2Sak/3/2023

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako kasačný súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. a členov senátu JUDr. Mariána Trenčana a prof. JUDr. Juraja Vačoka, PhD v právnej veci sťažovateľa (pôvodne žalobca): V. W., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: Irán, bez dokladov totožnosti, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, Sečovce, právne zastúpeného: Centrum právnej pomoci, Kancelária Košice, Murgašova 3, Košice, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Sobrance, Oddelenie hraničnej kontroly Policajného zboru Vyšné Nemecké, Vyšné Nemecké 124, Krčava, o žalobe žalobcu o prepustenie zo zaistenia, o kasačnej sťažnosti sťažovateľa proti právoplatnému rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 4Sa/4/2023-26 zo dňa 9. februára 2023, takto

rozhodol:

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach Košiciach č. k. 4Sa/4/2023-26 zo dňa 9. februára 2023 mení tak, že nariaďuje, aby bol V. W., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Irán, bez dokladov totožnosti, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, Sečovce, bezodkladne prepustený zo zaistenia. II. Sťažovateľovi priznáva právo na náhradu trov kasačného konania a trov konania na krajskom súde.

Odôvodnenie

I. Priebeh a výsledky administratívneho konania

bolo začaté konanie vo veci jeho administratívneho vyhostenia podľa § 82 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov, ktorého výsledkom bolo vydanie rozhodnutia o administratívnom vyhostení žalobcu č. PPZ-HCP-SO17-16-012/2022-ZAV zo dňa 25.12.2022 z dôvodu, že žalobca neoprávnene prekročil vonkajšiu hranicu Slovenskej republiky. 3. Žalovaný v dôvodoch rozhodnutia uviedol, že rozhodnutím o administratívnom vyhostení a uložení zákazu vstupu bol žalobca podľa § 82 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov vyhostený z územia Slovenskej republiky do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu, ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme, alebo na územie členského štátu, v ktorom má udelené právo na pobyt alebo poskytnutú medzinárodnú ochranu podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov; bol mu tiež uložený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov na dobu tri roky; lehota na vycestovanie určená nebola a bol vylúčený odkladný účinok odvolania proti tomuto

vyhostení žalobcu z územia Slovenskej republiky č. PPZ-HCP-SO17-16-012/2022-ZAV zo dňa 25.12.2022 vydaného žalovaným, v ktorom bol žalobcovi uložený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov na dobu 3 /tri/ roky.

II. Konanie na krajskom súde

do Arménska. Poukázal na čl. 5 ods. 1 písm. f/ a čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, na ustanovenie § 81 zákona o pobyte cudzincov, čl. 15 ods. 1, 4 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných normách a postupoch členských

situácie v Iráne, - žalovaný v konaní nedostatočne zistil skutkový stav veci na to, aby mohol dospieť k záveru, že držanie žalobcu za účelom jeho vyhostenia do Iránu bude realizovateľné, a teda aj v súlade s čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, namietal tiež, že nie je zrejmé, či a ako konkrétne žalovaný skúmal a vyhodnocoval jednotlivé prekážky vyhostenia a vo vzťahu ku ktorej konkrétnej krajine, aké konkrétne správy o bezpečnostnej situácii, prípadne iné dôkazy si za tým účelom zaobstaral, aby mohol dospieť k jednoznačnému a presvedčivému záveru o neexistencii rizika utrpenia vážnej ujmy žalobcovi. 8. Žalovaný navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.

- v aplikačnom postupe žalovaného pri rozhodovaní o zaistení žalobcu nezistil nedostatky právneho posúdenia v merite veci, ani odklon od ustálenej rozhodovacej praxe, ako ani nedostatočne zistený skutkový stav veci, - námietka žalobcu spočívajúca v nesprávnom postupe žalovaného, ktorý nezisťoval aktuálnu bezpečnostnú situáciu v Iráne nie je podľa krajského súdu na mieste, pretože žalovaný nevyhostil žalobcu do Iránu.

III. Konanie na kasačnom súde

11. Sťažovateľ v nasledujúcich sťažnostných bodoch v súlade s § 445 ods. 1 písm. c) S.s.p. najmä uviedol že: - trvá na tom, že jeho držanie v zaistení je čisto formálne a rovnako aj rozhodnutie o jeho zaistení.

slobôd. Správny orgán má zákonnú povinnosť zaoberať sa dôsledne prekážkami vyhostenia v každom prejednávanom prípade vyhostenia, ako aj dodržaním čl. 3 Európskeho dohovoru, a to aj v prípade, že ich účastník konania priamo nenamieta, právne neklasifikuje a pod. (§ 32 ods. 1 Správneho poriadku).

