2Sak/17/2022

1. Žalovaný rozhodnutím ČAS: MU-PO-260-26/2021-Ž zo dňa 27.01.2022 (ďalej aj „preskúmavané rozhodnutie“) podľa § 13 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o azyle“) neudelil azyl žalobkyni a súčasne podľa § 13a a § 20 ods. 4 zákona o azyle jej poskytol doplnkovú ochranu na dobu jedného roka odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. 2. Žalovaný napadnuté rozhodnutie odôvodnil tým, že z výpovede žalobkyne je zrejmé, že svoju žiadosť o azyl zakladá na obave o vlastnú bezpečnosť pred hnutím Taliban, ktoré prevzalo kontrolu nad mestom Kábul. Pri preukázaní opodstatnenosti obáv z prenasledovania žalovaný skúmal mieru opodstatnenosti strachu v zmysle § 8 zákona o azyle. Žalovaný v rozhodnutí skonštatoval, že k prvku „strach,“ ktorý predstavuje stav mysle a subjektívne kladenú podmienku, pristupuje formulácia „opodstatnený,“ pričom žalovaný nevylúčil, že v prípade žalobkyne, subjektívny prvok skutočne existoval. Z hľadiska objektívnych prvkov definície Ženevskej konvencie z r. 1951, by strach žiadateľa mal byť všeobecne považovaný

3. Takáto objektívna situácia však v prípade žalobkyne neexistuje. Z jej výpovede je zrejmé, že počas pobytu v krajine pôvodu nemala nikdy s nikým žiadne problémy. Vzhľadom na pretrvávajúcu nepriaznivú bezpečnostnú situáciu v krajine, sa presťahovali spolu s rodinou do Kábulu, kde žila za posledný rok bežným životom a starala sa o domácnosť.

jeho vláde. Podľa člena kultúrnej komisie Talibanu: „by do vlády mohli nastúpiť aj ženy v súlade s právom šaría”. Afganský islamský emirát je podľa tejto správy pripravený poskytnúť ženám prostredie pre prácu a štúdium a pre prítomnosť žien v rôznych vládnych štruktúrach v súlade s islamským právom a kultúrnymi hodnotami. Žalovaný však skonštatoval, že aj napriek ubezpečeniam Talibanu, mnohí ľudia, a najmä ženy, môžu mať strach z neistoty a ďalšieho vývoja všeobecnej situácie v krajine a poukázal na pohovor so žalobkyňou, z ktorého bolo podľa žalobcu zrejmé, že rozhodujúcim dôvodom, pre ktorý sa rozhodla odísť z Afganistanu, bola obava z nestabilnej politicko-bezpečnostnej situácie, ktorá nastala po tom, ako z krajiny odišli spojenecké vojská a k moci sa vrátilo hnutie Taliban. V tejto súvislosti uviedol, že takáto situácia sama o sebe nenapĺňa kritériá prenasledovania v zmysle § 2 písm. d/ zákona o azyle a nezakladá žiadny relevantný dôvod na udelenie azylu. Svoje tvrdenie oprel o rozsudok NS SR sp. zn. 1Sža/26/2014 zo dňa 23.09.2014.

Zároveň v jej prípade neboli splnené ani podmienky na udelenie azylu podľa § 10 zákona o azyle, teda na udelenie azylu za účelom zlúčenia rodiny, a to z objektívnych dôvodov, keďže nemá na území SR žiadnych rodinných príslušníkov s udeleným azylom. 5. Žalovaný ďalej podľa § 13a ZoA posúdil, či žalobkyňa spĺňa podmienky pre poskytnutie doplnkovej ochrany a skonštatoval, že práve afganské ženy v súčasnosti čelia najväčšiemu strachu a neistote z budúceho postoja Talibanu voči nim, nakoľko v minulosti k nim často pristupoval ako k občanom druhej kategórie. Ďalší vývoj situácie v tomto smere je preto ťažko

II. Konanie na krajskom súde

7. Krajský súd preskúmal rozhodnutie žalovaného a jeho postup pri neformálnom posudzovaní žaloby (§ 206 a nasl. S.s.p.) dospel k záveru, že argumentácia žalobkyne v správnej žalobe nie je dôvodná a je potrebné ju podľa § 219 S.s.p zamietnuť.

odíde. Keďže v tom čase bol v Afganistane na návšteve aj jej manžel, spoločne sa dopravili na kábulské letisko, odkiaľ boli 30.08.2021 letecky prepravení na územie SR, kde menovaná z dôvodu obavy o svoj život pred príslušníkmi hnutia Taliban, ako aj preto, lebo chce žiť spolu s manželom, požiadala o azyl.

Vzhľadom na tieto informácie žalovaný výpoveď žalobkyne považoval za vierohodnú o tom, že po prevzatí moci Talibanom sa začala obávať o svoju bezpečnosť. Žalovaný pristúpil k preskúmaniu miery opodstatnenosti takéhoto strachu v zmysle ustanovenia § 8 zákona o azyle, ako nevyhnutnej podmienky pre priznanie statusu utečenca. Žalobkyňa v žalobe namietala, že na vstupnom pohovore so žalovaným z dôvodu, že sa jej nato žalovaný nepýtal, neuviedla, že jej otec pracoval ako veliteľ v armáde približne 7 rokov pred smrťou.

Manžel žalobkyne žije na Slovensku a chcú byť spolu. 12. Podľa krajského súdu pokiaľ jedným z dôvodov udelenia azylu žalobkyne bolo pracovné zaradenie otca, mala priestor predmetnú skutočnosť uviesť počas vstupného pohovoru.

14. Krajský súd uviedol, že sa oboznámil s obsahom listu, ktorý žalobkyňa označila ako výhražný, a k predloženému dôkazu uviedol, že z jeho obsahu nemožno konštatovať tvrdenie žalobkyne, že Taliban sa vyhrážal otcovi žalobkyne. Obsahom predmetného listu je predvolanie jej otca na Ministerstvo vnútra Afganského Islamského Emirátu, Odbor policajného zboru pre bezpečnosť, Provincia Paktia - Zurmat, Oddelenie sledovacieho a zatýkacieho riaditeľstva s tým, že musí odstúpiť zo svojej terajšej funkcie.

