2Sak/5/2021

1. Žalovaný rozhodnutím ČAS: MU-PO-358-23/2020-Ž zo dňa 22. júna 2021, (ďalej len „preskúmavané rozhodnutie") podľa § 13 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o azyle") neudelil sťažovateľovi azyl a podľa § 13a a § 20 ods. 4 zákona o azyle mu neposkytol doplnkovú ochranu. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca bol dňa 28.12.2020 vrátený na územie Slovenskej republiky zo Spolkovej republiky Nemecko z dôvodu, že na konanie o udelenie medzinárodnej ochrany je príslušná Slovenská republika. V rozhodnutí uzavrel, že žalobca nesplnil zákonom stanovené podmienky pre udelenie azylu, resp. doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky podľa § 8, § 10, § 13a a § 13b zákona o azyle a k objasneniu svojich záverov poukázal na výpoveď žalobcu vo vstupnom pohovore zo dňa 05.02.2021, ktorý svoje azylové dôvody podriadil trom rozhodujúcim skutočnostiam, a to sympatizovaním s opozičnou ľudovodemokratickou stranou (ďalej len „HDP"), hrozbami trestu za nenastúpenie na základnú

občanom. Využiť toto v praxi, však značne závisí od individuálnych okolností a geografického umiestnenia, pretože napr. v Západnom Turecku je ľahší prístup k vládnym službám ako v juhovýchodných oblastiach postihnutých konfliktom. Žalobca mal širokú škálu možností uplatniť sa v praxi, a to, že sa mu nepodarilo získať miesto pedagóga, nemožno považovať za výrazné obmedzenie jeho práv, pretože žiadne zákonné normy svojim občanom nezaručujú právo zamestnať sa v oblasti, v ktorej získali kvalifikáciu a to bezprostredne po skončení školy. Pre uvedené považoval žalovaný jeho diskrimináciu s týmto spojenú z hľadiska poskytnutia azylu za bezprecedentnú a irelevantnú.

Potvrdzuje to aj skutočnosť, že samotný menovaný počas pobytu v krajine pôvodu nečelil zo strany štátnych či neštátnych orgánov alebo iného obyvateľstva krajiny žiadnym praktikám, ktoré by v súvislosti s jeho vierovyznaním obmedzovali jeho

Jej najvyššou prioritou je dosiahnutie mieru v Turecku, bojuje proti nezamestnanosti a chudobe a verí, že vytvorenie demokratických a autonómnych miestnych samospráv, je prvým krokom smerom k dobre fungujúcej demokracii. Zo správ, z ktorých žalovaný vychádzal a v rozhodnutí ich citoval, podľa neho vyplýva, že poprední predstavitelia HDP mávajú problémy z dôvodu svojej politickej činnosti, čo však nie je prípad žalobcu, ktorý nebol členom strany HDP a v rámci svojich sympatií k tejto strane nevyvíjal žiadne aktivity, pre ktoré by mal problémy so štátnymi alebo neštátnymi orgánmi.

5. Pri prezentovanej obave žalobcu, že v prípade návratu do krajiny pôvodu, by bol nútený podrobiť sa výkonu základnej vojenskej služby, vychádzal žalovaný jednak z materiálov UNHCR týkajúcich sa osôb, vyhýbajúcich sa vojenskej službe a tiež z aktuálnych informácií, týkajúcich sa trestu za vyhýbanie sa vojenskej službe, resp. alternatívnej formy tejto brannej

Tresty za tento čin sú v rôznych krajinách rôzne a udelenie trestu sa obvykle nepovažuje za druh perzekúcie. Strach z perzekúcie a potrestania za dezerciu alebo vyhýbanie sa vojenskej službe, ešte samo o sebe nepredstavuje opodstatnené obavy z perzekúcie v zmysle uvedenej definície. Zbeh alebo osoba vyhýbajúca sa vojenskej službe, môže byť považovaná za utečenca, ak vie preukázať neúmerne kruté potrestanie za vojenský prečin z rasových, náboženských, národnostných alebo politických dôvodov.

