2Sfk/44/2022

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Petry Príbelskej, PhD. (sudkyňa spravodajkyňa) a členov senátu JUDr. Juraja Vališa, LL.M. a Mgr. Petra Macha, PhD., v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): HYDINA SLOVENSKO s.r.o., so sídlom Lieskovská cesta č. 23/640, 962 21 Lieskovec, IČO: 45300950, zastúpeného: KVASŇOVSKÝ & PARTNERS | ADVOKÁTI s.r.o., so sídlom Apollo Business Center II, blok A, Prievozská 4, 821 09, Bratislava, IČO: 51003848, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná č. 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42499500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100377932/2020 zo dňa 6. februára 2020, v konaní o kasačnej sťažnosti proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. 1S/95/2020-215 zo dňa 10. februára 2022, takto

rozhodol:

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta . II. Návrh žalobcu na prerušenie kasačného konania sa zamieta . III. Účastníkom konania sa právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva .

Odôvodnenie

I. Konanie pred orgánmi verejnej správy

Zb. Obchodný zákonník (ďalej len ako „Obchodný zákonník“) s poskytovateľom Corporation Work Service SK s.r.o., ktorej hlavným predmetom bolo zabezpečenie zlepšenia zootechnickej situácie chovov hydiny pre spoločnosť, v ktorej daňový subjekt ako platiteľ dane vykonával služby chovu jatočnej hydiny pre spoločnosť BEST MEAT prostredníctvom poskytnutia kvalifikovanej vyškolenej pracovnej sily od spoločnosti Corporation Work Service SK a prostredníctvom pracovníkov poskytnutých na základe dohody o dočasnom pridelení zamestnancov na výkon práce k inému zamestnávateľovi od spoločnosti Podtatranská hydina. a zistil, že dodávateľské faktúry vystavené v mene spoločnosti kontrolovaného platiteľa dane - daňového subjektu, sa ukázali počas výkonu daňovej kontroly ako formálne doklady, neodrážajúce reálne uskutočnenie zdaniteľných plnení uvedenou spoločnosťou B) 4869,00 € (základ dane 24345,00 €) z faktúry č. 170100025 zo dňa 31.07.2017 od spoločnosti Corporation Work Service SK s.r.o. na základe zmluvy zo dňa 12.06.2017 o poskytovaní služieb súvisiacich so spracovaním hydiny, predmetom ktorej bolo poskytovanie služieb súvisiacich so spracovaním hydiny.

Správca dane na základe vyhodnotených dôkazov dospel k záveru, že daňový subjekt svojim konaním porušil ust. § 49 ods. 1 a ods. 2 zákona o DPH, keď si uplatnil odpočítanie dane zo služieb. Žalovaný z dôvodu nepreukázania požadovaných skutočností nepriznal daňovému subjektu odpočítanie dane z predmetných faktúr v celkovej výške 4909,96 €. D) 41218,71 € z dodávateľských faktúr v počte 21 ks, za dodanie tovaru, od dodávateľa Mima Market s.r.o., so sídlom Jaseňová 3220/20 Žilina.

Vykonaným dokazovaním dospel správca dane k záveru, že preverovaný tovar bol spoločnosťou Mima Market, s.r.o. deklarovaný ako intrakomunitárne nadobudnutie od českej spoločnosti Mrazírny Štépánek CZ, s.r.o., pričom uvedená spoločnosť si tento tovar deklarovala ako intrakomunitárne nadobudnutie od zahraničnej spoločnosti CEDROB S.A_ z Poľska.

