2Sfk/101/2022

Priebeh a výsledky administratívneho konania 1. Daňový úrad Trenčín (ďalej „správca dane“) na základe výsledkov vykonanej daňovej kontroly a vyrubovacieho konania vydal dňa 15.04.2019 rozhodnutie č. 100884204/2019, ktorým podľa § 68 ods. 6 zákona č. 563/2009 Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „daňový poriadok“) určil žalobcovi za zdaňovacie obdobie august 2013 rozdiel dane z pridanej hodnoty (ďalej „DPH“ alebo „daň“) vo výške 76.002,24 Eur, keď mu znížil nadmerný odpočet DPH zo sumy 91.236,43 Eur na sumu 15.234,19 Eur. Neuznal žalobcovi právo na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr vystavených daňovým subjektom YENISEI s.r.o. (ďalej „dodávateľ“) za dodanie kryštálového cukru. Konštatoval, že žalobca v daňovom konaní nepreukázal, že sa deklarovaný obchod s dodávateľom uskutočnil tak, ako je uvedené na faktúrach, pričom správca dane spochybnil reálnu existenciu fakturovaného plnenia v celom obchodnom reťazci spoločností Jas Trading, s.r.o. (CZ) - Balinger Lebensmittel Kontor GmbH (DE) - SATIS-SK s.r.o. (SK) - YENISEI s.r.o. (SK) - NO LIMIT FOOD LTD. (GB) - MÓRE VEGYES Kft., resp. CSÍZ FAMILY Kft. resp. DRAGON BUSINESS Kft. (HU). Svoje pochybnosti oprel o zistenia, že v žiadnom stupni reťazca nebola potvrdená fyzická manipulácia s tovarom (vykládka a nakládka), nebola vedená ani žiadna skladová evidencia tovaru, nebol preukázaný pôvod tovaru, jeho existencia v deklarovaných množstvách, pohyb v obchodnom reťazci spoločností a ani jeho konečná spotreba. Žalobca preto podľa správcu dane nesplnil podmienky na uplatnenie práva na odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) v nadväznosti na § 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „zákon o DPH“). 2. Na odvolanie žalobcu žalovaný preskúmavaným rozhodnutím č. 102440315/2019 zo dňa 25.10.2019 rozhodnutiu správcu dane potvrdil. V jeho odôvodnení sa stotožnil so skutkovými zisteniami i právnymi závermi správcu dane a ďalej uviedol, že žalobca sa zapojil do reťazca spoločností, v ktorom dochádzalo k nedovolenému úniku DPH, v dôsledku neoprávnených odpočtov dane, resp. znižovaniu daňovej povinnosti. Daňový únik vznikol už u slovenskej spoločnosti SATIS-SK s.r.o., ktorá v podanom daňovom priznaní k DPH za zdaňovacie obdobie 3. štvrťrok 2013 síce priznala nadobudnutie tovaru z iného členského štátu, ale na výstupe v daňovom priznaní neuviedla žiadnu daňovú povinnosť, pričom nasledujúca spoločnosť v reťazci YENISEI s.r.o. si na základe faktúr od spoločnosti SATIS-SK s.r.o. uplatnila v zdaňovacom období august 2013 odpočítanie DPH a v ten istý deň fakturovala tovar žalobcovi, ktorý bol v uvedenom reťazci konečným odberateľom na území Slovenskej republiky. Práve žalobca získal podľa žalovaného neoprávnenú daňovú výhodu tým, že si uplatnil odpočítanie DPH z faktúr od dodávateľa YENISEI s.r.o., pričom následne deklaroval intrakomunitárne dodanie tovaru do iného členského štátu s oslobodením od dane podľa § 43 zákona o DPH britskej spoločnosti NO LIMIT FOOD LTD. V rámci trojstranných obchodov tovar mal byť prepravený priamo vyššie uvedeným maďarským spoločnostiam, ktoré však prevzatie cukru nepotvrdili a ani nepriznali nadobudnutie tovaru z iného členského štátu.

3. Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca v zákonnej lehote správnu žalobu na Krajský súd v Trenčíne (ďalej „správny súd“ alebo „krajský súd“) a navrhol jeho zrušenie. 4. Správny súd rozsudkom zo dňa 06.07.2022 zrušil preskúmavané rozhodnutie žalovaného i rozhodnutie správcu dane z dôvodu podstatného porušenia ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré malo za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej (§ 191 ods. 1 písm. g) SSP) a vec vrátil správcovi dane na ďalšie konanie; žalovaného zaviazal povinnosťou zaplatiť žalobcovi plnú náhradu trov konania.

6. Správny súd považoval za potrebné skúmať, či cez inštitút prerušenia daňovej kontroly nedošlo v predmetnej veci k neúčelnému a neprimeranému prerušeniu daňovej kontroly za účelom zistenia skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane prostredníctvom medzinárodnej výmeny informácií. Poukázal na č. 7 smernice Rady č. 2011/16/EÚ z 15.02.2011 o administratívnej spolupráci v oblasti daní a na § 6 ods. 5 zákona č. 442/ 2012 Z.z. o medzinárodnej pomoci a spolupráci pri správe daní, podľa ktorých je príslušný orgán dožiadaného štátu povinný poskytnúť informáciu čo najrýchlejšie, najneskôr do šiestich

7. V intenciách uvedených predpisov správny súd interpretoval ustanovenie § 61 ods. 4 Daňového poriadku tak, že pominutie dôvodov, pre ktoré bola daňová kontrola prerušená, je ohraničené maximálnou lehotou šesť mesiacov, ktorá je stanovená v smernici Rady č. 2011/ 16/EÚ pre poskytnutie požadovaných informácií. Bez aplikácie tejto smernice by podľa jeho názoru vzniknutý stav spôsoboval právnu neistotu.

Správny súd zvýraznil, žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií zo dňa 18.12.2013 a 09.07.2014 boli podané pred prerušením konania, ku ktorému došlo dňa 19.09.2014 a toto prerušenie trvalo 1 rok a 52 dní, „čo vyvoláva nevyváženosť dĺžky prerušenia konania, keď časť doby poskytnutia medzinárodnej výmeny informácií spadá do doby daňovej kontroly a časť do doby prerušenia daňovej kontroly a uvedené prerušenie viac ako dvojnásobne prevyšuje maximálnu dĺžku trvania lehoty, stanovenej v uvedenej smernici pre poskytnutie požadovaných informácií (6 mesiacov). V procese medzinárodnej výmeny informácií by mal správca dane prerušiť daňovú kontrolu dňom odoslania žiadosti o poskytnutie informácie príslušnému orgánu cudzieho štátu. Uvedený postup správcu dane v prejednávanej veci nemožno preto vyhodnotiť inak, ako snahu o predĺženie zákonnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly“. 10.

Pokiaľ teda žalovanému bola konečná odpoveď nemeckých daňových orgánov doručená dňa 14.10.2015 nemožno hodnotiť prerušenie konania od 15.10.2015 do 10.11.2015 ako odôvodnené“. 11. Ostatnými žalobnými bodmi uplatnenými v správnej žalobe sa správny súd nezaoberal, nakoľko mal za to, že vyššie uvedené dôvody sú postačujúce na zrušenie rozhodnutia

III. Kasačná sťažnosť žalovaného, stanovisko žalobcu

13. Sťažovateľ nesúhlasil s právnymi závermi správneho súdu, ktorý odkázal na svoj skorší rozsudok č. k. 11S/115/2017 - 225 zo dňa 29.05.2018 a poukazoval na to, že žalovaný v danej veci nepodal proti rozsudku kasačnú sťažnosť. Sťažovateľ uviedol, že proti uvedenému rozsudku nepodal kasačnú sťažnosť z dôvodu, že v rozsudku bolo správcovi dane vytknuté nielen porušenie jednoročnej lehoty na výkon daňovej kontroly, ale aj ďalšie porušenia, ako nevypočutie svedka (bod 13 uvedeného rozsudku) či nevysporiadanie sa s judikatúrou Súdneho dvora EÚ (body 14 - 18 tohto rozsudku).

