2Sfk/33/2022

1. Daňový úrad Trenčín (ďalej len „správca dane“ alebo „prvostupňový správny orgán“) vykonal u žalobcu STEELAG Bánovce s.r.o., so sídlom Partizánska 73, 957 01 Bánovce nad Bebravou, IČO: 36338435 (v období od 02.03.2005 do 27.06.2022 VALSABBIA SLOVAKIA, s.r.o.) daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobie január 2013 až december 2013. 2. Na základe výsledkov daňovej kontroly a nadväzujúceho vyrubovacieho konania správca dane rozhodnutím č. 100733808/2019 zo dňa 26.03.2019 (ďalej ako „v poradí prvé rozhodnutie správcu dane“) vyrubil žalobcovi za zdaňovacie obdobie február 2013 rozdiel dane v sume 54338,79 eur na DPH. Žalovaný v odvolacom konaní rozhodnutím č. 102179720/2019 zo dňa 17.09.2019 v poradí prvé rozhodnutie správcu dane z dôvodu nepreskúmateľnosti a zmätočnosti zrušil a vec vrátil prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie a rozhodnutie. 3. Daňové konanie bolo v období od 10.04.2020 do 30.09.2020 prerušené na základe žiadosti žalobcu v zmysle § 8 ods. 1 zákona č. 67/2020 Z. z. o niektorých mimoriadnych opatreniach vo finančnej oblasti v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID19 v znení neskorších predpisov. 4. Správca dane následne vydal rozhodnutie č. 101735723/2020 zo dňa 12.11.2020 (ďalej aj ako „prvostupňové rozhodnutie“ alebo „v poradí druhé rozhodnutie správcu dane“), ktorým opätovne žalobcovi za zdaňovacie obdobie február 2013 vyrubil rozdiel dane vo výške 54338,79 eur na DPH. Správca dane neuznal žalobcovi oslobodenie od DPH (i) podľa § 43 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „zákon o DPH“) pri dodaní tovaru z tuzemska do iného členského štátu odberateľom STEELBANKS Kft., VIK-VAS HOUSE Kft. a NON-ELECTRIC COLLING Kft. a (ii) podľa § 45 zákona o DPH pri trojstrannom obchode odberateľovi NON-ELECTRIC COLLING Kft. 5. Žalovaný v odvolacom konaní rozhodnutím č. 100838079/2021 zo dňa 17.05.2021 (ďalej aj ako „preskúmavané rozhodnutie“ alebo „napadnuté rozhodnutie“) v poradí druhé rozhodnutie správcu dane potvrdil a odvolanie žalobcu zamietol. V zhode so správcom dane ustálil, že deklarovaní odberatelia boli do obchodného reťazca vložení s cieľom podvodným spôsobom zneužiť systém neutrality DPH, a teda dodávky tovaru boli spojené s podvodným konaním a daňovým únikom, o ktorom žalobca mal alebo mohol vedieť. Sporné transakcie boli orgánmi finančnej správy posúdené ako dodanie tovaru v tuzemsku, nakoľko reálna existencia tovaru nebola spochybnená a žalobca si v súvislosti s výrobou tovaru (betonárskej ocele) uplatňoval odpočítanie DPH v tuzemsku.

6. Proti preskúmavanému rozhodnutiu podal žalobca správnu žalobu, v ktorej sa domáhal priznania odkladného účinku správnej žalobe a zrušenia rozhodnutia žalovaného z dôvodov uvedených v § 191 ods. 1 písm. c) až g) zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“).

8. V odôvodnení napadnutého rozsudku správny súd poukázal na ustanovenia § 43 a § 45 zákona o DPH a na podmienky, za splnenia ktorých je dodanie tovaru oslobodené od DPH. Skonštatoval, že žalobcovi nemohol byť priznaný nárok na oslobodenie od DPH za dodanie tovaru z tuzemska do iného členského štátu EÚ (ďalej aj ako „IČS“) podľa dotknutých ustanovení, keďže v posudzovanom prípade boli sporné plnenia spojené s podvodným konaním a daňovým únikom. V súvislosti s dodaním tovaru do IČŠ akcentoval, že prevzatie tovaru nepotvrdili deklarovaní odberatelia, ale tretie osoby a ako príjemcovia sú na dokladoch okrem deklarovaných odberateľov uvedené aj tretie subjekty. Vykládky tovaru sa uskutočnili na rôznych dodacích adresách, a to bez uvedenia, o aké dodacie miesta vo vzťahu k deklarovanému odberateľovi sa jedná a aká osoba v mene odberateľa tovar prevzala.