Na základe takto zistených skutočností, správca dane nepriznal daňovému subjektu odpočítanie dane z faktúr vyhotovených daňovým subjektom Mima Market v sume 41218,71 €. 2. Správca dane skonštatoval, že žalobca si neoprávnene uplatnil právo na odpočítanie DPH z uvedených prijatých dodávateľských faktúr od dodávateľov, pričom žiadnym dôkazom, že skutočne prijal služby deklarované v uvedených faktúrach od uvedených dodávateľov, na základe ktorých si uplatnil právo na odpočítanie dane v daňovom priznaní DPH za kontrolované zdaňovacie obdobie. Zároveň uviedol, že žalobca neuniesol v zmysle ust. § 24 Daňového poriadku dôkazné bremeno, keď sa mu právne relevantným spôsobom nepodarilo preukázať prijatie zdaniteľných obchodov od obchodných spoločností Corporation Work Service SK s.r.o., SOLAX POWER s.r.o., JUDr. Kvasňovský, IS Solutions, BVB plus, s.r.o., Podtatranská hydina a Mima Market, s.r.o., deklarovaných v uvedených faktúrach, ktorých vierohodnosť a pravdivosť bola spochybnená a napriek tomu žalobcom nevyvrátená.

II. Konanie pred správnym súdom

konanie. Rovnako sa domáhal priznania odkladného účinku správnej žalobe a priznania práva na náhradu trov konania. 5. Správny súd rozsudkom č.k. 1S/95/2020-215 zo dňa 10. februára 2022 (ďalej aj ako „napadnutý rozsudok“) podľa ustanovenia § 190 zákona č. 162/2015 Z.z.

7. Podľa správneho súdu žalobca v rámci daňového konania nepreukázal reálnosť dodávky tovaru resp. služieb od jednotlivých dodávateľov Corporation Work Service SK, Solax, JUDr. Kvasňovský, IS Solutions, BVB, Podtatranská Hydina a Mima Market, s.r.o. v kontrolovanom zdaňovacom období - júl 2017.

Správca dane podľa správneho súdu od žalobcu nevyžadoval nijaké doklady nad rozsah dôkazného bremena, ale len doklady, ktorými mal disponovať, alebo ktoré mal možnosť si zaobstarať. Poukázal pritom na na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 2Sžf/4/2009 zo dňa 23.06.2010 v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 78/ 2011-17 zo dňa 23.02.2011.

10. K námietke, že správca dane pokračoval vo výkone daňovej kontroly a to aj napriek tomu, že už bola ukončená, správny súd uviedol, že z obsahu administratívneho spisu bolo preukázané, že správca dane vykonával u žalobcu nielen daňovú kontrolu za zdaňovacie obdobie júl 2017, ale aj za iné zdaňovacie obdobia a z tohto dôvodu sa dňa 15.05.2019 dostavil do prevádzkových priestorov žalobcu jeho poverený zamestnanec a v súvislosti s iným konaním (vyrubovacím konaním) ho požiadal o predloženie fotokópií niektorých dodávateľských faktúr, pričom uvedená skutočnosť je zaznamenaná v zápisnici o vykonaní úkonu č. 101144469/2019, kde je uvedený zoznam skenovaných dokumentov, z ktorých si vyhotovil fotokópie, avšak sa netýkali už vtedy ukončenej daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie júl 2017 vykonanej u žalobcu. Správny súd preto považoval túto námietku za

protokolu. Z uvedeného vyplýva, že daňová kontrola bola vykonaná podľa ust. § 46 ods. 10 Daňového poriadku v zmysle ktorého, lehota na vykonanie daňovej kontroly je najviac jeden rok odo dňa jej začatia, a teda bola ukončená v zákonnej lehote. Správny súd preto považuje túto námietku žalobcu za nedôvodnú. . Správny súd tiež poukázal na závery rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-186/20 (HYDINA SK s. r. o.).

13. K namietanej nepreskúmateľnosti napadnutého a prvostupňového rozhodnutia správny súd zaujal stanovisko, že orgány verejnej správy sa vecou dôkladne zaoberali, správca dane vykonal vo veci riadne a dostatočné dokazovanie a žalobca mal možnosť sa vyjadriť k obsahu výpovedí svedkov, k vykonanému dokazovaniu a navrhovať dôkazy, objasniť sporné skutočnosti, na čo bol správcom viackrát písomne vyzvaný. Tiež žalovaný podrobne opísal postup správcu dane počas daňovej kontroly ako aj vyrubovacieho konania a vysporiadal sa aj s odvolacími námietkami žalobcu.