2010. Prerušenie kontroly trvalo od 19.09.2014 do 10.11.2015 (žiadosť o MVI č. 9310401/5/ 2740390/2014 a č. 93106401/5/5621480/2014) a odo dňa 20.11.2015 do 13.01.2016 (žiadosť o MVI č. 1659402/2015/Mac). Keďže v zmysle § 61 ods. 5 Daňového poriadku lehoty podľa tohto zákona počas prerušenia daňového konania neplynú, mal sťažovateľ za to, že kontrola začatá dňa 19.11.2013 a ukončená doručením protokolu dňa 01.03.2016 trvala 363 dní.

V tejto súvislosti poukázal na ustanovenie § 23 ods. 1 Daňového poriadku, v zmysle ktorého správca dane nemôže daňovému subjektu dopredu konkrétne uviesť aké zisťovania žiada vykonať, napríklad aj z možného dôvodu ovplyvňovania preverovaných subjektov.

informácie rýchlejšie, resp. v lehotách určených v nariadení alebo v smernici, nemožno pripísať na ťarchu správcu dane, ktorý bol v procese vybavovania dožiadaní aktívny a priebežne zasielal urgencie. Podľa sťažovateľa teda daňová kontrola nebola zo strany správcu dane umelo predlžovaná a niet skutočností umožňujúcich prijať záver, že by došlo k zneužitiu inštitútu prerušenia daňovej kontroly. 17. Žalobca v písomnom vyjadrení navrhol kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietnuť.

18. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (ďalej aj „kasačný súd“) preskúmal napadnutý rozsudok v medziach sťažnostných bodov (§ 438 ods. 2, § 445 ods. 1 písm. c), ods. 2 SSP), pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods.1 SSP) a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), zohľadniac § 455 SSP nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť sťažovateľa je dôvodná. 19.

20. V prípade zdaňovacieho obdobia august 2013 krajský súd rozsudkom sp. zn. 11S/115/ 2017 zo dňa 29.05.2018 rozhodol o zrušení preskúmavaného rozhodnutia žalovaného i rozhodnutia správcu dane a vec vrátil správcovi dane na ďalšie konanie. Konštatoval, že bolo dostatočne preukázané dodanie tovaru žalobcovi zo strany jeho dodávateľa a tiež následné dodanie tovaru od žalobcu jeho odberateľovi; mal za to, že všetky pochybnosti finančných orgánov smerovali výlučne k iným subjektom v širšom reťazci dodávok tovaru; zaujal tiež názor, že nebol v daňovom konaní preukázaný podvod, resp. že správca dane dostatočne nepreukázal žalobcovi vedomosť o účasti na daňovom podvode; uzavrel, že zákonná jednoročná lehoty na vykonanie daňovej kontroly bola prekročená.

22. Pokiaľ ide o rozhodnutia kasačného súdu žalobcových veciach, rozsudkom sp. zn. 6Sžsk/ 24/2021 zo dňa 15.11.2022 (zdaňovacie obdobie október 2013) bol zrušený rozsudok krajského súdu sp. zn. 11S/44/2020 zo dňa 18. novembra 2020 najmä z dôvodu nedostatočného objasnenia, či odpočítaniu dane bránilo nesplnenie hmotnoprávnych podmienok podľa § 49 a § 51 zákona o DPH, alebo účasť posudzovaných obchodov žalobcu na daňovom podvode (nedovolenom úniku na DPH), ako aj s ohľadom na nevysvetlený odklon napadnutého rozsudku od skoršieho rozhodnutia vo veci sp. zn.11 S/115/2017 zo dňa 29.05.2018.

