2Sak/5/2025

1. Rozhodnutím č. ČAS: MU-PO-162-15/2024-Ž z 9. januára 2025 žalovaný nepredĺžil žalobcovi poskytovanie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky podľa § 20 ods. 3 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o azyle“) z dôvodu podľa § 13c ods. 2 písm. d) zákona o azyle. 2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobcovi bola prvýkrát poskytnutá doplnková ochrana dňa 28. júna 2011 rozhodnutím č. ČAS: MU-PO-705-23/PO-Ž-2010 na dobu jedného roka, ktorá mu bola opakovane predlžovaná, keďže podmienky uvedené v § 13a zákona o azyle naďalej pretrvávali.

II. Konanie pred správnym súdom

7. Žalobca podal voči rozhodnutiu žalovaného správnu žalobu vo veciach azylu na Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“). Navrhol, aby správny súd zrušil rozhodnutie žalovaného a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Podľa žalobcu je rozhodnutie nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, zistenie skutkového stavu bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej (§ 191 ods. 1 písm. d), e) a g) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“). 8. Správny súd rozsudkom č. k. 16Saz/1/2025-49 zo dňa 30. apríla 2025 (ďalej len „rozsudok správneho súdu“) napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov a nezrozumiteľnosť (§ 191 ods. 1 písm. d) SSP). 9. Správny súd v dôvodoch rozhodnutia konštatoval, že žalovaný: - nevyhodnotil utajované stanovisko SIS ako dôkaz, len ho nekriticky prevzal, čím sa fakticky rozhodnutie prenieslo na SIS;

- nevyložil úvahy, ktorými bol vedený pri hodnotení dôkazov ani sa nevysporiadal s tvrdeniami žalobcu voči neutajovanému stanovisku SIS; - nepreukázal, že samotné stanovisko SIS poskytuje dostatočný skutkový základ pre konštatovanie nebezpečenstva pre bezpečnosť SR podľa § 13c ods. 2 písm. d) zákona o azyle; - ignoroval požiadavku na individuálne posúdenie prípadu vrátane dlhodobého pobytu žalobcu bez excesov; - odkázal na relevantnú judikatúru Súdneho dvora EÚ, ESĽP, predovšetkým nález ÚS SR PL. ÚS 15/2020-63 zo dňa 15.3.20203 a zdôraznil potrebu autonómneho hodnotenia utajovaných skutočností v kontexte s ostatnými dôkazmi, vrátane vyjadrení žalobcu. V novom konaní má žalovaný povinnosť náležite odôvodniť závery a vyhodnotiť, či stanovisko SIS skutočne preukazuje existenciu nebezpečenstva.

