2Sak/6/2022

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako kasačný súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. a členov senátu JUDr. Mariána Trenčana a prof. JUDr. Juraja Vačoka, PhD. v právnej veci sťažovateľa (pôv. žalobca): G. B., nar.: XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: Pakistanská islamská republika, bez dokladu totožnosti, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, 078 01 Sečovce, zastúpeného: Centrum právnej pomoci, Kancelária Košice, Murgašova 3, 040 11 Košice, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium PZ, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Mobilná jednotka Policajného zboru Bratislava, Regrútska 4, 812 72 Bratislava, v konaní o správnej žalobe na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP- BA5-292-027/2021-AV zo dňa 26.11.2021, o kasačnej sťažnosti sťažovateľa proti právoplatnému rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 1Sa/3/2022-32 zo dňa 3. februára 2022, takto

rozhodol:

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta . II. Účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva .

Odôvodnenie

I. Priebeh a výsledky administratívneho konania

Sečovciach. 2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že dňa 28.10.2021 bola so žalobcom spísaná zápisnica o vyjadrení účastníka konania pred vydaním rozhodnutia o zaistení, v ktorej sa žalobca vyjadril k jeho príchodu na územie Slovenskej republiky, ako aj k dĺžke doby jeho zdržiavania sa na území schengenského priestoru a uviedol priebeh a okolnosti jeho cesty z Pakistanu. Uviedol, že mu v Pakistane nehrozí smrť, z Pakistanu vycestoval z ekonomických dôvodov.

Správnemu orgánu bola dňa 23. novembra 2021 z Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov zaslaná informácia k úkonom, ktoré boli so žalobcom vykonané. Žalobca ďalej uviedol, že mu v domovskej krajine (Pakistan) nehrozí smrť a odišiel len z ekonomických dôvodov.

nedisponuje platným cestovným dokladom, alebo iným dokladom preukazujúcim jeho totožnosť a ani fotokópiou dokladu totožnosti, či cestovného dokladu, bude žalobca spracovaný v RCMS ako typ 3, kde sú poskytnuté identifikačné údaje osoby vo forme odtlačkov prstov. O žiadosti zaslanej cez systém RCMS bude rozhodovať Ministerstvo vnútra Pakistanu na základe poznatkov Národnej databázy a registračného úradu Pakistanu.

5. Po citácii čl. 5 ods. 1 Dohovoru č. 209/1992 Zb. o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“) žalovaný konštatoval, vzhľadom na prebiehajúce konanie o administratívnom vyhostení, ktoré stále trvá, zaistenie žalobcu je v súlade s čl. 5 ods. 1 písm.

6. Sťažovateľ podal proti preskúmavanému rozhodnutiu na Krajský súd v Košiciach správnu žalobu vo veci zaistenia podľa Štvrtej hlavy Tretej časti zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „S.s.p.“) s nasledujúcimi žalobnými bodmi (§ 182 ods. 1 písm. e/ S.s.p.): - žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci, keďže sa vôbec nezaoberal súčasnou bezpečnostnou situáciu na území Pakistanu z pohľadu povinnosti dodržiavania čl. 3 Dohovoru a § 81ZoPC.

na internetovej stránke Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky aktualizovaných dňa 10.11.2021, kde Veľvyslanectvo Slovenskej republiky v Teheráne neodporúča turistické cesty do Pakistanu, - uviedol, že existujú prekážky vyhostenia žalobcu do Pakistanu a neexistuje žiadna tretia krajina, ktorá by ho bola ochotná prijať, keďže žalobca nemal v inej krajine oprávnenie na pobyt a ani sa takýto odsun nezačal. Vyhostenie na územie Pakistanu tak nie je prípustné pre jeho rozpor s čl. 3 Dohovoru a zaistenie žalobcu možno považovať za nezákonné a v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, pretože nie je predpoklad, že bude prípustné zrealizovať jeho administratívne vyhostenie a naplniť tak účel zaistenia.

dôvodov: 9. K žalobnej námietke týkajúcej sa neúčelnosti a neefektívnosti zaistenia žalobcu z toho dôvodu, že neexistuje predpoklad jeho vyhosteniu do Pakistanu, pretože je tam zlá bezpečnostná situácia uviedol, že túto námietku žalobca odvodzuje z informácií uvedených na internetovej stránke Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky, podľa ktorých sa občanom Slovenskej republiky neodporúča cestovať do niektorých oblastí Pakistanu.

aplikovať. V zmienenom rozhodnutí bol posudzovaný maloletý, ktorý tvrdil, že sú v jeho prípade dané azylové dôvody (v istej časti Pakistanu), ktoré správny orgán po vykonanom dokazovaní vyhodnotil ako dôvody pre poskytnutie doplnkovej ochrany (hrozba zo strany strýkov, vražda jeho rodičov atď.).

