2Sak/18/2022

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. a členov senátu: JUDr. Mariána Trenčana a prof. JUDr. Juraja Vačoka, PhD., v právnej veci sťažovateľa (pôvodne žalobcu): P. S., nar. XX.XX.XXXX, ruskej štátnej príslušnosti, adresa posledného trvalého pobytu v krajine pôvodu Q., T.. O. Q., dom X/ X, byt č. XX, Y. E., počas pobytu na území Slovenskej republiky v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov v Medveďove, zastúpený: Slovenskou humanitárnou radou, o.z., Budyšínska 1, 831 03 Bratislava, IČO: 173160 14, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, so sídlom Pivonková 6, 812 72 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného ČAS: MU-PO-350-29/2021-Ž zo dňa 06.05.2022 o neudelení azylu a neposkytnutí doplnkovej ochrany žalobcovi, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti právoplatnému rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 7SaZ/6/2022-35 z 18. augusta 2022, takto

rozhodol:

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta . II. Účastníkom konania nepriznáva náhradu trov kasačného konania.

Odôvodnenie

I. Priebeh a výsledky administratívneho konania

2. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol, že žalobcu možno označiť za nedôveryhodnú osobu z dôvodov konkrétne uvedených v napadnutom rozhodnutí. Žalobcom prezentovanú obavu o život v kontexte tvrdenia jeho spolupráce s členmi opozičného politika U..

U.. K., ale informácie a videá poskytoval kamarátovi K. S., ktorý bol osobným strážcom F. S., ktorý má mať svoju opozičnú politickú stranu, vyhodnotil za nedôveryhodnú. Žalovaný poukázal na to, že po údajnom nútenom odchode z krajiny pôvodu z obavy o svoj život v apríli 2018 sa žalobca niekoľkokrát vrátil do miesta svojho bydliska, napriek tomu, že ho údajne v jeho bydlisku navštevovali zamestnanci Interného sledovania federálnej služby Ruskej federácie (ďalej tiež „RF“), ktorí aj za pomoci fyzického násilia ho nútili k spolupráci. Údajná obava o život žalobcu nebola prekážkou, aby sa niekoľkokrát legálne, na svoj vlastný cestovný pas vrátil a pobýval v mieste svojho bydliska, kde mu hrozilo údajné nebezpečenstvo, pred ktorým utekal, dokonca kontaktoval inštitúciu Ministerstvo vnútra RF, ktorá bola údajne zodpovedná za jeho problémy v krajine pôvodu. Za účelom vybavenia prechodného pobytu na území SR si v čase, keď mal obavu o svoj život, ktorú predstavovali zamestnanci Interného sledovania federálnej služby RF vybavil 4. júna 2018 v mieste pobytu v Q. výpis registra trestov na Ministerstve vnútra RF.

Naopak, na základe vykonaného vyhodnotenia a komplexného posúdenia žalobcu označil ako nedôveryhodnú osobu, ktorého obavu o život, ktorú prezentoval ako dôvod svojej žiadosti o azyl, označil taktiež ako nedôveryhodnú. Keďže v priebehu konania neboli zistené žiadne indície, na základe ktorých by bolo možné prípadné ohrozenie jeho bezpečnosti spájať s jeho rasou, náboženským alebo politickým presvedčením, žalovaný konštatoval, že v jeho prípade neboli splnené podmienky § 8 zákona o azyle, a preto mu azyl nebol udelený.

ochranou.

5. Žalobca poukázal na to, že Ruská federácia v kontexte vojnového konfliktu na Ukrajine považuje Slovenskú republiku za nepriateľskú krajinu a žalobca požiadal o azyl z politických dôvodov v „nepriateľskej krajine“, resp. v minulosti tu pracoval, či podnikal.

ktoré z vyššie uvedených dôvodov hrozí žalobcovi v krajine pôvodu a doložiť ich do administratívneho spisu a následne relevantne aj posúdiť. 6. Vzhľadom na to, že po podaní žiadosti o azyl žiadateľom dňa 08.11.2021 na území Slovenskej republiky, došlo dňa 24.02.2022 k napadnutiu Ukrajiny Ruskou federáciou má za to, že žalobca spĺňa podmienky, aby mohol byť kvalifikovaný ako utečenec “sur place“.

7. Krajský súd preskúmal rozhodnutie žalovaného a dospel k záveru, že argumentácia žalobcu v správnej žalobe nie je dôvodná a je potrebné ju podľa § 219 SSP zamietnuť. 8. Krajský súd v dôvodoch rozhodnutia uviedol, že z obsahu administratívneho spisu zistil, že žalobca bol trestným rozkazom Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 0T/16/2021 zo dňa 03.04.2021, právoplatným dňa 03.04.2021, uznaný vinným zo spáchania prečinu krádeže podľa § 212 ods. 1 písm. g) Trestného zákona v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona, za čo bol odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní 3 mesiace a súd mu výkon uloženého trestu podmienečne odložil na skúšobnú dobu v trvaní jeden rok.