JUDr. Kvasňovský, IS Solutions, BVB, Podtatranská hydina a Mima Market a že jeho konaním došlo k porušeniu ust. § 19 ods. 1 v nadväznosti na ust. § 8 ods. 1 písm. a/ a § 13 ods. 1 písm. c/ zákona o DPH. Preto sa správny súd stotožnil s názorom správcu dane, že danom prípade bol skutkový stav dostatočne zistený a že žalobca nepreukázal reálnu existenciu prijatých plnení, ktoré mali byť uskutočnené zo strany dodávateľov.

15. Proti napadnutému rozsudku podal sťažovateľ kasačnú sťažnosť podľa § 440 ods. 1 písm. g/, h/, f/ zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“), v ktorej navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie, a alternatívne, aby kasačný súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného a rozhodnutie prvostupňového orgánu zrušuje a vec vracia prvostupňovému orgánu na ďalšie konanie. Zároveň navrhol, aby kasačný súd priznal sťažovateľovi právo na náhradu trov kasačného konania v plnom rozsahu. 16. Sťažovateľ v úvode kasačnej sťažnosti navrhol opätovné podanie prejudiciálnych otázok v nasledovnom znení: 1. Lehoty uvedené v čl. 10 Nariadenia 904/2010 majú pre žiadaný orgán záväzný charakter alebo odporúčací charakter? 2. V prípade, ak žiadaný a žiadúci orgán neaplikujú postup v zmysle čl. 11 a čl. 12 Nariadenia 904/2010, je povinný žiadaný orgán poskytnúť informácie výhradne v lehote uvedenej v čl. 10 Nariadenia 904/2010? 3. V prípade, ak žiadaný orgán a žiadúci orgán uzavrú osobitnú dohodu v zmysle čl. 11 Nariadenia 904/2010, môžu lehotu na poskytnutie informácií predĺžiť o ľubovoľnú lehotu alebo len o lehotu definovanú v čl. 10 Nariadenia 904/2010? 4. Je možné charakterizovať nedodržanie lehôt uvedených v čl. 10 Nariadenia 904/2010 a súčasné neuzavretie osobitnej dohody medzi žiadaným a žiadúcim orgánom o predĺžení lehoty na poskytnutie informácií v zmysle čl. 11 Nariadenia 904/2010 za porušenie Nariadenia 904/ 2010? 5. Je možné charakterizovať nedodržanie lehôt uvedených v čl. 10 Nariadenia 904/2010 a súčasné neinformovanie žiadajúceho orgánu o nemožnosti odpovedať na žiadosť v stanovenej lehote v zmysle čl. 12 Nariadenia 904/2010 za porušenie Nariadenia 904/2010? 6. V prípade, ak žiadaný orgán prekročí odlišnú lehotu dohodnutú na základe dohody v zmysle čl. 11 Nariadenia 904/2010, takéto prekročenie je možné považovať za porušenie Nariadenia 904/2010? 17. Sťažovateľ považoval s ohľadom na predmet konania zodpovedať otázku, či v prípade, ak dôjde k prerušeniu daňovej kontroly za účelom medzinárodnej výmeny informácií a táto medzinárodná výmena informácii trvá dlhšie, ako sú lehoty určené nariadením, či to spôsobuje zamýšľané právne účinky, a to spočívanie lehoty na vykonanie daňovej kontroly. Uvedený postup navrhol z dôvodu, že podľa jeho názoru rozsudok Súdneho dvora Európskej únie

V týchto intenciách namietal, že správny súd nevyhodnotil vykonané dôkazy v nadväznosti na to, či nie sú pochybné a či z nich je možné ustáliť skutkový stav tak, ako ho ustálili správne orgány, pričom tie mali podľa jeho tvrdení rozhodnúť bez prihliadnutia na sťažovateľom uvádzané skutočnosti a bez vysporiadania sa s námietkami žalobcu.

