2Sak/12/2022

1. Žalovaný rozhodnutím ČAS: MU-PO-305-14/2021-Ž zo dňa 10.02.2022 v konaní podľa zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej „ZoA“) podľa § 13 ods. 1 ZoA neudelil žalobcovi azyl. Súčasne podľa § 13a a § 20 ods. 4 ZoA žalovaný poskytol žalobcovi doplnkovú ochranu na dobu jedného roka odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. 2. V dôvodoch rozhodnutia žalovaný uviedol, že žalobca pricestoval na Slovensko dňa 25.08.2021 vládnym špeciálom SR, následne dňa 01.10.2021 pred pracovníkmi Oddelenia azylu Policajného zboru Humenné požiadal o udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR z dôvodu obavy o svoj život pred Talibanom, ktorý dostal pod kontrolu celý Afganistan. V pohovore dňa 12.10.2021 uviedol, že študoval a tiež pracoval ako herec vo vedľajších úlohách vo filmových štúdiách Afghan Film. Spolupracoval so F. M., riaditeľkou Afghan Film, ktorá mu pomohla dostať sa na palubu lietadla a odísť z krajiny. Jeho brat U. F. bol politicky aktívny a v roku 2018 neúspešne kandidoval za poslanca národnej rady. Kvôli podnikateľských aktivitám jeho brata R. F. a stavebnej firmy jeho rodiny KUMSEN Inc., ktorá realizovala viaceré významné zákazky pre bývalú afganskú vládu, mala mať jeho rodina priame kontakty s najvyššími politickými predstaviteľmi prezidentského úradu a vlády v Afganistane. Bojí sa o svoj život aj život celej rodiny pred príslušníkmi Talibanu, ktorý ho spájajú s bývalým režimom kvôli bratom ale aj kvôli jeho pôsobeniu pre Afghan Film. Ideológia Talibanu je nezlučiteľná s bežnou kultúrou ako je film, divadlo, či hudba. 3. Vo vzťahu k neudeleniu azylu žalovaný uzavrel, že v prípade žalobcu neboli splnené zákonné podmienky pre udelenie azylu na území Slovenskej republiky v zmysle § 8 zákona o azyle, nakoľko sa nepreukázalo, že obava, pre ktorú žalobca odišiel z Afganistanu, by mala akúkoľvek súvislosť s jeho rasou, národnosťou, náboženským presvedčením alebo príslušnosťou k určitej sociálnej skupine či s uplatňovaním politických práv a slobôd. Uviedol, že z pohovoru so žalobcom je zrejmé, že rozhodujúcim dôvodom, pre ktorý sa žalobca rozhodol odísť z Afganistanu, bola obava z nestabilnej politicko-bezpečnostnej situácie, ktorá nastala potom, ako z krajiny odišli spojenecké vojská a k moci sa vrátilo hnutie Taliban. Táto situácia však nespĺňa kritéria prenasledovania v zmysle § 2 písm. d) zákona o azyle. Záverom konštatoval, že v prípade žalobcu neboli splnené podmienky pre udelenie azylu na účel zlúčenia rodiny v zmysle § 10 zákona o azyle.

4. Žalobca podal proti rozhodnutiu na Krajský súd v Bratislave správnu žalobu vo veci azylu podľa Štvrtej hlavy Tretej časti zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „S.s.p.“), namietajúc nesprávne právne posúdenie veci žalovaným.

Krajský súd uviedol, že azyl nie je putovná ochrana, ale ochrana úzko viazaná na konkrétnu osobu, čeliacu prenasledovaniu a nemožno si na jeho udelenie „požičať“ status inej osoby. Zavraždenie mladého hudobníka, hercov, či zamestnankýň Afghan Filmu, podieľajúcich sa na výrobe animovaného filmu, môže vyvolávať v osobe žiadateľa subjektívny strach, ochranu pred ktorým má však zabezpečenú udelením doplnkovej ochrany.

Výkon pracovnej činnosti, vzdelanie, kvalifikácia a ani predstavy o živote vzdelaného, ambiciózneho, mladého muža, s odvážnymi plánmi presadzovať dodržiavanie ľudských práv, osobitne práv žien a ich rovnoprávnosti v Afganistane, nezakladajú jeho príslušnosť k určitej sociálnej skupine, nakoľko nepredstavujú vrodenú, charakteristickú, nemennú či vnímateľne odlišnú črtu, nepredstavujú ani pôvod, či zdieľané presvedčenie, ktoré by bolo závažné pre identitu jednotlivca. Nejde ani o osobu, ktorá by mala v Afganistane určitý mocenský vplyv, bola by všeobecne známou, alebo by bola súčasťou konkrétneho spoločenstva ľudí, s reálnym vplyvom na myslenie a správanie más. Za prijatia filozofie, že žalobca tvorí sociálnu skupinu, za takúto sociálnu skupinu by potom bolo možné považovať každú modernú, resp. niečím sa líšiacu osobu v Afganistane.

