2Sak/4/2024

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. a členov senátu: JUDr. Mariána Trenčana a prof. JUDr. Juraja Vačoka, PhD., v právnej veci sťažovateľa (pôvodne žalobca): B. Z., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: Srbsko, adresa posledného trvalého pobytu v krajine pôvodu: obec M. X., ulica X. X, S., toho času: K. G. XX, I., S. X., zastúpený: Slovenská humanitná rada, so sídlom Budyšínska 1, 831 03 Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, Pivonková ul. č. 6, 812 72 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného ČAS: MU-PO-176-19/2023-Ž zo dňa 02.11.2023, o správnej žalobe vo veci azylu, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v Bratislave č. k. 14Saz/13/ 2023-56 zo dňa 7. marca 2024, takto

rozhodol:

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta. II. Účastníkom konania nepriznáva právo na náhradu trov kasačného konania.

Odôvodnenie

I. Konanie na správnom orgáne

Rozhodnutie žalovaný odôvodnil tým, že po príchode na územie SR žalobca dňa 12.04.2023 pred pracovníkmi Oddelenia azylu Policajného zboru Humenné požiadal o udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR z politických dôvodov a z dôvodu jeho sexuálnej orientácie, kvôli ktorej ho v Srbsku nikto nechce zamestnať.

Francúzsky partnerský úrad však dňa 04.05.2023 žiadosť SR písomne zamietol s odôvodnením, že existuje dôvodný predpoklad, že menovaný sa po opustení územia Francúzska nachádzal viac ako 3 mesiace mimo územia členských štátov. Nakoľko sa dublinskému stredisku nepodarilo určiť na základe kritérií uvedených v dublinskom nariadení žiadny iný zodpovedný členský štát, v zmysle čl. 3 ods. 2 dublinského nariadenia sa zodpovedným členským štátom stáva členský štát, ktorý uskutočňuje proces určovania zodpovedného štátu. Na základe uvedenej skutočnosti dublinské stredisko dňa 22.05.2023 odstúpilo spisový materiál menovaného na procedurálny odbor, ktorý azylové konanie realizuje. 3.

aj vo vlastnom dome, kde mu neznámi ľudia rozbili okná, otrávili mačku a psa. Po nahlásení týchto incidentov na polícii bol síce vypočutý, bola s ním aj spísaná zápisnica, avšak povedali mu, že mu nevedia pomôcť, a že bude pre neho lepšie, ak z obce odíde.

Iné dôvody svojej žiadosti neuviedol. 4. Vzhľadom na to, že zakladal dôvody žiadosti o medzinárodnú ochranu na území SR na svojej homosexuálnej orientácii, podľa žalovaného bolo potrebné v konaní skúmať, či v jeho prípade boli naplnené kritériá zákona o azyle, a to vo vzťahu k príslušnosti k určitej sociálnej

Verejný prieskum ešte z roku 2017 ukázal, že 59% Srbov súhlasí s tým, že ľudia by mali mať rovnaké práva bez ohľadu na svoje sexuálne preferencie, pričom 65% si to myslí aj o transrodových osobách. V tom istom prieskume sa zistilo aj to, že 21% Srbov si myslí, že homosexuáli by mali byť obvinení ako zločinci.

Z uvedeného prieskumu vyplynulo, že viac ako polovica opýtaných si myslí, že budúca vláda by tieto partnerstvá nemala uzákoniť, pričom za uzákonenie týchto partnerstiev bolo iba 39,8%. Aj uvedený prieskum potvrdzuje skutočnosť, že v demokratickej krajine, akou Slovensko nesporne je, nie všetci súhlasia, s otázkami rovnoprávnosti LGBTQI+ osôb, pričom táto skutočnosť nutne nemusí znamenať, že spoločnosť práva takýchto osôb obmedzuje. Podľa žalovaného tak je tomu aj v krajine pôvodu žalobcu, kde je síce mienka v tomto smere pomerne roztrieštená, avšak podľa zahraničných pozorovateľov by sa mala postupom času so snahou o integráciu Srbska do európskych štruktúr aj za pomoci zahraničných médií postupne zlepšovať. 5. Žalovaný posudzoval aj výpoveď menovaného ohľadom incidentov, na ktoré v súvislosti so svojou homosexuálnou orientáciou poukázal, a to predovšetkým odmeranosť spolupracovníkov, rozbitie okien na dome, či otravu domácich zvierat.

