2Sfk/5/2025

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Trenčana a členov senátu JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. a prof. JUDr. Juraja Vačoka, PhD., v právnej veci žalobcu (v kasačnom konaní sťažovateľ 1/): FactoFin Plus, spol. s r.o., so sídlom Šamorínska 10, 821 06 Bratislava, IČO: 46335021, právne zastúpeného: Advokátska kancelária DE IURE s. r. o., so sídlom Šamorínska 10, 821 06 Bratislava - mestská časť Podunajské Biskupice, IČO: 55792031, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, za účasti: ERS Holding, spol. s r.o. (v kasačnom konaní sťažovateľ 2/), so sídlom Šamorínska 10, 821 06 Bratislava - mestská časť Podunajské Biskupice, IČO: 35702982, právne zastúpeného: Advokátska kancelária DE IURE s. r. o., so sídlom Šamorínska 10, 821 06 Bratislava - mestská časť Podunajské Biskupice, IČO: 55792031, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1492196/2017 zo dňa 07.12.2017, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu a osoby zúčastnenej na konaní proti rozsudku Správneho súdu v Bratislave, č. k. BA-6S/24/2018 z 11. septembra 2024, ECLI: SK:SpSBA:2024:1018200172.3, takto

rozhodol:

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta. II. Účastníkom konania sa právo na náhradu trov konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I. Konanie pred orgánmi verejnej správy

V odôvodnení správca dane poukázal na stav, keď sa žalobca v roku 2014 stal vlastníkom pozemkov a stavieb (predmetu dane) a za zdaňovacie obdobia rokov 2015 a 2016 nepodal daňové priznanie, následkom čoho mu bola miestna daň z dotknutých nehnuteľností vyrubená podľa pomôcok na podklade protokolu č. 4/2016 zo dňa 20.12.2016 (ďalej len „protokol“).

2. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, ktoré žalovaný rozhodnutím č. 1492196/2017 zo dňa 07.12.2017 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“ alebo „preskúmavané rozhodnutie“) zamietol a prvostupňové rozhodnutie správcu dane podľa § 74 ods. 4 daňového poriadku potvrdil. Uviedol, že žalobcovi bola vyrubená daň z nehnuteľností týkajúca sa pozemkov a stavieb zapísaných na listoch vlastníctva, na ktorých je ako vlastník vedený žalobca so zapísaným titulom nadobudnutia - zmluva o zabezpečovacom prevode č. F.-XXXX/ XX, zapísaná na list vlastníctva dňom 21.01.2014 (ďalej „zmluva“). Žalobca sa v rámci podaného odvolania nestotožnil so správcom dane vykonaným posúdením hmotnoprávnej podmienky týkajúcej sa zapísaného vlastníka ako určeného daňovníka, ktoré posúdenie správca dane vykonal už aj vo vzťahu k vyrubeniu dane z nehnuteľností za zdaňovacie obdobia rokov 2015 a 2016. Aj keď bol žalobca zapísaný na listoch vlastníctva ako vlastník nehnuteľností tvoriacich predmet vyrubenej dane, jednalo sa o zápis vlastníctva dočasného

Zároveň bol žalovaný toho názoru, že daňovníka nebolo možné určiť podľa § 5 ods. 3 a § 9 ods. 3 zákona o miestnych daniach, keďže je známy vlastník predmetu dane. Argumentáciu žalobcu týkajúcu sa dočasnosti prevodu vlastníckeho práva, ako aj zmluvné dojednanie žalobcu ako zabezpečovacieho veriteľa s osobou zúčastnenou na konaní ako zabezpečovacím dlžníkom, považoval žalovaný vo vzťahu k správe daní za irelevantnú, a to s poukazom na zákonnú úpravu obsiahnutú v § 55 ods. 15 daňového poriadku. Vo vzťahu k argumentácii žalobcu o tom, že daň z rovnakých nehnuteľností na rok 2016 vyrubil správca dane rozhodnutím č. 2016/ 20178/02/1 zo dňa 19.02.2016 (ďalej „rozhodnutie zo dňa 19.02.2016“) zabezpečovaciemu dlžníkovi, avizoval žalovaný uplatnenie mimoriadneho opravného prostriedku podľa § 77 daňového poriadku s tým, že nesprávne vyrubená a zaplatená daň bude zabezpečovaciemu dlžníkovi vrátená.

a) a § 9 ods. 1 zákona o miestnych daniach. V procesnej rovine došlo podľa žalobcu v administratívnom konaní k porušeniu zásady zákonnosti, zásady súčinnosti a zásady materiálnej pravdy podľa § 3 daňového poriadku. 5. Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“) rozsudkom č. k. BA-6S/24/2018 z 11. septembra 2024 žalobu ako nedôvodnú zamietol. Stotožnil sa so závermi žalovaného o tom, že daňovníkom určeným podľa § 5 ods. 1 písm. a) a § 9 ods. 1 zákona o miestnych daniach je žalobca ako dočasný nositeľ vlastníckeho práva podľa § 553 ods. 1 OZ, ktorý bol v rozhodnom čase zapísaný ako vlastník predmetu dane na relevantných listoch vlastníctva, slúžiacich v administratívnom konaní ako podklad pre správne vyrubenie dane.

