2Sfk/29/2025

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Trenčana a členov senátu JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. a prof. JUDr. Juraja Vačoka, PhD., v právnej veci žalobcu: Rapid Life životná poisťovňa, a. s., v konkurze, so sídlom Garbiarska 2, 040 71 Košice, IČO: 31690904, právne zastúpeného: Advokátska kancelária Ettor & Niess, s.r.o., Živnostenská 2, 811 06 Bratislava, IČO: 55471081, proti žalovanému (v kasačnom konaní sťažovateľ): Národná banka Slovenska, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. NBS1-000-013-220, č. z. 100-000-296-774 zo dňa 13.07.2021, o kasačnej sťažnosti žalovaného proti rozsudku Správneho súdu v Bratislave, č. k. 6S/25/2024 zo 7. februára 2025, ECLI:SK:SpSBA:2025:1021201578.2, takto

rozhodol:

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta. II. Žalobcovi sa priznáva voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov kasačného konania.

Odôvodnenie

I. Konanie pred orgánmi verejnej správy a súvisiace konania

2. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podalo rozklad predstavenstvo poisťovne (podanie bolo podpísané členmi predstavenstva Ing. Petrom Talianom, Ing. Pavlom Fialom a Ing. Helenou Vernerovou), namietajúc nezákonný postup Národnej banky Slovenska, útvaru dohľadu nad finančným trhom, pri zavedení nútenej správy nad poisťovňou.

3. Dňa 23.01.2018 Okresný súd Košice 1 uznesením sp. zn. 31K/28/2017 vyhovel návrhu nútenej správkyne a vyhlásil konkurz na majetok poisťovne z dôvodu, že spoločnosť je v úpadku pre predlženie aj pre platobnú neschopnosť. Zároveň ustanovil poisťovni správcu konkurznej podstaty. 4.

5. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave o odmietnutí tejto správnej žaloby zrušil Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd SR“) rozsudkom sp. zn. 1Sžfk/57/2019 zo dňa 30. júna 2020 a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie so záväzným právnym názorom na to, ako má ďalej žalovaný vo veci postupovať. Krajský súd následne rozsudkom sp. zn. 1S/163/2020 zo dňa 20.05.2021 zrušil rozhodnutie žalovaného o prerušení konania o rozklade proti rozhodnutiu o zavedení nútenej správy nad poisťovňou.

Nútená správa bola nahradená osobitným právnym režimom, ktorým je konkurzné konanie vedené príslušným konkurzným súdom.

8. V žalobných dôvodoch žalobca tvrdil, že záver žalovaného o odpadnutí dôvodu na preskúmanie zákonnosti zavedenia nútenej správy v rozkladovom konaní pre neskoršie vyhlásenie konkurzu na majetok žalobcu je neudržateľný a svojvoľný.

9. Krajský súd uznesením č. k. 5S/242/2021 - 115 zo dňa 11. októbra 2022 (ďalej aj „pôvodné rozhodnutie správneho súdu“) odmietol správnu žalobu a žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania. V odôvodnení uznesenia poukázal na to, že preskúmavané rozhodnutie, ako aj prvostupňové rozhodnutie vo veci zavedenia nútenej správy nad žalobcom sú rozhodnutia, ktoré sa týkajú celého majetku žalobcu, a preto po vyhlásení konkurzu na majetok žalobcu je aktívne legitimovaným subjektom na podanie všeobecnej správnej žaloby o preskúmanie takýchto rozhodnutí v zmysle § 47 ods. 5 zákona o konkurze len správca konkurznej podstaty.

netýka majetku patriaceho do konkurznej podstaty a preto vyhlásenie konkurzu nemalo za následok prerušenie konania o nútenej správe, ani vstup správcu konkurznej podstaty do konania o rozklade namiesto úpadcu.“ (bod 35). Konštatoval, že krajský súd ignoroval pre neho záväzný právny názor kasačného súdu (v tom čase Najvyššieho súdu SR) a podľa § 98 ods. 1 písm. e) SSP odmietol správnu žalobu poisťovne proti rozhodnutiu žalovaného o zastavení rozkladového konania ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.

12. Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“) rozsudkom č. k. BA-6S/153/2021-118 z 27. marca 2025 (ďalej aj ako „napadnutý rozsudok“) rozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Zákon však umožnil predstavenstvu poisťovne podať proti rozhodnutiu o zavedení nútenej správy opravný prostriedok, čo je prakticky jediným úkonom, ktorý po doručení rozhodnutia o zavedení nútenej správy môže predstavenstvo vykonať v mene poisťovne, pretože všetky ostatné právomoci prechádzajú na nútenú správkyňu. Z citovaného podľa správneho súdu nevyplývajú žiadne pochybnosti o tom, že žalobca v zastúpení predstavenstva bol aktívne legitimovaným subjektom na podanie opravného prostriedku (rozkladu), čo potvrdil aj Ústavný súd Slovenskej republiky v bode 13 rozhodnutia sp. zn. III. ÚS 185/2018-10 zo dňa 02.05.2018 vo veci vyhlásenia konkurzu na majetok poisťovne, keď uzavrel, že poisťovňa mohla proti rozhodnutiu o zavedení nútenej správy podať rozklad a je oprávnená i na prípadné podanie správnej žaloby proti právoplatnému rozhodnutiu vo veci nútenej správy.

Zdôraznil zároveň, že správnemu súdu neprináleží v tomto konaní skúmať otázku zákonnosti zavedenia nútenej správy nad žalobcom, pretože o nej a o jej hmotnoprávnych dôvodoch nebolo rozhodnuté. Týmto spôsobom by správny súd poprel dvojinštančnosť konania pred žalovaným a na ktoré má žalobca právny nárok (§ 29 ods. 4 zákona o dohľade). 15. Žalobca má tak podľa správneho súdu naďalej ústavné právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (právo na tzv. inú právnu ochranu) poznať právoplatný záver žalovaného, či prebehlo v súlade so zákonom zavedenie nútenej správy a s tým súvisiaci presun kompetencií orgánov spoločnosti na nútenú správkyňu, ktorá následne podala úspešný návrh na vyhlásenie konkurzu voči žalobcovi. Správny súd inštruoval žalovaného, aby v ďalšom konaní vydal vo veci rozhodnutie, v ktorom posúdi dôvody, ktoré žalobca uviedol vo svojom rozklade a príslušným zákonným spôsobom o rozklade rozhodne v intenciách § 27 ods. 1 až 5 zákona o

III. Kasačná sťažnosť žalovaného, stanovisko účastníkov

17. Kasačný súd na tomto mieste v stručnosti rekapituluje sťažnostné body: - sťažovateľ namieta, že správny súd v napadnutom rozsudku nedal zrozumiteľnú a špecifickú odpoveď na zásadné argumenty žalovaného, a nezohľadnil, že súbeh konania o rozklade proti rozhodnutiu o zavedení nútenej správy a konkurzného konania je vylúčený, a to vzhľadom na skutočnosť, že konkurzné konanie v prípade zistenia úpadku poisťovne núteným správcom nastupuje namiesto konania o zavedení nútenej správy, čím odpadol dôvod konania o podanom rozklade proti rozhodnutiu o zavedení nútenej správy, ako aj vzhľadom na absenciu konkrétneho subjektívneho práva žalobcu nachádzajúceho sa v konkurze, ktoré by mohlo byť chránené meritórnym rozhodnutím o rozklade, - vytýka správnemu súdu, že iba stroho uzavrel, že oprávnenie podať rozklad proti rozhodnutiu o zavedení nútenej správy a správnu žalobu proti rozhodnutiu žalovaného o zastavení konania o rozklade prislúchalo žalobcovi, pričom nevysvetlil, z akého dôvodu sa tieto konania nemajú týkať majetku žalobcu podliehajúceho konkurzu (bod 35 rozsudku). Napadnutý rozsudok

Argumentácii dotknutými subjektívnymi právami žalobcu, ktoré zasluhujú inú právnu ochranu, chýba skutočný obsah, - poukazuje na rozhodnutia kasačného súdu, ktorými vo veciach správnych žalôb úpadcov o preskúmanie rozhodnutí Finančného riaditeľstva SR (rozhodnutia o vyrubení dane, daňových sankciách, neuznaní odpočtu DPH) kasačný súd zastavoval konania o úpadcami podaných kasačných sťažnostiach, pokiaľ v týchto konaniach neudelil podľa § 47 ods. 4 zákona o konkurze a reštrukturalizácii súhlas na ich pokračovanie správca konkurznej podstaty úpadcu. Reagujúc na charakter v týchto konaniach preskúmavaných rozhodnutí poukazuje na skutočnosť, že dopad rozhodnutia ukladajúceho úpadcovi sankciu vo výške ani nie dvetisíc eur na majetok úpadcu je v porovnaní s dopadom rozhodnutia o zavedení nútenej správy, ktoré úpadcu (jeho predstavenstvo) úplne vylučuje z akejkoľvek dispozície s majetkom úpadcu,