9. Z administratívneho spisu krajský súd zistil, že rozhodnutím Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Trnava o zaistení zo dňa 24.10.2021 č.p.: PPZ-HCP-BA9-103-017/2021-AV bol žalobca dňa 24.10.2021 o 16.50 hod zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/ 2011 Z. z. na účel výkonu trestu vyhostenia so stanovenou dĺžkou zaistenia do 23.11.2021 a umiestnením do útvaru policajného zaistenia pre cudzincov.

PPZ-HCP-BA9-103-012/2020-AV zo dňa 24.10.2021 spísaná Prezídiom Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Oddelenie cudzineckej polície PZ Trnava, ktorej predmetom je vyjadrenie žalobcu týkajúce sa jeho zaistenia a trestu vyhostenia z územia SR. V nej žalobca na otázku, či mu hrozí v krajine pôvodu - Rusku alebo v krajine, do ktorej sa chce dobrovoľne vrátiť prenasledovanie

11. Krajský súd upriamil pozornosť aj na záznam z pohovoru k žiadosti o udelenie povolenia na prechodný pobyt na území SR, vyhotovený dňa 03.11.2017 Konzulárnym oddelením Zastupiteľského úradu SR v Moskve, v ktorom žalobca uviedol, že v prípade, že nebude v podnikaní na území SR úspešný, vráti sa do domovského štátu, do Ruska.

13. Krajský súd v tejto súvislosti poukázal na rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6SžoKS 102/06, sp. zn. 1Sžak/12/2019 zo dňa 22.10.2019 rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža 38/2011 zo dňa 13. septembra 2011, v ktorých sa najvyšší súd zaoberal výkladom

14. Krajský súd zdôraznil, že žalobca nie je osobou, ktorá by sa v krajine pôvodu alebo aj počas pôsobenia na území Slovenskej republiky vo vzťahu k Ruskej federácii politicky exponovala. Žalovaným nebolo zistené a žalobcom nebolo formulované žiadne konanie, ktoré by mohlo v krajine pôvodu žalobcu preukazovať dôvodnosť žalobcom až dodatočne formulovaných obáv zo svojho prenasledovania.

februára 2015) v súvislosti s rozpormi, keď výpoveď žalobcu v azylovom konaní vyhodnotil ako nekonzistentnú, prisvedčil záveru žalovaného, ktorým bol žalobca vyhodnotený na základe výsledkov azylového konania ako nedôveryhodná osoba, a to z dôvodov, ktoré žalovaný konkrétne v napadnutom rozhodnutí vymedzil.

V dotazníku žiadateľa o udelenie azylu dňa 02.12.2021 bol žalobca vyzvaný k tomu, aby uviedol, či trvá na svojom vyjadrení, že nepoužíval žiadne iné mená a rovnako na vysvetlenie k neuvedeniu tej skutočnosti, že bol vyhostený z inej krajiny, na čo žalobca odpovedal, že v ČR mal doklady na iné meno a otázku o vyhostení z inej krajiny nepočul resp. vôbec nebral vážne tieto otázky, keďže malo prísť k rýchlemu transportu do ÚPZ. Krajský súd zdôraznil, že nezrovnalosti ohľadom toho, či žalobca používal aj iné meno a či bol vyhostený z inej krajiny, nie sú nepatrné nezrovnalosti alebo len omylom vysvetlené nejasnosti v tvrdeniach žiadateľa, ale zásadné rozpory vo výpovediach, ktoré správny orgán rozpoznal.

Na základe uvedeného dospel krajský súd k záveru, že žalobcom uvádzané dôvody v jeho žiadosti o udelenie azylu nemožno podradiť pod pojem existencie opodstatnených obáv v krajine pôvodu z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, alebo existencie prenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd v krajine pôvodu. Taktiež je podľa krajského súdu v kontexte vyjadrení žalobcu v konaní o udelenie azylu dostatočne zistený skutkový stav žalovaným a správne vyhodnotené dôkazné prostriedky žalovaným v napadnutom rozhodnutí.

Po komplexnom posúdení vyhodnotil prezentovanú obava o život ako nedôveryhodnú a v priebehu konania sa taktiež preukázalo, že ani takáto forma vážneho bezprávia mu nehrozí. Podľa krajského súdu to vyplýva zo samotného konania žalobcu, ktorý napriek prezentovanej obave o život sa niekoľkokrát vrátil a pobýval v mieste svojho bydliska v krajine pôvodu.

20. K argumentácii žalobcu, ktorý poukazuje na situáciu na Ukrajine a na to, že Rusko považuje Slovenskú republiku za nepriateľský štát, pričom žalobca tak požiadal o azyl v Slovenskej republike ako nepriateľskej krajine, kde v minulosti podnikal alebo pracoval, pričom žalobca vyjadril obavu, že bude v prípade návratu do Ruska automaticky považovaný za zradcu, krajský súd v zhode s vyjadrením žalovaného upriamil pozornosť na znenie ust. § 49 ods. 3 zákona o azyle, podľa ktorého „.

