2Sfk/46/2022

1. Daňový úrad Trenčín, pobočka Považská Bystrica (ďalej „správca dane“) vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia január 2018 až jún 2018, z ktorej spracoval protokol z daňovej kontroly č. 102471461/2019 zo dňa 30. októbra 2019. Žalobca v kontrolovaných zdaňovacích obdobiach vykonával podnikateľskú činnosť, predmetom ktorej bolo prevažne dodanie kabelážnych rozvodov pre štruktúrovanú kabeláž, počítačovú sieť alebo silnoprúdovú sieť a popri tom vykonával aj súvisiace drobné stavebné

pričom predmetom všetkých uvedených dodávateľských faktúr bolo dodanie elektroinštalačného materiálu. 3. Na základe výsledkov daňovej kontroly a výsledkov vyrubovacieho daňového konania vydal správca dane rozhodnutie č. 101730389/2020 zo dňa 12. novembra 2020 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým podľa § 68 ods. 5 a 6 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov určil žalobcovi rozdiel v sume 18636,24 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2018 tým, že nadmerný odpočet v sume 12008,63 eur nepriznal a vyrubil daň v sume 6627,61 eur, a to z dôvodu, že žalobca porušil § 49 ods. 1 a 2 v nadväznosti na § 51 ods. 1 zákona č. 222/ 2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty.

4. O odvolaní žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu rozhodol žalovaný ako odvolací druhostupňový orgán správnou žalobou napadnutým rozhodnutím č. 100684759/2021 zo dňa 23. apríla 2021 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), ktorým podľa § 74 ods. 4 daňového poriadku potvrdil prvostupňové rozhodnutie správcu dane. 5. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí konštatoval, že správca dane sa dostatočným spôsobom vysporiadal s odvolacími námietkami žalobcu a plne sa stotožnil s právnym posúdením správcu dane. Ďalej uviedol, že žalobca a dodávateľ Družstvo Trentin vzájomný obchodný vzťah bez riadneho podnikateľského dôvodu účelovo predstierali s cieľom získať neoprávnenú daňovú výhodu, pričom dodávateľovi žalobcu Družstvu Trentin vznikla daňová povinnosť podľa § 69 ods. 5 zákona o DPH, nie však podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH s následnou možnosťou uplatnenia si práva na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1 a 2 písm. a) v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH. Žalovaný konštatoval, že v konaní pred správcom dane nebola

musel vedieť, na čo žalovaný vo svojom rozhodnutí uviedol, že z judikatúry Súdneho dvora EÚ (C-459/17 a C-460/17 SGI a Valériane SNC) vyplýva opak, a to, že zamietnutie práva zdaniteľnej osobe, ktorá je príjemcom faktúry na odpočítanie dane uvedenej na faktúre postačuje, aby správca dane preukázal, že zdaniteľná osoba nedisponuje existenciou materiálneho plnenia od deklarovaného dodávateľa, pričom správca dane nie je v takomto prípade povinný skúmať vedomostnú stránku zdaniteľnej osoby o podvodnom konaní.

II. Konanie pred správnym súdom a jeho rozhodnutie

7. Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca správnu žalobu na Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „správny súd“), ktorou žiadal zrušiť rozhodnutie žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím a vec vrátiť na ďalšie konanie. 8. Správny súd rozsudkom č. k. 11S/47/2021-120 zo dňa 14. decembra 2021 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) postupom podľa § 190 Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) zamietol správnu žalobu žalobcu. 9. Správny súd v napadnutom rozsudku konštatoval, že rozhodnutie žalovaného je v súlade so zákonom a za súladný so zákonom možno označiť aj procesný postup žalovaného ako aj správcu dane. Uviedol, že správca dane vykonal vo veci rozsiahle, efektívne, dostatočné a na účely predmetu daňového konania orientované dokazovanie, o čom svedčí obsah administratívneho spisu, pričom z vykonaného dokazovania vyvodil správne skutkové závery, keď svoje úvahy racionálne odôvodnil a takto zistený skutkový stav správne právne posúdil. Záver správcu dane a žalovaného, že vykonaným dokazovaním bolo spochybnené, resp. nebolo preukázané reálne dodanie tovaru v zmysle sporných faktúr dodávateľom označeným na sporných faktúrach (dodávateľ Družstvo Trentin) a žalobca si neoprávnene uplatnil právo na odpočet dane z dodávateľských faktúr od uvedeného dodávateľa považoval správny súd za opodstatnený, plne súladný s ustálenou rozhodovacou praxou súdu a judikatúrou kasačného súdu. 10. Správny súd konštatoval, že splnenie podmienok na odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH nie je viazané výlučne na ich formálne preukázanie, ale podstatné je, aby formálne deklarované úkony mali svoj reálny a preukázateľný základ. Vo vzťahu k namietanému prenosu dôkazného bremena na žalobcu uviedol, že zákonodarca z dôvodu zabránenia ľahkej zneužiteľnosti požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet zákon stanovil.

