2Sak/2/2025
ECLI:SK:NSSSR:2025:1023200255.1
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Správny súd v Bratislave
- Sp. zn. 1. inštancie
- 14Sa/13/2024
- IČS
- 1023200255
- Citované
- 1× inými rozhodnutiami
- Zdroj
- PDF ↗
UZNESENIE
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: (sťažovateľa): U. R.. O.. R., nar. XX.XX.XXXX., prechodne bytom H. XX, H., K. D., H., zastúpený: JANÍČEK LEGAL s. r. o., so sídlom Kominárska 2, 4, Bratislava, proti žalovanému: Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, so sídlom Krížna 44, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BA2-2022/028291-027 zo dňa 09.12.2022 a rozhodnutia Oddelenia cudzineckej polície PZ Bratislava č. PPZ-HCP-BA6-163-008/2018-AV zo dňa 14.06.2018, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu voči uzneseniu Správneho súdu v Bratislave č. k. 14Sa/13/2024 - 178 zo dňa 4. novembra 2024, takto
rozhodol:
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky uznesenie Správneho súdu v Bratislave č. k. 14Sa/13/2024 - 178 zo dňa 4. novembra 2024 vo výroku II. a III. zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
Odôvodnenie
1. Správny súd v Bratislave uznesením č. k. 14Sa/13/2024 - 178 zo dňa 4. novembra 2024 vo výroku I. konanie o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BA2-2022/ 028291-027 zo dňa 09.12.2022 a rozhodnutia Oddelenia cudzineckej polície PZ Bratislava č. PPZ-HCP-BA6-163-008/2018-AV zo dňa 14.06.2018 v časti týkajúcej sa výroku o administratívnom vyhostení žalobcu na územie Palestínskeho štátu zastavil. Vo výroku II. vo zvyšnej časti žalobu odmietol. Vo výroku III. rozhodol o trovách konania tak, že žiadnemu z účastníkov právo na náhradu trov konania nepriznal.
2. V dôvodoch uznesenia uviedol, že žalobca podanou žalobou (doručená Krajskému súdu v Bratislave dňa 13.02.2023) napádal oba výroky rozhodnutí orgánov verejnej správy - výrok o administratívnom vyhostení aj výrok o zákaze vstupu. Správny súd v Bratislave uznesením č. k. 14Sa/18/2023-87 zo dňa 18.12.2023 žalobu odmietol ako oneskorene podanú.
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 2Sak/2/2024 žalobcom napadnuté uznesenie Správneho súdu v Bratislave č. k. 14Sa/18/2023-87 zo dňa 18.12.2023 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 3. Žalobca po zrušení a vrátení veci správnemu súdu, tomuto súdu dňa 10.07.2024 doručil podanie, v ktorom upravil petit žaloby tak, že napáda rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP- BA2-2022/028291-027 zo dňa 09.12.2022 a prvostupňové rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície PZ Bratislava č. PPZ-HCP-BA6-163-008/2018-AV zo dňa 14.06.2018 v časti výroku o určenie zákazu vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov na dobu 10 rokov.
V uvedenej časti žiadal rozhodnutia zrušiť a vec vrátiť orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie. 4. Správny súd uvedenú úpravu žalobného petitu vyhodnotil ako čiastočné späťvzatie žaloby - v rozsahu konania o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BA2-2022/ 028291-027 zo dňa 09.12.2022 a rozhodnutia Oddelenia cudzineckej polície PZ Bratislava č. PPZ-HCP-BA6-163-008/2018-AV zo dňa 14.06.2018 v časti týkajúcej sa výroku o administratívnom vyhostení žalobcu na územie Palestínskeho štátu) a v tejto časti konanie zastavil podľa § 63 tretia a štvrtá veta SSP (výrok I).
5. V zostávajúcej časti, ktorou žalobca napádal výrok o zákaze vstupu proti rozhodnutiu vydanému vo veci administratívneho vyhostenia správny súd žalobu odmietol ako oneskorene podanú podľa § 98 ods. 1 písm. d) SSP (výrok II.).
6. Dôvodil tým, že podľa § 235 SSP správna žaloba vo veciach administratívneho vyhostenia musí byť podaná v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy, proti ktorému smeruje. Zo správnej žaloby, ako aj z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-BA2-2022/028291-027 zo dňa 09.12.2022 bolo žalobcovi doručené dňa 16.12.2022, pričom posledným dňom lehoty na podanie správnej žaloby (aj v zostávajúcej časti) bol deň 16.01.2023. Keďže žaloba bola doručená do elektronickej schránky správneho súdu až dňa 13.02.2023, s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti je zrejmé, že žalobca podal žalobu (aj v zostávajúcej časti týkajúcej sa výroku o zákaze vstupu) po uplynutí 30-dňovej zákonom stanovenej lehoty.
