2Sak/5/2023

1. Žalovaný rozhodnutím ČAS: MU-PO-145-17/2022-Ž zo dňa 22.09.2022 v konaní podľa zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej „zákon o azyle“, resp. „ZoA“) podľa § 13 ods. 1 ZoA neudelil žalobcovi azyl.

3. Za účelom posúdenia opodstatnenosti žalobcovej žiadosti o medzinárodnú ochranu bol s ním dňa 04.05.2022 vykonaný pohovor, počas ktorého uviedol, že sa narodil XX.XX.XXXX v meste L. W., provincia X.. V krajine pôvodu ukončil desať rokov štúdia, no v štúdiu ďalej nepokračoval, pretože sa v júli v roku 2021 dostal k nim do obce Taliban a začal sa vyhrážať jeho rodine kvôli tomu, že otec prevážal na kamióne zásoby pre vládne vojenské jednotky.

6. Za účelom overenia situácie v Afganistane si žalovaný do konania zaistil aktuálne informácie, z ktorých je zrejmé, že Taliban sa v minulosti skutočne uchyľoval k rôznym nekalým praktikám, vrátane vyhrážok a núteného náboru civilných obyvateľov krajiny do svojich radov.

iba vo výnimočných prípadoch. Uvádza sa napríklad, že Taliban sa pokúšal verbovať osoby s vojenským pôvodom, ako sú členovia afganských národných bezpečnostných síl (ďalej len „ANSF“), čo však nie je prípad žalobcu. Tlak a nútenie na vstup do Talibanu nebývali v minulosti obvykle násilné a často sa vykonávali v závislosti od miestnych okolností, a to prostredníctvom rodiny, klanu alebo náboženskej siete. Informácie tiež hovoria o tom, že najvýznamnejšie faktory, ktoré motivujú obyvateľov Afganistanu k vstupu do radov Talibanu, sú vysoká nezamestnanosť a hlavne ekonomické faktory, z ktorých je zrejmé, že tlaky pôsobiace na osoby vstupujúce do Talibanu, sú skôr sociálne a ekonomické.

9. Vychádzajúc z uvedeného žalovaný dospel k záveru, že v prípade žalobcu neboli splnené zákonné podmienky na udelenie azylu na území Slovenska podľa § 8 zákona o azyle, nakoľko sa ničím nepreukázalo, že obava, pre ktorú odišiel z Afganistanu, by mala akúkoľvek súvislosť s jeho rasou, národnosťou, náboženským alebo politickým presvedčením alebo príslušnosťou k určitej sociálnej skupine, alebo s uplatňovaním politických práv a slobôd.

U žalobcu preto nemožno vylúčiť, že v prípade návratu do krajiny pôvodu, by nemohol byť vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia (§ 2 písm. f/ zákona o azyle), a to vo forme mučenia alebo neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu.

II. Konanie na krajskom súde

14. Krajský súd v Košiciach (ďalej aj „krajský súd“) rozsudkom správnu žalobu zamietol a účastníkom nepriznal právo na náhradu trov konania. 15. Krajský súd uviedol, že z obsahu administratívneho spisu žalovaného vyplýva, že žalovaný v priebehu správneho konania výpovede žalobcu vyhodnotil ako dôveryhodné a pri svojom rozhodovaní vychádzal zo žalobcom uvedených údajov. Súd konštatoval, že dôvodom neposkytnutia azylu podľa § 8 zákona o azyle bola skutočnosť, že žalobca nepreukázal opodstatnenosť obáv z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine tak, ako to vyplýva zo Ženevskej konvencie z roku 1951 o právnom postavení utečencov, ako aj uvedeného § 8 zákona o azyle. Z výpovedí maloletého žalobcu totiž vyplynulo, že v Afganistane nemal žiadne problémy s políciou, armádou či inými štátnymi orgánmi, nebol ani členom žiadnej politickej strany a nevyvíjal žiadne politické

16. Pokiaľ ide o námietku žalobcu o neudelení azylu žalobcovi podľa § 9 zákona o azyle z humanitných dôvodov, krajský súd uviedol, že možnosť udeliť azyl z humanitných dôvodov je vyjadrením zvrchovaného práva Slovenskej republiky, kedy môže byť medzinárodná ochrana poskytnutá z dôvodov, ktoré sú považované za výraz humanity.