Na tieto nedostatky majúce za dôsledok nezákonnosť držania sťažovateľa v zaistení mal krajský súd reagovať a sťažovateľa prepustiť zo zaistenia. Krajský súd sa s postupom žalovaného a obmedzením osobnej slobody sťažovateľa po právnej aj vecnej stránke stotožnil, a tým vec nesprávne právne

Doposiaľ sa tak nestalo, - žalovaný tvrdí, že zaistenie sťažovateľa je účelné a je možné zrealizovať jeho vyhostenie. Sťažovateľ uvádza, že sa v zaistení nachádza už takmer 2 mesiace. Doposiaľ však nie je zrejmé, kam má byť vyhostený. Všetky tieto skutočnosti iba potvrdzujú sťažovateľove tvrdenie o jeho nevyhostiteľnosti a z tohto dôvodu aj neúčelnosti jeho zaistenia, - sťažovateľ uviedol, že v konaní pred žalovaným riadne vypovedal, spolupracoval, nezatajoval skutočnosti o svojej osobe a ani žalovaný jeho identitu v rozhodnutí o zaistení nespochybňoval. Sťažovateľ preto trvá na tom, že jeho zaistenie je od jeho začiatku neúčelné a v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f) Európskeho dohovoru, pretože v krajine pôvodu je zlá bezpečnostná situácia a prebiehajú v nej občianske nepokoje, čo má za následok neúčelnosť držania v zaistení a ani vyhostenie do inej krajiny nie je v jeho veci možné, - krajský súd pochybil, keď konštatoval, že postup žalovaného a jeho držanie v zaistení posúdil ako vecne správne a zákonné a v súlade s rozhodovacou činnosťou kasačného súdu

bolo uvedené vyššie, - vzhľadom k tomu, že v prejednávanej veci existujú právne aj faktické prekážky vyhostenia sťažovateľa, sťažovateľ má za to, že ani zaistenie nebolo prípustné, nakoľko zaistenie „nevyhostiteľných“ cudzincov je pre svoju neefektívnosť a neúčelnosť vždy v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, - s poukazom na ustálenú rozhodovaciu prax kasačného súdu má sťažovateľ za to, že obmedzovanie jeho osobnej slobody je v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f) Európskeho dohovoru pre jeho neúčelnosť a neefektívnosť, a preto sa domáha jeho prepustenia zo zaistenia, - sťažovateľ navrhol, aby Najvyšší správny súd Slovenskej republiky zmenil rozsudok krajského súdu tak, že nariadi jeho prepustenie zo zaistenia a zároveň aby priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia.

dodatočne určí. Na základe uvedeného žalovaný kasačnému súdu navrhol, aby podanú kasačnú sťažnosť zamietol.

Podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia. Podľa § 88 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z. z. štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona č. 404/2011 Z. z. policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. Podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie. Podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o

Podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. 15. V predmetnej veci bolo potrebné predostrieť, že predmetom kasačnej sťažnosti bol rozsudok krajského súdu, ktorý postupom podľa § 229 S.s.p. zamietol žalobu vo veci nariadenia prepustenia zo zaistenia podľa § 221 ods. 2 S.s.p.

17. Vo vzťahu k tomuto sťažnostnému bodu Najvyšší správny súd SR poukazuje na svoju konštantnú judikatúru vo veciach zaistenia cudzincov (napr. rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sza/7/2016, sp. zn. 1Sza/9/2016)) a dodáva, že žalovaný správny orgán je v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel, vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka, chránených inými právnymi predpismi.

V tejto súvislosti musí Najvyšší správny súd SR poukázať na čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, ktorý má v zmysle čl. 7 ods. 5 ústavy Slovenskej republiky prednosť pre zákonmi Slovenskej republiky, podľa ktorého možno osobu pozbaviť osobnej slobody na základe postupu ustanoveného zákonom vtedy, ak ide o zákonné zatknutie, či iné pozbavenie osobnej slobody, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní. V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby mohlo byť pozbavenie osobnej slobody zákonné, musí byť efektívne a

V tejto súvislosti sú na správne orgány rozhodujúce o zaistení štátneho príslušníka tretej krajiny kladené nároky, aby každé pozbavenie slobody spadalo pod niektorú z výnimiek uvedených v čl. 5 ods. 1 písm. a) až f) Dohovoru a bolo „zákonné“. Kde ide o „zákonnosť“ zadržania vrátane otázky, či „konanie ustanovené zákonom“ bolo dodržané, dohovor odkazuje hlavne na vnútroštátne právo a stanovuje povinnosť dodržať hmotné a procesné pravidlá vnútroštátneho práva (Saadi proti Spojenému kráľovstvu, bod 73).