7. Z aktuálnych informácií vyplýva, že vyhýbanie sa vojenskej službe je v Turecku trestným činom, avšak tento trest nie je tak závažného charakteru, že by napĺňal kritériá prenasledovania. Turecký zákon o vojenskej službe rozlišuje tri druhy vyhýbania sa vojenskej službe: vyhýbanie sa registrácii/skríningu (yoklama kacakciligi), neprihlásenie sa na aktuálnu službu (bakaya) a dezerciu (firar). Vyhnutie sa registrácii/skríningu a neprihlásenie sa do služby sa považujú za vyhýbanie sa odvodu a sú trestateľné podľa zákona. V praxi turecké orgány často ukladajú ľahší trest ako ten najprísnejší trest, ktorým je uväznenie. 8. Žalovaný tiež poukázal na to, že Turecko má systém vyplatenia sa z vojenskej služby. Predposledný zákon o systéme vyplatenia sa z vojenskej služby bol ratifikovaný 27.07.2018. Táto schéma umožňovala tureckým štátnym príslušníkom s vysokoškolským vzdelaním, narodeným pred 01.01.1994, zaplatiť poplatok za oslobodenie od vojenskej služby vo výške 15000 TL alebo cca 2.453 EUR (kurz na začiatku marca 2019). Po uskutočnení platby majú

9. K naplneniu podmienok pre poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR, žalovaný uviedol, že Turecko oficiálne zrušilo trest smrti už v roku 2007, a je teda vylúčené, aby žalobcovi takáto forma trestu v prípade návratu hrozila. V Turecku proti nemu nikdy nebolo vedené trestné konanie, nebol zatknutý, zadržaný ani väznený, nevykonával žiadnu takú činnosť, pre ktorú by vzbudzoval pozornosť tureckých úradov a mohol za ňu čeliť neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu a nie je preto predpoklad, že by takýmto praktikám čelil v prípade návratu, nehrozí mu žiaden trest ani za opustenie krajiny, pretože z nej vycestoval legálne na vlastný cestovný pas. Bezpečnostnú situáciu v Turecku síce nemožno hodnotiť ako absolútne stabilnú, pretože ohnisko napätia zo Sýrie čiastočne zasahuje aj do Turecka, napriek tomu nemožno celkovú situáciu v krajine vo všeobecnosti charakterizovať ako medzinárodný alebo vnútroštátny ozbrojený konflikt takého rozmeru, že by pre žalobcu v prípade návratu predstavoval individuálnu hrozbu vážneho bezprávia, teda vážneho a individuálneho ohrozenia života alebo nedotknuteľnosti osoby. Z uvedených dôvodov žalobcovi nebola poskytnutá ani doplnková ochrana.

10. Sťažovateľ podal proti rozhodnutiu na Krajský súd v Bratislave správnu žalobu vo veci azylu podľa Štvrtej hlavy Tretej časti zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „S. s. p."), namietajúc nesprávne posúdenie veci, nedostatočne zistený skutkový stav veci pre posúdenie veci. Sťažovateľ tiež namietal, že skutkový stav, z ktorého žalovaný vychádzal, je v rozpore s administratívnym spisom, nakoľko nemá v ňom oporu.

násilia. Tá však nikdy nebola použitá voči jeho osobe, nakoľko sa nijakým spôsobom v strane HDP neangažoval, nebol jej členom, nepôsobil v regionálnej ani národnej politike, nezúčastňoval sa verejných zhromaždení, bol len sympatizantom strany a o tom, že nebol nijako ohrozený, svedčí aj bezproblémové a bezobštrukčné vydanie cestovného dokladu (podľa jeho vlastných tvrdení). O tom, že zo strany tureckých štátnych orgánov, nedošlo k žiadnemu záujmu o obmedzovanie jeho práv svedčí aj to, že krajinu pôvodu opustil bez akýchkoľvek problémov na vlastný cestovný pas.

