2Sak/2/2021

1. Oddelenie cudzineckej polície PZ Banská Bystrica pod sp. zn. č. PPZ-HCP-BB5-33/ 2020-PP dňa 13.01.2020 oznámilo začatie konania vo veci zrušenia trvalého pobytu udeleného žalobcovi dňa 15.11.2019 s platnosťou do 15.11.2024 z dôvodu, že dňa 30.01.2018 bola správnemu orgánu zo strany SIS zaslaná informácia č. SIS-65/152-D-23-2/2018-S, v ktorej sa uvádza, že vo vzťahu k aktuálnosti poskytnutej informácie SIS disponuje informáciami, ktoré odôvodňuje udelenie nesúhlasu s udelením trvalého pobytu na 5 rokov. SIS následne svoje stanovisko obsahujúce nesúhlas s udelením pobytu potvrdila písomnosťou č. SIS-65/ 514-V-143-4/2019-S. V oznámení o začatí konania správny orgán poukázal na ustanovenia §

II. Kasačná sťažnosť žalovaného

A) 5. Proti rozsudku správneho súdu podal žalovaný (sťažovateľ) v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť z dôvodov nesprávneho právneho posúdenia veci. Sťažovateľ dôvodil, že prvostupňový správny orgán pri zisťovaní podkladov pre rozhodnutie postupoval v súlade so ZoPC ako aj ustanoveniami Správneho poriadku, pričom trval na tom, že: · pri rozhodovaní o zrušení trvalého pobytu nebolo možné postupovať iným spôsobom, ako aplikáciou ustanovenia § 50 ods. 1 písm. a/ s poukazom na § 48 ods. 2 písm. h/ ZoPC a § 125 ods. 6 ZoPC, · z dikcie ustanovenia § 50 ods. 1 písm. a/ ZoPC jednoznačne vyplýva, že zákonodarca striktne ukladá policajnému útvaru zrušiť trvalý pobyt na území SR účastníkovi konania, to bez možnosti iného riešenia, · na margo námietok žalobcu uviedol, že nedisponoval oprávnením na odtajnenie obsahu informácie SIS a vzhľadom na charakter utajenia predmetnej informácie nebolo možné, aby obsah tejto písomnosti bol bližšie špecifikovaný, · správny súd sa v predmetnom rozsudku nezaoberal meritom veci riadne a svedomito, pričom rozhodol len základe formálnej pravdy predloženej samotným účastníkom konania, krajský súd sa neoboznámil so stanoviskom SIS, napriek tomu, že mal túto možnosť, čím neprispel k zisteniu materiálnej pravdy, na predmetnú vec aplikoval myšlienky Ústavného súdu SR vyjadrené v náleze sp. zn. PL. ÚS 8/2016 z 12.12.2018, aj napriek tomu, že vo veci bolo rozhodnuté podľa iných zákonných ustanovení, čím došlo nesprávnej aplikácii rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR na daný prípad, · správny súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia, a preto navrhol kasačnému súdu, aby jeho rozhodnutie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. B) 6. Žalobca vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti navrhol kasačnému súdu, aby kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietol.

7. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky uznesením, sp. zn. 2Sak/2/2021 zo dňa 15.02.2022 konanie o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 76S/3/2020-161 zo dňa 24. marca 2021 postupom podľa § 100 ods. 2 písm. a) zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku v účinnom znení (ďalej len ,,SSP”) prerušil. 8. Prerušenie kasačného konania Najvyšší správny súd Slovenskej republiky odôvodnil tým, že za situácie, kedy vznikla potreba podať návrh v zmysle čl. 130 Ústavy SR o otázke ústavnosti a rozpornosti ustanovení zákona o pobyte cudzincov s Dohovorom a Chartou základných práv EÚ, ktoré je pre toto konanie podstatné, a nebolo o nej Ústavným súdom SR ešte rozhodnuté, musel postupovať v zmysle § 100 ods. 1 písm. b/ SSP a konanie o kasačnej sťažnosti sťažovateľa (žalovaného) proti rozsudku súdu prvého stupňa obligatórne prerušiť a to až do zaujatia stanoviska Ústavným súdom SR k predmetnej spornej otázke. 9. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky zastúpený predsedníčkou senátu JUDr. Elenou Berthotyovou, PhD. podal dňa 28.02.2022 návrh na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o súlade napadnutých ustanovení zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s ústavou a Chartou základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“). 10. Návrh na začatie konania bol Ústavnému súdu Slovenskej republiky doručený 08. marca 2022. Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením č. k. PL. ÚS 17/2022-33 z 13. decembra 2022 prijal návrh Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie v celom rozsahu a nálezom PL. ÚS 17/2022-96 zo dňa 13. decembra 2023 rozhodol, že ustanovenia § 33 ods. 6 písm. o) a § 48 ods. 2 písm. h) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nie sú v súlade s čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. Vo zvyšnej časti návrhu nevyhovel. 11. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky po rozhodnutí Ústavného súdu SR PL. ÚS 17/ 2022-96 zo dňa 13. decembra 2023 uznesením sp. zn. 2Sak/2/2021 zo dňa 09.02.2024 rozhodol o pokračovaní v konaní o kasačnej sťažnosti sťažovateľa, podanej proti napadnutému rozsudku krajského súdu.