V zmysle citovaného ustanovenia § 90 ods. 1 písm. d) zák. č. 404/2011 Z. z., policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. 22. Podľa Najvyššieho správneho súdu SR je v zmysle vyššie uvedeného povinnosťou krajského súdu v konaní o žalobe o prepustenie zo zaistenia preveriť, či žalovaný skúmal účel zaistenia - teda či realizácii účelu zaistenia (ktorým je v prejednávanej veci vyhostenie sťažovateľa - podľa jeho tvrdení štátneho príslušníka Iránu) nebránia akékoľvek právne alebo faktické prekážky, najmä z pohľadu či účel zaistenia naďalej trvá (§ 90 ods. 1 písm. d/ zák. č.

24. V súvislosti s námietkou sťažovateľa, že žalovaný neskúmal jeho reálnu vyhostiteľnosť dáva Najvyšší správny súd SR do pozornosti právny názor Najvyššieho súdu SR vyjadrený v rozsudku sp. zn. 1Szak/4/2020 zo dňa 10.1.2020 podľa ktorého: „Neuvedenie krajiny do ktorej má byť cudzinec vyhostený síce zák. č. 404/2011 Z. z. v § 77 ods. 1 v druhej vete pripúšťa, avšak takýto údaj absentuje aj v rozhodnutí o zaistení, ktoré je predmetom tohto konania. Preto logicky nie je ani možné skúmať základnú podmienku zaistenia navrhovateľa, ktorou je jeho vyhostiteľnosť a v súvislosti s tým aj nepochybne relevantné otázky súvisiace s dĺžkou zaistenia ako sú efektívnosť, včasnosť a účelnosť administratívnych úkonov technického a organizačného charakteru potrebných pre samotné zabezpečenia vyhostenia, čo následne vyvoláva dôvodné pochybnosti o účele zaistenia. Pokiaľ teda rozhodnutie o zaistení na účel výkonu administratívneho vyhostenia nie je odôvodnené aj z tohto, vyššie uvedeného hľadiska, je z pohľadu kasačného súdu nedostatočne odôvodnené a teda nepreskúmateľné“.

26. Pri skúmaní dôvodnosti držania sťažovateľa v zaistení bol tunajší súd povinný postupovať v súlade s požiadavkami recentného rozsudku veľkého senátu Súdneho dvora EÚ z 8.11.2022, Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (Preskúmanie zaistenia z úradnej moci), C-704/20 a C-39/21, ECLI:EU:C:2022:858, v ktorom veľká komora Súdneho dvora dospela k tomuto záveru: „Článok 15 ods. 2 a 3 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch v členských štátoch pri návrate štátnych príslušníkov tretích krajín s neoprávneným pobytom, článku 9 smernice 2013/33/EÚ z 26. júna 2013, ktorou sa stanovujú normy pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu, a článok 28 ods. 4 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a postupy na určenie členského štátu príslušného na posudzovanie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v niektorom z členských štátov, v spojení s článkami 6 a 47 Charty základných

27. Z uvedeného záveru veľkej komory Súdneho dvora teda vyplýva, že aj slovenské správne súdy sú povinné pri skúmaní dodržania podmienok zákonnosti zaistenia cudzincov, ktoré vyplývajú z práva Únie, teda aj vo veciach zaistenia na účely správneho vyhostenia, na ktoré dopadá smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných normách a postupoch v členských štátoch pri navrátení neoprávnene sa zdržiavajúcich štátnych príslušníkov tretích krajín (návratová smernica) prihliadať z moci úradnej k vadám a nezákonnostiam rozhodnutia o zaistení, ktoré súd zistí, prípadne ktoré vyjdú najavo, a to aj v konaní o žalobe o prepustenie zo zaistenia, hoci samotný sťažovateľ nenapáda samotné rozhodnutie o zaistení, ale domáha sa prepustenia zo zaistenia, ktoré Správny súdny poriadok

29. Vzhľadom k tomu, že v priebehu zaistenia v dôsledku sťažovateľom namietanej nemožnosti jeho vyhostenia vyšlo najavo, že vyhostenie sťažovateľa do Iránu nebude možné zrealizovať, do inej tretej krajiny správny orgán takúto možnosť ani neskúmal, bol žalovaný povinný skúmať, či účel zaistenia trvá, napriek tomu, že sa sťažovateľ nedomáhal zrušenia rozhodnutia o zaistení, ale priamo prepustenia zo zaistenia, pričom aj toto jej rozhodnutie mohol sťažovateľ v každom prípade napadnúť žalobou, čo však neurobil, a je iba jeho voľbou, že možnosť podať žalobu proti vyššie spomínanému rozhodnutiu o zaistení, sťažovateľ nevyužil.