Nemá pritom pochybnosti, že v posudzovanom prípade boli sporné plnenia spojené s podvodným konaním a daňovým únikom, a tiež že žalobca pri dodržaní podnikateľskej obozretnosti mohol a mal zistiť, že sa účastní tohto daňového podvodu. Vzhľadom na tieto skutočnosti preto žalobcovi nemohlo byť priznané oslobodenie od dane.

11. Pokiaľ ide o námietku nedostatočného zdôvodnenia a nepreskúmateľnosti rozhodnutia žalovaného, správny súd skonštatoval, že z napadnutého rozhodnutia sú nadovšetko zrejmé dôvody nepriznania oslobodenia od DPH žalobcovi, teda že žalobcom deklarovaní odberatelia v Maďarsku neprevzali tovar deklarovaný na sporných faktúrach, čím neboli splnené predpoklady ustanovené § 43 a § 45 zákona o DPH.

Správny súd má za to, že správca dane vykonal rozsiahle dokazovanie na účely riadneho zistenia skutkového stavu, pričom z administratívneho spisu nezistil, že by išlo o dokazovanie s prvkami šikanózneho konania a zaujatosti, ako tvrdí žalobca.

13. Vo vzťahu k námietke týkajúcej sa neúmernej dĺžky daňovej kontroly správny súd po zohľadnení prerušení na základe žiadostí o medzinárodnú výmenu informácií (ďalej len „MVI“) skonštatoval, že daňová kontrola trvala 353 dní, a teda bola ukončená v zákonom stanovenej 1-ročnej lehote.

A/ 14. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ včas kasačnú sťažnosť z dôvodov podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP (nesprávne právne posúdenie veci) a § 440 ods. 1 písm. f) SSP (porušenie práva na spravodlivý súdny proces), požadujúc zrušenie napadnutého rozsudku a vrátenie veci správnemu súdu na ďalšie konanie.

zákonných povinností, - riadnu ekonomickú činnosť a dôveryhodnosť svojich odberateľov opiera aj o činnosť maďarskej daňovej správy, ktorá nemala podozrenie na daňové podvody u maďarských odberateľov. Nie je preto možné od neho spravodlivo požadovať podozrievanie svojich odberateľov z podvodu. V tomto ohľade zdôrazňuje, že dodávky tovaru sporným odberateľom uvádzal v súhrnných výkazoch, a teda maďarská daňová správa mala mať relevantné informácie k činnosti jeho odberateľov, - preverovanie odberateľov sťažovateľa bolo v Maďarsku zverené spoločnosti INNOREG Kft., pričom táto mala v rámci služieb obchodného zástupcu preverovať a vyberať zákazníkov v iných štátoch, kde sťažovateľ nemá vlastnú sieť kontaktov, - dôveryhodnosť odberateľov a ich dostatočné preverenie odôvodňuje aj tým, že ani iné významné spoločnosti obchodujúce s identickými odberateľmi nevyhodnotili týchto obchodných partnerov ako podozrivých. S uvedenou skutočnosťou sa však žalovaný ako ani správny súd nevysporiadali, čo sa sťažovateľovi javí ako účelové vyhodnocovanie dôkazov.