Svedok X. Z. nevedel uviesť dodávateľov, nepravdivo označil miesta dodania, pričom sa nezhodol na základných otázkach ani so žalobcom, a teda správcovi dane nepredložil dôkazy preukazujúce reálne dodanie tovaru. Dodávateľ Družstvo Trentin má nedoplatky na dani v sume 204482,80 eur, na výzvy správcu dane nereaguje, na registračnej adrese nesídli, zásielky si nepreberá a neplní si zákonné povinnosti voči správcovi dane. Správca dane nemohol zistiť spôsob nadobudnutia tovaru, pohyb tovaru, fyzickú prepravu tovaru, skladovanie u dodávateľa a manipuláciu s preverovaným tovarom a celkovú vzájomnú obchodnú spoluprácu s deklarovaným dodávateľom Družstvom Trentin. Bývalí členovia predstavenstva Družstva Trentin U..

12. Správca dane ako aj žalovaný zistili únik dane, a to na začiatku vykonštruovaného reťazca, kde sa nachádzal daňový subjekt VERSE one s.r.o. a CHYRKO s.r.o., ktoré daň nepriznali a nedoviedli do štátneho rozpočtu. Zo zistení správcu dane a žalovaného vyplynulo, že všetky daňové subjekty zúčastnené vo vykonštruovanom reťazci si dlhodobo neplnia svoje zákonné povinnosti podávať účtovné závierky a DPPO a niektoré daňové subjekty aj daňové priznania DPH a kontrolné výkazy DP. Takto došlo k nezákonnému úniku na dani v dôsledku podvodného konania, keď si spoločnosti navzájom fakturovali zdaniteľné plneniam, pričom spoločností na začiatku reťazca daň z pridanej hodnoty neodviedli.

e-shop. Preto, ak deklarovaný dodávateľ Družstvo Trentin nemal zamestnancov, reálne sídlo, maloobchodnú predajňu, skladové priestory, webovú stránku a neprezentoval svoju ekonomickú činnosť na internete, tak potom sú vážne pochybnosti nielen o realizácii dodávky deklarovaného tovaru, ale aj o poctivom obchodnom styku.

Stotožnil sa so závermi správcu dane a žalovaného, že spoľahlivo preukázali nedodanie tovaru dodávateľom (Družstvo Trentin) žalobcovi, a tiež mal za preukázané, že žalobca nepoužil nadobudnutý tovar na zabezpečenie a dosiahnutie svojich príjmov.

Žalobca konal neobozretne, keď vstúpil do predmetných obchodných transakcií, opakovane obchodoval so spoločnosťami, kde bol konateľom X.. Z., pričom išlo o obchody v státisícových sumách, ktoré prebehli s firmou bez priestorov, skladov, zamestnancov, so spoločnosťou bez praktických skúseností a bez etablovania na trhu.

16. K námietke ohľadom nepríslušnosti správcu dane na vykonanie daňovej kontroly ako aj na vydanie prvostupňového rozhodnutia správny súd uviedol, že túto námietku hodnotí ako nedôvodnú. Oprávnenie vykonať daňovú kontrolu a na ňu nadväzujúce vyrubovacie konanie u daňového subjektu s trvalým pobytom v územnom obvode iného správcu dane vyplýva z § 44 ods. 3 daňového poriadku, na základe ktorého správca dane môže vykonať daňovú kontrolu aj u daňového subjektu, ktorému je príslušný iný správca dane. Tiež poukázal na § 68 ods. 1 druhú vetu daňového poriadku, a teda, že vyrubovacie konanie po doručení protokolu s výzvou podľa § 46 ods. 8 vykoná a rozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydá správca dane, ktorý začal daňovú kontrolu. Daňový poriadok správcovi dane umožňuje vykonať daňovú kontrolu u daňového subjektu, aj keď podľa zákona nie je na správu daní miestne príslušný, a to bez predchádzajúceho delegovania miestnej príslušnosti, resp. bez toho, aby daňovú kontrolu vykonával ako dožiadaný orgán. Správny súd konštatoval, že medzi daňovými úradmi