21. Krajský súd navyše dodal, že v priebehu konania neboli zistené také skutočnosti, že by automaticky, bez ďalšieho, každý občan Ruskej federácie, ktorý podnikal alebo podniká resp. pracoval či pracuje na území SR alebo tu mal či stále má pobyt, bol považovaný za nepriateľa Ruskej federácie z dôvodov, ktoré uviedla právna zástupkyňa žalobcu v správnej žalobe.

III. Konanie na kasačnom súde

A) 24. Sťažovateľ najmä namietal: - nesprávne vyhodnotenie skutkového stavu krajským súdom. Zdôraznil, že ako člen vládnej strany v krajine pôvodu pracoval v štátnom podniku. Bol svedkom denne páchanej korupcie a klientelizmu. V určitom momente nadobudol vnútorné presvedčenie, že dianie, ktorého je svedkom, nie je na mieste a verejnosť sa o týchto praktikách má dozvedieť a v krajine pôvodu musí dôjsť k nevyhnutným zmenám. Následne si ho opakovane vyhľadala spravodajská služba Ruskej federácie, ktorá prostredníctvom mučenia a neľudského zaobchádzania, donútila sťažovateľa zrádzať a poskytnúť osobné informácie o predstaviteľoch a rodinných príslušníkoch predstaviteľov štátneho podniku. Na základe prežitého mučenia a vydierania zložkami štátu, sťažovateľ pociťuje obavu o svoju bezpečnosť a strach z prenasledovania v krajine pôvodu. V tejto súvislosti poukázal na aktuálne dianie v krajine pôvodu, ktoré popisuje správa zo dňa 23. septembra 2022, ktorú pre Organizáciu pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE) vypracovala nemecká právnička U. K.. Správa uvádza otvorené

- nedostatočné zohľadnenie zreteľa na mučenie, ktorému bol sťažovateľ v krajine zo strany štátnych orgánov vystavený z dôvodu zverejnenia videonahrávok kompromitujúcich predstaviteľov vládnucej strany na vysokých pozíciách a taktiež z dôvodu mocenských bojov v strane B.. V. a v snahe získať informácie o H. príslušníkmi FSB. V tejto súvislosti poukázal

správu Rakúskeho centra pre výskum a dokumentáciu krajiny pôvodu a azylu ACCORD, správu o politických protestoch a disidentoch v Rusku v kontexte konfliktu na Ukrajine, publikovanej v máji 2022 z ktorej vyplýva, že Trestný zákon Ruskej federácie kriminalizuje ohováranie. Z uvedených správ podľa sťažovateľa vyplýva, že mu v zmysle ustanovení zákona o extrémizme a o ohováraní v Trestnom zákone Ruskej federácie, hrozí prenasledovanie za zverejňovanie videonahrávok zachytávajúcich blahobyt a luxus štátnych zamestnancov, čo je v rozpore s proklamovanou stratégiou a politikou vládnucej strany. Sťažovateľ je toho názoru, že svojim konaním jednoznačne vyjadril svoje politické presvedčenie a názor, ktorý nie je totožný s politikou strany X. Y. a zároveň, ktorý si ako člen tejto strany ani nemohol dovoliť prejaviť. - nesprávne právne posúdenie veci, keď žalovaný ako aj krajský súd vyslovili názor, že sťažovateľ nie je osobou s politickou príslušnosťou. Sťažovateľ je doposiaľ členom strany

Na túto skutočnosť pri hodnotení vierohodnosti mali žalovaný tak krajský súd prihliadať. - porušenie zákona tým, že krajský súd nesprávne právne posúdil prípad sťažovateľa v kontexte splnenia zákonných podmienok na poskytnutie medzinárodnej ochrany. Má za to, že objektívna opodstatnenosť obáv sťažovateľa je daná a jednoznačne preukázaná.

MU- PO350-29/2021-Ž zo dňa 06.05.2022 zrušuje a vec sa vracia žalovanému na ďalšie konanie. B) Vyjadrenie žalovaného ku kasačnej sťažnosti 26. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedol, že sťažovateľ poukazuje na nové odkazy, správy o krajine pôvodu - strany 6 - 10 kasačnej sťažnosti, ktoré majú byť dôkazom, že v krajine pôvodu dochádza k represií voči opozícii, médiám i nezávislým organizáciám. Vzhľadom na ustanovenia § 441 SSP žalovaný namietal, že v kasačnej sťažnosti ide o odkazy na správy, ktoré neboli predmetom posudzovania ani v správnom konaní ani v konaní pred

V druhom pohovore túto spoluprácu dementoval a uvádzal, že dodával informácie S.. W.., ktorý pracoval pre F. S. z inej opozičnej strany. Podľa žalovaného tieto údaje navzájom nekorešpondujú. Sťažovateľ síce uviedol už na prvom pohovore, že je členom vládnucej strany X. Y., avšak nepreukázal, prečo by mal mať pre svoju príslušnosť k tejto strane opodstatnenú obavu z prenasledovania. Rovnako ani skutočnosť, že mal natočiť video o luxusnom prostredí hotela, v ktorom rokoval primátor mesta W., nevypovedá o reálnosti hrozieb z prenasledovania. Zverejnenie tohto videa sa malo uskutočniť prostredníctvom sociálnej siete v skupine „spolužiaci“.

