2Sfk/27/2023

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Trenčana a členov senátu JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. a prof. JUDr. Juraja Vačoka, PhD., v právnej veci žalobcu (v kasačnom konaní sťažovateľ): DÚHA, a.s., so sídlom Pribinova 4195/25, 811 09 Bratislava, IČO: 31690360, právne zastúpeného: Mgr. Martin Berec, advokát s.r.o., so sídlom Landererova 7866/12, 811 09 Bratislava, IČO: 55134114, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102613318/2021 zo dňa 21. decembra 2021, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave, č. k. 6S/51/2022 z 8. decembra 2022, ECLI:SK:KSBA:2022:1022200320.2, takto

rozhodol:

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta. II. Účastníkom konania sa právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I. Konanie pred orgánmi verejnej správy

EkoAuris, s.r.o., Bajkalská 12/A, 080 01 Prešov za dodanie poradenských služieb pri verejnom obstarávaní v súvislosti s účasťou žalobcu vo verejnej súťaži na výstavbu diaľnice D1 Lietavská Lúčka - Višňové - Dubná skala.

odpočet dane z faktúry od deklarovaného dodávateľa. 4. Žalovaný mal za to, že z kontrolných zistení, nepresvedčivých dôkazov predložených žalobcom, ako aj zo sporných výpovedí svedkov, nebolo možné odvodiť reálne poskytnutie deklarovaných služieb spoločnosťou EkoAuris, s.r.o. Zhodne so správcom dane skonštatoval,

článku 5 s názvom Práva a povinnosti zmluvných strán sa v bode 12 objednávateľ - spoločnosť DÚHA, a.s. zaväzuje potvrdiť rozsah poskytnutého poradenstva podpísaním samostatných akceptačných protokolov. V tejto súvislosti podotkli, že žalobca uvedené akceptačné protokoly správcovi dane nepredložil, napriek tomu, že ho tento opakovane, a to výzvou č. 100764988/ 2020 zo dňa 09.04.2020 a následne i v Zápisnici o ústnom pojednávaní č. 101737822/2020 dňa 13.11.2020, žiadal o predloženie všetkých dokladov a dôkazov preukazujúcich poskytnutie služieb zo strany poskytovateľa. Žalovaný poukázal v tejto súvislosti i na skutočnosť, že v bode 13 identického článku zmluvy sa uvádza, že Prílohou č. 1 k tejto zmluve je objem celkových investičných nákladov tvorený cenou na dodávku prác a služieb uvedenou vo víťaznej ponuke predloženej do verejného obstarávania. Ani táto príloha nebola žalobcom v priebehu daňového konania predložená. 6. Žalovaný uviedol, že ďalším dôkazom potvrdzujúcim závery správcu dane sú i

7. Žalovaný mal za to, že správca dane neuprel daňovému subjektu žiadne právo vyplývajúce z § 45 ods. 1 Daňového poriadku a vytvoril mu priestor, aby preukázal skutočnosti, ktoré mali vplyv na správne určenie dane, a skutočností, ktoré uviedol v podanom daňovom priznaní za kontrolované zdaňovacie obdobie. Umožnil mu vyjadriť sa ku skutočnostiam týkajúcim sa kontroly dane z pridanej hodnoty a zároveň ho vyzýval predložiť doklady a dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia a podať potrebné vysvetlenia k preverovaným plneniam. Žalovaný mal preukázané, že žalobca na výzvy správcu dane nepredložil relevantné overiteľné dôkazy, ktorými by preukázal reálne uskutočnenie preverovaných plnení od deklarovaného dodávateľa.

Daňový subjekt musí vedieť preukázať uskutočnenie obchodu čo do priebehu a obsahu, a to osobou uvedenou v predkladaných faktúrach. Správca dane nie je povinný dokazovať neuskutočnenie obchodu. Dôkazné bremeno v daňovom konaní znáša daňový subjekt v zmysle § 24 Daňového poriadku a je povinnosťou daňového subjektu preukázať, že právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty si uplatňuje odôvodnene a v zmysle zákonom stanovených podmienok.