10. Žalovaný (sťažovateľ) proti rozsudku správneho súdu podal kasačnú sťažnosť z dôvodov vymedzených v § 440 ods. 1 písm. f) a g) zákona č. 162/2015 Z. z. (SSP). Namietal, že správny súd nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a že správny súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhol, aby kasačný súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie. 11. Sťažovateľ v súvislosti s § 440 ods. 1 písm. f) namieta: · porušenie práva na spravodlivý proces, najmä porušenie princípu kontradiktórnosti a rovnosti zbraní: - súd neumožnil sťažovateľovi reagovať na repliku žalobcu, - súd označil repliku najprv ako „na vedomie“, neskôr ju zohľadnil v rozsudku, - sťažovateľ tak nemal reálnu možnosť vyjadriť sa k argumentácii protistrany, · nerovnosť v prístupe k utajovaným skutočnostiam: - správny súd mu vytýkal nedostatok odôvodnenia, hoci žalovaný (sťažovateľ) mohol uviesť len to, čo zákon umožňuje (zákon č. 215/2004 Z. z.), - právny zástupca žalobcu si mohol zabezpečiť prístup k utajovaným informáciám, no neurobil tak (mal na to 10 týždňov), - sťažovateľ nemohol sprístupniť viac bez porušenia zákona. 12. Sťažovateľ v súvislosti s § 440 ods. 1 písm. g) namieta: · nesprávne vyhodnotenie odôvodnenia rozhodnutia: - súd rozhodnutie označil za všeobecné a nepreskúmateľné, hoci obsahovalo konkrétne dôvody (napr. podozrenie z nelegálnej migrácie). - súd nesprávne žiadal konkretizáciu nad rámec zákonom povoleného, - rozhodnutie vychádzalo z dostatočných a zákonných dôvodov. · nesúhlas so spochybňovaním stanoviska SIS: - SIS má odbornú kompetenciu a jej stanoviská nie je možné svojvoľne znižovať, - žalobca sám v minulosti staval na stanoviskách SIS, ktoré mu vyhovovali, - sťažovateľ tvrdí, že neexistujú relevantné dôkazy spochybňujúce aktuálne stanovisko SIS, · upozornenie na riziko precedensu: - sťažovateľ varuje pred vytvorením precedensu, ktorý by znevýhodňoval správne orgány viazané zákonom o utajovaných skutočnostiach. 13. Ku kasačnej sťažnosti sa vyjadril žalobca tak, že navrhol kasačnú sťažnosť zamietnuť ako nedôvodnú. Napadnutý rozsudok považuje za vecne správny, riadne odôvodnený a vydaný v súlade so zákonom. Namietané porušenia princípov spravodlivého konania podľa § 5 SSP ani práva na rovnosť účastníkov konania nenastali. Žalobcovi ako cudzincovi bola umožnená všeobecná oboznámenosť s podstatou utajovanej skutočnosti (stanovisko SIS), no nebola mu daná reálna možnosť efektívne sa brániť proti rozhodnutiu, ktoré na tomto stanovisku výlučne spočívalo. Stanovisko SIS nebolo žalovaným kvalitatívne ani kvantitatívne vyhodnotené v zmysle kritéria „nebezpečenstva pre bezpečnosť SR“ podľa § 13c ods. 2 písm. d) zákona o azyle a v intenciách nálezu ÚS SR PL. ÚS 15/2020-63. Rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, absentuje v ňom úvaha o aplikácii právnych predpisov, ako aj vyhodnotenie námietok žalobcu. Žalovaný navyše opomenul individuálnu situáciu žalobcu, ktorý sa na území SR zdržiava dlhodobo bez porušenia zákona, je spoločensky integrovaný a neexistuje zákonný dôvod na jeho vylúčenie z doplnkovej ochrany.

14. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v postavení kasačného súdu (ďalej len „kasačný súd“) preskúmal rozsudok správneho súdu. Jeho príslušnosť pre toto konanie a rozhodnutie je daná v § 11 písm. h) SSP. 15. Kasačný súd s ohľadom na § 455 SSP nepovažoval za potrebné nariadiť vo veci pojednávanie a rozhodol o kasačnej sťažnosti bez pojednávania. Rozsudok bol vyhlásený verejne po oznámení vyhlásenia dňa 26.09.2025 v súlade s § 137 ods. 4 SSP. 16. So zreteľom na § 439 ods. 1, § 442 ods. 1, § 443 ods. 1 SSP kasačný súd skonštatoval, že podaná kasačná sťažnosť smeruje proti rozsudku, voči ktorému je prípustná, bola podaná oprávnenou osobou a včas. 17. Po meritórnom preskúmaní veci kasačný súd dospel k záverom, ktoré deklaroval vo výroku svojho rozsudku. 18. Kasačný súd vyhodnotil námietky sťažovateľa ako nedôvodné, preto kasačnú sťažnosť zamietol. Bližšie k námietkam sťažovateľa svoje závery odôvodňuje v nasledovnom texte: K námietke porušenia princípu spravodlivého procesu, osobitne zásady kontradiktórnosti a rovnosti zbraní 19. Sťažovateľ namietal, že správny súd mu neumožnil vyjadriť sa k replike žalobcu, ktorá bola predložená po doručení žaloby a že označil repliku žalobcu len „na vedomie“, avšak neskôr ju zohľadnil vo svojom rozsudku, čím mu odňal možnosť účinne reagovať na argumentáciu protistrany. 20. Kasačný súd tieto námietky nepovažuje za dôvodné. K namietanému neumožneniu vyjadrenia sa k replike kasačný súd uvádza, že zo spisu nevyplýva, že by správny súd sťažovateľovi odňal právo vyjadriť sa k replike žalobcu. Vzhľadom na charakter správneho súdnictva, ktorého priebeh je determinovaný procesnou aktivitou strán a rozhodnutiami súdu, pričom repliky žalobcu po podaní žaloby nie sú osobitne upravené. Správny súd repliku žalobcu zaslal žalovanému dňa 22.04.2025 na vedomie. Žalovanému nič nebránilo, aby sa k replike vyjadril, hoci ho súd na to písomne osobitne nevyzval. Samotná skutočnosť, že správny súd z replikačného podania zobral niektoré argumenty na vedomie a vyhodnotil ich v odôvodnení rozhodnutia, nie je porušením rovnosti zbraní, najmä ak: ide o rozvinutie tvrdení žalobcu z podanej žaloby, sťažovateľ mal možnosť na repliku reagovať, no túto možnosť nevyužil. Správny súd repliku neoznačil za rozhodujúci dôkaz, ale za súčasť širšej argumentácie žalobcu, ku ktorej správny súd zaujal vlastné stanovisko. K postupu správneho súdu pri vyhodnotení repliky v odôvodnení rozsudku

