odôvodnil. Za tohto stavu možno považovať rozhodnutie žalovaného za zákonné po zvážení všetkých okolností danej prejednávanej veci, ktoré ako celok podľa názoru správneho súdu je v medziach zákona a dokáže obstáť.

14. Proti rozsudku správneho súdu podal v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť žalobca (ďalej len „sťažovateľ“) z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP. 15. Sťažovateľ v rámci sťažnostných bodov namietal predovšetkým, že: - správny súd nesprávne vyhodnotil jeho námietku porušenia jeho procesných práv. Postup žalovaného, kedy zmenil prvostupňové rozhodnutie orgánu, ktorým bol žalobca vyhostený na územie Ukrajiny, tak že administratívne vyhostil žalobcu z územia Slovenskej republiky bez určenia krajiny, do ktorej žalobcu vyhostil, je podľa jeho názoru porušením jeho práva zakotveného v § 3 ods. 2, § 33 ods. 2 Správneho poriadku, ktoré majú zabezpečiť realizáciu práva žalobcu zakotveného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na inom orgáne Slovenskej republiky; - žalobca v odvolaní podanom proti prvostupňovému rozhodnutiu o administratívnom vyhostení na územie Ukrajiny predložil svoje argumenty vo vzťahu k tomuto rozhodnutiu, a vo vzťahu k odôvodneniu takéhoto rozhodnutia orgánom verejnej správy prvého stupňa; - nemožno mu pričítať na ťarchu, že v situácii, kedy jeho odvolacia polemika s prvostupňovým rozhodnutím vychádzala z obsahu tohto prvostupňového rozhodnutia, nerozvinul abstraktne svoju odvolaciu argumentáciu, proti v tom čase mu neznámym úvahám žalovaného a samotnému rozhodnutiu žalovaného, ktoré mu nebolo známe; - správne orgány mu neumožnili účinne obhajovať svoje práva, takýto postup zo strany správneho súdu nemožno bagatelizovať tým, že sa zodpovednosť za takýto postup prenáša na žalobcu, a vytýka sa mu údajná pasivita; - za nesprávne právne posúdenie správnym súdom považuje aj jeho záver, že žalobné námietky žalobcu, o jeho faktickej nevyhostiteľnosti, v dôsledku zákazu vyhostenia do tretej krajiny, z ktorej mu hrozí následný návrat do krajiny pôvodu, a teda hrozba zaobchádzania v rozpore s už namietanými základnými právami, je predčasná; - správnemu súdu vytkol, že „odbil“ argumenty žalobcu tým, že je zbytočné polemizovať v prípade vyhostenia žalobcu, pokiaľ nie je ustálená krajina, do ktorej by mohol byť vyhostený, nad obavou možného vrátenia žalobcu, do krajiny pôvodu z inej krajiny. Práve uvedená skutočnosť, je jednou z ťažiskových línií jeho námietok proti zákonnosti rozhodnutia žalovaného, aj rozhodnutia orgánu verejnej správy prvého stupňa;

vydania. Pre ďalšiu argumentáciu je podstatné, že najvyšší súd si bol vedomý povahy trestného činu na trestné stíhanie, za ktorý bolo Tadžickou republikou žiadané jeho vydanie; - rozhodnutie o neprípustnosti vydania žalobcu na trestné stíhanie do Tadžickej republiky založil na teste vážnych dôvodov, ktorý umožňuje určiť mieru pravdepodobnosti porušenia práv vyžiadanej osoby v cieľovej krajine. Najvyšší súd v extradikčnom konaní jednoznačne konštatoval, že žalobcovi hrozí v Tadžickej republike porušenie jeho základných práv, a hrozba, že bude vystavený mučeniu a neľudskému zaobchádzaniu; - napadnuté rozhodnutie žalovaného nechráni žalobcu pred tým, že jeho výkonom bude nie len porušené ustanovenie § 81 ods. 1 ZoPC, ale bude zároveň obídené aj rozhodnutie o neprípustnosti jeho vydania na trestné stíhanie do Tadžickej republiky, a to dokonca do takej miery, že mu pri jeho výkone nebude poskytnutá ani taká ochrana, ktorá by mu bola poskytnutá v prípade extradície; - žalobca považuje za vylúčené, aby rozhodnutie o administratívnom vyhostení bolo

