2Sfk/1/2024

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu prof. JUDr. Juraja Vačoka, PhD. a členov senátu JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD., JUDr. Mariána Trenčana, v právnej veci žalobcu: X-NET spol. s r.o., so sídlom: Tomášikova 64, 831 04 Bratislava, IČO: 31399835, zastúpený: ARDEN LEGAL & TAX s. r. o., so sídlom: Jelačičova 8, 821 08 Bratislava, IČO: 47256443, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, o kasačnej sťažnosti žalovaného proti rozsudku Správneho súdu v Bratislave č. k. TT-14S/124/2022-203, takto

rozhodol:

Rozsudok

Správneho súdu v Bratislave č. k. TT-14S/124/2022-203 z 22. augusta 2023 sa zrušuje a vec sa vracia Správnemu súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

Odôvodnenie

I. Konanie pred orgánmi verejnej správy

2019. Správca dane uviedol, že spoločnosť Megsys s. r. o. vystavila žalobcovi faktúru č. 1908004 na sumu 51.060,- € (z toho DPH 8.510,- €) s dátumom zdaniteľného plnenia 31. augusta 2019. Predmetom fakturácie mala byť konfigurácia, inštalácia, diagnostika, servisný zásah, kontrola komunikácie, hot-line analýza a meranie, spracovanie dokumentácie.

kým a na akom počítači mali byť tieto služby vykonané. Tiež neuviedol, či zamestnanci mali odborné predpoklady pre konkrétny druh služieb, či potrebovali špeciálne školenia, certifikáty, či mali podpísané zmluvy o mlčanlivosti. Uviedol, že pri jednotlivých faktúrach boli vystavené preberacie protokoly. Faktúry boli vystavené na základe skutočne vykonaných hodín. Vykonanie prác vie dosvedčiť on a bývalí zamestnanci, o ktorých bližšiu informáciu nepodal.

Nevznikla preto daňová povinnosť podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH a súčasne žalobcovi nevzniklo právo na odpočítanie dane zo sporných faktúr v zmysle § 49 ods. 1 zákona o DPH; · k skutkovým pochybnostiam žalovaný uviedol, že subdodávatelia v niektorých zdaňovacích obdobiach BOLIX s.r.o., HINEM s.r.o., TS service s.r.o., MG prime business s.r.o., boli nekontaktné spoločnosti. Konateľ dodávateľa Ing. Matej Vendrinský bol do júna 2018 zamestnancom v iných spoločnostiach. Osoba pána Hudeca, ktorý mal za dodávateľa tiež konať, bola uvedená bez bližšej špecifikácie. Na vykonanie činnosti boli pritom potrebné 3 - 4 osoby. Zamestnanec žalobcu Z. F. nevedel uviesť meno kontaktnej osoby za dodávateľa.

Táto spoločnosť zároveň nepotvrdila dodanie softvéru pre urýchlenie spracovania formou SAAS dodávateľovi. Žalobca mal byť jediným odberateľom dodávateľa. Z dokladov medzi žalobcom a jeho odberateľmi nevyplynulo, že vykonané služby boli realizované v subdodávke. Podľa Z. F. odberatelia nemali možnosť odlíšiť externého a interného zamestnanca žalobcu. Tatra banka, a.s. (odberateľ žalobcu) uviedla, že nemá vedomosť o postúpení prístupových práv subdodávateľom žalobcovi. Dodávateľ nefakturoval žiadne cestovné náhrady napriek skutočnosti, že pri zložitejších incidentoch bolo potrebné vycestovať na danú lokalitu. Z. F. v tejto súvislosti uviedol, že servisné zásahy boli vykonávané takmer výlučne na mieste. Obchody medzi dodávateľom a žalobcov sa mali realizovať na základe Zmluvy o poskytovaní služieb z 15. mája 2017; · v rámci dokazovania boli vypočutí bývalý konateľ dodávateľa Ing. Matej Vendrinský a C.. U.