správne v rozhodnutí poukázal i na účelovú zmenu výpovede žalobcu, ktorý po oboznámení sa s uvedeným dôkazom tvrdil, že tovar preberal ešte pred výrobným závodom. Správny súd tak túto námietku vyhodnotil ako nedôvodnú, pretože vykonanie miestneho zisťovania a výsluch zamestnancov žalobcu, nemohli preukázať dodanie tovaru Družstvom Trentin.

19. Správny súd dal do pozornosti, že si je vedomý odlišných rozhodnutí senátu 13S správneho súdu, keď tento zrušoval rozhodnutia žalovaného na základe obdobných žalôb žalobcu, avšak týmito rozhodnutiami a právnym názorom v nich vyjadreným sa necítil byť

III. Kasačná sťažnosť a vyjadrenie

21. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti namietal, že vydaním napadnutého rozsudku došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, a to z dôvodu, že napadnutý rozsudok neobsahuje odpovede na zásadné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, pričom správny súd nedal odpovede ani na elementárne otázky súvisiace so základom žalobných dôvodov, ktoré mali byť predmetom súdneho prieskumu.

Orgány Finančnej správy SR podľa názoru sťažovateľa v rozpore so zásadou zakotvenou v § 3 ods. 2 daňového poriadku odmietli tieto všeobecné požiadavky konkretizovať a špecifikovať, čím sa tieto požiadavky stali nepreskúmateľnými a arbitrárnymi. Rovnako je v tejto časti nepreskúmateľný aj napádaný rozsudok správneho súdu, ktorý podľa sťažovateľa v tejto časti nekriticky prevzal tvrdenia žalovaného a s námietkami sťažovateľa sa nezaoberal.

24. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti poukázal na skutočnosť, že v rámci daňového konania navrhol ďalšie vykonanie dôkazov (miestne zisťovanie, výsluch svedkov), ktoré však správca dane a žalovaný odmietli vykonať. Podľa názoru sťažovateľa nie je správny záver správneho súdu o neunesení dôkazného bremena v prípade, ak mu správca dane znemožní toto dôkazné bremeno uniesť odmietnutím vykonania ním navrhovaných dôkazov.

26. Sťažovateľ uviedol, že správny súd nesprávne právne posúdil zistenia žalovaného ohľadom ekonomickej činnosti dodávateľa žalobcu. Správca dane podľa sťažovateľa mal zohľadňovať činnosť jeho dodávateľa v čase, keď došlo k zdaniteľným plneniam, nie v čase vykonávania daňovej kontroly. Sťažovateľ na námietku, že údajne nepostupoval pri nadviazaní spolupráce s dodávateľom ako obozretný, uviedol, že za účelom vyvrátenia tohto zjavne svojvoľného tvrdenia správcu dane a žalovaného, navrhol ešte v priebehu vyrubovacieho konania vykonať dôkazy vo vzťahu k dodávateľovi žalobcu, a to najmä úplný výpis dodávateľa z obchodného registra, úplný výpis zo zoznamu dlžníkov Finančnej správy SR, úplný výpis zo zoznamu dlžníkov Sociálnej poisťovne a zdravotných poisťovní a výpis z registra účtovných závierok, a to všetko ku dňu uskutočnenia zdaniteľných plnení. Sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že ani v jednom z dostupných registrov dodávateľ nefiguroval s negatívnym zápisom ku dňu uskutočnenia zdaniteľných plnení. Ak by správca dane a žalovaný tieto dôkazy

28. Sťažovateľ poukázal na odklon správneho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu v otázke porušenia prejednávacej zásady zo strany správcu dane vo vyrubovacom konaní. 29. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti zopakoval svoje žalobné námietky týkajúce sa miestnej nepríslušnosti správcu dane vykonávajúceho daňovú kontrolu, a teda, že správca dane v súvislosti s námietkou miestnej nepríslušnosti nerealizoval svoju zákonnú povinnosť podľa § 7 ods. 4 daňového poriadku a nepredložil vec na rozhodnutie finančnému riaditeľstvu, a teda sťažovateľ má za to, že správny súd nesprávne posúdil tú skutočnosť, že v konaní nebola nastolená pochybnosť o určení miestnej príslušnosti medzi daňovými úradmi. b) vyjadrenie žalovaného 30. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti zotrval na svojej argumentácii obsiahnutej vo vyjadrení k správnej žalobe a v žalovanom rozhodnutí. Navrhol kasačnú sťažnosť zamietnuť.