10. Krajský súd k obave žalobcu z prenasledovania alebo ohrozenia jeho života pre pripisovanie mu politických názorov bývalej vlády, z dôvodu politickej činnosti jeho brata, U. F. a podnikateľských aktivít stavebnej firmy jeho rodiny KUMSEN Inc., ktorá realizovala viaceré významné zákazky pre afganskú vládu, osobitne projekt priemyselného parku Barikab v Kábule, vďaka ktorým podnikateľským aktivitám mala mať jeho rodina priame kontakty s najvyššími politickými predstaviteľmi prezidentského úradu a vlády v Afganistane uviedol, že žalobca ani z týchto dôvodov nečelil v krajine pôvodu pred jej opustením žiadnemu konaniu, ktoré by jej spôsobovalo vážne porušovanie základných ľudských práv, ani akejkoľvek forme prenasledovania podľa § 2 písm. d/ ZoA.

Z toho dôvodu takéto konanie nemožno označovať ako perzekúciu alebo iné vážne porušovanie ľudských práv, ktoré by mohli napĺňať kritériá prenasledovania v zmysle ust. § 2 písm. d) zákona o azyle. 13. Krajský súd uzavrel, že vzhľadom na nesplnenie podmienok pre udelenie azylu uvedených v ust. § 2 a § 8 zákona o azyle, žalovaný dôvodne žalobcovi neudelil azyl. Žalobcovi však bola poskytnutá doplnková ochrana, a to vzhľadom na splnenie podmienok pre udelenie doplnkovej ochrany uvedenej v ust. § 2 písm. f) a v ust. § 13a zákona o azyle.

III. Konanie na kasačnom súde

16. Kasačnú sťažnosť odôvodnil nasledovnými sťažnostnými bodmi: - tým, že krajský súd nezabezpečil tlmočenie, nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Sťažovateľ uviedol, že už v správnej žalobe žiadal zabezpečiť tlmočníka do afganského jazyka dari. Krajský súd však na pojednávanie predvolal právneho zástupcu, tlmočníka nezabezpečil, uvedené právny zástupca namietal už na súdnom pojednávaní, zároveň na pojednávaní predkladal ďalšie dôkazy, ktoré sa mu od podania správnej žaloby podarilo zabezpečiť, a ku ktorým navrhol predvolať R. F. F., ako svedka. O výsluch uvedeného svedka žiadal z dôvodu, že tento mohol pomôcť objasniť okolnosti súvisiace s jeho podnikaním, ktoré v správnej žalobe označil ako zistené v rozpore s obsahom

spôsobom. Týkala sa podnikateľských aktivít jeho brata R. F. a rodinnej firmy Kumsen, kde žalovaný ustálil, že sťažovateľov brat sa podieľal na nezákonnom zabratí pozemkov, čoho si bol podľa žalovaného dokonca vedomý. Namietal, že závery žalovaného nekorešpondujú s obsahom spisu a v spise sa nenachádza dôkazný materiál, z ktorého by sa takýto záver dal vyvodiť. Z tvrdení sťažovateľovho brata a dôkazov, ktoré sťažovateľ predložil v administratívnom konaní jasne vyplynulo, že R. F. F. sa s firmou Kumsen legitímnym spôsobom verejnej súťaži uchádzal o vládnu zákazku na projekt, ktorého idea vznikla ešte v roku 2006, pričom túto súťaž vyhral, podpísal s vládnou agentúrou kontrakt, na základe ktorého následne vykonal práce, ku ktorým sa zmluvne zaviazal. Práve ľudia, ktorí ho opakovane počas implementácie projektu, ohrozovali, boli tí, ktorí nezákonne zabrali štátnu pôdu, a snažili sa za použitia akýchkoľvek, aj násilných útokov, zabrániť realizácii projektu.

umelcov a ľudí z umeleckej brandže, ktoré tvoria obsah súdneho spisu spolu so správnou žalobou. V tejto súvislosti namietal nesprávne právne posúdenie obavy z prenasledovania z dôvodov jeho účasti na filmovej produkcii Afghan Film, - namietal nesprávne právne posúdenie príslušnosti sťažovateľa k určitej sociálnej skupine. Sťažovateľ má za to, že krajský súd sa obmedzil na povrchnú argumentáciu, a vôbec neponúkol žiadnu argumentáciu prečo sa napokon priklonil k názoru, že sťažovateľa nemožno vidieť ako príslušníka žiadnej sociálnej skupiny. Poukázal na to, že v správnej žalobe ponúkol jasné označenie skupiny, ktorú v prípade sťažovateľa ustálil ako “určitú sociálnu skupinu”, ktorú spája “zdieľané presvedčenie” a sťažovateľ do tejto skupiny jednoznačne patrí pre jeho rovnaké presvedčenie o dodržiavaní ľudských práv, osobitne práv žien a ich rovnoprávnosti, ide o presvedčenie o tom, že žena má právo na prístup k práci, ku vzdelaniu, má právo na účasť na verejnom živote, - namietal nesprávne právne posúdenie prisudzovaného politického presvedčenia, podľa sťažovateľa na základe ustálenej judikatúry žalovaný aj krajský súd mali pri posudzovaní