Navyše v priebehu plynutia uvedeného obdobia jedného roka od nadobudnutí právoplatnosti napadnutého rozhodnutia, konkr. XX.XX.XXXX nadobudne maloletý žalobca plnoletosť. 17. Vzhľadom na uvedené skutočnosti krajský súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovaného správnu žalobu podľa § 219 SSP zamietol, pretože z výsledkov vykonaného dokazovania zistil, že žalobné dôvody uplatnené žalobcom v podanej správnej žalobe vo vzťahu k jeho tvrdeniu, že žalovaný rozhodol na základe nesprávnych skutkových zistení a vec nesprávne právne posúdil, nie sú dôvodné

A) 18. Proti rozsudku krajského súdu sťažovateľ v zákonnej lehote podal kasačnú sťažnosť z dôvodu, že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci. Sťažovateľ najmä namietal, že: - krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku zdôraznil, že v azylových veciach týkajúcich sa maloletých žiadateľov bez sprievodu musí byť vzatý do úvahy tzv. najlepší záujem dieťaťa, žalovaný však vo veci sťažovateľa usúdil a krajský súd sa s jeho názorom stotožnil, že sťažovateľ v Afganistane objektívne nečelil žiadnemu prenasledovaniu zo strany štátu, politických strán či hnutí alebo organizácií a že svoju žiadosť o medzinárodnú ochranu odôvodnil všeobecnou zlou bezpečnostnou situáciou v Afganistane, - záver krajského súdu je nesprávny, pretože o sťažovateľa sa zaujímal Taliban, ktorý od jeho otca požadoval, aby sa sťažovateľ stal ich bojovníkom, pričom samotný žalovaný v priebehu konania zistil a v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uznal, že bolo dokázané, že v dobe úteku sťažovateľa z Afganistanu sa Taliban skutočne uchyľoval k rôznym nekalým praktikám,

K tomuto sťažovateľ uviedol, že Taliban sa aj v súčasnosti po prevzatí moci dopúšťa na civilnom obyvateľstve porušovania ich základných práv a slobôd, čo spôsobilo masívnu vlnu utečencov, a preto je zmena jeho postavenia z neštátneho na štátneho aktéra taktiež irelevantná, keďže sa prenasledovania svojich oponentov dopúšťa aj s v súčasnosti hoci z pozície štátnej moci. Žalovaný tieto časové atribúty v predmetnej veci nevyhodnotil správne, - nesprávne v konaní posudzoval tvrdenia sťažovateľa a násilné regrutovanie či praktiky hnutia Taliban k súčasnému stavu resp. času vydávania rozhodnutia a nie aj k dobe jeho úteku z krajiny, - žalovaný nezohľadnil v konaní udalosti a konanie Talibanu, ku ktorému dochádzalo v čase jeho úteku a aj krátko predtým, čo ho napokon viedlo k úteku po zabezpečení si cesty vzhľadom na problematické možnosti opustenia Afganistanu po auguste 2021, - na žalobné body sťažovateľa nemá vplyv ani skutočnosť, ktorú zdôraznil krajský súd, a to že v máji 2023 dosiahne sťažovateľ plnoletosť, nakoľko splnenie podmienok pre udelenie azylu

v konaní žalovaným). K uvedeným námietkam a argumentom sťažovateľa prezentovaným v žalobe krajský súd nezaujal vlastný právny názor, - nesúhlasí s tvrdením žalovaného, že keďže sťažovateľ nezastával v štátnom aparáte žiadnu funkciu, a preto ani nebol dôvod, aby sa o neho Talibanci zaujímali po nástupe k moci, no už z vyššie uvedeného vyplýva, že cieľom resp. obeťami Talibanu sa stávali aj rodinní príslušníci osôb spolupracujúcich s bývalým režimom v Afganistane, pričom sa jedná o maloletého žiadateľa o azyl a preto nie je sťažovateľovi zrejmé, akú štátnu funkciu by aj mohol v Afganistane sťažovateľ vykonávať, - jeho postoje Taliban odvodzoval od jeho rodiny. Obeťou núteného náboru k Talibanu sa avšak mal stať priamo sťažovateľ, - žalovanému vytkol, že nevyhodnocoval dostatočne dôvody sťažovateľovej žiadosti o azyl z pohľadu maloletej osoby. Taliban sa ako neštátny pôvodca prenasledovania po auguste 2021 pretransformoval na štátneho pôvodcu prenasledovania, a preto už nikto iný nie je schopný poskytnúť jeho obetiam potrebnú pomoc. O tejto skutočnosti svedčí aj fakt, že žalovaný