3. Žalobca podal voči rozhodnutiu žalovaného všeobecnú správnu žalobu na Krajský súd v Trnave. Namietal v nej, že orgány verejnej správy vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 191 ods. 1 písm. c) Správneho súdneho poriadku v účinnom znení (ďalej len „SSP“)), rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov (§ 191 ods. 1 písm. d) SSP), skutkový stav, ktorý vzal žalovaný za základ napadnutého rozhodnutia, je v rozpore s administratívnym spisom a nemá v ňom oporu (§ 191 ods. 1 písm. f) SSP), došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánmi verejnej správy, ktoré malo za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej (§ 191 ods. 1 písm. g) SSP). Žalobca navrhol, aby súd zrušil rozhodnutie žalovaného spolu s rozhodnutím správcu dane a vec vrátil na ďalšie konanie.

Z tohto dôvodu o žalobe rozhodol správny súd. 5. Správny súd rozsudkom č. k. TT-14S/124/2022-203 (ďalej len „rozsudok správneho súdu“) podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP zrušil rozhodnutie žalovaného spolu s rozhodnutím správcu dane a vec vrátil správcovi dane na ďalšie konanie. Správny súd dospel k záveru, že orgány verejnej správy nesprávne právne posúdili vec. V odôvodnení rozsudku upriamil pozornosť na nasledovné závery: · zo záverov orgánov verejnej správy vyplýva nejednoznačnosť v právnom posúdení skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov, kedy nebolo možné jednoznačne ustáliť, že sporné služby neboli žalobcovi dodané vôbec alebo z dôvodu, že dodanie týchto služieb žalobcovi nebolo realizované dodávateľom; · v prípade pochybností je správca dane povinný podľa § 46 ods. 5 daňového poriadku tieto pochybnosti pomenovať a oznámiť žalobcovi; · pri ustaľovaní skutkového stavu mali orgány verejnej správy okrem faktúry k dispozícii zmluvu o poskytovaní služieb z 15. mája 2017 uzatvorenú medzi žalobcom a dodávateľom,

nie servera; · zo svedeckých výpovedí bolo zrejmé, ktorí traja zamestnanci vykonávali jednotlivé služby, pričom podľa týchto výpovedí jeden technik mohol v priebehu hodiny vykonať aj sedem servisných zásahov. Skutočnosť, že Ing. Matej Vendrinský bol do júna 2018 zamestnancom v iných spoločnostiach nie je relevantná, pretože predmetná vec sa týka zdaňovacieho obdobia august 2019.

subdodávateľských subjektov, ak sa reálne uskutočnilo poskytnutie služby. Nedostatočné personálne a pracovné kapacity môžu za určitých okolností predstavovať indíciu, ktorá by ale mala viesť k ďalšiemu dokazovaniu.

