2Sfk/3/2024

1. Daňový úrad Trnava (ďalej len „správca dane“) vydal rozhodnutie č. 102557371/2021 z 13. decembra 2021 (ďalej len „rozhodnutie správcu dane“), ktorým podľa § 68 ods. 5 daňového poriadku v účinnom znení (ďalej len „daňový poriadok“) vyrubil žalobcovi rozdiel na dani z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) v sume 6.450,- € za zdaňovacie obdobie

Z výpisov z účtu vedeného v A. Q., J. vyplýva, že jediné prijaté platby na tento účet boli od žalobcu. Zároveň na účet dodávateľa boli prijaté priame vklady vykonané pánom Vendrinským. Na účte vedenom v U. Q., J. boli prijaté platby od žalobcu v rokoch 2017 a

mlčanlivosti. Uviedol, že pri jednotlivých faktúrach boli vystavené preberacie protokoly. Faktúry boli vystavené na základe skutočne vykonaných hodín. Vykonanie prác vie dosvedčiť on a bývalí zamestnanci, o ktorých bližšiu informáciu nepodal. 2. Žalobca sa voči rozhodnutiu správcu dane odvolal. Žalovaný rozhodnutím č. 101928827/ 2022 zo 7. júla 2022 (ďalej len „rozhodnutie žalovaného“) podľa § 74 ods. 4 daňového poriadku rozhodnutie správcu dane potvrdil. V odôvodnení okrem iného uviedol, že: · daňová kontrola bola vykonaná za 25 zdaňovacích období a vo všetkých zdaňovacích obdobiach bol dodávateľom ten istý subjekt; · žalobca ani dodávateľ hodnovernými dôkazmi nepreukázali, že dodanie služieb bolo realizované tak, ako deklarujú sporné faktúry. Dodanie služieb nebolo uskutočnené podľa § 9 zákona č. 222/2004 Z. z. o DPH v účinnom znení (ďalej len „zákon o DPH“).

Tiež nevedel uviesť, koľko zamestnancov bolo potrebných na výkon dodaných služieb uvedených na preberacom protokole z 31. januára 2018 zo strany dodávateľa. Z predloženého výpisu servisných zásahov identifikoval kategórie jednotlivých tiketov, pričom nevedel všetky tikety z výpisov zaradiť pod činnosti uvedené na preberacích protokoloch. Účtovné doklady dodávateľa z dôvodu nekompletnosti nebolo možné preveriť. BOLIX s.r.o. bola dodávateľom dodávateľa v obdobiach marec až december 2019, teda nie vo všetkých zdaňovacích obdobiach.

lokalitu. A. P. v tejto súvislosti uviedol, že servisné zásahy boli vykonávané takmer výlučne na mieste. Obchody medzi dodávateľom a žalobcom sa mali realizovať na základe Zmluvy o poskytovaní služieb z 15. mája 2017;

3. Žalobca podal voči rozhodnutiu žalovaného všeobecnú správnu žalobu na Krajský súd v Trnave. Namietal v nej, že orgány verejnej správy vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 191 ods. 1 písm. c) Správneho súdneho poriadku v účinnom znení (ďalej len „SSP“)), rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov (§ 191 ods. 1 písm. d) SSP), skutkový stav, ktorý vzal žalovaný za základ napadnutého rozhodnutia, je v rozpore s administratívnym spisom a nemá v ňom oporu (§ 191 ods. 1 písm. f) SSP), došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánmi verejnej správy, ktoré môže mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej (§ 191 ods. 1 písm. g) SSP). Žalobca navrhol, aby súd zrušil rozhodnutie žalovaného spolu s rozhodnutím správcu dane a vec vrátil na ďalšie konanie.