23. Medzitým však kasačný súd rozsudkom sp. zn. 1Sžfk/47/2021 zo dňa 14.12.2022 zrušil rozsudok krajského súdu sp. zn. 11S/90/2019-325 zo dňa 23. februára 2021 (zdaňovacie obdobie november 2013), keď sa nestotožnil s právnym názorom krajského súdu ohľadom prekročenia zákonnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly a vec mu vrátil so záväzným právnym názorom na ďalšie konanie. Naostatok tunajší súd opätovne rozhodoval o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku správneho súdu sp. zn. 13S/1/2023 o zamietnutí správnej žaloby vo veci vyrubenia rozdielu DPH žalobcovi za zdaňovacie obdobie október 2013, keď rozsudkom sp. zn. 4Sfk/82/2023 zo dňa 01.08.2024 kasačnú sťažnosť s konečnou platnosťou

25. S ohľadom na vymedzenie sťažnostných bodov v tu prejednávanej veci pripadlo kasačnému súdu posúdiť len otázku viazanosti žalovaného skorším rozsudkom krajského súdu sp. zn. 11S/115/2017 zo dňa 29.05.2018 týkajúcim sa zdaňovacieho obdobia august 2013 a najmä zákonnosti prerušenia daňovej kontroly a trvania toho prerušenia vo väzbe na dodržanie jednoročnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly. Ostatné žalobné body totiž krajský súd v napadnutom rozsudku nevyhodnotil.

Vo všetkých ostatných prípadoch je prekročenie zákonom ustanovenej maximálnej doby trvania daňovej kontroly neprípustné a protokol z takejto kontroly predstavuje nezákonne získaný dôkazný prostriedok, ktorý v daňovom konaní nemôže byť použitý (III. ÚS 24/2010 z 29.06.2010).

Zatiaľ čo nariadenie 904/2010 je zamerané primárne na boj proti podvodom na DPH, zákon č. 442/ 2012 Z. z. sa na DPH nevzťahuje (§ 3 ods. 2 písm. a/ tohto zákona). Preto bolo poukazovanie krajského súdu na lehoty určené týmto zákonom nesprávne. Základná lehota stanovená nariadením 904/2010 na vybavenie žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií je tri mesiace od prijatia žiadosti (čl. 10 nariadenia). Dodržiavanie tejto lehoty je však v praxi skôr výnimkou ako pravidlom. Práve preto trvanie prerušenia daňovej kontroly z dôvodu čakania na odpoveď dožiadanej zahraničnej daňovej správy často spôsobuje predlžovanie kontroly nad rámec jedného roka od jej začatia.

. . . v spojení s jeho odôvodnením 25 sa má vykladať v tom zmysle, že nestanovuje lehoty, ktorých prekročenie môže ovplyvniť zákonnosť prerušenia daňovej kontroly stanoveného právom žiadajúceho členského štátu dovtedy, kým žiadaný členský štát neposkytne informácie požadované v rámci mechanizmu administratívnej spolupráce stanoveného týmto nariadením.“ Lehoty stanovené nariadením 904/2010 pre orgány finančnej správy v súvislosti so žiadosťou o medzinárodnú výmenu informácií teda nemožno v kontexte vnútroštátnej právnej úpravy (§ 46 ods. 10 Daňového poriadku) a vo väzbe na uplatnenie inštitútu prerušenia daňovej kontroly z dôvodu žiadosti o medzinárodnej výmeny informácií vykladať tak, že ide o lehoty, ktorých prekročenie by zakladalo nezákonnosť rozhodnutí a porušenie princípu proporcionality na strane kontrolovaného daňového subjektu. Z tohto hľadiska stojí argumentácia krajského súdu, ktorý podmieňoval zákonnosť trvania prerušenia daňovej kontroly dodržaním lehôt určených na vybavenie žiadosti o medzinárodnú spoluprácu, na nesprávnych právnych základoch.