6. Žalovaný podal voči rozsudku správneho súdu kasačnú sťažnosť. Odôvodnil ju tým, že správny súd nesprávne právne posúdil vec (§ 440 ods. 1 písm. g) SSP). Navrhol, aby kasačný súd zrušil rozsudok správneho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V kasačnej sťažnosti uviedol: · žalobca mohol efektívne realizovať svoje právo vyjadriť sa k pochybnostiam správcu dane. Správca dane v priebehu daňovej kontroly zaslal žalobcovi oznámenia z 3. mája 2021 a 22. júla 2021, v ktorých popísal vykonané dokazovanie, skutkový stav aj so stanoviskom spochybňujúcim reálne dodanie služieb deklarovaným dodávateľom. Žalobca na uvedené dokumenty reagoval; · žalovaný v dostatočnom rozsahu a kvalite uviedol svojej úvahy a myšlienkové pochody, ktorými sa riadil pri vyhodnotení svedeckých výpovedí. Žalovaný poukázal, že podľa svedeckých výpovedí boli potrební na uskutočnenie služieb 3 - 4 zamestnanci, pričom s výnimkou konateľa dodávateľa a C.. U. X. neboli stotožnené žiadne ďalšie osoby, ktoré mali na dodanej službe participovať. Pán Hudec, ktorý sa mal na službách tiež podieľať, nie je evidovaný u dodávateľa v záznamoch týkajúcich sa daní z príjmov ani ako zamestnanec na trvalý pracovný pomer a ani ako zamestnanec na dohodu mimo pracovného pomeru; · skutočnosti, že dodávateľ žalobcu je od 30. mája 2020 bez konateľa, jeho spoločníkom je zahraničná spoločnosť, má evidované nedoplatky na daniach a bola mu k 31. marcu 2021 ukončená registrácia pre DPH žalovaný síce uviedol, ale nekládol na ťarchu žalobcovi; · dôkazné bremeno spočíva na žalobcovi, pričom skutkový stav bol zistený postačujúco na riadne posúdenie veci. Podľa bývalého zamestnanca žalobcu Z. F., vzhľadom na to, že časť služieb bola vykonávaná vzdialeným prístupom, odberatelia žalobcu nevedeli o dodávaní vykonaných služieb dodávateľom. Zamestnanci dodávateľa vystupovali „pod hlavičkou“ žalobcu. Žalovaný poukázal v tejto súvislosti na vyjadrenie spoločnosti Tatra banka, a.s., podľa ktorého táto spoločnosť nemala vedomosť o postúpení prístupových práv dodávateľom žalobcu; · pokiaľ žalobca poskytoval dodávateľovi prístupové heslá na serveri svojich odberateľov, mal by vedieť uviesť počet zamestnancov dodávateľa, ktorých potreboval na výkon sporných služieb. Žalobca neposkytol údaje o zásahoch zamestnancov jeho dodávateľa. Pokiaľ bola spracovaná dokumentácia k jednotlivým incidentom, mala by sa nachádzať v systémoch žalobcu a na základe reportov zo systému by mala byť dostupná aj v tlačenej podobe. 7. Žalobca sa vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti stotožnil s rozsudkom správneho súdu. Navrhol, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietol. Namietal, že žalovaný neuviedol, aké právne posúdenie považuje v rozsudku správneho súdu za nesprávne. Žalobca preukázal nielen existenciu faktúr, ale aj zaplatenie fakturovaných súm a reálne prijatie služieb. Žalovaný a správca dane nikdy nevyzvali žalobcu na odstránenie pochybností spôsobom, ktorý predpokladá § 46 ods. 5 daňového poriadku. Žalobca poukázal, že pri jeho dôkaznej povinnosti postačí preukázať dostatočnú mieru pravdepodobnosti.

8. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v postavení kasačného súdu (ďalej len „kasačný súd“) preskúmal rozsudok správneho súdu. Jeho príslušnosť pre toto konanie a rozhodnutie je daná v § 11 písm. h) SSP. 9.

10. So zreteľom na § 439 ods. 1, § 442 ods. 1, § 443 ods. 2 písm. a) SSP kasačný súd skonštatoval, že podaná kasačná sťažnosť smeruje proti rozsudku, voči ktorému je prípustná, bola podaná oprávnenou osobou a včas. Žalovaný je podľa § 4 ods. 2 písm. a) 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v účinnom znení oslobodený od súdneho poplatku za podanie kasačnej sťažnosti.

odôvodnenia svojho predošlého rozsudku, v ktorom upravil označenie častí kasačnej sťažnosti a strán, aby zodpovedali prejednávanej veci. Uvedené odôvodnenie je nasledovné: 38. Kasačný súd na úvod právneho posúdenia konštatuje, že po preštudovaní obsahu administratívneho spisu a napadnutého rozsudku správneho súdu určil ako kľúčovú právnu otázku pre posúdenie predmetnej veci, či správca dane a žalovaný relevantne spochybnili splnenie hmotnoprávnych podmienok pre odpočet DPH zo strany žalobcu.

Nárok na odpočítanie dane vzniká príjemcovi plnenia (osobe registrovanej pre DPH) za predpokladu kumulatívneho splnenia hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane vyplývajúcich z čl. 168 a nasl. smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (Ú. v. EÚ L 347, 2006, s. 1) (ďalej len „Smernica 2006/ 112/ES“) a jej implementácie v právnom poriadku Slovenskej republiky. Hmotnoprávnymi

Pokiaľ vyššie uvedené hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane nie sú splnené, pričom dôkazné bremeno je na osobe, ktorá si právo na odpočítanie dane uplatňuje (žalobcovi), nevzniklo právo na odpočítanie dane. 40. Vyššie uvedené podmienky upravené v Smernici 2006/112/ES sú prevzaté do zákona o DPH. Platiteľ dane . .

