2Sfk/10/2021

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. a členov senátu JUDr. Mariána Trenčana a prof. JUDr. Juraja Vačoka, PhD., v právnej veci žalobcu (sťažovateľa 1): SD-spoločnosť, s.r.o., IČO: 31390927, so sídlom: Bárdošova 20, 831 01 Bratislava, zastúpený: ŘEHÁK & TISOŇ, spol. s.r.o., advokátska kancelária, IČO: 47235349, so sídlom: Komenského 437/62, 909 01 Skalica, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom: Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, osoba zúčastnená na konaní (sťažovateľa 2): GRAPP s.r.o., IČO: 45377235, so sídlom: Pod Urpínom 21, 974 01 Banská Bystrica, zastúpený: WITT & KLEIM ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA S.R.O., IČO: 47257164, so sídlom: Dolná 6, 974 01 Banská Bystrica, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutiu žalovaného č. 1307986/ 2015 z 19. augusta 2015, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu z 19. marca 2020 a o kasačnej sťažnosti osoby zúčastnenej na konaní zo 06. februára 2020 proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S/131/2019 - 114 z 11. decembra 2019, takto

rozhodol:

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačné sťažnosti žalobcu a osoby zúčastnenej na konaní zamieta . II. Účastníkom konania nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva .

Odôvodnenie

I. Priebeh a výsledky administratívneho konania

239322,67 EUR na DPH za zdaňovacie obdobie december 2006 podľa § 44 ods. 6 písm. b) zákona SNR č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov v nadväznosti na § 165 ods. 5 zákona č. 563/ 2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej aj „daňový poriadok“). Odmietnutie práva na odpočítanie dane správca dane odôvodnil tým, že žalobca porušil § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „zákon o DPH“), v zmysle ktorého právo na odpočet DPH vzniká dňom, kedy na deklarovanom tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Fakturované dodávky tovaru neboli predmetom dane v tuzemsku v zmysle § 2 ods. 1 písm. a) zákona o DPH a preto deklarovanému dodávateľovi Michal Hromjak - MIDIKOV (ďalej aj „deklarovaný dodávateľ“) nevznikla daňová povinnosť podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH. 2. Žalobca podal odvolanie proti rozhodnutiu správcu dane, ktoré žalovaný preskúmavaným rozhodnutím potvrdil. V odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia uviedol, že daňový subjekt nárokujúci si odpočet DPH ťaží dôkazné bremeno v súvislosti s preukázaním splnenia podmienok odpočtu DPH, pričom predloženie faktúry a formálnych dokladov nie je dostatočné na preukázanie realizácie deklarovaných zdaniteľných obchodov. Zároveň sa stotožnil so zisteniami správcu dane, že deklarované zdaniteľné obchody boli žalobcom uskutočňované v rámci reťazca spoločností. Ten istý tovar bol dodávaný medzi viacerými podnikateľmi a bol prepravovaný od nákupu u prvého dodávateľa v inom členskom štáte k poslednému odberateľovi v reťazci v inom členskom štáte alebo tuzemsku. Pre uvedené správca dane preveroval pohyb tovaru a reálnosť jeho prepravy z dôvodu posúdenia miesta dodania tovaru v zmysle § 13 ods. 1 písm. a), resp. c) zákona o DPH. Žalobca a ani deklarovaný dodávateľ nevedeli preukázať skutočné vykonanie prepravy tovaru (preverované faktúry navyše absentovali v účtovníctve deklarovaného dodávateľa a boli len deklarované v záznamoch DPH). Deklarovaný dodávateľ a ani žiaden ďalší zo zapojených podnikateľov do obchodného reťazca za predmetné zdaňovacie obdobie nenahlásil intrakomunitárne nadobudnutie tovaru z iného členského štátu. Z preložených dokladov nebolo možné určiť skutočné miesto dodania tovaru, s ktorým nevyhnutne súvisí aj vznik daňovej povinnosti.