9. Proti preskúmavanému rozhodnutiu podal žalobca správnu žalobu, v ktorej sa domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného z dôvodov uvedených v § 191 ods. 1 písm. c) až g) zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“). Namietal, že konajúce orgány pri hodnotení dôkazov nepostupovali zákonne a správne, dôvodiac skutočnosťou, že ním predložené dôkazy a správcom dane vykonané dokazovanie hodnotili vysoko subjektívne a zo zásady v neprospech kontrolovaného daňového subjektu, a to za súčasného odmietnutia vykonania ním navrhovaného dokazovania (v podobe výsluchov svedkov - zamestnancov žalobcu, ktorí spolupracovali pri zhromažďovaní podkladov verejného obstarávania). Správca dane podľa žalobcu zároveň odmietol uznať žalobcom predložené dôkazy v podobe podpornej dokumentácie a čestných vyhlásení zamestnancov žalobcu o kooperácii s M. Džuppom. Žalobca tvrdil, že konajúce orgány rovnako nevzali do úvahy hospodársky prospech, ktorý zabezpečenie poskytnutých služieb predstavovalo v protipóle obratov žalobcu.

11. V odôvodnení rozsudku okrem iného konštatoval, že správca dane po vykonanom rozsiahlom dokazovaní dôvodne spochybnil materiálny obsah deklarovanej dodávky služieb pre žalobcu od spoločnosti EkoAuris, s.r.o, pričom jeho závery neboli svojvoľné a vychádzali z vykonaného dokazovania. Poukázal na pasivitu žalobcu, keď tento na základe opakovaných výziev správcu dane až dňa 18.12.2020, t. j. cca dva mesiace pred ukončením lehoty na výkon daňovej kontroly, predložil Zmluvu o poskytovaní poradenstva zo dňa 26.01.2012 uzatvorenú medzi žalobcom a spoločnosťou EkoAuris, s.r.o. (poskytovateľ).

13. Krajský súd stotožňujúc sa so žalovaným skonštatoval, že žalobca nepredložil správcovi dane overiteľné dôkazy o tom, že k predmetnému plneniu od deklarovaného dodávateľa skutočne došlo. Poukázal na obsah predloženej zmluvy, v ktorej článku 5 s názvom Práva a povinnosti zmluvných strán sa v bode 12 objednávateľ - žalobca zaväzuje potvrdiť rozsah poskytnutého poradenstva podpísaním samostatných akceptačných protokolov, avšak tieto žalobca správcovi dane nepredložil, napriek tomu, že ho opakovane, a to výzvou č. 100764988/ 2020 z 09.04.2020 a následne v Zápisnici o ústnom pojednávaní č. 101737822/2020 dňa 13.11.2020 žiadal o predloženie všetkých dokladov a dôkazov preukazujúcich poskytnutie služieb zo strany poskytovateľa EkoAuris, s.r.o. Zároveň zdôraznil, že žalobca nepredložil ani prílohu č. 1 k onej zmluve, ktorá mala obsahovať informáciu o objeme celkových investičných nákladov tvorených cenou na dodávku prác a služieb uvedenou vo víťaznej ponuke predloženej do verejného obstarávania žalobcom.

Správca dane podľa krajského súdu celkom dôvodne práve poukázal na významné rozpory medzi výpoveďami svedka Matúša Džuppu, ale aj výpoveďami zástupcov jednotlivých účastníkov obchodu v súvislosti s deklarovaným plnením - Ing.

15. Záverom podotkol, že daňový subjekt je povinný viesť spoľahlivú obchodnú evidenciu, ako aj riadne preverovať svojich obchodných partnerov tak, aby v pri uplatnení nároku na DPH dostatočné podklady na riadne preukázanie svojich nárokov. Zdôraznil, že ani doklady so všetkými požadovanými náležitosťami nemusia byť dostatočným podkladom pre uznanie práva odpočítať daň, ak nie je preukázané, že k uskutočneniu zdaniteľného obchodu skutočne došlo tak, ako je dokladmi deklarované. Nie je úlohou ani povinnosťou daňových orgánov preukazovať skutočnosti tvrdené daňovým subjektom, táto povinnosť spočíva len na daňovom

III. Kasačná sťažnosť žalobcu, stanovisko účastníkov

A/ 16. Žalobca (ďalej len „sťažovateľ“) podal proti napadnutému rozsudku správneho súdu kasačnú sťažnosť z dôvodov podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP (nesprávne právne posúdenie veci) a § 440 ods. 1 písm. h) SSP (odklon od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu) a navrhol v zmysle § 462 ods. 1 SSP napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť správnemu súdu na ďalšie konanie. 17. Kasačný súd na tomto mieste v stručnosti rekapituluje sťažnostné body, ktoré v značnej miere kopírujú žalobné námietky:

Uvedeným konaním výrazne prekročili svoje právomoci a svojvoľným výkladom zrejmých skutočností v neprospech žalobcu založili nepreskúmateľnosť rozhodnutí; - sťažovateľ nesúhlasí so záverom správneho súdu o nepreukázaní reálneho uskutočnenia

vyhláseniami zamestnancov sťažovateľa, ktorých výsluch správca dane odmietol vykonať; - sťažovateľ v rámci výkonu daňovej kontroly poskytoval správcovi dane všetku potrebnú súčinnosť s obstaraním a zabezpečením dokladov, čoho dôkazom sú rozsiahle vyjadrenia sťažovateľa, ako aj jeho účasť na všetkých vykonávaných úkonov v rámci daňovej kontroly; - realizáciu poskytnutia služieb potvrdzuje aj úspešnosť v získaní zákazky vo verejnom obstarávaní, ktorej výsledok je zhmotnený vo výslednom stavebnom diele realizovanom

neuzavrel. Nie je totiž možné preukázať, že sa niečo nestalo alebo že niekto niečo nevykonal. Dôkazné bremeno sa v tomto prípade presúva na toho, kto podáva negatívne tvrdenia, a teda na správcu dane, ktorý napriek existencii písomnej zmluvy, ktorej uzatvorenie spolu s vystavením príslušnej faktúry potvrdil pri výsluchu Ing. František Mrava, tvrdí, že dohodnuté komplexné poradenské služby sťažovateľovi nezabezpečila spoločnosť EkoAuris, s.r.o. Sťažovateľ má za to, že samotná písomná zmluva o zabezpečení služieb preukazuje dodanie služby a správcovi dane sa tento skutkový záver nepodarilo žiadnym spôsobom spochybniť; - poukazuje na uznesenie Ústavného súdu SR zo 14. novembra 2018, sp. zn. I. ÚS 377/ 2018-53, v zmysle ktorého ak daňový subjekt predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť, splní si tým svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú; - správca dane a žalovaný nehodnotili dôkazy správne, a to najmä vo vzájomných súvislostiach, ale práve naopak, dôkazy vyhodnocovali selektívne, napr. využitím zistení z

- protokoly z iných daňových kontrol vedených u iných subjektov podľa názoru sťažovateľa nemali súvis s preverovaným daňovým plnením podľa predloženej zmluvy o poradenstve. Správca dane použil protokol z daňovej kontroly spoločnosti EkoAuris, s.r.o., kde boli preverovaní subdodávatelia tejto spoločnosti.

Týmto postupom bolo sťažovateľovi znemožnené klásť svedkom otázky a/alebo sa vyjadriť k týmto zisteniam; - ak by v prípadnom súdnom spore s dodávateľom sťažovateľ namietal to, čo namietajú kontrolóri správcu dane ako dôvod, na základe ktorého by odmietal za prijaté služby uhradiť tomuto dodávateľovi zmluvne dohodnutú odmenu, pod ťarchou rovnakých dôkazov je zrejmé, že by v takomto spore úspešný nebol a musel by dohodnutú odmenu za dokázateľne prijaté zazmluvnené zdaniteľné plnenie svojmu dodávateľovi uhradiť; - citujúc relevantné časti uznesenia Súdneho dvora EÚ vo veci C-610/19 Vikingo konštatuje, že správcom dane realizované dokazovanie sa týkalo najmä nemožnosti zabezpečenia plnení prostredníctvom subdodávateľských subjektov deklarovaného dodávateľa EkoAuris, s.r.o., čo však v zmysle aktuálnej judikatúry Súdneho dvora EÚ samo osebe neobstojí; - napadnutý rozsudok považuje za vecne nesprávny, nakoľko správca dane identickým spôsobom (ako aj v prípade prejednávanom Najvyšším správnym súdom SR pod sp. zn. 3Sžfk 15/2020) vydal rozhodnutie založené výlučne na spochybňovaní dodávateľského reťazca

Pred podpisom zmluvy o zabezpečení poradenských služieb dodávateľa EkoAuris, s.r.o. preveril dostupným spôsobom, pričom nič nenasvedčovalo tomu, že by bol tento subjekt nespoľahlivý alebo by mal/mohol spáchať daňový podvod, prípadne, že by bol účastníkom obchodného reťazca poznačeným prípadným daňovým podvodom. Má za to, že vykonal všetky opatrenia v predchádzaní zapojenia sa do podvodného obchodného reťazca, a preto mu nie je možné uprieť právo na odpočítanie dane.