demokratickým hodnotám, ľudským právam a dôvere v rovnoprávnosť mužov a žien, pričom okrem iného v ostatnom období pred odchodom z Afganistanu pracoval ako zamestnanec štátneho podniku Afghan Film, kde pomáhal na príprave nového filmu F. M..

Všetky vyššie spomenuté okolnosti kumulatívne podľa sťažovateľa nasvedčujú vysokú pravdepodobnosť, že aj v prípade sťažovateľa možno konštatovať, že pôvodca prenasledovania je presvedčený o spolupráci (kolaborácii) žiadateľa o azyl so skupinami osôb, ktoré vyznávajú odlišné politické presvedčenie. Na sťažovateľa, ktorý pracoval pre Afghan Film sa dá okrem toho hľadieť ako na štátneho zamestnanca, t. j. osobu, ktorá je spojená s bývalou vládou. Taktiež ho s predchádzajúcou vládou spájajú prepojenia jeho bratov na vysokopostavené osoby v bývalej vláde. Sťažovateľ poukázal na to, že vo svojom usmernení UNHCR označuje Afgancov spojených s bývalou vládou za osoby so zvýšenou potrebou medzinárodnej utečeneckej ochrany, rovnako aj ich rodinných príslušníkov. - záverom navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že napadnuté rozhodnutie zrušuje a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.

Inak nemožno podľa žalovaného hovoriť o existencii sociálnej skupiny, a teda príslušnosti k nej. 19. Pri skúmaní možnosti budúceho prenasledovania je využívaný štandard primeranej pravdepodobnosti, čo znamená, že táto možnosť musí byť reálna, nie iba hypotetická. 20. Žalovaný poukázal na to, že sťažovateľ nebol nikdy členom ani podporovateľom žiadnej politickej strany, organizácie alebo hnutia, pričom nebol nikdy trestne stíhaný a v krajine pôvodu nemal žiadne problémy s bezpečnostnými alebo inými zložkami štátu.

sociálnej skupine. 21. Záverom navrhol, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť zamietol.

Podľa § 8 ZoA ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd. Podľa § 2 písm. d/ ZoA na účely tohto zákona sa rozumie prenasledovaním závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v 1. použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia, 2. zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom, 3. odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, 4. neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste, 5. trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2, 6. konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom. Podľa § 19a ods. 4 písm. e/ ZoA skupina tvorí určitú sociálnu skupinu najmä vtedy, ak príslušníci skupiny zdieľajú vrodené charakteristické črty alebo spoločný pôvod, ktoré nemožno zmeniť, alebo zdieľajú charakteristiku alebo presvedčenie, ktoré sú tak závažné pre ich identitu alebo svedomie, že daná osoba by nemala byť nútená, aby sa ich zriekla a okolitou spoločnosťou je vnímaná ako odlišná; v závislosti od okolností v krajine pôvodu, určitá sociálna skupina môže predstavovať skupinu založenú na spoločnej charakteristickej črte sexuálnej orientácie, pričom túto orientáciu nemožno chápať tak, že zahŕňa činy považované za trestné podľa osobitného predpisu. 7a) Podľa § 19a ods. 6 ZoA pri posudzovaní žiadosti o udelenie azylu sa neprihliada na to, či žiadateľ skutočne má rasové, náboženské, národnostné, sociálne alebo politické charakteristické črty, ktoré spôsobujú jeho prenasledovanie, ak sú mu prisudzované pôvodcom prenasledovania.

30. Na ústavnoprávnu úpravu práva konať vo svojom jazyku nadväzuje právna úprava v SSP. Podľa ustanovenia § 54 ods. 1 SSP, ktoré zakotvuje právo strany konať vo svojom jazyku platí, že: „Každý má právo konať pred súdom v materinskom jazyku alebo v jazyku, ktorému

Možnosť strany uplatniť svoje práva je garantovaná právom strany konať vo svojom jazyku. 32. Podobne ako v prípade ústavnoprávnej úpravy, aj podľa SSP znamená právo konať vo svojom jazyku právo konať v materinskom jazyku alebo aspoň v jazyku, ktorému strana

veci rozhodol. 34. Argumentácia žalovaného, že sťažovateľ mal na pojednávaní právneho zástupcu, ktorý je na rozdiel od sťažovateľa znalý práva, nemohla obstáť, pretože výsluch žiadateľa o azyl v súdnom konaní je jedným z najdôležitejších dôkazných prostriedkov, ale aj práv žiadateľa o azyl a nemožno od neho upustiť len z dôvodu nedostatku tlmočníkov v zozname resp. z dôvodu časovej tiesne. Dokonca prekročenie lehoty na rozhodnutie vo veciach azylu z dôvodu existencie objektívnych príčin, naviac nezapríčinených samotným účastníkom konania, resp. súdom, nemôže byť na ujmu sťažovateľovho práva na spravodlivý proces (rozsudok NS SR sp. zn. 10Sžak/9/2019 zo dňa 19. júna 2019).