IV. Konanie pred kasačným súdom

27. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) predovšetkým postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 SSP preskúmal prípustnosť kasačnej sťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia. Po zistení, že kasačnú sťažnosť podal sťažovateľ v lehote včas (§ 443 ods. 1 SSP) s prihliadnutím na neformálnosť posudzovania kasačnej sťažnosti (§ 453 ods. 2 v spojení s § 206 ods. 3 SSP) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch) dospel k záveru o tom, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná a preto ju zamietol. 28. Rozhodol v lehote vymedzenej v ustanovení § 458 ods. 1 SSP bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky.

Rozsudok

bol verejne vyhlásený dňa 30. januára 2023 (§ 137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 SSP).

V. Vybrané ustanovenia, z ktorých kasačný súd vychádzal

VI. Posúdenie námietok Najvyšším správnym súdom Slovenskej republiky

30. Primárnym dôvodom neudelenia azylu sťažovateľovi preskúmavaným rozhodnutím bolo nesplnenie relevantných podmienok pre udelenie azylu v zmysle zákona o azyle. Žalovaný vyjadril v napadnutom rozhodnutí názor, že žalobcom prezentované dôvody, ktorými odôvodňoval svoju žiadosť o udelenie azylu na území SR, nezakladajú relevantný dôvod na udelenie azylu, nakoľko nimi neboli preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu. Taktiež nebolo podľa žalovaného preukázané prenasledovanie žalobcu v krajine pôvodu za uplatňovanie politických práv a slobôd.

31. K podstate azylu ako inštitútu medzinárodnej ochrany považuje Najvyšší správny súd SR za dôležité zdôrazniť, že podľa § 2 písm. e/ ZoA sa pôvodcom prenasledovania alebo vážnej ujmy rozumie na účely tohto zákona štát, strany alebo organizácie, ktoré ovládajú štát alebo podstatnú časť jeho územia, alebo neštátni pôvodcovia, ak možno preukázať, že subjekty uvedené v prvom a druhom bode nie sú schopné alebo ochotné poskytnúť ochranu pred prenasledovaním alebo vážnym bezprávím. Ustanovenie § 8 zákona o azyle, ktorého citácia je uvedená v kapitole V tohto rozsudku je „normatívnym kľúčom“ k celému zákonu o azyle, pretože na jeho základe môže byť cudzincovi udelená základná a historicky najstaršia forma medzinárodnej ochrany, t. j. azyl (porov. KOSAR, D., MOLEK, P a kol.

32. Podľa článku 1 písm. A ods. 2 Ženevského dohovoru sa za utečenca považuje osoba, ktorá „v dôsledku udalostí, ktoré nastali pred 1. januárom 1951, sa nachádza mimo svojej vlasti a má oprávnené obavy pred prenasledovaním z dôvodov rasových, náboženských alebo národnostných alebo z dôvodov príslušnosti k určitým spoločenským vrstvám alebo aj zastávanie určitých politických názorov, je neschopná prijať, alebo vzhľadom na vyššie uvedené obavy, odmieta ochranu svojej vlasti ; to isté platí pre osobu bez štátnej príslušnosti nachádzajúcu sa mimo krajiny svojho doterajšieho pobytu následkom zhora spomenutých udalostí, a ktorá vzhľadom na vyššie uvedené obavy sa tam nechce alebo nemôže vrátiť.“

Z uvedeného vyplýva, že už samotná podstata základného pojmu „utečenec“, od ktorého sa utečenecké a azylové právo odvíja, je založená na zlyhaní a následnom nahradení ochrany štátom pôvodu.

34. Dôležitosť prvku straty ochrany zo strany štátu pôvodu vo vzťahu k celému Ženevskému dohovoru vyjadril lord Hope v rozhodnutí Snemovne lordov zo 6.7.2000, Horvath/SSHD https://www-asylumlawdatabase-eu.translate.goog/en/case- law/uk-house- lords-6-july-2000-horvath-v-secretary-state-home- department-2000-ukhl-37?_x_tr_sl=en&_x_tr_tl=sk&_x_tr_hl=sk&_x_tr_pto=sc, keď uviedol, že „ všeobecným zmyslom Ženevského dohovoru je možné ľuďom, ktorí už nepožívajú ochranu štátu z dôvodov uvedených v Ženevskom dohovore, aby sa mohli obrátiť na ochranu k medzinárodnému spoločenstvu. Primárnu povinnosť poskytnúť ochranu má

Dohovor chrániť. Ešte dôležitejšie je, že musí existovať schopnosť a pripravenosť obsluhovať tieto nástroje. Ale presne to, kde je hranica za touto všeobecnosťou, je vecou okolností každého konkrétneho prípadu.“ Nakoniec lord Lloyd z Berwicku dal stručnejšiu definíciu, keď zastával názor, že dostatok štátnej ochrany by mal byť meraný „dostupnosťou systému na ochranu občana a primeranou ochotou štátu ho prevádzkovať“.