- správny súd vo svojom rozsudku nesprávne právne posúdil otázku zákonnosti rozhodnutia o vyhostení, z aspektu porušenia základných práv žalobcu, v dôsledku jeho vykonania; - žalobca navrhol rozhodnutie žalovaného zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Na základe uvedeného podkladu došlo k akceptácii odvolacej námietky sťažovateľa (nemožnosť vyhostenia na územie Ukrajiny) a následne k zmene výroku prvostupňového rozhodnutia; - obsah uvedeného podkladu sťažovateľ poznal, bol s ním oboznámený, vyjadril sa k nemu vo svojom podaní zo dňa 16.05.2024 (doručené žalovanému 17.05.2024).

bol oboznámený s každým jedným podkladom pre vydanie rozhodnutia. Žalovaný má zákonnú možnosť a zvážil vyhostenie z územia Slovenskej republiky bez určenia krajiny, nakoľko dôvody pre administratívne vyhostenie boli naďalej dané a preukázané; - sťažovateľ ani v súdnom konaní (vo svojich opakovaných písomných vyjadreniach, ani na pojednávaní na správnom súde) neuviedol konkrétne dôvody a prekážky, pre ktoré by nemohol byť vyhostený do tej ktorej krajiny; - žalovaný nerozhodol o tom, že sťažovateľ sa vyhosťuje z územia Slovenskej republiky výlučne a bez výnimky do 23 štátov, resp. do Tadžikistanu. Sťažovateľ sa vyhosťuje z územia

17. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) predovšetkým postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 SSP preskúmal prípustnosť kasačnej sťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia. Kasačný súd rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky a rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 21. februára 2025 (§ 137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 SSP). K dôvodnosti kasačnej sťažnosti 18. Predmetom kasačnej sťažnosti bol napadnutý rozsudok, ktorým správny súd zamietol správnu žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ HCP-PO2-38-004/2024-Sk zo dňa 17.05.2024, ktorým zmenil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu č. PPZ-HCP-PO9-3-015/2024-AV zo dňa 20.03.2024 v prvej vete výroku zo znenia: administratívne vyhosťuje „z územia Slovenskej republiky na územie Ukrajiny podľa § 77 ods. 1 tretej vety zákona o pobyte cudzincov“ na znenie: „z územia Slovenskej republiky podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov“. 19. Kasačný súd preto preskúmal jednak napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci kasačného konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného, najmä z toho pohľadu, či správny súd pri neformálnom posúdení správnej žaloby (§ 206 ods. 3 SSP) správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného. 20. Kľúčovou námietkou sťažovateľa bolo nesprávne vyhodnotenie námietky porušenia jeho procesných práv, keď jeho námietku, že pred vydaním rozhodnutia žalovaného nebol žalobca odvolacím orgánom vyzvaný, aby sa vyjadrili k existencii prekážok vyhostenia vo vzťahu k ďalším 23 krajinám (okrem Ukrajiny), vyhodnotil správny súd ako nedôvodnú s tým, že podľa správneho súdu nedošlo k porušeniu jeho procesných práv, keďže sám žalobca neuviedol žiadne konkrétne dôvody, pre ktoré by nemohol byť vyhostený, do tej-ktorej krajiny, a takéto prekážky neuviedol, ani v konaní pred správnym súdom. 21. Sťažovateľ v tejto súvislosti namietal, že postup žalovaného, kedy zmenil rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa, ktorým bol žalobca vyhostený na územie Ukrajiny tak, že administratívne vyhostil žalobcu z územia Slovenskej republiky (bez určenia krajiny, do ktorej žalobcu vyhostil), je podľa jeho názoru porušením jeho práva zakotveného v § 3 ods. 2, § 33 ods. 2 Správneho poriadku, ktoré majú zabezpečiť realizáciu práva žalobcu zakotveného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, a pokiaľ správny súd jeho námietku porušenia procesných práv vyhodnotil za nedôvodnú, vec nesprávne právne posúdil.