Zmyslom a účelom princípu kontradiktórnosti je, aby strana mala možnosť vyvrátiť, resp. spochybniť konkrétne vyjadrenie. Na druhej strane je však úlohou súdu posúdiť a odôvodniť rozumnú hranicu konfrontácie a ukončenie cirkulácie procesných podaní v určitom bode (uznesenie Ústavného súdu SR II. ÚS 83/2019 z 23.05.2019). K nedostatku reálnej možnosti reagovať

Táto námietka tak ostala v rovine všeobecného nesúhlasu so zohľadnením vyjadrenia protistrany bez preukázania skutočného zásahu do jeho procesných práv. Správny súd vyvodil svoje závery primárne z nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia správneho orgánu, najmä absencie hodnotiacej úvahy k stanovisku SIS, čo bolo možné konštatovať nezávisle od repliky žalobcu.

25. Sťažovateľ nebol zbavený možnosti účinne uplatňovať svoje procesné práva, a zohľadnenie repliky žalobcu nepresiahlo rámec štandardného hodnotenia písomných podaní správnym súdom. Preto uvedenú námietku vyhodnotil kasačný súd za nedôvodnú. K námietke nesprávneho právneho posúdenia K nepreskúmateľnosti rozhodnutia

27. S neutajovaným stanovisko SIS bol žalobca oboznámený a žalobca sa k nemu vyjadril v tom zmysle, že nebol nikdy trestne stíhaný ani vyšetrovaný, nie je si vedomý žiadnych protiprávnych konaní za údajnú účasť na organizovaní nelegálnej migrácie, pracuje ako taxikár, stretáva sa s mnohými ľuďmi najviac z Indie, Iránu a Pakistanu. Má tri maloleté deti na Slovensku, ktoré vyživuje, žije v usporiadanom vzťahu s družkou. Žalovaný sa k obrane žalobcu nevyjadril.

30. Podľa kasačného senátu správny orgán postupoval v súlade so zákonom, keď žalobcovi prostredníctvom neutajovanej časti stanoviska SIS sprostredkoval podstatu bezpečnostného rizika - podozrenie z účasti na aktivitách v oblasti nelegálnej migrácie. Žalobcovi bolo známe, z akého dôvodu je označený za bezpečnostné riziko, a mal možnosť sa k tomuto tvrdeniu vyjadriť. To napĺňa požiadavku kontradiktórnosti v rozsahu, ktorý je objektívne možný v konaniach, kde figurujú utajované informácie.

Princíp rovnosti zbraní nemožno chápať absolútne - v konaniach dotýkajúcich sa národnej bezpečnosti sa nevyžaduje, aby mal účastník identický prístup k dôkazom ako správny orgán. Stačí, ak bol účastník konania oboznámený s podstatou utajovanej skutočnosti, a to prostredníctvom informácie z neutajovaného stanoviska SIS a ak účastník konania mal možnosť predniesť vlastnú verziu udalostí a tie boli vzaté na vedomie. Zákonodarca vedome vyvažuje právo na obhajobu s ochranou bezpečnostných záujmov štátu.