7. Správny súd v dôvodoch rozhodnutia (bod 7) poukazuje na to, že s prihliadnutím na odôvodnenie zrušujúceho uznesenia Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 2Sak/2/2024, (podľa ktorého kasačný súd pripustil, že v prípade, že sťažovateľ namieta iba výrok o zákaze vstupu, včasnosť žaloby je možné posúdiť v zmysle ustanovení Správneho súdneho poriadku o všeobecnej správnej žalobe teda podľa § 181 SSP), v tom čase zákonná sudkyňa mala za to, že po úprave žalobného petitu obsahovo ide o všeobecnú správnu žalobu podľa § 6 ods. 2 písm. a) SSP a podľa § 177 a nasl.
SSP). Podľa jej názoru vec nepatrí podľa § 23 ods. 2 SSP do agendy „Sa“, o ktorej rozhoduje sudca a ide o vec, o ktorej má rozhodovať správny súd v senáte. 8. Správny súd (v bode 8 napadnutého uznesenia) prevzal doslovné znenie odpovede predsedníčky Správneho súdu v Bratislave k námietke nesprávneho zápisu do súdneho oddelenia Sa zo dňa 09.09.2024.
9. Za kľúčové pre záver o nedôvodnosti námietky nesprávneho zápisu považovala predsedníčka správneho súdu nasledujúce argumenty: 1/ Konanie o administratívnom vyhostení je systematicky upravené v rámci štvrtej časti prvej hlavy zákona č. 404/2011 Z. z. Systematika ustanovení predmetného zákona potvrdzuje, že výrok o zákaze vstupu je rozhodnutím o administratívnom vyhostením. 2/ Rozhodnutia o zákaze vstupu a administratívnom vyhostení sú vzájomne podmienené. Výrok o zákaze vstupu má základ vo výroku o administratívnom vyhostení a nemôže existovať samostatne. Táto vzájomná závislosť
je potvrdená zákonom č. 404/2011 Z. z. (§ 82 ods. 3 písm. a/) a smernicou 2008/115/ES. 3/ Rozhodnutia sp. zn. 6Nds/13/2017 a III. ÚS 593/2022, citované kasačným súdom, nie sú relevantné pre posudzovanú vec. Rozhodnutie sp. zn. 6Nds/13/2017 sa týka prechodného pobytu, o ktorom rozhoduje senát správneho súdu, a nie samosudca. Rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 593/2022 sa týka konkurencie nečinnostnej žaloby a všeobecnej správnej žaloby, a nie kompetencie samosudcu a senátu konať vo veci. 4/ Správna žaloba podaná žalobcom sa týka administratívnemu vyhosteniu bez ohľadu na úpravu petitu žaloby zo dňa 10.7.2024.
10. Správny súd bez ďalšieho tak rozhodnutie o odmietnutí žaloby vo vzťahu k výroku /2 (o zákaze vstupu) založil výlučne na doslovnom znení odpovede predsedníčky správneho súdu.
I. Kasačná sťažnosť
11. Proti uzneseniu správneho súdu podal včas žalobca (sťažovateľ) kasačnú sťažnosť. Namietal, že správny súd nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces [§ 440 ods. 1 písm. f) SSP]; správny súd nerešpektoval záväzný právny názor kasačného súdu vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti [§ 440 ods. 1 písm. i) SSP, správny súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci [ust. § 440 ods. 1 písm. g) SSP]; správny súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu [ust. § 440 ods. 1 písm. h) SSP]; správny súd podanie nezákonne odmietol [ust. § 440 ods. 1 písm. j) SSP]. · K porušeniu práva na spravodlivý proces sťažovateľ bližšie uviedol, že správny súd nesprávnym procesným postupom znemožnil uplatnenie jeho procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, a to tým, že mu nebola poskytnutá možnosť vyjadriť sa k odpovedi predsedníčky súdu pred vydaním uznesenia, ktoré tvorilo základ pre
odmietavé uznesenie. Namietal porušenie práva na spravodlivý proces podľa čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Toto porušenie spočívalo v tom, že správny súd pred vydaním napadnutého uznesenia sťažovateľovi nedoručil odpoveď predsedníčky súdu. Takýmto postupom mu bola odňatá možnosť vyjadriť sa k zásadnému stanovisku - odpovedi predsedníčky súdu, ktoré tvorilo podklad pre rozhodnutie, ktorým správny súd odmietol druhý výrok žaloby (o zákaze vstupu). Týmto zásadným procesným pochybením bolo sťažovateľovi znemožnené riadne obhajovať svoje práva a predložiť dôkazy či argumenty, ktoré by mohli spochybniť závery súdu. V tejto súvislosti poukázal na nálezy Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 75/96 zo 16.04.1997 a II. ÚS 267/2019 z 30.01.2020 z ktorých citoval: „Hoci zo základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky pre všeobecný súd nevyplýva aj povinnosť vykonať dôkazy, ktoré označil účastník konania, v prípade, že súd vyžiadal a aj zadovážil dôkaz, z ktorého pri svojom rozhodovaní o zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu vychádzal, bolo jeho povinnosťou vykonať ho tak, aby sa k nemu žalobca mohol vyjadriť.“
