2Sfk/1/2025

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu prof. JUDr. Juraja Vačoka, PhD. a členov senátu JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD., JUDr. Mariána Trenčana, v právnej veci žalobcu: V. W., adresa trvalého pobytu: A. XXX/XX, XXX XX K., dátum narodenia: XX. Q. XXXX, právne zastúpený: Advokátska kancelária VEREB, s.r.o., so sídlom Hrnčiarska 3, 040 01 Košice, IČO: 52633284, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky o kasačnej sťažnosti žalovaného proti rozsudku Správneho súdu v Košiciach č. k. KE-8S/180/2021-81, takto

rozhodol:

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta. II. Žalobcovi sa priznáva voči žalovanému právo na náhradu dôvodne vynaložených trov kasačného konania.

Odôvodnenie

1. Colný úrad Košice (ďalej len „prvostupňový orgán“) vydal podľa § 91 ods. 2 daňového poriadku v účinnom znení (ďalej len „daňový poriadok“) daňovú exekučnú výzvu č. 6801909062/2021 z 18. mája 2021 (ďalej len „daňová exekučná výzva“) na vymoženie daňového nedoplatku od žalobcu ako daňového dlžníka vo výške 3.188,20,- EUR. 2. Predmetná daňová exekučná výzva bola vydaná na podklade rozhodnutia prvostupňového orgánu č. 1095631/1/69673/2015 z 13. februára 2015, ktorým prvostupňový orgán vyrubil žalobcovi podľa § 156 ods. 1, 2 v spojení s § 165 ods. 2 a § 165b ods. 2 daňového poriadku úrok z omeškania vo výške 3.188,20,- EUR. 3. Dôvodom vydania daňovej exekučnej výzvy bolo zistenie prvostupňového orgánu, že žalobca disponuje novými peňažnými prostriedkami na účte v W. A., a.s. (ďalej len „banka“).

I. Konanie pred správnym súdom

II. Kasačná sťažnosť žalovaného, stanovisko účastníkov

8. Žalovaný podal voči rozsudku správneho súdu kasačnú sťažnosť podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci správnym súdom. Navrhol, aby kasačný súd rozsudok správneho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Podľa žalovaného: · daňová exekúcia bola vedená len voči peňažným prostriedkom, ktorých vlastníkom, ako majiteľ bankového účtu, bol nepochybne žalobca a nie jeho zástupkyňa, · návrh na vylúčenie majetku z daňovej exekúcie podľa § 88 ods. 10 daňového poriadku nebol v danej veci podaný, čo by aj tak bolo vo vzťahu k bankovému účtu žalobcu bez právnej relevancie, keďže výlučným majiteľom bankového účtu bol žalobca, · závery správneho súdu vo vzťahu k neprípustnosti daňovej exekúcie pre existenciu iných dôvodov podľa § 91 ods. 5 písm. b) daňového poriadku sú právne nesprávne a irelevantné, · v danom prípade nešlo o daňovú exekúciu zrážkami z dôchodku žalobcu, ale o daňovú exekúciu prikázaním pohľadávky z účtu vedeného u poskytovateľa platobných služieb podľa § 108 a nasl. daňového poriadku, preto naň § 106 ods. 3 daňového poriadku nemožno vzťahovať, · na daný prípad nemožno vzťahovať ani § 109 ods. 2 prvá veta daňového poriadku v spojení s § 92 ods. 11 zákona o sociálnych službách, pretože z § 92 ods. 11 písm. a) zákona o sociálnych službách jednoznačne a nepochybne vyplýva, že exekúcii nepodliehajú len tie finančné prostriedky, ktoré už boli zaplatené prijímateľom sociálnej služby ako úhrada za sociálnu službu, čo v danom prípade nemožno vzťahovať na finančné prostriedky nachádzajúce sa na bankovom účte žalobcu, · finančné prostriedky nachádzajúce sa na bankovom účte žalobcu nepredstavujú prostriedky vyplácané podľa zákona o sociálnych službách. 9. Žalobca vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti namietal formalistický a účelový výklad žalovaného, že vyplatený invalidný dôchodok na účet v banke prestáva požívať ochranu vylúčenia podľa § 106 ods. 3 daňového poriadku. Poukázal aj na to, že žalovaný si nedal žiadnu námahu zistiť, na akom hmotnoprávnom základe boli finančné prostriedky poskytnuté zástupkyňou žalobcovi.

10. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v postavení kasačného súdu (ďalej len „kasačný súd“) preskúmal rozsudok správneho súdu v rozsahu podanej kasačnej sťažnosti. Jeho príslušnosť pre toto konanie a rozhodnutie je daná v § 11 písm. h) SSP.

12. So zreteľom na § 439 ods. 1, § 442 ods. 1, § 443 ods. 1 SSP kasačný súd skonštatoval, že podaná kasačná sťažnosť smeruje proti rozsudku, voči ktorému je prípustná, bola podaná oprávnenou osobou a včas. Žalovaný je podľa § 4 ods. 2 písm. a) 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v účinnom znení oslobodený od súdneho poplatku za podanie kasačnej sťažnosti.

relevantný. To, že úhradu za sociálne služby vykonávala za žalobcu jeho zástupkyňa, je výlučne súkromnoprávneho charakteru, nesmerodajného pre daňovú exekúciu v predmetnej veci. Ich právny vzťah preto kasačný súd neposudzoval. Kasačný súd však posudzoval vzťah medzi § 106 a § 108 daňového poriadku, pretože v tomto medzi účastníkmi konania nebolo zhody. 15.

Daňovou exekúciou prikázaním pohľadávky z účtu daňového dlžníka vedeného u poskytovateľa platobných služieb môžu byť postihnuté peňažné prostriedky na všetkých účtoch daňového dlžníka. (. . .). Ustanovenie § 109 daňového poriadku potom ďalej precizuje, aké peňažné prostriedky sú vylúčené z exekúcie podľa § 108 daňového poriadku. Z dikcie ako aj systematiky citovaných ustanovení je nesporné, že obe upravujú odlišný a samostatný druh daňovej exekúcie.

Podľa žalovaného, pokiaľ je dôchodok vyplácaný na iné miesto než je účet u poskytovateľa platobných služieb, podlieha výnimke podľa § 106 ods. 3 daňového poriadku. Pokiaľ je ale vyplácaný na účet u poskytovateľa platobných služieb, finančnej správe nič nebráni v zexekvovaní tejto sumy. Takáto interpretácia však naráža na zmysel a účel právnej normy vyjadrenej v § 106 ods. 3 daňového poriadku, ale i daňového poriadku ako celku.

Aj podľa Ústavného súdu Slovenskej republiky jazykový výklad môže predstavovať len prvotné priblíženie sa k obsahu právnej normy. Na overenie správnosti či nesprávnosti výkladu, resp. na jeho doplnenie či spresnenie potom slúžia ostatné interpretačné prístupy, ktoré sú spôsobilé v kontexte racionálnej argumentácie predstavovať významný korektív pri zistení obsahu a zmyslu aplikovanej právnej normy (porovnaj rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 92/2012 z 10. mája 2012, sp. zn. I. ÚS 351/2010 z 5. októbra 2011, sp. zn. I. ÚS 306/2010 z 8. decembra 2010).

18. Kasačný súd konštatuje, že ochrana sociálnych dávok sa má viazať na ich pôvod a účel. Za predpokladu, ak zo všetkých okolností je zrejmé, že finančné prostriedky pochádzajú z dôchodku vyplateného sociálnou poisťovňou a tieto sú následne použité na úhradu poskytnutých sociálnych služieb, exekúcia nie je prípustná. Na posúdení nič nemení ani forma držby týchto peňažných prostriedkov. Nikoho nemožno nútiť, aby si zvolil vyplácanie dávok zo sociálnej poisťovne v hotovosti, ani ho za výber platobného miesta diskriminovať.

Cieľom v ňom stanovenej výnimky tak je chrániť daňový subjekt pred daňovou exekúciou pri dávkach určených na zabezpečenie minimálneho životného štandardu. S ohľadom na čl. 39 Ústavy Slovenskej republiky v účinnom znení (ďalej len „Ústava“), právo na sociálne zabezpečenie patrí medzi ľudské práva a základné slobody. Vylúčenie daňového subjektu spod tejto ochrany nerešpektuje ústavné hodnoty, pretože dôchodková dávka by sa stala len sumou bez sociálnej povahy a s tým súvisiacich nárokov na ochranu, ktoré jej prináležia.