K uvedeným záverom dospel kasačný súd na základe nasledujúcich dôvodov. 24. Odvolanie podľa správneho poriadku je vybudované na apelačnom princípe a druhostupňový orgán je zásadne oprávnený rozhodnúť vo veci. Odvolací orgán nie je v žiadnom smere viazaný závermi prvostupňového orgánu. Samostatne hodnotí vec zo skutkovej a právnej stránky. Dôsledkom tohto postupu je skutočnosť, že situácia účastníka konania môže byť rozhodnutím odvolacieho orgánu aj zhoršená, t. j. odvolací orgán môže rozhodnúť aj v neprospech odvolateľa. Apelačný princíp umožňuje, že správny orgán, ktorý rozhoduje o odvolaní, môže sám napraviť rozhodnutie a sám môže rozhodnúť vo veci samej.

zrušiť. 25. Správny poriadok špecificky neupravuje všetky otázky postupu v odvolacom konaní. Aj na druhostupňové konanie sa vzťahujú ustanovenia predchádzajúcich častí, najmä tretej časti správneho poriadku (§ 18 až § 52). Táto skutočnosť je odôvodnená najmä tým, že konanie na prvom a druhom stupni tvorí jeden celok. Z uvedeného vyplýva, že aj odvolací správny orgán môže vo veci nariadiť ústne pojednávanie, ktorého zmyslom je, aby účastník mohol uplatniť námietky, prípadne aj návrhy.

28. Prvú povinnosť má správny orgán iba vtedy, ak v konaní vystupuje viac účastníkov. Druhú skupinu prípadov tvoria odvolania, v ktorých odvolatelia na podporu svojho stanoviska navrhujú vykonať ďalšie dôkazy, ktoré by mohli objasniť niektoré otázky skutkového stavu. V záujme rešpektovania princípu materiálnej pravdy správny orgán môže vykonať aj ďalšie dôkazy, ktoré účastníci nenavrhli. Aj pre vykonanie dôkazov vyplývajúcich z vyjadrení účastníkov k odvolaniu platí ustanovenie § 32 ods. 2 správneho poriadku, že rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán, avšak odvolací správny orgán má postupovať v súčinnosti s účastníkmi konania.

30. Na základe výkladu právnej normy § 33 správneho poriadku v intenciách logického a rozumného uváženia vôľou zákonodarcu bolo, aby sa účastník odvolacieho správneho konania oboznámil so všetkými podkladmi rozhodnutia, ktoré boli podkladom pre vydanie rozhodnutia odvolacieho správneho orgánu.

Zmyslom takto široko koncipovaného oprávnenia je predísť neskorším možným námietkam účastníka, ktoré by mohli viesť k prieťahom v konaní alebo iným komplikáciám. 33. Korešpondujúca povinnosť odvolacieho správneho orgánu dať možnosť účastníkovi konania vyjadriť sa k podkladom zmenového rozhodnutia je splnená v prípade, ak odvolací správny orgán pred vydaním takéhoto rozhodnutia účastníkovi umožní oboznámiť sa s podkladmi rozhodnutia buď tým, že mu umožní vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia priamo na ústnom pojednávaní (do zápisnice z ústneho pojednávania, a ten vyhlási, že mu bola daná možnosť vyjadriť sa pred vydaním rozhodnutia k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia a že buď má alebo nemá žiadne doplňujúce návrhy). Takúto povinnosť si odvolací správny orgán splní aj v prípade, ak účastníka konania vyzve, aby sa vyjadril písomne k podkladom rozhodnutia, ktoré zabezpečil po podaní odvolania proti rozhodnutiu prvostupňového

35. Pokiaľ správny orgán vydá rozhodnutie vo veci samej bez toho, aby umožnil účastníkovi vyjadriť sa ku všetkým relevantným podkladom, na základe ktorých vo veci rozhodol, ide o procesné pochybenie správneho orgánu a teda o takú vadu, ktorá môže mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia (porovnaj napr. rozsudky Najvyššieho súdu SR 6Sžo/55/2010, 5Sž/24/2008, 4Sžo/ 10/2011, 3Sžd/72/2009, rozsudky Najvyššieho správneho súdu ČR 7A 112/2002 a 7As 40/ 2003). 36.