Pripomína zároveň, že v prípade žalobcu boli dočasný charakter nútenej správy a jej povaha ako predbežného právneho režimu akcentované tým, že samotný žalobca zamýšľal ukončiť svoju činnosť poisťovne k 1.1.2019. Sťažovateľovi nie je zrejmé, ako by malo byť subjektívne právo žalobcu chránené preskúmaním rozhodnutia o zastavení konania o rozklade, - podľa sťažovateľa niet dôvodu, prečo by konanie o obmedzení dispozície úpadcu s časťou majetku (neodkladným opatrením) malo byť považované za konanie týkajúce sa majetku úpadcu patriaceho do konkurzu a konanie o obmedzení dispozície úpadcu s celým jeho majetkom (zavedením nútenej správy) by sa majetku úpadcu patriaceho do konkurzu týkať

konania, - začatie konania o zavedení nútenej správy sa neoznamuje. Zákonodarca tu zjavne preferuje včasnú a okamžitú ochranu poistníkov (klientov) pred právom poisťovne domôcť sa riadnym opravným prostriedkom zvrátenia rozhodnutia o zavedení nútenej správy.

žiadnym spôsobom nechráni subjektívne právo poisťovne domôcť sa preskúmania rozhodnutia o zavedení nútenej správy po vyhlásení konkurzu na majetok poisťovne. Vzhľadom na túto skutočnosť vníma sťažovateľ rozhodovanie o rozklade úpadcu ako formalistické, nadbytočné a odporujúce systematickému výkladu ustanovení zákona o poisťovníctve a zákona o konkurze a reštrukturalizácii, - právo žalobcu na súdnu ochranu bolo v plnej miere rešpektované prieskumom podmienok pre

K tomu sťažovateľ dopĺňa, že režim konkurzu je režimom prísnejším, keďže na rozdiel od režimu nútenej správy, ktorá môže mať za účel aj ozdravenie subjektu, je konkurz generálnou exekúciou žalobcu. Pripomína pritom, že rozhodnutia vedúce k vyhláseniu a zachovaniu režimu konkurzu na majetok žalobcu pritom obstáli v teste ústavnosti v konaní o sťažnosti žalobcu pred Ústavným súdom SR, - sťažovateľ navrhuje senátu kasačného súdu, aby tento postúpil vec veľkému senátu z dôvodov podľa § 22 ods. 1 písm. a) a b) SSP. Vo vzťahu k dôvodu podľa bodu a) uvádza, že v prípade, pokiaľ príslušný senát kasačného súdu dospeje k názoru, že konanie o preskúmanie napadnutého rozhodnutia žalovanej nie je konaním, ktoré sa týka majetku žalobcu podliehajúceho konkurzu, takýto záver bude v rozpore s rozhodovacou praxou kasačného súdu ohľadom otázky, aké konania sa týkajú majetku žalobcu podliehajúceho konkurzu.

B/ 18. Žalobca vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uvádza, že nedošlo k naplneniu sťažnostných bodov a rozsudok správneho súdu považuje za vecne správny. Vyzdvihuje skutočnosť, že napriek záväznosti právneho názoru kasačného súdu pre žalovaného (§ 469 SSP), v zmysle ktorého mal poskytnúť žalobcovi právnu ochranu vo forme konečného meritórneho rozhodnutia o rozklade, žalovaný nielenže takúto právnu ochranu žalobcovi neposkytol, ale jej poskytnutie opakovane (druhýkrát) zbytočne odďaľuje podaním zjavne neopodstatnenej kasačnej sťažnosti, ktorej argumentácia je založená na ostentatívnom popieraní záväzného právneho názoru kasačného súdu.

prečo na túto aktívnu vecnú legitimáciu nemá žiadny vplyv skutočnosť, že bol na jeho majetok vyhlásený konkurz, ako aj to, aké jeho konkrétne práva boli rozhodnutím o zavedení nútenej správy dotknuté, správne súdy podľa žalobcu žalovanému už opakovane vysvetlili.