V prípade menovaného však v konaní dôvody zistené neboli; nakoľko v súvislosti so svojou sexuálnou orientáciou neuviedol jediný akt, ktorý by bol tak závažného charakteru, že by mu bránil naďalej v krajine pôvodu zotrvať a ktorý by ho nútil k odchodu zo Srbska.

Sám počas konania uviedol, že v Srbsku pracoval na viacerých pozíciách, z čoho je zrejmé, že mu výkon práce kvôli jeho homosexuálnej orientácii odopretý nebol. Negatívne subjektívne pocity žiadnym spôsobom nenaplňujú kritériá prenasledovania, a preto ich nemožno považovať za relevantné z hľadiska udelenia azylu, ako najvyššej formy medzinárodnej ochrany.

Ak sú teda uvedené inštitúcie funkčné, nemožno podľa žalovaného hovoriť o zlyhaní štátneho aparátu ako celku, a teda ani o absencii vnútroštátnej ochrany, ktorá má v azylovom konaní prednosť pred ochranou medzinárodnou. 7. K odchodu žalobcu z krajiny pôvodu žalovaný uviedol, že tento bol okrem incidentov, ktoré súviseli s jeho homosexuálnou orientáciou vedený aj ekonomickými činiteľmi.

nedisponoval, nemohol sa oficiálne nikde zamestnať. Napriek tomu ho neopustil a situáciu vyriešili tak, že sa obidvaja zamestnali nelegálne vo firme Verve-Pulirio v Bratislave a následne požiadali o medzinárodnú ochranu na území SR. 8. Žalovaný k tejto skutočnosti uviedol, že v tomto konkrétnom prípade zjavne išlo o účelové konanie a došlo k zneužitiu azylového konania, nakoľko žalobca do neho vstúpil zo solidarity so svojim druhom, ktorý sa na území SR nemohol legálne zamestnať, a tým pádom ani získať oficiálny pobyt na území tohto štátu. Žalobca sám vo svojej výpovedi zo 07.06.2023 uviedol, že sa poznajú už 8 rokov, všade s ním chodí a nechce ho opustiť, preto aj spoločne požiadali o medzinárodnú ochranu na území SR, nakoľko toto bol jediný spôsob, ako mohli aspoň dočasne zlegalizovať svoj pobyt na územie SR.

každoročne organizuje najväčšie dúhové pochody v Európe. Tak sa stalo aj v roku 2023.“ Nebolo preukázané, že by v krajine pôvodu bol prenasledovaný z národnopolitických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, alebo za uplatňovanie politických práv a slobôd, ako je to uvedené v § 8 zákona o azyle. Taktiež nebolo objektívne preukázané, že by prenasledovanie z azylovo relevantných dôvodov mohlo hroziť v prípade návratu do krajiny pôvodu.

ochrany. Pre objektívne posúdenie reálnej hrozby vážneho bezprávia v prípade návratu menovaného do krajiny pôvodu si migračný úrad zabezpečil aktuálne informácie o situácii v Srbsku a na základe nich pristúpil k vyhodnoteniu alternatívy vážneho bezprávia, pričom dospel k záveru, že: 1. Pokiaľ ide o možnosť uloženia trestu smrti alebo jeho výkonu, v prípade menovaného je aplikácia tejto formy trestu vylúčená, nakoľko Srbsko trest smrti zrušilo už pred dvadsiatimi rokmi, pričom posledný človek bol v tejto krajine popravený v roku 1991. 2. Žalobca v krajine pôvodu nečelil žiadnym praktikám mučenia alebo neľudského zaobchádzania, a preto nie je relevantný dôvodom, že by im mohol čeliť v prípade návratu. Krajinu pôvodu opustil mnohokrát a vždy sa do nej bezpečne vrátil bez toho, že by za odchod z krajiny čelil nejakým postihom. Srbská ústava zakazuje akúkoľvek formu mučenia či neľudského, ponižujúceho zaobchádzania alebo trestania, a preto možno objektívne konštatovať, že aj táto forma vážneho bezprávia je v prípade návratu menovaného do krajiny pôvodu vylúčená.

