2Sak/9/2022

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu (sudkyne spravodajkyne) JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. a členov senátu JUDr. Mariána Trenčana a prof. JUDr. Juraja Vačoka, PhD., v právnej veci sťažovateľa (v právnej veci žalobcu: F. W., nar. XX.XX.XXXX, štátnej príslušnosti Sýria, arabskej národnosti, islamského vierovyznania - sunnitskej vetvy, bez dokladov totožnosti, adresa posledného trvalého pobytu v zahraničí: H., sídlisko O. H., provincia H., U., posledné bydlisko v Slovenskej republike: XXX XX W., H. X, zastúpeného Slovenská humanitná rada, o. z. so sídlom 831 03 Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, 812 72 Bratislava, Pivonková 6, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného vo veci azylu zo dňa 15.11.2021, ČAS.:MU-PO-142-22/2021-Ž, ID os. 076682, o kasačnej sťažnosti proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 5Saz/1/2022-72 zo dňa 30. marca 2022, takto

rozhodol:

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta . II. Účastníkom konania sa právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I. Konanie na správnom orgáne

2. V dôvodoch rozhodnutia žalovaný uviedol, že žalobca po nelegálnom príchode a následnom zadržaní na území Slovenskej republiky dňa 07.06.2021 požiadal pred pracovníkmi Oddelenia azylu Policajného zboru (PZ) Humenné o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky z dôvodu obavy o svoj život, nakoľko v jeho krajine pôvodu pretrváva vojnový stav. 3. Žalobca svoju žiadosť o azyl založil na obave o život z dôvodu vojnového stavu v Sýrii, avšak v priebehu konania nebolo preukázané, že by v jeho prípade došlo k naplneniu definície prenasledovania, ako to vymedzuje § 2 písm. d) ZoA. Tento záver žalovaného vyplýva z informácií, ktoré sú obsahom spisového materiálu, ako aj samotnej výpovede žalobcu. 4. Žalovaný zdôraznil, že dôvody na udelenie azylu sú zákonom presne určené a nepokrývajú celú škálu porušovania ľudských práv tak, ako sú tieto práva vymedzené v rôznych chartách a medzinárodných dohovoroch.

ide. Únosy a následne vydieranie civilných obyvateľov krajiny sú bežnými praktikami povstaleckých jednotiek, ktoré aj takýmito spôsobmi získavajú prostriedky na financovanie svojich vojakov. Po analýze bezpečnostnej situácie v Sýrii a výpovede menovaného ohľadom jeho zadržania dospel žalovaný k záveru, že takéto násilné akty nie sú cielené, sú náhodného charakteru a v rámci nepriaznivej všeobecnej situácie im čelia všetci obyvatelia krajiny, bez

Tomuto kroku predchádzal samotný výkon vojenskej služby a jeho úmysel dezertovať z armády po tom, ako sa dozvedel, že táto bude pokračovať nad zákonnú dobu. 5. Vychádzajúc z uvedeného žalovaný skúmal, či práve dezercia alebo trest za vyhýbanie sa vojenskej službe môžu napĺňať kritéria prenasledovania v zmysle ZoA, t. j. skúmal obavu žalobcu z možného trestu za vyhýbanie sa vojenskej službe. Informácie o výškach trestu za dezerciu z armády sa rôznia, pričom niektoré oficiálne zdroje uvádzajú, že dezertéri sýrskej armády budú súdení vojenským súdom a bude im v aktuálnej situácii udelený krátky trest uväznenie, a to na dobu 6 mesiacov, nakoľko sýrska armáda potrebuje mužov.

chápať ako prenasledovanie v zmysle § 2 písm. d) ZoA, resp. ako perzekúciu podľa Ženevskej konvencie z r. 1951. Poukázal na materiál Vysokého komisára OSN pre utečencov (ďalej iba „UNHCR“) „Kritériá a postupy pri udeľovaní štatusu utečenca podľa Konvencie z r. 1951 a podľa protokolu z r. 1967 o postavení utečencov“ (Ženeva 1992), v zmysle ktorého v krajinách, kde je zavedená povinná vojenská služba, je vyhýbanie sa plneniu tejto služby častokrát vystavené trestnému stíhaniu podľa platných zákonov. Dezercia je zakaždým považovaná za trestný čin, tresty za ktorý sú v rôznych krajinách rôzne a udelenie trestu sa obvykle nepovažuje za druh perzekúcie. Strach z perzekúcie a potrestania za dezerciu alebo vyhýbanie sa vojenskej službe ešte samo o sebe nepredstavuje opodstatnené obavy z perzekúcie v zmysle uvedenej definície.