14. K dôvodu hroziacich mu sankcií za nenastúpenie na vojenskú službu, krajský súd uviedol, že žalovaný vychádzal z aktuálnych informácií v tejto oblasti, z ktorých vyplýva, že vyhýbanie sa vojenskej službe je síce v Turecku, ako v krajine s povinnou vojenskou službou, trestným činom, avšak nie tak závažného charakteru, že by napĺňal kritériá prenasledovania, pričom zopakoval argumentáciu žalovaného o existencii zákona o vojenskej službe, ktorý rozlišuje tri druhy vyhýbania sa vojenskej službe ako aj existenciu zákona o systéme vyplatenia sa z vojenskej služby, pričom zdôraznil, že žalobca túto možnosť nevyužil. K tvrdeniu žalobcu, že mal dňa 10.03.2020 a 01.02.2021 obdržať elektronickú správu o povinnom nástupe na základnú vojenskú službu krajský súd uviedol, že v pohovore a ani do podania žaloby vôbec túto skutočnosť nezmienil. Z jej voľného prekladu má vyplývať, že je hľadaný ako osoba na úteku. Žalobca, už počas štúdia dosiahol a prekročil počiatočný vek nástupu na vojenskú službu (vek 20 rokov) a napriek tomu, ako sám uviedol, krajinu pôvodu opustil bez

politického presvedčenia. Naviac nenastúpenie na výkon vojenskej služby je sankcionovaný aj v iných krajinách Európy, považovaných za bezpečné, s povinnou vojenskou službou. 15. Uvedené rezultuje, že žalobca v krajine pôvodu pred jej opustením nečelil žiadnemu konaniu, ktoré by mu spôsobovalo vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbehu rôznych takých opatrení, ktoré by ho postihovali podobným spôsobom, tzn. nečelil žiadnemu fyzickému ani psychickému násiliu, žiadnym diskriminačným opatreniam, trestu či trestnému konaniu a pod., a neexistujú objektívne dôvody konštatovať, že by mu akékoľvek forma prenasledovania podľa § 2 písm. d/ zákona o azyle v prípade návratu do krajiny pôvodu mohla hroziť, a to či už zo strany štátu alebo neštátnych aktérov, a to ani pre jeho pôsobenie mimo krajiny pôvodu. Žalobcom prezentované dôvody žiadosti o medzinárodnú ochranu nemožno považovať za relevantné na posúdenie ani v zmysle ustanovenia § 8 zákona o azyle, nakoľko nie sú podraditeľné pod pojem prenasledovania ani z jedného z dôvodov uvedených v predmetnom ustanovení. Nijako totiž nekorešpondujú s jeho rasou, národnosťou,

III. Konanie na kasačnom súde

A) 17. Proti rozsudku krajského súdu sťažovateľ v zákonnej lehote podal kasačnú sťažnosť z dôvodov podľa § 440 ods. 1 písm. f) a g) S. s. p., t. j. krajský súd v konaní porušil zákon tým, že nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci.

oficiálnym členom HDP, sympatie k hnutiu neskrýval, naopak sa k nemu hlásil, napríklad účasťou na kurzoch kurdského jazyka, - rovnako aj žalovaný sa nevyporiadali s informáciami o porušovaní ľudských práv Kurdov, ktoré sú preukázané informáciami krajine jeho pôvodu, - nesprávne posúdil neexistenciu prenasledovania z dôvodu odmietnutia výkonu vojenskej služby, krajskému súdu vyčítal, že odmietnutie vojenskej služby nazýva „nechuťou k vojenskému výcviku", žalovaný ani krajský súd sa nevenovali primárnym dôvodom odmietnutia výkonu vojenskej služby, a to obave, že bude ako Kurd nasadený do bojov v prvej línii a že s ním bude zle zaobchádzané z dôvodu kurdskej národnosti a že podmienky výkonu služby budú v jeho prípade horšie ako v prípade vojakov tureckej národnosti, - nezaoberal sa v správnej žalobe uvedenou obavou, že výkon vojenskej služby by v súčasnej situácii, keď sa Turecko angažuje vo vojenskom konflikte v Sýrii, mohol zahŕňať činy definované ako trestné činy proti mieru, vojnové trestné činy a trestné činy proti ľudskosti

za falošný. Takéto vyhodnotenie dôkazu považuje sťažovateľ nedôvodné, pretože v konaní nebolo vôbec preukázané, či štátne orgány používajú takýto spôsob komunikácie s občanmi a predovšetkým je v rozpore so zásadou „v pochybnostiach v prospech žiadateľa", - nesprávne uviedol, že trest za vyhýbanie sa výkonu vojenskej služby je od roku 2014 zmenený na pokutu, toto tvrdenie je v rozpore s administratívnym spisom, v ktorom sa uvádza, že podľa vojenského zákonníka je najprísnejším trestom stále väzenie, aj keď v praxi namiesto