V prípadoch urážok a vyhrážok nejde o oficiálny postoj štátnych orgánov či oficiálnych inštitúcií, ale o súkromný prejav účastníkov sociálnych sietí, ktorý nie je v súlade s postojom oficiálnych srbských orgánov. Sociálne siete sú v súčasnej dobe fenoménom snáď v každej krajine, pričom vinou sociálnych sietí zanikol filter objektivity a v mnohých prípadoch vystupujú do popredia hoaxy a dezinformácie, pretože nie sú nijakým spôsobom regulované a majú na týchto sieťach vysokú sledovanosť. Často takéto prejavy na sociálnych sieťach môžu dosiahnuť intenzitu nezákonného alebo až trestného správania sa. Sociálne siete sú dobrý nástroj na komunikáciu, ale mnohí to chápu aj tak, že beztrestne sa môžu druhému vyhrážať a huckať naňho podobne primitívne zmýšľajúcich. Preto sú súčasťou sociálnych sietí prejavy aj kritiky, nadávok a nenávisti; pričom ňou na sociálnych sieťach ventilujú svoje citové aj politické frustrácie.

Nejestvujú žiadne informácie o tom, že by zo strany štátnych orgánov boli prijaté akékoľvek opatrenia, ktoré by činnosť týchto inštitúcií nejakým spôsobom obmedzovali alebo zakazovali.

12. Žalobca podal proti rozhodnutiu na Správny súd v Bratislave správnu žalobu vo veci azylu podľa Štvrtej hlavy Tretej časti zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“), namietajúc nesprávne právne posúdenie veci žalovaným. 13. Žalobca nesprávne právne posúdenie videl v tom, že žalovaný nepovažoval dôvody jeho žiadosti založené na jeho sexuálnej orientácii za azylovo relevantné. Nesúhlasil so závermi žalovaného, že problémy, ktorým čelil v domovskej krajine nemožno považovať za zásadné porušenie jeho práv v takej miere, že by to nebolo možné charakterizovať ako prenasledovanie a že nebolo preukázané, že by mu prenasledovanie z azylovo relevantných dôvodov mohlo hroziť v prípade návratu do krajiny pôvodu. Poukázal na to, že Srbsko má formálne prijatú legislatívu zabezpečujúcu ochranu základných demokratických práv občanov krajiny, avšak realita je iná. Bol nespočetne veľakrát obeťou diskriminácie z dôvodu svojej sexuálnej orientácie. Diskriminácia LGBTQI+ menšiny je v jeho domovskej krajine stále aktuálnou, ak by sa vrátil do Srbska, bol by nútený žiť v strachu o život.

16. Námietku o nesprávnom právnom posúdení vyhodnotil za nedôvodnú. V plnom rozsahu sa stotožnil so záverom žalovaného o tom, že žalobca nie je prenasledovaný z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, alebo za uplatňovanie politických práv a slobôd a preto nesplnil podmienky pre udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle.

17. V súlade s citovaným názorom Najvyššieho súdu SR v rozsudku sp. zn. 4SžoKS/60/ 2006 zo dňa 27. februára 2007 ohľadom sociálnej skupiny uzavrel, že konflikty a problémy žiadateľa so skupinami, s prenajímateľom bytu, či na pracovisku, nie je možné pričítať verejnej moci v krajine pôvodu, hoci žalobca jej vyčíta, že neprijala žiadne opatrenia na zlepšenie podmienok jeho sociálnej skupiny. Uvedené platí aj o podmienkach v Slovenskej republiky, ktorá je demokratický a právny štát a napriek tomu legislatívne nepodnikol žiaden krok na zamedzenie diskriminácie, či podporu sociálnej skupiny LGBTQI+. Pokiaľ žiadateľ o azyl nepreukáže, že verejná moc v krajine pôvodu ako celok mu odoprela poskytnúť ochranu pred prípadnými útokmi organizovaných skupín, námietky žiadateľa o azyl, že mu hrozí v krajine pôvodu prenasledovanie, nemôžu obstáť.