bezpečnostnej situácie v Pakistane, na základe ktorej by bolo možné považovať žalobcovu domovskú krajinu za krajinu so zlou bezpečnostnou situáciou pre žalobcu. Súd sa tiež stotožnil s názorom žalovaného, že i keď sa žalobca do Pakistanu vrátiť nechce, to ešte neznamená, že sa do Pakistanu vrátiť nemôže z dôvodu bezpečnosti. Navyše žalobca sa netají tým, že z Pakistanu odišiel kvôli lepšiemu životu, a teda z ekonomických dôvodov. Na základe týchto skutočností

12. Vzhľadom na uvedené skutočnosti krajský súd konštatoval, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo je plne v súlade so zákonom o pobyte cudzincov, návratovou smernicou, Správnym poriadkom ako i medzinárodnými zmluvami o ochrane ľudských práv. Žalovaný pred jeho vydaním riadne zistil skutkový stav veci v súlade s ustanovením § 32 Správneho poriadku, odôvodnenie rozhodnutia je dostatočne zrozumiteľné, obsahuje všetky zákonom požadované náležitosti podľa ustanovenia § 47 Správneho poriadku, ako aj uvedenie skutočností, ktoré boli podkladom pre vydanie rozhodnutia a je z neho zrejmé, akými úvahami sa žalovaný pri hodnotení dôkazov riadil a ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov.

III. Konanie na kasačnom súde

14. Sťažovateľ v nasledujúcich sťažnostných bodoch v súlade s § 445 ods. 1 písm. c) S.s.p. najmä uviedol že: - v prejednávanej veci celé zisťovanie skutkového stavu - skúmanie prekážok vyhostenia a bezpečnostnej situácie v Pakistane sa v konaní pred žalovaným vôbec neudialo, ale sa začalo až v štádiu súdneho preskúmavania, ktoré však nemá byť pokračovaním správneho konania a dodatočným dopĺňaním odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Na tieto nedostatky v konaní mal krajský súd reagovať a napadnuté rozhodnutie mal zrušiť. Tým, že sa krajský súd stotožnil s postupom a napadnutým rozhodnutím žalovaného, pochybil aj samotný krajský súd a vec nesprávne právne posúdil, - žalovaný sa náležite nezaoberal otázkou potenciality zrealizovania účelu zaistenia, ktorým je výkon rozhodnutia o vyhostení, neskúmal bezpečnostnú situáciu v krajine pôvodu sťažovateľa a prekážky vyhostenia už v čase rozhodovania o jeho zaistení, trval na tom, že jeho zaistenie je neúčelné a je v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f/ a čl. 3 Dohovoru, v tejto súvislosti poukázal na

zn. 1Szak/4/2020, ako aj v rozhodnutiach Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 147/2013 a sp. zn. II. ÚS 264/09). 15. Navrhol, aby kasačný súd rozhodol tak, že rozsudok krajského súdu zmení tak, že rozhodnutie žalovaného v celom rozsahu zrušuje a zároveň nariaďuje, aby bol sťažovateľ bezodkladne prepustený zo zaistenia.

S poukazom na tvrdenie sťažovateľa o zlej bezpečnostnej situácii v krajine jeho pôvodu poukázal na to, že v rozpore s takýmto tvrdením sťažovateľ neprejavil vôľu zostať na území SR, a nepožiadal o žiadnu formu ochrany na území SR.

17. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S. s. p.) postupom podľa § 492 ods. 1 S.s.p. preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch) dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. Rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 455 S.s.p. s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu.

Rozsudok

bol verejne vyhlásený dňa 21. marca 2022 (§ 137 ods. 2 S.s.p.). 18. V predmetnej veci bolo potrebné predostrieť, že predmetom kasačnej sťažnosti bol