21. Ďalej argumentoval rozsudkami Súdneho dvora EÚ C-624/15, C-80/11 a C- 1425/11. Sťažovateľ uviedol, že daňový orgán nemôže zamietnuť právo na odpočet dane z dôvodu, že sa zdaniteľná osoba neubezpečila, že osoba ktorá vystavila faktúru vzťahujúcu sa na tovar splnila svoju povinnosť podať daňové priznanie a uhradila daň. Tvrdil, že pre účely posúdenia predmetnej veci dostatočne preukázal svoj nárok na odpočet DPH a správny súd neprihliadol na ustálenú rozhodovaciu súdnu prax a v odôvodnení svojho rozhodnutia uvádzal konštatovania v priamom rozpore s uvedenou judikatúrou.

podvodmi. Zistený stav však podľa neho nevyhodnotili z hľadiska judikatúry SD EÚ a teda prijali tieto závery na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu, čo podľa sťažovateľa umocňuje nepreskúmateľnosť napadnutých rozhodnutí. Daňové orgány podľa sťažovateľa opomenuli, že v podvodom poznačených transakciách sa môžu ocitnúť aj nevinne zúčastnené subjekty a bez toho, aby túto možnosť riadne posúdili, vyhodnotili žalobcu ako subjekt podieľajúci sa na podvodnom reťazci. Sťažovateľ v tomto kontexte argumentoval aj judikatúrou Súdneho dvora EÚ vo veciach C-354/03, C-355/03 a C-484/03.

zákonného sudcu rozhodujúceho o vine a nevine sťažovateľa v časti naplnenia skutkovej podstaty trestného činu podporu, v oblasti správy daní. 26. Sťažovateľ rovnako naznačoval, že došlo k porušeniu právneho rámca stanoveného správnym poriadkom, ktorý stanovuje zákonné náležitosti rozhodnutia vydaného v správnom

Správny súd sa podľa jeho názoru nekriticky stotožnil so závermi žalovaného a správcu dane napriek tou, že podľa sťažovateľa sú napadnuté rozhodnutia práve absenciou jasného a zrozumiteľného odôvodnenia nepreskúmateľné. Pokiaľ súd považoval argumentáciu sťažovateľa za nesprávnu mal nedôvodnosť takýto námietok podľa sťažovateľa jasne a zrozumiteľne vysvetliť. 27. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti nevyjadril.

31. Kasačný súd zistil, že správny súd v danej veci v procese súdneho prieskumu zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného postupoval v súlade s procesnými pravidlami nastolenými v SSP, keď súdny prieskum zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu napadnutého žalobou, vykonal náležite v zmysle zákona o DPH, ako aj šiestej smernice a smernice o DPH s dostatočným odôvodnením.

33. Kasačný súd na úvod ku kasačnej sťažnosti sťažovateľa musí uviesť, že sťažovateľ síce podal rozsiahlu kasačnú sťažnosť, ale jej obsah bol na mnohých miestach neurčitý a so súdenou vecou zjavne nesúvisiaci. Kasačný súd sa nemohol zaoberať vágne formulovanými generálnymi výhradami, spočívajúcimi v tom, že sa jeho námietkami správny súd nezaoberal a nevyhovel im. Bez konkretizácie námietok, na ktoré sťažovateľ nedostal dostatočnú odpoveď, nie je možné posúdiť, či je toto tvrdenie opodstatnené a či došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. To isté sa týka aj všeobecných konštatovaní o neobstaraní dostatku potrebných podkladov pre rozhodnutie vo veci, prekročení medze zákonom dovolenej správnej úvahy, spoľahlivo, presne a úplne nezistenom skutočnom skutkovom stave veci, porušenia princípu dvojinštančnosti konania a vade vydaných rozhodnutí. Kasačná sťažnosť musí byť naformulovaná dostatočne konkrétne, pretože kasačnému súdu nepatrí úloha namiesto sťažovateľa vyhľadávať možné porušenia zákona zo strany správneho súdu.