7. Vychádzajúc z uvedených skutočností dospel žalovaný k záveru, že žalobca nesplnil podmienky pre poskytnutie azylu, preto podľa § 8 ZoA jeho žiadosti o jeho udelenie nevyhovel. Zároveň podľa jeho názoru neboli splnené ani podmienky na udelenie azylu podľa § 10 ZoA, teda za účelom zlúčenia rodiny, a to z objektívnych dôvodov, keďže nemá na území SR žiadnych rodinných príslušníkov s udeleným azylom.

9. Vychádzajúc z uvedeného považoval žalovaný za odôvodnené poskytnutie doplnkovej ochrany žalobcovi na území SR v zmysle § 13a ZoA, pričom za účelom posúdenia žiadosti žalobcu boli využité aktuálne informácie z databázy migračného úradu ku krajine pôvodu Sýria číslo MU-ODZS-20211000187-004 zo dňa 12. 04. 2021, MU ODZS- 2021/000187-010 zo dňa 08.07.2021 a MU-ODZS-2021/000187-014.

10. Žalobca podal proti rozhodnutiu na Krajský súd v Košiciach správnu žalobu vo veci azylu podľa Štvrtej hlavy Tretej časti zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „S.s.p.“), namietajúc nesprávne právne posúdenie veci žalovaným a skutkový stav, ktorý je v rozpore s administratívnym spisom.

12. Krajský súd v Košiciach (ďalej aj „krajský súd“ resp. „správny súd“) rozsudkom č. k. 5Saz/1/2022-72 zo dňa 30. marca 2022 správnu žalobu zamietol a sťažovateľovi nepriznal právo na náhradu trov konania.

14. Správny súd uviedol, že ozbrojený konflikt predstavuje situáciu, ktorá sa pokladá za dočasnú, a preto je reálna hrozba svojvoľného násilia počas ozbrojeného konfliktu zaradená v zákone o azyle pod pojem vážne bezprávie, pred ktorým ochranu poskytuje udelenie inštitútu doplnkovej ochrany. V prípade žalobcu došlo k naplneniu ustanovení o udeľovaní doplnkovej ochrany a žalovaný tak vo svojom rozhodnutí správne uviedol, že doplnková ochrana momentálne zaručuje žalobcovi bezpečný a legálny pobyt na Slovensku po dobu jedného roka, pričom túto je možné podľa aktuálnych okolností v zmysle platnej právnej úpravy predĺžiť.

Jeho vyjadrenia v súvislosti s dôvodmi opustenia domovskej krajiny, obsiahnuté najmä v dotazníku žiadateľa o azyl zo dňa 01.07.2021 nemožno podľa správneho súdu považovať za dostatočnú prezentáciu perzekúcie, ani žiadneho iného konania štátnych alebo neštátnych subjektov, ktoré by pramenili z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, na základe čoho je zrejmé, že žalobca nenaplnil predpoklady stanovené k udeleniu azylu podľa § 8 ZoA. Žalovaný podľa názoru súdu informácie o krajine pôvodu žalobcu v súvislosti s dezerciou, resp. vyhýbaním sa vojenskej službe, špecifikované v napadnutom rozhodnutí náležite vyhodnotil, keď konštatoval, že vychádzajúc z týchto informácií i výpovede žalobcu pri posudzovaní vážnej ujmy v prípade jeho návratu do Sýrie vzal do úvahy, že by mohol čeliť trestu za dezerciu z armády, pričom aj keď v konaní nebolo objektívne preukázané, že by jeho dezercia súvisela s jeho náboženským alebo politickým presvedčením a napĺňala kritériá