. . .„Zmyslom čl. 6 ods. 1 dohovoru je ochrana záujmov účastníkov konania na riadnom výkone spravodlivosti. Predovšetkým tu ide o dôveru subjektov vo fungovanie súdneho systému, ktorá sa okrem iného zakladá na istote dotknutého, že mal možnosť vyjadriť sa ku všetkým písomnostiam v spise. Právo na kontradiktórne konanie znamená, že procesné strany musia dostať príležitosť nielen predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale aj zoznámiť sa so všetkými ďalšími dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu, a vyjadriť sa k nim.“ Z judikatúry ESĽP z 13.01.2015 vo veci Trančíková vs. Slovenská republika (sťažnosť č. 17127/12), vo veci Ringier Axel Springer
vs. Slovenská republika (sťažnosť č. 26826/16) zo 04.10.2011, vo veci Hudáková a iní v. Slovenská republika (sťažnosť č. 23083/05) z 27.04.2010, z ktorej citoval, podľa sťažovateľa vyplýva, že správny súd nedoručením odpovede predsedníčky súdu pred vydaním uznesenia, kvalifikovaným spôsobom porušil jeho právo na spravodlivý proces. · K nerešpektovaniu záväzného právneho názoru kasačného súdu sťažovateľ bližšie uviedol, že správny súd v napadnutom uznesení nerešpektoval záväzný právny názor kasačného súdu vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí - uznesení kasačného súdu sp. zn. 2Sak/2/2024, keď odmietol žalobu vo vzťahu k výroku č. 2 (o zákaze vstupu) z dôvodu jej údajného oneskoreného podania, hoci z odôvodnenia kasačného súdu, konkrétne z bodov 28 a nasl.
uznesenia NSS, jednoznačne vyplýva, že správna žaloba vo vzťahu k uvedenému výroku bola podaná včas. Sťažovateľ má za to, že správny súd nemá právomoc polemizovať s právnym názorom kasačného súdu, ani ho spochybňovať. Jeho povinnosťou je záväzný právny názor rešpektovať, najmä ak kasačný súd vo svojom rozhodnutí jasne a zrozumiteľne uviedol dôvody, prečo bolo predchádzajúce rozhodnutie správneho súdu nesprávne, a jednoznačne identifikoval právne nedostatky, ktoré je potrebné v ďalšom konaní odstrániť. · K odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu sťažovateľ uviedol, že správny súd sa odklonil od uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Nds/13/2017 z 21.02.2018, nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 593/2022 zo 07.02.2023, uznesenia Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 2Sak/2/2024 z 27.03.2024, uznesenia Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 1Sak/2/2024 z 27.06.2024.
· K nezákonnému odmietnutiu žaloby sťažovateľ bližšie uviedol, že uznesením nezákonne odmietol správnu žalobu, pretože ju posúdil ako žalobu vo veci administratívneho vyhostenia, hoci išlo o všeobecnú správnu žalobu. V dôsledku toho správny súd posúdil, že žaloba bola podaná oneskorene, pretože nebola podaná v 30-dňovej lehote.
Skutočnosť, že sa v sťažovateľovej veci jednalo o všeobecnú správnu žalobu potvrdzuje aj postup správneho súdu, ktorým uložil žalovanému lehotu 30 dní na predloženie vyjadrenia a zároveň režim správnej žaloby nerozporoval ani žalovaný. Vo veci sťažovateľa správny súd rozhodoval 10 mesiacov, aby žalobu odmietol a bez toho, aby sa vyjadril k meritu veci. · K nesprávnemu právnemu posúdeniu veci sťažovateľ bližšie uviedol, že správny súd nesprávne právne posúdil, keď správnu žalobu sťažovateľa považoval za správnu žalobu vo veci administratívneho vyhostenia, a nie za všeobecnú správnu žalobu.
Z tejto skutočnosti potom správny súd vychádzal pri posúdení včasnosti podania žaloby, pričom lehota na podanie oboch typov žalôb je rozdielna. O žalobu vo veci administratívneho vyhostenia nešlo z dôvodu, že: administratívne vyhostenie sťažovateľa prebehlo štyri roky pred podaním správnej žaloby a zrušenie rozhodnutia 3 a 1 nemohlo zabrániť administratívnemu vyhosteniu, pretože bolo uskutočnené pred 4 rokmi, odôvodnenie odkladného účinku správnej žaloby smerovalo k pozastaveniu účinnosti zákazu vstupu pre sťažovateľa na územie SR a územie štátov EÚ, a nie k zabráneniu administratívneho vyhostenia. Išlo tak o všeobecnú správnu žalobu, čo potvrdzuje pôvodný postup súdu vo veci sťažovateľa, ako aj uznesenie NSS. Sťažovateľ pripomenul, že
účelom správnej žaloby o administratívnom vyhostení je primárne zabrániť administratívnemu vyhosteniu cudzinca. Ak bol sťažovateľ ako cudzinec administratívne vyhostený už niekoľko rokov pred vydaním rozhodnutia o administratívnom vyhostení, len ťažko možno relevantne tvrdiť, že žaloba sa týka veci administratívneho vyhostenia.