Vážne bezprávie vo forme neľudského a ponižujúceho zaobchádzania mu hrozí aj v prípade, ak by do vojenskej služby nastúpil a bol by nútený zúčastniť sa vojenského zásahu proti etnickým Kurdom žijúcim v Sýrii. Keďže je spojený s kurdskou identitou, tak nútenie k účasti na takýchto vojenských operáciách by mu spôsobovalo duševné utrpenie a psychickú traumu, ktorej intenzita by zodpovedala neľudskému a ponižujúcemu zaobchádzaniu a teda by sa rovnala vážnemu bezpráviu.

B) 20. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti zo dňa 06.12.2021 navrhol, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť zamietol. 21. K odmietnutiu vojenskej služby uviedol, že obavy sťažovateľa boli vyjadrené nie v jednoznačnej forme, pokiaľ v pohovore uviedol, že má obavu, že by ho mohli „zobrať" do armády, tak takáto forma nie je obavou z prenasledovania, pretože akákoľvek legálna vojenská služba nie je prenasledovaním. Zopakoval, že sťažovateľ mal možnosť „vykúpiť" sa

IV. Konanie pred kasačným súdom

23. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S.s.p.) predovšetkým postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 S.s.p. preskúmal prípustnosť kasačnej sťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia. Po zistení, že kasačnú sťažnosť podal sťažovateľ v lehote včas (§ 443 ods. 1 S.s.p.) s prihliadnutím na neformálnosť posudzovania kasačnej sťažnosti (§ 453 ods. 2 v spojení s § 206 ods. 3 S.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch) dospel k záveru o tom, že kasačná sťažnosť je dôvodná a preto napadnutý rozsudok zmenil podľa § 462 ods. 2 S.s.p. tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. 24. Rozhodol v lehote vymedzenej v ustanovení § 458 ods. 1 S.s.p. bez nariadenia pojednávania (§ 455 S.s.p.) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky.

Rozsudok

bol verejne vyhlásený dňa 31. januára 2022 (§ 137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 S.s.p.).

V. Vybrané ustanovenia, z ktorých kasačný súd vychádzal

a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastavania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo

azylanta mladšieho ako 18 rokov, pričom azylantom je cudzinec, ktorému bol udelený azyl. Podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo o odňatí azylu, rozhodne tiež, či cudzincovi poskytne doplnkovú ochranu; to neplatí, ak sa v rámci opakovanej žiadosti o udelenie azylu rozhodne o neudelení azylu a cudzinec už má poskytnutú

26. Vzhľadom na vyššie uvedené bolo možné sťažovateľom uvedené tvrdenia posúdiť ako obavy z prenasledovania z dôvodov príslušnosti k etnickej skupine, z dôvodu sympatizovania s opozičnými politickými názormi a dôvodu hrozby trestu za odmietnutie výkonu vojenskej

28. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky pristúpil k preskúmaniu napadnutého rozsudku krajského súdu v medziach rozsahu kasačnej sťažnosti a uplatnených dôvodov, pričom skúmal, či napadnuté rozhodnutie krajského súdu netrpí vadami, na ktoré by musel prihliadnuť z úradnej povinnosti a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná.

30. Podstatou námietok uplatnených sťažovateľom v kasačnej sťažnosti (aj v žalobe) je jeho nesúhlas so závermi krajského súdu i žalovaného ohľadom toho, že odopretie výkonu vojenskej služby nemôže byť v jeho prípade dôvodom pre udelenie medzinárodnej ochrany. Sťažovateľ v tomto zmysle namieta, že žalovaný a následne ani krajský súd nevzali dostatočne do úvahy, že v jeho prípade môže odmietnutie výkonu vojenskej služby založiť azylovo relevantný dôvod predovšetkým s ohľadom na jeho príslušnosť ku kurdskej etnickej národnosti s tým súvisiace odmietanie zúčastniť sa vojenských represií voči vlastnému (kurdskému) obyvateľstvu s ohľadom na jeho hlboké spojenie s kurdskou identitou, pričom nútenie k účasti na vojenských operáciách by mu spôsobovalo duševné utrpenie a psychickú traumu, ktorej intenzita by zodpovedala neľudskému a ponižujúcemu zaobchádzaniu.