41. Osobitne je v danej veci potrebné vnímať skutočnosť, že správny súd zrušil rozhodnutie žalovaného spolu s prvostupňovým rozhodnutím a bolo jeho úlohou stanoviť jasne ďalší postup, ktorý očakáva od orgánu verejnej správy, keďže právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný (§ 191 ods. 6 SSP). 42. Žalovaný v bode III.4 kasačnej sťažnosti namietal stanovisko správneho súdu v bode 88 napadnutého rozsudku, podľa ktorého správcovi dane nič nebránilo doplniť dokazovanie dopytom zvyšných .

Kasačný súd považuje za potrebné uviesť, že hmotnoprávne podmienky priznania práva na odpočítanie DPH sa v zásade týkajú len individuálneho obchodného vzťahu medzi dodávateľom a daňovým subjektom. Z tohto dôvodu prípadné pochybnosti týkajúce sa subdodávateľskej časti obchodného reťazca alebo časti odberateľov daňového subjektu nepredstavujú (bez ďalšieho) dôvodné pochybnosti o spochybnení hmotnoprávnych podmienok práva na odpočítanie DPH. 44.

45. Kasačný súd zároveň nezistil, že žalobca sám inicioval doplniť dokazovanie dopytom na ďalších vymenovaných odberateľov žalobcu. V zmysle predchádzajúcej rozhodovacej praxe kasačného súdu však nemožno nevykonanie dôkazov, ktoré mali svedčiť v prospech daňového subjektu, bez návrhu z jeho strany, vyhodnotiť ako vadu konania. „Vo vzťahu k zásade voľného hodnotenia dôkazov a nutnosti vykonania výsluchu tretích osôb bez návrhu (ako to namietal žalovaný) kasačný súd uvádza, že dokazovanie vedie správca dane, ktorý nemusí vykonať ďalšie dôkazy (nenavrhnuté daňovým subjektom), pokiaľ ich nepovažuje za relevantné.

47. Kasačný súd sa ďalej zameral na právne posúdenie otázky, či v rámci daňového konania boli dostatočne jasne odkomunikované pochybnosti správcu dane v zmysle ustanovenia § 46 ods. 5 daňového poriadku. Z obsahu administratívneho spisu správcu dane je zrejmé, že správca dane adresoval žalobcovi výzvu č. 100733294/2021 zo dňa 3. mája 2021, označenú ako „Oznámenie výsledkov daňovej kontroly“. V závere tejto písomnosti správca dane odkazuje na ust. § 45 ods. 1 písm. f) daňového poriadku. Podľa kasačného súdu je však nevyhnutné vyhodnocovať uvedenú písomnosť materiálne podľa obsahu. Z jej obsahu je zrejmé, že správca dane žalobcu žiada o vyjadrenie k zisteniam do 8 dní od doručenia tohto oznámenia a zároveň táto písomnosť poukazuje na s. 11 aj na parafrázované znenie ustanovenia § 46 ods. 5 daňového poriadku: „Ak však správca dane.

48. Z obsahu uvedenej výzvy sú pritom zrejmé pochybnosti správcu dane, že deklarovaný dodávateľ nevedel dodať vykonané služby, resp. že služby neboli žalobcovi skutočne dodané (napr. poukázal na nejasnosti ohľadom toho, aké počítače boli na vykonanie služby použité, neidentifikovanie zamestnancov, ktorí mali službu vykonávať). Rovnako po doplnenom dokazovaní na návrh žalobcu zaslal správca dane žalobcovi oznámenie výsledkov daňovej kontroly č. 101300031/2021 zo dňa 22. júla 2021, ktoré obdobne ako prvé uvedené oboznámenie uvádza pochybnosti správcu dane k predloženým dokladom.

50. Takto prijatý záver kasačného súdu nie je zároveň ani v rozpore so žalobcom uvedenou judikatúrou, keďže v prípade rozsudku kasačného súdu sp. zn. 1Sžfk/10/2020 zo dňa 24. februára 2022 - „Oboznámenie sa s priebežnými výsledkami daňovej kontroly“ neobsahovalo žiadne výsledky daňovej kontroly, teda išlo o skutkovo odlišnú vec. Kasačný súd zároveň v danej veci postupoval v súlade rozsudkom kasačného súdu sp. zn. 4Sfk/2/2024 zo dňa 25. septembra 2024, bod 53 a nasl., v ktorom kasačný súd riešil rovnakú právnu otázku totožných účastníkov konania v obdobnej veci, a preto v príslušnom rozsahu aj naň odkazuje.

