2Sak/20/2022

1. Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Dunajská Streda rozhodnutím č. PPZ- HCP-BA8-25-012/2021-PC zo dňa 18.03.2021 zamietlo žiadosť žalobkyne o udelenie dlhodobého pobytu podľa § 54 ods. 2 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoPC“) z dôvodu existencie podozrenia, že štátny príslušník tretej krajiny ohrozí bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok. V zmysle § 125 ods. 6 ZoPC vyžiadal stanovisko Slovenskej informačnej služby k pobytu cudzinca na území

Písomnosť podľa prvostupňového správneho orgánu obsahovala dôvod na postup podľa § 54 ods. 2 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. 2. Žalovaný rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA2-2021/036684-004 zo dňa 07.06.2021 zamietol odvolanie žalobkyne a potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu č. PPZ-HCP- BA8-25-012/2021-PC zo dňa 18.03.2021 o zamietnutí žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu.

Dňa 10.05.2017 bol žalobkyni obnovený prechodný pobyt na účel zlúčenia rodiny na území Slovenskej republiky s dobou platnosti do 04.05.2019. Dňa 24.04.2019 bol žalobkyni obnovený prechodný pobyt na účel zlúčenia rodiny na území Slovenskej republiky s dobou platnosti do 30.04.2021. Dňa 10.02.2021 bol správny orgán oboznámený s obsahom utajovanej písomnosti č. p.: S.-XX/XX-K.-XX-X/XXXX-S. zo dňa 04.02.2021 so stupňom utajenia „VYHRADENÉ“, ktorej pôvodcom je Slovenská informačná služba (ďalej len „SIS“). 4. Žalovaný uviedol, že správny orgán skúmal žiadosť žalobkyne aj podľa ustanovenia čl. 8 Dohovoru č. 209/1992 Zb. o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) a podľa protokolov nadväzujúcich na tento Dohovor. Žalobkyňa podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru, má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a

V danom prípade predmetné ustanovenie uplatnil správny orgán práve z dôvodu, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky, ktorý napĺňa skutkovú podstatu odôvodňujúcu zamietnuť žiadosť žalobkyne o udelenie dlhodobého pobytu na území Slovenskej republiky podľa ustanovenia § 54 ods. 2 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. V intenciách vyššie uvedeného správny orgán konštatoval, že je dôvodné podozrenie, že žalobkyňa ohrozí bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok.

správny orgán zistí, že sú naplnené dôvody na zamietnutie žiadosti o dlhodobý pobyt, nemá inú možnosť iba takúto žiadosť zamietnuť. 6. Žalovaný uviedol, že sa oboznámil s podkladom obsahujúcim utajovanú skutočnosť za účelom kontroly správnej úvahy ohľadom posúdenia, či správny orgán pri rozhodovaní nevybočil z medzí a hľadísk ustanovených zákonom a či v nadväznosti na toto vyhodnotenie urobil správny záver o nutnosti zamietnuť žiadosť o udelenie dlhodobého pobytu žiadateľke. Dospel k záveru, že v danom prípade je zrejmé, na základe čoho správny orgán rozhodoval, skutočnosti uvedené v stanovisku SIS so stupňom utajenia „Vyhradené“ sú podľa žalovaného takého charakteru, ktoré odvodňujú privodiť právny dôsledok - rozhodnutie o zamietnutí žiadosti účastníka konania o udelenie dlhodobého pobytu na území Slovenskej republiky.

7. Žalobkyňa podala proti rozhodnutiu žalovaného na Krajský súd v Trnave (ďalej aj „krajský súd“) správnu žalobu namietajúc nesprávne posúdenie veci, nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov a taktiež namietala porušenie Ústavou SR a Dohovorom (Európsky dohovor o ľudských právach) zaručované práva účastníka konania vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom s tým, že správny orgán by účastníkovi a jeho právnemu zástupcovi mal sprístupniť stanovisko Slovenskej informačnej služby (SIS) zo dňa 04.02.2021, z ktorého rozhodnutie vychádza a podľa ktorého SIS nesúhlasí s udelením dlhodobého pobytu, nakoľko existuje predpoklad, že účastník konania ohrozí bezpečnosť štátu.