Sťažovateľ podal všeobecnú správnu žalobu preto, aby dosiahol zrušenie zákazu vstupu na územie SR a územie štátov EÚ a mohlo dôjsť tak k obnoveniu jeho rodinného života, ktorý bol a je dlhodobo už (5 rokov) rozvrátený a uznesenie tento stav konzervuje a predlžuje.
Keďže sťažovateľovi bolo rozhodnutie 3 doručené dňa 16.12.2022 a všeobecná správna žaloba bola podaná dňa 13.02.2023, všeobecná správna žaloba bola podaná včas, v súlade s ust. § 181 ods. 1 SSP. Keďže správny súd nesprávne posúdil obsah a charakter správnej žaloby sťažovateľa a v dôsledku toho včasnosť jej podania, vec nesprávne právne posúdil a odňal sťažovateľovi možnosť konať pred súdom. · Sťažovateľ navrhol, aby kasačný súd kasačný súd zmenil uznesenie správneho súdu v napadnutej časti (výrok 2/ a výrok 3/) tak, že rozhodnutie Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Bratislava č. PPZ-HCP-BA2-2022/028291-027 zo dňa 09.12.2022 v časti o určení
zákazu vstupu žalobcu na územie Slovenskej republiky a na územie členských štátov na dobu 10 rokov a rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava č. PPZ-
HCP-BA6-163-008/2018-AV zo dňa 14.06.2018 v časti o určenie zákazu vstupu žalobcu na územie Slovenskej republiky a na územie členských štátov na dobu 10 rokov zruší a vec v tejto časti vráti Oddeleniu cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava na nové konanie. Sťažovateľ navrhol, aby kasačný súd priznal sťažovateľovi nárok na náhradu trov konania na správnom súde a na kasačnom súde v rozsahu 100%.V prípade, že kasačný súd tomuto návrhu nevyhovie, sťažovateľ navrhol, aby kasačný súd zrušil výrok 2/ a výrok 3/ uznesenia správneho súdu a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na nové konanie. 12. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti nevyjadril.
II. Posúdenie veci kasačným súdom
13. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v postavení kasačného súdu (ďalej len „kasačný súd“) preskúmal uznesenie správneho súdu. Jeho príslušnosť pre toto konanie a rozhodnutie je daná v § 11 písm. h) SSP.
14. So zreteľom na § 439 ods. 1, § 443 ods. 2 písm. a) SSP účinného do 30. júna 2023 kasačný súd skonštatoval, že podaná kasačná sťažnosť smeruje proti uzneseniu, voči ktorému je prípustná a bola podaná včas.
15. Z hľadiska vymedzenia sťažnostných dôvodov pripadlo kasačnému súdu posúdiť, či správny súd vo výroku II. dôvodne odmietol žalobu sťažovateľa podľa § 98 ods. 1 písm. d/ SSP ako podanú oneskorene a v nadväznosti na posúdenie správnosti výroku II. aj posúdiť výrok o trovách konania.
16. Z odôvodnenia rozhodnutia správneho súdu vyplýva, že hoci správny súd výroky o administratívnom vyhostení sťažovateľa a zákazu vstupu v podstate rozdelil, keď vo výroku I. konanie pre čiastočné späťvzatie po úprave petitu žaloby zastavil s poukazom na § 63 tretia a štvrtá veta SSP a vo výroku II. vo zvyšnej časti (týkajúcej sa výroku o zákaze vstupu žalobu odmietol, pričom následne celkom nelogicky argumentuje doslovným prevzatím vyjadrenia predsedníčky správneho súdu o tom, že tieto výroky sú neoddeliteľné a že rozhodnutia o zákaze vstupu a administratívnom vyhostení sú vzájomne podmienené. Výrok o zákaze vstupu má základ vo výroku o administratívnom vyhostení a nemôže existovať samostatne a že správna žaloba podaná žalobcom sa týka administratívneho vyhostenia bez ohľadu na úpravu petitu žaloby zo dňa 10.7.2024.