Slovenskej republiky o azyl, nekončia. 38. Jedným z dôvodov, pre ktoré sťažovateľ požiadal o azyl, boli obavy sťažovateľa z príslušníkov Talibanu z dôvodu jeho zamestnania vo filmovom štúdiu Afghan Film. Žalovaný tieto obavy sťažovateľa zľahčoval tým, že citoval vyjadrenia pána K. U., ktorý sa pasuje do role ministra kultúry, ktorý verejne vyhlásil: „Chceme budovať budúcnosť a zabudnúť na to, čo sa stalo v minulosti“. Odmietol šíriace sa obavy, že Taliban už vykonáva pomstu na tých, ktorí sa mu postavili, keď pred 20 rokmi vládli v krajine. Žalovaný poukázal na to, že z vyjadrení pána K. U. je zrejmé, že určité obmedzenia v oblasti kultúry možno v budúcnosti očakávať, avšak nejestvujú žiadne informácie o tom, že Taliban pristúpil k húfnemu prenasledovaniu ľudí z kultúrnej brandže. 39. Žalovaný vychádzajúc z uvedených informácií dospel k záveru, že obavy sťažovateľa z jeho prenasledovania Talibanom nemožno považovať za opodstatnené. Žalovaný nevidel súvislosť s možnými odôvodnenými obavami sťažovateľa ani v spojitosti s problémami jeho

Podľa žalovaného v prípade, že bol brat sťažovateľa významným podnikateľom s veľkým obratom, finančné náležitosti prameniace z týchto aktivít mohli byť predmetom záujmu nového štátneho aktéra, teda Talibanu. Preto ich prípadné prešetrenie finančných náležitostí, v rámci ktorých mal brat sťažovateľa poškodiť záujmy viacerých podnikateľských subjektov, podľa žalovaného možno považovať za bežný úradný postup pri podozrení zo spáchania trestného činu a v žiadnom prípade ho nemožno spájať s perzekúciou alebo iným vážnym porušovaním ľudských práv, ktoré mohli napĺňať kritériá prenasledovania. 40. Žalovaný na základe posúdenia žiadosti sťažovateľa a všetkých relevantných informácií dospel k záveru, že krajinu síce opustil z obavy o svoju bezpečnosť, avšak bez toho, aby táto obava mala akúkoľvek súvislosť s relevantnými dôvodmi uvedenými v § 8 zákona o azyle.

42. Sťažovateľ namietal, že krajský súd nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie, nereagoval na námietky uplatnené v žalobe a odklonil sa od ustálenej judikatúry najvyššieho súdu v otázkach rozloženia dôkazného bremena a nereagoval ani na námietku v pochybnostiach v prospech žiadateľa o azyl.

44. V prvom rade je potrebné zdôrazniť, že pre konanie o udelení medzinárodnej ochrany je charakteristické, že je v ňom správny orgán nezriedka nútený rozhodovať za situácie dôkaznej núdze, pretože spravidla ani nie je v možnostiach žiadateľa doložiť, že mu v krajine pôvodu hrozí skutočné nebezpečenstvo prenasledovania či vážnej ujmy iným spôsobom, než svojou hodnovernou výpoveďou. Nemožno pritom prehliadnuť, že nesprávne rozhodnutie vo veci a prípadné vrátenie žiadateľa do krajiny pôvodu pre neho môže mať nedozerné následky.

45. Je nesporné, že bremeno tvrdenia stíha v konaní o medzinárodnej ochrane samotného žiadateľa, ktorého úspech vo veci je podmienený okrem iného tým, či tvrdia okolnosti nasvedčujúce možnému zásahu do jeho ľudských práv. Pokiaľ však ide o dôkazné bremeno, to je už výraznejšie rozložené medzi žiadateľa o medzinárodnú ochranu a správny orgán. Preukazovať jednotlivé fakty je povinný primárne žiadateľ, avšak správny orgán je povinný zabezpečiť k žiadosti o medzinárodnú ochranu všetky dostupné dôkazy a nesie zodpovednosť za náležité zistenie reálií o krajine pôvodu. Ak nastane situácia, za ktorej nemožno tvrdenie žiadateľa na základe získaných podkladov potvrdiť (ale ani vyvrátiť), neznamená to, že by snáď táto skutočnosť žiadateľa z možnosti udelenia medzinárodnej ochrany automaticky diskvalifikovala.