štátu pôvodu. 36. Taktiež treba zdôrazniť, rovnako ako na to poukázal aj krajský súd s poukazom na judikatúru Najvyššieho súdu SR (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sža/41/2009 zo dňa 04.08.2009), ktorá je od uvedeného rozhodnutia konštantná a ani Najvyšší správny súd SR nevidel dôvod sa od nej odkloniť, že inštitút azylu nie je univerzálnym inštitútom, prostredníctvom ktorého možno dosiahnuť legalizáciu pobytu v členskom štáte Európskej únie. Pre udelenie medzinárodnej ochrany je nevyhnutné splniť úzko koncipované podmienky, ktoré sú v zákone o azyle špecifikované. Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zákone o azyle. Udelenie azylu na území Slovenskej republiky je spojené so splnením podmienok taxatívne uvedených v ustanovení § 8 zákona o azyle, t. j. v prípade žiadateľa o azyl musia byť preukázané v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy

Dôvody pre poskytnutie azylu sú zákonom vymedzené pomerne úzko a nepokrývajú celú škálu porušovania ľudských práv a slobôd, ktoré sú tak v medzinárodnom ako aj vo vnútroštátnom kontexte uznávané. Inštitút azylu je aplikovateľný v obmedzenom rozsahu, a to len pre prenasledovanie zo zákonom uznaných dôvodov, kedy je týmto inštitútom chránená len najvlastnejšia existencia ľudskej bytosti a práva a slobody s ňou spojené, pričom udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle je viazané objektívne na prítomnosť prenasledovania ako skutočnosti definovanej v § 2 písm. d) zákona o azyle alebo na odôvodnené obavy z tejto skutočnosti, a to v oboch prípadoch v dobe podania žiadosti o azyl, teda spravidla v dobe bezprostredne nasledujúcej po odchode z

V napadnutom rozsudku krajský súd nevynechal skutkové okolnosti, ktoré podľa sťažovateľa nastali po vydaní napadnutého rozhodnutia žalovaného. Zhrnul ich obsah a posúdil význam uvádzaných skutočností vo vzťahu k situácii sťažovateľa (body 50 a 51 rozsudku krajského súdu). K argumentácii sťažovateľa, ktorý poukazoval na situáciu na Ukrajine a na tvrdenie žalobcu, že Ruská federácia považuje Slovenskú republiku považuje za nepriateľský štát, pričom sťažovateľ tým, že požiadal o azyl v Slovenskej republike ako v nepriateľskej krajine, kde v minulosti podnikal alebo pracoval, bude v prípade návratu do Ruska automaticky považovaný za zradcu, krajský súd uviedol, že s poukazom na znenie ust. § 49 ods. 3 zákona o azyle, ministerstvo alebo iný orgán verejnej správy nesmie bez súhlasu dotknutej osoby poskytnúť krajine pôvodu informácie o tom, že cudzinec podal žiadosť o udelenie azylu a o dôvodoch takej žiadosti ani vtedy, ak azyl alebo doplnková ochrana zanikli alebo cudzinec už nie je žiadateľom. Navyše krajský súd poukázal na to, že v priebehu konania neboli zistené

Najvyšší správny súd SR sa preto domnieva, že krajský súd uviedol dostatočne zrozumiteľné odôvodnenie, či nové skutkové okolnosti mohli ovplyvniť poskytnutie azylu podľa ZoA. Z týchto dôvodov preto nesúhlasil s námietkou sťažovateľa, že nevyhodnotil situáciu, ktorá nastala po rozhodnutí žalovaného. Žalovaný v prvom rade vyhodnotil sťažovateľa ako nedôveryhodnú osobu. V druhom rade sa aj Najvyššiemu správnemu súdu SR javí ako nelogické, aby zložky štátnej moci sťažovateľa prenasledovali, nakoľko je (podľa tvrdenia sťažovateľa) členom vládnucej politickej strany.

40. Rozsudok ukazuje, ako krajský súd posudzoval jednotlivé otázky a aké dôvody ho viedli k rozhodnutiu. Krajský súd odkázal na konkrétne aspekty rozhodnutia, v ktorom žalovaný posúdil jednotlivé skutkové okolnosti týkajúce sa poskytnutia azylu, pričom zároveň plne súhlasil s posúdením týchto podmienok žalovaným. Následne dospel k záveru, že žalovaný sa dostatočne venoval aj posúdeniu dôveryhodnosti sťažovateľa, ktorú s poukazom na rozpory vo výpovediach sťažovateľa, ktoré neboli nepatrné ani omylom vysvetlené vyhodnotil výpoveď sťažovateľa ako nekonzistentnú (bližšie pozri bod 45 rozsudku krajského súdu), na základe čoho prisvedčil záveru žalovaného, ktorým bol sťažovateľ vyhodnotený na základe výsledkov azylového konania ako nedôveryhodná osoba. Krajský súd poukázal v tejto súvislosti na správnosť skutkových zistení žalovaného, najmä na to, že sťažovateľ sa opakovane do krajiny svojho pôvodu vracal, aj za účelom vybavenia víz alebo povolenia na podnikanie na