Z napadnutého rozsudku nie je zrejmé, z akých dôvodov sťažovateľ mohol a mal vedieť, že sa zúčastňuje na podvode. Zistenie týkajúce sa neodvedenia dane v štáte dodania tovaru odberateľmi nemôže slúžiť ako dôvod na vymáhanie takto neodvedenej dane od sťažovateľa,

- namieta aplikáciu ustanovenia § 69 ods. 14 písm. a) a b) zákona o DPH a poukazuje na to, že správca dane a žalovaný si museli byť vedomí, že toto ustanovenie nemožno aplikovať vo vzťahu k oslobodenej intrakomunitárnej dodávke. Na tieto skutočnosti však správny súd neprihliadal a neposudzoval, či sú splnené podmienky pre aplikáciu tohto ustanovenia, - ku konštatácii správneho súdu o tom, že vykládka tovaru bola deklarovaná na rôznych dodacích adresách bez uvedenia, o aké dodacie miesta vo vzťahu k deklarovanému odberateľovi ide, sťažovateľ uvádza, že takáto povinnosť mu nevyplýva zo žiadnych právnych predpisov.

Uvedené preto nemôže vzbudzovať pochybnosti o objednávateľoch tovaru a signalizovať možnosť podvodu, - v tejto súvislosti poukazuje na závery rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/1/2010 zo dňa 19.08.2010 a uvádza, že nemal možnosti a nebol oprávnený zisťovať vzťah jeho odberateľov k miestam vykládky tovaru. Zo skutkového stavu je však podľa jeho názoru zrejmé, že tovar obdržali deklarovaní odberatelia, a to preto, že z ich strany neprišli žiadne reklamácie a za tovar riadne zaplatili. Sťažovateľ sa preto nemal dôvod domnievať, že konaním jeho odberateľov bude spáchaný podvod na DPH (k tomu uvádza aj rozhodnutia SD EÚ C-492/ 2013, Traum EOOD v spojitosti s C 201/08 a na C-277/14 PPUH Stehcemp), - sťažnostné body uzaviera námietkou vo vzťahu k neúmernej dĺžke daňovej kontroly, jej prerušeniu a nedostatočnému odôvodneniu jej prerušenia (trvajúcemu na základe žiadostí o MVI viac ako dva roky). Poukazuje na nariadenie o administratívnej spolupráci, v zmysle ktorého sú dožiadané orgány povinné poskytnúť informácie najneskôr tri mesiace po dni prijatia žiadosti.

B/ 16. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti zotrval na svojich záveroch, zreprodukoval zistenia obsiahnuté už v napadnutom rozhodnutí a uzavrel, že napadnutý rozsudok správneho súdu považuje za súladný s platnými právnymi predpismi a kasačnú sťažnosť navrhol

IV. Právne posúdenie veci kasačným súdom

18. Kasačný súd po preskúmaní súdneho a administratívneho spisu konštatuje, že žalovaný a správca dane založili svoje rozhodnutia so záverom nepriznania práva na oslobodenie od DPH na účasti žalobcu na obchodnom reťazci poznačenom daňovým podvodom.

Právne následky. Bratislava: C. H. Beck, 2021, s. 95). Z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR a Súdneho dvora EÚ vyplýva, že pojem daňový podvod sa stabilne používa na označenie situácie, keď jeden z účastníkov zdaniteľného obchodu, resp. nimi vytvoreného reťazca si nesplní svoju daňovú povinnosť a neodvedie vybranú daň a ďalší si ju naopak odpočíta a to za účelom získania zvýhodnenia.

20. Konajúci senát kasačného súdu vo vzťahu k vyhodnoteniu sťažnostných bodov spochybňujúcich vyššie predostreté závery žalovaného a správneho súdu v zmysle § 464 ods. 1 SSP poukazuje na rozsudok senátu 1S kasačného súdu vo veci tých istých účastníkov sp. zn. 1Sfk/40/2022 zo dňa 29.02.2024, týkajúcej sa tej istej daňovej kontroly u sťažovateľa, avšak zdaňovacieho obdobia august 2013.