Z administratívneho spisu vyplýva, že žalovaný sa priamo právnej zástupkyni opýtal, či má k vedeniu pohovoru pripomienky. Právna zástupkyňa skonštatovala, že pripomienky nemá a navrhla položiť žalobkyni otázku, či samovražedný útok, pri ktorom zahynul otec žalobkyne bol cielený alebo náhodný. Žalobkyňa na túto otázku odpovedala, že útok nebol cielený, ale išlo o náhodu. Z uvedených dôvodov krajský súd uviedol, že nepovažuje obavy rodiny žalobkyne z prenasledovania Talibanom z dôvodu pracovného zaradenia otca za opodstatnené.

Je možné ich spoločne definovať tak, že zdieľajú charakteristiky, ktoré sú tak zásadné pre ich identitu, že by nemali byť nútené, aby sa ich zriekli. Do tejto sociálnej skupiny podľa žalobkyne nebudú zaradené všetky afganské ženy, ale iba tie, ktoré sa svojimi hodnotami a charakteristikou odlišujú od tých afganských žien, ktoré vždy žili takým spôsobom života, ktorý je v zásade v súlade s pravidlami nastolenými Talibanom, pričom sú to ženy zväčša z málo rozvinutých oblastí Afganistanu. Opätovne poukázala na obavy žalobkyne z toho, že v krajine pôvodu nebude môcť ako žena pokračovať v štúdiu, bezpečne vychádzať von či sa zamestnať. 17.

Krajský súd dospel k záveru, že názory a predstavy o živote mladej ženy nezakladajú jej príslušnosť k určitej sociálnej skupine, nakoľko nepredstavujú vrodenú, charakteristickú, nemennú či vnímateľne odlišnú črtu, nepredstavujú ani pôvod, či zdieľané presvedčenie, ktoré by bolo závažné pre identitu

prípadné vzdelanie mladej ženy by nezakladali jej príslušnosť k určitej sociálnej skupine. 18. Z uvedeného podľa krajského súdu rezultuje, že žalobkyňa v krajine pôvodu pred jej opustením nečelila žiadnemu konaniu, ktoré by jej spôsobovalo vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbehu rôznych takých opatrení, ktoré by ju postihovali podobným spôsobom, tzn. nečelila žiadnemu fyzickému ani psychickému násiliu, žiadnym diskriminačným opatreniam, trestu či trestnému konaniu a pod., a neexistujú objektívne dôvody konštatovať, že by jej akákoľvek forma prenasledovania podľa § 2 písm. d/ ZoA v prípade návratu do krajiny pôvodu mohla hroziť, a to či už zo strany štátu alebo neštátnych aktérov, pre jej pôsobenie mimo krajiny pôvodu.

Keďže nebola splnená podmienka poznania jeho politických názorov zo strany štátnych orgánov v krajine jeho pôvodu, pretože v prípade navrhovateľa tieto neboli verejne proklamované, nebolo možné za daných okolností sa domnievať, že došlo k prenasledovaniu navrhovateľa za politické názory zo strany štátnych organov.“

III. Konanie na kasačnom súde

A) 22. Sťažovateľka najmä namietala: - nesprávne právne posúdenie prenasledovania. Predovšetkým namietala záver krajského súdu o tom, že jej nehrozilo konanie, ktoré by mohlo nadobudnúť intenzitu prenasledovania v zmysle zákona o azyle. Sťažovateľka na podporu uvedeného poukázala na to, že už počas vstupného pohovoru uviedla, že v Afganistane navštevovala základnú školu v meste Jargulkhil, kde ukončila 6. ročník, avšak pre zlú bezpečnostnú situáciu nemohla v štúdiu pokračovať. Ďalej uviedla, že jej otec zahynul pri samovražednom útoku. Po tom ako Taliban v auguste 2021 ovládol celý Afganistan sa situácia pre celé obyvateľstvo, no predovšetkým pre ženy mimoriadne zhoršila. Ženy tam nemajú žiadne práva a sú hnutím Taliban prenasledované z rôznych dôvodov. Pri odchode z krajiny pôvodu mala oblečený len hidžáb, avšak nie burku.

Sťažovateľka vyjadrila presvedčenie, že vo svojej výpovedi na vstupnom pohovore jednoznačne vyjadrila svoje opodstatnené obavy z prenasledovania z dôvodu jej príslušnosti k sociálnej skupine tak, ako bola zadefinovaná v správnej žalobe a to vyjadrením, že v prípade, že by sa musela do krajiny pôvodu vrátiť, nemohla by ako žena pracovať, vychádzať z domu bez mužského sprievodu a predpísaného oblečenia. Taktiež opodstatnenosť obáv z prenasledovania z dôvodu príslušnosti k sociálnej skupine jednoznačne podľa nej vyplýva z množstva informácií z medzinárodných zdrojov doložených do administratívneho spisu, ktoré každodenné prenasledovanie žien len potvrdzujú. Sťažovateľka zastáva názor, že je potrebné sa na jej situáciu a možnosť študovať a pracovať pozerať aj smerom do budúcnosti, nielen do minulosti. To, že sťažovateľka neštudovala, resp. nepracovala kvôli zlej bezpečnostnej situácii, nevylučuje jej záujem a snahu o štúdium a zamestnanie sa v budúcnosti.

také znášané alebo obávané akty, ktoré musia byť dostatočne závažné svojím charakterom alebo opakovaním sa, musia pritom preukázateľne brániť osobe, ktorá ich znáša, ďalej žiť vo svojej krajine pôvodu, a tiež musia vychádzať zo skutočností uvedených v čl. IA Ženevského dohovoru, teda z príslušnosti k rase, náboženstvu, národnosti, inej sociálnej skupine alebo

Zároveň v tejto súvislosti zdôraznila, že táto perzekúcia sa nijakým spôsobom netýka mužov, ale len emancipovaných žien, ktoré nemôžu a nechcú žiť pod nábožensko-politickou doktrínou nastolenou Talibanom rovnajúcou sa podmienkam života vo väzení. - nesprávne právne posúdenie príslušnosti k určitej sociálnej skupine. Sťažovateľka poukázala na jej záujem v budúcnosti študovať a zamestnať sa. Pokiaľ ide o príslušnosť k sociálnej skupine, tú podľa sťažovateľky tvoria afganské ženy, ktoré charakterizuje vedomie nemožnosti (neprípustnosti) absolútnej podriadenosti sa, ktorú vyžaduje Taliban podľa svojho výkladu šarie a toto vedomie je tak závažné pre ich identitu, že nie je možné od nich očakávať, že by sa ho zriekli. Je toho názoru, že prípad sťažovateľky je totožný s prípadom inej ženy evakuovanej Slovenskou republikou z Afganistanu po ovládnutí krajiny Talibanom, prípad ktorý posúdil Krajský súd v Bratislave v rozsudku sp. zn. 7SaZ/3/2022 zo dňa 12.07.2022. Na podporu tvrdení o prenasledovaní žien v Afganistane, spadajúcich do sociálnej skupiny zadefinovanej v správnej žalobe, doložila najnovšie informácie o krajine pôvodu, ktoré v