17. Proti týmto záverom správneho súdu brojil sťažovateľ v kasačnej sťažnosti, pričom namietal nielen porušenie práva na spravodlivý proces, ale predovšetkým nerešpektovanie záväzného právneho názoru kasačného súdu vysloveného v zrušujúcom rozhodnutí, nesprávne právne posúdenie, odklon od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu ako aj nezákonné odmietnutie žaloby vo výroku II. K námietke porušenia práva na spravodlivý proces
18. Ako prvou sa kasačný súd zaoberal námietkou porušenia práva na spravodlivý proces v súvislosti s namietaným nedoručením „odpovede“ predsedníčky správneho súdu k námietke nesprávneho zápisu do súdneho registra, ktorú vyhodnotil ako dôvodnú. Sťažovateľ namietal, že takýmto postupom, (nedoručením stanoviska predsedníčky správneho súdu) došlo k odňatiu možnosti sa k nemu vyjadriť, pričom išlo o zásadné stanovisko, ktoré tvorilo podklad pre rozhodnutie, na základe ktorého správny súd odmietol druhý výrok žaloby (o zákaze vstupu).
19. Hoci predmetom kasačného konania nie je posúdenie otázky správnosti zápisu veci do súdneho registra, ani posúdenie správnosti argumentácie predsedníčky správneho súdu, pokiaľ však správny súd založí svoje rozhodnutie na takomto jedinom podklade, ktorý doslovne cituje v odôvodnení svojho rozhodnutia a stane sa tak jeho základnou právnou argumentáciou pre záver o oneskorene podanej žalobe v časti preskúmania rozhodnutia vo výroku II. o zákaze vstupu, potom námietka sťažovateľa, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces tým, že mu nebolo takéto stanovisko ako jediný podklad rozhodnutia doručené na vyjadrenie je dôvodná.
20. Sťažovateľovu námietku, že mu nebolo umožnené vyjadriť sa pred rozhodnutím k stanovisku predsedníčky správneho súdu, ktoré bolo jediným podkladom rozhodnutia o odmietnutí žaloby vo výroku II., čím mu nebolo umožnené riadne obhajovať svoje práva a predložiť dôkazy či argumenty, ktoré by mohli spochybniť závery správneho súdu založené na tomto jedinom podklade tak vo svetle sťažovateľom citovanej judikatúry Ústavného súdu SR (nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS 75/96 zo 16.04.1997, nález ÚS SR sp. zn. II. ÚS 267/2019 z 30.01.2020 ako aj rozsudkov ESĽP z 13.01.2015 vo veci Trančíková vs.
Slovenská republika (sťažnosť č. 17127/12, zo 04.10.2011 vo veci Ringier Axel Springer vs. Slovenská republika (sťažnosť č. 26826/16) a z 27.04.2010 vo veci Hudáková a iní v. Slovenská republika (sťažnosť č. 23083/05), vyhodnotil kasačný súd za dôvodnú.
21. Kasačný súd zdôrazňuje, že sťažovateľom citovaná judikatúra ústavného súdu ako aj ESĽP kladie dôraz na to, že účastníci v súdnom konaní musia mať možnosť oboznámiť sa so všetkými dôkazmi a stanoviskami. Pokiaľ sa stanovisko predsedníčky súdu stalo jediným takýmto podkladom pre rozhodnutie správneho súdu, jeho nedoručením žalobcovi (sťažovateľovi) pred vydaním rozhodnutia tak došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý
proces. K námietke nezákonného odmietnutia žaloby 22. Kasačný súd uvádza, že opodstatnenosť sťažovateľom namietaného dôvodu kasačnej sťažnosti podľa § 440 ods. 1 písm. j) SSP nezistil, pretože napadnutým uznesením správneho súdu došlo k odmietnutiu žaloby vo výroku II. podľa § 98 ods. 1 písm. d) SSP a nie k odmietnutiu podania podľa § 59 ods. 3 SSP, na ktoré sa vzťahuje uvedený kasačný dôvod. K námietke nerešpektovania záväzného právneho názoru kasačného súdu
23. Námietku sťažovateľa, že správny súd v napadnutom uznesení nerešpektoval záväzný právny názor kasačného súdu vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí - uznesení NSS SR sp. zn. 2Sak/2/2024 z 27. marca 2024 vyhodnotil za dôvodnú.