B) 19. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti zo dňa 31.3.2023 uviedol, že v sťažovateľovom prípade v priebehu azylového konania nebolo žiadnym spôsobom preukázané, že by ho hnutie Taliban malo verbovať do svojich radov. Má za to, že správnou úvahou v rozhodnutí náležite objasnil, prečo v prípade menovaného nie sú splnené podmienky pre udelenie azylu v zmysle § 8 zákona o azyle. Z jeho výpovede vyplýva, že v krajine pôvodu nečelil absolútne žiadnym problémom zo strany štátu alebo neštátnych pôvodcov, ktoré by mohlo byť považované za prenasledovanie v zmysle § 2 písm. d) zákona o azyle.

IV. Právny názor kasačného súdu

20. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S. s. p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 1 S.s.p.) a že ide o rozsudok, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 S.s.p.), jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch) dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná a napadnutý rozsudok krajského súdu je v zmysle § 462 ods. 2 S.s.p. potrebné zmeniť tak, že v časti o neudelení azylu ruší preskúmavané rozhodnutie žalovaného a vec mu vracia na ďalšie konanie. 21. Rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 455 S.s.p. s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke najvyššieho správneho súdu. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 29. mája 2023 (§ 137 ods. 2 S.s.p.).

V. Vybrané ustanovenia, z ktorých kasačný súd vychádzal

Podľa § 8 ZoA ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.

22. Kasačný súd po preskúmaní spisového materiálu krajského súdu, ktorého súčasťou je aj administratívny spis žalovaného dospel k záveru, že kasačné námietky sťažovateľa, podľa ktorých krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia sú dôvodné.

Podľa žalovaného tomu nasvedčujú informácie, podľa ktorých Taliban po prevzatí moci v krajine oznámil, že z ich strany nedôjde k žiadnej pomste a nikto nebude terčom násilia, dokonca ani tí, ktorí spolupracovali so zahraničnými silami v Afganistane. Žalovaný ďalej uviedol, že zo správ o krajine pôvodu vyplýva, že Taliban požaduje, aby osoby, ktoré kooperovali s bývalým vládnym režimom dostavili a takáto osoba bude riadne súdená, inak zatknú aj ostatných členov rodiny. Vo veľkej miere sa to však týka značne vplyvných ľudí, ako bývalých vládnych zástupcov a predstaviteľov regionálnych samospráv. Toto však nie je prípad sťažovateľa, nakoľko počas minulého režimu nezastávala v štátnom aparáte žiadnu funkciu a nebol žiadne relevantný dôvod, aby sa o neho príslušníci Talibanu po nástupe k moci zaujímali.

pomoc. 26. Najvyšší správny súd SR súhlasí so sťažovateľom v tom ohľade, že v rámci posúdenia je žalovaný povinný zohľadniť aj medzinárodné záväzky, ktoré pre SR vyplývajú z Dohovoru o právach dieťaťa, najmä vziať do úvahy tzv. najlepší záujem dieťaťa, teda základné hľadisko, ktoré sú zmluvné strany Dohovoru o právach dieťaťa povinné premietnuť do akéhokoľvek rozhodovania, ktoré sa priamo alebo nepriamo dotýka práve záujmov maloletých detí.

28. Pojem „maloletá osoba bez sprievodu“ je definovaný na úrovni EÚ v sekundárnom práve EÚ v článku 2 písm. l) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/32/EÚ z 26. júna 2013 o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany (kvalifikačná smernica), podľa ktorej sa maloletý bez sprievodu definuje ako „maloletý, ktorý vstúpi na územie členských štátov bez sprievodu dospelej osoby, ktorá v súlade s právom alebo praxou príslušného členského štátu, po období, počas ktorého nie je v skutočnej starostlivosti takejto osoby; táto definícia zahŕňa maloletú osobu, ktorá zostala bez sprievodu po vstupe na územie územia členských štátov.“

31. Právo na azyl je zakotvené v článku 18 Charty základných práv Európskej únie, ktorý priamo odkazuje na Ženevský dohovor a Newyorský protokol. 32. Ženevský dohovor je do veľkej miery začlenený do práva EÚ prostredníctvom kvalifikačnej smernice, čo potvrdilo rozhodnutie SD EÚ vo veci Salahadin Abdulla a i. v spojených veciach C-175/08, C-176/08, C-178/08 a C-179/08 z 2. marca 2010.