21. Kasačný súd označeným rozsudkom zamietol kasačnú sťažnosť žalobcu, pričom i sťažnostné body tejto kasačnej sťažnosti sú rovnaké ako v prejednávanom prípade, ktorý sa týkal určenia rozdielu v sume nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie august 2013. Senát 2S kasačného súdu ďalej cituje z menovaného rozsudku, sp. zn. 1Sfk/40/2022 zo dňa 29.02.2024, s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje (pozn. stotožňuje sa i s vyhodnotením námietky nepreskúmateľnosti rozsudku krajského súdu z materiálneho hľadiska; hoci nešlo v oboch prípadoch o obsahovo identické odôvodnenie rozhodnutia, tam citované vysporiadanie sa s onou námietkou senátom 1S kasačného súdu je plne aplikovateľné i na tu posudzovanú

23.06.2004). 38. Z ustálenej rozhodovacej praxe vyplýva, že sťažovateľom namietaná nepreskúmateľnosť rozsudku správneho súdu by musela vyplývať z absencie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu. Zákonným limitom doktríny nepreskúmateľnosti rozhodnutia správneho súdu sú také vady odôvodnenia rozhodnutia, kedy rozhodnutie neobsahuje žiadne odôvodnenie, alebo existencia takých zásadných procesných vád, pre ktoré je preskúmanie napadnutého rozhodnutia nevyhnutné (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Abdullayev proti Rusku).

39. Správny súd v intenciách citovaných záverov postupoval. Správny súd sa vecne vysporiadal s podstatou žalobnej argumentácie a posúdil tak uskutočnenie podvodu na DPH, ako aj vedomosť sťažovateľa o ňom. Vzhľadom k viacerým zúčastneným subjektom, správny súd nepochybil, keď detailne nerozoberal každú jednu obchodnú transakciu, ale vec preskúmal komplexne a zameral sa na celkový obchodný model. Napadnutý rozsudok preto vadou nepreskúmateľnosti netrpí. Vzhľadom k rozsahu zistených skutočností kasačný súd zvolil v danej veci obdobný prístup.

Kasačný súd má v tejto súvislosti za to, že správny súd sa posudzovanou vecou dôsledne zaoberal, vysporiadal sa s podstatnými námietkami sťažovateľa a vyvodil správne skutkové aj právne závery, ktoré odôvodnil, pričom dospel k správnym záverom o zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného ako aj prvostupňového rozhodnutia správcu dane.

Daňová kontrola pritom začala dňa 19.03.2015, bola ukončená dňa 30.01.2018, čo po zohľadnení jej prerušení predstavuje 353 dní, a preto bola ukončená v zákonom stanovenej 1 ročnej lehote. 42. V kontexte tejto námietky dáva kasačný súd do pozornosti aj rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-186/20 - Hydina SK. Súdny dvor dal v tomto rozhodnutí na otázky položené Najvyšším súdom Slovenskej republiky odpoveď, v zmysle ktorej: 36. Navyše ani články 10 až 12 nariadenia č. 904/2010, ani žiadne iné ustanovenie tohto nariadenia nestanovujú akýkoľvek dôsledok v prípade prekročenia niektorej z lehôt vyplývajúcich z uplatnenia uvedených článkov príslušnými daňovými orgánmi, a to či už pre tieto orgány, alebo pre zdaniteľné osoby. 37. Zo znenia týchto ustanovení a následne z kontextu, do ktorého patrí tento článok 10, teda vyplýva, že prekročenie niektorej z lehôt stanovených týmto článkom nezakladá dotknutej zdaniteľnej osobe žiadne právo a nemá žiadny špecifický dôsledok, a to ani pokiaľ ide o zákonnosť prerušenia daňovej kontroly stanoveného vnútroštátnym právom žiadajúceho

43. Na základe uvedeného preto platí, že daňový subjekt sa nemôže dovolávať nezákonnosti daňovej kontroly z dôvodu jej neprimeranej dĺžky, ktorá súvisí s MVI podľa vyššie uvedeného nariadenia, a rovnako sa daňový subjekt nemôže z tohto dôvodu dovolávať nezákonnosti prerušenia daňovej kontroly.

vedieť. 46. K neuznaniu oslobodenia od dane pri dodaní tovaru z tuzemska do IČS došlo z toho titulu, že zdaniteľné plnenia sú poznačené podvodom na DPH a že nedošlo k prevodu práva nakladať s tovarom ako vlastník na odberateľov. Z tohto dôvodu sa kasačný súd nebude jednotlivo venovať podmienkam oslobodenia od dane podľa § 43 zákona o DPH vo vzťahu k intrakomunitárnym dodávkam.