Napokon aj judikatúra ESĽP umožňuje obmedzenia v záujme národnej bezpečnosti. Podľa rozsudku ESĽP vo veci Muhammad a Muhammad proti Rumunsku č. sťažnosti 80982/ 12 zo dňa 15. októbra 2020 ako aj judikatúry SD EÚ (ZZ, C-300/11), cudzincovi sa musí oznámiť podstata obvinení, nie všetky dôvody. Správny orgán túto povinnosť splnil tým, že oznámil dôvod podozrenia (aktivity v oblasti nelegálnej migrácie). Požiadavka, aby sa vyjadroval k detailom obhajoby, by mohla viesť k vyzradeniu informácií, ktoré majú zostať utajené. 35.

Kasačný súd však záver správneho súdu o nepreskúmateľnosti rozhodnutia žalovaného považuje za správny, avšak z iných dôvodov. Rozhodnutie žalovaného neobsahuje zákonom vyžadovanú úvahu podľa zásady proporcionality a nedáva odpoveď na otázku verejného záujmu, na ktorom má byť takýto zásah do práv žalobcu založený.

že absentuje v nich akákoľvek skutková konkretizácia, z obsahu utajovanej informácie nie je zreteľne odlíšený skutkový opis konania či „činnosti“ žalobcu predstavujúci riziko ohrozenia bezpečnosti Slovenskej republiky od hodnotiaceho názoru spravodajskej služby.

39. Kasačný súd po oboznámení sa s utajovanými skutočnosťami evidovanými pod č. SIS-54/ 22-V-13-85/2024-S konštatuje, že predložené informácie nespĺňajú kritériá dôveryhodnosti a presvedčivosti, ktoré by umožnili súdu urobiť o ich obsahu akýkoľvek úsudok. Ústavnoprávny základ a požiadavka preskúmateľnosti

41. Požiadavka preskúmateľnosti je v predmetnej agende zosilnená tým, že správny orgán môže pracovať s utajovanými informáciami. To však neznamená, že postačí reprodukovať hodnotiaci záver spravodajského orgánu. Aj v režime ochrany utajovaných informácií musí byť v spise (v spravodajskej informácii) zachytený od názoru spravodajskej služby odlíšený (i) opis skutkových indícií a javov (aspoň v rozsahu „podstaty“), (ii) zdroj a spôsob ich získania či verifikácie (ak to povaha veci umožňuje, s primeranou mierou anonymizácie a generalizácie) a (iii) až následne hodnotiaca úvaha spracovateľa. Len takto je možné vykonať súdny prieskum bez vyzradenia utajovaných (chránených) skutočností. K absencii testu proporcionality

43. Rozhodnutie žalovaného takúto úvahu neobsahuje. Absentuje identifikácia, ktorý základný záujem spoločnosti je konaním žalobcu reálne, aktuálne a dostatočne závažne ohrozený a prečo. Následkom toho nie je možné overiť, či zásah do jeho práv nie je neprimeraný.

pomeroch. K otázke verejného záujmu 45. Žalovaný v rozhodnutí síce uviedol, že „vzhľadom na bezpečnosť SR a jej obyvateľov nie je vo verejnom záujme predĺžiť doplnkovú ochranu“, no neuviedol, aký konkrétny verejný záujem tým sleduje a na základe čoho dospel k záveru, že zásah je nevyhnutný. Pojem „verejný poriadok/bezpečnosť“ musí byť vykladaný reštriktívne a individuálne; nestačí všeobecná prevencia (rozsudok z 28.10.1975, Rutili C-36/75, rozsudok z 27.10.1977, Bouchereau, C-30/ 77, rozsudok z 10.7.2008, Jipa, C-33/07. Správanie dotyčnej osoby musí predstavovať skutočné, aktuálne a dostatočne závažné ohrozenie základných záujmov spoločnosti. Rozhodnutie neobsahuje úvahu, ktorá by prepájala zistené skutkové indície s konkrétnym základným záujmom spoločnosti a s individualizovaným rizikom vyplývajúcim práve z osoby žalobcu.

Absencia takto zachyteného skutkového podkladu znemožňuje nielen uskutočniť test proporcionality, ale aj odpovedať na otázku, či je vôbec dané reálne, aktuálne a dostatočne závažné ohrozenie niektorého zo základných záujmov spoločnosti, ktoré by legitimizovalo nepredĺženie doplnkovej ochrany.

49. Pokiaľ sa žalovaný odvoláva na utajované stanovisko SIS, také závery pre neúplnosť informácie o konaní žalobcu z neho nevyplývajú. 50. Kasačný súd zdôrazňuje, že záver o nepreskúmateľnosti nestavia na tom, že žalovaný nereagoval na každú jednotlivú námietku žalobcu k neutajovanej časti stanoviska SIS.