37. V danom prípade prvostupňový správny orgán rozhodol, že žalobcu administratívne vyhosťuje z územia Slovenskej republiky na územie Ukrajiny podľa § 77 ods. 1 tretej vety ZoPC. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, ktorým žiadal napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Okrem iných dôvodov namietal nedostatočne zistený stav veci ohľadom prekážky jeho vyhostenia na Ukrajinu.

38. Je zrejmé, že žalobca v odvolaní podanom proti rozhodnutiu o administratívnom vyhostení, na územie Ukrajiny, postavil svoju obranu a argumenty vo vzťahu k jeho vyhosteniu na Ukrajinu. Preto námietka sťažovateľa, že v situácii, kedy jeho odvolacia argumentácia k napádanému prvostupňovému rozhodnutia vychádzala z výroku a obsahu tohto prvostupňového rozhodnutia a nemohol svoju odvolaciu argumentáciu postaviť voči v tom čase neznámym úvahám žalovaného, na ktorých postavil zmenové rozhodnutie, je dôvodná.

40. Správny súd na podporu svojich záverov o tom, že cudzinec musí tvrdiť konkrétne skutočnosti svedčiace o existencii prekážok jeho administratívneho vyhostenia odkazuje na rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR zo dňa 29.09.2021, sp. zn. 10Sžak/14/2020, ktorého závery však vychádzajú z inej situácie, pretože v uvedenom prípade predmetom konania bolo rozhodnutie o administratívnom vyhostení cudzinca do konkrétnej krajiny (do Bangladéša). Závery kasačného súdu boli také, že cudzinec je povinný tvrdiť konkrétne skutočnosti svedčiace o existencii prekážok jeho administratívneho vyhostenia do krajiny, do ktorej má byť vyhostený, respektíve neprimeranosti dopadov rozhodnutia do jeho súkromného a rodinného života. Tieto závery však nemožno aplikovať na prípad sťažovateľa, ktorý bol zmenovým rozhodnutím vyhostený bez určenia krajiny vyhostenia.

42. K argumentácii správneho súdu, že zmenové rozhodnutie vo veci administratívneho vyhostenia žalobcu bolo vydané dňa 17.05.2024 a z rozhodnutia o predĺžení zaistenia žalobcu zo dňa 18.07.2024 mal žalobca už mať vedomosť o tom, ktoré krajiny budú ohľadom možného vyhostenia žalobcu oslovené a napriek tomu žalobca žiadne relevantné skutočnosti týkajúce sa možných prekážok vyhostenia do uvedených krajín neuvádzal, kasačný súd musí správnemu súdu pripomenúť, že zmenové rozhodnutie žalovaného bolo vydané dňa 17.05.2024, kedy sa žalobca prvýkrát dozvedel, ktoré krajiny vyhostenia prichádzajú do úvahy.

Podstatné však bolo to, že žalobcovi nebolo umožnené v odvolacom konaní týkajúceho sa administratívneho vyhostenia, oboznámiť sa s podkladmi zmenového rozhodnutia o odvolaní proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu (zo dňa 20.03.2024).

44. Vzhľadom na uvedené kasačný súd v danej veci dospel k záveru, že žalovaný správny orgán nepostupoval v súlade so zákonnými predpismi. Súčasne je potrebné vytknúť žalovanému, že v konaní sa dopustili takej procesnej vady, ktorá mala za následok nezákonnosť

Antigua and Barbuda, Arménsko, Azerbajdžan, Barbados, Bielorusko, Cookove ostrovy, Dominika, Gambia, Gruzínsko, Haiti, Kazachstan, Kirgizsko, Malajzia, Mikronézia, Moldavsko, Namíbia, Filipíny, Ruská federácia, Svätý Vincent a Grenadíny, Surinam, Turecko, Ukrajina,