48. Daňový podvod a účasť na ňom ako dôvody pre nepriznanie práva na úseku DPH sú konštruované na princípe zavinenia. Stávajú sa teda dôvodom pre nepriznanie práva na úseku daní vtedy, ak daňový subjekt uplatňujúci si daňové oprávnenie (odpočet alebo oslobodenie) mal vedomosť o svojej účasti na podvode alebo nemal o tejto účasti vedomosť, avšak o daňovom podvode vedieť mal alebo mohol, a to v dôsledku toho, že pri preverovaní svojho obchodného partnera nepostupoval s náležitou opatrnosťou a starostlivosťou.

Ani pri tejto požiadavke však nemožno zájsť až tak ďaleko, že daňovému subjektu bude de facto uložená povinnosť uskutočniť komplexné a hĺbkové preskúmanie týkajúce sa jej dodávateľa a tým fakticky preniesť na neho kontrolné činnosti, ktoré patria správcovi dane (rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci SC Paper Consult SRL, C-101/16 zo dňa 19.10.2017, bod 51; vo veci Vikingo Fővállalkozó Kft., C-610/19 zo dňa 3.09.2020, bod 56; vo veci Mahagében Kft, C-80/11 a C-142/11 zo dňa 21.06.2012, bod 57). Na druhej strane je potrebné dodať, že vyžadovanie a zohľadňovanie primeranej obozretnosti podnikateľského subjektu vo vzťahu k požiadavke prijímať rozumne očakávateľné opatrenia na predchádzanie účasti na daňovom podvode je typické práve pre dokazovanie daňového podvodu, resp. skutočnosť, či daňový subjekt vedel, mal alebo mohol vedieť, že sa zúčastňuje na daňovom podvode (rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci Vikingo Fővállalkozó Kft., C-610/19 zo dňa 3.09.2020, body 53, 54, 56 a 58).

51. V prípade dokazovania existencie podvodu na DPH a vedomosti daňového subjektu o jeho účasti na daňovom podvode leží dôkazné bremeno na správcovi dane, pričom ho nemožno prenášať na daňový subjekt. Daňový subjekt má možnosť sa brániť tým, že preukáže, že prijal dostatočné opatrenia, ktoré od neho možno rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode.

53. Zároveň aj v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ od daňového subjektu možné očakávať, aby prijal všetky opatrenia, ktoré od neho možno rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (napríklad rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci Teleos z 27.09.2007, C-409/04).

Daňové orgány a správny súd skutočnosti o tom, že odberatelia sťažovateľa a iné spoločnosti v obchodných reťazcoch si neplnia daňové povinnosti uvádzali výlučne vo vzťahu k naplneniu podmienky existencie podvodu. Inak povedané, týmito skutočnosťami správca dane a žalovaný preukazovali a v konečnom dôsledku aj preukázali daňový podvod. V obchodných reťazcoch správca dane skúmal, či došlo k narušeniu neutrality DPH, resp. daňovému úniku. Daňové orgány v preverovaných reťazcoch identifikovali a preukázali narušenie neutrality DPH a rozhodnutia žalovaného ako i správcu dane obsahujú podrobné odôvodnenie vrátane uvedenia dôkazov a podkladov, na základe ktorých narušenie neutrality DPH vyplynulo, pričom na ne kasačný súd v plnej miere odkazuje.

. . . 59. V prípade dodávok tovaru do Maďarskej republiky sa sťažovateľ nikdy neubezpečil, že odberatelia uvedení na objednávkach sú aj skutočnými nadobúdateľmi tovaru, a to aj napriek tomu že na súvisiacich dokladoch boli o prijímateľoch tovaru nejednoznačné informácie.