Z administratívneho spisu možno vidieť nasledovný skutkový stav: prvostupňový orgán vydal daňovú exekučnú výzvu, voči ktorej sa odvolal žalobca zastúpený zástupkyňou. Žalobca v tomto odvolaní objasnil skutkový stav (žalobca je invalidný, potrebuje celodennú starostlivosť, jediný príjem je invalidný dôchodok, platí ním za sociálne služby, ktoré mu pomáha doplácať jeho zástupkyňa, pričom počas pandémie niekoľko mesiacov uhrádzala celú sumu priamo ona zo svojho účtu v banke, keďže bol zákaz vychádzania). Prílohu odvolania tvoril prehľad transakcií vykonaný zástupkyňou priamo poskytovateľovi sociálnych služieb, s menom žalobcu tvoriacim správu pre príjemcu. Na toto odvolanie prvostupňový orgán reagoval výzvou zo 16. júna 2021, v ktorej uviedol, že nebolo dostatočne preukázané, či finančné prostriedky nepodliehajú exekúcii podľa § 109 daňového poriadku, preto vyzval na predloženie potrebných dôkazov. Zástupkyňa teda doplnila svoje vyjadrenie tým, že ešte viac priblížila vážnosť zdravotného stavu žalobcu, ozrejmila, odkiaľ sa so žalobcom poznajú a aký je pôvod finančných prostriedkov na účte žalobcu.

. .) Správca dane (. . .) aj z vlastného podnetu môže vypočuť svedka, požiadať znalca o vypracovanie znaleckého posudku alebo odborného stanoviska alebo vyzvať iné osoby, aby mu oznámili údaje potrebné na účely správy daní. Povinnosť správcu dane zistiť skutočnosti potrebné na účely správy daní čo najúplnejšie vyplýva aj zo základných zásad v tom, že správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane, a tiež, že správca dane je povinný vykonať úkony pri správe daní aj z vlastného podnetu, ak sú splnené zákonné podmienky pre vznik alebo existenciu daňovej pohľadávky, a to aj vtedy, ak daňový subjekt nesplnil riadne alebo vôbec svoje povinnosti. (Kubincová, S.: Daňový poriadok. Komentár. 2. vydanie.

Jednu zo súčinností, ktorá finančnou správou mohla byť uplatnená v prejednávanej veci, stanovuje ods. 12 tak, že: Zdravotné poisťovne, Sociálna poisťovňa, iné poisťovne, dôchodkové správcovské spoločnosti, doplnkové dôchodkové spoločnosti a Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny sú povinné na výzvu správcu dane poskytovať informácie potrebné na účely správy daní. Kasačný súd preto nemôže vysloviť, že finančná správa dostatočne ustálila záver o neexistencii dôvodov pre neprípustnosť výkonu exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu žalobcu.

V tomto smere prvostupňovému orgánu nič nebránilo v tom, aby napríklad požiadal Sociálnu poisťovňu o súčinnosť, či finančné prostriedky na účte žalobcu mohli pozostávať z dôchodku, na ktorý zástupkyňa poukázala. Súčasne je potrebné povedať, že prvostupňový orgán vedel o existencii tohto dôchodku, vedel aj o jeho výške a výplate zo strany sociálnej poisťovne, pretože mu táto už skôr doručila Oznámenie o nemožnosti vykonávať zrážky z dôchodku povinného, z 19. septembra 2019, ktorým vysvetlila, že suma dôchodku nie je vyššia ako suma, ktorú nemožno zraziť. Je preto len málo pochopiteľný úradný postup finančnej správy v predmetnej veci.

vyslovil: Neúmerné prenášanie dôkazného bremena na daňový subjekt zo strany finančnej správy je potrebné považovať za ústavne neudržateľný postup. (. . .) Dôkazné bremeno by mal daňový subjekt znášať v rozumne akceptovateľnom rámci, resp. do tej miery, do ktorej to od neho možno rozumne požadovať. (.

. .). 24. S ohľadom na nútený výkon je potrebné povedať, že finančná správa má eliminovať zásahy, ktoré sú spôsobilé ohroziť bazálnu existenciu daňového subjektu a jeho ľudskú dôstojnosť. V opačnom prípade by zasiahla nielen do podstaty práva na primerané hmotné zabezpečenie podľa čl. 39 ods. 1 Ústavy, ale i do čl. 19 ods. 1 Ústavy, podľa ktorého má každý právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti.