24. Kasačný súd v zrušujúcom rozhodnutí sp. zn. 2Sak/2/2024 z 27. marca 2024 v bodoch 23 - 28 totiž uviedol: „po oboznámení sa so žalobou sťažovateľa musí konštatovať, že petit žaloby nekorešponduje s obsahom žaloby a nie je zrejmé, či sa žalobca prostredníctvom rozhodnutia žalovaného 3/ domáha súdneho prieskumu prvostupňového rozhodnutia (rozhodnutie 1/) v oboch jeho výrokoch teda výroku o administratívnom vyhostení a výroku o zákaze vstupu alebo napáda iba rozhodnutie o zákaze vstupu. Toto je kľúčová otázka, bez objasnenia ktorej nie je možné posúdiť, či sťažovateľ podal správnu žalobu včas. Podstatným pre posúdenie včasnosti žaloby bolo teda ustáliť, čoho sa sťažovateľ žalobou domáha, či napáda oba výroky rozhodnutia 1/, t. j. výrok o administratívnom vyhostení a výrok o uložení zákazu vstupu. Tie sú podľa kasačného súdu oddeliteľnými výrokmi a teda z hľadiska zásady oddeliteľnosti výrokov aj samostatne preskúmateľné súdom. Predpokladom preskúmania a zrušenia „len napadnutého výroku“ je oddeliteľnosť tohto výroku od ostatných výrokov. Oddeliteľný je taký
výrok, ktorý obstojí sám osebe, bez toho, aby mal podklad v inom výroku. Preto si musí správny súd pred rozhodnutím o žalobe objasniť, či bolo žalobou napadnuté celé rozhodnutie alebo iba jeho časť, a podľa toho ustáliť nielen včasnosť podania žaloby ale aj vymedziť rozsah svojej preskúmavacej povinnosti. Správny súd takto nepostupoval. Kasačný súd pripúšťa, že v prípade, že sťažovateľ namieta iba výrok o zákaze vstupu, včasnosť žaloby je možné posúdiť v zmysle ustanovení Správneho súdneho poriadku o všeobecnej správnej žalobe teda podľa § 181 SSP, pretože lehota 30 dní na podanie správnej žaloby podľa § 235 SSP s poukazom na vecné vymedzenie administratívneho vyhostenia v zmysle § 206 SSP a obsahové vymedzenie administratívneho vyhostenia v zmysle § 231 SSP sa viaže výslovne na rozhodnutie o administratívnom vyhostení. Ustanovenie kratšej subjektívnej lehoty než pri všeobecnej správnej žalobe je dané tým, že pri dlhšej lehote by medzitým mohlo dôjsť k výkonu rozhodnutia o vyhostení. Nesúvisí teda s výrokom o zákaze vstupu.“
25. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobca po zrušení a vrátení veci správnemu súdu „upravil“ dňa 10.7.2024 žalobný petit tak, že navrhol rozhodnutie Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Bratislava č. PPZ-HCP-BA2-2022/028291-027 zo dňa 09.12.2022 v časti o určení zákazu vstupu žalobcu na územie SR a na územie členských štátov na dobu 10 rokov a rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície PZ Bratislava č. PPZ-HCP-BA6-163-008/2018-AV zo dňa 14.06.2018 v časti o určení zákazu vstupu žalobcu na územie SR a na územie členských štátov na dobu 10 rokov zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie Oddeleniu cudzineckej polície PZ Bratislava. 26.
Napriek tomu, že správny súd po úprave petitu žaloby v podstate rozdelil výroky napadnutého rozhodnutia žalovaného, keď v časti týkajúcej sa výroku o administratívnom vyhostení žalobcu konanie zastavil podľa § 63 tretia a štvrtá veta SSP pre čiastočné späťvzatie žaloby (výrok I.) a v zostávajúcej časti, ktorou žalobca napádal výrok o zákaze vstupu proti rozhodnutiu vydanému vo veci administratívneho vyhostenia žalobu odmietol ako oneskorene podanú podľa § 98 ods. 1 písm. d) SSP (výrok II.), pri odôvodňovaní výroku II. argumentoval názorom predsedníčky súdu o nemožnosti oddelenia výrokov, ale predovšetkým nerešpektoval právny názor kasačného súdu vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí.
27. Kasačný súd v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti ako uvádza v bode 23 tohto rozsudku, totiž pripustil, že v prípade, že sťažovateľ namieta iba výrok o zákaze vstupu, včasnosť žaloby je možné posúdiť v zmysle ustanovení Správneho súdneho poriadku o všeobecnej správnej žalobe teda podľa § 181 SSP. Je nesporné, že žalobca po úprave petitu žaloby namietal iba výrok o zákaze vstupu. Správny súd bol preto viazaný právnym názorom vysloveným v zrušujúcom rozhodnutí kasačného súdu.
28. Námietku nerešpektovania záväzného právneho názoru kasačného súdu preto kasačný súd vyhodnotil podľa § 440 ods. 1 písm. i) SSP za dôvodnú a správnemu súdu dáva opätovne a dôrazne do pozornosti ustanovenie § 469 SSP, podľa ktorého ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia a k vráteniu veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, správny súd aj orgán verejnej správy sú viazaní právnym názorom kasačného súdu. K námietke nesprávneho právneho posúdenia veci
29. Námietku sťažovateľa, že správny súd nesprávne právne posúdil, keď správnu žalobu žalobcu vo veci určenia zákazu (po úprave petitu) považoval za správnu žalobu vo veci administratívneho vyhostenia, a nie za všeobecnú správnu žalobu a túto ako oneskorene podanú zamietol, vyhodnotil za dôvodnú.