V tejto súvislosti poukázala na správu ACLED, Správa o násilí a vývoji konfliktov od prevzatia moci Talibanom v auguste 2021, správu EUAA - Agentúra Európskej únie pre azyl v správe Usmernenie EUAA o Afganistane (aktéri prenasledovania alebo vážneho bezprávia; štatút utečenca; doplnková ochrana; aktéri ochrany; alternatíva vnútornej ochrany; vylúčenie), publikovanej v apríli 2022, správu generálneho tajomníka OSN o vývoji od 28. januára 2022 (politický vývoj; bezpečnostná situácia; situácia v oblasti ľudských práv; humanitárna pomoc; iné témy), publikovanej 15. júna 2022, správu Amnesty International o zhoršujúcej sa situácii v oblasti ľudských práv žien a dievčat za súčasnej vlády Talibanu (obmedzenia týkajúce sa vzdelávania, práce, pohybu a obliekania; rodovo podmienené násilie; svojvoľné zadržiavanie za „morálnu korupciu” a zneužívanie na úteku; detské a nútené sobáše; iné témy ), publikovanej v júli 2022.

čas, od kedy nastúpili k moci vystavená fyzickému násiliu z dôvodu príslušnosti k sociálnej skupine a to keď pri svojom odchode z krajiny pôvodu mala oblečený len hidžáb, avšak nie burku a z tohto dôvodu sťažovateľku aj jej manžela Talibanci pri letisku v Kábule zbili. Zároveň tvrdí, že v prípade jej návratu do krajiny pôvodu jej hrozí riziko prenasledovania aj z dôvodu, že bola evakuovaná západnou krajinou, na základe čoho bude Talibanom považovaná za „neafgánsku, západnú”, porušujúcu morálne a spoločenské normy.

Poukazuje predovšetkým na to, že bol odoslaný z Ministerstva vnútra Afganského Islamského Emirátu, Odbor policajného zboru pre bezpečnosť, Provincia Paktia - Zurmat, Oddelenie sledovacieho a zatýkacieho riaditeľstva, čo evokuje zameranie sa Talibanu na jej otca ako veliteľa armády práve oddelením, ktoré sa špecializuje na sledovanie a zatýkanie príslušníkov bývalej afganskej armády, pričom hrozba prenasledovania je umocnená o príkaz o odstúpenie z funkcie. Poukazuje na to, že je všeobecne známy prístup Talibanu k príslušníkom pôvodnej afganskej armády, ktorí odmietli uposlúchnuť pokyny Talibanu, čo sa potvrdilo aj jeho zabitím, napriek tomu, že sťažovateľka vypovedala, že útok na auto jej otca nebol cielený.

pôvodnej afganskej vlády, pričom takéto spájanie môže vyplývať aj len z rodinných väzieb civilistov so skutočnými podporovateľmi afganskej vlády. Má za to, že na základe vyššie uvedeného a množstva informácií o Afganistane v administratívnom spise, boli v jej prípade preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania z pripisovaných politických dôvodov Talibanom a príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa sťažovateľka nemôže a ani nechce vrátiť do krajiny svojho pôvodu. Sťažovateľka navrhla napadnutý rozsudok krajského súdu zmeniť tak, že tak, že rozhodnutie žalovaného v napadnutej časti navrhla zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

ani v konaní pred krajským súdom ako aj na to, že tieto informácie sa netýkajú sťažovateľky, ktorá nebola ani žiačka, študentka či učiteľka a v konaní pred žalovaným ani nedemonštrovala takéto ambície. 24. K námietke nesprávneho právneho posúdenia imputovaných politických názorov pre údajnú činnosť sťažovateľkinho otca žalovaný uviedol, že s ohľadom na výpoveď sťažovateľky, sa javí ako vykonštruovaná, s cieľom nájsť „nejaký dôvod na azyl”. Sťažovateľka nevyjadrila ani len subjektívne obavy pred správnym orgánom z prenasledovania z týchto dôvodov, i napriek výslovne položeným otázkam o samovražednom útoku, v dôsledku ktorého jej mal zahynúť otec. Sťažovateľka uviedla, že útok bol náhodný, nie cielený.

augustom 2022. Ich súčasťou je aj odporúčanie UNHCR z februára 2022. Uvedené súbory otázok boli priložené k vyjadreniu k správnej žalobe, pričom hrozba pre sťažovateľku ako člena rodiny predstaviteľa afganskej armády sa podľa priložených správ nepotvrdila.

26. Z vyššie uvedeného podľa žalovaného vyplýva, že postupoval v duchu odporúčaní UNHCR, i keď tieto boli zverejnené až po vydaní rozhodnutia. Rozhodovací proces nebol pozastavený, nakoľko Slovenská republika poskytla štátnym občanom Afganistanu, ktorí boli dovezení vládnym špeciálom z Afganistanu na územie SR (ako je aj prípad sťažovateľky) doplnkovú ochranu, ktorá je priaznivejším riešením ako by bolo pozastavenie konania a ponechanie v neistote v pozícii žiadateľky o udelenie azylu až do stabilizácie situácie.

zamietol.