13. V predmetnej veci bolo potrebné predostrieť, že predmetom kasačnej sťažnosti bol rozsudok správneho súdu, ktorým zrušil rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-BB2-60-001/ 2020 zo dňa 21.04.2020 z dôvodu, že žalobné námietky, ktorými žalobca vytýkal nepreskúmateľnosť rozhodnutia vyhodnotil za dôvodné. Za dôvodnú považoval aj námietku týkajúcu sa porušenia práva na spravodlivý proces z dôvodu nedostatočne odôvodnených

Slovenskej republiky. 15. Vyhlásením v zbierke zákonov má nález ústavného súdu vydaný v konaní o súlade právnych predpisov okamžité právne účinky: - právne predpisy, ich časti alebo jednotlivé ustanovenia, o ktorých ústavný súd rozhodol, že nie sú v súlade s ústavou, ústavnými zákonmi, ale s medzinárodnou zmluvou, s ktorou vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky, a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom (ďalej len „s ústavou“), strácajú svoju účinnosť, t. j. ich aplikácia sa „zastavuje“ a nemajú žiadne právne účinky.

vydali, sú povinné do šiestich mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu uviesť ich do súladu s ústavou, ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami vyhlásenými spôsobom ustanoveným zákonom. Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo ustanovenia strácajú platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia. Podľa čl. 125 ods. 6 ústavy rozhodnutie ústavného súdu vydané podľa odseku 1 sa vyhlasuje spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Právoplatné rozhodnutie ústavného súdu je všeobecne záväzné.

V prípade normatívneho zásahu zákonodarcu v súlade s čl. 125 ods. 3 ústavy (§ 91 ods. 2 zákona o ústavnom súde) stratia platnosť už nadobudnutím účinnosti „redukčnej“ zmeny zákona. Zo strany zákonodarcu je totiž navyše potrebné reflektovať a do právnej úpravy premietnuť aj požiadavku vyjadrenú v bode 70 (v obsahovom kontexte bodu 72) tohto odôvodnenia reflektujúcu relevantnú judikatúru ústavného súdu, z ktorej možno rovnako vychádzať (PL. ÚS 8/2016).

pobyte cudzincov] autonómne, teda bez viazanosti stanoviskom Slovenskej informačnej služby a Vojenského spravodajstva. To umožní nielen reálny presun rozhodovania vo veci samej na orgán verejnej správy, ktorému je v správnom konaní zákonom kompetenčne zverený, ale aj naplnenie materiálnej možnosti súdnosprávneho prieskumu takého rozhodnutia, aktuálne eliminovanej kogentným znením § 33 ods. 6 písm. o) a § 48 ods. 2 písm. h) zákona o pobyte cudzincov (absolutizujúcimi pre rozhodovanie o pobyte stanoviská Slovenskej informačnej služby a Vojenského spravodajstva ako fakticky meritórne rozhodujúceho orgánu).

jednotlivca. Preto nemožno v niektorých prípadoch aplikovať právnu úpravu účinnú v relevantnom období, aj keď táto bola zrušená derogačným nálezom pre neústavnosť až následne. 19. S prihliadnutím na uvedené, možno konštatovať, že pokiaľ bol aj zákon zrušený pre rozpor s ústavným poriadkom, tak v zásade neprestáva byť vo vzťahu k právnym skutočnostiam nastaným behom jeho platnosti aplikovateľný, s výnimkou ak sa derogačný dôvod týka zásahu do ústavou garantovaných základných práv a slobôd (materiálneho jadra ústavy).