Zásada zákazu vyhostenia je ďalej rozpracovaná aj v procedurálnej smernici, v ktorej sa uvádza, že žiadatelia o azyl môžu zostať v členskom štáte, kým sa nerozhodne o ich žiadosti. 34. Na tomto mieste považuje Najvyšší správny súd SR za dôležité upriamiť pozornosť na to, že maloletí bez sprievodu sú značne zraniteľní jednotlivci, nakoľko sú náchylnejší stať sa obeťami vykorisťovania alebo obchodovania s ľuďmi. Z tohto dôvodu bol v súvislosti s maloletými bez sprievodu vytvorený systém procesných záruk. Tieto procesné záruky majú právny základ vo vyššie uvedených nástrojoch medzinárodného práva, najmä v Dohovore o právach dieťaťa, ale aj iných dokumentoch a odporúčaniach UNHCR.

36. K najlepšiemu záujmu dieťaťa považuje Najvyšší správny súd za významné uviesť, že zásada najlepšieho záujmu dieťaťa obsiahnutá v článku 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa (Dohovor OSN o právach dieťaťa zo dňa 20. novembra 1989) a je jedným z najdôležitejších ustanovení na posúdenie spôsobilosti maloletého dieťaťa na získanie postavenia medzinárodnej ochrany. Toto ustanovenie vedie k tomu, že maloleté osoby majú právo, aby sa v prvom rade posudzovali podľa tejto zásady, a to v konaniach, ktoré sa voči nim prijímajú vo verejnej aj súkromnej sfére. Výbor pre práva dieťaťa ďalej stanovuje, že v prípade maloletých bez sprievodu je dodržiavanie tejto zásady vo vzťahu k nim ešte viac relevantné.

38. Hoci EÚ tradične zachováva určitú opatrnosť v súvislosti s prisudzovaním rozhodujúcej sily Dohovoru, nedávna judikatúra SD EÚ poukazuje na vývoj v tejto otázke (napr. rozsudok Súdneho dvora zo dňa 27.06.2006 vo veci C-540/03).

Právo dieťaťa byť vypočuté je tiež úzko spojené so zásadou najlepšieho záujmu dieťaťa, keďže na identifikáciu tejto zásady je potrebné vypočuť názory jednotlivca. Dôležitou súčasťou práva dieťaťa byť vypočuť je aj povinnosť zmluvného štátu zabezpečiť, aby sa dieťa dozvedelo o svojom práve na účasť a o tom, ako ho má uplatňovať.

42. Právo dieťaťa byť vypočuté zahŕňa aj právo byť vypočuté v správnom a súdnom konaní. V danom prípade bol maloletému sťažovateľovi v konaní o azyle ustanovený rozhodnutím Okresného súdu Bratislava I dňa 18.02.2022 za poručníka Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Stropkov, ktorého poverená zamestnankyňa sa jeho výsluchu pred žalovaným osobne zúčastnila, avšak v súdnom konaní maloletý vypočutý nebol, nakoľko jeho zástupca Centrum právnej pomoci v žalobe uviedol, že sťažovateľ súhlasí s rozhodnutím o veci bez nariadenia pojednávania. Súhlas maloletého však nie je obsahom spisu. Dieťa má možnosť rozhodnúť sa, či chce byť vypočuté v konaní byť vypočuté priamo alebo prostredníctvom zástupcu.

44. Medzinárodná ochrana maloletých bez sprievodu je definovaná dvoma hlavnými oblasťami medzinárodného práva - humanitárnym a právom EÚ. Ženevský dohovor poskytuje trvalú ochranu vo forme postavenia utečenca osobám, ktoré čelia opodstatneným obavám z prenasledovania „z dôvodu rasy, náboženstva alebo národnosti, alebo z dôvodu príslušnosti k určitej sociálnej vrstve, alebo dokonca z dôvodu zastávania určitých politických názorov“.