34. Sťažovateľ v bode III. kasačnej sťažnosti (str. 9-20) žiadal o prerušenie kasačného konania a predloženie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie v znení uvedenom v bode 16 tohto rozsudku. 33. V nadväznosti na návrh sťažovateľa „kasačný súd konštatuje, že otázky 1., 2., 4. a 5. navrhované sťažovateľkou už boli SD EÚ zodpovedané vo veci C-186/20 zo dňa 30. septembra 2021 v miere potrebnej pre rozhodnutie tejto veci, keďže prekročenie lehoty určenej v čl. 10 nariadenia nezakladá dôvod na konštatovanie nezákonnosti prerušenia daňovej kontroly. Čo sa týka otázky 3. a 6., tieto sú pre prerokúvaný prípad irelevantné s ohľadom na už uvedené a skutočnosť, že v predmetnej veci nedošlo k osobitnej dohode o predĺžení lehoty“ (rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžfk/23/2020 zo dňa 22. júna 2022). 34.

35. Vychádzajúc z uvedeného má kasačný súd zato, že v danej veci nemá povinnosť v zmysle článku 267 ZFEÚ obrátiť sa na Súdny dvor EÚ so žiadosťou o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. K týmto otázkam jednak existuje príslušná judikatúra, zároveň však je potrebné pri všetkých otázkach poukázať na to, že ich vyriešenie nie je potrebné pre rozhodnutie vo veci samej vzhľadom na preukázaný skutkový stav. Tieto otázky tak svojim obsahom nespĺňajú povahu prejudiciálnych otázok v zmysle uvedeného článku ZFEÚ, keď - vzhľadom na ich povahu - ich prípadné zodpovedanie nemá objektívny dosah na prebiehajúcu

36. V tejto súvislosti kasačný súd odkazuje aj na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci Consorzio Italian Management, Catania Multiservizi SpA zo 6. októbra 2021, C-561/19, v zmysle ktorého: článok 267 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorého rozhodnutia nemožno napadnúť súdnym prostriedkom nápravy podľa vnútroštátneho práva, je povinný predložiť Súdnemu dvoru otázku týkajúcu sa výkladu práva Únie, ktorá bola pred ním nastolená, pokiaľ nekonštatuje, že táto otázka nie je relevantná alebo že predmetné ustanovenie práva Únie už bolo predmetom výkladu zo strany Súdneho dvora, alebo že správny výklad práva Únie je taký jasný, že nie je priestor na žiadne dôvodné pochybnosti.

37. Sťažovateľ v bode V. kasačnej sťažnosti namietal, že ním navrhované dôkazy, preukázané skutočnosti a námietky správny súd, žalovaný ani správca dane nezohľadnil. Kasačný súd považuje za potrebné uviesť, že sťažovateľ nekonkretizoval konkrétne námietky alebo dôkazy ktoré nemali byť zo strany správneho súdu alebo daňových orgánov vykonané. Kasačný súd v tomto pohľade nie je súdom skutkovým, a teda neho úlohou nie je pracne vyhľadávať možnú argumentáciu sťažovateľa, ale má zhodnotiť, či jeho argumentácia založená na konkrétnych námietkach je právne udržateľná. Na základe zisteného skutkového stavu kasačným súdom nie je možné prijať záver, že by sa správny súd nezaoberal konkrétnymi dôvodmi, keď hodnotil mieru dôkaznej povinnosti sťažovateľa so záverom, že sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu hmotnoprávnych podmienok práva na odpočet DPH.

43. V tejto súvislosti je potrebné poukázať najmä na skutočnosť, že jednotlivé citované rozhodnutia sa týkajú rozličných tém, napríklad odlišných dôvodov nepriznania odpočtu DPH (hmotnoprávne podmienky, podvodné konanie, zneužitie práva) či priamej aplikovateľnosti rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie pri rozhodovacej činnosti vnútroštátnych súdov

44. Na záver svojej námietky síce sťažovateľ všeobecne uviedol, že podľa citovanej rozhodovacej činnosti jednoznačne vyplýva, že mu nárok na odpočet DPH mal byť priznaný. Takéto tvrdenie je však nedostatočné, pokiaľ sťažovateľ poukáže na množstvo judikatúry, týkajúcej sa rozličných tém, bez uvedenia, čo z citovanej judikatúry podľa sťažovateľa vyplýva, aký dopad má na prejednávaný prípad a v čom preukazuje nesprávnosť právneho posúdenia správneho súdu či jeho odklon od ustálenej rozhodovacej praxe.

45. V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžfk/8/2019 z 25. augusta 2020, v zmysle ktorého: v súvislosti s často sa opakujúcou argumentáciou účastníkov, ktorá sa opiera o citáciu rozhodovacej činnosti (judikatúru) SD EÚ, kasačný súd zotrváva na záveroch už vyslovených NS SR, že povinnosťou sťažovateľa, pokiaľ sa v predchádzajúcom daňovom konaní alebo v súdnom prieskumnom konaní odvolával na niektoré rozsudky SD EÚ, bolo jeho dôkazným bremenom preukázať, že skutkový stav jeho daňovej transakcie má prvky niektorého z rozsudkov SD EÚ a nielen uvádzať niektoré právne závery v týchto rozsudkoch uvedené. Pokiaľ sú jeho tvrdenia len všeobecné, nemôže na ne súd v správnom súdnictve prihliadať (napr. rozsudky sp. zn. 2Sžf/19/ 2011, 3Sžf/24/2012). Uvedenú námietku vyhodnotil kasačný súd preto ako nedôvodnú.

K časti námietky týkajúcej sa neoznámenia dôvodu, pre ktorý sa začala daňová kontrola, kasačný súd uvádza, že v zmysle § 46 ods. 1 prvej vety daňového poriadku, daňová kontrola je spojená s doručením oznámenia o začatí daňovej kontroly kontrolovanému daňovému

Pokiaľ sťažovateľ poukazoval na jeho kriminalizáciu zo strany daňových orgánov, túto námietku kasačný súd nepovažoval za podloženú, nakoľko je prirodzené, že pokiaľ skutkové zistenia preukazujú podvodné konanie, tak z tohto zistenia daňové orgány vychádzajú a nemusia vyčkať na prípadné trestné konanie.“.

S uvedenou námietkou sa navyše dostatočne vysporiadal aj správny súd v bode 83. svojho rozsudku na ktorý kasačný súd rovnako poukazuje. 48. Neuvedenie dôvodu začatia daňovej kontroly žalobca namietal aj v súvislosti s nálezom Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 1835/07 z 18. novembra 2008. Námietka je aj v tomto rozsahu nedôvodná. Ústavný súd Českej republiky je súdnym orgánom samostatného a suverénneho štátu s vlastným právnym poriadkom, ktorý od rozdelenia Československej republiky prešiel (rovnako ako ten slovenský) mnohými zmenami. Rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky alebo iných súdnych orgánov štátov odlišných od Slovenskej republiky, nemôžu byť aplikovateľné na veci prejednávané pred slovenskými súdmi, nakoľko sú viazané odlišnými zákonmi. Pre možnú aplikovateľnosť rozhodnutia vydaného v inom štáte je nutné, aby žalobca vysvetlil jeho súvis s prejednávanou vecou, a to prinajmenšom poukazom na totožnosť právnej úpravy oboch štátov a skutkového stavu oboch prípadov. Žalobca tak v kasačnej sťažnosti neurobil.

Uvedené pojmy však uviedol správca dane najmä s cieľom poukázať na skutočnosti jemu známe z iných zdaňovacích období. Táto skutočnosť sa stranách 90 - 91 prvostupňového rozhodnutia vo vzťahu k spochybnenému dodaniu technologickej linky. Aplikáciu uvedených pojmov

Zároveň nie je pravdivé tvrdenie, že by tieto pojmy použil v rámci svojho rozhodnutia správny súd. 50. K problematike presúvania dôkazného bremena sa vyjadril aj Ústavný súd SR, napr. v uznesení sp. zn. I. ÚS 377/2018-53 zo dňa 14.11.2018: „Daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa

51. Sťažovateľ má, pokiaľ ide o jeho dôkazné bremeno, dve povinnosti a to povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenie dokázať. Úlohou správcu dane je tvrdené skutočnosti verifikovať a prípadne relevantne spochybniť. V prípade ich spochybnenia (k čomu v posudzovanom prípade došlo) bolo následne na sťažovateľovi, aby pochybnosti správcu dane vyvrátil (k čomu nedošlo). Je práve na sťažovateľovi, aby si zaobstaral vhodné dôkazy preukazujúce, že predmetné plnenie bolo reálne a nešlo o fiktívne plnenie. Pokiaľ sťažovateľ neprodukoval žiaden relevantný dôkaz a obmedzil sa v zásade len na vyjadrenia, prečo nemôže požadované dôkazy predložiť, neuniesol svoje dôkazné bremeno.

53. Kasačný súd rovnako uvádza, že argumentácia sťažovateľa ohľadom spoločnosti Mirbes je nedôvodná nakoľko z obsahu rozhodnutí daňových orgánov v predmetnej veci mi nie je zrejmá jej participácia na spochybnených zdaniteľných plneniach ktoré sú predmetom konania za zdaňovacie obdobie júl 2017.

Po vznesení relevantných námietok je potom úlohou správneho súdu vysporiadať sa v rámci žalobných bodov so skutočnosťou, či preskúmavané rozhodnutie správneho orgánu vychádza zo správneho posúdenia veci a je zákonným individuálnym správnym aktom.

56. Sťažovateľ v bode XI. namietal, že sa krajský súd nevysporiadal so všetkými žalobnými námietkami sťažovateľa. Sťažovateľ túto námietku formuloval dvojznačne (správny súd sa venoval výlučne trom oblastiam, pričom ostatné námietky ani len v odôvodnení nespomenul, a to: a/ dĺžka daňovej kontroly, b/ vykonané dokazovanie zo strany žalovaného a správcu dane). Túto námietku tak možno vykladať jednak tak, že krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku nespomenul okruhy uvedené v bodoch a/ a b/.

Ak sťažovateľ touto námietkou - na strane druhej - myslel, že okrem okruhu námietok v bodoch a/ a b/ sa krajský súd ďalšími žalobnými námietkami nezaoberal, potom kasačný súd poukazuje na to, že sťažovateľ neoznačil, na ktoré konkrétne námietky správny súd nereagoval.; Nie je pritom úlohou kasačného súdu nahrádzať činnosť sťažovateľa a identifikovať namiesto neho vady napadnutého rozsudku správneho súdu.

VI. Záverečné zhodnotenie a odôvodnenie rozsudku v časti trov

59. Kasačný súd s ohľadom na všetky uvedené skutočnosti nezistil dôvodnosť kasačnej sťažnosti, a preto podľa § 461 SSP rozhodol spôsobom, ktorý je uvedený vo výrokovej časti tohto rozsudku. 60. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 a § 168 SSP spôsobom uvedeným vo výroku rozsudku. Kasačný súd sťažovateľovi (žalobcovi) náhradu trov konania nepriznal, nakoľko v kasačnom konaní nebol úspešný. Kasačný súd nepriznal trovy konania ani žalovanému. Ten bol síce v konaní úspešný, avšak má postavenie orgánu štátnej správy a kasačný súd nevzhliadol žiadne výnimočné dôvody, pre ktoré by mu mali byť trovy konania v zmysle § 168 druhej vety SSP priznané. 61. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0 (§ 463 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 25. apríla 2024