Tento návrh žalovaného vníma opäť len ako jeho snahu o úplne nedôvodné a nepochopiteľné odďaľovanie rozhodnutia o zavedení nútenej správy nad žalobcom. 21. Navrhuje, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť zamietol ako nedôvodnú.

22. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (ďalej aj „kasačný súd“) preskúmal napadnutý rozsudok v medziach sťažnostných bodov (§ 438 ods. 2, § 445 ods. 1 písm. c), ods. 2 SSP), pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 1 SSP) a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), zohľadniac § 455 SSP nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná, a preto ju podľa § 461 SSP zamietol týmto rozsudkom, ktorý po predchádzajúcom zverejnení termínu verejne vyhlásil dňa 31. marca 2026.

25. Kasačný súd pre poriadok na tomto mieste zopakuje niektoré závery uvedené v jeho uznesení sp. zn. 2Sfk/47/2023 z 29. januára 2024, cit. „21. . . . Napriek jednoznačnému pokynu kasačného súdu ako ďalej v konaní postupovať sa NBS svojvoľne rozhodla neposkytnúť poisťovni právnu ochranu vo forme konečného meritórneho rozhodnutia o rozklade proti zavedeniu nútenej správy a preskúmavaným rozhodnutím toto konanie zastavila, v podstate dôvodiac, že vyhlásením konkurzu na majetok poisťovne sa nútená správa skončila a preto odpadol dôvod v ňom pokračovať (§ 22 ods. 1 písm. d/ zákona o dohľade). Žalovanému celkom unikol rozdiel medzi trvaním nútenej správy, ktorá nepochybne vyhlásením konkurzu na majetok poisťovne skončila (§ 155 ods. 1 písm. b/ zákona o poisťovníctve), a konaním o rozklade poisťovne proti zavedeniu nútenej správy, ktorého predmetom je preverenie, či boli splnené zákonné podmienky pre jej zavedenie.

23. Kasačný súd na tomto mieste podotýka, že obsah súdnej ochrany v správnom konaní sa po uplynutí účinkov rozhodnutia žalovaného dostáva do sekundárnej podoby, ktorej podstatou je vytvorenie základu pre prípadný nárok na náhradu škody (porovnaj napr. rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 274/2018 zo dňa 13. novembra 2018, sp. zn. III. ÚS 416/2018 zo dňa 16. januára 2019 a iné).

26. Pokiaľ ide o námietku žalovaného, že správny súd v napadnutom rozsudku neobjasnil, z akého dôvodu sa konanie o zavedení nútenej správy nemá týkať majetku žalobcu podliehajúceho konkurzu, kasačný súd poukazuje na už známe závery vyslovené v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžfk/57/2019 zo dňa 30.06.2020. Najvyšší súd SR totiž zaujal názor, že „na oprávnení poisťovne vystupovať v administratívnom konaní o zavedení nútenej správy vo vlastnom mene v zastúpení predstavenstvom nič nemení ani skutočnosť, že dňom 30.1.2018 bol na majetok poisťovne vyhlásený konkurz a do funkcie bola ustanovená správkyňa konkurznej podstaty. Právoplatné ukončenie konania o zavedení nútenej správy nad poisťovňou sa totiž nijako netýka majetku patriaceho do konkurznej podstaty a preto vyhlásenie konkurzu nemalo za následok prerušenie konania o nútenej správe, ani vstup správcu konkurznej podstaty do konania o rozklade namiesto úpadcu“ (bod 35).

Uskutočňuje sa za prísne stanovených podmienok a vo verejnom záujme, ktorým je primárne ochrana práv klientov poisťovne.

29. Nútená správa je verejno-mocenským administratívnym aktom, ktorý svojimi dôsledkami primárne dopadá na samotný status poisťovne a jej podnikania a na právne i ekonomické postavenie jej akcionárov a štatutárnych zástupcov. Konanie a rozhodnutie o zavedení nútenej správy je totiž predovšetkým o tom, či bude poisťovňa ďalej podnikať, alebo či sa jej toto oprávnenie rozhodnutím regulátora dočasne pozastaví a dispozíciu s aktívami aj pasívami poisťovne prevezme nútený správca. Za zákonnosť zavedenia nútenej správy zodpovedá žalovaná, nie konkurzný súd, ktorý preveruje zákonné podmienky pre vyhlásenie konkurzu. Nútená správa síce vyhlásením konkurzu zaniká, ale rozhodnutie o jej zavedení, ak predchádza vyhláseniu konkurzu, prináša pre poisťovňu mimoriadne závažné právne následky.