V článku 6 procedurálnej smernice sa opisujú tri hlavné fázy prístupu v konaní o medzinárodnej ochrane, ktoré predchádzajú jeho začatiu. 46. Žiadosť sa považuje za podanú v okamihu, keď ju príslušné orgány dotknutého členského štátu prijmú alebo o nej dostanú úradný záznam. Členské štáty musia zabezpečiť, aby žiadatelia mali možnosť podať žiadosť o medzinárodnú ochranu čo najskôr.

Praktické aspekty osobných pohovorov sa riadia rôznymi odporúčaniami vrátane odporúčania UNHCR pre pohovory so žiadateľmi o medzinárodnú ochranu. Úradník by mal viesť pohovor priateľským štýlom, mal by tiež klásť otázky založené na rozumovej a vôľovej vyspelosti maloletého. Otázky by sa mali klásť čo najjednoduchším spôsobom a maloletému by sa malo zdôrazniť, že neexistuje nesprávna odpoveď. Každopádne je tiež dôležité vytvoriť príjemné prostredie pre osobný pohovor, v ktorom osoba vedúca pohovor nadviaže dôverný vzťah s maloletým žiadateľom o medzinárodnú ochranu. V ideálnom prípade by mal vedúci pohovoru zdieľať so žiadateľom rovnaké kultúrne zázemie a jazyk. Ak tomu tak nie je, v konaní sa ustanoví

49. V prípadoch, keď maloletá osoba nemá dostatočnú slobodnú vôľu a rozumovú vyspelosť, musí osoba vedúca pohovor posúdiť najmä objektívne faktory na udelenie medzinárodnej ochrany. Medzi tieto faktory patrí napríklad situácia v krajine pôvodu maloletej osoby, povaha skupiny, s ktorou maloletá osoba prekročila hranice príslušného členského štátu alebo rodinná situácia maloletého. Všetky sa musia posudzovať cez prizmu najlepšieho záujmu dieťaťa. 50. Žalovaný a zhodne s ním aj krajský súd dostatočne nevzali do úvahy osobitosti konania o žiadosti maloletého sťažovateľa. Pohovor zo dňa 04.05.2022 bol vedený spôsobom, ako by vedený s plnoletým žiadateľom. Krajský súd, ako aj žalovaný tiež pochybil aj tým, že sa v tejto súvislosti vôbec neriadili najlepším záujmom maloletého žiadateľa o azyl.

Od jeho otca požadoval, aby sa sťažovateľ stal ich bojovníkom, pričom samotný žalovaný v priebehu konania zistil a v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uznal, že bolo dokázané, že v dobe úteku sťažovateľa z Afganistanu sa Taliban skutočne uchyľoval k rôznym nekalým praktikám, vrátane vyhrážok a núteného náboru civilných obyvateľov do svojich radov. Skutočnosť, že Taliban neoslovil v súvislosti s verbovaním priamo maloletého sťažovateľa, ale vyhrážky a nátlak vyvíjal primárne na otca sťažovateľa ako jeho rodiča, je irelevantná resp. nijak neznižuje hrozbu voči sťažovateľovi ako dieťaťu, ktorého rodičia nesúhlasia s praktikami a politikou Talibanu a odmietajú svoje dieťa poslať do jeho radov. Maloletým deťom sú zo strany prenasledovateľov prisudzované postoje aj ich rodičov. Navyše v zmysle zákona o azyle je za prenasledovanie považované aj konanie namierené vyslovene voči deťom.

Najvyšší správny súd SR považuje pritom za dôležité zdôrazniť, že v zmysle ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR (napr. rozsudok zo dňa 13.01.2015, sp. zn. 1Sža 48/2014) „Dokazovať jednotlivé fakty je povinný primárne žiadateľ, avšak žalovaný je povinný zabezpečiť k danej žiadosti o medzinárodnú ochranu maximálne možné množstvo dôkazov, a to také, ktoré vyvracajú tvrdenia žiadateľa, ako aj tých, čo ich podporujú.

55. Podobne možno poukázať aj na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci MA proti Švajčiarsku (pozri najmä odsek 55). Z uvedeného vyplývajú okrem iného aj určité kvalitatívne požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia o udelení medzinárodnej ochrany.