32. Prvé kritérium je splnené už len prítomnosťou sťažovateľa na území Slovenskej republiky, je však potrebné sa zamerať na kritériá nasledujúce. Posudzovanie odôvodnenosti strachu z prenasledovania je úzko späté s ďalšími kritériami, pretože, ako Najvyšší súd Slovenskej republiky v doterajšej rozhodovacej činnosti už niekoľkokrát judikoval, posúdenie nároku na udelenie azylu podľa § 8 písm. a) zákona o azyle je postavené na potencialite prenasledovania v budúcnosti po prípadnom návrate žiadateľa do krajiny pôvodu, jedná sa teda, podobne ako pri posudzovaní skutočného nebezpečenstva vážnej ujmy na účely doplnkovej ochrany, o prospektívne rozhodovanie.

34. Z článku 4 ods. 4 kvalifikačnej smernice vyplýva, že pokiaľ vyjde najavo skutočnosť ukazujúca na „predchádzajúce prenasledovanie žiadateľa, ide o závažný ukazovateľ odôvodnenosti obáv žiadateľa z prenasledovania alebo reálneho nebezpečenstva utrpenia vážnej ujmy."

36. Samotná skutočnosť, že sťažovateľ nepožiadal o udelenie azylu na území Slovenskej republiky bezodkladne po príchode na jeho územie, (pricestoval na územie Slovenska legálne, bol mu udelený pobyt a v rámci pobytu opustil Slovensko a požiadal o azyl v Spolkovej republike Nemecko, odkiaľ bol vrátený), sama o sebe nepostačuje na vylúčenie z možnosti udelenia medzinárodnej ochrany, pretože táto skutočnosť ešte nevylučuje, že žiadateľ hľadal najskôr ochranu v Slovenskej republike (kde sa legálne zdržiaval, následne požiadal o azyle v Nemecku, odkiaľ bol vrátený), práve preto, že sa nedá vylúčiť, že má odôvodnený strach z prenasledovania v krajine pôvodu z azylovo relevantných dôvodov alebo že by v prípade vrátenia do tejto krajiny čelil skutočnému nebezpečenstvu vážnej ujmy zakladajúcemu nárok na doplnkovú ochranu.

38. V článku 9 ods. 2 potom kvalifikačná smernica poskytuje demonštratívny zoznam konaní, ktoré sú za prenasledovanie považované. 39. Vo všeobecnej rovine možno určite uzavrieť, že samotné plnenie brannej povinnosti nemožno bez ďalších súvislostí považovať za dôvod na udelenie medzinárodnej ochrany, pokiaľ sa však jedná o plnenie takej povinnosti v regulárnej armáde demokratického právneho štátu, ktoré je v súlade s vnútroštátnym aj medzinárodným právom, a pokiaľ prípadné odopieranie výkonu takej vojenskej služby z dôvodu svedomia nie je trestané neprimeranými

40. Podľa článku 9 ods. 2 písm. e) kvalifikačnej smernice totiž môže byť za prenasledovanie mimo iné považované „trestné stíhanie alebo trest za odopretie výkonu vojenskej služby za konfliktu, ak by výkon vojenské služby zahŕňal zločiny alebo konanie patriace medzi dôvody vylúčenia (vylučujúce klauzuly) uvedené v článku 12 ods. 2" kvalifikačnej smernice. Vylučujúca klauzula podľa článku 12 ods. 2 kvalifikačnej smernice sa vzťahuje na zločin proti mieru, vojnové zločiny alebo zločiny proti ľudskosti, na vážne nepolitické zločiny a na činy, ktoré sú v rozpore so zásadami a cieľmi OSN.

12 ods. 2 tej istej smernice (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. februára 2015, Shepherd, C-472/13, EÚ:C:2015:117, bod 40) Toto posúdenie skutkového stavu musí byť založené na súbore nepriamych dôkazov, ktoré môžu preukázať s ohľadom na všetky dotknuté okolnosti, najmä okolnosti, ktoré sa týkajú relevantných skutočností týkajúcich sa krajiny pôvodu v okamihu rozhodovania o žiadosti, ako aj konkrétneho postavenia a osobná situácia žiadateľa, že celková situácia robí spáchanie tvrdených trestných činov pravdepodobným (v tomto zmysle pozri rozsudok z 26. februára 2015, Shepherd, C-472/13, EÚ:C:2015:117, bod 46).