30. Kasačný súd nespochybňuje argumentáciu žalovanej, že akékoľvek rozhodnutie o rozklade nebude spôsobilé zmeniť právne postavenie žalobcu ako úpadcu v konkurznom konaní, pretože právoplatné vyhlásenie konkurzu na majetok žalobcu je nezvratné dokonca v danom prípade bolo podrobené aj testu ústavnosti (viď uznesenie Ústavného súdu SR III. ÚS 185/2018-10 zo dňa 2. mája 2018).

rozhodnutiu o zavedení nútenej správy, ktorému sa žalovaná tak úporne bráni. 31. Kasačný súd sa nestotožňuje s tvrdením žalovanej, že realizáciou právneho názoru a inštrukcií správneho súdu de facto dochádza k súbehu nútenej správy s konkurzným konaním. Je potrebné opäť zopakovať, že aj keď nútená správa vyhlásením konkurzu zanikla, žalobcovi doposiaľ nebola daná odpoveď na to, či nebola zavedená v rozpore so zákonom, čo v rozklade proti prvostupňovému rozhodnutiu o nútenej správe tvrdil. Toto správny súd v napadnutom rozsudku v nadväznosti na už opakovane vyslovený názor kasačným súdom žalovanej dostatočne zreteľne objasnil. Vyhodnotenie uvedeného sa žiada o to viac v prípadoch, kedy ide o inštitút, ktorého účinky nastávajú okamžite po jeho zavedení (ako v prípade nútenej správy).

32. V rozhodovacej praxi správnych orgánov evidujeme viaceré prípady, kedy účinky povolenia určitej činnosti alebo zavedenia určitého inštitútu nastávajú ihneď a rozhodnutia sú podrobené prieskumu odvolacím orgánom či správnym súdom až ex post, nezriedka v situáciách, kedy už nie je možné zvrátiť účinky vydaných rozhodnutí. V týchto prípadoch (rovnako) nedochádza k odmietnutiu ich preskúmania v správnom či v súdnom správnom konaní z dôvodu, že medzičasom takýto prieskum stratil opodstatnenie.

33. Obdobne je tomu aj v prípade, ak uchádzač v priebehu verejného obstarávania predložil najvýhodnejšiu ponuku v rámci nastavených kritérií na vyhodnotenie ponúk a napriek tomu ho verejný obstarávateľ z akéhokoľvek dôvodu z procesu verejného obstarávania vylúčil. Proti tomuto vylúčeniu sa uchádzač riadne bránil podaním námietok, na základe ktorých Úrad pre verejné obstarávanie rozhodol, že vylúčenie bolo zákonné, a následne až správny súd rozhodol o nezákonnosti vylúčenia tohto uchádzača (a teda aj nezákonnosti rozhodnutia Úradu). Uchádzač teda síce disponuje rozhodnutím správneho súdu, ktoré potvrdzuje, že bol vylúčený z procesu verejného obstarávania nezákonným spôsobom, no medzičasom však verejný obstarávateľ pristúpil k uzatvoreniu a realizácii zmluvy, a teda spomínané rozhodnutie správneho súdu je čo do obsahu nevykonateľné, pretože úkony verejného obstarávateľa vo verejnom obstarávaní sú už nezvratné, keďže verejné obstarávanie je v súlade so zákonom o verejnom obstarávaní ukončené uzatvorením zmluvy.

35. Aplikujúc kasačným súdom načrtnuté prípady na posudzovanú vec, možno len znova dospieť k záveru o neopodstatnenosti námietky sťažovateľa, že preskúmavanie existencie dôvodov nútenej správy v štádiu, keď došlo k jej konverzii na konkurz, by bolo čisto formálne a nadbytočné.