58. Vzhľadom na povahu sťažovateľom tvrdeného nebezpečenstva prenasledovania v posudzovanom prípade bolo úlohou žalovaného, aby na základe zhromaždených podkladov zhodnotil, či nebezpečenstvo prenasledovania hrozí sťažovateľovi do budúcnosti, a nie to, či takej ujme bol už sťažovateľ alebo jeho rodina vystavená; napokon je evidentné, že ak by snáď Taliban vyhrážky vskutku realizoval, len ťažko by už taká skutočnosť bola predmetom posudzovania akéhokoľvek správneho konania.

Podľa Najvyššieho správneho súdu SR žalovaný svoje rozhodnutie v danej súvislosti nepodložil dostatočnými (skutkovými) dôvodmi. 60. Z rozhodnutia neplynie, že by žalovaný zisťoval, či k útokom proti rodinným príslušníkom osôb, ktoré odmietli poslúchnuť príkazy Talibanu skutočne dochádza, prípadne či také útoky smerujú voči celým rodinám alebo napríklad len proti mužským príbuzným od alebo do určitého veku [uvedené by mohlo mať význam na vysvetlenie skutočnosti, že sťažovateľova rodina zostala po jeho odchode v krajine pôvodu] a pod.

62. V rozsudku vo veci AaSv. Staatssecretaris van Veiligheid en Justitie C-550/16 zo dňa 12.04.2018 Súdny dvor pokiaľ ide o otázku, aký je v konečnom výsledku okamih, ku ktorému musí byť posudzovaný vek utečenca, aby mohol byť považovaný za maloletú osobu, uviedol, že preskúmal znenie, štruktúru a účel smernice s ohľadom na kontext právnej úpravy, do ktorej smernica patrí, ako aj všeobecné zásady práva Únie a následne kvalifikoval ako „neplnoletú osobu“ štátnych príslušníkov krajín mimo EÚ alebo osoby bez štátnej príslušnosti, ktoré boli mladšie ako 18 rokov v čase vstupu na územie členského štátu a podania žiadosti o azyl v tomto štáte. Inými slovami SD EU v uvedenom rozhodnutí uviedol, že pokiaľ v priebehu azylového konania dosiahne maloletý cudzinec plnoletosť, na takto plnoletého cudzinca sa použijú priaznivejšie podmienky a posudzuje sa akoby bol maloletý, pretože si jeho situácia vyžaduje osobitnú pozornosť (z rôznych dôvodov, ktoré ho prinútili utiecť z ich krajiny a ktoré mu bránia viesť v ich krajine normálny rodinný život). Konkrétne maloletí utečenci bez sprievodu majú právo na zlúčenie rodiny.

64. Pokiaľ teda žalovaný ani krajský súd na uvedené neprihliadli, zaťažili svoje rozhodnutia nedostatkom, ktorý sa prejavil v konečnom dôsledku v nesprávnom právnom posúdení veci. Naviac medzitým sa Taliban zmocnil celého územia Afganistanu a nedá sa v žiadnom prípade hovoriť o zlepšení bezpečnostnej situácie v Afganistane a nedá sa vylúčiť, že by sťažovateľovi prenasledovanie zo strany Talibanu nemohlo hroziť, hoci jeho rodina sa presťahovala do

66. Najvyšší správny súd SR uzatvára, že kasačné námietky sťažovateľa bolo potrebné vyhodnotiť ako dôvodné v tom ohľade, že žalovaný nevychádzal pri posúdení veci z faktu, že išlo o maloletého žiadateľa o azyl a v tomto ohľade aj nedostatočne zisteného skutkového stavu, keď si neobstaral dostatok dôkazov ohľadom vyhrážok Talibanu smerujúcim k otcovi sťažovateľa pre závery, ktoré sú neudržateľné aj pre namietaný rozpor s medzinárodnými záväzkami Slovenskej republiky najmä vo vzťahu k namietanej zásade najlepšieho záujmu

67. Tieto kategorické závery krajského súdu rovnako tak predtým žalovaného sú však v rozpore s právnou úpravou medzinárodnej ochrany a už ustálenou judikatúrou správnych súdov a úplne opomína špecifiká, ktorými sa konanie o udelení medzinárodnej ochrany vyznačuje.