46. V prvom rade, žalovaný pred vydaním zmenového rozhodnutia neposkytol sťažovateľovi možnosť oboznámiť sa so všetkými podkladmi, na základe ktorých rozhodol. Konkrétne, žalovaný použil informácie dostupné na internetovej stránke visaindex.com o bezvízovom vstupe držiteľov pasov Tadžickej republiky do 23 krajín. Tieto údaje viedli k zúženiu okruhu možných krajín vyhostenia žalobcu na špecifikované štáty, medzi ktoré zaradil (nie však výlučne) krajiny ako Arménsko, Azerbajdžan, Gruzínsko, Kazachstan, Kirgizsko, Moldavsko,

krajín. Týmto postupom bol žalobcovi odňatý prístup k účinnému uplatneniu jeho procesných práv, čo je v rozpore so zásadou spravodlivého administratívneho konania. Vzhľadom na to, že žalovaný neumožnil žalobcovi oboznámiť sa s podkladmi rozhodnutia a nevyžiadal si jeho vyjadrenie k týmto údajom, došlo k porušeniu základných práv žalobcu na obhajobu a riadne procesné právo, čo v konečnom dôsledku znamená, že jeho rozhodnutie je nezákonné.

49. Z uvedeného je teda zrejmé, že podkladom zmenového rozhodnutia žalovaného boli údaje dostupné na internetovej stránke visaindex.com, podľa ktorých držitelia cestovných pasov Tadžickej republiky majú bezvízový vstup do uvedených 23 štátov. Následne žalovaný

51. Kasačný súd preto uzatvára, že pokiaľ odvolací správny orgán neumožní vyjadriť sa účastníkovi konania vo veci administratívneho vyhostenia k podkladom zmenového rozhodnutia, ktorým odvolací správny orgán mení výrok prvostupňového rozhodnutia tak, že namiesto konkrétnej krajiny vyhostenia rozhodne o administratívnom vyhostení bez toho, aby určil krajinu vyhostenia a v dôvodoch rozhodnutia uvedie, ktoré iné menovité tretie krajiny vyhostenia prichádzajú do úvahy a na základe akého podkladu, je jeho povinnosťou ho s takýmto podkladom oboznámiť. V opačnom prípade dochádza k porušeniu procesných práv účastníka konania, ktorému takýmto postupom je znemožnené účinne uplatniť tvrdenie o existencii prekážok vyhostenia do takýchto iných tretích krajín.

53. Sťažovateľ tiež namietal, že správny súd nesprávne vyhodnotil jeho námietku, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je porušením ustanovenia § 81 ods. 1 ZoPC a zároveň bude obídené aj rozhodnutie o neprípustnosti jeho vydania na trestné stíhanie do Tadžickej republiky, pretože umožňuje vyhostiť sťažovateľa do krajiny s bezvízovým stykom s Tadžickou republikou bez toho, aby mu poskytlo akúkoľvek ochranu, pred následným vydaním do Tadžickej republiky a teda, že správny súd nesprávne právne posúdil otázku zákonnosti rozhodnutia o vyhostení z aspektu porušenia základných práv žalobcu.

V rozhodnutí o administratívnom vyhostení sa uvedie aj krajina, do ktorej je cudzinec vyhostený, ak je možné takúto krajinu určiť. 55. Aplikácia ustanovenia § 77 ods. 1 ZoPC s poukazom na ustanovenia § 81 ods. 1, 2 a 4 ZoPC, ktoré sú naplnením zásady non-refoulement bude však prichádzať do úvahy výnimočne, teda v prípade, ak takúto krajinu nie je možné určiť, pričom správny orgán v dôvodoch rozhodnutia ozrejmí, prečo nebolo možné určiť konkrétnu krajinu vyhostenia. Kasačný súd dopĺňa, že aj neurčenie konkrétnej krajiny, do ktorej má cudzinec vycestovať, musí byť preskúmateľné a mať oporu v podkladoch rozhodnutia.