3. Žalobca podal proti preskúmavanému rozhodnutiu žalovaného správnu žalobu. Správny súd podľa § 191 ods. 1 písm. e) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) zrušil napadnuté rozhodnutie a vrátil vec žalovanému na ďalšie konanie rozsudkom č. k. 2S/256/2015-69 zo dňa 13.06.2018. Na základe žalovaným podanej kasačnej sťažnosti Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 3Sžfk/26/2018 zo dňa 12.06.2019 rozsudok správneho súdu zrušil a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie, pričom poukázal na svoje skoršie rozhodnutia, z ktorého vyplýva právny záver o zákonnosti žalobou napadnutých rozhodnutí, pričom zaviazal správny súd, aby v ďalšom konaní v zmysle uvedených právnych názorov kasačného súdu opätovne rozhodol.

Medzi zabezpečenými dokladmi PPZ sa pri každej z uvedených faktúr nachádzali dva prepravné doklady - CMR. Na jednom bolo uvedené miesto nakladania tovaru Datteln (Nemecko), miesto vykladania tovaru Brno, príjemca Midikov Košice, tovar prevzal SENEKAB Moravia s.r.o.

(žalobca), tovar prevzala SD - spoločnosť, s.r.o. (žalobca). Na základe týchto CMR prepravca mal vykonať prepravu toho istého tovaru, v tom istom čase, tými istými dopravnými prostriedkami na trase Datteln, DE - Bratislava cez Českú republiku. Aj v prípade sporných

· tiež poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR v obdobnej veci toho istého žalobcu so sp. zn. 4Sžfk/43/2017 zo dňa 04.06.2019. Právne posúdenie v ňom obsiahnuté vychádzalo z presvedčenia, že v danom prípade zo stany žalobcu došlo k porušeniu § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z., nakoľko bolo nesporne preukázané, že pohyb tovaru sa uskutočnil od prvého dodávateľa k poslednému odberateľovi, s cieľom uplatniť si právo na odpočítané dane z dodávateľských faktúr jednotlivými platiteľmi v reťazci dodávateľov a čerpať nadmerné odpočty.

Predmetné dodávky tovaru od tuzemského dodávateľa neboli predmetom dane v tuzemsku a tým ani nemohla tuzemskému dodávateľovi vzniknúť daňová povinnosť v tuzemsku podľa §19 ods. 1 zákona o DPH a potom si ani žalobca ako platiteľ nemohol uplatniť právo na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH, keďže toto právo vzniká platiteľovi v deň, keď pri tovare vznikla

III. Konanie na kasačnom súde

Napadnutý rozsudok správneho súdu navrhli zrušiť a vec správnemu súdu vrátiť na ďalšie konanie. 6. Sťažovateľ 1 odôvodnil svoju kasačnú sťažnosť nasledovne: · správny súd len recipoval právne posúdenie kasačného súdu vyplývajúce zo zrušujúceho rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžfk/26/2018 zo dňa 12.06.2019.

V administratívnom spise sa nenachádzajú žiadne dôkazy, z ktorých by vyplývalo, že prepravu tovaru na územie SR možno pričítať sťažovateľovi 1 alebo jeho bezprostrednému dodávateľovi, · vo všetkých prípadoch šlo u sťažovateľa 1 o dodania, ktoré boli predmetom dane v tuzemsku (to nevylučuje, že pred dodaním tovaru sťažovateľovi 1 došlo k iným dodaniam spojeným s prepravou, ktoré boli predmetom dane v iných členských štátoch EÚ.).

nesprávne, · analogická aplikácia rozsudkov citovaných v napadnutom rozsudku správneho súdu je nesprávna, pretože sa nejedná o porovnateľný skutkový stav. V administratívnom konaní správca dane ani žalovaný nezistili a ani nikde netvrdili, že medzi sťažovateľom 1 a jeho priamymi dodávateľmi nedošlo k reálnym obchodom (t. j. že nebol kúpený dotknutý tovar) a ani nekonštatovali, že zo strany sťažovateľa 1 došlo k podvodnému konaniu. · tiež poukázal na odklon správneho súdu od judikatúry kasačného súdu (napr. od rozhodnutí sp. zn. 5Sžf/12/2010, 4Sžf/77/2015) a judikatúry Súdneho dvora EÚ.