No na základe skutkových okolností prípadu však Štátna rada dospela k záveru, že nie je dostatočne pravdepodobné, že odvolateľ bol na základe svojej sexuálnej orientácie v Poľsku vystavený diskriminácii zo strany štátu. Poľský štátny príslušník požiadal o ochranu utečenca v Holandsku 22. augusta 1979 s tvrdením, že po tom, ako sa poľské orgány vo februári 1978 dozvedeli o jeho sexuálnej orientácii, mal niekoľko problémov, ako napríklad hospitalizáciu v dôsledku tlaku, ktorý bol na neho vyvíjaný, že bol prepustený z práce z dôvodu údajného falšovania účtov. Uznesením zo 6. februára 1980 žalovaný, štátny tajomník spravodlivosti, zamietol túto žiadosť a sťažovateľ sa proti rozhodnutiu odvolal. Štátna rada rozhodla, že vyhlásenia cudzieho štátneho príslušníka nepreukázali, že po návrate do Poľska mal dôvod obávať sa prenasledovania v zmysle článku 1 (A) Ženevského dohovoru.

19. S uvedeným názorom sa stotožnil aj správny súd, keď homosexualita sa podľa srbského práva nepostihuje a aj keď možno predpokladať, že homosexuáli v Srbsku môžu byť v určitých ohľadoch diskriminovaní, ale takáto diskriminácia nepredstavuje prenasledovanie v zmysle zákona o azyle, či Ženevského dohovoru. Rovnako žalobca nepreukázal, že žiadal ochranu

21. Správny súd uzavrel, že žalobcom uvádzané dôvody v jeho žiadosti o udelenie azylu nemožno podradiť pod pojem prenasledovanie zo žiadneho z dôvodov uvedených v predmetnom ustanovení zákona o azyle, keďže žiadnym spôsobom nekorešpondujú s jeho rasou, národnosťou, náboženstvom, príslušnosťou k určitej sociálnej skupine či politickým

22. V prípade situácie žalobcu nemožno podľa správneho súdu vzhľadom na už vyššie uvedené dôvody uvažovať ani o vážnom bezpráví. Čl. 3 Dohovoru upravuje zákaz mučenia, neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestania. Žalobca nešpecifikuje, ktorú zo skutkových podstát namieta, no implicitne možno vyvodiť, že by mohlo ísť o námietku neľudského zaobchádzania. No neľudské zaobchádzanie zahŕňa premyslené konanie, použité dlhodobo, ktoré spôsobuje ľudskej bytosti kruté utrpenie, a nejde o náhodné stretnutia s organizovanými skupinami, ktorým je možné sa vyhnúť, definíciu neľudského zaobchádzania nenapĺňa ani diskriminácia v práci, či vzájomných vzťahoch.

neobrátil. 23. Žalovaný zhromaždil potrebné informácie o krajine, pričom žalobca tvrdil, že disponuje dôkazmi a teda mal možnosť predložiť také, na základe ktorých by pre seba mohol vyvodzovať priaznivé dôsledky. Žalobca založil do administratívneho spisu listiny, no žiadnu takú, ktorá by aspoň osvedčovala prenasledovanie z akéhokoľvek ním tvrdeného dôvodu, nápis na dome možno terminológiou žalobcu označiť za „individuálny akt“. Žalobca tvrdil, že polícia mu nepomohla, pričom v administratívnom spise absentujú dôkazy, že sa tejto pomoci (tvrdiac že neúspešne) domáhal. Nepreukázanie opodstatnenosti strachu z prenasledovania (.

24. Ak žalobca zakladá žiadosť na prenasledovaní organizovanými skupinami v krajine pôvodu, musí preukázať neprimerané konanie voči svojej osobe v súvislosti s príslušnosťou k sociálnej skupine, pričom tento dôvod v konaní pred správnym orgánom dostatočne nešpecifikoval, tento rozviedol až v konaní pred súdom (rozsudok NS SR, sp. zn. 1Sža/83/ 2010). 25.