Podľa § 8 ZoA ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd. Podľa § 2 písm. d/ ZoA na účely tohto zákona sa rozumie prenasledovaním závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v 1. použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia, 2. zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom, 3. odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, 4. neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste, 5. trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2, 6. konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom. Podľa § 19a ods. 4 písm. c) ZoA náboženstvo zahŕňa najmä zastávanie teistického, neteistického alebo ateistického presvedčenia, účasť alebo neúčasť na náboženských obradoch, iné náboženské úkony alebo vyjadrenie názorov alebo formu osobného alebo spoločenského správania založeného na náboženskom presvedčení alebo prikázaného náboženským presvedčením. Podľa § 19a ods. 4 písm. d) ZoA ministerstvo pri posudzovaní dôvodov prenasledovania vychádza z toho, že politické názory zahŕňajú najmä zastávanie názorov, myšlienok alebo presvedčenia o možných pôvodcoch prenasledovania a ich politík alebo postupov bez ohľadu na to, či žiadateľ podľa týchto názorov, myšlienok alebo presvedčenia konal. Podľa § 19a ods. 4 písm. e/ ZoA skupina tvorí určitú sociálnu skupinu najmä vtedy, ak príslušníci skupiny zdieľajú vrodené charakteristické črty alebo spoločný pôvod, ktoré nemožno zmeniť, alebo zdieľajú charakteristiku alebo presvedčenie, ktoré sú tak závažné pre ich identitu alebo svedomie, že daná osoba by nemala byť nútená, aby sa ich zriekla a okolitou spoločnosťou je vnímaná ako odlišná; v závislosti od okolností v krajine pôvodu, určitá sociálna skupina môže predstavovať skupinu založenú na spoločnej charakteristickej črte sexuálnej orientácie, pričom túto orientáciu nemožno chápať tak, že zahŕňa činy považované za trestné podľa osobitného predpisu. 7a) Podľa § 19a ods. 5 zákona o azyle na účely určenia príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo zisťovania charakteristík takejto skupiny podľa odseku 4 písm. e) sa prihliada na aspekty týkajúce sa rodu vrátane rodovej identity. Podľa § 19a ods. 6 ZoA pri posudzovaní žiadosti o udelenie azylu sa neprihliada na to, či žiadateľ skutočne má rasové, náboženské, národnostné, sociálne alebo politické charakteristické črty, ktoré spôsobujú jeho prenasledovanie, ak sú mu prisudzované pôvodcom prenasledovania.

30. Kasačný súd po preskúmaní spisového materiálu krajského súdu, ktorého súčasťou je aj administratívny spis žalovaného dospel k záveru, že kasačné námietky sťažovateľky, podľa ktorých krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci sú dôvodné.

33. Jedným z dôvodov, pre ktoré sťažovateľka požiadala o azyl, boli jej obavy z príslušníkov Talibanu z dôvodu obavy pred Talibanom, ktorý dobyl celú krajinu, aj s hlavným mestom Kábul. Podľa sťažovateľky ženy tam nemajú žiadne práva. Naposledy, keď odchádzala, mala na sebe hidžáb, ale nie burku, a preto ju Talibanci s manželom na letisku zbili. Jej otec, zahynul pri samovražednom útoku v jeho blízkosti. Na otázku, či šlo o útok cielený alebo išlo o náhodu, odpovedala, že útok nebol cielený, išlo o náhodu. Bližšie sa žalovaný na povolanie otca neopytoval. Žalovaný síce pripustil, že sťažovateľka vo svojej výpovedi vyjadrila obavu a strach z toho, ako sa bude situácia v Afganistane vyvíjať vo vzťahu ku ženám, či budú môcť pracovať, študovať, resp. bezpečne vychádzať von, avšak vzhľadom na aktuálne informácie o situácii v Afganistane tieto jej obavy z pohľadu možnosti udelenia azylu považoval za neopodstatnené a situáciu zľahčoval tým, že z informácií o krajine pôvodu vyplýva, že Taliban po prevzatí moci sľubuje väčšiu slobodu pre ženy a to v oblasti vzdelávania a zamestnania.

34. Tieto kategorické závery žalovaného, podporené aj názorom krajského súdu sú však v rozpore s právnou úpravou medzinárodnej ochrany a už ustálenou judikatúrou správnych súdov a úplne opomína špecifiká, ktorými sa konanie o udelení medzinárodnej ochrany vyznačuje. Bližšie sa Najvyšší správny súd SR k uvedenej námietke vyjadruje nižšie.

36. K uvedeným námietkam považuje Najvyšší správny súd SR na tomto mieste za potrebné zhrnúť doterajšiu judikatúru kasačného súdu k sťažovateľkou nastoleným otázkam prenasledovania, prospektívneho posudzovania opodstatnenosti obáv z prenasledovania, prenasledovania z dôvodov pripisovaných politických názorov, a následne zaujať stanovisko k tomu, či týmto požiadavkám rozsudok krajského súdu zodpovedá. K otázke príslušnosti k určitej sociálnej skupine sa kasačný súd vyjadrí v samostatnej kapitole nižšie.

Z tohto dôvodu sa konanie o medzinárodnej ochrane vyznačuje aj špecifickým pohľadom na štandard dôkazného bremena (napr. rozsudok NS SR sp. zn. 1Sža/48/2014 zo dňa 13.01.2015). 38. Je nesporné, že bremeno tvrdenia stíha v konaní o medzinárodnej ochrane samotného žiadateľa, ktorého úspech vo veci je podmienený okrem iného tým, či tvrdia okolnosti nasvedčujúce možnému zásahu do jeho ľudských práv. Pokiaľ však ide o dôkazné bremeno, to je už výraznejšie rozložené medzi žiadateľa o medzinárodnú ochranu a správny orgán. Preukazovať jednotlivé fakty je povinný primárne žiadateľ, avšak správny orgán je povinný zabezpečiť k žiadosti o medzinárodnú ochranu všetky dostupné dôkazy a nesie zodpovednosť za náležité zistenie reálií o krajine pôvodu. Ak nastane situácia, za ktorej nemožno tvrdenie žiadateľa na základe získaných podkladov potvrdiť (ale ani vyvrátiť), neznamená to, že by snáď táto skutočnosť žiadateľa z možnosti udelenia medzinárodnej ochrany automaticky

40. V rozsudku NS SR sp. zn. 1Sža/10/2013 zo dňa 9.4.2013 ďalej rozviedol, že: „nie je povinnosťou žiadateľa o azyl, aby prenasledovanie svojej osoby preukazoval inými dôkaznými prostriedkami ako vlastnou vierohodnou výpoveďou. Je naopak povinnosťou správneho orgánu, aby v pochybnostiach zhromaždil všetky dostupné dôkazy, ktoré vierohodnosť výpovedí žiadateľa o azyl vyvracajú alebo spochybňujú“. Ak sa teda žiadateľ o medzinárodnú ochranu po celú dobu konania vo veci medzinárodnej ochrany drží jednej dejovej línie a jeho výpovede možno aj napriek drobným nezrovnalostiam označiť za konzistentné a za súladné s dostupnými informáciami o krajine pôvodu, je potrebné z jeho výpovede vychádzať. 41. Špecifikom azylového konania je tiež zásada, že v prípade pochybností sa postupuje v prospech žiadateľa o medzinárodnú ochranu. Ak sú dané skutočnosti, na základe ktorých možno predpokladať, že na porušenie základných ľudských práv a slobôd žiadateľa o azyl došlo, alebo mohlo by s ohľadom na postavenie žiadateľa v spoločnosti, s prihliadnutím na jeho

42. V neposlednom rade je potrebné zdôrazniť, že na posúdenie vierohodnosti jednotlivých čiastkových tvrdení žiadateľa o azyl, správny orgán rozhodujúci v konaní o udelení medzinárodnej ochrany teda zo svojho posudzovania nemôže sťažovateľom/sťažovateľkou tvrdenej skutočnosti vylúčiť len preto, že existuje alternatívne vysvetlenie, ktoré je rovnako pravdepodobné ako to, ktoré predkladá sťažovateľ.