Z tohto dôvodu o žalobe rozhodol správny súd. 5. Správny súd rozsudkom č. k. TT-14S/125/2022-199 (ďalej len „rozsudok správneho súdu“) podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP zrušil rozhodnutie žalovaného a vec mu vrátil na ďalšie

To aj napriek tomu, že reálna existencia služieb nebola spochybnená. Odôvodnenie rozhodnutia žalovaného je tak nejednoznačné, nezrozumiteľné a zmätočné; · žalovaný sa nevyjadril ku správcom dane konštatovanému nedostatku zákonných náležitostí

Orgány verejnej správy bez bližšej úvahy dospeli k záveru o nemožnosti poskytnutia predmetných služieb deklarovaným dodávateľom. Žalovaný neskúmal vierohodnosť tvrdenia o potrebe realizovať vlastné dodávky služieb deklarovaným dodávateľom; · na návrh žalobcu orgány verejnej správy síce doplnili dokazovanie vyžiadaním informácií od žalobcom uvedených odberateľov žalobcu, otázky boli kladené všeobecne, bez ich zamerania na preverenie aspoň vybraných druhov služieb dodávaných v zdaňovacom období; · bez nadväznosti na vyhodnotenie žalobcom predkladaných listinných dôkazov vo vzájomných súvislostiach pre účely preverenia konkrétneho zdaňovacieho obdobia nie je možné ani ustáliť záver o vierohodnosti uvádzaného druhu a rozsahu fakturovaných služieb a ani nemožno ustáliť záver o konštatovaných nedostatkoch obligatórnych náležitostí preverovanej faktúry; · orgány verejnej správy skutkový záver o nedodaní fakturovaných služieb žalobcovi deklarovaným dodávateľom prijali predčasne bez vysporiadania sa s podstatnými námietkami, resp. tvrdeniami žalobcu, vo vzťahu k dostatočnej špecifikácii druhu a rozsahu fakturovaných služieb.

6. Žalovaný podal voči rozsudku správneho súdu kasačnú sťažnosť. Odôvodnil ju tým, že správny súd nesprávne právne posúdil vec (§ 440 ods. 1 písm. g) SSP). Navrhol, aby kasačný súd zrušil rozsudok správneho súdu, a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V kasačnej sťažnosti uviedol: · v prejednávanej veci nemožno poprieť materiálnu existenciu služieb, ale ich dodanie deklarovaným dodávateľom. Hodnovernosť predložených dokladoch bola spochybnená výzvami správcu dane. Vznikom dôvodných pochybností o hodnovernosti predložených dokladov a ich oznámením došlo k presunu dôkazného bremena na žalobcu. Žalobca mal povinnosť tak preukázať, že služby boli plnené v rámci subdodávky. Správca dane nie je povinný priamo napovedať daňovému subjektu, aké dôkazy má predkladať; · žalobca neidentifikoval osoby ktoré za deklarovaného dodávateľa mali dodať sporné služby a ani neoznačil prípadného subdodávateľa sporných služieb. So žalobcom predloženého výpisu servisných zásahov nevyplýva, kto služby vykonal, či to boli služby na diaľku alebo na mieste. Pri vyjadrení svedka Ing. Mateja Vendrinského týkajúceho sa možnosti vykonať až 7 zásahov za hodinu nebolo preukázané, kedy k tomu došlo, a aké osoby mali zásahy vykonať; · obsah výziev, ktorými správca dane žiadal odberateľov žalobcu o doručenie dokladov, bol dostatočne konkrétny; · pokiaľ žalobca poskytoval rovnaké služby ako mal poskytovať deklarovaný dodávateľ, o to viac si mal zaobstarať dostatok dôkazov, ktoré podporujú dodanie služieb spôsobom deklarovaným na spornej faktúre. Ak žalobca neinformoval odberateľov o dodávaní služieb subdodávateľsky s argumentáciou, že by sa tým vystavil riziku sankcií zo strany odberateľov, pripravia sa tým o možné dôkazné prostriedky; · žalovaný vo svojom rozhodnutí dostatočne reagoval na jednotlivé argumenty správneho súdu v napadnutom rozsudku. Jeho rozhodnutie nie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a ani pre nedostatok dôvodov. Preto nemalo byť správnym súdom zrušené. 7. Žalobca sa vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti stotožnil s rozsudkom správneho súdu. Navrhol, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietol. Namietal, že žalovaný neuviedol, aké právne posúdenie považuje v rozsudku správneho súdu za nesprávne. Žalobca preukázal nielen existenciu faktúr, ale aj zaplatenie fakturovaných súm a reálne prijatie služieb. Žalobca nikdy nebol dostatočne určito vyzvaný na odstránenie pochybností.

8. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v postavení kasačného súdu (ďalej len „kasačný súd“) preskúmal rozsudok správneho súdu. Jeho príslušnosť pre toto konanie a rozhodnutie je daná v § 11 písm. h) SSP.

10. So zreteľom na § 439 ods. 1, § 442 ods. 1, § 443 ods. 2 písm. a) SSP kasačný súd skonštatoval, že podaná kasačná sťažnosť smeruje proti rozsudku, voči ktorému je prípustná, bola podaná oprávnenou osobou a včas. Žalovaný je podľa § 4 ods. 2 písm. a) 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v účinnom znení oslobodený od súdneho poplatku za podanie kasačnej sťažnosti.

Kasačný súd v minulosti rozhodol v obdobnej veci rozsudkom sp. zn. 5Sfk/13/2024 z 30. januára 2025. Táto vec sa týkala tých istých účastníkov konania, rovnakého dodávateľa, správny súd totožne vec posúdil a kasačná sťažnosť obsahovala rovnaké sťažnostné body. Rozdiel bol v zdaňovacom období, pričom v oboch veciach vychádzali orgány verejnej správy z tej istej daňovej kontroly. So zreteľom na uvedené preto kasačný súd vo svojom odôvodnení poukazuje na odôvodnenie svojho rozsudku v predchádzajúcej veci, ktorého závery sú v plnej miere použiteľné na posudzovanú vec. Túto vec odôvodňuje uvedením nasledovnej časti odôvodnenia svojho predošlého rozsudku, v ktorom upravil označenie častí kasačnej sťažnosti a strán, aby zodpovedali prejednávanej veci. Uvedené odôvodnenie je nasledovné:

34. Kasačný súd hneď na úvod musí prisvedčiť žalobcovej argumentácii vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti. Žalovaný v kasačnej sťažnosti síce vyjadril nesúhlas s právnym posúdením veci, avšak jeho argumentácia priamo nereagovala na dôvody, pre ktoré správny súd zrušil rozhodnutie žalovaného. Pokiaľ žalovaný argumentoval, že správny súd pri rozhodovaní porušil zákon tým, že rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g) SSP), bolo úlohou žalobcu vymedziť tento dôvod kasačnej sťažnosti v zmysle požiadaviek uvedených v § 440 ods. 2 SSP, podľa ktorého: „Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.

36. Značná časť žalovaného argumentácie upriamuje pozornosť na vykonané dokazovanie a obsah výziev, v ktorých žiadal žalobcu o preukázanie dodávateľsko - odberateľských vzťahov s deklarovaným dodávateľom Megsys, s.r.o, či na dokazovanie zamerané na odberateľov žalobcu, v dôsledku čoho podľa žalovaného došlo k presunu dôkazného bremena na žalobcu. Kasačný súd napriek nesprávnej formulácii sťažnostných bodov zameral svoju pozornosť vo vzťahu k jednotlivým častiam kasačnej sťažnosti. 37. Úvodná argumentácia žalovaného je vnútorne rozporná. Na jednej strane uvádza, že dokazovanie u odberateľov žalobcu viedlo k zisteniu, že žalobca svoj zmluvný záväzok voči odberateľom splnil, čo má preukazovať, že služby materiálne existujú, na druhej strane však dodáva, že uvedené nie je postačujúce na prijatie záveru, že ide o služby, ktoré mali byť predmetom deklarovaných dodávok medzi ním a spoločnosťou Megsys, s.r.o.