V sýrskom kontexte všeobecnej občianskej vojny, ktorý platil v čase rozhodovania o žiadosti dotknutej osoby, a najmä s ohľadom na opakované a systematické páchanie vojnových zločinov sýrskou armádou, vrátane jednotiek zložených z brancov, ktoré je podľa vnútroštátneho súdu do značnej miery zdokumentované, sa pravdepodobnosť, že bez ohľadu na svoje zaradenie v rámci armády bude branec vtiahnutý priamo alebo nepriamo do účasti na páchaní dotknutých zločinov, javí ako veľmi vysoká, čo prislúcha overiť vnútroštátnemu súdu.

44. Treba tiež vziať do úvahy bod 171 príručky UNHCR, lebo poskytuje jeden z autoritatívnych výkladov Dohovoru o právnom postavení utečencov (Ženevského dohovoru), ktorou je Slovenská republika viazaná a z ktorej teda vychádza aj zákon o azyle: „Nie každé presvedčenie, nech je akokoľvek rýdze, je dostatočným dôvodom na nárokovanie si právneho postavenia utečenca po dezercii alebo vyhnutie sa nástupu vojenskej služby. Nestačí, že človek má rozpory so svojou vládou, pokiaľ ide o politické odôvodnenie určitej vojenskej akcie. Avšak tam, kde je typ vojenskej akcie, s ktorou jedinec nechce byť spájaný, odsudzovaný medzinárodným spoločenstvom ako súci v rozpore so základnými pravidlami ľudského správania, mohlo by potrestanie za dezerciu či vyhýbanie sa nástupu vojenskej služby byť, vo svetle všetkých ostatných požiadaviek definície, samo o sebe považované za prenasledovanie."

Vážne bezprávie vo forme neľudského a ponižujúceho zaobchádzania mu hrozí aj v prípade, ak by do vojenskej služby nastúpil a bol by nútený zúčastniť sa vojenského zásahu proti etnickým Kurdom žijúcim v Sýrii. Keďže je spojený s kurdskou identitou, tak nútenie k účasti na takýchto vojenských operáciách by mu spôsobovalo duševné utrpenie a psychickú traumu, ktorej intenzita by zodpovedala neľudskému a ponižujúcemu zaobchádzaniu a teda by sa rovnala vážnemu bezpráviu.

Nad rámec uvedeného Najvyššieho správneho súdu upozorňuje na rozsudok veľkej komory ESĽP z 23. marca 2016, F. G. proti Švédsku, sťažnosť č. 43611/11, podľa ktorého príslušné správne orgány aj súdy majú povinnosť sa zaoberať všetkými okolnosťami, ktoré vyjdú v priebehu konanie najavo a ktoré by mohli byť relevantné z hľadiska posúdenia toho, či žiadateľovi nehrozí v krajine pôvodu skutočné nebezpečenstvo zlého zaobchádzania v zmysle článku 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, bez ohľadu na to, či žiadateľ také skutočnosti výslovne označí či neoznačí za dôvody udelenia medzinárodnej ochrany.

49. Možno iba pripomenúť, že zo správ o krajine pôvodu vyplýva, že „dochádza k represiám zo strany tureckých ozbrojených zložiek i útokov väčšinového obyvateľstva voči kurdskej menšine a jej majetku; o. i. terčom týchto represií a útokov boli predstavitelia a majetok kurdskej Ľudovo demokratickej strany (HDP), ktorú vládnuca Strana spravodlivosti a rozvoja (AKP) a nacionalistické strany obviňujú z toho, že je politickým krídlom PKK.

Sýrie mala ničivý účinok na život sýrskych civilistov a že Turecko je zodpovedné za činnosť sýrskych ozbrojených síl, ktoré podporuje a riadi a že v oblastiach pod kontrolou Turecka boli civilisti Sýrie vystavení hrozným činom proti ľudskosti, kurdské mestá boli bombardované a zničené, kurdské a jezidské ženy boli unesené a vystavené sexuálnemu otroctvu.