26. Podľa správneho súdu žalovaný nemôže suplovať neudelenie legálneho oprávnenia na pobyt, ktorého sa žalobca preukázateľne a neúspešne domáhal. 27. Vzhľadom na uvedené dôvody správny súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalobu ako nedôvodnú podľa § 219 SSP zamietol.

A) 28. Proti rozsudku správneho súdu sťažovateľ v zákonnej lehote podal kasačnú sťažnosť z dôvodu, že správny súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci. Sťažovateľ najmä namietal, že: · nesúhlasí so záverom súdu, že dôvody jeho žiadosti o udelenie medzinárodnej ochrany nemožno podriadiť pod pojem prenasledovanie žiadneho z dôvodov uvedených v zákone o azyle, sťažovateľ bol v krajine svojho pôvodu diskriminovaný z dôvodu jeho homosexuálnej orientácie, teda príslušnosti k sociálnej skupine. Príslušnosť sťažovateľa k sociálnej skupine ani žalovaný nespochybnil. Sťažovateľ zotrváva na názore, že úroveň tejto diskriminácie dosahuje intenzitu prenasledovania a správny súd túto skutočnosť nesprávne právne posúdil; · opätovne poukazuje na skutočnosť, že podľa informácií o krajine jeho pôvodu čelia homosexuáli v Srbsku diskriminácii vo všetkých oblastiach života a štátne orgány im neposkytujú dostatočnú ochranu, a preto nie je pravdou, že prenasledovanie sťažovateľa je založené len na jeho subjektívnom presvedčení. Je pravdou, že sťažovateľ do konania nepredložil žiadne listinné dôkazy o tom, že sa na políciu obrátil, avšak počas celého konania tak pred správnym orgánom, ako aj pred správnym súdom bola jeho výpoveď v tomto ohľade konzistentná, a preto sťažovateľ zastáva názor, že mal správny súd túto skutočnosť vziať do úvahy a vec nesprávne právne posúdil; · poukazuje na to, že v jeho prípade boli základné ľudské práva porušované dlhodobo a opakovane až do odchodu z krajiny pôvodu, a to z dôvodu jeho homosexuálnej orientácie, a teda príslušnosti k určitej sociálnej skupine. Sťažovateľ opätovne zdôrazňuje, že diskrimináciu a porušovanie ľudských práv homosexuálov preukazujú aj informácie o krajine pôvodu; · na základe doložených dôkazov a tvrdení má za to, že bolo preukázané, že v prípade jeho návratu do domovskej krajiny by čelil diskriminácii, ohrozeniu života, zdravia dosahujúceho intenzitu prenasledovania v zmysle zákona o azyle, a z týchto dôvodov je jeho ďalší život v Srbsku pre neho neprijateľný a nemôže sa do krajiny svojho pôvodu vrátiť; · sťažovateľ navrhol napadnutý rozsudok zmeniť tak, že rozhodnutie žalovaného sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie. B) 29. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedol, že považuje napadnutý rozsudok správneho súdu za zákonný a pridržiava sa svojej správnej úvahy uvedenej v rozhodnutí, ktorým žalobcovi neudelil žiadnu z foriem medzinárodnej ochrany, ako aj svojho vyjadrenia v rámci konania o správnej žalobe vo veci azylu. Záverom navrhol, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť zamietol.

Podľa § 8 ZoA ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd. Podľa § 2 písm. d/ ZoA na účely tohto zákona sa rozumie prenasledovaním závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v 1. použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia, 2. zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom, 3. odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, 4. neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste, 5. trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2, 6. konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom. Podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle, ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 8 alebo § 10. Podľa § 13a zákona o azyle, ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ktorému neudelilo azyl, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle, ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo o odňatí azylu, rozhodne tiež, či cudzincovi poskytne doplnkovú ochranu; to neplatí, ak rozhodne o: a) neudelení azylu a cudzinec už má poskytnutú doplnkovú ochranu podľa § 13a alebo udelený azyl, alebo b) odňatí azylu podľa § 15 ods. 3 písm. c). Podľa § 19a ods. 4 písm. e) zákona o azyle ministerstvo pri posudzovaní dôvodov prenasledovania vychádza z toho, že skupina tvorí určitú sociálnu skupinu najmä vtedy, ak príslušníci skupiny zdieľajú vrodené charakteristické črty alebo spoločný pôvod, ktoré nemožno zmeniť, alebo zdieľajú charakteristiku alebo presvedčenie, ktoré sú tak závažné pre ich identitu alebo svedomie, že daná osoba by nemala byť nútená, aby sa ich zriekla a okolitou spoločnosťou je vnímaná ako odlišná; v závislosti od okolností v krajine pôvodu, určitá sociálna skupina môže predstavovať skupinu založenú na spoločnej charakteristickej črte sexuálnej orientácie, pričom túto orientáciu nemožno chápať tak, že zahŕňa činy považované za trestné podľa osobitného predpisu.