Vzhľadom k tomu, že takéto stanovisko správny súd neprijal a ani nejde o kvalifikovanú sťažnostnú námietku, ktorá by mohla potvrdiť žalovaného argumentáciu, že správny súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle § 440 ods.1 písm. g) SSP, kasačný súd nevenoval tejto časti sťažnostného bodu bližšiu pozornosť. 52. Žalovaný ďalej rozporoval konštatovanie správneho súdu, že finančné orgány hodnovernosť uvedených svedeckých výpovedí spochybnili výlučne na základe domnienok, že Z. F. a C.. U. X. mohli mať k dispozícii zápisnicu o výsluchu Ing.

v dôsledku čoho mohla byť jeho výpoveď ovplyvnená.“, a rovnako naznačoval, že svedok bol dopredu poučený o poskytnutí výpovede za účelom potvrdenia dodaných služieb. 53. Vzhľadom na celkový kontext a obsah rozhodnutí finančných orgánov však nie je možné dospieť k záveru, že by došlo k spochybneniu svedeckých výpovedí výlučne na základe uvedených domnienok. Žalovaný vo vlastnom právnom posúdení s uvedenými stanoviskami správcu dane ani ďalej nepracuje, ale uvádza iné okolnosti, ktoré mali spochybniť výpoveď C.. U. X. (s. 42 rozhodnutia žalovaného), či pochybnosti ktoré vzišli z výpovede Z. (s. 41 rozhodnutia žalovaného).

výpovede svedkov, ako jediný dôvod, prečo týmto výpovediam nepriznal primeranú relevanciu. 55. Pokiaľ chcel správny súd udržať uvedené výhrady bolo jeho úlohou v konkrétnej podobe spochybniť vyhodnotenie svedeckých výpovedí správcom dane a žalovaným a uviesť prečo mali tieto orgány rešpektujúc zásadu voľného hodnotenia dôkazov priznať relevanciu týmto svedeckým výpovediam. V danej veci je predovšetkým potrebné priznať relevanciu skutočnostiam, ktoré sú objektívne schopné zodpovedať otázku, či zo strany žalobcu došlo k splneniu hmotnoprávnych podmienok pre odpočet DPH.

57. Vo vzťahu k rozporu vo výpovediach C.. U. X., ktorý mal uviesť iné skutočnosti ohľadne servera, ako uviedol bývalý konateľ spoločnosti Megsys s. r. o. Ing. Matej Vendrinský, kasačný súd uvádza, že hmotnoprávne podmienky priznania práva na odpočítanie dane sa zásadne týkajú len individuálneho obchodného vzťahu medzi dodávateľom a daňovým subjektom (žalobcom). Z tohto dôvodu prípadné pochybnosti týkajúce sa subdodávateľskej časti obchodného reťazca alebo časti nasledujúcej po daňovom subjekte nepredstavujú (bez ďalšieho) dôvodné pochybnosti o spochybnení hmotnoprávnych podmienok práva na odpočítanie dane. Preto pochybnosti týkajúce sa výlučne subdodávateľského článku reťazca nemôžu preniesť dôkazné bremeno pri preukázaní hmotnoprávnych podmienok práva na odpočítanie dane opätovne na daňový subjekt.

dodávateľom. 59. Kasačný súd zároveň rozumie argumentácii žalovaného, že predmetný softvér mal urýchliť spracovanie incidentov, čo môže mať priamy súvis s otázkou vyhodnotenia personálnej kapacity deklarovaného dodávateľa. Predmetom kasačnej sťažnosti boli aj námietky ohľadom tejto otázky.

61. Správny súd podľa kasačného súdu v tomto smere zaujal správny záver, keď uviedol: „V obchodnej praxi je bežné a zodpovedajúce aj právnej úprave Obchodného zákonníka, že jeden podnikateľský subjekt si objedná služby od iného podnikateľského subjektu bez toho, aby vedel či musel vedieť, ktoré konkrétne fyzické osoby plnenie v mene dodávateľa vykonajú. .

