2Sfk/34/2025

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. a členov senátu JUDr. Mariána Trenčana a prof. JUDr. Juraja Vačoka, PhD., v právnej veci žalobcu: (sťažovateľa): Advokátska kancelária JUDr. Radomír Bžán, s. r. o., so sídlom Nám. Ľ. Štúra 2, 811 02 Bratislava, IČO: 36861227, zastúpený: Mgr. Petronela Zavacká, LL.M., advokátka, so sídlom Nám. Ľ. Štúra 2, 811 02 Bratislava, IČO: 50172492, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom: Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42499500, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100487142/2020 zo dňa 21.02.2020, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v Bratislave, č. k. BA-2S/102/2020 - 97 zo dňa 29. januára 2025, takto

rozhodol:

Rozsudok

Správneho súdu v Bratislave č. k. BA-2S/102/2020 - 97 zo dňa 29. januára 2025 sa zrušuje a vec sa vracia Správnemu súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

Odôvodnenie

I. Konanie pred orgánmi verejnej správy

II. Konanie pred správnym súdom

5. Správny súd v Bratislave (ďalej ako „správny súd“) napadnutým rozsudkom č. k. BA-2S/ 102/2020 - 97 zo dňa 29. januára 2025 zamietol správnu žalobu podľa § 190 SSP, ako nedôvodnú. 6. Správny súd, viazaný rozsahom a dôvodmi správnej žaloby v zmysle § 134 SSP, dospel v podstatných častiach k nasledovným skutkovým a právnym záverom: · príkaz na zaistenie, ktorého nezákonnosť bola konštatovaná nálezom, a následná objektívna nemožnosť úhrady daňovej povinnosti, nepredstavovala príčinu povolenia odkladu platenia dane; žiadosť o odklad platenia dane bola predložená z vlastného subjektívneho rozhodnutia žalobcu, pričom je irelevantné, čo bolo príčinou, pre ktorú mal žalobca záujem odložiť úhradu daňovej povinnosti na neskorší čas; · výklad slov „za dobu povoleného odkladu platenia dane alebo platenia dane v splátkach“ obsiahnutých v § 57 ods. 5 daňového poriadku nie je podľa názoru správneho súdu možné vykladať tak, že za dobu odkladu sa nemôže považovať situácia, keď daňový subjekt požiadal o odklad platenia dane z dôvodu nemožnosti daň zaplatiť včas z objektívnej príčiny spôsobenej právoplatným výrokom orgánu verejnej moci; nejde o formalistický výklad, ale výklad, ktorý sleduje práve účel uvedeného ustanovenia; · k tvrdeniu žalobcu, že bude nútený domáhať sa náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci, správny súd uviedol, že nemôže pri prieskume zákonnosti napadnutého rozhodnutia vykladať § 57 ods. 5 daňového poriadku tak, aby sa žalobca vyhol konaniu o náhrade škody podľa osobitného predpisu; správny súdny prieskum podľa SSP má odlišný obsah ako konanie vo veci náhrady škody spôsobenej pri výkone verejnej moci;

7. Žalobca (ďalej ako „sťažovateľ“) podal proti rozsudku správneho súdu kasačnú sťažnosť z dôvodu, že správny súd nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. f) a g) SSP).

8. Sťažnostné námietky možno v podstatných bodoch zosumarizovať nasledovne: · žiadosť o povolenie odkladu úhrady dane nebola podaná dobrovoľne, ale jediným a výlučným dôvodom, pre ktorý sťažovateľ požiadal o povolenie odkladu, bolo to, že mu bolo príkazom na zaistenie znemožnené v danom čase daň uhradiť; · ujmu, ktorú si spôsobil štát sám nezákonným príkazom na zaistenie (k neskoršej úhrade dane došlo len z tohto dôvodu), si nemôže uplatňovať vo forme úroku zo sumy odkladu voči sťažovateľovi; takto vyrubený úrok nenapĺňa účel sledovaný ustanovením § 57 ods. 5

užívanie majetku podľa čl. 1 Protokolu k Dohovoru a práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy), ktorý v posudzovanom prípade nesleduje legitímny cieľ, nie je nevyhnutný a je disproporčný, čo opodstatňuje extenzívny a materiálny prístup k uplatneniu ustanovenia § 157 daňového poriadku a v nadväznosti na to aplikácie peňažnej moderácie správnym súdom. 9. Žalovaný konštatoval, že postupoval zákonne, výlučne v súlade s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR a daňovým poriadkom a navrhuje kasačnú sťažnosť zamietnuť.