42. K právnemu posúdeniu doplnkovej ochrany považuje Najvyšší správny súd SR za potrebné uviesť, že na to, aby mu bola žiadateľovi priznaná doplnková ochrana, musia byť kumulatívne splnené všetky podmienky stanovené v § 13a zákona o azyle žiadateľ (1) nesmie spĺňať podmienky na udelenie azylu, (2) musí sa nachádzať mimo svojej krajiny pôvodu, (3) musí mať dôvodnú obavu, že je v skutočnom nebezpečenstve (reálna hrozba hrozbe vážneho bezprávia).

44. Podľa § 13a ZoA ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.

46. V týchto dôvodoch, ktoré sťažovateľ uplatňuje, možno vidieť najmä hrozbu vážnej ujmy v zmysle § 13a v spojení s § 2 písm. f/ bod 2 a 3 zákona o azyle, ktorý je transpozíciou článku 15 písm. c) Smernica Rady č. 2004/83/ES z 29. apríla 2004 o minimálnych normách, ktoré musia spĺňať štátni príslušníci tretích krajín alebo osoby bez štátnej príslušnosti, aby mohli žiadať o postavenie utečenca alebo osoby, ktorá z iných dôvodov potrebuje medzinárodnú ochranu , a o obsahu poskytovanej ochrany (ďalej len „kvalifikačná smernica“), vykonanou novelizáciou zákona o azyle zákonom účinnou od 1.1.2007.

Vážne bezprávie podľa uvedeného článku pozostáva: a) z trestu smrti alebo popravy, alebo b) z mučenia alebo neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo potrestania žiadateľa v krajine pôvodu, alebo c) z vážneho a individuálneho ohrozenia života občana alebo osoby z dôvodu všeobecného násilia v situáciách medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. Pre vec je relevantný článok 15 písm. b) a c).

49. K § 2 písm. f/ bodu 3 ZoA , t. j. k vážnemu a individuálnemu ohrozeniu života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu) z ktorých odvodzuje sťažovateľ existenciu hrozby vážneho bezprávia považuje Najvyšší správny súd SR za potrebné v prvom rade vymedziť podmienky, ktoré treba pri posúdení vážnej ujmy z uvedeného dôvodu skúmať.

51. Ich naplnenie je potrebné posudzovať v nasledujúcom poradí: Ako prvá musí byť posúdená otázka, či sa krajina pôvodu nachádza v situácii medzinárodného alebo vnútorného ozbrojeného konfliktu (prvá podmienka). Ak je odpoveď na prvú otázku kladná, žalovaný musí skúmať existenciu vážneho a individuálneho ohrozenia života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia a súčasne musí skúmať, či násilie dosahuje intenzitu vážneho a individuálneho ohrozenia života alebo telesnej integrity (druhá podmienka).

53. Z toho, čo bolo uvedené vyššie, teda vyplýva, že prvoradou otázkou, na ktorú je potrebné odpovedať, je naplnenie existencie podmienky prvej, teda či v krajine pôvodu sťažovateľa existuje medzinárodný alebo vnútorný ozbrojený konflikt. Keďže medzinárodný ozbrojený konflikt sťažovateľ vníma z pohľadu napadnutia Ukrajiny Ruskou federáciou, bolo potrebné posúdiť, či sa jedná o medzinárodný konflikt na území krajiny pôvodu sťažovateľa.

54. Najvyšší správny súd SR teda uzatvára, že v čase, keď bola posudzovaná žiadosť sťažovateľa o udelenie medzinárodnej ochrany, podmienka medzinárodného ani vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu v zmysle záverov, ku ktorým dospel Súdny dvor Európskej únie (vo veci C-465/07 Elgafaji) v otázke, ktorá je teraz pre posúdenie veci zásadná, splnená nebola, pretože medzinárodný ani vnútorný ozbrojený konflikt v krajine pôvodu sťažovateľa, teda v Ruskej federácii neprebiehal.

56. Keďže túto podmienku bolo na mieste posudzovať iba vtedy, ak by bola uznaná za naplnenú podmienka existencie medzinárodného alebo vnútorného ozbrojeného konfliktu, k čomu v danom prípade nedošlo, nezistil Najvyšší správny súd SR nutnosť sa touto potenciálne spornou otázkou zaoberať. V tejto súvislosti však Najvyšší správny súd SR dáva do pozornosti, že nad rámec povinného posúdenia sa touto otázkou krajský súd zaoberal, keď k argumentácii sťažovateľa, ktorý poukazuje na situáciu na Ukrajine a na to, že Rusko považuje Slovenskú republiku za nepriateľský štát, pričom sťažovateľ tým, že požiadal o azyl v Slovenskej republike ako nepriateľskej krajine, kde v minulosti podnikal alebo pracoval, vyjadril obavu, že bude v prípade návratu do Ruska automaticky považovaný za zradcu, krajský súd upriamil pozornosť na znenie ust. § 49 ods. 3 zákona o azyle, podľa ktorého „.