Na podporu týchto námietok žalobkyňa podľa krajského súdu neuviedla žiadne konkrétne tvrdenia, neuviedla, ktorá skutková okolnosť s významom pre rozhodnutie podľa jej názoru zostala neobjasnená, ktorý ňou navrhnutý dôkaz nebol správnym orgánom vykonaný, prípadne ktorý dôkaz správny orgán nevykonal napriek tomu, že jeho vykonanie prichádzalo do úvahy aj bez návrhu účastníka, ani to, čo zo správnym orgánom konštatovaného skutkového stavu veci by malo byť v rozpore s ktorou časťou alebo dokladom administratívneho spisu.

nevidel. 11. Rozhodnutie žalovaného, rovnako ako rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, podľa krajského súdu obsahuje všetky náležitosti vyplývajúce z ustanovenia § 47 ods. 1 až 5 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok), vrátane náležitostí odôvodnenia rozhodnutia, zrozumiteľne vysvetľuje dôvod nevyhovenia žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu ako z hľadiska na vec sa vzťahujúcich právnych predpisov, tak aj naplnenia podmienok ich aplikácie skutkovými okolnosťami prípadu a spôsobu ich zistenia.

rozhodnutia. V tejto súvislosti konštatoval, že predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie a postup žalovaného správneho orgánu, nie postup Slovenskej informačnej služby, správnosť a dôvody jeho nesúhlasného stanoviska zo dňa 04.02.2021, ktoré bolo podkladom negatívneho rozhodnutia o žiadosti žalobkyne a podľa ktorého existuje dôvodné podozrenie, že účastníčka konania pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu.

Poukázal na to, že správny orgán v súlade s ustanovením § 125 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov vychádzal pri rozhodovaní zo stanoviska Slovenskej informačnej služby, do kompetencie ktorej táto písomnosť v stupni utajenia „Vyhradené“ patrí, pričom v neprospech zákonnosti jeho rozhodnutia nie je dôvodné posudzovať skutočnosť, že žalobkyňa, resp. jej právny zástupca

14. Krajský súd v rozhodnutí žalovaného a jeho vydaniu predchádzajúcom postupe správnych orgánov nezistil žalobkyňou namietané nedostatky odôvodňujúce prijatie záveru o nezákonnosti rozhodnutia a preto žalobu podľa § 190 SSP ako nedôvodnú zamietol.

A) 15. Proti rozsudku krajského súdu podala žalobkyňa (sťažovateľka) v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť z dôvodov nesprávneho právneho posúdenia veci zmysle ust. § 440 ods. 1 písm. g) Správneho súdneho poriadku (SSP).

Má za to, že uvedenie dôvodov je kľúčové pre odôvodnenie rozhodnutia správneho orgánu aj pre obranu žalobkyne v konaní pred správnym orgánom, - nesprávny právny názor v tom, že predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie a postup žalovaného správneho orgánu, nie postup Slovenskej informačnej služby, správnosť a dôvody jeho nesúhlasného stanoviska zo dňa 04.02.2021. Sťažovateľka v tejto súvislosti uviedla, že si plne uvedomuje, čo je predmetom konania a kto je žalovaný. Má za to, že správa SIS bola podkladom pre rozhodnutie žalovaného a vzhľadom na to, je potrebné sa uvedenou skutočnosťou vysporiadať rovnako ako s inými dôkaznými prostriedkami.