poriadku; · zákon jednoznačne určuje postup správcu dane, ak daňový subjekt má povolený odklad platenia dane, za dobu povoleného odkladu platenia dane zaplatí daňový subjekt úrok zo sumy odkladu dane, t. j. správca dane je povinný vyrubiť úrok vo výške podľa § 57 ods. 5 daňového

10. Sťažovateľ reagoval na vyjadrenie žalovaného ku kasačnej sťažnosti a uviedol: · zo samotného nálezu v spojení s príkazom na zaistenie vyplýva, že sťažovateľovi bolo objektívne znemožnené uhradiť daň v čase splatnosti a to, že príkaz na zaistenie bol pre jeho protiprávnosť Ústavným súdom SR zrušený; záver o nesprávnosti postupu štátnych orgánov bol uskutočnený Ústavným súdom SR, a preto túto skutočnosť už daňové orgány nemuseli

zdôraznil princíp spravodlivosti; · interpretácia predmetného ustanovenia uplatnená správnym súdom a daňovými orgánmi predstavuje porušenie princípu, že nikto nemôže mať prospech z vlastného protiprávneho konania (nemo turpitudinem suam allegare potest).

11. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „kasačný súd“) po zistení, že kasačná sťažnosť sťažovateľa bola podaná včas (§ 443 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP) a je prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k názoru, že kasačná sťažnosť je dôvodná.

13. Kasačný súd, po preskúmaní kasačnej sťažnosti napádajúcej závery správneho súdu, ustálil, že medzi účastníkmi konania zostala v kasačnom konaní sporná otázka interpretácie a aplikácie ustanovenia § 57 ods. 5 daňového poriadku v špecifických okolnostiach prejednávanej veci. Sťažovateľ uvádza, že žiadosť o odklad platenia dane z príjmov bola správcovi dane adresovaná výlučne z dôvodu zaistenia peňažných prostriedkov na účte nezákonným verejno-mocenským aktom štátneho orgánu a tvrdí, že v takých okolnostiach prípadu nie je možné pristúpiť k striktnému a doslovnému výkladu zákona, ktorý vedie k zjavnej nespravodlivosti. Žalovaný opozitne tvrdí, že ustanovenie § 57 ods. 5 daňového poriadku neumožňuje iný výklad ako ten, ktorý zvolil, nepripúšťa žiadne výnimky pri vyrubení úroku z odkladu platenia dane, a preto jeho postup považuje za súladný so zákonom.

15. Kasačný súd, obdobne ako v uvedenej veci, sa na prvom mieste zaoberal otázkou splnenia povinnosti riadneho odôvodnenia rozhodnutia zo strany správneho súdu a dospel k totožnému záveru, že napadnutý rozsudok správneho súdu trpí vadou nepreskúmateľnosti. Kasačný súd, viazaný rozsahom a dôvodmi kasačnej sťažnosti, preskúmaním napadnutého rozsudku dospel k tomuto právnemu záveru z dôvodov uvedených v nasledovnom texte.

17. Záver správneho súdu o tom, že žiadosť o odklad platenia dane bola podaná výlučne z vlastného subjektívneho rozhodnutia sťažovateľa ignoruje faktický stav, v ktorom sa sťažovateľ nachádzal. Obdobne nezohľadňujúco pôsobí konštatácia správneho súdu o irelevantnosti skutočnosti, že v prípade nerealizácie tohto úkonu by došlo k vzniku povinnosti platiť úrok z omeškania. Ak správny súd argumentoval absenciou liberačných dôvodov a základným predpokladom odkladu dane (žiadosť daňového subjektu), zostal v rovine uplatnenia nanajvýš jazykového, systematického a logického výkladu. Ak správny súd stručne zdôraznil účel predmetného ustanovenia, obohatil svoju argumentáciu o prvok teleologického výkladu. 18.

Správny súd týmto spôsobom nezodpovedal dostatočne presvedčivo na základnú otázku nastolenú sťažovateľom v správnej žalobe, a to, či v kontexte skutkových okolností nie je dôvod na odchýlenie sa od doslovného znenia predmetného ustanovenia zákona a vylúčenie jeho aplikácie z dôvodu objektívnych okolností, príčinou vzniku ktorých bolo vydanie nezákonného rozhodnutia orgánu verejnej moci.