Nútený výkon musí byť vždy vykladaný v súlade s ochranou práv daňového subjektu, za použitia toho, čo je pre účely núteného výkonu nevyhnutné. 26. Bolo teda kľúčové preukázať pôvod finančných prostriedkov nachádzajúcich sa na účte žalobcu a účel, na ktorý tieto mali byť použité. Ak by sa preukázalo, že tieto skutočne pochádzali len z výplaty dôchodkovej dávky sociálnou poisťovňou, pričom tieto mali byť následne použité na úhradu sociálnych služieb, potom ich poukázanie na účet v banke nezbavuje ochrany pred núteným výkonom, pretože ide len o platobné miesto, na ktoré finančné prostriedky boli poukázané. Za súčasného dôkazného stavu však nebolo možné ustáliť, že uspokojenie pohľadávky finančnej správy voči žalobcovi prikázaním pohľadávky z účtu žalobcu bolo zákonné. Je preto na finančnej správe, aby preukázala legitímnosť daňovej exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu vedeného u poskytovateľa platobných služieb v zmysle výnimky podľa § 106 ods. 3 daňového poriadku.

Skutočnosť, že daňové orgány majú povinnosť dbať na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ďalších osôb, nie je v žiadnom rozpore s ich povinnosťou chrániť záujmy štátu. Vo vzťahu k zachovávaniu práv a právom chránených záujmov daňových subjektov je síce záujem štátu nadradený, avšak nemôže to byť v zmysle toho, aby sa výnos daní ako príjmov rozpočtu dosiahol na úkor nedodržania práva. (.

28. Rovnako predmetnú problematiku vníma aj Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý v náleze sp. zn. I. ÚS 241/2007 z 18. septembra 2008 vyslovil, že: Pri súdnom preskúmavaní zákonnosti rozhodnutí daňových orgánov musí všeobecný súd zohľadňovať, že týmito rozhodnutiami sa ukladá daňovému subjektu daňová povinnosť, ktorá priamo zasahuje do jeho majetkovej sféry a redukuje rozsah jeho majetku. (...) Základnou zásadou daňového konania je zásada zákonnosti (...), ktorú možno považovať za ,,conditio sine qua non“, čiže bezpodmienečnú podmienku, ktorá je v daňovom konaní nevyhnutná a od ktorej sa nemožno odchýliť. (...) Ani záujem štátu na realizácii príjmovej stránky štátneho rozpočtu nemôže byť a nie je nadradený dodržiavaniu a rešpektovaniu práv, ktoré zákony priznávajú daňovým subjektom. Za situácie, keď právo umožňuje rozdielny výklad, nemožno pri riešení prípadu obísť fakt, že na poli verejného práva (daňového práva) štátne orgány môžu konať len to, čo im zákon výslovne umožňuje (na rozdiel od občanov, ktorí môžu konať všetko, čo nie je zakázané). Z tejto maximy potom vyplýva, že pri ukladaní a vymáhaní daní podľa zákona, teda pri de facto odnímaní časti nadobudnutého vlastníctva, sú orgány verejnej moci povinné šetriť podstatu a zmysel základných práv a slobôd. 29. Na podklade citovaných rozhodnutí je evidentné, že hoci fiškálny záujem štátu v daňovom práve je nesporne významný, práva daňových subjektov musia byť finančnou správou primerane zohľadnené. V prejednávanej veci finančná správa v zmysle tohto imperatívu nepostupovala. 30. Pre úplnosť, kasačný súd súhlasí so žalovaným, že aplikácia § 109 ods. 2 daňového poriadku, odkazujúceho na § 92 ods. 11 písm. a) zákona o sociálnych službách, v predmetnej veci nie je možná, no z iného dôvodu, než tvrdí. Podľa § 92 ods. 11 písm. a) zákona o sociálnych službách exekúcii nepodliehajú finančné prostriedky zaplatené prijímateľom sociálnej služby ako úhrada za sociálnu službu. Predmetné ustanovenie totiž upravuje situáciu, kedy by subjektom daňového exekučného konania bol poskytovateľ sociálnej služby, čo sa v tomto prípade nenastalo. Táto skutočnosť ale nemá vplyv na závery správneho súdu. 31. Hoci kasačný súd v niektorých veciach inak právne posúdil prejednávanú vec, závery správneho súdu zostávajú nepoznačené vadou nezákonnosti, pretože tak správny súd, ako aj kasačný súd dospeli k tomu, že finančná správa svojim odôvodnením atribúty zákonného rozhodnutia nespĺňala. Dôvodom bolo práve to, že vychádzala z nedostatočne zisteného skutkového stavu a nevyužila všetky oprávnenia, ktoré mala na to, aby rozhodla v súlade so zákonom, rešpektujúc právom chránené záujmy daňového subjektu. Kasačný súd preto sťažnostné body žalovaného nevzhliadol dôvodnými.