47. V rozsudku NS SR sp. zn. 1Sža/10/2013 zo dňa 9.4.2013 ďalej rozviedol, že: „nie je povinnosťou žiadateľa o azyl, aby prenasledovanie svojej osoby preukazoval inými dôkaznými prostriedkami ako vlastnou vierohodnou výpoveďou. Je naopak povinnosťou správneho orgánu, aby v pochybnostiach zhromaždil všetky dostupné dôkazy, ktoré vierohodnosť výpovedí žiadateľa o azyl vyvracajú alebo spochybňujú“. Ak sa teda žiadateľ o medzinárodnú ochranu po celú dobu konania vo veci medzinárodnej ochrany drží jednej dejovej línie a jeho výpovede možno aj napriek drobným nezrovnalostiam označiť za konzistentné a za súladné s dostupnými informáciami o krajine pôvodu, je potrebné z jeho výpovede vychádzať. 48. Špecifikom azylového konania je tiež zásada, že v prípade pochybností sa postupuje v prospech žiadateľa o medzinárodnú ochranu. Ak sú dané skutočnosti, na základe ktorých možno predpokladať, že na porušenie základných ľudských práv a slobôd žiadateľa o azyl došlo, alebo mohlo by s ohľadom na postavenie žiadateľa v spoločnosti, s prihliadnutím na jeho

49. V neposlednom rade je potrebné zdôrazniť, že na posúdenie vierohodnosti jednotlivých čiastkových tvrdení žiadateľa o azyl, správny orgán rozhodujúci v konaní o udelení medzinárodnej ochrany teda zo svojho posudzovania nemôže sťažovateľom tvrdenej skutočnosti vylúčiť len preto, že existuje alternatívne vysvetlenie, ktoré je rovnako pravdepodobné ako to, ktoré predkladá sťažovateľ.

51. Reálnosť svojej obavy ilustroval okrem iného na tom, že po prevzatí moci Talibanom, začal mať problémy aj jeho brat, bývalý úspešný podnikateľ, ktorý sa ocitol v hľadáčiku Talibanu preto, že sa podieľal na projektoch bývalej vlády. Vzhľadom na to, že sťažovateľ nebol schopný preukázať tieto udalosti iným spôsobom ako svojou výpoveďou, bolo povinnosťou žalovaného zaobstarať k veci náležité podklady a sťažovateľom oznámené skutočnosti vyhodnotiť v kontexte všetkých zhromaždených informácií.

53. Celkom nepodložený a prekvapivý je záver žalovaného o tom, že v prípade jeho brata postup Talibanu označuje za bežný úradný postup pri podozrení zo spáchania trestného činu a dokonca robí závery o tom, že v žiadnom prípade ho nemožno spájať s perzekúciou alebo iným vážnym porušovaním ľudských práv, ktoré mohli napĺňať kritériá prenasledovania.

55. Z tohto dôvodu je potrebné úplne odmietnuť úvahy žalovaného ohľadom neexistencie spojitosti medzi jeho strachom sťažovateľa z prenasledovania z dôvodu jeho práce pre Afghan Film aj v kontexte informácií o krajine pôvodu, ktorými žalovaný disponoval v čase rozhodovania o žiadosti o azyl, a z ktorých selektívne vybral len tie časti, ktoré bagatelizujú prípadné obavy sťažovateľa z postoja predstaviteľov Talibanu k osobám, pracujúcim v oblasti

56. Neudržateľné sú aj závery žalovaného (podporené následne tiež krajským súdom), že sa sťažovateľ v Afganistane doteraz nestretol so žiadnym násilným konaním, a preto nespĺňa podmienky na udelenie medzinárodnej ochrany.

58. S poukazom na vyššie uvedené Najvyšší správny súd SR námietku sťažovateľa, že sa krajský súd odklonil od ustálenej judikatúry najvyššieho súdu v otázkach rozloženia dôkazného bremena a nereagoval ani na námietku v pochybnostiach v prospech žiadateľa o azyl považoval za dôvodnú. K námietke nesprávneho právneho posúdenia (imputovaného) prisudzovaného politického presvedčenia

60. Podľa sťažovateľa tvorba F. M. jednoznačne vyjadruje určitý politický názor na postavenie žien v Afganistane, ktorý je kritický a absolútne protirečivý k tomu, ako na nich hľadí Taliban. Pre ženy presadzuje slobodu, rovnosť s mužmi a účasť vo verejnej sfére, čo sa s prísnymi politikami Talibanu vylučuje. Práve pre jeho spoluprácu s ňou a pre prácu pre Afghan Film sa dá na neho hľadieť ako na niekoho, komu by Taliban pripísal rovnaké politické názory.