zdaňovacie obdobie december 2015. Vyzdvihol, že uvedené zdaňovacie obdobie bolo predmetom rovnakej daňovej kontroly ako v tu posudzovanej veci (s identickým protokolom z daňovej kontroly) a má za to, že závery vyslovené v označenom rozsudku o nedostatočnom spochybnení hmotnoprávnych podmienok odpočítania dane z faktúr za dodanie reklamných služieb majú relevanciu aj pre aktuálne posudzovanú vec. Podotkol, že aj v uvedenom prípade správca dane vychádzal pri formulovaní svojich záverov z ničím nepodložených tvrdení, založených na indíciách a domnienkam, neformuloval žiadne relevantné námietky, a zároveň nepreukázal účasť žalobcu na daňovom podvode.

19. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti ani vyjadreniu sťažovateľa z 28.05.2024 nevyjadril.

IV. Právne posúdenie veci kasačným súdom

21. V súvislosti s právom na odpočítanie dane a s tým spojeným dokazovaním v daňovom konaní kasačný súd vo svojej rozhodovacej činnosti opakovane pripomína rozdiely v preukazovaní naplnenia hmotnoprávnych a formálnych podmienok pre odpočítanie DPH na jednej strane, a odopretím nároku na odpočítanie DPH z dôvodu účasti na daňovom podvode na strane druhej. 22.

Formálnou podmienkou vzniku práva na odpočítanie dane je, že daňový subjekt má faktúru od dodávateľa s predpísanými náležitosťami (čl. 178 písm. a) Smernice, napr. rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci Senatex GmbH, C-518/14 zo dňa 15. septembra 2016, bod 29; vo veci Vikingo Fővállalkozó Kft., C-610/19 zo dňa 3. septembra 2020, bod 43; vo veci Kemwater ProChemie s. r. o., C-154/20 zo dňa 9. decembra 2021, bod 24). Dôkazné bremeno na preukázanie splnenia hmotnoprávnych podmienok práva na odpočítanie dane primárne zaťažuje daňový subjekt, ktorý si uplatňuje toto právo.

24. Kasačný súd (v tom čase Najvyšší súd SR) už v rozsudku sp. zn. 5Sžf/66/2016 z 31. mája 2018 zdôraznil, že „ak má (daňový subjekt) teda preukázať zodpovedný prístup, mal by sa snažiť vo vlastnom záujme, v?reálnom čase uskutočňovania obchodu získavať dôkazy o tom, že bol uskutočnený“. Uvedené platí o to viac za situácie, ak je predmetom fakturovaného plnenia taký druh služieb, ktoré sú poskytované priebežne, po dlhší časový úsek a jednotlivé úkony nie sú (nevyhnutne) hmatateľným produktom, resp. výstupom zachyteným na hmotnom substráte. Daňový subjekt si musí v takomto prípade zadovážiť čo najširšie penzum dôkazov preukazujúcich reálnosť plnenia (vrátane dôkazov, ktoré spoľahlivo zachytávajú najmä formu poskytovania takýchto služieb (osobnú alebo elektronickú), a s tým súvisiacu prítomnosť osôb participujúcich na poskytovaní onoho plnenia či relevantnú komunikáciu spojenú s dojednávaním jednotlivých úkonov plnenia), aby sa v prípade budúcej daňovej kontroly vo vzťahu k oprávnenosti odpočtu DPH z takto poskytnutej služby vyhol negatívnemu následku spojeného s dôkaznou núdzou.

26. Kasačný súd uvádza, že sťažovateľ nielenže nepredložil dôkazy o tom, že M. Džuppa navštevoval sídlo sťažovateľa v Prešove za účelom dojednanej poradenskej činnosti (ako tvrdil) či komunikoval s verejným obstarávateľom (Národná diaľničná spoločnosť, a.s.), ale nepredložil ani výstupy, ktorých existenciu predpokladala samotná zmluva uzatvorená medzi sťažovateľom a deklarovaným dodávateľom, a ktoré mali potenciál prispieť k preukázaniu reálnosti plnenia (akceptačné protokoly potvrdzujúce rozsah poskytnutého poradenstva a prílohu zmluvy s celkovým objemom investičných nákladov tvoreným cenou na dodávku prác a služieb vo víťaznej ponuke).