57. Z uvedeného teda vyplýva, že v prípade sťažovateľa reálna hrozba vážnej ujmy daná nie je. Rešpektovanie zásady nevrátenia (non - refoulelemnt), ktorú je nevyhnutné nielen podľa článku 33 Dohovoru o právnom postavení utečencov, ale aj podľa článku 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd skúmať, tak bolo v teraz posudzovanej veci riadne a dostatočne zvážené z tých východísk, ktoré prichádzali do úvahy predovšetkým podľa § 13a/ v spojení s § 2 písm. f/ bod 3 ZoA. Podľa Najvyššieho správneho súdu SR sťažovateľ nespĺňa podmienky na uplatnenie zásady non-refoulement .

59. K dôveryhodnosti sťažovateľa. Sťažovateľ v správnom konaní v pohovore zo dňa 2.12.2021 odôvodnil svoju žiadosť o azyl tým, že ako vodič riaditeľa železníc, prichádzal do kontaktu s informáciami, o ktoré údajne mali záujem pracovníci federálnej služby RF. Sťažovateľ sa na prvom pohovore odvolával na to, že bol dávaný do súvislosti s politickou stranou p. K.. V druhom pohovore zo dňa 20.4.2022 túto spoluprácu dementoval a uvádzal, že dodával informácie K. S., ktorý pracoval pre F. S. z inej opozičnej strany.

Opísané video nielen že nebolo verejne dostupné, ale ani nemá charakter politického podľa jeho obsahu, a teda záver žalovaného, že nemôže zakladať ani motív na prenasledovanie z politických dôvodov, je logický a správny. 60. V žalobe aj v kasačnom konaní sťažovateľ uviedol, že ako člen vládnej strany v krajine pôvodu pracoval v štátnom podniku. Bol svedkom denne páchanej korupcie a klientelizmu.

štátneho podniku. Na základe prežitého mučenia a vydierania zložkami štátu sťažovateľ pociťuje obavu o svoju bezpečnosť a strach z prenasledovania v krajine pôvodu, pričom svoj pohľad na situáciu v krajine a jej vplyv na osobný život odvodzuje z rôznych súčasných externých a nezávislých zdrojov.

podmienečne. Po troch týždňoch opäť ukradol v obchode fľašu vodky, to už bol odsúdený na šesť mesiacov nepodmienečne a bol mu uložený trest vyhostenia. Po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody v Trnave, bol umiestnený do ÚPZ Sečovce, kde sa v priebehu pohovoru vyjadril aj k zápisnici, ktorá s ním bola spísaná na Oddelení cudzineckej polície PZ Trnava 24. októbra 2021, kde uviedol, že v RF mu nehrozí prenasledovanie z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodu zastávania určitých politických dôvodov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine. Rovnako mu v RF nehrozí mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest. Preto na území SR azyl nežiada a chce sa slobodne a dobrovoľne vrátiť do RF. Uviedol, že už v Trnave prehlásil, že žiada na území SR o udelenie azylu, no povedali mu, že je k tomu potrebných veľa dokumentov, a že o azyl môže požiadať v ÚPZ Sečovce. Na otázku, prečo nepožiadal o udelenie azylu hneď po jeho umiestnení v ÚPZ Sečovce odpovedal, že sa chcel vrátiť do RF. V tejto zápisnici mu bola položená otázka, či bol

Preto mu bola položená otázka, či trvá na svojom vyjadrení, že nepoužíval iné mená, alebo priezviská. Odpoveďou bolo, že v Českej republike mal doklady na iné meno. 62. Žalovaný uskutočnil so žalobcom 20. apríla 2022 doplňujúci pohovor, v ktorom mu dal priestor, aby uviedol informácie ohľadne svojej spolupráce s členmi politického štábu opozičného politika U..U.. K., ktorému mal prostredníctvom členov jeho štábu poskytovať vlastnoručne natočené videá o blahobyte štátnych zamestnancov Ruských železničných dráh (ďalej len „RŽD“), ktoré K. následne zverejňoval na svojich internetových portáloch.

chcel zachytiť komfort, ktorý majú zamestnanci RŽD v tomto zariadení k dispozícii. 63. Ako vyplýva z rozhodnutia žalovaného aj z rozsudku krajského súdu, hlavným dôvodom neudelenia medzinárodnej ochrany bola nedôveryhodnosť osoby žiadateľa o azyl a tým aj jeho azylového príbehu. Sťažovateľ počas pohovoru uviedol niekoľko rozporov, ktoré podrobne opísal krajský súd v bodoch 45 napadnutého rozsudku. V podanej žalobe síce už príbeh opísal konzistentne vrátane časovej osi prenasledovania, avšak žaloba vyvolala ešte viac pochybností o dôveryhodnosti príbehu žiadateľa. Zo žaloby vyplývalo, že práve strach žalobcu z mučenia za poskytovanie údajov spolupráce s členmi politického štábu opozičného politika U..U.. K.,