podľa § 48 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Vzhľadom k tomu, že žalovaný v rámci odvolacieho konania vo vzťahu k preukázaniu dôvodnej obavy existencie bezpečnostného rizika v osobe žalobcu neodstránil vady konania zabezpečením sprístupnenia aspoň podstatných dôvodov vyplývajúcich z utajovaných informácií ohľadom bezpečnostného rizika žalobcu pre štát, ktorých pôvodcom bola SIS, tak možno konštatovať, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, a to z dôvodu nedostatočného zisteného skutkového stavu potrebného pre riadne posúdenie veci ako aj z dôvodu podstatného porušenia procesných ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej. Inými slovami, správny orgán za súčinnosti so žalobcom (§ 3 ods. 2 v spojení s § 33 ods. 1 a 2 správneho poriadku) zabezpečí dostatok dôkazov potrebných pre posúdenie existencie dôvodného podozrenia, že žalobca pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu (nie, že „ohrozuje“, ako uvádza v rozhodnutí žalovaný, ktoré skutkové tvrdenie taktiež nepodložil

Sťažovateľka má za to, že uvedený nález Ústavného súdu Slovenskej republiky môže byť aplikovaný na každé konanie, vedené na ktoromkoľvek orgáne verejnej moci. Sťažovateľka tiež poukázala na doktrínu legitímneho očakávania, ktorá je doktrínou verejného práva, ktorá spočíva v tom, že súkromná osoba, ako účastník právneho vzťahu, má voči orgánu verejnej moci isté odôvodnené

rozdielne. Sťažovateľka poukázala na to, že krajský súd už viac krát rozhodoval v konaniach s obdobným skutkovým stavom, kde jediným dôvodom na zamietnutie žiadosti o obnovenie prechodného pobytu alebo trvalého pobytu bola správa SIS, ktorá uviedla, že žalobca pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu (napr. rozsudok Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 14S/ 115/2021 - 64 zo dňa 08.09.2022 a rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 14S/75/2021-73 zo dňa 16.06.2022). - vzhľadom na uvedené má sťažovateľka za to, že orgány verejnej moci nemôžu konať nepredvídateľným spôsobom, vzhľadom na ich nerovnocenné postavenie v oblasti verejného

výške 100%. B)

18. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky uznesením, sp. zn. 2Sak/20/2022 zo dňa 30.03.2023 konanie o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. 20S/91/2020-74 zo dňa 11. mája 2022 postupom podľa § 100 ods. 2 písm. a) zákona č. 162/ 2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku v účinnom znení (ďalej len ,,SSP”) prerušil. 19. Prerušenie kasačného konania Najvyšší správny súd Slovenskej republiky odôvodnil tým, že za situácie, kedy vznikla potreba podať návrh v zmysle čl. 130 Ústavy SR o otázke ústavnosti a rozpornosti ustanovení zákona o pobyte cudzincov s Dohovorom a Chartou základných práv EÚ, ktoré je pre toto konanie podstatné, a nebolo o nej Ústavným súdom SR ešte rozhodnuté, musel postupovať v zmysle § 100 ods. 1 písm. b/ SSP a konanie o kasačnej sťažnosti sťažovateľa (žalovaného) proti rozsudku súdu prvého stupňa obligatórne prerušiť a to až do zaujatia stanoviska Ústavným súdom SR k predmetnej spornej otázke. 20. Najvyšší správny súd SR podal dňa 28. februára 2022 vo veci sp. zn. 2Sak/2/2021 návrh na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o súlade ustanovení zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov, a to § 48 ods. 2 písm. h/ a § 125 ods. 6 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (tiež „ZoPC“) s čl. 1 ods. 1, s čl. 12 ods. 1 a ods. 2, s čl. 13 ods. 4, s čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 47 Charty základných práv Európskej únie. 21. Návrh na začatie konania bol Ústavnému súdu Slovenskej republiky doručený 08. marca 2022. Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením č. k. PL. ÚS 17/2022-33 z 13. decembra 2022 prijal návrh Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie v celom rozsahu a nálezom PL. ÚS 17/2022-96 zo dňa 13. decembra 2023 rozhodol, že ustanovenia § 33 ods. 6 písm. o) a § 48 ods. 2 písm. h) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nie sú v súlade s čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. Vo zvyšnej časti návrhu nevyhovel. 22. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky po rozhodnutí Ústavného súdu SR PL. ÚS 17/2022-96 zo dňa 13. decembra 2023 uznesením sp. zn. 2Sak/20/2022 zo dňa 24.05.2024 rozhodol o pokračovaní v konaní o kasačnej sťažnosti sťažovateľa, podanej proti napadnutému rozsudku krajského súdu.

23. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) postupom podľa § 492 SSP preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch) dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná.

24. V predmetnej veci bolo potrebné predostrieť, že predmetom kasačnej sťažnosti bol rozsudok správneho súdu, ktorým bola zamietnutá žaloba žalobkyne proti rozhodnutiu žalovaného ako nedôvodná. 25. Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom PL. ÚS 17/2022-96 zo dňa 13. decembra 2023 rozhodol, že ustanovenia § 33 ods. 6 písm. o) a § 48 ods. 2 písm. h) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nie sú v súlade s čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.

27. Dôvodom prerušenia konania v tejto veci bol namietaný rozpor ustanovenia § 125 ods. 6 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (tiež „ZoPC“) s Ústavou SR a Chartou základných práv Európskej únie. 28. Ústavný súd SR v bode 75 nálezu ozrejmil, prečo návrhu v tejto časti nevyhovel, keď uviedol, že .

okrem iného predpokladal len súhlas alebo nesúhlas spravodajských služieb s udelením azylu alebo s poskytnutím doplnkovej ochrany (body 74 a 76 nálezu č. k. PL. ÚS 15/2020-63). Aj samotná vyhovujúca časť výroku nálezu č. k. PL. ÚS 15/2020-63 vo vzťahu k § 19a ods. 10 zákona o azyle (jeho nesúlad iba v časti slov „obsahujúce súhlas alebo nesúhlas s udelením azylu alebo s poskytnutím doplnkovej ochrany“) zrozumiteľne naznačuje, že ústavný súd nepovažoval za ústavne problematickú povinnosť správneho orgánu vyžiadať si stanovisko spravodajských služieb, ale očakávanie zákonodarcu, že stanovisko bude formulované len buď súhlasne alebo nesúhlasne. Obligatórne vyžiadanie si stanoviska spravodajských služieb teda ústavný súd pri prieskume azylovej právnej úpravy nespochybnil, ale naopak, aproboval ho ako garanciu bezpečnostných záujmov Slovenskej republiky v procese rozhodovania o udelení azylu alebo o poskytnutí doplnkovej ochrany (bod 85 nálezu č. k. PL. ÚS 15/2020-63).

29. Hoci ústavný súd v tejto časti návrhu Najvyššieho správneho súdu SR nevyhovel, v dôvodoch nálezu ozrejmil, prečo považoval za potrebné vysloviť okrem namietaného nesúladu § 48 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov aj nesúlad ustanovenia § 33 ods. 6 písm. o) tohto zákona, keď uviedol, že z dôvodu ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy tak ústavný súd v tomto náleze ultra petitium deklaruje ústavný nesúlad § 33 ods. 6 písm. o) zákona o pobyte cudzincov s rovnakým referenčným rámcom a na základe rovnakých dôvodov ako vo vzťahu k § 48 ods. 2 písm. h) zákona o pobyte cudzincov.

cudzincov. 31. V danom prípade, však správny orgán nerozhodoval o trvalom ani prechodnom pobyte sťažovateľky, ale rozhodoval o žiadosti sťažovateľky o udelenie dlhodobého pobytu. Žiadosť o udelenie dlhodobého pobytu zamietol podľa § 54 ods. 2 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoPC“) z dôvodu existencie podozrenia, že štátny príslušník tretej krajiny ohrozí bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok, pričom k pobytu cudzinca na území Slovenskej republiky si vyžiadal stanovisko SIS v § 125 ods. 6 ZoPC. 32.

33. Podľa § 125 ods. 6 ZoPC policajný útvar si na posúdenie žiadosti o udelenie prechodného pobytu a žiadosti o udelenie trvalého pobytu štátneho príslušníka tretej krajiny staršieho ako 14 rokov vyžiada stanovisko Slovenskej informačnej služby a Vojenského spravodajstva, ktorí pri nesúhlase s udelením pobytu zašlú nesúhlasné stanovisko policajnému útvaru do pätnástich dní od doručenia žiadosti o stanovisko.