51. V ďalšom konaní žalovaný: (a) zabezpečí a do spisu zachytí (v režime utajenia, avšak tak, aby bol súdom overiteľné), skutkové jadro spravodajských tvrdení (aspoň v miere „podstaty“): časové a miestne súvislosti, opis konania/činností, väzby na ďalšie osoby/udalosti, spôsob získania a verifikácie informácií; osobitne odlíši skutkové zistenia od hodnotiaceho názoru spracovateľa, (b) vykoná test proporcionality (vhodnosť - potrebnosť - primeranosť v užšom zmysle) a jeho výsledok explicitne premietne do odôvodnenia; zohľadní pritom individualitu prípadu (dĺžka pobytu, rodinné väzby - družka a tri deti, doterajšie bezúhonné pomery), (c) vyhodnotí aktuálnu situáciu v krajine pôvodu relevantnú z hľadiska princípu non-refoulement a rizík pri prípadnom návrate; ak takými podkladmi disponuje (čo vyplýva zo spisu), v odôvodnení vysvetlí, ako sa premietli do výsledku, (d) konkretizuje verejný záujem, ktorý zásahom sleduje, a preukáže, že prípadné ohrozenie je skutočné, aktuálne a dostatočne závažné a vyplýva zo správania žalobcu, nie z abstraktnej prevencie; rovnováhu medzi bezpečnosťou a právami žalobcu vyjadrí v racionálnej a preskúmateľnej úvahe.

Dôvody nepreskúmateľnosti však kasačný súd neviaže na (ne)reakciu žalovaného na vyjadrenia žalobcu k neutajovanej časti stanoviska SIS, ale na vyššie rozvedené materiálne nedostatky odôvodnenia a podkladov. K námietke hrozby vytvorenia precedensu

54. Sťažovateľ varuje pred vytvorením precedensu, ktorý by znevýhodňoval správne orgány viazané zákonom o utajovaných skutočnostiach. Avšak správny výklad týchto zákonov neznamená ohrozenie bezpečnosti štátu, ale skôr to, že aj pri zohľadnení ochrany utajovaných informácií je nevyhnutné umožniť preskúmanie rozhodnutí správnych orgánov.

55. Tento postup nie je vytváraním nebezpečného precedensu, ale nutnosťou správnej interpretácie zákonov v súlade s ústavnými zárukami a medzinárodnými záväzkami Slovenskej republiky. Zákony o azyle a ochrane utajovaných skutočností musia byť vykladané tak, aby neboli porušované základné práva jednotlivcov a zároveň zabezpečovali ochranu bezpečnosti štátu, pričom prístup k spravodlivému procesu a účinnému právnemu prostriedku nápravy musí zostať zachovaný.

Aj keď môžu byť tieto orgány povinné vyjadrovať sa k bezpečnostným otázkam, rozhodovanie o azyle resp. doplnkovej ochrane nemôže byť automaticky založené len na ich stanovisku, čo je aj hlavným posolstvom nálezu ÚS ?15/2020.

V. Záverečné zhodnotenie a odôvodnenie rozsudku v časti trov

S neutajovaným stanoviskom SIS bol žalobca oboznámený a žalobca sa k nemu vyjadril. Vo vyjadrení k neutajovanému stanovisku SIS žalobca predložil racionálne tvrdenia, ktoré si vyžadovali vyhodnotenie: napríklad, že nebol nikdy trestne stíhaný ani vyšetrovaný, nie je si vedomý žiadnych protiprávnych konaní za údajnú účasť na organizovaní nelegálnej migrácie, pracuje ako taxikár, stretáva sa s mnohými ľuďmi najviac z Indie, Iránu a Pakistanu. Jeho švagor má taxislužbu FNP s.r.o. a v prípade, že jeho zamestnanci potrebujú tlmočenie, ale pomoc s vybavením zdravotného, sociálneho poistenia alebo bankovými účtami, pomáha