rozsudok

krajského súdu, ktorým zamietol žalobu, ktorou sa sťažovateľ domáhal ochrany svojich práv proti rozhodnutiu žalovaného o predĺžení zaistenia sťažovateľa podľa § 88 ods. 4 ZoPC, a preto primárne v medziach kasačnej sťažnosti Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako kasačný súd preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci kasačného konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného, najmä z toho pohľadu, či kasačné námietky sťažovateľa boli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu. 19. Z obsahu administratívneho spisu kasačný súd zistil, že rozhodnutím žalovaného č. PPZ- HCP-BA5-292-010/2021-AV zo dňa 28.10.2021 bol sťažovateľ podľa § 82 ods. 1 písm. b/ ZoPC administratívne vyhostený z územia Slovenskej republiky na územie Pakistanskej islamskej republiky (§ 77 ods. 1 ZoPC); podľa § 82 ods. 3 písm. b/ ZoPC mu bol uložený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov na dobu dvoch rokov; podľa § 82 ods. 9 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov bolo určené, že lehota zákazu vstupu začína plynúť dňom vykonania administratívneho vyhostenia; podľa § 83 ods. 2 písm. a/ ZoPC nebola určená lehota na vycestovanie a podľa § 55 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej aj „Správny poriadok“) bol vylúčený odkladný účinok odvolania proti tomuto rozhodnutiu. 20. Rozhodnutím žalovaného č. PPZ-HCP-BA5-292-013/2021-AV zo dňa 28.10.2021 bol sťažovateľ podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b/ ZoPC zaistený na účel výkonu administratívneho vyhostenia pričom dĺžku doby zaistenia žalovaný stanovil na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 27.11.2021 a sťažovateľa umiestnil do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov. Rozhodnutím číslo PPZ-HCP-BA5-292-027/2021-AV zo dňa 26.11.2021 žalovaný podľa § 88 ods. 4 ZoPC rozhodol o predĺžení zaistenia sťažovateľa do 28.04.2022 na čas nevyhnutne potrebný na zabezpečenie výkonu administratívneho vyhostenia z územia Slovenskej republiky a sťažovateľa ponechal v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov.

Podľa § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia. Podľa § 88 ods. 4 prvá veta ZoPC štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi alebo

21. Vo vzťahu k dôvodu kasačnej sťažnosti, že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (kasačný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. g/ S.s.p.) musí kasačný súd s prihliadnutím na zásadu kontinuálneho výkonu štátnej moci (čl. 1 ods. 1 veta prvá ústavy Slovenskej republiky) zdôrazniť, že doterajšia ustálená judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky chápe takto sformulovaný sťažnostný dôvod zakotvený v § 440 ods. 1 písm. g) S.s.p. vo vzťahu k meritu prejednávanej veci, t. j. na prvom mieste ako nesprávnu aplikáciu právnej normy (hypotéza ako právny skutkový stav a dispozícia) na riadne zistený faktický skutkový stav vyplývajúci z merita veci, na druhom mieste ako nesprávny výber ustanovenia a v neposlednom rade ako nesprávny výber právneho predpisu.

správneho súdu pri prieskume zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy, pričom nielen situácia „res iudicata“ tvorí rozhodovaciu prekážku ale aj ustálená rozhodovacia prax kasačného súdu ako relevantný precedens v súlade s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky vytvára zákonodarcom akceptovanú rozhodovaciu prekážku.

24. V súvislosti s uvedeným kasačný súd musí zdôrazniť, že v aplikačnom postupe krajského súdu pri rozhodovaní o merite sporu nezistil nedostatky právneho posúdenia v merite veci, ako ani odklon od ustálenej rozhodovacej praxe. K sťažovateľom citovaným rozhodnutiam kasačného súdu je potrebné uviesť, že tieto sa netýkali predĺženia doby zaistenia, ale zaistenia cudzincov z iných právnych dôvodov a na inom skutkovom základe.

Krajský súd rozhodnutie žalovaného zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší súd SR potvrdil rozsudok krajského súdu pre nesprávne právne posúdenie veci použijúc ustanovenie § 250j ods. 2 písm. a/ OSP.

skúmaná.

28. Rovnako tak v ďalšom rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sža/35/2014, na ktoré odkazuje sťažovateľ, išlo o žiadateľa o azyl, ktorý bol v konaní o preskúmanie zákonnosti jeho zaistenia úspešný na najvyššom súde, keď tento vytkol správnemu orgánu jeho arbitrárnosť pri posudzovaní vstupu cudzinca na územie Slovenskej republiky (bez toho, aby čo i len pripustil jej možný úspech v konaní o udelenie azylu, či iného prostriedku medzinárodnej ochrany), v posudzovaní účelovosti jeho žiadosti o azyl (na toto posúdenie a konanie je príslušný iný orgán než správny orgán rozhodujúci o zaistení).