. . (čo napokon sám žalovaný aj priznáva). Jeho zrejmou snahou bolo preukázať, že dospel k správnemu záveru o nedodaní zdaniteľného plnenia spoločnosťou Megsys, s.r.o., keďže však tento záver bližšie neodôvodnil a vo svojej argumentácii vecne nereagoval na správnym súdom vyčítané nedostatky, kasačný súd hodnotí predmetnú námietku ako nedôvodnú.

transakcie. Následne žalobcom predložené dôkazy vyhodnotil tak, že výpovedná hodnota výpisu servisných zásahov je nedostatočná. 40. Ambíciou žalovaného bolo v tomto smere zrejme reagovať na konštatovanie správneho súdu k žalobcom predloženému preberaciemu protokolu a prílohy 1B, že predložené dôkazy daňové orgány nevyhodnotili a bez bližšej úvahy a vysvetlenia dospeli k záveru o nemožnosti poskytnutia fakturovaného rozsahu predmetných služieb v kontrolovanom zdaňovacom období obchodnou spoločnosťou Megsys, s.r.o., a to z dôvodu nedostatočnej materiálnej a personálnej kapacity dodávateľa. K týmto záverom kasačný súd dodáva, že spochybnenie personálnych kapacít dodávateľa nepostačuje bez ďalšieho pre prijatie záveru o nesplnení hmotnoprávnych podmienok pre odpočet DPH za podmienky, že nedošlo k spochybneniu, že služby boli reálne uskutočnené. 41.

sám o sebe nemôže založiť dôvodnú pochybnosť žalovaného o nesplnení hmotnoprávnych podmienok zo strany žalobcu. Rovnako argumentácia, že odberatelia žalobcu nemali vedomosť o postúpení prístupových práv subdodávateľom nemá potenciál založiť dôvodnú pochybnosť o nedodaní fakturovaných služieb spoločnosťou Megsys, s.r.o., keďže prípadné porušenie zmluvných podmienok medzi žalobcom a odberateľmi je pri súdnom prieskume v danej veci irelevantné. Obdobné stanovisko je možno zaujať pritom aj k nefakturovaniu dopravných nákladov pri vybavovaní servisných zásahov.

44. Očividnou snahou žalovaného je poukazovať na obsah výziev, na ktoré nedostal uspokojivú odpoveď, keď zároveň odkazuje na dôkazné bremeno, ktoré zaťažuje žalobcu. Úvahy správneho súdu však smerovali k vyhodnoteniu skutkového stavu veci a jeho riadnemu odôvodneniu, a to s osobitným zameraním na obsah preberacieho protokolu a prílohy 1B, teda žalobcom predložené dôkazy, ktoré sú súčasťou administratívneho spisu.

Správny súd teda nespochybňoval dostatočne zistený skutkový stav, ale jeho vyhodnotenie. Keďže však argumentácia žalovaného nereagovala ani v tejto časti na právne posúdenie správneho súdu, vyhodnotil kasačný súd aj v tejto časti kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú. 45. Ďalej žalovaný namietal konštatovanie správneho súdu, že dokazovanie prostredníctvom výziev obsahovalo otázky, ktoré boli kladené všeobecne, bez ich zamerania na preverenie aspoň vybraných druhov služieb, dodaných v kontrolovanom zdaňovacom období.

Je však potrebné podotknúť, že uvedená konštatácia správneho súdu nie je zásadnou skutočnosťou, na ktorej založil správny súd svoje rozhodnutie, a teda nemá potenciál spôsobovať nezákonnosť rozhodnutia tak, ako namieta žalovaný.

Závery daňových orgánov o nesplnení hmotnoprávnych podmienok pre odpočet dane žalobcom preto hodnotí kasačný súd ako predčasné.