62. Na tomto mieste považuje kasačný súd za nevyhnutné zdôrazniť, že bolo povinnosťou žalovaného zaobstarať v konaní dostatok podkladov a zasadiť tvrdenia sťažovateľa, doplnené o podrobnosti spolupráce s režisérkou a riaditeľkou Afghan Film F. M. do kontextu získaných informácií o krajine pôvodu. Takto sa však nestalo a hoci spisová dokumentácia obsahuje správy, ktoré do istej miery situáciu v Afganistane mapujú, nenachádza takto získané informácie zásadný odraz v rozhodnutí žalovaného.

V danom prípade sa Najvyšší správny súd SR domnieva, že sťažovateľ splnil vyššie uvedené podmienky. Svoju žiadosť náležite odôvodnil a predložil všetky podklady, ktoré mal k dispozícii. S podaním žiadosti neotáľal a všetko nasvedčuje tomu, že na jej podanie pomýšľal už v čase, keď opúšťal Afganistan. V správnom konaní takisto nevyšli najavo žiadne skutočnosti, ktoré by spochybňovali celkovú hodnovernosť sťažovateľa.

65. V neposlednom rade žalovaný vychádzal vo svojom rozhodnutí z predpokladu, že neexistuje žiadny azylovo relevantný dôvod sťažovateľom tvrdeného prenasledovania. Túto myšlienku prijal a ďalej rozvinul aj krajský súd, ktorý okrem iného uviedol, že základ argumentácie žalobcu spočíval v prenasledovaní známej afganskej režisérky, F. M., s ktorou mal žalobca spolupracovať. Uvedená spolupráca bola verifikovaná pracovnou zmluvu, uzatvorenou medzi žalobcom a filmovým štúdiom Afghan Film o príprave a produkcii filmu „Ulica ženských sŕdc“. S týmto krokom však podľa krajského súdu nemožno spájať jeho prenasledovanie spojené s rasou, národnosťou, náboženským alebo politickým presvedčením, naviac, ak samotná režisérka, ktorá mala krajinu opustiť, sa práve pre zabránenie prenasledovaniu svojich ľudí, vrátila späť do Afganistanu. Napokon domáhať sa medzinárodnej ochrany udelením azylu za použitia stavu eventuálneho prenasledovaním inej osoby, naviac ako bolo spomenuté, dobrovoľne sa vrátiacej späť do Afganistanu, považoval krajský súd za neprípustné.

67. V posudzovanej veci nemožno pominúť, že sťažovateľ patrí k značne zraniteľnej skupine obyvateľstva. Je osobou, ktorá úzko spolupracovala s režisérkou F. M., pre Afghan Film, ktorej filmová tvorba vychádzala z presvedčenia o potrebe podpory a emancipácie práv žien a dievčat v Afganistane. Jej tvorba jednoznačne vyjadruje určitý politický názor na postavenie žien v Afganistane, ktorý je kritický a absolútne protirečivý k tomu, ako na nich hľadí Taliban.

69. Ustanovenie § 8 zákona o azyle však vychádza z koncepcie odôvodnených obáv z prenasledovania, ktorá nie je iba odrazom snahy zakotviť medzinárodné záväzky Slovenskej republiky obsiahnutej v Ženevskom dohovore, ale je tiež odrazom snahy implementovať únijné azylové právo, najmä už spomínanú kvalifikačnú smernicu. Zákon o azyle sa preto musí vykladať s touto smernicou konformne; k tomu porovnaj čl. 39 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany („kvalifikačná smernica“), ale tiež čl. 1 ods. 2 a čl. 7 ods. 2 a 5 Ústavy SR. 70.

72. Rovnako kvalifikačná smernica tak počíta s tým, že žiadateľ o medzinárodnú ochranu môže byť prenasledovaný za to, že nesúhlasí s určitými praktikami alebo postupmi pôvodcov prenasledovania. Nie je preto nevyhnutné, aby žiadateľ o medzinárodnú ochranu prejavoval svoje politické názory verejne. Postačí, ak pôvodcovia prenasledovania o nesúhlase dotknutého žiadateľa s ich praktikami alebo postupmi vedia alebo by vedieť mohli, a z toho dôvodu ho prenasledujú alebo by ho mohli prenasledovať.

74. Pojem „politický názor“ v zmysle § 8 zákona o azyle je preto vo svetle vyššie uvedenej judikatúry nevyhnutné vykladať široko tak, aby zahŕňal akýkoľvek názor na akúkoľvek otázku súvisiacu s fungovaním štátu, vládou, spoločnosťou či politikou.