52. Zároveň je splnená aj podmienka uvedená v oboch citovaných rozsudkoch Súdneho dvora vo veciach Shepherd a EZ, totiž, že v Turecku neexistuje všeobecne dostupná legálna možnosť so základnou vojenskou službe vyhnúť, pretože náhradná civilná služba nebola zavedená.

To potvrdzuje aj rozsudok ESĽP vo veci Savda proti Turecku, z ktorého vyplynulo, že Turecko neposkytnutím alternatívy k výkonu vojenskej služby za okolností panujúcich v tureckej armáde a tureckej vojenskej justícii porušilo článok 3, článok 9 a článok 6 ods. 1 dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (pozri tiež rozsudok veľkej komory ESĽP zo dňa 7. júla 2011 vo veci Bayatyan proti Arménsku, sťažnosť č. 23459/03). 53. Žalovaný pritom nepreukázal, že by sa na sťažovateľa vzťahovali alebo pre neho boli dostupné možnosti vykúpiť sa z výkonu vojenskej služby alebo inej výnimky z brannej povinnosti, ktoré turecké právne predpisy upravujú.

54. Za týchto okolností sa mal žalovaný tiež zaoberať otázkou, či by v prípade hrozby prenasledovanie v zmysle článku 9 ods. 2 písm. e) kvalifikačnej smernice v podobe trestného stíhania alebo trestanie za odopretie výkonu vojenskej služby, ktorá by zahŕňala priamu alebo nepriamu účasť na medzinárodných zločinoch či iných konaniach spadajúcich pod vylučujúcu klauzulu podľa čl. 12 ods. 2 kvalifikačnej smernice, bola daná súvislosť (kauzálny nexus) v zmysle článku 9 ods. 2 kvalifikačná smernica medzi týmto prenasledovaním a azylovo relevantnými dôvodmi prenasledovania taxatívne uvedenými v článku 2 písm. d) a v článku 10 kvalifikačnej smernice K tejto otázke Súdny dvor v rozsudku veci EZ konštatoval: „Najprv treba uviesť, že článok 9 ods. 2 písm. e) tejto smernice tým, že upravuje trestné stíhanie alebo tresty za odopretie výkonu vojenskej služby za konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal zločiny alebo konanie patriace medzi dôvody vylúčenia uvedené v článku 12 ods. 2 smernice 2011/95, definuje určité konanie považované za prenasledovanie podľa ich dôvodu, a že tento

56. Tento záver je potvrdený postupmi posudzovania žiadostí o medzinárodnú ochranu stanovenými smernicou 2011/95. Článok 4 ods. 1 tejto smernice totiž stanovuje, že členské štáty môžu pokladať za povinnosť žiadateľa predložiť čo najskôr všetky náležitosti potrebné na doloženie žiadosti o medzinárodnú ochranu. Vyhlásenie žiadateľa o medzinárodnú ochranu sú však iba východiskovým bodom procesu posudzovania skutočností a okolností vykonávaného príslušnými orgánmi (pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. januára 2018, F, C-473/16, EÚ:C:2018:36, bod 28). To isté ustanovenie totiž stanovuje, že povinnosťou členského štátu je posúdiť významné náležitosti žiadosti v spolupráci so žiadateľom o medzinárodnú ochranu.

58. V kontexte ozbrojeného konfliktu, najmä občianskej vojny, a pri neexistencii zákonnej možnosti vyhnúť sa vojenským povinnostiam, je vysoko pravdepodobné, že odopretie výkonu vojenské služby budú orgány vykladať ako prejav politického nesúhlasu, bez ohľadu na prípadne zložitejšie osobné dôvody dotknutej osoby. Článok 10 ods. 2 smernice 2011/95 stanovuje, že „pri posudzovaní otázky, či má žiadateľ odôvodnenú obavu z prenasledovania, nie je dôležité, či žiadateľ skutočne má rasové, náboženské, národnostné, sociálne alebo politické charakteristické rysy, ktoré vedú na prenasledovanie, ak pôvodca prenasledovania tieto rysy žiadateľovi pripisuje".