32. Kasačný súd po preskúmaní spisového materiálu správneho súdu, ktorého súčasťou je aj administratívny spis žalovaného dospel k záveru, že kasačné námietky sťažovateľa, podľa ktorých správny súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia nie sú dôvodné.

35. Kasačný súd považuje za dôležité zdôrazniť, že pri svojom rozhodovaní konštantne vychádza z toho, že poskytnutie azylu je úplne špecifickým dôvodom pobytu cudzincov na území Slovenskej republiky a nemožno ho zamieňať s inými legálnymi formami pobytu cudzincov na území tejto republiky tak, ako sú upravené napr. v zákone č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov. Azyl je výnimočný inštitút konštruovaný za účelom poskytnutia ochrany tomu, kto z dôvodov v zákone stanovených pociťuje oprávnenú obavu z prenasledovania v štáte, ktorého je občanom. Azyl ako právny inštitút nie je (a nikdy nebol) univerzálnym nástrojom na poskytnutie ochrany pred bezprávím, postihujúcim jednotlivcov alebo celé skupiny obyvateľov. Dôvody na poskytnutie azylu sú zákonom vymedzené pomerne úzko a nepokrývajú celú škálu porušení ľudských práv a slobôd, ktoré sú uznávané v medzinárodnom aj vo vnútroštátnom kontexte. Inštitút azylu je preto aplikovateľný v obmedzenom rozsahu, a to iba pre prenasledovanie zo zákonom uznaných dôvodov, kedy je týmto inštitútom chránená iba najvlastnejšia existencia ľudskej bytosti a práva a slobody s ňou spojené (porov. rozsudok

Sťažovateľ zotrváva na názore, že úroveň tejto diskriminácie dosahuje intenzitu prenasledovania a správny súd túto skutočnosť nesprávne právne posúdil. 37. Otázkou prenasledovania homosexuálov sa podrobne zaoberal Najvyšší správny súd Českej republiky vo svojom rozsudku č. 2 Azs 66/2006 - 52 z 5.10.2006, na ktorého závery Najvyšší správny súd Českej republiky opakovane odkazuje (napr. 5Azs 50/2007-71 z 23.11.2007, 6Azs 145/2020-31 z 5.11.2020) a na ktoré je vhodné poukázať aj v tejto prejednávanej veci.

V tomto zmysle je nepochybne menšinová sexuálna orientácia „záťažou“ vždy a všade, teda v každej spoločnosti, hoci v rade iných ohľadov (napr. spôsob prežívania; povaha vzťahov, ktoré dotyčný jedinec nadväzuje; vlastnosti a schopnosti, ktoré sa niekedy s touto sexuálnou orientáciou spája) môže byť pre jedincov oproti tým, ktorých sexuálna orientácia je väčšinová, obohatením.