69. V rozsudku NS SR sp. zn. 1Sža/10/2013 zo dňa 9.4.2013 ďalej rozviedol, že: „nie je povinnosťou žiadateľa o azyl, aby prenasledovanie svojej osoby preukazoval inými dôkaznými prostriedkami ako vlastnou vierohodnou výpoveďou. Je naopak povinnosťou správneho orgánu, aby v pochybnostiach zhromaždil všetky dostupné dôkazy, ktoré vierohodnosť výpovedí žiadateľa o azyl vyvracajú alebo spochybňujú“. Ak sa teda žiadateľ o medzinárodnú ochranu po celú dobu konania vo veci medzinárodnej ochrany drží jednej dejovej línie a jeho výpovede možno aj napriek drobným nezrovnalostiam označiť za konzistentné a za súladné s dostupnými informáciami o krajine pôvodu, je potrebné z jeho výpovede vychádzať. 70. Špecifikom azylového konania je tiež zásada, že v prípade pochybností sa postupuje v prospech žiadateľa o medzinárodnú ochranu. Ak sú dané skutočnosti, na základe ktorých možno predpokladať, že na porušenie základných ľudských práv a slobôd žiadateľa o azyl došlo, alebo mohlo by s ohľadom na postavenie žiadateľa v spoločnosti, s prihliadnutím na

71. V neposlednom rade je potrebné zdôrazniť, že na posúdenie vierohodnosti jednotlivých čiastkových tvrdení žiadateľa o azyl, správny orgán rozhodujúci v konaní o udelení medzinárodnej ochrany teda zo svojho posudzovania nemôže sťažovateľom tvrdenej skutočnosti vylúčiť len preto, že existuje alternatívne vysvetlenie, ktoré je rovnako pravdepodobné ako to, ktoré predkladá sťažovateľ. 72. Neudržateľné sú aj závery žalovaného (podporené následne tiež krajským súdom), že sa sťažovateľ v Afganistane doteraz nestretol so žiadnym násilným konaním, a preto nespĺňa podmienky na udelenie medzinárodnej ochrany. 73. Konanie o medzinárodnej ochrane je špecifické prospektívnym rozhodovaním, čo znamená, že sa posudzuje riziko hroziace sťažovateľovi v budúcnosti. Samotná skutočnosť, že sťažovateľ doteraz nebol podrobený násiliu v Afganistane neznamená, že mu takéto nebezpečenstvo nehrozí. 74. Možno teda uzavrieť, že kasačné námietky, ktorými sťažovateľ vytýkal krajskému súdu ako aj žalovanému chybné právne posúdenie veci, vyhodnotil Najvyšší správny súd ako dôvodné. Sťažovateľovi je potom možné prisvedčiť aj v tom ohľade, že žalovaný nevyložil azylový príbeh sťažovateľa v kontexte správ o situácii v krajine pôvodu, čím zaťažil svoj postup chybou nezákonnosti. Kasačný súd na základe vyššie uvedených úvah konštatuje, že krajský súd dospel k nesprávnemu záveru, keď žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného považoval za súladné so zákonom a správnu žalobu zamietol. Nakoľko samotné preskúmavané rozhodnutie v spojení s konaním, ktoré mu predchádzalo, trpí vadami, ktoré ho činia nezákonným, kasačný súd nezrušil napadnutý rozsudok, ale považoval za potrebné rozhodnúť v zmysle § 462 ods. 2 v spojení s § 457 ods. 1 S.s.p. tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. 75. Podľa § 462 ods. 2 S.s.p. ak kasačný súd dospeje k záveru, že napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy nie je v súlade so zákonom, a krajský súd žalobu zamietol, môže rozhodnutie krajského súdu zmeniť tak, že zruší rozhodnutie orgánu verejnej správy a vec mu vráti na ďalšie konanie. 76. O nároku na náhradu trov konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 1 a § 175 ods. 1 S.s.p. tak, že sťažovateľovi, ako úspešnému účastníkovi konania o kasačnej sťažnosti, trovy celého konania priznal. V zmysle § 175 ods. 2 S.s.p. v spojení s dôvodovou správou k § 467 S.s.p. (teleologický výklad) o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením krajského súdu. 77. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky prijal rozsudok jednomyseľne (§ 139 ods. 4 S.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok nie je prípustný.