30. Námietka sťažovateľa, ktorou spochybňoval svoje držanie v zaistení a domáhal sa žalobou na krajskom súde prepustenia zo zaistenia je súladná so zákonom (§ 221 ods. 2 S.s.p). Hoci S.s.p. priamo neumožňuje kasačnému súdu prepustiť sťažovateľa zo zaistenia v takomto prípade, kasačný súd aj s poukazom na právny názor vyjadrený v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 147/2013 z 9. októbra 2013, v ktorom stanovil pomerne jasné kritériá a požiadavky na rýchlosť rozhodovania súdov o preskúmavaní rozhodnutia o zaistení a poslal súdom v dôvodoch rozhodnutia jasný odkaz: „Ten, kto je zbavený osobnej slobody, totiž len ťažko ocení úzkostlivú starostlivosť súdu o jeho procesné práva, ak dôsledkom tejto starostlivosti je len predĺženie stavu jeho neslobody. Preto ak najvyšší súd rozhoduje o opravnom prostriedku proti rozsudku krajského súdu a platné procesné predpisy mu umožňujú meritórne (konečné) rozhodnutie, je jeho povinnosťou uprednostňovať tento spôsob rozhodnutia pred zrušením prvostupňového rozhodnutia a vrátením veci na ďalšie

iného štátu. Nemusí ísť nevyhnutne o konanie len jedného orgánu štátu, ale aj o viacero vzájomne previazaných konaní, na konci ktorých stojí konečný úkon vyhostenia dotknutej osoby. . . . . Zaistenie však vždy musí byť zbavené arbitrárnosti. Preto je správny orgán rozhodujúci o zaistení povinný prihliadať i na prekážky výkonu administratívneho vyhostenia, trestu vyhostenia, prevozu alebo vrátenia cudzinca, pokiaľ sú také prekážky v čase rozhodovania o zaistení zrejmé, alebo sú správnemu orgánu známe, alebo vyšli v konaní najavo. .

. . . potom, čo už bolo obmedzenie osobnej slobody ukončené, má ten istý efekt, ako keby dotknutá osoba nemala žiadnu súdnu ochranu proti takému obmedzeniu. Úlohou všeobecných súdov je v rámci čl. 5 ods. 4 dohovoru zabezpečiť rovnováhu medzi právom na urýchlené rozhodnutie a právom na zachovanie minimálnych procesných štandardov prieskumu.

V uvedenom rozhodnutí ústavný súd uvádza, že prípady pozbavenia slobody v zásade vyžadujú, aby bola periodicky kontrolovaná ospravedlniteľnosť ich ďalšieho trvania. Účelom čl. 5 ods. 4 Dohovoru je umožniť osobe pozbavenej slobody domáhať sa toho, aby súd preskúmal, či toto pozbavenie slobody je zákonné. Vzhľadom na to, že naplnenie podmienok ustanovených zákonom sa v čase vyvíja (najmä pokiaľ ide o existenciu relevantných a dostatočných dôvodov pozbavenia slobody), mala by byť zaistená možnosť domáhať sa takej kontroly opakovane v určitých primeraných intervaloch.

34. Najvyšší správny súd SR považuje v prvom rade za potrebné uviesť, že Správny súdny poriadok zaviedol ucelenú úpravu súdneho konania vo veciach zaistenia, pričom táto úprava je založená napr. na princípe súdnej kontroly zákonnosti rozhodnutia o zaistení, na periodickej kontrole zákonnosti obmedzenia osobnej slobody cudzinca v zaistení a na plnej jurisdikcii správneho súdu vrátane možnosti nariadiť prepustenie cudzinca zo zaistenia. Uvedená právna úprava reaguje na judikatúru ESĽP (Buishvili proti Českej republike) a tiež na judikatúru Súdneho dvora (rozsudok vo veci Mahdi proti Bulharsku č. C-146/14 PPU).