sťažovateľa. K predloženiu tohto druhu dôkazov však zo strany sťažovateľa nedošlo. Rovnako sa žiada v tejto súvislosti podotknúť, že dotknuté čestné vyhlásenia boli zo strany sťažovateľa predložené oneskorene, a to až po prerokovaní pripomienok sťažovateľa k protokolu z onej

Označenie alebo predkladanie dôkazov zo strany daňového subjektu, ktoré nespĺňajú tento atribút, je potrebné koncentrovať v rámci trvania daňovej kontroly, t. j. do dňa doručenia protokolu o daňovej kontrole, k čomu v tomto prípade nedošlo.

Uvedené zistenia pritom iba podporujú závery daňových orgánov o tom, že išlo o fakturáciu služieb bez reálneho plnenia.

Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, protokoly o určení dane podľa pomôcok, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k

Splnomocnený zástupca oprávnenie nahliadnuť do spisu nevyužil. Kasačný súd podotýka, že pasivita sťažovateľa v tomto ohľade nemôže byť pričítaná na ťarchu správcovi dane. Nemožno pritom opomenúť ani skutočnosť, že relevantné zistenia z daňovej kontroly u dodávateľa boli súčasťou záverečného protokolu z daňovej kontroly (vedenej voči sťažovateľovi), s ktorým mal sťažovateľ možnosť oboznámiť sa a podať k nemu pripomienky.

Slúžili len ako podporné zistenia v súvislosti s overovaním spôsobu a formy poskytovania deklarovaného poradenstva. Správca dane nezaložil dokazovanie a naň nadväzujúce závery na spochybnení subdodávateľov či preukazovaní účasti sťažovateľa na podvode.

V dôsledku šetrení z inej daňovej kontroly však formulovali kvalifikovanú pochybnosť o existencii materiálneho plnenia na základe nezrovnalostí medzi výpoveďou M. Džuppu, ktorý deklaroval v rámci výpovede osobné vykonanie poradenstva (prípravy tendra) pre sťažovateľa, a výpoveďou T. Ocelku - konateľa spoločnosti terAnet, s.r.o., ktorá dodávateľovi EkoAuris, s.r.o. v zmysle vystavenej faktúry poskytovala v rozhodnom období identický druh poradenstva, za súčasnej (tvrdenej) vedomosti o tom, že jeho koncovým odberateľom je práve sťažovateľ. Uvedené však nemožno vykladať tak, že správca dane a žalovaný konštatáciou týchto nezrovnalostí odmietli subdodávateľskú formu dodania. Sťažovateľ ani dodávateľ totiž netvrdili, že poskytovanie poradenstva bolo realizované subdodávateľsky, a rovnako tak nebol predložený žiaden dôkaz o tom, že by cenovú ponuku sťažovateľovi vypracovala a odovzdala priamo spoločnosť terAnet, s.r.o. Predseda predstavenstva sťažovateľa Ing.

33. K námietke sťažovateľa, že preukazovanie negatívnych tvrdení (v tomto prípade o tom, že dohodnuté komplexné poradenské služby sťažovateľovi nezabezpečila spoločnosť EkoAuris, s.r.o. .) prináleží správcovi dane, kasačný súd uvádza, že v daňovom konaní má primárne daňový subjekt dôkaznú povinnosť a dôkazné bremeno na preukázanie zákonných podmienok pre vznik práva na odpočítanie dane z prijatých tovarov a služieb. Subjekt, ktorý si chce odpočítať DPH, má dve povinnosti, a to povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenie dokázať. Povinnosť tvrdiť spočíva v samotnom uplatnení práva na odpočet DPH za splnenia zákonnom stanovených podmienok, po ktorom nasleduje povinnosť daňového subjektu dokázať svoje tvrdenie pre prípad daňovej kontroly, čo vyjadruje dôkazné bremeno daňového subjektu. Úlohou správcu dane je následne verifikovať skutočnosti, ktoré daňový subjekt preukazuje. Ak správca dane identifikuje konkrétne skutočnosti, ktoré vzbudzujú pochybnosti o tvrdeniach daňového subjektu, predložených dokladoch alebo údajoch v nich uvedených, je povinný tieto pochybnosti a ich dôvody daňovému subjektu oznámiť a vyzvať ho na vyjadrenie k nim a na

Z tvrdení sťažovateľa je zrejmé, že nie celkom rozumie princípom prenosu dôkazného bremena v daňovom konaní, keď má za to, že odpočet mu prináleží bez rozdielu v prípadoch, keď sa správcovi dane nepodarí preukázať, že služba skutočne nebola dodaná.