zbraní. Správny orgán sa v napadnutom rozhodnutí nevysporiadal s obsahom neutajovaného stanoviska SIS ako s dôkazom. Neuskutočnil žiadne autonómne hodnotenie tohto dokumentu, ktoré by obsahovalo posúdenie jeho relevantnosti či váhy v kontexte s ostatnými dôkazmi. Rozhodnutie žalovaného tak formálne i vecne spočíva i na neutajovanom stanovisku SIS bez toho, aby správny orgán vyhodnotil obranu žalobcu spočívajúcu v tom, že sa žiadneho protiprávneho konania nedopustil, žije v usporiadanom rodinnom zväzku, pracuje ako taxikár a jeho kontakt so zahraničnými osobami má výlučne pracovný charakter. Tieto nedostatky sú v rozpore s nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 15/2020-63 z 15. marca 2023, najmä v bode 85, kde sa výslovne uvádza, že na osvedčenie nebezpečenstva pre bezpečnosť SR nestačí len odkaz na stanovisko SIS, ale správny orgán je povinný ho autonómne vyhodnotiť ako akýkoľvek iný dôkaz, a to v kontexte s ostatnými relevantnými podkladmi, vrátane vyjadrení cudzinca. Z rozhodnutia žalovaného vydaného po zmene právnej úpravy platnej a účinnej v čase rozhodovania žalovaného však nevyplýva, že by uskutočnil autonómne hodnotenie tohto

obranou žalobcu. Takýto prístup de facto prenáša rozhodovaciu právomoc na SIS, čo je v rozpore s nálezom Ústavného súdu SR PL. ÚS 15/2020. Ústavný súd SR výslovne konštatoval, že správny orgán musí konať autonómne - stanovisko SIS je podklad, nie rozhodnutie. Rozhodnutie žalovaného postráda kvalitatívne zhodnotenie informácií - ale obsahuje len všeobecnú zmienku o „bezpečnostnom riziku vyplývajúcu z podozrenia z vykonávania aktivít žalobcu na úseku nelegálnej migrácie“ bez vyhodnotenia obrany žalobcu. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa k neutajovanej časti stanoviska SIS vyjadril a uviedol konkrétne, racionálne a overiteľné skutočnosti - že nikdy nebol trestne stíhaný ani vyšetrovaný, žije v usporiadanom rodinnom zväzku, pracuje ako taxikár a jeho kontakt so zahraničnými osobami má výlučne pracovný charakter.

rozhodnutia. Správny súd správne poukázal, že zákon vyžaduje, aby boli dôkazy hodnotené a porovnané s tvrdeniami žalobcu. Nemožno sa spoliehať len na strohé citovanie neutajovanej časti stanoviska SIS - aj jeho zverejniteľná časť musí byť samostatne a vecne zhodnotená, pričom je potrebné zohľadniť aj obhajobu žalobcu voči tvrdeniam, ktoré z nej vyplývajú. Žalovaný sa nevysporiadal s námietkami žalobcu, hoci tie mohli byť spôsobilé oslabiť dôveryhodnosť tvrdení SIS v neutajovanom stanovisku. Konkrétne obrana žalobcu spočívajúca

15/2020. Ústavný súd SR jasne v náleze PL. ÚS 15/2020 (bod?85) zdôraznil, že bezpečnostné kritériá (§ 13 ods. 5 písm. a), § 13c ods. 2 písm. d) zákona o azyle) musia byť posudzované autonómne správnym orgánom, bez viazanosti stanoviskom SIS či Vojenského spravodajstva. Správny orgán je povinný ho autonómne vyhodnotiť ako akýkoľvek iný dôkaz, a to v kontexte s ostatnými relevantnými podkladmi, vrátane vyjadrení cudzinca. Z uvedeného vyplýva jednoznačná povinnosť hodnotiť aj neutajované stanovisko SIS ako podklad a vysporiadať sa s obranou žalobcu. S názorom správneho súdu, že žalovaný mal reagovať na takúto obhajobu žalobcu voči informáciám z neutajovanej časti stanoviska SIS sa stotožňujem.

Správny orgán sa nesmie uspokojiť s reprodukciou záverov SIS, ale musí vykonať vlastné posúdenie, ktoré zohľadní aj obranu dotknutej osoby. V opačnom prípade sa rozhodovacia právomoc fakticky prenáša na spravodajskú službu, čo je v rozpore so závermi vyplývajúcimi z nálezu Ústavného súdu SR PL. ÚS 15/2020. V Bratislave, 26. septembra 2025

V Bratislave dňa 26. septembra 2025