35. Európsky súd pre ľudské práva uviedol, že čl. 5 dohovoru uchováva základné ľudské právo, a to ochranu jednotlivca pred svojvoľnými zásahmi štátu do jeho práva na slobodu (rozsudok Veľkej komory vo veci Saadi proti Spojenému kráľovstvu z 29.1.2008, bod 63). Každé pozbavenie slobody musí spadať pod niektorú z výnimiek uvedených v čl. 5 ods. 1 písm. a) až f) a musí byť „zákonné“. Kde ide o „zákonnosť“ zadržania vrátane otázky, či „konanie ustanovené zákonom“ bolo dodržané, dohovor odkazuje hlavne na vnútroštátne právo a stanovuje povinnosť dodržať hmotné a procesné pravidlá vnútroštátneho práva (Saadi proti Spojenému kráľovstvu, bod 73). V tomto kontexte je relevantná aj „kvalita“ právnej úpravy v tom zmysle, že vnútroštátne právo umožňujúce pozbavenie slobody musí byť dostatočne prístupné, určité a predvídateľné pri jeho aplikácii tak, aby sa predišlo nebezpečenstvu svojvôle (rozsudok Veľkej komory vo veci Mooren proti Nemecku z 9.7.2009, bod 76).

37. Vychádzajúc z rozhodnutí ESĽP, pojem svojvôľa v kontexte s čl. 5 sa do určitej miery mení v závislosti od toho, o aký druh zadržania ide (Saadi proti Spojenému kráľovstvu, body 67, 68). Zákaz svojvôle sa aplikuje aj pri pozbavení slobody podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru (Saadi proti Spojenému kráľovstvu, bod 73).

38. Jedným takým všeobecným princípom vytvoreným judikatúrou ESĽP je, že zadržanie bude arbitrárne v prípade, ak napriek dodržaniu litery vnútroštátneho zákona bol prítomný prvok úmyselne zlého konania (konania v zlej viere) alebo podvodného (klamlivého) konania zo strany príslušných orgánov (Mooren proti Nemecku, bod 78).

40. Európsky súd pre ľudské práva uviedol, že čl. 5 ods. 4 dohovoru «predstavuje lex specialis vo vzťahu k všeobecným požiadavkám článku 13. Dáva právo osobám pozbaveným slobody zatknutím alebo iným spôsobom podať návrh na konanie, v ktorom sa rozhodne o procesných a hmotnoprávnych podmienkach, ktoré sú pre „zákonnosť“ ich pozbavenia slobody nevyhnutné. „Súd“ uskutočňujúci prieskum musí mať viac ako poradnú funkciu, musí mať právomoc „rozhodnúť“ o „zákonnosti“ pozbavenia slobody a nariadiť prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.» (rozsudok vo veci Buishvili proti Českej republike z 25.10.2012, bod 38).

42. Podľa ESĽP čl. 5 ods. 4 Dohovoru zakotvuje procesnú záruku najmä proti pokračovaniu pozbavenia slobody, ktoré - hoci bolo pôvodne nariadené zákonným spôsobom - sa potom mohlo stať nezákonným a stratiť akékoľvek opodstatnenie. Požiadavky na urýchlené rozhodovanie o pozbavení slobody a na periodickú súdnu kontrolu v primeraných intervaloch majú svoje opodstatnenie v tom, že zabezpečujú, aby zadržaná osoba nemusela byť vystavená nebezpečenstvu, že zostane zadržovanou aj dlho po tom, ako jej pozbavenie slobody prestalo byť ospravedlniteľné (rozsudok ESĽP Shishkov v. Bulharsko z 9.1.2003, § 88, Saadi v. Spojené Kráľovstvo, rozsudok Veľkej komory z 29.1.2008, § 45, rozsudok ESĽP Amuur v. Francúzsko z 25.6.1996, § 43, rozsudok ESĽP Abdolkhani a Karimnia v. Turecko z 22.9.2009, ako aj rozsudok ESĽP Z.N_S_ v. Turecko z 19.1.2010, § 56 a § 6).

Arachchige a ostatní proti Cypru, sťažnosti č. 16870/11, 16874/11 a 16879/11 , § 58). Správne orgány musia po rozhodnutí o zaistení cudzinca na tento účel postupovať aktívne a svedomito v konaní o správnom vyhostení, aby tým ospravedlňovali dôvody trvajúceho zaistenia.