Sťažovateľ tiež neskúmal, prečo za viacero odberateľov vystupovali rovnaké kontaktné osoby, u ktorých nebolo preukázané v akom vzťahu boli voči jednotlivým maďarským spoločnostiam. 60. Ďalšiu dôležitú okolnosť predstavuje prevzatie tovaru, ktoré je označené pečiatkami rôznych maďarských spoločností, pričom sťažovateľ neobjasnil o aké spoločnosti sa jedná. Aj táto skutočnosť pritom zakladá vedomosť sťažovateľa o podozrivých okolnostiach deklarovaných obchodov. Sťažovateľ však ani len nevyvinul snahu odstrániť vady potvrdení o prevzatí tovaru. Naproti tomu, sťažovateľ sa ani v prípade týchto zistených nezrovnalostí nesnažil o priamu komunikáciu s maďarskými odberateľmi. Nemal s nimi dokonca uzatvorené písomné zmluvy, čo je prinajmenšom vzhľadom na komoditu a objem dodávok neobvyklé, najmä v prípade, ak ide o nových obchodných partnerov. Na uvedenom nič nemení ani tvrdenie sťažovateľa, že s deklarovanými maďarskými odberateľmi obchodovali aj ďalšie významné slovenské obchodné spoločnosti.

62. Všetky vyššie uvedené skutočnosti boli pritom sťažovateľovi známe už v čase uskutočnenia zdaniteľných plnení, teda v roku 2013. Preto pokiaľ sa jedná o naplnenie podmienky vedomosti sťažovateľa o podvode na DPH, kasačný súd sa stotožňuje so záverom správneho súdu, ako aj daňových orgánov, že sťažovateľ o podvode na DPH mal alebo mohol

63. Správny súd pritom v napadnutom rozsudku síce nie tak rozsiahlym a detailným spôsobom (ako finančné orgány), ale za to jasne a výstižne popísal rozpory vyplývajúce z predložených dokladov, zistený skutkový stav, ako aj neštandardné znaky, ktoré predmetné zdaniteľné plnenia vykazovali. Tieto pritom plne korešpondujú so skutkovým stavom zisteným počas daňovej kontroly, ako aj s administratívnym spisom. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je pritom zrejmé, že správny súd sa v prvom rade zaoberal nesúladom predložených dokladov a rozpormi, ktorými sú deklarované obchody poznačené.

Všetky tieto skutočnosti pritom mali v sťažovateľovi vzbudiť pochybnosti a podozrenia. Sťažovateľ uvádza, že si svojich odberateľov preveril v dostupných registroch a databázach a disponuje komplexnou dokumentáciou k preverovaným obchodom, čo sťažovateľ považuje za dostatočné overenie.

65. Sťažovateľ však namieta, že zistenie, že odberatelia neodviedli v štáte dodania tovaru daň, čo bolo zistené až v roku 2016, nemôže slúžiť na preukázanie jeho vedomosti o existencii daňového podvodu, prípadne na preukázanie toho, že o existencii daňového podvodu vedieť mal a mohol. Preto podľa jeho názoru nie je možné, aby slovenské daňové orgány začali vymáhať daň od riadne ekonomicky činného a rentabilného podniku na Slovensku. Argumentuje tým, že sťažovateľ v čase uskutočnenia sporných obchodov nemohol vedieť o tom, že jeho odberatelia neodvedú v štáte dodania tovaru daň, a preto nemohol a ani nemal ako vedieť, že sa zúčastňuje na podvode, pričom sa jedná o základnú podmienku, ktorá musí byť preukázaná, ak chce správca dane nepriznať oslobodenie od dane. S uvedenou námietkou sa kasačný súd nestotožňuje.