žalobcu. Kasačný súd poukazuje na už spomenuté uznesenie Ústavného súdu SR III. ÚS 185/ 2018-10 zo dňa 2. mája 2018 vo veci odmietnutia ústavnej sťažnosti žalobcu proti rozhodnutiu konkurzného súdu o vyhlásení konkurzu, v ktorom ústavný súd konštatoval, že „sťažovateľka (tu žalobca) mohla proti rozhodnutiu NBS o zavedení nútenej správy v jej spoločnosti podať rozklad podľa poučenia uvedeného v označenom rozhodnutí (rozumej o zavedení nútenej správy) a následne využiť aj správnu žalobu, pretože v okolnostiach veci bola prípustná“.

Vo vzťahu k dôvodu podľa písm. a/ kasačný súd uvádza, že konštatovaním, že rozhodnutie o zavedení nútenej správy sa na účely neskoršieho konkurzného konania a oprávnenia správcu konkurznej podstaty zastupovať úpadcu v konaniach súvisiacich s nútenou správou nedotýka majetku podliehajúcemu konkurzu, sa nedostal do rozporu s rozhodovacou praxou iných senátov kasačného súdu. Kasačný súd totiž v žiadnom z ním doposiaľ rozhodnutých prípadov nič podobné nejudikoval. Neexistuje teda skoršie rozhodnutie kasačného súdu, podľa ktorého by osobou oprávnenou na podanie rozkladu proti rozhodnutiu o zavedení nútenej správy a následne aj prípadnej správnej žaloby voči konečnému rozhodnutiu v takejto veci bol správca konkurznej podstaty. Iba existencia takéhoto skoršieho rozhodnutia by mohla zakladať rozkol v judikatúre, ktorý by bolo treba zjednotiť cestou postúpenia veci veľkému senátu.

39. Pokiaľ ide o dôvod postúpenia podľa písm. b/ (senát najvyššieho správneho súdu dospel pri svojom rozhodovaní opätovne k právnemu názoru, ktorý je odlišný od právneho názoru orgánu verejnej správy o tej istej právnej otázke, a vec uznesením postúpil na rozhodnutie veľkému senátu), kasačný súd uvádza, že jeho aplikovateľnosť sa neviaže na prípady, kedy žalovaný ako konkrétny orgán verejnej správy odmieta akceptovať záväzný právny názor správneho/kasačného súdu. Veľký senát má za zákonom stanovených podmienok primárne unifikovať nejednotnú judikatúru, prípadne autorizovať zmeny v ustálenej judikatúre (§ 22 ods. 1 písm. a/, b/, c/ SSP). Úlohou veľkého senátu nie je vystupovať ako rozhodca medzi kasačným senátom, ktorý zaviazal žalovaný správny orgán určitým právnym názorom na posudzované otázky, a týmto správnym orgánom, ktorý z rôznych dôvodov s týmto záväzným pokynom nesúhlasí a bez existujúcich rozporov v prejudikatúre odmieta názor súdu rešpektovať a konať v zmysle jeho inštrukcií (§ 191 ods. 6 SSP, § 469 SSP).

40. Aj keby sa žalovanej javilo, že z gramatického hľadiska sú naplnené podmienky pre postúpenie veci veľkému senátu, kasačný súd konštatuje, že zákonodarca formulovaním ustanovenia § 22 ods. 1 písm. b/ SSP nesledoval vytvorenie priestoru na ďalšiu polemiku so závermi skoršieho rozhodnutia senátu kasačného súdu.

41. Kasačný súd záverom zdôrazňuje, že správny orgán je v podstate vždy viazaný právnym názorom vysloveným správnym súdom v jeho zrušujúcom rozsudku, a nemôže si sám vybrať, či tento právny názor bude, alebo nebude nasledovať. Iba nesúhlas s právnymi názormi vyslovenými správnym súdom, nestotožnenie sa správneho orgánu s právnym riešením zvoleným správnym súdom a zotrvanie na svojom postoji, nepostačuje na to, aby sa princíp kasačnej záväznosti výnimočne neuplatnil (rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR, sp. zn. 5Sžrk/7/2019 z 29.11.2021).

43. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 1 SSP spôsobom uvedeným vo výroku tohto rozsudku. Kasačný súd žalobcovi priznal úplnú náhradu účelne vynaložených trov kasačného konania voči žalovanému, pretože žalobca bol v kasačnom konaní úspešný.

V Bratislave dňa 31. marca 2026