31. Kasačný súd preskúmal rozsudok správneho súdu v medziach sťažnostných bodov (§ 438 ods. 2, § 445 ods. 1 písm. c), ods. 2 SSP), pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 2 písm. a) SSP) a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 a ods. 2 SSP) vo veci v zmysle § 455 SSP nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná.

Pokiaľ vyššie uvedené hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane nie sú splnené, pričom dôkazné bremeno je na osobe, ktorá si právo na odpočítanie dane uplatňuje (sťažovateľovi), právo na odpočítanie dane môže byť odopreté. Kasačný súd prízvukuje, že nie je možné pri právnom posúdení kumulovať nesplnenie hmotnoprávnych podmienok s vedomostnou zložkou sťažovateľa o

33. Kasačný súd uvádza, že v obdobnej veci totožného sťažovateľa aj žalovaného (zdaňovacie obdobia apríl 2017, jún 2017, október 2017, marec 2018, apríl 2018, jún 2018) rozhodoval kasačný súd rozsudkami sp. zn. 3Sfk/59/2022 zo dňa 26. apríla 2023 a sp. zn. 3Sfk/37/2022 zo dňa 26. apríla 2023; sp. zn. 4Sfk/56/2022 zo dňa 14. júna 2023; sp. zn. 4Sfk/78/2022 zo dňa 14. júna 2023; sp. zn. 4Sfk/39/2022 zo dňa 14. júna 2023; sp. zn. 1Sfk/39/2022 zo dňa 29. novembra 2023, v ktorých kasačný súd rozsudok správneho súdu zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Vo veciach sťažovateľa boli a stále sú vedené viaceré konania v obdobnej veci, v ktorých žalobné dôvody ako aj kasačné námietky sú totožné. Kasačný súd sa stotožňuje s právnym posúdením danej veci v iných jeho rozhodnutiach a nemá dôvod odchýliť sa od tohto právneho posúdenia.

Zatiaľ čo dôkazné bremeno na preukázaní splnenia hmotnoprávnych podmienok práva na odpočet ťaží primárne daňový subjekt, resp. zdaniteľnú osobu uplatňujúcu si toto právo (vo veci Kemwater ProChemie s.r.o., C- 154/20 zo dňa 9. decembra 2021, bod 34), v prípade preukazovania daňového podvodu/zneužitia práva je dôkazné bremeno prednesené najmä na daňový orgán, ktorý existenciu takéhoto konania musí dostatočne preukázať inak než len na základe domnienok (rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci Ferinet SL, C-281/20 zo dňa 11. novembra 2021, bod 54; vo veci Crewprint Kft, C-611/19 zo dňa 3. septembra 2020, body 37, 43)“. 35. „V tomto smere možno uviesť, že daňovým podvodom na účely daňového konania možno rozumieť zavinené „protiprávne konanie subjektu, ktorým príde k uvedeniu iného v omyl, využitím omylu iného alebo zamlčaním podstatných skutočností relevantných pre správu daní, čim nepríde k správnemu zisteniu a splneniu daňovej povinnosti daňového subjektu a zároveň príde ku škode na majetku štátu a obohateniu osoby páchajúcej daňový podvod“ (RAKOVSKÝ, P.:

EU:C:2021:910, body 46 a 47, ako aj citovanú judikatúru)“ (rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci A proti Finanzamt M, C-596/21 zo dňa 24. novembra 2022, bod 25). Daňový podvod a účasť na ňom ako dôvody pre nepriznanie práva na úseku DPH sú konštruované na princípe zavinenia. Stávajú sa teda dôvodom pre nepriznanie práva na úseku daní vtedy, ak daňový subjekt uplatňujúci si daňové oprávnenie (odpočet alebo oslobodenie) mal vedomosť o svojej účasti na podvode alebo nemal o tejto účasti vedomosť, avšak to v dôsledku toho, že pri preverovaní svojho obchodného partnera nepostupoval s náležitou opatrnosťou a starostlivosťou, mal vedieť (bližšie pozri aj bod 32 tohto rozsudku). „(S) režimom práva na odpočítanie dane stanoveným smernicou 2006/112 nie je zlučiteľné odopretie uvedeného práva zdaniteľnej osobe, ktorá nevedela alebo nemohla vedieť, že dotknutá transakcia bola súčasťou podvodu spáchaného dodávateľom alebo že iná transakcia, ktorá je súčasťou reťazca dodávok pred alebo po transakcii vykonanej uvedenou zdaniteľnou osobou, bola predmetom podvodu v oblasti DPH.

Právne následky. Bratislava: C. H. Beck, 2021, str. 102) tieto kritéria konštruuje do štyroch otázok, ktoré musia byť na základe správcom dane vykonaného dokazovania kumulatívne zodpovedané kladne: 1. Vznikol z posudzovaných zdaniteľných obchodov daňový únik?

§ 49 ods. 1 a ods. 2 zákona o DPH sa odvíja od dvoch skutočností a to, že neboli splnené hmotnoprávne predpoklady na odpočítanie dane z pridanej hodnoty v zmysle zákona o DPH a zároveň, že daňový subjekt vedel alebo mohol vedieť o tom, že sa zúčastňuje daňového

39. Kasačný súd poukazuje na svoju aktuálnu ustálenú rozhodovaciu činnosť vyjadrenú v judikáte ZNSS 23/2022 (rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžfk/15/2020 zo dňa 30. júna 2022): „Pre záver správcu dane, že daňový subjekt nesplnil hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane, nepostačuje spochybnenie subdodávateľských spoločnosti deklarovaného dodávateľa daňového subjektu, ktoré nemali žiadnych zamestnancov, nemali personálne vybavenie, nemali materiálno-technické vybavenie na realizáciu daných prác a teda nedisponovali nevyhnutnými prostriedkami na zabezpečenie fakturovaného plnenia. V prípade spochybnených subdodávateľov deklarovaného dodávateľa je možné nepriznať odpočítanie dane daňovému subjektu, ak by bolo v konaní preukázané, že daňový subjekt sa podieľal na daňovom podvode, alebo vedel, či vedieť mal, že sa zúčastňuje na obchodnom reťazci poznačenom prípadným daňovým podvodom.“ 40. „ Kasačný súd po preskúmaní súdneho a administratívneho spisu konštatuje, že žalovaný a správca dane založili svoje rozhodnutia a nepriznanie práva na odpočet DPH jednak na

tohto stavu uznal líniu orgánov finančnej správy týkajúcu sa nepreukázania hmotnoprávnych podmienok uplatneného práva a bližšie sa nevenoval otázke účasti sťažovateľa na obchodnom reťazci poznačenom daňovým podvodom. Kasačný súd v tomto kontexte považuje za potrebné zdôrazniť, ako to vyplýva už z vyššie uvedených všeobecných východísk, že v prípade sankcionovania účasti na obchodnom reťazci poznačenom daňovým podvodom alebo v prípade sankcionovania zneužitia práva v daňovej oblasti, ide o situácie, v ktorých hmotnoprávne podmienky priznania týchto práv nie sú sporné. Preto ak príslušné orgány na jednej strane konštatujú, že sťažovateľ nepreukázal hmotnoprávne podmienky odpočtu DPH a na druhej strane konštatujú, že sa dopustil vedomej účasti na obchodnom reťazci poznačenom daňovým podvodom, vnútorne si odporujú“. 41. „Tento rozpor pritom nie je len technickou nedokonalosťou, ale má zásadný dopad na celé daňové konanie, je tomu tak preto, že od určenia dôvodu nepriznania práva na odpočet DPH závisí posúdenie miery dôkazného bremena, ktorým bol v daňovom konaní zaťažený daňový subjekt a správca dane.