Ani jeden výrok rozhodnutia nie je odôvodnený a naopak, odôvodnenie neodôvodňuje výrok rozhodnutia. 30. Podobnosť skutkovú či právnu nezistil Najvyšší správny súd SR ani s rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Szak/11/2016, v ktorom išlo o zaistenie cudzinca podľa § 88 ods. 1 písm. b/ ZoPC, ktorého štátna príslušnosť nebola zistená. Najvyšší súd SR v danej veci zmenil rozsudok krajského súdu tak, že rozhodnutie odporcu zrušil, nakoľko preskúmavaným rozhodnutím odporcu bol zaistený navrhovateľ pod menom N. N. ako štátny príslušník tretej

31. Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Szak/4/2020, na ktorý sťažovateľ odkazuje je neaplikovateľný na prípad sťažovateľa, pretože v uvedenom prípade išlo o zaistenie cudzinca podľa § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC z Palestíny, ktorý v priebehu zaistenia požiadal o azyl, neskôr žiadosť zobral späť s tým, že o azyl chce požiadať v Holandsku. Najvyšší súd SR zmenil rozsudok krajského súdu tak, že rozhodnutie žalovaného zrušil a nariadil prepustenie cudzinca zo zaistenia, pričom dôvodil, že sa jedná o štátneho príslušníka tretej krajiny Palestínskeho štátu, ktorý sa narodil v Sýrii, kde žije aj celá jeho rodina už niekoľko generácií. Sýrska arabská republika poskytla sťažovateľovi, aj jeho rodine, štatút utečenca, vydala im rodinné knihy potvrdzujúce túto skutočnosť a ubytovanie v bytoch v utečeneckom tábore v meste Aleppo.

32. Právny názor vyjadrený v Náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010, na ktorý sťažovateľ odkazuje, bol podľa kasačného súdu v prejednávanej veci dostatočne zohľadnený. Z uvedeného rozhodnutia ústavného súdu vyplýva, že „zákon umožňuje štátu, aby vo vhodných prípadoch mal vo fyzickej dispozícii osobu, u ktorej prebieha vyhosťovacie konanie, aby mohlo byť vyhostenie realizované.

Jeho limitom je práve naplnenie účelu, a to reálnosť vyhostenia, vyhostiteľnosť cudzinca, pričom konanie musí byť vedené s riadnou starostlivosťou. Priamo Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd v texte článku 5 ods. 1 písm. f/ uvádza, že pozbaviť osobnú slobodu možno u osoby proti ktorej prebieha konanie o vyhostení. Prebiehaním konania nemožno rozumieť len formálne začatie či priebeh takéhoto konania, ale aj reálnosť vyhostenia“.

34. Na základe dôvodov uvedených vyššie kasačný súd nemohol vyhodnotiť za dôvodnú námietku sťažovateľa, že krajský súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, resp. od názorov vyjadrených ústavným súdom v citovaných rozhodnutiach.

ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR neeviduje Pakistanskú islamskú republiku ako krajinu, kde by prebiehal vojnový konflikt alebo bola zhoršená bezpečnostná situácia v dôsledku bojov. Rovnako tak v rozhodnutí o zaistení č. PPZ-HCP-BA5-292-013/ 2021-AV zo dňa 28.10.2021 žalovaný vychádzal z vyjadrení sťažovateľa (zo dňa 28.10.2021), že v domovskej krajine mu nehrozí smrť a z Pakistanu vycestoval z ekonomických dôvodov. Obdobne aj v napadnutom rozhodnutí o predĺžení zaistenia žalovaný vychádzal z vyjadrení sťažovateľa zo dňa 28.10.2021 o tom, že mu v krajine pôvodu nehrozí smrť a z Pakistanu vycestoval z ekonomických dôvodov. Žalovaný dodal, že sťažovateľ bol opätovne vypočutý dňa 26.11.2021 pred vydaním rozhodnutia o predĺžení zaistenia, sťažovateľ však neuviedol žiadne nové skutočnosti majúce vplyv na prebiehajúce konanie.

Hoci správne orgány nesú zodpovednosť za riadne obstaranie podkladov pre rozhodnutie (§ 32 ods. 1 Správneho poriadku), s ohľadom na špecifiká daného správneho konania správne orgány nie sú schopné vykonať náležité dokazovanie a zabezpečiť dôkazy v prospech cudzinca bez predchádzajúceho tvrdenia cudzinca o existencii prekážok jeho administratívneho vyhostenia, pretože je to predovšetkým cudzinec, kto disponuje relevantnými informáciami zo svojho života a kto najlepšie môže objasniť z čoho plynie v krajine, do ktorej má byť administratívne vyhostený, ohrozenie jeho života alebo slobody z dôvodov taxatívne vymedzených v § 81 ods. 1 a 2 ZoPC. Pokiaľ ide o bremeno tvrdenia v administratívnom konaní o vyhostení cudzinca pri posudzovaní existencie prekážok administratívneho vyhostenia, to zaťažuje cudzinca, v ktorého vlastnom záujme je objasniť všetky okolnosti, pre ktoré nemôže byť administratívne vyhostený, resp. prečo by malo byť jeho právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života prevážiť nad inými záujmami a hľadiskami. Pokiaľ ide o bremeno dôkazné, to je už výraznejšie rozložené medzi cudzinca a správny orgán. Tvrdiť jednotlivé fakty o existencii

V preskúmavanej veci mali správne orgány k dispozícii informácie, ktoré im uviedol sťažovateľ počas výsluchu. Z nich vyplynulo, že z Pakistanu vycestoval z ekonomických dôvodov. Na priamu otázku, či žiada o udelenie azylu na území Slovenskej republiky odpovedal, že nežiada.