30. Podstatným pre posúdenie včasnosti žaloby ako vyplýva aj zo zrušujúceho rozhodnutia kasačného súdu (sp. zn. 2Sak/2/2024) bolo ustáliť, čoho sa sťažovateľ žalobou domáha. Po úprave petitu žaloby bolo zrejmé, že žalobca napáda rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňového správneho orgánu vo výroku o uložení zákazu vstupu. Tie sú podľa kasačného senátu oddeliteľnými výrokmi a teda z hľadiska zásady oddeliteľnosti výrokov aj samostatne preskúmateľné súdom. Predpokladom preskúmania a zrušenia „len napadnutého výroku“ je oddeliteľnosť tohto výroku od ostatných výrokov. Oddeliteľný je taký výrok, ktorý obstojí sám o sebe, bez toho, aby mal podklad v inom výroku.
31. V danej veci kasačný súd už v zrušujúcom uznesení sp. zn. 2Sak/2/2024) pripustil, že výrok rozhodnutia o administratívnom vyhostení a výrok o zákaze vstupu na územie SR sú oddeliteľnými. 32. Kasačný súd dodáva, že zákon č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoPC“) umožňuje správnemu orgánu vydať rozhodnutie o administratívnom vyhostení aj bez uloženia zákazu vstupu. Všeobecne teda platí, že uloženie zákazu vstupu v konaní o administratívnom vyhostení podľa ZoPC je fakultatívne.
33. Základným predpokladom pre možnosť oddeliteľnosti výrokov z hľadiska formálneho je skutočnosť, že sa skladá z dvoch alebo viacerých rozhodnutí z hľadiska materiálneho. Rozhodnutím v materiálnom zmysle je pritom potrebné rozumieť taký prejav správneho orgánu, ktorý v určitej veci zakladá, mení alebo ruší práva alebo povinnosti menovite určenej osoby alebo v určitej veci vyhlasuje, že taká osoba práva alebo povinnosti má, alebo nemá, alebo v zákonom stanovených prípadoch rozhoduje o procesných otázkach.
34. V prípade, že je formálne v rozhodnutí správneho orgánu obsiahnutých viac materiálnych rozhodnutí, je potrebné vykonať test ich oddeliteľnosti a rozhodnúť, či tieto rozhodnutia sú voči sebe v závislom vzťahu alebo či sú (môžu byť) popri sebe existovať ako nezávislé. Inak povedané, či oddelením jednej časti rozhodnutia od zvyšku rozhodnutia (oddelením jedného materiálneho rozhodnutia od druhého, príp. ostatných materiálnych rozhodnutí) sa nestane rozhodnutie ako celok (rozhodnutie vo formálnom zmysle) alebo zvyšná časť tohto rozhodnutia nezákonná alebo nelogická a teda či samostatne môžu existovať a či ich možno samostatne napadnúť žalobou.
35. Zákaz vstupu sa teda neukladá vždy popri administratívnom vyhostení. Je teda možné samostatne napadnúť žalobou administratívne vyhostenie (v lehote podľa § 235 SSP, teda v lehote 30 dní). Rozhodnutie o zákaze vstupu je fakultatívne a nie povinnou ani koncepčnou súčasťou rozhodnutia o administratívnom vyhostení. Aj to je možné napadnúť samostatnou žalobou avšak už nie v lehote podľa § 235 SSP, pretože nejde o žalobu proti rozhodnutiu o administratívnom vyhostení, ale všeobecnou správnou žalobou podľa § 181 SSP.
36. Kasačný súd na základe uvedených dôvodov pripustil, že v prípade, že sťažovateľ namieta iba výrok o zákaze vstupu, včasnosť žaloby je možné posúdiť v zmysle ustanovení Správneho súdneho poriadku o všeobecnej správnej žalobe teda podľa § 181 SSP, pretože lehota 30 dní na podanie správnej žaloby podľa § 235 SSP s poukazom na vecné vymedzenie administratívneho vyhostenia v zmysle § 206 SSP a obsahové vymedzenie administratívneho vyhostenia v zmysle § 231 SSP sa viaže výslovne na rozhodnutie o administratívnom vyhostení.
Ustanovenie kratšej subjektívnej lehoty než pri všeobecnej správnej žalobe je dané tým, že pri dlhšej lehote by medzitým mohlo dôjsť k výkonu rozhodnutia o vyhostení. Nesúvisí teda s výrokom o zákaze vstupu 37. Skutočnosť, že sa nejedná iba o jeden inštitút, potvrdzuje aj rozhodovacia činnosť NS
SR. V uznesení NS SR sp. zn. 4Nds/1/2017 sa výslovne uvádza: „Zo znenia ust. § 206 ods. 1 SSP, ako aj z prvého až tretieho dielu štvrtej hlavy tretej časti SSP je zrejmé, že pod rozhodovaním orgánov verejnej správy podľa predpisov upravujúcich azyl a pobyt cudzincov mal zákonodarca na mysli preskúmanie zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy a ich postupov iba v konaní o azyle, konaní o zaistení a konaní o administratívnom vyhostení.“ Uvedený záver nakoniec výslovne vyplýva aj z dôvodovej správy k § 206 SSP: „S odkazom na znenie generálnej klauzuly vymedzenej v čl. 46 ods. 2 ústavy sa súčasne z ochrany poskytovanej správnym súdnictvom nevyňalo žiadne rozhodnutie alebo opatrenie vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia. Ostatné rozhodnutia alebo opatrenia vydané orgánmi verejnej správy podľa zákona o azyle a zákona o pobyte cudzincov budú pritom preskúmavané na základe všeobecnej správnej žaloby.“
38. Naviac v tejto súvislosti je potrebné doplniť, že podľa článku 11 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej len „návratová smernica“) nemusí byť rozhodnutie o administratívnom vyhostení automaticky spojené so stanovením doby zákazu vstupu.