20. Z nálezu Ústavného súdu SR III. ÚS 212/2011-140 zo dňa 18. októbra 2011 vyplýva, že všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich zákonných predpisov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade a aplikácii príslušných právnych predpisov prihliadať na spravodlivú rovnováhu pri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania (obdobne napr. III. ÚS 271/05, III. ÚS 78/07). Princíp spravodlivosti a požiadavka materiálnej ochrany práv sú totiž podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (predovšetkým súdnej) v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu. Ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacej činnosti konštatoval, že nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahŕňajúcej aplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie

Pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je nepochybne potrebné vychádzať prvotne z ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne 17 záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 ústavy). Samozrejme, že sa v takýchto prípadoch musí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii. V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu (umožňujúceho napr. viac verzií interpretácie) alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu

odôvodnenia napadnutého rozsudku odôvodňuje potrebu jeho zrušenia a vrátenia veci správnemu súdu na ďalšie konanie. 22. Kasačný súd týmto, rovnako ako vo veci sp. zn. 1Sfk/20/2025, neprejudikuje, že správny súd si musí po vrátení veci nevyhnutne osvojiť výklad prezentovaný sťažovateľom a dospieť k záveru, že vyrubenie úrokov z odkladu dane podľa ustanovenia § 57 ods. 5 Daňového poriadku sa na prípad sťažovateľa nemohlo aplikovať. Musí sa však dôkladne zaoberať všetkými žalobnými námietkami apelujúcimi na extenzívny jazykový výklad, teleologický výklad, výklad ratione legis a výklad ústavnokomforný a svoj záver, ku ktorému pomocou uvedených metód výkladu a na základe vysporiadania sa s námietkami sťažovateľa dôjde, presvedčivo odôvodniť. 23.

Záver o tom, že úrok z odkladu dane nie je sankciou, správny súd podporil systematickým zaradením tohto inštitútu v rámci daňového poriadku. S uvedenými závermi sa kasačný súd stotožňuje. Nemožno však súhlasiť so správnym súdom, že tieto skutočnosti vylučujú možnosť aplikácie peňažnej moderácie podľa § 192 SSP. Právne posúdenie správneho súdu je v tejto časti založené na nesprávnom právnom posúdení veci, a to z dôvodov uvedených v nasledujúcich odsekoch. 24.

In: BARICOVÁ, J., FEČÍK, M., ŠTEVČEK, M., FILOVÁ, A. a kol. Správny súdny poriadok. 1. vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2018, s. 955.). Rozdiely medzi jednotlivými inštitútmi spočívajú predovšetkým v modifikovaných podmienkach ich aplikácie a odlišnom type správneho súdneho konania (podľa charakteru správnej žaloby), v ktorom je ich aplikácia možná. Zatiaľ čo inštitút peňažnej moderácie je aplikovateľný v konaní o všeobecnej správnej žalobe, ak znie napadnutý individuálny správny akt orgánu verejnej správy na peňažné plnenie alebo peňažnú náhradu škody, inštitút sankčnej moderácie je uplatniteľný v konaniach o správnej žalobe vo veciach správneho trestania a inštitút plnej jurisdikcie v užšom zmysle v konaniach o správnej žalobe vo veciach zaistenia.

Pri aplikácii peňažnej moderácie je nevyhnutné naplnenie troch predpokladov vyplývajúcich z predmetného ustanovenia, a to i. podanie návrhu žalobcom, ii. vykonanie dokazovania a iii. naplnenie dôvodov, ktorými sú buď neprimeranosť alebo likvidačný charakter peňažného plnenia alebo peňažnej náhrady škody (k tomu pozri FEČÍK, M. § 192 [Peňažná moderácia].

Správny súd sa bude musieť v takom prípade, na podklade obsahu návrhu sťažovateľa, zaoberať najmä otázkou možnej neprimeranosti vyrubeného úroku zo sumy odkladu dane v kontexte individuálnych okolností prípadu. K záveru o neprimeranosti vyrubeného úroku z odkladu platenia dane môže dospieť len na základe ním vykonaného dokazovania.

28. V takom prípade, v závislosti od právneho posúdenia veci správnym súdom, pôjde buď o okolnosť vylučujúcu aplikáciu ustanovenia § 57 ods. 5 daňového poriadku alebo okolnosť opodstatňujúcu zníženie peňažného plnenia (ak teda táto nespravodlivosť už nebola odstránená prípadným priznaním náhrady škody sťažovateľovi v civilnom súdnom konaní, čo správny súd zistí).