30. K limitom prerušenia daňovej kontroly na DPH za účelom medzinárodnej výmeny informácií existuje i ďalšia vnútroštátna judikatúra. Plynie z nej, že prerušenie daňovej kontroly sa v zásade považuje za opodstatnené, ak sa požaduje taký druh informácií, ktorý bezprostredne súvisí s daňovou kontrolou, a zároveň sa daňová kontrola zbytočne nepredlžuje tým, že sa zisťujú informácie opakovane alebo po častiach (por. napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžfk/3/2018 z 21. februára 2019, sp. zn. 5Sžf/15/2016 z 30. mája 2017, sp. zn. 4Sžfk/53/2018 z 2. júla 2019, a tiež Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 370/2020 zo dňa 25. augusta 2020, body 33 až 35).

je nesprávne. Nemožno totiž vylúčiť, že dôvodne uplatnená žiadosť o MVI je neúspešná (dožiadanému orgánu sa z rôznych dôvodov nepodarí získať požadované informácie), prípadne po podaní žiadosti dôjde k zmene skutkových zistení a preto sa informácie získané z MVI

Keďže efektívnosť položených otázok pre potreby rozhodnutia o daňových povinnostiach žalobcu sa nestala predmetom kasačného konania, neprináleží ani kasačnému súdu sa k tejto otázke vyjadrovať. 32. V medziach naznačených východísk hodnotil kasačný súd jednotlivé sťažnostné body a dospel k záveru, že krajský súd posúdil vec po právnej stránke nesprávne.

33. Tu treba poznamenať, že žalovaný po zrušení predchádzajúceho rozhodnutia odstránil krajským súdom vytýkané procesné nedostatky a doplnil argumentáciu ohľadom ujasňovania obsahu odpovede nemeckej finančnej správy na žiadosť správcu dane o spoluprácu, takže skutkový stav pri novom rozhodovaní krajského súdu nebol rovnaký ako pri vydaní skoršieho rozsudku zo dňa 29.05.2018. Kasačný súd je tej mienky, že nič nebránilo doplneniu administratívneho spisu o mailovú komunikáciu medzi správcom dane a žalovaným, ktorý je kontaktným orgánom pre vybavovanie žiadostí o medzinárodnú spoluprácu podľa nariadenia 904/2010 (urgencie zo dňa 14.10., 19.10., 23.10. a 28.10.2015), keďže sa po zrušení skoršieho rozhodnutia žalovaného za predmetné zdaňovacie obdobie rozsudkom krajského súdu sp. zn. 11S/115/2017 zo dňa 29.05.2018 táto komunikácia ukázala ako dôležitá.

Z tejto komunikácie je zrejmé, že bezprostredne (v nasledujúci deň) po získaní tohto ubezpečenia správca dane oznámil žalobcovi pokračovanie v daňovej kontrole. Kasačný súd preto nevidel dôvod považovať dobu od 14.10.2015 do 10.11.2015 za neúčelné a nedôvodné predlžovanie prerušenia daňovej kontroly.

35. V naznačenej súvislosti kasačný súd nemohol prehliadnuť, že otázku dodržania lehoty na vykonanie daňovej kontroly neposúdili jednotne ani všetky senáty krajského súdu (viď bod 22 tohto rozsudku). Zo senátov kasačného súdu, ktoré rozhodovali v predmetných veciach žalobcu, ako jediný doposiaľ meritórne posudzoval otázku zákonnosti prerušenia daňovej kontroly a dodržania lehoty na vykonanie daňovej kontroly senát 3S v rozsudku sp. zn. 1Sžfk/ 47/2021 zo dňa 14. decembra 2022 (zdaňovacie obdobie september 2013), pričom konštatoval nasledovné: „45. V konaní nebolo sporné a z obsahu administratívneho spisu bolo preukázané, že v priebehu daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu DPH za zdaňovacie obdobie september 2013 správca dane získaval informácie prostredníctvom žiadostí o medzinárodnú výmenu daňových informácií do iných členských štátov EÚ. Medzinárodná výmena daňových informácií v súvislosti s preverovaním intrakomunitárnych obchodov deklarovaných žalobcom v kontrolovanom zdaňovacom období bola realizovaná na základe Nariadenia, ktoré je záväzné v celom rozsahu a priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch.