21. Vzhľadom k tomu, že Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom PL. ÚS 17/2022-96 zo dňa 13. decembra 2023 rozhodol, že ustanovenia § 33 ods. 6 písm. o) a § 48 ods. 2 písm. h) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nie sú v súlade s čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ustanovení ktorých žalovaný rozhodoval, a to tým spôsobom, že výlučne prihliadal na nesúhlasné stanovisko SIS s udelením trvalého pobytu (v zmysle § 120 ods. 6 ZoPC), ktoré je ustanovené ako jeden z dôvodov na zamietnutie žiadosti, rozhodol o zrušení trvalého pobytu žalobcovi, rozhodol v zmysle ustanovenia § 48 ods. 2 písm. h) ZoPC, ktoré stratilo účinnosť dňom zverejnenia Nálezu Ústavného súdu SR PL. ÚS 17/2022-96 zo dňa 13. decembra 2023 v zbierke zákonov, preto bolo potrebné kasačnú sťažnosť žalovaného, ktorá smerovala proti rozsudku správneho súdu, ktorým bolo rozhodnutie žalovaného zrušené

23. Preto námietka sťažovateľa, ktorý v kasačnej sťažnosti namietal, že pri rozhodovaní o zrušení trvalého pobytu nebolo možné postupovať iným spôsobom ako aplikáciou § 50 ods. 1 písm. a) s poukazom na § 48 ods. 2 písm. h) a § 125 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov a že z dikcie § 50 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov vyplýva, že zákonodarca striktne ukladá policajnému útvaru v prípade nesúhlasného stanoviska Slovenskej informačnej služby zrušiť cudzincovi trvalý pobyt na území Slovenskej republiky bez možnosti iného riešenia nemohla vo svetle rozhodnutia ústavného súdu obstáť. 24. Ústavný súd v náleze PL. ÚS 15/2020-63 okrem iného uviedol, že aplikovaním napadnutého § 48 ods. 2 písm. h) a § 125 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov správny orgán rozhoduje o udelení trvalého pobytu, resp. jeho zrušení podľa § 50 ods. 1 písm. a), na základe stanoviska Slovenskej informačnej služby, resp. Vojenského spravodajstva, pričom špecifikom tejto úpravy je, že na základe ich nesúhlasného stanoviska je policajný útvar povinný žiadosť

Pretože spravodajskej službe rozhodovanie o týchto verejných subjektívnych právach cudzinca zákon nezveruje, niet ani zákonnej úpravy, ktorá by dotknutým fyzickým osobám garantovala potrebné procesné práva pri ochrane ich práv voči spravodajskej službe (jej negatívnemu stanovisku). Takéto skryté odňatie právomoci správnemu orgánu napriek jeho deklarovaniu zákonom o pobyte cudzincov je v podmienkach právneho štátu ústavne neprijateľné, pretože robí iluzórnou právnu ochranu, ktorej poskytovanie je formálne zverené správnemu orgánu bezvýhradne viazanému stanoviskom iného orgánu verejnej moci (spravodajská služba), ktorý zákonodarca na účel poskytovania právnej ochrany vo vymedzenom okruhu právnych vzťahov neurčil. Je preto ústavne neprijateľné a v rozpore s princípmi materiálneho právneho štátu, aby rozhodovanie o udelení trvalého pobytu (jeho zrušení) alebo prechodného pobytu, teda rozhodovanie o verejných subjektívnych právach účastníka konania, zákonom zverené správnemu orgánu (policajnému útvaru), bolo založené výhradne na stanovisku spravodajskej služby, ktoré musí správny orgán rešpektovať, a to dokonca bez znalosti jeho dôvodov.

25. O náhrade trov konania rozhodol Najvyšší správny súd Slovenskej republiky tak, že žalobcovi, ktorý mal úspech vo veci priznal náhradu trov kasačného konania podľa § 467 ods. 1 a 2 S.s.p. v spojení s § 167 ods. 1 S.s.p.

V Bratislave dňa 29. februára 2024