44. Kritérium reálnosti dosiahnutia účelu zaistenia, resp. vykonávanie zaistenia s náležitou starostlivosťou (anglicky due diligence resp. francúzsky diligence requise), si osvojil Európsky súd pre ľudské práva v rozsudkoch Chahal proti Spojenému kráľovstvu, Auad proti Bulharsku, M. a ďalší proti Bulharsku, či Nabil proti Maďarsku). Z jeho judikatúry vyplýva, že pokiaľ štát zaistí cudzinca na účely jeho vyhostenia alebo odovzdania tretiemu štátu, musí včas robiť všetky rozumné kroky na realizáciu účelu zaistenia teda transportu cudzinca do onoho tretieho prijímajúceho štátu. Zbavenie slobody nesmie byť ani svojvoľné. Zabezpečenia súladu s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru preto musí byť realizované v dobrej viere, musí byť úzko viazané na jeho účel, miesto a podmienky zaistenia musia byť primerané a dĺžka zaistenia nesmie prekročiť dĺžku rozumne vyžadovanú na dosiahnutie účelu zaistenia, teda transportu cudzinca do tretieho štátu (rozsudok A. a ďalší proti Spojenému kráľovstvu).

osobnej slobody je tak podrobne upravená v ústave a dohovore. 46. Tento právny názor ústavného súdu premietol NS SR napríklad do rozsudku sp. zn. lSža 74/2010 zo dňa 12.4.2011 v ktorom uviedol, „Pokiaľ navrhovateľ namietal neúčelnosť a neefektívnosť zaistenia, ktorú odvodil z nemožnosti vyhostenia do Alžírska a nevyhostiteľnosti do inej tretej krajiny, bolo povinnosťou krajského súdu sa touto námietkou zaoberať, najmä z pohľadu reálnosti jeho vyhostiteľnosti do tretej krajiny.

48. Nebolo preto možné dospieť k záveru, že žaloba je nedôvodná a že držanie sťažovateľa v zaistení na účely výkonu administratívneho vyhostenia bolo v súlade so zákonom o pobyte cudzincov a s čl. 5 ods. 4 Dohovoru. Neobstojí ani záver krajského súdu, že v aplikačnom postupe žalovaného pri rozhodovaní o zaistení nezistil nedostatky právneho posúdenia v merite veci, pretože predmetom súdneho prieskumu nebola zákonnosť rozhodnutia o zaistení, ale žaloba o prepustení zo zaistenia. Na žalobné námietky sťažovateľa nedal krajský súd takmer žiadnu odpoveď.

50. Za situácie, že žalovaný si bol vedomý nemožnosti výkonu vyhostenia sťažovateľa do Iránu a možnosť výkonu vyhostenia do inej tretej krajiny neskúmal (netvrdí to v rozhodnutiach ani vo vyjadreniach), nemohlo byť obmedzenie osobnej slobody, ktorým držanie sťažovateľa v zaistení bezpochyby je, odôvodňované účelom vyhostenia, ktorého reálnosť (aspoň potenciálna možnosť vyhostenia do inej tretej krajiny) nebola preukázaná.

52. Podľa článku 8 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej len „smernica o návrate“) členské štáty majú povinnosť prijať všetky opatrenia potrebné na vykonanie rozhodnutia

.) pre dosiahnutie výsledku v podobe výkonu administratívneho vyhostenia. Nie je preto možné obhájiť využitie tohto prostriedku za účelom potreby vykonania materiálneho a personálneho zabezpečenia prepravy účastníka konania Útvarom policajného zaistenia pre cudzincov naviac v situácii, keď nie je zrejmé, do ktorej krajiny má byť cudzinec vyhostený.

54. Bez skúmania procesnej aktivity správneho orgánu v konaní o vyhostení by zásah do osobnej slobody cudzinca zostal bez ochrany a takto limitovaná súdna ochrana by nemohla vylúčiť svojvoľné postupy správnych orgánov. Správny orgán preto musí predovšetkým zdôvodniť, aké kroky smerujúce k vyhosteniu doteraz urobil a či skúmal prekážky vyhostenia do krajiny, ktorá prichádza do úvahy ako krajina jeho pôvodu. Úlohou súdu je tiež posúdenie otázky, či stanovenie konkrétneho trvania obmedzenia slobody zodpovedá individuálnym okolnostiam prípadu a či nebolo postihnuté svojvôľou.