75. Najvyšší správny súd SR potom v tejto súvislosti pripomína, že hoci žiadateľ o medzinárodnú ochranu neuvádza svoje obavy z návratu do krajiny pôvodu priamo v spojitosti so svojím politickým presvedčením, žalovaný má povinnosť viesť pohovor k žiadosti o medzinárodnú ochranu tak, aby bol následne schopný komplexne posúdiť jeho žiadosť z hľadiska všetkých dôvodov na udelenie azylu, t. j. cielene klásť otázky takým spôsobom, ktorý bude reflektovať jeho konkrétny azylový príbeh a súčasne bude reagovať na konkrétnu situáciu v krajine jeho pôvodu. Skutočnosť, že sťažovateľ svoje obavy z návratu do krajiny pôvodu sám výslovne nespojil s jedným z dôvodov na udelenie azylu predpokladaným v § 8 zákona o azyle, na tejto povinnosti nič nemení.

77. Sťažovateľ namietal, že krajský súd obmedzil na povrchnú argumentáciu, a vôbec neponúkol žiadnu argumentáciu prečo sa napokon priklonil k názoru, že sťažovateľa nemožno vidieť ako príslušníka určitej sociálnej skupiny. Poukázal na to, že v správnej žalobe ponúkol jasné označenie skupiny, ktorú v prípade sťažovateľa ustálil ako “určitú sociálnu skupinu”, ktorú spája “zdieľané presvedčenie” a sťažovateľ do tejto skupiny jednoznačne patrí pre jeho rovnaké presvedčenie o dodržiavaní ľudských práv, osobitne práv žien a ich rovnoprávnosti, ide o presvedčenie o tom, že žena má právo na prístup k práci, ku vzdelaniu, má právo na účasť na verejnom živote.

79. Podľa článku 10 ods. 1 písm. d) pred bodkočiarkou smernice Rady č. 2004/83/ES o minimálnych normách, ktoré musia spĺňať štátni príslušníci tretích krajín alebo osoby bez štátnej príslušnosti, aby mohli žiadať o postavenie utečenca alebo osoby, ktorá z iných dôvodov potrebuje medzinárodnú ochranu, a o obsahu poskytovanej ochrany, (ďalej len „kvalifikačná smernica“), „skupina sa považuje za tvoriacu určitú sociálnu skupinu najmä tam, kde: - príslušníci tejto skupiny majú prirodzenú charakteristiku alebo spoločný pôvod, ktorý sa nemôže zmeniť alebo zdieľajú charakteristiku alebo vieru, ktorá je taká základná pre identitu alebo vedomie, že osoba by nemala byť nútená, aby sa jej zriekla a - skupina má jednoznačnú identitu v príslušnej krajine, pretože je vnímaná ako odlišná od okolitej spoločnosti; v závislosti od okolností v krajine pôvodu, určitá sociálna skupina môže zahŕňať skupinu vychádzajúcu zo spoločnej charakteristiky sexuálnej orientácie.

81. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa vymedzením určitej sociálnej skupiny zaoberal už v mnohých prípadoch. Dospel napríklad k záveru, že za určitú sociálnu skupinu nemožno považovať ženy prenasledované mužmi (rozsudok NS SR sp. zn. 1Sža/20/2008 zo dňa 21.10.2018), za určitú sociálnu skupinu nepovažoval ani podnikateľov vydieraných mafiou (rozsudok sp. zn. 1Sža/38/2009 zo dňa 3.11.2009), rovnako tak nepovažoval za určitú sociálnu skupinu v zmysle ani členov rodín v susedských sporoch o pozemky (rozsudok sp. zn. 1Sža 3/ 2009 zo dňa 3.11.2009).

Za sociálnu skupinu považoval napríklad Najvyšší správny súd ČR vo svojej judikatúre napr. skupinu založenú na spoločnej charakteristike sexuálnej orientácie, t. j. napr. homosexuálov (porov. rozsudok zo 14.3.2018, č. j. č. 3729/2018 Zb. NSS).

únie. Zároveň je možné kritériá pre vymedzenie sociálnej skupiny hľadať aj v judikatúre súdov a v smerniciach a odporúčaniach Úradu Vysokého komisára OSN pre utečencov - UNHCR.

Dôvod prenasledovania - príslušnosť k určitej sociálnej skupine - nemá pevne stanovené hranice ako iné azylové dôvody. Príslušnosť k určitej sociálnej skupine je preto potrebné chápať v kontexte svetových a spoločenských premien v jednotlivých kultúrach a vzhľadom na vývoj ľudskoprávnych noriem medzinárodného práva.