Práve uvedené bolo dôvodom pre poskytnutie doplnkovej ochrany tak, ako to konštatoval žalovaný v jeho písomnom vyjadrení. Rovnako sa správny súd stotožnil s názorom žalovaného, že opodstatnené obavy, či strach pred prenasledovaním z dôvodu odmietnutia vojenskej služby (obava, že bude musieť bojovať a príde o svoj život), vyjadrujú jeho vnútornú motiváciu opustiť krajinu pôvodu, čím umožňujú prihliadnuť k špecifikám jeho osobnosti. Jeho vyjadrenia, že nebol nikdy trestne stíhaný, nemal problém so zákonom a nikdy nebol členom žiadnej strany ani hnutia nasvedčujú záveru žalovaného, že dôvody, pre ktoré žiada o udelenie azylu nemožno považovať za dôvody prenasledovania, uvedené v § 8 ZoA.

17. Pokiaľ žalobca namietal, že žalovaný sa nezaoberal otázkou rizík, ktorým by bol vystavený v prípade následného odmietnutia výkonu vojenskej služby, správny súd zastáva názor, že túto námietku nie je možné považovať za odôvodnenú, pretože žalovaný vychádzal z príručky UNHCR, v zmysle ktorej pokiaľ by nutnosť vykonávať vojenskú službu mala byť dôvodom vzniku nároku na priznanie postavenia utečenca, bolo by nevyhnutné preukázať, že výkon vojenskej služby si vyžadoval zapojenie do vojenskej akcie v rozpore so skutočným politickým, náboženským alebo morálnym presvedčením danej osoby alebo z pádnych výhrad svedomia, ktorá súvislosť v danom prípade posúdením osobnosti žalobcu v priebehu administratívneho konania preukázaná nebola.

ako nedôvodnú zamietol.

A) 19. Proti rozsudku krajského súdu sťažovateľ v zákonnej lehote podal kasačnú sťažnosť z dôvodu, že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci. 20. Sťažovateľ v nasledujúcich sťažnostných bodoch v súlade s § 445 ods. 1 písm. c) S.s.p. najmä uviedol, že: - odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu je nedostatočné, krajský súd len podrobne opísal doterajší priebeh azylového konania a následne bez hlbšieho zdôvodnenia sa stotožnil s argumentáciou a závermi žalovaného bez toho, aby sa vysporiadal s námietkami a argumentami sťažovateľa, - nesprávne právne posúdenie veci správnym súdom videl v tom, že súd si osvojil nesprávne závery žalovaného, ktorý nesprávne interpretoval informácie z príručky EASO k Sýrii zo septembra 2020. Podľa sťažovateľa v prípade návratu do krajiny pôvodu mu hrozí prenasledovanie z dôvodu zastávania určitých, aj keď sýrskou vládou prisudzovaných politických názorov, - nesprávne právne vyhodnotil prípadný trest, ktorý mu hrozí za odmietnutie nástupu na vojenskú službu, keď sa stotožnil so závermi žalovaného, že prípadný trest nebude diskriminačný alebo neprimeraný, krajskému súdu vyčítal, že nijako nezohľadnil jeho individuálnu situáciu a nezaoberal sa dôsledkami jeho nelegálneho odchodu z krajiny pôvodu, nezaoberal sa vojnovými zločinmi páchanými ozbrojenými silami sýrskeho režimu, - záverom navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že napadnuté rozhodnutie zrušuje a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. B) 21. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti zo dňa 10.06.2022 zotrval na dôvodoch, pre ktoré mu nebol udelený azyl. Zdôraznil, že sťažovateľ sa nikdy nevyjadril, že by jeho odmietnutie vykonávať vojenskú službu bolo z dôvodu, že by sa mal zúčastniť na vojnových zločinoch. Poukázal na to, že sťažovateľ uviedol, že sa bojí o svoj život a svoju bezpečnosť, bojí sa že by čelil trestu, že odišiel z armády, bojí sa , že by musel bojovať a prísť o život. Žalovaný uviedol, že nebola preukázaná spojitosť odmietnutia vykonávať vojenskú službu s niektorým z dôvodov uvedených v čl. 10 smernice č. 2011/95, resp. spojitosť medzi stíhaním a potrestaním za odmietnutie vojenskej služby podľa čl. 9 ods. 2 písm. e/ smernice č. 2011/95 s niektorým z dôvodov podľa čl. 2 písm. d/ ako aj čl. 10 smernice č. 2011/95 a v konečnom dôsledku je podľa žalovaného potrebné zohľadniť, že sťažovateľ bol v armáde, i keď v rámci povinnej vojenskej služby od roku 2010 až do apríla 2013. Na základe uvedeného žalovaný považoval námietku sťažovateľa za nedôvodnú. 22. Záverom navrhol, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť zamietol.

1. použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia, 2. zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom, 3. odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, 4. neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste, 5. trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2, 6. konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom. Podľa §13 ods. 1 ZoA ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak a) nespĺňa podmienky podľa § 8 alebo b) nespĺňa podmienky podľa § 10.

o život. V dotazníku žiadateľa o azyl uviedol, že na povinnú vojenskú službu nastúpil v júni 2010, pracoval ako pomocný údržbár tankov. Celý čas bol na základni v meste Salamia do roku 2013, kedy v apríli 2013 dezertoval z armády. Chcel utiecť do H., ale počas cesty ho zadržali jednotky Slobodnej sýrskej armády a jednotky Jabhat Al- Nusra, zadržiavali ho 10 dní a mučili ho. Po 10 dňoch prišiel jeho otec, zaplatil im v prepočte 1000 Eur.

26. Pokiaľ ide všeobecne o brannú povinnosť, Najvyšší správny súd SR zdôrazňuje, že tá je sama osebe úplne legitímnou požiadavkou každého štátu kladenou na jeho občanov (porov. rozsudok Najvyššieho súdu SR z 13.1.2015, sp. zn. 1Sža 48/2014).

Jej odmietanie alebo dezercia bez ďalšieho nepredstavuje prenasledovanie v zmysle § 8 zákona o azyle (porov. tiež rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky zo 7.8.2012, č. 2 Azs 17/2012-44). Okolnosťami, za ktorých by to tak mohlo byť, sa Najvyšší súd SR zaoberal už opakovane (napr. rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 2Sak/5/2021 zo dňa 31.1.2022). Z jeho judikatúry vyplýva, že podľa článku 9 ods. 2 písm. e) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13. decembra 2011 o normách, ktoré musia spĺňať štátni príslušníci tretích krajín alebo osoby bez štátnej príslušnosti, aby mohli požívať medzinárodnú ochranu, o jednotnom statuse pre utečencov alebo osoby, ktoré majú nárok na doplnkovú ochranu, a o obsahu poskytnutej ochrany („kvalifikačná smernica“), môže byť za prenasledovanie okrem iného považované trestné stíhanie alebo trest za odopretie výkonu vojenskej služby počas konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal zločiny alebo konanie

27. V danom prípade sťažovateľ však v priebehu azylového konania netvrdil žiadne okolnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť záver, že jeho účasť na vojenskom výcviku, resp. v bojoch mu napríklad znemožňuje jeho náboženské presvedčenie, resp. iné dôvody takého odmietnutia spojené s rasou, náboženstvom, národnosťou, politickou príslušnosťou alebo príslušnosťou k

ktorý by mohol naplniť kritériá prenasledovania v zmysle § 2 písm. d/ ZoA. Pre porovnanie žalovaný uviedol, že slovenský trestný zákon umožňuje za neplnenie odvodovej povinnosti v obdobnej skutkovej podstate uložiť trest odňatia slobody až na l rok a za nenastúpenie služby v ozbrojených silách v čase vojnového stavu trest odňatia slobody na 5 až 10 rokov.

28. Na základe takto zisteného skutkového stavu Najvyšší správny súd SR konštatuje, že krajský súd riadne preskúmal rozhodnutie žalovaného v rámci sťažovateľom uplatnených žalobných námietok a svoje závery vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil.