Ide teda o veľmi citeľný zásah do jedného z najvýznamnejších práv jednotlivca. Takýto zásah môže byť prípustný len za prísne vymedzených podmienok definovaných nielen zákonom o pobyte cudzincov alebo predovšetkým ústavným poriadkom SR.“

. . . (písm. f/) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie, (tiež čl. 9 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach a čl. 6 Listiny základných práv Európskej únie).

58. Rovnako podľa článku 15 ods. 1 smernice o návrate môžu členské štáty zaistiť len štátneho príslušníka tretej krajiny, o ktorého vrátenie prebieha konanie, a to na účely prípravy návratu alebo výkonu vyhostenia, najmä v prípadoch, keď hrozí nebezpečenstvo skrývania alebo štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba príprave návratu alebo uskutočňovaniu vyhostenia alebo ich inak sťažuje, pričom možno na zabezpečenie prikročiť len vtedy, ak sa v konkrétnom prípade nemôžu účinne uplatniť iné dostatočne účinné, ale miernejšie donucovacie opatrenia.

59. Možno teda dospieť k záveru, že v prípadoch, keď bude už v čase rozhodovania správneho orgánu o zaistení cudzinca zrejmé alebo pravdepodobné, že účel zaistenia, t. j. správne vyhostenie, vycestovanie alebo odovzdanie cudzinca, nebude môcť byť realizovaný, nebolo by možné zbavenie alebo obmedzenie osobnej slobody cudzinca považovať za súladné s ústavným poriadkom, s medzinárodnými záväzkami SR v oblasti ochrany základných práv a podľa súčasného právneho stavu ani s citovanými ustanoveniami návratovej smernice.

V takej situácii je povinný možné prekážky predbežne posúdiť a urobiť si úsudok o tom, či je správne vyhostenie, vycestovanie alebo odovzdanie cudzinca aspoň potenciálne možné. O zaistení cudzinca nemožno rozhodnúť, pokiaľ zákonný účel obmedzenia osobnej slobody cudzinca nebude pravdepodobne možné uskutočniť, rovnako tak nie je možné štátneho príslušníka tretej krajiny držať v zaistení, pokiaľ správny orgán počas zaistenia zistí, že zákonný účel obmedzenia osobnej slobody cudzinca nebude možné uskutočniť. Správny orgán je naopak povinný v takom prípade štátneho príslušníka tretej krajiny bezodkladne prepustiť zo zaistenia.

62. Súdny dvor vysvetlil požiadavku reálneho predpokladu dosiahnutia účelu zaistenia okrem iného v rozsudku veľkej komory z 30. novembra 2009 vo veci C-357/09 PPU - Kadzoev, bod 67). Podľa bodu 67 rozsudku „článok 15 ods. 4 smernice 2008/115 sa musí vykladať v tom zmysle, že iba skutočný predpoklad, že môže dôjsť k úspešnému vyhosteniu vzhľadom na lehoty stanovené v odsekoch 5 a 6 toho istého článku, zodpovedá reálnemu predpokladu na vyhostenie a že tento neexistuje, ak sa zdá nepravdepodobné, že príslušný bude s prihliadnutím na uvedené lehoty prijatý v tretej krajine.“

64. Predovšetkým je potrebné vychádzať z ustanovenia § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, podľa ktorého podľa ktorého je policajný útvar povinný po celú dobu zaistenia cudzinca skúmať, či dôvody zaistenia trvajú. Túto povinnosť tak z povahy veci má správny orgán už pri rozhodovaní o zaistení. Ak preto policjaný útvar zistí, že účel zaistenia - v tomto prípade správne vyhostenie - nebude možné v budúcnosti realizovať, odpadne tým aj dôvod samotného zaistenia a k zaisteniu logicky nemôže dôjsť. Zásadnou podmienkou preto zostáva, aby už v tejto fáze konania bolo vyhostenie aspoň potenciálne možné.

vykonával opatrenia smerujúce k naplneniu účelu zaistenia, doposiaľ ani len neoslovil krajinu, v ktorej sťažovateľ požiadal o azyl za účelom jeho prijatia. Štáty sa musia aktívne usilovať o organizáciu odsunu, podniknúť konkrétne kroky a poskytnúť dôkazy o svojich snahách s cieľom zabezpečiť prijatie štátneho príslušníka tretej krajiny, aby splnili požiadavku náležitej starostlivosti, napríklad ak orgány prijímajúceho štátu sú obzvlášť pomalé pri identifikácii vlastných štátnych príslušníkov (Rozsudok ESĽP, Singh proti Českej republike) alebo ak sú problémy v súvislosti s identifikačnými dokumentmi (M a ostatní proti Bulharsku).