86. Kritériá stanovené kvalifikačnou smernicou korešpondujú aj so skoršou súdnou praxou a metodikou UNHCR. Smernica na určovanie príslušnosti k určitej sociálnej skupine uvádza dva prístupy. (i) Pri posudzovaní „chránených znakov“ sa zisťuje, či určitá skupina disponuje určitým nescudziteľným znakom, alebo či scudzenie takého znaku by nebolo možné od príslušníkov takejto skupiny požadovať, pretože by bolo v rozpore s ľudskou dôstojnosťou. (ii) Druhý prístup je orientovaný na zistenie, či je skupine vlastný určitý atribút, ktorý umožňuje rozpoznať jej jednotlivých členov alebo ktorý ich odlišuje od spoločnosti, tzv. „sociálna percepcia“ [pozri Smernica k medzinárodnej ochrane: „Príslušnosť k určitej sociálnej skupine“ v kontexte článku 1A(2) Dohovoru z roku 1951 resp. Protokolu z roku 1967 vo vzťahu k statusu utečencov, vydaná dňa 7.5.2002, č. HCR/GIP/02/02, všetky citované pramene UNHCR sú dostupné na: http://www.refworld.org/protectionmanual.html].

88. Príslušnosť k sociálnej skupine je preto potrebné vnímať ako možnosť, na základe ktorej môže byť cudzincovi medzinárodná ochrana udelená aj na základe obavy z prenasledovania z iných dôvodov než z dôvodu rasy, náboženstva, národnosti či politického presvedčenia.

90. Všetky vyššie uvedené príklady potvrdzujú všeobecné pravidlo, podľa ktorého je sociálna skupina charakterizovaná spoločným znakom, ktorý je u všetkých členov tejto skupiny objektívne prítomný - či už sa jedná o sexuálnu orientáciu alebo jazyk, ktorým členovia skupiny na území určitého štátu hovoria, a pod. ktorý danú sociálnu skupinu spája a ktorý musí byť odlišný od samotného rizika prenasledovania, pretože prenasledovanie samo osebe nie je definičným prvkom sociálnej skupiny.

92. Hoci perzekučné konanie namierené proti určitej skupine môže byť dôležitým faktorom pri určovaní sociálnej skupiny v spoločnosti, nemôže samo o sebe predstavovať onen objektívny znak, ktorý je pre sociálnu skupinu definujúci. 93. Poňatie sociálnej skupiny názorne vystihuje jednoduchý príklad uvedený v smernici Úradu Vysokého komisára OSN pre utečencov (UNHCR) k medzinárodnej ochrane č. 2 zo

Ak by však boli prenasledovaní práve preto, že sú ľaváci, stali by sa v spoločnosti rýchlo rozpoznateľnými ako určitá sociálna skupina - toto prenasledovanie by v spoločnosti vytvorilo vnímanie, že ide o zvláštnu sociálnu skupinu. Objektívne spájajúcim

95. Z uvedených právnych téz rezultuje záver, že ak možno u žiadateľa o azyl identifikovať riziko prenasledovania z dôvodov zastávania určitých politických názorov podľa § 8 písm. a/ ZoA, má byť posudzovaný z tohto dôvodu a nie z dôvodu príslušnosti k určitej sociálnej

VII. Zhrnutie

97. Možno teda uzavrieť, že kasačné námietky, ktorými sťažovateľ vytýkal žalovanému a krajskému súdu nesprávne právne posúdenie veci týkajúce sa prisudzovaného politického presvedčenia a nerešpektovanie predchádzajúcej judikatúry správnych súdov, vyhodnotil najvyšší správny súd ako dôvodné. Sťažovateľovi je potom možné prisvedčiť aj v tom ohľade, že žalovaný nevyložil azylový príbeh sťažovateľa v kontexte správ o situácii v krajine pôvodu, čím zaťažil svoj postup chybou nezákonnosti. Najvyšší správny súd SR na základe vyššie uvedených úvah konštatuje, že krajský súd dospel k nesprávnemu záveru, keď žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného považoval za súladné so zákonom a správnu žalobu zamietol. Nakoľko samotné preskúmavané rozhodnutie v spojení s konaním, ktoré mu predchádzalo, trpí vadami, ktoré ho činia nezákonným, kasačný súd nezrušil napadnutý rozsudok, ale považoval za potrebné rozhodnúť v zmysle § 462 ods. 2 v spojení s § 457 ods. 1 S.s.p. tak, že rozsudok krajského súdu zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného v časti o neudelení azylu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 98. Podľa § 462 ods. 2 S.s.p. ak kasačný súd dospeje k záveru, že napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy nie je v súlade so zákonom, a krajský súd žalobu zamietol, môže rozhodnutie krajského súdu zmeniť tak, že zruší rozhodnutie orgánu verejnej správy a vec mu vráti na ďalšie konanie. 99. O nároku na náhradu trov konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 1 a § 175 ods. 1 S.s.p. tak, že sťažovateľovi, ako úspešnému účastníkovi konania o kasačnej sťažnosti, trovy celého konania priznal. V zmysle § 175 ods. 2 S.s.p. v spojení s dôvodovou správou k § 467 S.s.p. (teleologický výklad) o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením krajského súdu. 100. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky prijal rozsudok jednomyseľne (§ 139 ods. 4 S.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok nie je prípustný.