Najvyšší správny súd SR s týmito závermi súhlasí a odkazuje na ne. Aj Najvyšší správny súd SR má za preukázané, že sťažovateľove dôvody, pre ktoré žiada o azyl na území SR, nemožno podradiť pod taxatívny výpočet dôvodov uvedených v § 8 ZoA.

politické názory. Ako sa uvádza v článku 172 danej príručky, odmietnutie vykonať povinnú vojenskú službu môže byť založené aj na náboženskom presvedčení. V prípade, že žiadateľ je schopný dokázať, že jeho náboženské cítenie je skutočné a úprimné, a že nebolo vládnymi orgánmi vzaté do úvahy, keď od neho bolo požadované, aby splnil svoju vojenskú povinnosť, môže mu byť priznaný status utečenca.

príslušnosťou alebo príslušnosťou k určitej sociálnej skupine v zmysle ZoA a pokiaľ ani netvrdil, že dôvodom jeho dezercie z armády by súvisel s jeho rasou, náboženstvom, národnosťou, politickou príslušnosťou alebo príslušnosťou k určitej sociálnej skupine v zmysle ZoA alebo že by dôvodom dezercie bola skutočnosť, že by sa odmietal zúčastňovať na vojnových zločinoch, žalovaný dôvodne neudelil sťažovateľovi azyl, pretože nesplnil podmienky pre jeho udelenie. Najvyšší správny súd SR sa stotožňuje s názorom žalovačného, že strach z perzekúcie a potrestania za dezerciu alebo vyhýbanie sa vojenskej službe ešte samo o sebe nepredstavuje opodstatnené obavy z perzekúcie v zmysle uvedenej definície. Zbeh alebo osoba vyhýbajúca sa vojenskej službe môže byť považovaná za utečenca, ak vie preukázať, že by bol neúmerne kruto potrestaný za vojenský prečin z rasových, náboženských, národnostných alebo politických dôvodov. Osoba zjavne nie je utečencom, ak jediným dôvodom pre zbehnutie alebo vyhnutie sa vojenskej službe je nechuť k vojenskému výcviku alebo strach z boja.

32. V nadväznosti na vyššie uvedené Najvyšší správny súd SR konštatuje, že súhlasí s právnym posúdením veci tak, ako bolo učinené žalovaným a krajským súdom. Rovnako nezistil, že by konanie bolo zaťažené chybou spočívajúcou v tom, že skutková podstata, z ktorej správny orgán v napadnutom rozhodnutí vychádzal, nemala oporu v spisoch alebo je s nimi v rozpore, alebo že pri jej zisťovaní bol porušený zákon v ustanoveniach o konaní pred správnym orgánom takým spôsobom, že to mohlo ovplyvniť zákonnosť, a pre túto vytýkanú vadu súd, ktorý vo veci rozhodoval, mal napadnuté rozhodnutie správneho orgánu zrušiť. Najvyšší správny súd SR nezistil ani nepreskúmateľnosť spočívajúcu v nezrozumiteľnosti alebo nedostatku dôvodov rozhodnutia, príp. v inej vade konania pred súdom. V žalobe tak v podstate absentujú akékoľvek konkrétne skutkové tvrdenia o nezákonnostiach a tiež právne výhrady, pretože ustanovené ustanovenia zákona nie sú akokoľvek priradené ku konkrétnym skutkovým tvrdeniam. Za danej situácie nemožno dôjsť k inému názoru, než k tomu, že krajský súd na základe takto formulovaných žalobných bodov preskúmal napadnuté rozhodnutie

VI.

33. Kasačný súd na základe vyššie uvedených úvah konštatuje, že krajský súd dospel k správnemu záveru, keď žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného považoval za súladné so zákonom a správnu žalobu zamietol. Nakoľko samotné preskúmavané rozhodnutie v spojení s konaním, ktoré mu predchádzalo, netrpia vadami, ktoré by ho činili nezákonným, kasačný súd v zmysle § 461 S.s.p. kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietol. 34. O náhrade trov kasačného konania rozhodol kasačný súd tak, že sťažovateľovi, ktorý v tomto konaní nemal úspech, ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 SSP a analogicky podľa § 167 ods. 1 SSP) a žalovanému náhradu trov konania nepriznal, lebo to nemožno spravodlivo požadovať (§ 467 ods. 1 SSP a analogicky podľa § 168 SSP). 35. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky prijal rozsudok jednomyseľne (§ 139 ods. 4 S.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave dňa 24. augusta 2022