Podľa § 88 ods. 4 ZoPC cudzinca nemožno administratívne vyhostiť ani do štátu, v ktorom mu hrozí nútený návrat do štátu podľa odseku 1 alebo odseku 2. 57. Účelom úpravy obsiahnutej v § 81 zákona o pobyte cudzincov je teda naplnenie zásady non-refoulement, ktorá vyplýva zo Ženevského dohovoru a tiež z čl. 3 európskeho Dohovoru

Kľúčovým pojmom prípadov vyhostenia je reálne nebezpečenstvo. Aby vyhostením došlo k porušeniu čl. 3 EDĽP, musí sťažovateľ preukázať, že existujú závažné dôvody domnievať sa, že dotknutej osobe, ak bude vyhostená, hrozí reálne nebezpečenstvo, že bude vystavená zaobchádzaniu v rozpore s článkom 3 ods. 3 (Saadi proti Taliansku, rozsudok veľkej komory, 28.02.2008, č. 37201/06). Reálne nebezpečenstvo pritom neznamená istotu, ale určitú mieru pravdepodobnosti, že porušenie sťažovateľových práv v cieľovej krajine nastane.

60. Samotná zlá všeobecná situácia v cieľovej krajine spravidla na zistenie existencie reálneho nebezpečenstva nestačí. Pôjde iba o extrémne prípady všeobecného násilia, keď bude existovať reálne nebezpečenstvo zlého zaobchádzania už iba tým, že jednotlivec bude po návrate vystavený tomuto násiliu (NA. proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok, 17.07.2008, č. 25904/ 07).

62. Princípy dobrej verejnej správy Rada Európy presadzuje prostredníctvom dokumentov prijatých vo forme rezolúcií alebo odporúčaní Výboru ministrov a prostredníctvom judikatúry ESĽP. Účinnosť princípov dobrej správy sa zásadným spôsobom presadzuje predovšetkým prostredníctvom rozhodovacej činnosti ESĽP, avšak nepriamo, čo je dané charakterom práv a slobôd chránených Dohovorom. Právo jednotlivca na dobrú správu, podobne ako napr. právo na azyl, nepatrí medzi typické základné ľudské práva priamo uznané Dohovorom. Preto sa neaplikujú princípy dobrej správy ako také, ale všeobecné právne princípy (princíp rovnosti, viazanosti právom, proporcionality). Presadzovanie všeobecných právnych princípov v členských štátoch Rady Európy zabezpečujú najmä súdy v rámci ústavného a správneho súdnictva.

zahŕňa najmä: a) právo každého na vypočutie pred prijatím akéhokoľvek individuálneho opatrenia, ktoré by sa ho mohlo nepriaznivo dotýkať; b) právo každého na prístup k spisu, ktorý sa ho týka, za predpokladu rešpektovania oprávnených záujmov dôvernosti a služobného a obchodného tajomstva; c) povinnosť administratívy odôvodniť svoje rozhodnutia.

. . ak cudzinec žiada o priznanie postavenia doplnkovej ochrany po tom, ako mu bolo zamietnuté priznanie postavenia utečenca, a ak má zodpovedný vnútroštátny orgán v úmysle zamietnuť aj túto druhú žiadosť, má tento orgán v tejto súvislosti pred prijatím svojho rozhodnutia povinnosť informovať dotknutú osobu o navrhovanom zamietavom rozhodnutí o jeho žiadosti a oboznámiť ju s tvrdeniami, na ktorých zamýšľa založiť takéto zamietnutie, aby sa žiadateľ mohol v tejto súvislosti vyjadriť.“ Na toto rozhodnutie odkazujú aj rozhodnutia C-558/17 P (OZ/EIB) a C-249/13 (Boudjlida).