Kasačný súd vo svojom zrušujúcom rozsudku nevyjadril konečný právny názor na prejednávanú vec, ale uviedol iba rozsah a význam právnej problematiky, ktorú má správny súd v ďalšom konaní posúdiť s ohľadom na námietky účastníkov konania. Podľa názoru sťažovateľa 2 však správny súd nepostupoval správne a v intenciách ustanovenia § 469 SSP, keď právne závery kasačného súdu prevzal za svoje bez toho, aby sa riadne vysporiadal aj s ďalšími námietkami a argumentami,

bolo možné závery správcu dane považovať za právne udržateľné.

8. Úvodom právneho posúdenia kasačný súd uvádza, že obe kasačné sťažnosti sú v zásade zhodne založené na argumentácii proti právnemu posúdeniu veci správnym súdom v napadnutom rozsudku. Správny súd súc viazaný právnym názorom Najvyššieho súdu SR vysloveným v rozsudku sp. zn. 3Sžfk/26/2018 zo dňa 12.06.2019 v prejednávanej veci v podstate len doslovne prebral znenie odôvodnenia. Kasačný súd v danom prípade takýto postup považuje za prijateľný, keďže právny názor, ktorý už kasačný súd vyslovil poskytuje dostatočné odpovede na zásadné právne otázky prejednávanej veci, a síce že sťažovateľ porušil § 49 ods. 1 a 2 zákona o DPH, v dôsledku čoho mu bol zákonne odmietnutý nárok na odpočet DPH, pričom správca dane z vlastného dokazovania i z podkladov dožiadaní od miestne príslušného správcu dane deklarovaného dodávateľa nadobudol dostatok podkladov pre svoj vecne správny záver. Správny súd v tomto kontexte neporušil zákon tým, že len odcitoval záväzný právny názor kasačného súdu v prejednávanej veci.

V oboch prípadoch boli zhodne kasačné sťažnosti žalobcu ako aj osoby zúčastnenej na konaní zamietnuté ako nedôvodné podľa § 461 SSP. 10. Za splnenia podmienok v zmysle § 464 ods. 1 SSP preto kasačný súd odkazuje na nasledovnú časť odôvodnenia rozsudku sp. zn. 6Sžfk/33/2021 dňa 20. decembra 2022: „33. S ohľadom na vymedzenie sťažnostných bodov kasačnému súdu pripadlo posúdiť zákonnosť postupu krajského súdu, ktorý ako nedôvodnú zamietol správnu žalobu sťažovateľa 1 proti rozhodnutiu žalovaného o nepriznaní nároku na odpočet DPH.

34. Primárne považuje kasačný súd za potrebné uviesť, že nezistil žiadne také procesné porušenia, ktoré by mohli spôsobiť nezákonnosť a odôvodniť zrušenie či už napadnutého rozsudku krajského súdu ako aj napadnutých rozhodnutí žalovaného a správcu dane.

1 správny. Kasačný súd tiež poukazuje na skutočnosť, že krajský súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku vecne, avšak riadne, vysporiadal s právnym názorom kasačného súdu uvedeným v zrušujúcom rozsudku kasačného súdu tak, že v dôvodoch napadnutého rozsudku poukázal a odcitoval ustálený právny názor kasačného súdu v skutkovo a právne obdobných veciach totožných účastníkov konania, o ktorých už bolo kasačným súdom právoplatne

35. Kasačný súd najmä konštatuje, že krajský súd rešpektoval právny názor, ktorý pre neho v tej istej právnej veci vyslovil Najvyšší súd SR v zrušujúcom rozsudku kasačného súdu, a ktorým bol krajský súd viazaný podľa § 469 SSP.

Krajský súd sa v napadnutom rozsudku týmto pre neho záväzným právnym názorom Najvyššieho súdu SR aj riadil, pričom dospel k rovnakému záveru ako Najvyšší súd SR, a to že finančné orgány riadne zistili skutkový stav veci a vec správne právne posúdili. V podrobnostiach krajský súd v záujme hospodárnosti citoval právny záver obsiahnutý v zrušujúcom rozsudku kasačného súdu vydaný v totožnej veci ako aj v rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR vydaných v skutkovo a právne obdobných veciach, čím sa zároveň vysporiadal so žalobnými námietkami sťažovateľa 1, ktoré boli pre vec podstatné. Ústavný súd SR vo svojej ustálenej rozhodovacej praxi uvádza, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj ,,ESĽP“) pripomenul, že súdne rozhodnutia

Grécko z 29.5.1997, Higgins c. Francúzsko z 19.2.1998). 36. Sťažovatelia v rámci uplatneného sťažnostného dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci rozporovali právne závery krajského súdu, ktoré však krajský súd priamo recipoval zo zrušujúceho rozsudku kasačného súdu vydaného v totožnej veci. Kasačný súd opätovne uvádza, že krajský súd bol rozhodnutím kasačného súdu viazaný (§ 469 SSP). Najvyšší súd SR ako kasačný súd svojím zrušujúcim rozsudkom nielen zrušil v poradí prvý rozsudok krajského súdu a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie, ale vyslovil v ňom aj záväzný právny názor konštatujúc úplnosť zistenia skutkového stavu a správnosť právneho posúdenia veci daňovými

37. Kasačný súd teda k námietke nesprávneho právneho posúdenia veci krajským súdom v nadväznosti na zrušujúci rozsudok kasačného súdu sumarizuje, že finančné orgány (i krajský súd) správne určili ako miesto dodania fakturovaného tovaru iný členský štát v zmysle § 13 ods. 1 písm. a) zákona o DPH (v zmysle ktorého ak je dodanie tovaru spojené s odoslaním alebo prepravou tovaru, je miestom dodania tovaru miesto, kde sa tovar nachádza v čase, keď sa preprava alebo odoslanie tovaru začína uskutočňovať). Následne správne uzavreli, že

Dôkazné bremeno pri preukazovaní splnenia formálnych a hmotnoprávnych podmienok pre vznik nároku na odpočítanie dane zaťažovalo žalobcu, ktorý ho neuniesol, pretože správca dane dôvodne spochybnil vierohodnosť a pravdivosť žalobcom predložených dokladov (faktúr, CMR) a reálnosť uskutočnenia vnútroštátnej dodávky medzi žalobcom a jeho priamym dodávateľom v

38. K namietanému odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu a Súdneho dvora EÚ v rámci sťažnostného dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. h) SSP kasačný súd uvádza, že sťažovateľ 1 ani sťažovateľ 2 v kasačnej sťažnosti neuviedli, v čom konkrétne sa krajský súd odklonil od rozhodovacej praxe kasačného súdu ako aj Súdneho dvora EÚ. Sťažovateľ 1 ani sťažovateľ 2 neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti uvedené v už skoršej rozhodovacej činnosti týchto súdov, s ktorého závermi je napadnutý rozsudok krajského súdu v rozpore, a preto vyhodnotil tieto námietky sťažovateľa 1 a 2 ako bezpredmetné. Kasačný súd poukazuje na § 440 ods. 2 SSP, podľa ktorého dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.

V. Záverečné zhodnotenie a odôvodnenie rozsudku v časti trov

11. Kasačný súd pre vyššie uvedené nevzhliadol dôvodnosť kasačných sťažností a preto ich v zmysle § 461 SSP zamietol. 12. O nároku na náhradu trov konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 1 SSP a § 168 SSP tak, že žiadnemu z účastníkov nepriznal nárok na náhradu trov kasačného konania. Sťažovateľom nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznal z dôvodu neúspechu vo veci. Žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal, pretože to nie je možné spravodlivo požadovať napriek tomu, že bol v konaní úspešný. 13. Tento rozsudok prijal senát kasačného súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave dňa 30. apríla 2024