62. Uvedený právny názor je pritom plne v súlade s aktuálnou rozhodovacou činnosťou kasačného súdu, ktorá vychádza z rozhodovacej činnosti Súdneho dvora Európskej Únie, ktorý ustálil, že okolnosťou spôsobilou vyvolať dôvodné pochybnosti správcu dane o preukázaní splnenia materiálnych podmienok, ktoré by mohli viesť k následnému odmietnutiu práva na odpočet dane z pridanej hodnoty, nie je nedostatok potrebných materiálnych a ľudských zdrojov pre vyrobenie alebo dodanie tovaru na strane dodávateľa či subdodávateľov (rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci Vikingo Fővállalkozó Kft., C-610/19 zo dňa 3. septembra 2020, bod 47, vo veci Maks Pen EOOD, C-18/13 zo dňa 13. februára 2014, body 31, 32; vo veci Gábor Tóth, C-324/11 zo dňa 6. septembra 2012, bod 49).

Tu treba znovu pripomenúť, že správca dane a ani žalovaný týmto smerom neviedli svoje úvahy pri rozhodovaní o vyrubení rozdielu dane žalobcovi. 64. Keďže nedostatok personálnych kapacít na základe vyššie uvedených skutočností nie je sám o sebe dostatočným dôvodom pre prenesenie dôkazného bremena na žalobcu, ďalšie dokazovanie smerom k zisteniu konkrétnych zamestnancov deklarovaného dodávateľa nepovažuje kasačný súd za účelné. V zmysle vyššie uvedeného kasačný súd hodnotí ako nadbytočné aj dokazovanie správcu dane smerom k dodávateľom deklarovaného dodávateľa, ktorých žalovaný v kasačnej sťažnosti uvádzal, a to aj nad rámec relevantných subdodávateľov, ktorí v predmetnom zdaňovacom období vystupovali.

. . a neboli v čase realizácie zdaniteľných obchodov zo strany žalobcu predvídateľné. Argumentácia správneho súdu je preto v tomto bode správna, pričom nemožno dospieť k záveru, že by ju sťažovateľ relevantne (rešpektujúc ust. § 440 ods.2 SSP) v kasačnej sťažnosti rozporoval, pokiaľ uvádzal skutočnosti, ktoré podľa sťažovateľa mal žalobca preukázať, aby potvrdil vierohodnosť ním predložených dokladov. Kasačný súd preto nepovažovať za účelné venovať bližšiu pozornosť uvedenej kasačnej námietke

Mateja Vendrinského a že výpoveď Z. F. mohla byť dopredu dohodnutá, a taktiež pochybil, pokiaľ nariadil ďalšie dokazovanie smerom k zisteniu konkrétnych zamestnancov deklarovaného dodávateľa. 67. Kasačný súd na základe zvoleného postupu preto považoval kasačnú sťažnosť za dôvodnú a rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. Kasačný súd však zároveň konštatuje, že jeho závery automaticky neznamenajú, že právne závery žalovaného v otázke nesplnenia hmotnoprávnych podmienok pre odpočet DPH zo strany žalobcu sú správne a žalobcovi v konečnom dôsledku nemá byť právo na odpočet DPH priznané.

V. Záverečné zhodnotenie a odôvodnenie rozsudku v časti trov

13. Podľa § 462 ods. 1 SSP ak kasačný súd po preskúmaní zistí dôvodnosť kasačnej sťažnosti, rozhodne o zrušení napadnutého rozhodnutia a podľa povahy vráti vec správnemu súdu. Kasačný súd, pretože vyhodnotil sťažnostné body za dôvodné, rozhodol podľa predmetného ustanovenia. Úlohou správneho súdu v ďalšom konaní bude právne vyhodnotiť jednotlivé žalobné body v zmysle záverov kasačného súdu, ktoré sú zhrnuté v bode 66 rozsudku, na ktorý kasačný súd v rámci svojho odôvodnenia odkazuje. 14. Podľa § 467 ods. 3 SSP ak kasačný súd zruší rozhodnutie správneho súdu a vec mu vráti na ďalšie konanie, správny súd rozhodne aj o nároku na náhradu trov kasačného konania. So zreteľom na toto ustanovenie kasačný súd o nároku na náhradu trov kasačného konania nerozhodoval. 15. Tento rozsudok prijal kasačný súd jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave dňa 31. marca 2025