Treba tiež zdôrazniť, že počas administratívneho konania nekonštatoval zlú bezpečnostnú situáciu v

Najvyšší správny súd nemohol s poukazom na dôvody uvedené v bode 25 tohto rozsudku prisvedčiť dôvodnosti kasačnej sťažnosti, že k zisťovaniu skúmania prekážok vyhostenia a bezpečnostnej situácie v Pakistane sa v konaní pred žalovaným vôbec neudialo. Kasačný súd má za to, že udialo, avšak pokiaľ nebola v správnom konaní zistená existencia prekážok jeho administratívneho vyhostenia práve pre nedostatok takéhoto tvrdenia zo strany sťažovateľa, nebolo možné žalovanému vytknúť výsledok takéhoto posudzovania, pretože ten sa odvíjal od tvrdení sťažovateľa.

Dohovoru. 41. V tejto súvislosti kasačný súd považuje za nevyhnutné uviesť, že si je vedomý mimoriadnosti inštitútu zaistenia a jeho predĺženia a vo svojej judikatúre zohľadňuje, že sa fakticky jedná o obmedzenie (v závislosti na povahu, dĺžku, dôsledky a spôsob zaistenia), dokonca pozbavenie osobnej slobody človeka. Ide tak o citeľný zásah do jedného zo základných práv jednotlivca, zaručeného čl. 8 Charty (a vo všeobecnej rovine aj článok 7 ods. 1 Charty, ktorý môže byť prípustný len za podmienok prísne vymedzených nielen zákonom o pobyte cudzincov, ale predovšetkým ústavným poriadkom.

43. K námietke sťažovateľa, že žalovaný sa náležite nezaoberal otázkou potenciality zrealizovania účelu zaistenia, ktorým je výkon rozhodnutia o vyhostení, kasačný súd považuje za dôležité opätovne zdôrazniť, že sťažovateľ v priebehu konaní, ktoré predchádzali samotnému rozhodnutiu o predĺžení doby zaistenia, teda v konaní o administratívnom vyhostení, ani v konaní o zaistení pred správnymi orgánmi neuviedol žiadne konkrétne okolnosti, ktoré by nasvedčovali tomu, že mu v Pakistane hrozí nebezpečenstvo, ktoré by predstavovalo prekážku jeho administratívneho vyhostenia.

45. Námietka sťažovateľa spočívajúca vo všeobecnom tvrdení o zlej bezpečnostnej situácii v krajine je natoľko neurčitá a všeobecná, že iba na jej základe nebolo možné dospieť k záveru o pravdepodobnosti (možnosti) existencie prekážok vycestovania, ktoré by predstavovali prekážku jeho vyhostenia, a tým by spochybnili účelnosť jeho zaistenia a aj následného predĺženia doby zaistenia. Pretože ako samotný sťažovateľ uvádzal, v Pakistane mu nič nehrozí, z krajiny pôvodu odišiel kvôli lepšiemu životu z ekonomických dôvodov.

47. Kasačný súd uzatvára, že s poukazom na okolnosti daného prípadu, ktoré spočívali v uprednostnení záujmu spoločnosti na ochrane verejného poriadku a bezpečnosti pred záujmami a právom jednotlivca na osobnú slobodu, na základe vyššie uvedených úvah dospel k záveru, že námietky, ktorými sťažovateľ spochybňuje predmetné rozhodnutie krajského súdu, neboli spôsobilé spochybniť správnosť rozsudku krajského súdu ani zákonnosť rozhodnutia

48. Preto, ak krajský súd dospel k právnemu záveru totožnému so záverom žalovaného a rozhodol, že preskúmavaným rozhodnutím žalovaného správneho orgánu nedošlo k porušeniu zákona a chránených záujmov žalobcu, tento jeho názor považoval aj kasačný súd, z dôvodov uvedených vyššie, za správny. Z uvedených dôvodov Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť podľa § 461 S. s. p. ako nedôvodnú zamietol.

50. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky prijal rozsudok jednomyseľne (§ 139 ods. 4 S.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.