Počas otcovho života dostávala rodina sťažovateľky výhražné listy od Talibanu, pričom fotokópiu jedného z nich predložila súdu ako dôkaz. Po smrti otca sa celá rodina presťahovala zo strachu o svoj život do Kábulu v snahe vyhnúť sa prenasledovaniu Talibanom z dôvodu pracovného zamerania jej otca.

nedôslednom vypočutí sťažovateľky významnú okolnosť, akou bolo pracovné zaradenie jej otca, (ktorý pôsobil ako veliteľ armády približne 7 rokov pred smrťou), pretože v takom prípade by mohol zistiť nielen podrobnejšie sled udalostí, ale mohol tak ani medzi jednotlivými udalosťami zistiť existenciu patričných súvislostí. Všetka argumentácia žalovaného je tak postavená na spochybňovaní reálnosti strachu a obáv sťažovateľky a bagatelizovaní ňou uvádzaných obáv, a to iba na základe ničím nepodložených domnienok.

47. Neudržateľné sú aj závery žalovaného (podporené následne tiež krajským súdom), že sa sťažovateľka v Afganistane doteraz nestretla so žiadnym násilným konaním, a preto nespĺňa podmienky na udelenie medzinárodnej ochrany.

49. Preskúmanie udelenia azylu podľa § 8 zákona o azyle je postavené na potencialite prenasledovania v budúcnosti po prípadnom návrate žiadateľky do krajiny pôvodu, ide teda, podobne ako pri posudzovaní skutočného nebezpečenstva vážnej ujmy na účely doplnkovej ochrany, o prospektívne rozhodovanie. Samotné ustanovenie § 8 zákona o azyle pracuje s pojmom strachu ako subjektívnym prvkom a odôvodnenosťou strachu z prenasledovania ako objektívnym prvkom, nestanovuje však podmienku faktického prenasledovania v minulosti. Je skúmaná možnosť budúceho prenasledovania, pričom sa využíva štandard primeranej pravdepodobnosti, čo znamená, že táto možnosť musí byť reálna, nie iba hypotetická.

50. S poukazom na vyššie uvedené vyhodnotil Najvyšší správny súd SR námietku sťažovateľky týkajúcu sa nesprávneho právneho posúdenia prospektívneho posudzovania opodstatnenosti obáv z prenasledovania za dôvodnú. K námietke nesprávneho právneho posúdenia prenasledovania

52. K uvedenej námietke kasačný súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 1Sak/14/2022 zo dňa 26.10.2022, v ktorom sa tunajší súd rovnakou námietkou v obdobnom prípade týkajúcej sa sťažovateľky z rovnakej krajiny pôvodu zaoberal a prijal závery, s ktorými sa stotožňuje kasačný súd aj v tomto prípade a odkazuje na relevantnú časť znenia uvedeného rozsudku Najvyššieho správneho súdu SR: „Opodstatnený strach pred prenasledovaním predstavuje kľúčový prvok definície utečenca v zmysle Dohovoru o právnom postavení utečencov z roku 1951, nakoľko strach ako subjektívny prvok bol doplnený o kvalifikáciu „opodstatnený“. Nevyhnutné je preto posúdenie dôveryhodnosti žiadateľa, najmä v prípadoch, ktoré nie sú dostatočne fakticky objasnené. Uvedené zahŕňa posúdenie osobného

vrátil. Tieto úvahy nemusia byť vyslovene podložené osobnou skúsenosťou žiadateľa, ale relevantné je aj to, čo sa stalo jeho rodine, priateľom alebo príslušníkom tej istej rasy alebo sociálnej skupiny. Na základe uvedeného má kasačný súd za to, že žalovaný a aj krajský súd postupovali nesprávne, ak pre posúdenie opodstatnenosti obáv sťažovateľky z prenasledovania vychádzali z jej predchádzajúcej skúsenosti a skutočnosti, že v krajine pôvodu pred odchodom nečelila žiadnej forme prenasledovania alebo vážneho bezprávia.

Podľa Príručky Úradu vysokého komisára OSN pre utečencov (UNHCR) k rodovo orientovanému prenasledovaniu v kontexte čl. 1A (2) Dohovoru o právnom postavení utečencov z roku 1951 a Protokolu z roku 1967 (Guidelines on International Protection: Gender-Related Persecution within the context of Article 1A(2) of the 1951 Convention and/or its 1967 Protocol relating to the Status of Refugees), z ktorej kasačný súd v prejednávanom prípade vychádzal (dostupnej na https://www.unhcr.org/3d58ddef4.pdf), diskriminačný vzor alebo menej priaznivé zaobchádzanie by mohlo, na kumulatívnych základoch, dosiahnuť prenasledovanie a zaručiť tak medzinárodnú ochranu, ak by diskriminačné opatrenia viedli k dôsledkom vážne škodlivej povahy pre dotknutú osobu, napríklad v obmedzení práva zarobiť si na vlastné živobytie, práva praktizovať náboženstvo alebo práva na prístup k dostupným vzdelávacím zariadeniam (bod 14).

54. Ak by pokuta alebo trest pre neuposlúchnutie alebo porušenia zavedeného práva bola neproporčne závažná a obsahovala by rodový prvok, dosiahla by úroveň prenasledovania. Závažné tresty pre ženy, ktoré porušili právo prekročením sociálnych mravov v spoločnosti, môžu založiť prenasledovanie v zmysle Dohovoru a zákona o azyle. Pre splnenie podmienok pre udelenie azylu prenasledovanie musí nastať z jedného z azylových dôvodov v zmysle § 8 zákona o azyle. 55. Žalovaný uzavrel, že ani jeden z dôvodov nebol v prípade sťažovateľky splnený.