60. Uvedený záver platí aj o žalovanom v teraz posudzovanej veci. Pritom sťažovateľ konzistentne počas konania tvrdil, že sa ako osoba kurdského pôvodu nechce v rámci výkonu vojenskej služby podieľať na ozbrojených akciách vedených proti jeho etniku, ponúka sa teda azylovo relevantný dôvod prenasledovania spočívajúci v sťažovateľových skutočných či jemu pripisovaných politických názoroch spojených s jeho príslušnosťou ku kurdskému etniku (porov. článok 10 ods. 1 písm. c) a e) kvalifikačnej smernice).

62. Kvalifikačná smernica sa síce takto explicitne k otázke odoprenia výkonu vojenskej služby z dôvodu príslušnosti k národnosti nevyjadruje, podľa článku 9 ods. 2 písm. b) a c) kvalifikačnej smernice však môžu byť za prenasledovanie všeobecne považované aj právne, správne, policajné alebo súdne opatrenia, ktoré sú samy osebe diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom, a tiež neprimerané alebo diskriminačné trestné stíhanie alebo trestanie, čo môže byť podľa rozsudku Súdneho dvora vo veci Shepherd tiež neprimerané trestanie odopretia výkonu vojenskej služby.

65. Pritom vôbec nie je zrejmé, na akom základe žalovaný tento svoj skutkový záver postavil. Pritom nevzal do úvahy správy o krajine pôvodu (správa britského ministerstva vnútra, „Turecko: Vojenská služba" zo septembra 2018) ktoré potvrdzujú, že po výkone uloženého trestu je na tých, ktorí odopreli výkon vojenskej služby z náboženských dôvodov znovu požadované, aby výkon vojenskej služby podstúpili, a tresty za odopieranie sa tak (obdobne, ako tomu bolo v totalitnom Československu) opakujú. Takú prax je už potrebné za neprimerané trestanie považovať celkom nepochybne, aj keď by bola, ako tvrdí žalovaný, vykonávaná nediskriminačne voči všetkým tureckým občanom.

„Turecko: Vojenská služba" zo septembra 2018, prípadne aktuálnejšiu správu, zaoberal sa iba správou ministerstva vnútra Veľkej Británie zameranou na kurdské politické strany z augusta 2018, v ktorej však nie je žiadna zmienka k dôvodom, pre ktoré sťažovateľ žiadal udeliť azyl, a to odmietnutie vojenskej služby v krajine pôvodu z dôvodu príslušnosti ku kurdskej národnosti.

ale najmä tie, hoci aj stručné informácie o krajine pôvodu, ktoré v správnom spise k posudzovaným otázkam zhromaždil, úplne nedostatočne, nesprávne a neobjektívne vyhodnotil.

72. Kasačný súd na základe vyššie uvedených úvah konštatuje, že krajský súd dospel k nesprávnemu záveru, keď žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného považoval za súladné so zákonom a správnu žalobu zamietol. Nakoľko samotné preskúmavané rozhodnutie v spojení s konaním, ktoré mu predchádzalo, trpí vadami, ktoré ho činia nezákonným, kasačný súd nezrušil napadnutý rozsudok, ale považoval za potrebné rozhodnúť v zmysle § 462 ods. 2 v spojení s § 457 ods. 1 S.s.p. tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. Podľa § 462 ods. 2 S.s.p. ak kasačný súd dospeje k záveru, že napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy nie je v súlade so zákonom, a krajský súd žalobu zamietol, môže rozhodnutie krajského súdu zmeniť tak, že zruší rozhodnutie orgánu verejnej správy a vec mu vráti na ďalšie konanie. 73. O návrhu sťažovateľa na priznanie odkladného účinku podľa § 447 ods. 1 S.s.p. kasačný súd nerozhodol. Vychádzal zo záveru, že o návrhu na priznanie odkladného účinku nie je potrebné rozhodovať tam, kde kasačný súd rozhoduje o kasačnej sťažnosti bez zbytočného odkladu potom, čo mu bola predložená (v lehote, v ktorej by rozhodoval o samotnom odkladnom účinku). 74. O nároku na náhradu trov konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 1 a § 175 ods. 1 S.s.p. tak, že sťažovateľovi, ako úspešnému účastníkovi konania o kasačnej sťažnosti, trovy celého konania priznal. V zmysle § 175 ods. 2 S.s.p. v spojení s dôvodovou správou k § 467 S.s.p. (teleologický výklad) o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením krajského súdu.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok nie je prípustný.