64. Zo zápisnice o vyjadrení sťažovateľa zo dňa 24.10.2021, č. p. PPZ-HCP-BA9-103-012/ 2020-AV vyplýva, že sťažovateľ na otázku žalovaného, či bol z nejakej krajiny Európskej únie vyhostený odpovedal „nie nebol som vyhostený zo žiadnej krajiny.“ V dotazníku žiadateľa o udelenie azylu dňa 02.12.2021 bol sťažovateľ vyzvaný, aby uviedol, či trvá na svojom vyjadrení, že nepoužíval žiadne iné mená a rovnako na vysvetlenie k neuvedeniu tej skutočnosti, že bol vyhostený z inej krajiny, na čo žalobca odpovedal, že v ČR mal doklady na iné meno a otázku o vyhostení z inej krajiny nepočul resp. vôbec nebral vážne tieto otázky, keďže malo prísť k rýchlemu transportu do ÚPZ.

66. Podľa názoru Najvyššieho správneho súdu SR žalovaný dostatočne podrobne zhodnotil skutočnosti, ktoré sťažovateľ uviedol v správnom konaní. Sťažovateľ zatiaľ neuviedol žiadne skutočnosti o nejasnostiach a súvislostiach nájdených v údajnom príbehu, ktoré by podporili a potvrdili pravosť jeho tvrdenia. Nepredložil teda verziu príbehu, z ktorej by bolo možné odvodiť jeho relevantné obavy z návratu do krajiny pôvodu. Najvyšší správny súd SR preto nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi návratom žalobcu do jeho krajiny pôvodu a jeho údajnými obavami. Súhlasil teda so žalovanou a krajským súdom, že žalobcovi nehrozí vážna ujma, ktorá by odôvodňovala poskytnutie doplnkovej ochrany v zmysle § 13a zákona o azyle.

68. Krajským súdom popísané rozpory podľa Najvyššieho správneho súdu svedčia o vnútornej nekonzistentnosti azylového príbehu žalobcu a jeho výpoveď je tak nevierohodná. Najmä vnútorná nekonzistentnosť bola posúdená správne. Vnútorná nekonzistentnosť azylového príbehu sťažovateľa potom sama osebe zakladá nedôveryhodnosť jeho výpovede a teda nedôvodnosť udelenia medzinárodnej ochrany.

Nie len preto, že sťažovateľ si musí byť ako žiadateľ o azyl pri úrovni svojho vzdelania (študoval žurnalistiku, štúdium síce neukončil) a vedomia dôsledkov neuvedenia pre sťažovateľa ako žiadateľa o azyl podstatných dôvodov žiadosti o azyl, resp. uvádzania rôznych dejových okolností, ktoré si protirečia.

Navyše zapisovateľ ani príslušník PZ, ktorý vedie pohovor, resp. kladie otázky vypočúvanému vo veci zaistenia trestu vyhostenia nie je nijakým spôsobom zainteresovaný na výsledku administratívneho konania o azyl. Preto tvrdenie sťažovateľa, že v zápisnici č. p.

70. V nadväznosti na vyššie uvedené Najvyšší správny súd SR konštatuje, že súhlasí s právnym posúdením veci tak, ako bolo učinené žalovaným a krajským súdom. Rovnako nezistil, že by konanie bolo zaťažené chybou spočívajúcou v tom, že skutková podstata, z ktorej správny orgán v napadnutom rozhodnutí vychádzal, nemala oporu v spisoch alebo je s nimi v rozpore, alebo že pri jej zisťovaní bol porušený zákon v ustanoveniach o konaní pred správnym orgánom takým spôsobom, že to mohlo ovplyvniť zákonnosť, a pre túto dôvodne vytýkanú vadu súd, ktorý vo veci rozhodoval, mal napadnuté rozhodnutie správneho orgánu

VII. Zhrnutie

71. Najvyšší správny súd SR na základe vyššie uvedených úvah konštatuje, že krajský súd dospel k správnemu záveru, keď žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného považoval za súladné so zákonom a správnu žalobu zamietol. Nakoľko samotné preskúmavané rozhodnutie v spojení s konaním, ktoré mu predchádzalo, netrpia vadami, ktoré by ho činili nezákonným, kasačný súd v zmysle § 461 SSP kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietol. 72. O náhrade trov kasačného konania rozhodol kasačný súd tak, že sťažovateľovi, ktorý v tomto konaní nemal úspech, ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 SSP a analogicky podľa § 167 ods. 1 SSP) a žalovanému náhradu trov konania nepriznal, lebo to nemožno spravodlivo požadovať (§ 467 ods. 1 SSP a analogicky podľa § 168 SSP). 73. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky prijal rozsudok jednomyseľne (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave dňa 30. januára 2023