46. K správnym súdom vytknutým nedostatkom postupu správcu dane je v prvom rade nutné konštatovať, že žiadny právny predpis, či už na úrovni európskej legislatívy, alebo vnútroštátnej, správcovi dane nezakazuje, aby pri plnení svojej povinnosti viesť dokazovanie tak, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie (§ 24 ods. 2 Daňového poriadku) a prihliadať pritom na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo (§ 3 ods. 3 Daňového poriadku), využíval informácie získané na základe MVI v iných daňových kontrolách týkajúcich sa toho istého kontrolovaného daňového subjektu.

doručení odpovede zo dňa 27. marca 2015 táto nebola kompletná a správca dane opakovane urgoval dožiadaný zahraničný daňový orgán o doručenie kompletnej požadovanej odpovede, ktorá bola skompletizovaná až dňa 10. novembra 2015. 48.

49. Tiež nie je správny názor správneho súdu, podľa ktorého bolo potrebné, aby správca dane pri prerušení daňovej kontroly jednoznačne uviedol, kedy a akú informáciu podľa osobitného predpisu bolo potrebné získať. Kasačný súd súhlasí so žalovaným, že Daňový poriadok v § 61 neupravuje náležitosti rozhodnutia o prerušení daňovej kontroly. Podstatnou okolnosťou je naplnenie jedného z dôvodov prerušenia, ktorým v oboch prípadoch prerušenia bola potreba získať informácie spôsobom podľa Nariadenia (§ 61 ods. 1 písm. b/ Daňového poriadku). Správnym súdom vymedzenými náležitosťami rozhodnutí o prerušení daňovej kontroly by mohla byť zmarená efektivita preverovania zdaniteľných obchodov deklarovaných žalobcom ako kontrolovaným daňovým subjektom.“

37. K námietke o nezákonnom spôsobe prerušenia daňovej kontroly kasačný súd doplňuje, že ani viazanie momentu prerušenia daňovej kontroly striktne na deň odoslania žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií orgánu cudzieho štátu nenachádza oporu v dikcii Daňového

38. Z uvedených dôvodov dospel kasačný súd k záveru, že právny názor krajského súdu o nezákonnosti prerušenia daňovej kontroly a dĺžky trvania prerušenia vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci. Lehota na vykonanie daňovej kontroly podľa § 46 ods. 10 Daňového poriadku bola dodržaná, nakoľko počas prerušenia trvajúceho od 19.09.2014 do 10.11.2015 a od 20.11.2015 do 13.01.2016 táto lehota neplynula (§ 61 ods. 5 Daňového poriadku) a preto po odpočítaní dní prerušenia možno konštatovať, že celková dĺžka daňovej kontroly neprekročila dobu jedného roka.

finálnom právnom posúdení tých istých otázok naprieč senátmi kasačného súdu v predmetných veciach teda nateraz nedošlo a je na príslušnom správnom súde, aby po zrušení skorších rozsudkov krajského súdu rozhodol v doposiaľ neskončených veciach nanovo.

41. Kasačný súd preto napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a?vec vrátil na ďalšie konanie podľa § 462 ods. 1 SSP Správnemu súdu v?Banskej Bystrici, a?to s?odkazom na § 3 ods. 3 písm. b) zákona č. 151/2022 Z.z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. V ďalšom konaní správny súd preskúma zákonnosť rozhodnutia žalovaného v medziach ostatných žalobných bodov, pričom v tomto rozsudku vysloveným právnym názorom kasačného súdu bude viazaný. 42. V?ďalšom konaní správny súd rozhodne aj o?nároku na náhradu trov kasačného konania (§ 467 ods. 3 SSP). 43. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 prvá veta SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave dňa 30. októbra 2024