Politické názory by mali byť chápané v širšom zmysle, zahŕňajúc názor na akúkoľvek záležitosť týkajúcu sa štátu, vlády, spoločnosti alebo politiky, to zahŕňa aj názor na rodové roly. UNHCR zdôraznil, že nie vždy je nevyhnutné svoje názory politické názory vyjadriť alebo mať skúsenosť s predchádzajúcou diskrimináciou alebo prenasledovaním, nakoľko predstava politického utečenca utekajúceho pred prenasledovaním za svoje priame zapojenie v politických aktivitách nie vždy korešponduje s reálnymi skúsenosťami žien v niektorých spoločnostiach. Ženám sú tiež často pripisované politické názory jej rodiny alebo mužských príbuzných. 56.

57. Individuálne posúdenie toho, či existuje primeraný stupeň pravdepodobnosti, že žiadateľ bude čeliť prenasledovaniu, by malo brať do úvahy okolnosti ovplyvňujúce riziko prenasledovania ako je viditeľnosť žiadateľky (napr. spôsobom jej oblečenia), viditeľnosť za nedodržiavanie podmienok stanovených Talibanom, konzervatívnosť prostredia v ktorom žije, vnímanie tradičných rodových rolí rodinou alebo prostredím a pod. 58. Žalovaný si má v zmysle § 19a ods. 8 zákona o azyle na účel posúdenia žiadosti zabezpečiť, aby získané údaje o krajine pôvodu boli presné, aktuálne a z relevantných zdrojov, ako sú napríklad UNHCR alebo Agentúra Európskej únie pre azyl (EUAA).

59. Najvyšší správny súd SR má za to, že žalovaný si zo správ o krajine pôvodu vybral len tie informácie, ktoré svedčili v neprospech udelenia azylu. V správe o krajine pôvodu sa nachádza stručná informácia o obťažovaní a zastrašovaní žien, ktoré sa rozhodli ísť do práce. V preskúmavanom rozhodnutí sa však žalovaný s týmito informáciami nijako nevysporiadal. Zároveň informácie v správe o krajine pôvodu sa datujú do obdobia september - október 2021 a kasačný súd ich preto nepovažuje za dostatočne aktuálne. Informácie o krajine pôvodu (COI) by mali zahŕňať informácie relevantné k žiadosti žiadateľky o azyl a poskytnúť informácie o postavení žien pred zákonom, politických, sociálnych a ekonomických právach žien, kultúrnych a sociálnych zvyklostiach v krajine, výške a prípadnom diskriminačnom charaktere trestov pre nedodržiavanie zaužívaných zvyklostí, rozšírenosť takýchto škodlivých tradičných praktík, výskyt a formy hláseného násilia páchaného na ženách, ochrana, ktorú majú ženy k dispozícii, tresty uložené páchateľom násilia a riziká, ktorým žena môže čeliť pri návrate do svojej krajiny pôvodu po podaní žiadosti o utečenca postavenie.

Sťažovateľka v žalobe zdôrazňovala, že už v konaní pred žalovaným uviedla dôvody, z ktorých vyplynulo, že z Afganistanu odišla z dôvodu strachu o svoj život kvôli prenasledovaniu Talibanom z imputovaných politických dôvodov a z dôvodov príslušnosti k určitej sociálnej

Talibanu a to z dôvodu im prisudzovaného politického presvedčenia, ktoré je v rozpore s politickým presvedčením Talibanu. Taliban vyhľadáva civilistov, ktorí sú spojovaní, resp. sú vnímaní ako prívrženci pôvodnej afganskej vlády, pričom takéto spájanie môže vyplývať aj len z rodinných väzieb civilistov so skutočnými podporovateľmi afganskej vlády.

64. Na tomto mieste považuje Najvyšší správny súd SR za nevyhnutné zdôrazniť, že bolo povinnosťou žalovaného zaobstarať v konaní dostatok podkladov a zaradiť tvrdenia sťažovateľky, doplnené o podrobnosti pracovného zaradenia jej otca do kontextu získaných informácií o krajine pôvodu. Takto sa však nestalo a hoci spisová dokumentácia obsahuje správy, ktoré do istej miery situáciu v Afganistane mapujú, nenachádzajú takto získané informácie zásadný odraz v rozhodnutí žalovaného.

66. Najvyšší správny súd SR zastáva názor, že ak nemožno určité tvrdenie žiadateľa o medzinárodnú ochranu doložiť, ale ani vyvrátiť listinnými či inými dôkazmi a žiadateľ splní podmienky uvedené v článku 4 ods. 5 smernice Rady 2004/83/ES, správny orgán je povinný z takého tvrdenia vychádzať. V danom prípade sa Najvyšší správny súd SR domnieva, že sťažovateľka splnila vyššie uvedené podmienky. Svoju žiadosť odôvodnila (správnemu orgánu možno vytknúť, že sa jej na podrobnosti žiadosti bližšie nedopytoval) a predložila všetky podklady, ktoré mala k dispozícii. S podaním žiadosti neotáľala a všetko nasvedčuje tomu, že na jej podanie pomýšľala už v čase, keď opúšťala Afganistan.

67. V neposlednom rade žalovaný vychádzal vo svojom rozhodnutí z predpokladu, že neexistuje žiadny azylovo relevantný dôvod sťažovateľkou tvrdeného prenasledovania. Túto myšlienku prijal a ďalej rozvinul aj krajský súd, ktorý okrem iného uviedol, že nečelila prenasledovaniu spojenému s prisudzovanými politickými názormi, za takéto názory nebola konfrontovaná štátnou mocou či neštátnymi subjektami. Krajský súd konštatoval, že

Nijako totiž nekorešpondujú s jej rasou, národnosťou, náboženstvom, príslušnosťou k určitej sociálnej skupine či politickým názorom a pod. 68. K tomuto Najvyšší správny súd SR uvádza, že bremeno tvrdenia síce pochopiteľne ťaží žiadateľku o udelenie medzinárodnej ochrany. Súčasne je však povinnosťou správneho orgánu zistiť náležitým spôsobom skutkový stav. Pokiaľ teda v priebehu správneho konania vyjdú najavo niektoré okolnosti nasvedčujúce existencii azylovo relevantného motívu prenasledovania, je správny orgán povinný vziať ho do úvahy (pozri tiež rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža/10/2013 zo dňa 9.4.2013).