35. Ak sťažovateľ poukazuje na uznesenie Ústavného súdu SR zo 14. novembra 2018, sp. zn. I. ÚS 377/2018-53, v zmysle ktorého ak daňový subjekt predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť, splní si tým svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú, tak kasačný súd podotýka, že uvedená konštatácia je vytrhnutá z kontextu záverov tohto uznesenia. Uvedené platí totiž len v prípade, ak sa správcovi dane nepodarí kvalifikovane spochybniť vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov takto predložených daňovým subjektom. V takom prípade je (v zmysle mechanizmu presúvania dôkazného bremena v daňovom konaní) opäť len na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane.

Ak má sťažovateľ uniesť dôkazné bremeno na preukázanie ním tvrdených skutočností, nemôže sa spoliehať na výsledky zistení u dodávateľa či výsledky výpovedí svedkov vykonaných z vôle správcu dane. Na tomto mieste kasačný súd poukazuje aj na závery rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sžf/30/2014 zo dňa 17.02.2015 cit. „Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním, v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností, keďže daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím.

Sťažovateľ v priebehu odvolacieho a aj celého súdneho konania operoval skutočnosťou, že vykonanie fakturovaných činností bolo preukázané predloženou faktúrou, potvrdeniami o úhrade a zmluvou o poskytovaní poradenských služieb. Kasačný súd opätovne akcentuje, že pre splnenie zákonných podmienok pre vznik nároku na odpočet dane nepostačuje iba predloženie dokladov s predpísaným obsahom. Daňové doklady musia jednoznačne preukazovať prijatie zdaniteľného plnenia. Zákon o DPH vyžaduje na vznik nároku na odpočítanie dane súčasné splnenie tak materiálnej, ako aj formálnej podmienky, teda daňový subjekt musí preukázať, že faktúry, prípadne iné listiny, na základe ktorých si uplatňuje odpočet dane, presne odrážajú skutočne realizované plnenia. To, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nemusí byť dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu (m.m. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžf/26/ 2014).

38. Za dôkaznej situácie, aká je v prejednávanej veci a ktorá je detailne opísaná a?vyhodnotená v rozhodnutí správcu dane, ako aj žalovaného, kasačný súd dospel v zhode so správnym súdom k právnemu?záveru, že správca dane nezaťažil daňový subjekt dôkazným bremenom v?neprimeranom rozsahu. Správca dane súčasne dostatočne spochybnil žalobcom tvrdené skutočnosti a keďže žalobca nedokázal produkovať nijaké ďalšie dôkazy preukazujúce?uskutočnenie zdaniteľného plnenia, ocitol sa v dôkaznej núdzi a svoje dôkazné?bremeno vyplývajúce mu z § 24 ods. 1 Daňového poriadku neuniesol.

39. Pre kasačný súd nezrozumiteľne vzišla námietka sťažovateľa, ktorá poukazovala na ustanovenie § 440 ods. 1 písm. h) SSP, teda že sa krajský súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu. Túto ďalej nerozvil o argumentáciu, v čom vidí namietaný odklon. Kasačný súd preto uvedenú námietku vyhodnotil ako nedôvodnú.

41. Sťažovateľ žiadal kasačný súd o nariadenie pojednávania v posudzovanej veci. Podľa § 455 SSP kasačný súd rozhodne o kasačnej sťažnosti spravidla bez pojednávania; pojednávanie môže nariadiť, ak to považuje za potrebné. Kasačný súd žiadosti sťažovateľa nevyhovel, nakoľko nevzhliadol potrebu nariadenia pojednávania v danej veci, a to aj s ohľadom na skutočnosť, že predmetom posudzovania je výlučne právna otázka.

43. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení s § 467 ods. 1 SSP. Sťažovateľ v kasačnom konaní úspech nemal a žalovanému náhrada trov kasačného konania prislúcha len v prípadoch, ak to možno spravodlivo požadovať a po splnení zákonom stanovených podmienok len výnimočne (§ 168 SSP), ktoré podľa obsahu súdnych spisov nenastali, preto súd účastníkom konania právo na náhradu trov kasačného konania nepriznal. 44.

V Bratislave dňa 21. februára 2025