? ?danej spoločnosti - či už z dôvodov racionálnych alebo iracionálnych - považované všeobecne za významné a vypovedajúce o ňom) . V tomto zmysle sú homosexuáli sociálnou skupinou stále ešte aj v drvivej väčšine liberálnych západných demokracií, pretože aj tu spravidla táto ich charakteristika je pre ich okolie, t. j. iných ľudí, zaujímavá a niekedy dokonca dôležitá a v očiach týchto iných ľudí ich zaraďuje do určitej skupiny ľudí s obdobnou relevantnou vlastnosťou. Tým skôr potom možno na účely zákona o azyle o homosexuáloch hovoriť ako o sociálnej skupine v krajinách, v ktorých príslušnosť k menšinovej sexuálnej orientácii dotyčného jedinca v očiach jeho okolí výrazne vydeľuje z „väčšiny“ a v ktorých je vnímaná ako jeho dôležitá (a - nutné poznamenať - negatívna) vlastnosť. VA ., kde - ako sa žalovaný aj sťažovateľ zhodujú - v spoločnosti existuje všeobecná in tolerancia k homosexualite, teda homosexuálna orientácia, pokiaľ nie je dôkladne tajená, t. j. pokiaľ sa dotyčný jedinec navonok prejavuje ako homosexuál, hoci už len tým, že túto svoju sexuálnu orientáciu priznáva (bez toho, aby nutne viedol homosexuálny partnerský život či dokonca

voči nemu. Táto podmienka môže byť splnená, pokiaľ samotná homosexuálna orientácia bude okolím daného jedinca vnímaná ako nežiaduca, hanebná či neprijateľná a pokiaľ bude dôvodom pre všeobecne výrazne negatívne reakcie okolia voči nemu“.

41. Po vyhodnotení uvedených tvrdení a správ o krajine pôvodu možno uzavrieť, že v tomto prípade ešte nemožno hovoriť o takom negatívnom prijatí, že by to sťažovateľovi bralo pocit životnej perspektívy, keď už pre nič iné, tak preto, že sťažovateľ nie je odmietaný svojou rodinou, ani väčšinou spoločnosti, ale iba časťou spoločnosti, zväčša bývalých spolupracovníkov („keď mu to dávali najavo a správali sa voči nemu veľmi chladne a odmerane“) alebo malej časti spoločnosti v jeho rodnej obci. Ťažkosti s udržaním získaného zamestnania potom podľa toho, čo sťažovateľ uviedol, síce možno pripočítať jeho sexuálnej orientácii; významne tu nepochybne spolupôsobila aj celková nálada v spoločnosti - v zamestnaní, ktorá sa prejavila v tom, že dlhodobo si nevedel udržať svoju pracovnú pozíciu potom, ako vyšla najavo jeho sexuálna orientácia. Avšak nešlo o také prejavy, ktoré by mu svojou intenzitou mohli spôsobiť niektorú z foriem prenasledovania definovanú v ustanovení § 2 písm. d/ ZoA. Už len z uvedeného dôvodu preto nemožno dať sťažovateľovi za pravdu, že

Táto odôvodnenosť strachu z prenasledovania pritom musí mať korene buď v osobnej skúsenosti žiadateľa o azyl, alebo v tom, že ide o skupinu v danej krajine prenasledovanú všeobecne. 43. Sťažovateľ v konaní o udelení azylu uviedol, že doteraz nebol v Srbsku pre príslušnosť k homosexuálnej menšine prenasledovaný, (okrem negatívnych reakcií v obchode a nazeraní naňho ako na chorého v zamestnaní). Pri incidente v podobe rozbitia okna na dome, ktorý dokonca riešila aj polícia, nebolo možné spoľahlivo uzavrieť, že išlo o incident pre jeho sexuálnu orientáciu.

45. V citovanom dokumente je okrem iného konštatované, že Srbsko je demokratickou krajinou, ktorá zaručuje svojim občanom všetky základné práva vrátane práva na slobodu vyznania a práva na ochranu osobnosti. Čo sa týka postavenia LGBTQI+ osôb v Srbsku, žalovaný poukázal s odkazom citované zdroje na to, že Srbsko je skutočne krajinou so značným vplyvnom pravoslávnej cirkvi, ktorá nie je naklonená homosexualite a označuje ju za porušenie Božích príkazov a „urážku Boha“. Na druhej strane je zjavné, že vedenie krajiny usiluje o vstup do EÚ a za tým účelom bolo prijatých množstvo zákonných opatrení; súvisiacich s liberalizáciou práv občanov krajiny. Žalovaný poukázal na výsledky verejného prieskumu z roku 2017 (ten ukázal, že 59% Srbov súhlasí s tým, že ľudia by mali mať rovnaké práva bez ohľadu na svoje sexuálne preferencie, pričom 65% si to myslí aj o transrodových osobách, v tom istom prieskume sa zistilo aj to, že 21% Srbov si myslí, že homosexuáli by mali byť obvinení ako zločinci). V súvislosti s uvedenou štatistikou žalovaný priliehavo poukázal na výsledky prieskumu v SR z augusta 2023, z ktorého vyplynulo, že ani v demokratickej