Akokoľvek sa Najvyšší správny súd SR stotožňuje so žalovaným v tom smere, že tieto skutočnosti samy o sebe pre udelenie medzinárodnej ochrany nesvedčia, nemožno prehliadnuť, že situáciou sťažovateľky sa žalovaný dôsledne nezaoberal. Nedá sa totiž vylúčiť, že na sťažovateľku skutočne uprelo alebo uprie svoju pozornosť hnutie Taliban práve pre úzky rodinný vzťah s jej otcom - bývalým veliteľom afganskej armády, čo môže predstavovať významný faktor. Aj táto skutočnosť, t. j. pôsobenie otca veliteľa afganskej armády, môže byť vnímané ako zastávanie opačných politických názorov jej otca, ktoré jej ako členke rodiny hnutie Taliban môže pripisovať a mohla byť dôvodom pre prenasledovanie sťažovateľky. Pritom nie je rozhodujúce, či sťažovateľka takéto politické názory reálne zastáva alebo nie, pretože ako vyvodil Najvyšší súd SR v rozsudku z 10.02.2015 sp. zn. 1Sža/52/2014, na účely udelenia azylu je podstatné, či je politické presvedčenie či iný azylovo relevantný dôvod žiadateľovi pripisovaný zo strany pôvodcov prenasledovania.

Podľa článku 10 ods. 1 písm. e) a ods. 2 kvalifikačnej smernice nie je rozhodujúce, či sťažovateľ sám aktívne vyjadroval politickú podporu autoritárskemu režimu, alebo naopak, či sám aktívne vystupoval proti tomuto režimu. Z hľadiska vyššie uvedenej koncepcie odôvodnených obáv z prenasledovania je dostatočné, že mu orgány verejnej moci (reprezentované policajnými zložkami, ale aj predstaviteľmi jednotlivých miest či dedín v danom regióne) pripisovali určitú politickú afiliáciu na základe jeho vyjadrovania, jednania, odmietania určitých postupov či činností organizovaných zo strany štátu a pod. Čl. 10 ods. 2 kvalifikačnej smernice totiž výslovne stanovuje, že: „pri posudzovaní otázky, či má žiadateľ odôvodnenú obavu z prenasledovania, nie je dôležité, či žiadateľ skutočne má rasové, náboženské, národnostné, sociálne alebo politické charakteristické rysy, ktoré vedú k prenasledovaniu, ak pôvodca prenasledovania tieto rysy žiadateľovi pripisuje.“

73. Z hľadiska koncepcie odôvodnených obáv z prenasledovania potom plne postačí aj to, ak pôvodcovia prenasledovania žiadateľovi o medzinárodnú ochranu jeho presvedčenia v zmysle nesúhlasu s určitými postupmi iba pripisujú, hoci ten v skutočnosti žiadne takéto politické presvedčenie nemá.

Je nevyhnutné pod toto vymedzenie zahrnúť aj prípady prisudzovaných politických názorov či presvedčení aj v dôsledku určitého nekonformného konania, ktorým môže byť práve odmietanie štátom, orgánmi verejnej moci či väčšinovou spoločnosťou zavedenej praxe. Tento negatívny postoj k zavedenej praxi totiž môže byť vnímaný v danej spoločnosti ako jej spochybnenie alebo nesúhlas s orgánmi alebo inštitúciami, ktoré túto prax zaviedli (alebo vykonávajú), či už ide o subjekty na celoštátnej alebo miestnej úrovni.

76. Na základe uvedených dôvodov vyhodnotil Najvyšší správny súd SR za dôvodnú aj námietku nesprávneho právneho posúdenia (imputovaného) prisudzovaného politického presvedčenia. K námietke nesprávneho právneho posúdenia príslušnosti k určitej sociálnej skupine

Je toho názoru, že prípad sťažovateľky je totožný s prípadom inej ženy evakuovanej Slovenskou republikou z Afganistanu po ovládnutí krajiny Talibanom a prípad ktorej posúdil Krajský súd v Bratislave v rozsudku sp. zn. 7SaZ/3/2022 zo dňa 12.07.2022.

79. Podľa článku 10 ods. 1 písm. d) smernice Rady č. 2004/83/ES o minimálnych normách, ktoré musia spĺňať štátni príslušníci tretích krajín alebo osoby bez štátnej príslušnosti, aby mohli žiadať o postavenie utečenca alebo osoby, ktorá z iných dôvodov potrebuje medzinárodnú ochranu, a o obsahu poskytovanej ochrany, (ďalej len „kvalifikačná smernica“), skupina sa považuje za tvoriacu určitú sociálnu skupinu najmä tam, kde: - príslušníci tejto skupiny majú prirodzenú charakteristiku alebo spoločný pôvod, ktorý sa nemôže zmeniť alebo zdieľajú charakteristiku alebo vieru, ktorá je taká základná pre identitu alebo vedomie, že osoba by nemala byť nútená, aby sa jej zriekla a - skupina má jednoznačnú identitu v príslušnej krajine, pretože je vnímaná ako odlišná od okolitej spoločnosti; v závislosti od okolností v krajine pôvodu, určitá sociálna skupina môže zahŕňať skupinu vychádzajúcu zo spoločnej charakteristiky sexuálnej orientácie. Sexuálna orientácia sa nemôže chápať za zahŕňajúcu činy považované za trestné v súlade s vnútroštátnym právom členských štátov. Aspekty týkajúce sa pohlavia sa môžu zvažovať bez

81. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa vymedzením určitej sociálnej skupiny zaoberal už v mnohých prípadoch. Dospel napríklad k záveru, že za určitú sociálnu skupinu nemožno považovať ženy prenasledované mužmi (rozsudok NS SR sp. zn. 1Sža/20/2008 zo dňa 21.10.2018), za určitú sociálnu skupinu nepovažoval ani podnikateľov vydieraných mafiou (rozsudok sp. zn. 1Sža/38/2009 zo dňa 3.11.2009), rovnako tak nepovažoval za určitú sociálnu skupinu v zmysle ani členov rodín v susedských sporoch o pozemky (rozsudok sp. zn. 1Sža/3/ 2009 zo dňa 3.11.2009).

Za sociálnu skupinu považoval napríklad Najvyšší správny súd ČR vo svojej judikatúre napr. skupinu založenú na spoločnej charakteristike sexuálnej orientácie, t. j. napr. homosexuálov (porov. rozsudok zo 14.3.2018, č. j. č. 3729/2018 Zb. NSS). Existenciu sociálnej skupiny pripustil aj u ruskojazyčného obyvateľstva pochádzajúceho z Ukrajiny (pozri rozsudok z 31.5.2017, č. j. 5Azs 62/2016 - 87).

únie. Zároveň je možné kritériá pre vymedzenie sociálnej skupiny hľadať aj v judikatúre súdov a v smerniciach a odporúčaniach Úradu Vysokého komisára OSN pre utečencov - UNHCR. Napriek tomu, že v prípade smerníc UNHCR nejde o záväzné pramene práva, z ktorých by bol tunajší súd povinný vychádzať, ide o inšpiratívne pramene medzinárodne uznávanej praxe („soft law“), ktoré je vhodné mať na zreteli ako pri aplikácii práva, tak pri tvorbe právnych predpisov. 84.

85. Najvyšší správny súd SR vychádza predovšetkým zo znenia článku 10 ods. 1 písm. d) kvalifikačnej smernice. Prvá podmienka uvedeného ustanovenia vymedzuje tzv. „chránené znaky“ - atribúty istej kvality, ktoré sú vlastné určitej sociálnej skupine; druhá podmienka je potom orientovaná na tzv. „sociálnu percepciu“ - vnímanie tejto sociálnej skupiny okolitou spoločnosťou ako odlišné. Obe podmienky pritom musia byť podľa znenia kvalifikačnej smernice splnené zároveň (kumulatívne).

87. Podľa § 19a ods. 4 písm. e/ ZoA skupina tvorí určitú sociálnu skupinu najmä vtedy, ak príslušníci skupiny zdieľajú vrodené charakteristické črty alebo spoločný pôvod, ktoré nemožno zmeniť, alebo zdieľajú charakteristiku alebo presvedčenie, ktoré sú tak závažné pre ich identitu alebo svedomie, že daná osoba by nemala byť nútená, aby sa ich zriekla a okolitou spoločnosťou je vnímaná ako odlišná; v závislosti od okolností v krajine pôvodu, určitá sociálna skupina môže predstavovať skupinu založenú na spoločnej charakteristickej črte sexuálnej orientácie, pričom túto orientáciu nemožno chápať tak, že zahŕňa činy považované za trestné podľa osobitného predpisu.

89. Na druhej strane to však neznamená, že by bolo možné tento pojem vykladať neobmedzene široko a zahŕňať pod neho aj také skupiny osôb, ktoré objektívne žiadny charakteristický znak nespája, alebo naopak osoby, ktoré sú prenasledované nie na základe príslušnosti k sociálnej skupine, ale z iného azylovo relevantného dôvodu (napr. náboženstvo či politického presvedčenia). Aj sociálna skupina ako taká musí byť preto určitým spôsobom bližšie vymedzená tak, aby sa ostatné azylovo relevantné dôvody nestali v dôsledku výkladu tohto poňatia nadbytočnými. Interpretácia dôvodov, na základe ktorých môže byť cudzinci medzinárodná ochrana udelená, preto musí zodpovedať cieľu a účelu Ženevského dohovoru.

91. Inými slovami určitú sociálnu skupinu nemôže definovať len a iba prenasledovanie jej členov alebo spoločná obava z prenasledovania, pretože prenasledovanie (či odôvodnená obava, že k nemu dôjde) je samostatným kritériom, ktoré musí byť pre udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle tiež splnené.

7.5.2002: Príslušnosť k určitej sociálnej skupine v zmysle článku 1A ods. 2 Ženevského dohovoru z roku 1951 a/alebo jej Protokolu z roku 1967 (smernica HCR/GIP/02/02). Táto smernica vysvetľuje odlišnosť objektívneho znaku spájajúceho členov sociálnej skupiny a prenasledovania na príklade mužov píšucich ľavou rukou - tí sami o sebe netvoria osobitnú sociálnu skupinu.

znakom by však bolo práve písanie ľavou rukou, ktoré by tieto osoby identifikovalo ako skupinu, nie samotné konanie, ktorému sú (či môžu byť) jej členovia vystavení. 94. Pokiaľ teda zdieľanie rovnakých názorov na rovnoprávne postavenie žien v spoločnosti možno považovať za vyjadrovanie určitého politického presvedčenia, hoc aj prisudzovaného, ide potom o prenasledovanie z iného azylovo relevantného dôvodu (politického presvedčenia) a nie na základe príslušnosti k sociálnej skupine.

96. Pokiaľ teda možno u žiadateľa o azyl identifikovať riziko prenasledovania jedným z dôvodov uvedených v § 8 ZoA ako ktorým je politický názor, nemôže ísť súčasne o prenasledovanie z dôvodu príslušnosti k určitej sociálnej skupine podľa ZoA. (pozri tiež rozsudok sp. zn. 2Sak/16/2022 zo dňa 28. novembra 2022 a rozsudok sp. zn. 2Sak/15/2022 zo dňa 28. novembra 2022).

VII. Zhrnutie

98. Možno teda uzavrieť, že kasačné námietky, ktorými sťažovateľka vytýkala žalovanému a krajskému súdu nesprávne právne posúdenie veci týkajúce sa prenasledovania, prisudzovaného politického presvedčenia a nezohľadnenia prospektívneho posudzovania prenasledovania vyhodnotil Najvyšší správny súd SR ako dôvodné. Sťažovateľke je potom možné prisvedčiť aj v tom ohľade, že žalovaný nevyložil azylový príbeh sťažovateľky v kontexte správ o situácii v krajine pôvodu, čím zaťažil svoj postup chybou nezákonnosti. Najvyšší správny súd SR na základe vyššie uvedených úvah konštatuje, že krajský súd dospel k nesprávnemu záveru, keď žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného považoval za súladné so zákonom a správnu žalobu zamietol. Nakoľko samotné preskúmavané rozhodnutie v spojení s konaním, ktoré mu predchádzalo, trpí vadami, ktoré ho činia nezákonným, kasačný súd nezrušil napadnutý rozsudok, ale považoval za potrebné rozhodnúť v zmysle § 462 ods. 2 v spojení s § 457 ods. 1 S.s.p. tak, že rozsudok krajského súdu v spojení s opravným uznesením zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného v časti o neudelení azylu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 99. Podľa § 462 ods. 2 S.s.p. ak kasačný súd dospeje k záveru, že napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy nie je v súlade so zákonom, a krajský súd žalobu zamietol, môže rozhodnutie krajského súdu zmeniť tak, že zruší rozhodnutie orgánu verejnej správy a vec mu vráti na ďalšie konanie. 100. O nároku na náhradu trov konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 1 a § 175 ods. 1 S.s.p. tak, že sťažovateľke, ako úspešnej účastníčke konania o kasačnej sťažnosti, trovy celého konania priznal. V zmysle § 175 ods. 2 S.s.p. v spojení s dôvodovou správou k § 467 S.s.p. (teleologický výklad) o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením krajského súdu. 101. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky prijal rozsudok jednomyseľne (§ 139 ods. 4 S.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok nie je prípustný.