64. Vec C-249/13 (Boudjlida) sa týkala alžírskeho štátneho príslušníka, zdržiavajúceho sa na území Francúzska na základe povolenia na pobyt pre študenta. Po vypršaní platnosti pán Boudjlida nepožiadal o obnovenie svojho posledného povolenia na pobyt, ani nepožiadal o vydanie nového povolenia na pobyt. Následne mu bola uložená povinnosť opustiť územie Francúzska, pričom mu bola poskytnutá lehota 30 dní na dobrovoľný obchod a ako cieľová krajina bolo určené Alžírsko. Súdny dvor EÚ v rozsudku z 11. decembra 2014 v tejto veci uvádza: „Právo byť vypočutý v každom konaní, ako sa uplatňuje v rámci smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, a najmä jej článku 6, sa má vykladať v tom zmysle, že v prípade neoprávnene sa zdržiavajúceho štátneho príslušníka tretej krajiny zahŕňa právo vyjadriť pred prijatím rozhodnutia o návrate, ktoré sa ho týka, svoj názor na oprávnenosť svojho pobytu a

66. V teraz prejednávanom prípade žalovaný v zmenovom rozhodnutí administratívne vyhostil sťažovateľa bez určenia krajiny vyhostenia, v dôvodoch rozhodnutia však uviedol, že vyhostenie prichádza do úvahy do krajín s bezvízovým stykom s Tadžickou republikou (23 krajín), pričom následne zúžil diapazón krajín, ktoré najmä prichádzajú do úvahy na 8 konkrétnych krajín.

68. Sťažovateľ túto námietku uplatnil aj v žalobe, správny súd v bode 63 k nej uviedol, že zmena rozhodnutia o administratívnom vyhostení vytvorila priestor pre vyhostenie žalobcu aj do iných krajín, čím aj jeho prípadná „nevyhostiteľnosť“ na Ukrajinu, či do krajiny pôvodu stratila na relevancii. Vzhľadom na vyššie uvedené, rovnako tak na relevancii stratila tá časť argumentácie žalobcu, ktorá pojednávala o jeho pochybnostiach o tom, že by bol žalobca priamo či následne vydaný do krajiny pôvodu.

71. Pred zmenou rozhodnutia je odvolací správny orgán teda nielen povinný sťažovateľovi umožniť vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia, ale aj náležite odôvodniť, prečo nebolo možné určiť konkrétnu krajinu vyhostenia, pretože táto rovina úvahy ako esenciálna súčasť odôvodnenia sa totiž viaže na rovinu posúdenia splnenia hmotnoprávnych podmienok administratívneho vyhostenia a jednou z týchto podmienok, ako je vyložené vyššie je aj súlad administratívneho vyhostenia so zásadou non-refoulement.

73. Žalovaný takto nepostupoval, preto kasačný súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného nie je v súlade so zákonom. Pokiaľ správny súd žalobu zamietol, nerozhodol vo veci v súlade so zákonom a preto kasačný súd napadnutý rozsudok správneho súdu podľa § 462 ods. 2 SSP zmenil tak, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného správneho orgánu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

2024 o predĺžení zaistenia sťažovateľa zrušil a nariadil jeho bezodkladné prepustenie o zaistenia), a to bod 41 rozsudku, v ktorom kasačný súd uviedol: „Táto obava z možnej nevyhostiteľnosti sťažovateľa je nakoniec spojená aj s potrebou posudzovania hodnovernosti akceptácie výhrady o nevydaní sťažovateľa na trestné stíhanie do Tadžickej republiky.

Podľa názoru kasačného súdu by takéto preverovanie malo svoje opodstatnenie najmä vtedy, ak by s prijatím sťažovateľa na svoje územie vyslovil súhlas niektorý z tých oslovených štátov, ktorý má z pohľadu Slovenskej republiky iný štandard vnímania demokracie a ľudských práv.

výhradu jeho nevydania do štátu, na ktorý sa neprípustnosť extradície vzťahuje, - na tento účel je preto zo strany správnych orgánov namieste pri oslovovaní druhých štátov formulovať výzvy takým spôsobom, aby výzvy jednak (i) obsahovali doložku, že ak sa daný štát v stanovenej lehote nevyjadrí, bude sa mať zato, že s prijatím vyhosťovaného nesúhlasí a súčasne i (ii) výhradu, že vyhosťovaný nebude vydaný do štátu, na ktorý sa vzťahuje neprípustnosť extradície.“

súde. V zmysle § 175 ods. 2 SSP v spojení s § 467 SSP o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením správneho súdu. 76. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v kasačnom senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 prvá veta SSP).

V Bratislave dňa 21. februára 2025