67. Preto nemožno súhlasiť s námietkou sťažovateľa, že správny súd svoje závery oprel len o skutočnosti relevantné pre rok 2016. Táto námietka sťažovateľa je preto nedôvodná. 68. Informácie a dôkazy, ktoré boli získané v roku 2016 a neskôr (neplnenie si daňových povinností deklarovanými odberateľmi, nepodávanie daňových priznaní, nepriznanie a neplatenie DPH, daňové úniky v Česku a Maďarsku) na základe MVI sú podstatné vo vzťahu k preukázaniu existencie daňového podvodu a narušenia neutrality DPH. Naproti tomu, skutočnosti známe sťažovateľovi už v roku 2013 preukazujú, že sťažovateľ vedieť mal a mohol o podvode na DPH, a to už v rozhodnom období. Napriek tomu sťažovateľ neprijal dostatočné opatrenia na to, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode.

dane. Správca dane môže aj týmito skutočnosťami preukázať existenciu daňového podvodu a narušenie neutrality DPH. Ak tieto skutočnosti nastali až po rozhodnom období, takéto skutočnosti nemôžu preukazovať to, či daňový subjekt mal alebo mohol vedieť o existencii

70. Pokiaľ sťažovateľ namieta aplikáciu ustanovenia § 69 ods. 14 zákona o DPH a uvádza, že aplikácia tohto ustanovenia je v rozpore s judikatúrou SD EÚ, táto námietka neobstojí. 71. V prvom rade kasačný súd konštatuje, že v danom prípade neboli aplikované podmienky inštitútu ručenia za daň v zmysle uvedeného ustanovenia zákona o DPH. Neuznanie nároku na oslobodenie od dane a ručenie za daň sú dva samostatné právne inštitúty, čo potvrdzuje aj rozhodovacia prax SD EÚ (rozsudok SD EÚ zo dňa 13. 3. 2014, C-107/13, FIRIN, EU:C:2014:151, bod 28, rovnako stanovisko zo dňa 19. 12. 2013, EU:C:2013:872, bod 18). Tieto inštitúty sa navyše aplikujú v rôznych daňových konaniach. Inštitút ručenia za daň treba zásadne odlišovať od inštitútu neuznania oslobodenia dane. Neuznanie nároku na oslobodenie sa totiž aplikuje vo vyrubovacom konaní, ktoré je osobitným konaním pričom v ňom dochádza k určeniu správnej výšky dane daňového subjektu. Naopak inštitút ručenia za daň sa použije v štádiu platenia dane. Predstavuje zvláštny prípad ručenia ako inštitútu, ktorý má zabezpečiť zaplatenie dane.

73. Ohľadom záveru správneho súdu a daňových orgánov, že v danom prípade nebolo prevedené právo nakladať s tovarom ako vlastník na deklarovaných odberateľov kasačný súd považuje za potrebné zájsť nad rámec odôvodnenia napadnutého rozsudku správneho súdu.

74. Ak bol teda daňovému subjektu odopretý nárok na oslobodenie dane z dôvodu, že bolo preukázané, že daňový subjekt vedel, mal alebo mohol vedieť, že sa svojim konaním zúčastní na plneniach, ktoré sú súčasťou daňového podvodu, tak strata tohto nároku znamená, že predmetné plnenia sa stávajú plne zdaniteľnými. Je tomu tak preto, že plnenie, ktoré je predmetom dane v zmysle zákona o DPH, je vždy zdaniteľným plnením, pokiaľ nie je oslobodené od dane. Z tohto dôvodu bol preto sťažovateľ „dodanený“ v tuzemsku.

76. Záverom kasačný súd dodáva, že závery správneho súdu v napadnutom rozsudku nie sú spochybnené zásadami právnej istoty ani zásadou ochrany legitímnej dôvery. Týchto zásad sa totiž nemôže dovolávať zdaniteľná osoba, ktorá sa zámerne zúčastnila daňového podvodu a uviedla tak do rizika fungovanie spoločného systému DPH.“

zamietol. 23. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení s § 467 ods. 1 SSP. Sťažovateľ v kasačnom konaní úspech nemal a žalovanému náhrada trov kasačného konania prislúcha len v prípadoch, ak to možno spravodlivo požadovať a po splnení zákonom stanovených podmienok len výnimočne (§ 168 SSP), ktoré podľa obsahu súdnych spisov nenastali, preto súd účastníkom konania právo na náhradu trov kasačného konania nepriznal. 24.

V Bratislave dňa 30. apríla 2024