67. Súdny dvor EÚ vysvetlil požiadavku reálneho predpokladu dosiahnutia účelu zaistenia (pozri bližšie bod 62 tohto rozsudku) v rozsudku veľkej komory Kadzoev (C-357/09 PPU - Kadzoev, bod 67.) 68. Možno teda dospieť k záveru, že v prípadoch, keď bude už v čase rozhodovania správneho orgánu o zaistení cudzinca zrejmé alebo pravdepodobné, že účel zaistenia, (t. j. správne vyhostenie, vycestovanie alebo odovzdanie cudzinca), nebude môcť byť realizovaný, nebolo by možné zbavenie alebo obmedzenie osobnej slobody cudzinca považovať za súladné s ústavným poriadkom, s medzinárodnými záväzkami SR v oblasti ochrany základných práv a podľa súčasného právneho stavu ani s citovanými ustanoveniami návratovej smernice.

70. Najvyšší správny súd SR na základe vyššie uvedených dôvodov konštatuje, že krajský súd dospel k nesprávnemu záveru, keď žalobu žalobcu o prepustenie zo zaistenia zamietol, dokonca zmätočne v dôvodoch rozhodnutia uvádza, že preskúmavané rozhodnutie ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, je plne v súlade so zákonom o pobyte cudzincov, Správnym poriadkom, európskymi právnymi predpismi i medzinárodnými zmluvami o ochrane ľudských

EÚ (bližšie body 26 a 28 tohto rozsudku), podľa ktorého sa normotvorca Únie neobmedzil na stanovenie spoločných hmotnoprávnych noriem, ale zaviedol aj spoločné procesné normy, ktorých cieľom je zabezpečiť, aby v každom členskom štáte existoval režim, ktorý umožňuje príslušnému súdnemu orgánu, aby po preskúmaní ex offo prepustil dotknutú osobu hneď po tom, čo sa ukáže, že jej zaistenie nebolo alebo už nie je zákonné C-704/20 - Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (Examen d'office de la rétention) para 86). 72. Najvyšší správny súdu SR berúc do úvahy závažný zásah do osobnej slobody sťažovateľa, ktoré predstavuje jeho zaistenie, s poukazom na záver, že zaistenie sťažovateľa je v rozpore s ústavným poriadkom, Dohovorom a právom EÚ, rozhodol kasačný súd v zmysle čl. 15 ods. 4 návratovej smernice tak, že zmenil rozsudok krajského súdu a nariadil bezodkladné prepustenie sťažovateľa zo zaistenia. Právomoc rozhodnúť o prepustení sťažovateľa zo zaistenia z dôvodu rozporu s právom EÚ, odvodil kasačný súd zo zásady prednosti práva Únie, ako aj práva na účinnú súdnu ochranu zaručené článkom 47 Charty základných práv Európskej únie. 73. Najvyšší správny súd SR dáva žalovanému do pozornosti článok 6 ods. 4 návratovej smernice, ktorý členským štátom umožňuje z humanitárnych dôvodov, dôvodov hodných osobitného zreteľa alebo iných dôvodov udeliť štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiava na ich území, samostatné povolenie na pobyt alebo iné oprávnenie poskytujúce právo na pobyt. V tomto prípade sa nevydáva rozhodnutie o návrate. Ak sa rozhodnutie o návrate už vydalo, zruší sa alebo sa pozastaví jeho účinnosť na dobu trvania platnosti povolenia na pobyt alebo iného oprávnenia, ktorým sa udeľuje právo na pobyt. Rovnako odôvodnenie bodu 12 tejto smernice stanovuje, že členské štáty by mali riešiť situáciu neoprávnene sa zdržiavajúcich štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí ešte nemôžu byť odsunutí, písomným potvrdením o ich situácii. Členské štáty majú podľa SD EÚ široké právomoci, pokiaľ ide o formu a úpravu tohto písomného potvrdenia (C-146/14 PPU - Mahdi). 74. O trovách konania rozhodol Najvyšší správvny súd SR podľa § 467 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 1 a § 175 ods. 1 S.s.p. tak, že sťažovateľovi, ako úspešnému účastníkovi konania o kasačnej sťažnosti, priznal právo na náhradu trov konania na krajskom súde a kasačnom súde. V zmysle § 175 ods. 2 S.s.p. v spojení s dôvodovou správou k § 467 S.s.p. (teleologický výklad) o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením krajského súdu.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu riadny opravný prostriedok nie je prípustný.