V tomto smere považuje kasačný súd za potrebné zdôrazniť, že tak rozhodnutia žalovaného, správcu dane ako aj správneho súdu sú založené v zásade najmú na pochybnostiach týkajúcich sa subdodávateľov dodávateľa sťažovateľa a na nekontaktnosti dodávateľa sťažovateľa. Práve uvedená nekontaktnosť a pochybnosti o subdodávateľoch mali byť podľa žalovaného, správcu dane a správneho súdu dostatočným podkladom pre záver o nedodaní tovaru“. 42. „Kasačný súd nespochybňuje úvahu žalovaného a správcu dane o tom, že prípadná nekontaktnosť dodávateľa sťažuje procesnú situáciu daňového subjektu. Toto sťaženie spočíva v tom, že v prípade vznesenia legitímnych pochybnosti o uskutočnení zdaniteľného obchodu je v princípe dôkazná povinnosť na preukázaní hmotnoprávnych podmienok práva na odpočet DPH na daňovom subjekte (sťažovateľovi), keďže dôkazy zo strany deklarovaného dodávateľa

daňový subjekt. A to osobitne v situácii, ak konateľ dodávateľskej spoločnosti (v čase uskutočnenia zdaniteľných obchodov) potvrdil reálnosť uskutočnenia zdaniteľných plnení. Inými slovami, to, že je deklarovaný dodávateľ v čase daňovej kontroly nekontaktný bez ďalších iných skutočnosti nespochybňuje to, že k zdaniteľným obchodom došlo tak, ako je deklarované na predložených faktúrach. Ide v zásade len o indíciu, ktorá môže správcu dane a žalovaného viesť k dôslednému prevereniu obchodného reťazca.

Vyššie uvedené neznamená, že skutočnosti v subdodávateľskom reťazci sú irelevantné, práve naopak. Tieto totiž môžu dokazovať existenciu daňového podvodu v obchodom reťazci na predchádzajúcich stupňoch, avšak táto sa stáva vo vzťahu k tretiemu subjektu dôvodom nepriznania práva na odpočet DPH len v prípade preukázania jeho vedomej účasti na takomto reťazci. Teda, ak daňový subjekt vedel alebo mohol vedieť, že participuje na obchodnom reťazci poznačenom daňovým podvodom. Náležité preukázanie vedomosti sťažovateľa o jeho participácii na obchodnom reťazci poznačenom daňovým podvodom však v rozhodnutí správcu dane a žalovaného absentuje. Keďže správny súd vyššie uvedené vady rozhodnutia žalovaného prehliadol a nesprávne právne posúdil mieru dôkazného bremena zaťažujúceho sťažovateľa v predmetnej veci, kasačný súd konštatuje, že napádaný rozsudok správneho súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci“. 44. „Kasačný súd považuje za potrebné dodať, že jeho závery neznamenajú automaticky, že sťažovateľovi má byť (nevyhnutne) priznané právo na odpočet dane z predmetného dodania

V. Záverečné zhodnotenie a odôvodnenie rozsudku v časti trov

45. Vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam, dospel kasačný súd k záveru, že napadnutý

rozsudok

správneho súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g) SSP), rovnakou vadou (nezákonnosťou) podľa zistení kasačného súdu trpí aj rozhodnutie žalovaného (§ 191 ods. 1 písm. c) SSP). Keďže správny súd žalobu sťažovateľa zamietol, kasačný súd postupom podľa § 462 ods. 2 SSP v spojení s § 452 ods. 1 a § 191 ods. 1 písm. c) SSP zmenil napadnutý rozsudok správneho súdu tak, že zrušil rozhodnutie žalovaného a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 46. V ďalšom konaní bude úlohou žalovaného postupovať v smere naznačenom kasačným súdom vyššie a podľa potreby doplniť vykonané dokazovanie (§ 469 SSP). Následne bude potrebné vydať rozhodnutie, ktoré bude aj náležite odôvodnené racionálnymi úvahami, ktoré príslušný orgán viedli k vydaniu rozhodnutia. 47. Kasačný súd vo vzťahu k námietke o miestnej nepríslušnosti správcu dane nad rámec poznamenáva, že obsahom administratívneho spisu vedeného správcom dane by mala byť odôvodnená písomná informácia o zmene miestne príslušného správcu dane, ktorý vykonáva daňovú kontrolu, čo však nemá vplyv na zákonnosť už vykonanej daňovej kontroly. 48. O nároku na náhradu trov konania rozhodol kasačný súd podľa §467 ods. 1, ods. 2 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP tak, že úspešnému sťažovateľovi priznal nárok na úplnú náhradu trov kasačného konania, ako aj trov konania pred krajským súdom (§ 175 ods. 1 SSP). O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP). 49. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 463 SSP v spojení s ust. § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.