46. Kasačný súd tak uzatvára, že sťažovateľ podmienky na udelenie azylu z dôvodu príslušnosti k sociálnej skupine homosexuálov nespĺňa, pretože nebolo preukázané, že by bol v krajine pôvodu prenasledovaný z dôvodu príslušnosti k určitej sociálnej skupine - LGBTQI+. Sťažovateľ nemal nikdy problém so získaním zamestnania, mal problém zamestnanie si udržať, potom ako vyšla jeho sexuálna orientácia najavo. I keď osobne nepríjemné incidenty, (najmä v zamestnaní) spočívajúce v nazeraní naňho ako na „chorého“ iste môžu predstavovať subjektívne pocity odmietania jeho sexuálnej orientácie, nepredstavujú natoľko významný zásah do jeho slobody, pre ktorý by mu mal byť azyl udelený. Predostreté budúce problémy najmä s poukazom na integračné snahy Srbska, ktoré sa bezpochyby budú premietať aj do zvýšenej ochrany zo strany ochrany štátnych orgánov, v podobe opatrení na zameranie a presadzovanie nediskriminačného postoja k zamestnancom s inou orientáciou, nateraz nemôžu byť dostačujúcim dôvodom na udelenie azylu. Napokon významnou pre posúdenie, či ide o sociálnu skupinu v krajine pôvodu všeobecne

Nedá sa preto prisvedčiť tvrdeniu, že by ho ako homosexuála mohli vnímať ľudia v inej časti Srbska. Prenasledovanie zo strany súkromných osôb z dôvodu domnelej homosexuálnej orientácie by bolo azylovo relevantné v prípade, že by štát nebol schopný alebo ochotný zabezpečiť pred takýmto konaním zodpovedajúcim spôsobom ochranu.

48. Kasačný súd zistil, že správny súd, rovnako ako žalovaný, bol na základe zhromaždených dôkazov dostatočne oboznámený s celkovou situáciou v krajine pôvodu. Zo správ o krajine pôvodu nevyplýva, že homosexualita je v Srbsku chápaná ako trestný čin. Oficiálne nie sú

49. Kasačný súd sa preto stotožnil so závermi žalovaného a správneho súdu, že v prípade sťažovateľa nedošlo k prenasledovaniu v zmysle zákona o azyle. 50. Podstatné pre posúdenie dôvodnosti žiadosti o azyl bolo, či v jeho prípade boli splnené podmienky ustanovené v § 8 resp. § 10 zákona o azyle. Kasačný súd sa plne stotožňuje so závermi správneho súdu a žalovaného, že sťažovateľom uvádzané dôvody pre udelenie azylu nemožno zaradiť pod žiaden zákonný dôvod, pre ktorý možno podľa zákona o azyle žiadateľovi udeliť azyl. Kasačný súd má za to, že žalovaný správne posúdil, že v prípade sťažovateľa nie sú splnené podmienky pre priznanie statusu utečenca v zmysle § 8 zákona o azyle, pretože nebolo v konaní preukázané, že by v krajine pôvodu čelil prenasledovaniu pre jeden z piatich azylových dôvodov.

52. Kasačný súd považuje odôvodnenie žalovaného ohľadne neposkytnutia doplnkovej ochrany z dôvodu vážneho bezprávia vo forme mučenia, neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu za správne. 53. Z tohto pohľadu kasačný súd nezistil v postupe žalovaného ani správneho súdu žiadne pochybenie. Po preskúmaní podanej kasačnej sťažnosti kasačný súd konštatuje, že s právnymi námietkami sťažovateľa sa správny súd v rozhodnutí náležite vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na kasačnom súde, a preto námietky uvedené v kasačnej sťažnosti vyhodnotil kasačný súd ako bezpredmetné, ktoré neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia. Z uvedeného dôvodu kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol.