2Sfk/1/2022

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Benczovej a členov senátu JUDr. Michala Dzurdzíka, PhD. (sudca spravodajca) a JUDr. Zuzany Šabovej, PhD. v právnej veci žalobcu: A. E., dátum narodenia: XX.XX.XXXX, adresa trvalého pobytu: E. XXXX/XX, XXX XX C. J., právne zastúpeného: Advokátska kancelária Pacalaj, Palla a partneri, s.r.o., so sídlom Námestie SNP 3, 917 01 Trnava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100751005/ 2020 zo dňa 06.04.2020, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. 20S/80/2020 - 209 zo dňa 30.06.2021, takto

rozhodol:

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta. II. Žalovanému sa právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I. Konanie pred správnym súdom

2. Správny súd v rozsudku konštatoval, že žalobca podal dňa 16.05.2014 na Krajský súd v Trnave žalobu o preskúmanie zákonnosti právoplatného rozhodnutia Finančného riaditeľstva SR (žalovaného) č. 1100307/1/129930/2014/4884 zo dňa 11.03.2014, ktoré bolo v rámci odvolacieho konania proti žalobu zamietajúcemu rozsudku Krajského súdu v Trnave sp. zn. 20S/33/2014 zo dňa 17.03.2015, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžf/51/2015 zo dňa 25. mája 2017 zrušené, spolu s dodatočným platobným výmerom správcu dane č. 9210401/5/949056/2013/BalI zo dňa 12.03.2013. Rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 8Sžf/51/2015 nadobudol právoplatnosť dňa 19.06.2017, a teda aplikáciou ustanovenia § 246d Občianskeho súdneho poriadku v spojení s aplikáciou ustanovenia § 71 ods. 1 v nadväznosti na intertemporálne ustanovenie § 491 ods. 1 a 3 SSP v období od podania správnej žaloby po právoplatné skončenie konania podľa Správneho súdneho poriadku, t. j.

3. Ak by sa mal správny súd stotožniť s výkladom žalobcu ohľadom aplikácie ustanovení určujúcich podmienky plynutia novej subjektívnej a objektívnej lehoty na zánik práva vyrubiť daň (§ 69 ods. 2 daňového poriadku), potom by súdny prieskum zákonnosti podľa Správneho súdneho poriadku, v spojení so zákonnou úpravou podmienok spočívania lehôt vo veciach daní v priebehu súdneho konania (aktuálne § 71 ods. 1 SSP), postrádal účel sledovaný touto subsidiárnou ochranou zákonnosti rozhodnutí daňovej správy (alebo vo všeobecnosti orgánov verejnej správy), ktorá nespočíva len v bezbrehej ochrane práv a právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb dotknutých žalobou napadnutým rozhodnutím, ale aj vo vytvorení spravodlivého priestoru na to, aby príslušný orgán verejnej správy v prípade vrátenia veci na ďalšie konanie po zrušení preskúmavaného rozhodnutia, súc viazaný právnym názorom správneho súdu, v ďalšom konaní rozhodovacou činnosťou v súlade so zásadou legality mohol naplniť zásady správneho konania ako takého, resp. zásady a účel správy daní (§ 2 písm.

4. Podľa správneho súdu správca dane ako aj žalovaný vykonali procesné úkony smerujúce k výsluchom svedkov navrhovaných žalobcom, avšak v niektorých prípadoch svedkovia nemohli byť vypočutí z dôvodu prekážok na strane maďarských daňových orgánov, pretože išlo o zdaňovacie obdobie, pre ktoré podľa maďarského práva bolo premlčané právo vyrubiť daň a v iných prípadoch, hoci navrhnutých svedkov daňové orgány vypočuli, títo verziu žalobcu k priebehu preskúmavaných zdaniteľných obchodov nepotvrdili, resp. na základe ich výpovedí nebolo možné bez akýchkoľvek pochybností ustáliť, že sa predmetné zdaniteľné plnenia zrealizovali tak, ako to deklarovali preverované faktúry, daňové doklady na vstupe, predovšetkým vo vzťahu k osobe deklarovaného dodávateľa žalobcu, obchodnej spoločnosti Triskalion s.r.o. Tvrdenie žalobcu, že táto skutočnosť nemôže ísť na jeho ťarchu bola v danom prípade nedôvodná, keďže z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že žalobca sa najskôr (až v skoršej žalobe) domáhal odstrániť rozpory vo výpovediach A. J. so svedkami A.E_ H., O. T.,

5. Za preukázané nemožno považovať tvrdenie žalobcu, že svedok A. J. vypovedal klamlivo a účelovo v danom konaní preto, aby odvrátil pozornosť daňových orgánov od svojej nekalej činnosti, a to v súvislosti aj s výpoveďami svedka A. H., ktorý síce tvrdil, že pozná A. J. a že mu bolo udelené písomné splnomocnenie zastupovať spoločnosť Triskelion s.r.o. na sprostredkovanie obchodov, v priebehu prvého konania pred správnym orgánom však takéto splnomocnenie nepredložil, pričom A. H. nevedel označiť ani jednu spoločnosť, ktorú mal získať ako odberateľa poľnohospodárskych komodít. Zo svedeckej výpovede O. T., na ktorú žalobca taktiež poukazoval, jednoznačne vyplýva, že počas výpovede pred správnymi orgánmi tento svedok uviedol, že žalobcu nepozná a nevedel sa vyjadriť ani k spornému tovaru, ktorý mala dodať spoločnosť Triskelion s.r.o. žalobcovi. V súvislosti so svedkom A. H. treba poukázať aj na výpoveď ďalších konateľov spoločnosti Triskelion s.r.o., ktorí boli vypočutí v tomto konaní a ktorí potvrdili, že spoločnosť Triskelion s.r.o. nevykonávala

6. V súvislosti s prepravcom D. J. bolo podľa súdu zistené, že tento nepozná osoby A. E., Triskelion s.r.o., ALAURUS s.r.o., že nepozná konateľov týchto spoločností, že nepozná osoby A.J. H., J. E., T. O., D. Z. G. a že neprepravoval tovar týmto spoločnostiam. D. J.

7. Nariadenie Rady (EÚ) č. 904/2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty takéto práva daňovým subjektom registrovaným pre daň na území členského štátu, ktorý o medzinárodnú spoluprácu požiadal, nezaručujú.

Získanie informácií ohľadom preverenia kontrolovaného zdaniteľného plnenia na území iného členského štátu podľa jeho vnútroštátneho právneho poriadku nie je vynútiteľné dožadujúcim členským štátom za účelom zabezpečenia práv daňového subjektu, ktoré sa uplatňujú na území dožadujúceho členského štátu (§ 25 ods. 4 Daňového poriadku na území SR). Preto nie je uplatniteľný právny názor podľa nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 153/07-35 na tento prípad, pretože jeho predmetom nie je právo daňového subjektu zúčastniť sa výsluchu svedka v dožiadanom štáte v priebehu vybavovania žiadosti o medzinárodnú výmenu daňových informácií.

Podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a v § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet dane. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje), ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani pri dobromyseľnosti platiteľa, prijímajúceho zdaniteľné plnenie. Naopak, zákonodarca z dôvodu zabránenia ľahkej zneužiteľnosti neutrality DPH pri uplatnení inštitútu odpočtu dane požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet dane uplatňuje, preukázal existenciu a splnenie zákonom stanovených podmienok. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, tovar alebo služby reálne dodané v deklarovanom množstve a v čase a spôsobom deklarovaným na daňových dokladoch (§ 8, 9 zákona o DPH), a to práve osobou uvedenou na faktúre. To znamená, že zdaniteľné plnenie mu bolo dodané a DPH bola voči nemu uplatnená práve platiteľom DPH uvedeným na faktúre.

keďže žalobca ani nepredložil potvrdenia o tak vysokých výberoch z bankomatov. 10. Súdny dvor EÚ vo svojej judikatúre pripúšťa, že nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia (due diligence), ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (rozsudky Súdneho dvora vo veciach napr. Teleos plc. a spol. (C-409/04), Vlaamse Oliemaatschappij NV (C-499/10).

Pokiaľ ide o námietku napádajúcu nepreukázanie vedomej alebo nepriamej účasti žalobcu na daňovom podvode, správny súd považoval za potrebné dať do pozornosti, že daňové orgány ani netvrdili, že žalobca mal vedomosť alebo mal mať vedomosť o svojej účasti v reťazci podvodných zdaniteľných plnení, pretože skutočnosťou, ktorá sa v danom prípade ustálila ako nepreukázaná, bola osoba dodávateľa žalobcu, deklarovaná na predložených faktúrach, teda priamy dodávateľ žalobcu, v súvislosti s ktorým jeho výber, dohoda obchodných podmienok a reálne uskutočnenie zdaniteľných plnení boli v priamej dispozícii žalobcu.

Inak povedané, je plne v dispozícii daňového subjektu zabezpečiť si potrebné doklady za účelom minimalizácie rizika, že mu v budúcnosti nebude z dôvodu dôkaznej núdze priznané právo na odpočítanie dane, tak ako v danom prípade. Z vykonaného

Z pôvodne vykonaného a doplneného dokazovania, vyplývajúceho z obsahu administratívneho spisu, správny súd jednoznačne ustálil, že žalobcovi sa nepodarilo vierohodným a nespochybniteľným spôsobom preukázať, že tovar uvedený na faktúrach vystavených dodávateľom spoločnosťou Triskelion s.r.o. mu bol ako odberateľovi dodaný práve týmto dodávateľom, čím nedošlo k naplneniu podmienky pre odpočítanie DPH podľa § 49 ods. 1 ods. 2 písm. a) zákona o DPH.

Veľkého senátu Najvyššieho súdu SR vo veci č. 1Vs/1/2020 a na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžfk/66/2019 z 14.04.2021. 14. Namietal, že dôkazy vykonané správcom dane, ktoré sťažovateľ nenavrhoval (výsluch A. J., ako aj účtovná dokumentácia Triskelion s.r.o.), neboli vôbec spôsobilé vyvrátiť dôkazy predložené sťažovateľom. Rovnako namietal i nesprávnu právnu aplikáciu vnútroštátneho i európskeho práva pokiaľ ide o dôkaznú povinnosť sťažovateľa preukázať, že tovar uvedený na faktúrach bol fakticky dodaný práve konkrétnym dodávateľom Triskelion s.r.o., o jeho povinnosť postupovať s náležitou obozretnosťou a zabezpečiť si dostatok dôkazov, na základe ktorých by si mohol podrobne overiť, či tovar bol skutočne žalobcovi dodaný práve deklarovaným dodávateľom. 15. Správny súd mal podľa sťažovateľa opomenúť zohľadnenie vážneho porušenia príkazu kasačného súdu z rozsudku č. k. 8Sžf/66/2016 zo dňa 25.05.2017 a aj vlastného predchádzajúceho príkazu z rozsudku č. k. 14S/80/2014-113 zo dňa 12.05.2016 voči žalovanému vo vzťahu k výsluchu označených svedkov s následným nezohľadnením tejto dôkaznej núdze v prospech sťažovateľa. Nesúhlasil s vyhodnotením výpovedí svedka A.. J., ktorých pravdivosť popiera obsah výpovedí A.. H., O.. T.. Uprednostnenie klamlivej výpovede A.. J. pred výpoveďami A.. H. I. O.. T. podľa sťažovateľa nie je ani logické, ani presvedčivé, pretože svedok A.. J. bol prichytený pri viacerých rozporoch vo svojich výpovediach. Rovnako nesúhlasí s vyhodnotením výpovede svedkyne I. B.. 16. Vo vzťahom k výpovediam realizovaným prostredníctvom medzinárodnej výmeny informácií dožiadaným orgánom z Maďarska namieta rozpor s § 25 ods. 1 Daňového poriadku a aj judikatúrou kasačného súdu 5Sžf/15/2015 z 28.02.2017. Vo vzťahu k argumentácií správneho súdu ohľadom evidencie vozidiel, ktoré mali vykonávať prepravu tovaru pre sťažovateľa namietal, že správny súd nie je súdom skutkovým, takže nie je zrejmé, akým postupom mohol dospieť k skutkovým zisteniam o tom, ktoré vozidlá z vozidiel uvádzaných sťažovateľom boli zaevidované v elektronickom mýtnom systéme. Namietal, že správca dane namiesto úzkej súčinnosti so sťažovateľom vykonával dokazovanie spočiatku úplne bez jeho vedomia, čím sťažovateľovi znemožnil mať prehľad o tom, ako je potrebné uplatňovať svoje procesné práva, a aký je reálny stav daňovej kontroly v tom ktorom čase. Nesúhlasí ani s postojom správneho súdu k nevykonaniu grafologického posudku. 17. Vo vzťahu k odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu (§ 440 ods. 1 písm. h) SSP) uviedol, že správny súd sa mal odchýliť od rozhodovacej praxe kasačného súdu nerešpektovaním príkazu kasačného súdu na vykonanie dokazovania, ale aj nezohľadnením požiadaviek kasačného súdu na riadny priebeh daňového konania. V konkrétnostiach poukázal i na predchádzajúce sťažnostné body. b) stanovisko žalovaného 18. Žalovaný sa v písomnom vyjadrení odkázal na svoje predchádzajúce podania. Uviedol, že sťažovateľ mal vedomosť o všetkých úkonoch, ktoré mal správca dane podľa rozhodnutí súdov vykonať a ktoré i správca dane vykonal, sťažovateľ mal možnosť nazerať do daňového spisu u správcu dane a mal tak dostatok času na oboznámenie sa s úkonmi správcu dane.

20. Kasačný súd vyhodnotil rozsah a dôvody kasačnej sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku Krajského súdu v Trnave po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho a súdneho spisu a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť sťažovateľa nie je dôvodná.

21. Keďže obdobná vec rovnakých účastníkov konania, v rámci posúdenia prakticky rovnakej právnej otázky, bola predmetom konania a rozhodovania kasačného súdu v právnej veci vednej pod sp. zn. 5Sfk/29/2021, kasačný súd v súlade s § 464 ods. 1 SSP na toto rozhodnutie poukazuje, v celom rozsahu sa s ním stotožňuje a na vybrané časti rozhodnutí odkazuje: „Podstatné sťažnostné body vznesené sťažovateľom tak, ako ich posúdil kasačný súd, sú

podvod, c. sťažovateľ mal za to, že z jeho strany došlo k splneniu hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane, keďže sťažovateľom predložené doklady (napr. záznamy, dodací list, vážne lístky) preukazujú prijatie zdaniteľného plnenia práve od vystaviteľa faktúr, ktorý bol v čase dodania zdaniteľnou osobou, d. sťažovateľ namietal nevykonanie dôkazov vyplývajúcich z predchádzajúceho rozsudku kasačného súdu v konaní č. k. 8Sžf/47/2016 zo dňa 25.05.2017 ako i iných navrhovaných

Právo na odpočítanie dane je neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu dane z pridanej hodnoty a v zásade nemôže byť obmedzené a toto právo sa osobitne uplatňuje bezprostredne na všetky dane zaťažujúce transakcie uskutočnené na vstupe (napr. C-110/98 až C-147/98 Gabalfrisa a i., C-465/03 Kretztechnik, C-438/09 Dankowski a C-285/11 Bonik). Cieľom režimu odpočítania dane je úplne zbaviť zdaniteľné osoby bremena dane splatnej alebo zaplatenej v rámci všetkých

Z judikatúry Súdneho dvora EÚ taktiež vyplýva, že každá transakcia musí byť sama predmetom vyhodnotenia, nezávisle na dani splatnej za predchádzajúce alebo nasledujúce transakcie (napr. C-267/15 Gemeente Woerden)“. Hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane

ekonomickej činnosti. Pokiaľ vyššie uvedené hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane nie sú splnené, pričom dôkazné bremeno je na osobe, ktorá si právo na odpočítanie dane uplatňuje (sťažovateľovi), právo na odpočítanie dane môže byť odopreté“. „41. Vyššie uvedené podmienky upravené v Smernici 2006/112/ES sú prevzaté do zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej aj len „zákon o DPH“).

DPH), · daň, ktorej odpočet si platiteľ dane uplatňuje, musí byť voči nemu uplatnená iným platiteľom dane z tovarov alebo služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané (§ 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH), · zároveň musí disponovať faktúrou od platiteľa dane (§ 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH), čo je však formálnou a nie hmotnoprávnou podmienkou na odpočítanie dane“. Dôkazné bremeno sťažovateľa a?jeho rozsah

Obchodné transakcie pritom nepostačuje deklarovať len po formálnej stránke (vystavenou faktúrou a zmluvou), predložené doklady musia byť odrazom reálneho plnenia, ktoré v prípade vzniku pochybností preukazuje daňový subjekt. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane uznaný (rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Sžfk/1/2019 zo dňa 21.04.2020 a sp. zn. 6Sžfk/ 20/2018 zo dňa 11.06.2019)“. „43.

Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Týmto spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej.“ (rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 377/2018 zo dňa 14.11.2018 a obdobne sp. zn. III. ÚS 401/09 zo dňa 16.12.2009)“. „44.

rad okolností, ktoré samy o sebe (bez ďalších okolností) nie sú spôsobilé vyvolať dôvodnú pochybnosť správcu dane o preukázaní splnenia materiálnych podmienok pre priznanie práva na odpočet DPH (osobitne ak nie je sporná existencia dodaného tovaru/služieb).

Závery tohto rozhodnutia možno zhrnúť nasledovne: a) uvedenie osoby deklarovaného dodávateľa na daňovom doklade nie je hmotnoprávnou podmienkou na odpočítanie dane, avšak status osoby dodávateľa (t.j. poskytovateľom plnenia je iná osoba registrovaná pre DPH) hmotnoprávnou podmienkou je a b) dôkazné bremeno ohľadom statusu osoby dodávateľa má spravidla osoba, ktorá si uplatňuje odpočítanie dane. Pokiaľ však existujú osobitné skutkové okolnosti, tak táto podmienka sa môže považovať za splnenú i bez jej preukázania zo strany osoby, ktorá si uplatňuje odpočítanie dane. V takom prípade nie je potrebné preukazovať podvodné konanie“. „47. Je potrebné súhlasiť so sťažovateľom, že hmotnoprávnou podmienkou na odpočítanie dane nie je preukázanie konkrétnej osoby deklarovaného dodávateľa, ako to v súlade s predchádzajúcou judikatórnou praxou uviedol v napadnutom rozsudku správny súd. V nadväznosti na závery rozsudku Súdneho dvora EU C-154/20 Kemwater ProChemie hmotnoprávnou podmienkou na odpočítanie dane je preukázanie statusu osoby dodávateľa (t.j. poskytovateľom plnenia je iná osoba registrovaná pre DPH) a dôkazné bremeno ohľadom

kúpila tovar alebo služby, za ktoré zaplatila DPH (Ferimet, C-281/20, bod 39; Kemwater ProChemie, C-154/20, bod 34). Nestačí, aby skutočnosti o dodávateľovi vyplývali iba z faktúry, ako formálnej podmienky, ale zásada neutrality DPH vyžaduje, aby sa odpočítanie DPH zaplatenej na vstupe priznalo len, ak sú splnené hmotnoprávne požiadavky“. „48.

Dôkazné bremeno ohľadom statusu osoby dodávateľa má spravidla osoba, ktorá si uplatňuje odpočítanie dane. Pokiaľ však existujú osobitné skutkové okolnosti, tak táto podmienka sa môže považovať za splnenú i bez jej preukázania zo strany osoby, ktorá si uplatňuje odpočítanie dane.

d. sťažovateľ nepredložil nesporné dôkazy, ktoré by preukázali, ako vlastne prebiehala obchodná spolupráca s deklarovaným dodávateľom, e. nebola relevantne preukázaná ani doprava deklarovaného tovaru“. „50. Kasačný súd konštatuje, že námietky sťažovateľa smerujú najmä k spochybneniu toho, či vyššie uvedené pochybnosti správcu dane boli relevantné. Keďže išlo o pochybnosti na strane priameho dodávateľa spoločnosti Triskelion s.r.o., s ohľadom na závery uvedené v bode 46. tieto pochybnosti i kasačný súd považuje za relevantné. Sťažovateľ v tejto súvislosti opomína uviesť, ako tieto pochybnosti správcu dane vyvrátil (inak ako dôkazmi, ktoré boli správcom dane spochybnené) a ako dodanie tovaru od spoločnosti Triskelion s.r.o. relevantne preukázal.

Na základe vykonaného dokazovania sa obstaranie a dodanie tovaru sťažovateľovi od spoločnosti Triskelion s.r.o. nepreukázalo s tým, že realizáciu obchodu priamo odmietol konateľ tejto spoločnosti, ktorý mal so sťažovateľom obchodné prípady dojednať, alebo na toto dojednanie splnomocniť tretie osoby (čo sa však taktiež relevantne nepreukázalo).

dane. Vo vzťahu k rozhodnutiu Súdneho dvora EU C-154/20 Kemwater ProChemie v konaní ani nebola identifikovaná žiadna iná osoba, ktorá by mohla byť dodávateľom spochybnených plnení a ktorá by mohla mať status osoby registrovanej pre daň“. „52. Vzhľadom na uvedené nebolo vec potrebné posudzovať ako daňový podvod, keďže dôvodom na neumožnenie odpočítania dane boli práve pochybnosti správcu dane o statuse osoby dodávateľa (spochybnený dodávateľ Triskelion s.r.o.), a tieto pochybnosti správcu dane sťažovateľ následne nevyvrátil. Sťažnostný bod sťažovateľa v tejto súvislosti je preto nedôvodný“. „53. Kasačný súd dopĺňa, že to, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nemusí byť dôkazom o tom, že sťažovateľ je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžf/26/2014). Pre účely § 49 ods. 1 a ods. 2 zákona o DPH je nevyhnutné kumulatívne spojenie všetkých zákonom definovaných podmienok v

Pokiaľ si sťažovateľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené. Za stavu, keď sťažovateľ nepreukázal skutočnú realizáciu zdaniteľných obchodov a doklady, ktoré predložil, nemali takú výpovednú hodnotu, aby vyvrátili pochybnosti správcu dane, nepreukázal splnenie hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie

K sťažovateľom namietaným rozhodnutiam Súdneho dvora EÚ vo veci C-18/13, Maks Pen a C-610/19 Vikingo Fővállalkozó Kft. kasačný súd uvádza, že tieto riešia primárne otázku spochybnených subdodávateľov, avšak v prípade sťažovateľa sa pochybnosti týkali priamo deklarovaného dodávateľa Triskelion s.r.o. V rozhodnutí C-446/15 Signum Alfa Sped bola skutková situácia rovnako odlišná, pretože dôvodom pochybností správcu dane bolo, že deklarovaný dodávatelia nedisponovali ľudskými a materiálnymi zdrojmi potrebnými na vykonanie fakturovaných služieb v čase ich vykonania. V prípade sťažovateľa však pochybnosti správcu dane boli založené na odmietnutí realizácie plnenia zo strany deklarovaného dodávateľa Triskelion s.r.o.“ „58. Pokiaľ sťažovateľ poukázal aj na rozhodnutie veľkého senátu Najvyššieho súdu SR vo veci č. 1Vs/1/2020, tak v uvedenej situácii veľký senát poukázal na predložené doklady o čiastočných bezhotovostných úhradách faktúr a čiastkovom započítaní práv a záväzkov zmluvných strán a tiež doklady o uskutočnení prepravy tovaru a úhrade jej nákladov, ktoré

22. Vo vzťahu k namietanému odklonu od úvah v bodoch 40, 44, 47, 48 a 53 rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžfk/66/2019 zo dňa 14.04.2021 kasačný súd iba upriamuje pozornosť sťažovateľa na skutočnosť, že úvahy kasačného súdu sa začínajú až bodom 79. Ostatné sťažnostné body „60.

Uvedené skutočnosti neboli sťažovateľovi pripísané na ťarchu, i keď je pravdou, že spôsobili na jeho strane dôkaznú núdzu“. „61. K výsluchom svedkov realizovaných prostredníctvom medzinárodnej výmeny informácií v zahraničí kasačný súd poukazuje napríklad na rozhodnutie 10Sžfk/71/2019 z 16. decembra 2021, kde kasačný súd uviedol, že neúčasť kontrolovaného daňového subjektu na výsluchu svedka v zahraničí, hoc aj v?súlade s procesným postupom, automaticky neznamená nezákonnosť takého dôkazu, ovplyvňuje však výpovednú hodnotu takto získaných informácií. V prípade, ak dožiadaný štát oznámi výsledok vykonaného šetrenia bez toho, aby uviedol informácie o postupe, ktorým k?výsledku dospel a o zdroji zistených informácií, je dôkazná hodnota takýchto informácií obmedzená, nie však nulová. Svoj význam môže mať iba v celkovom dôkaznom kontexte a?v?spojení aj s inými dôkazmi. S ohľadom na vyššie uvedené rozhodnutie kasačného súdu je tak i tento sťažnostný bod nedôvodný.

„60. Čo sa týka námietky žalobcu o porušení jeho procesných práv pri MVI, konkrétne, že pri získavaní informácií prostredníctvom výsluchu svedkov mu malo byť odopreté jeho právo klásť svedkom otázky, kasačný súd v prvom rade poukazuje na to, že MVI bola v danom prípade realizovaná na základe Nariadenia č. 904/2010 (pozn. kasačného súdu: nie smernice ako žalobca v kasačnej sťažnosti nesprávne uviedol), ktoré je záväzné v celom rozsahu a priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch. Jeho účelom je stanoviť pravidlá a postupy, ktoré umožnia príslušným orgánom členských štátov, aby spolupracovali a navzájom si vymieňali akékoľvek informácie, ktoré môžu pomôcť pri uskutočňovaní správneho výmeru DPH, kontrole riadneho uplatňovania DPH, najmä pri transakciách v rámci Spoločenstva a zároveň (nie však výlučne) boji proti podvodom súvisiacim s DPH“. „61. Maďarská daňová správa síce v rámci MVI vypočula žalobcom navrhovaných a správcom dane dožiadaných prepravcov, avšak postupovala podľa právnych predpisov platných na území dožiadaného štátu.

Nad rámec uvedeného kasačný súd v tejto súvislosti poukazuje na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 22. októbra 2013 č. C-276/12, Jiří Sabou v. Finanční ředitelství pro hlavní město Prahu, kde Súdny dvor posudzoval otázku, či je možné použiť dôkazy získané v rámci MVI za situácie, ak pri MVI neboli realizované procesné práva daňového subjektu, ktoré má v rámci vnútroštátneho daňového konania. Súdny dvor uviedol, že dodržanie práv daňového subjektu na obhajobu nevyžaduje, aby sa daňový subjekt podieľal na žiadosti o informácie, ktorú adresuje dožadujúci členský štát dožiadanému členskému štátu.

K sťažovateľovým ďalším námietkam kasačný súd uvádza, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

V. Záverečné zhodnotenie a odôvodnenie rozsudku v časti trov

24. Kasačný súd sa na základe uvedených skutočností stotožnil so záverom ustáleným krajským súdom, že napadnuté rozhodnutie žalovaného bolo vydané v súlade so zákonom. Po preskúmaní podanej kasačnej sťažnosti kasačný súd konštatuje, že námietky uvedené v kasačnej sťažnosti neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia. Z uvedeného dôvodu kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol. 25. O trovách kasačného konania rozhodol Najvyšší správny súd Slovenskej republiky podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení s § 467 ods. 1 SSP. Sťažovateľ v kasačnom konaní úspech nemal a žalovanému náhrada trov kasačného konania prislúcha len v prípadoch, ak to možno spravodlivo požadovať a po splnení zákonom stanovených podmienok len výnimočne (§ 168 SSP), ktoré podľa obsahu súdnych spisov nenastali, preto súd žalovanému právo na náhradu trov kasačného konania nepriznal. 26. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu SR pomerom hlasov 3:0 (§ 147 ods. 2 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave dňa 30. mája 2024