35. Správny orgán takto nepostupoval, ale zamietol žiadosť sťažovateľky o dlhodobý pobyt s poukazom na negatívne stanovisko SIS, ktoré vyžiadal podľa § 125 ods. 6 ZoPC a ktoré bolo jediným dôvodom zamietnutia žiadosti.

Možno dodať, že pokiaľ by aj správny orgán pri konštatovaní existencie ohrozenia verejného poriadku zo strany žiadateľky vychádzal len zo stanoviska SIS, na čo nemal zákonné zmocnenie, (pozri body 26-29 rozsudku), a obmedzil by tak obsah odôvodnenia len na jediný odkaz, že rozhodnutie vychádza z utajovaných informácií, potom by určite musel naraziť na ústavné limity. Pretože takáto rozhodovacia činnosť správneho orgánu by nerešpektovala podstatu základného práva podľa článku 47 Charty základných práv Európskej únie.

proti svojvôli správneho orgánu a nemohlo reálne naplniť základné právo cudzinca na súdnu ochranu. 39. Najvyšší správny súd SR súčasne upozorňuje na judikatórny posun v rozhodovacej praxi Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý nastal v dôsledku rozsudku veľkej komory z 15.10.2020 vo veci Muhammad a Muhammad proti Rumunsku (č. 80982/12), na ktorý krajský súd v napadnutom rozsudku nereflektoval. Európsky súd pre ľudské práva vysvetlil a ďalej rozviedol princípy ochrany cudzincov v zmysle článku 1 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Poznamenal, že právo na prístup k podkladom v spise nie je absolútne.

Iba obmedzenia, ktoré budú riadne odôvodnené a dostatočne kompenzované, môžu obstáť (porov. tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 9.3.2021, Hassine proti Rumunsku, č. 36328/13). 40. Ak má cudzinec k dispozícii len kusé alebo všeobecné informácie, môže na svoju obranu uvádzať iba domnienky bez toho, aby mohol konkrétne spochybniť to či ono konanie, ktorým mal ohrozovať bezpečnosť štátu. To je napokon aj prípad sťažovateľky, ktorá upozorňuje, že nevie ako sa má brániť proti rozhodnutiu správneho orgánu, ktoré je založené na utajovanej skutočnosti, s ktorou sa nemohla oboznámiť.

O to viac v slovenskom kontexte vyvstáva povinnosť správnych súdov riadne vyhodnotiť dôvody pre určité rozhodnutie správneho orgánu založené na informáciách z utajeného dokumentu. Hoci podľa okolností môže byť cudzinci odopreté právo na prístup k utajeným materiálom, neznamená to, že mu správny orgán neoznámi vôbec nič. Vhodné množstvo informácií, ktoré správny orgán musí cudzincovi oznámiť, sa prirodzene líši podľa okolností každého prípadu. Správne orgány musia informovať cudzincov aspoň o podstate vznesených obvinení (angl. „substance of the accusations“, franc. „la substance des reproches“).

prípadoch môže poskytnutie utajených dôkazov „priamo a konkrétne ohroziť bezpečnosť štátu, pretože môže okrem iného ohroziť život, zdravie či slobodu osôb či odhaliť metódy vyšetrovania vnútroštátnych bezpečnostných orgánov, a vážne tak narušiť plnenie budúcich úloh týchto orgánov, resp. im v tom zabrániť“. Vnútroštátny súd potom musí zvážiť, či a v akom rozsahu môže obmedzenie práva cudzincov na obhajobu vyplývajúce najmä z toho, že nebol presne a úplne informovaný o dôkazoch a dôvodoch, z ktorých vychádza sporné rozhodnutie, ovplyvniť dôkaznú hodnotu dôverných dôkazov. Vnútroštátny súd však musí v každom prípade zabezpečiť, aby dotknutá osoba bola informovaná o podstate dôvodov, ktoré sú základom pre sporné rozhodnutie, „spôsobom, ktorý náležite zohľadní nutnosť zachovania dôvernosti dôkazov“.