39. Zákonodarca takúto požiadavku vyplývajúcu z čl. 11 návratovej smernice naplnil, keď v ustanovení § 82 ods. 3 ZoPC stanovil, že policajný útvar môže v rozhodnutí o AV uložiť zákaz vstupu (v rozpätí od 1 - 10 rokov).
40. Nielen návratová smernica, ale aj ZoPC teda nepočíta s tým, že správny orgán v rozhodnutí o administratívnom vyhostení musí rozhodnúť o zákaze vstupu a stanoviť dobu zákazu vstupu. Aj táto skutočnosť svedčí o samostatnosti a oddeliteľnosti výrokov o administratívnom vyhostení a zákaze vstupu.
41. Na základe vyššie uvedeného dospel kasačný súd k záveru, že námietka nesprávneho právneho posúdenia veci bola dôvodná. Odmietnutie žaloby napadnutým uznesením správneho súdu z dôvodu, že správna žaloba podaná žalobcom sa týka administratívneho vyhostenia bez ohľadu na úpravu petitu žaloby zo dňa 10.7.2024 bolo následkom nesprávneho právneho posúdenia veci, čím bol naplnený aj dôvod kasačnej sťažnosti v zmysle § 440 ods. 1 písm. g) SSP. 42.
Kasačný súd preto postupom podľa § 462 ods. 1 SSP rozhodnutie správneho súdu v napadnutej časti výrokov II. a III. zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Po vrátení veci bude úlohou správneho súdu v ďalšom konaní opätovne vec rozhodnúť s dôrazom na právny názor kasačného súdu vysloveným v tomto uznesení v zmysle § 469 SSP, ktorým je správny súd
viazaný. 43. Kasačný súd k návrhu sťažovateľa, ktorým žiadal v prvej alternatíve sťažnostného návrhu zmeniť rozhodnutie správneho súdu tak, že napadnuté rozhodnutia orgánov verejnej správy zruší a vec v časti o určenie zákazu vstupu žalobcu na územie Slovenskej republiky a na územie členských štátov na dobu 10 rokov zruší a vráti prvostupňovému správnemu orgánu uvádza, že takýto postup v zmysle § 462 ods. 2 SSP nebol možný, nakoľko správny súd žalobu nezamietol, ale odmietol.
44. Z ustanovenia § 462 ods. 2 SSP totiž vyplýva, že ak kasačný súd dospeje k záveru, že napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy nie je v súlade so zákonom, a správny súd žalobu zamietol, môže rozhodnutie správneho súdu zmeniť tak, že zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy a vec mu vráti na ďalšie konanie. Podľa platnej právnej úpravy Správneho súdneho poriadku revízna právomoc zostala najvyššiemu správnemu súdu zachovaná len v prípade, ak bola žaloba zamietnutá. Kasačný súd v takom prípade môže rozhodnutie správneho súdu zmeniť a rozhodnutie orgánu verejnej správy zrušiť, a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
To však nie je tento prípad, nakoľko žaloba v časti výroku II. bola odmietnutá. 45. Ako obiter dictum kasačný súd s poukazom na tematizovaný spor o zápis veci do príslušného registra na správnom súde uvádza, že o zákaze vstupu bolo rozhodnuté podľa
ZoPC (§ 206 ods. 1 SSP) a preto niet dôvodu nepovažovať konanie o správnej žalobe v predmetnej veci za konanie podľa § 23 ods. 2 písm. c/ SSP, v ktorom na správnom súde rozhoduje sudca. To však nie je v nijakom ohľade v rozpore so záverom kasačného súdu, že
výrok
žalovaného o zákaze vstupu je možné preskúmať v 2-mesačnej lehote podľa ustanovení o všeobecnej správnej žalobe (§ 181 SSP), keďže ide o výrok oddeliteľný od výroku o samotnom administratívnom vyhostení, pre preskúmanie ktorého platí osobitná skrátená lehota podľa § 235 SSP (§ 206 ods. 6 SSP). 46. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodne v ďalšom konaní správny súd (§ 467 ods. 3 SSP). 47. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky prijal uznesenie jednomyseľne (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave dňa 29. januára 2025