a podobne). 7. Konštatoval, že pre účely vedeného daňového konania je v zmysle účinnej právnej úpravy irelevantné, že prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam tvoriacim predmet dane má charakter dočasnosti. V tomto kontexte správny súd podotkol, že zákonodarca pri koncipovaní právnej úpravy daňovníka dane z nehnuteľností podľa § 5 a § 9 zákona o miestnych daniach nepovažoval za potrebné rozlišovať medzi osobou „trvalého“ vlastníka a vlastníka „dočasného“, ako je tomu pri uplatnení inštitútu podľa § 553 OZ. Rovnako tak právna úprava týkajúca sa dane z nehnuteľností neurčuje žiadne výnimky vo vzťahu k rozdielnemu obsahu či obmedzeniam vlastníckych oprávnení subjektu označeného za daňovníka podľa § 5 ods. 1 písm. a) a § 9 ods. 1 zákona o miestnych daniach. Z hľadiska zákona o miestnych daniach je rozhodujúcou len tá skutočnosť, že nehnuteľnosť má vlastníka zapísaného na liste vlastníctva s tým, že vlastníctvo sa pri prevode nehnuteľností na základe zmluvy nadobúda vkladom do katastra nehnuteľností (§ 133 ods. 2 OZ), teda konštitutívnou skutočnosťou je samotný vklad.

tým spojených. Zmluvná sloboda pri zabezpečovacom prevode práva umožňuje zmluvným stranám upraviť si obsah práv a povinností k predmetu práva podľa vlastnej vôle (s výnimkou kogentných ustanovení), táto sloboda je však limitovaná normami verejného práva, ktorými sú, okrem iných, aj daňové zákony. Neúčinným vo vzťahu k daňovej povinnosti daňovníka určeného zákonom je v zmysle § 55 ods. 15 daňového poriadku zmluvné dojednanie účastníkov zabezpečovacej zmluvy o tom, kto znáša daňovú povinnosť, v tomto prípade dojednanie obsiahnuté v čl. III. bod 10 zmluvy, na ktoré žalobca v rámci podanej žaloby

10. Správny súd sa zaoberal aj opakovaným poukazom žalobcu v rámci podanej žaloby na rozhodnutie správcu dane zo dňa 19.02.2016, ktorý za totožné nehnuteľnosti vyrubil daň aj zabezpečovaciemu dlžníkovi, pričom konzekvencie danej skutočnosti žalobca prezentoval ako nesprávne právne posúdenie, nesprávne závery zisteného skutkového stavu či porušenie zásady dvojitého zdanenia. Ani s uvedeným komplexom žalobných argumentov sa správny súd nestotožnil, primárne z dôvodu, že žalobca poukazoval na rozhodnutie správcu dane týkajúce sa totožného predmetu dane, avšak za (rozdielne) zdaňovacie obdobie roku 2016.

konaní. 11. Žalobné námietky žalobcu týkajúce sa nezákonnosti protokolu zo dňa 20.12.2016 nepovažoval správny súd za dôvodné a relevantne vznesené. Predmetom daného protokolu bolo určovanie dane podľa pomôcok za zdaňovacie obdobie rokov 2015 a 2016, teda okolností týkajúcich sa iných zdaňovacích období, než v prípade prejednávanej veci.

12. Správny súd sa stotožnil s tvrdením žalobcu o tom, že v podanom odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu správcu dane poukázal na viacero rozhodnutí iného správcu dane (podľa žalobcu bola v uvádzaných rozhodnutiach totožná problematika určovania daňovníka po prevode vlastníckeho práva na základe zmluvy o zabezpečovacom prevode práva vyriešená rozdielne), s ktorými sa žalovaný relevantným spôsobom nevysporiadal, resp. v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nie je zachytená skutočnosť, či a s akým výsledkom žalovaný danú argumentáciu vyhodnotil. Uvedené pochybenie žalovaného však správny súd neposúdil ako také, ktoré by bez ďalšieho zakladalo nezákonnosť napadnutého rozhodnutia.

13. V súvislosti s námietkami o porušení základných zásad správy daní podľa § 3 daňového poriadku správny súd uviedol, že tieto kopírujú argumentáciu žalobcu vo vzťahu k otázke nesprávneho právneho posúdenia veci. Pokiaľ ide o zásadu súčinnosti, formuloval záver, že správca dane v celom priebehu okolností nasledujúcich po zistení nesprávne určeného daňovníka za zdaňovacie obdobia rokov 2015 a 2016 a následne aj 2017 vykonal maximum pre to, aby dosiahol súčinnosť žalobcu pri plnení jeho povinnosti podať daňové priznanie. Žalobca síce na výzvy správcu dane týkajúce sa zdaňovacích období rokov 2015 a 2016 reagoval, svoju povinnosť si však nesplnil, súčinný nebol a neposkytol správcovi dane ani podklady, z ktorých by pri určovaní dane mohol vychádzať, pričom daný stav sa preniesol aj do rozhodovania o dani z nehnuteľností za zdaňovacie obdobie roka 2017. Nesúčinnosť žalobcu mala za následok postup správcu dane podľa § 48 a nasl. daňového poriadku, ktorý bol vzhľadom na danú situáciu nevyhnutný a správca dane nemal inú zákonnú možnosť dosiahnuť splnenie zákonom

III. Kasačná sťažnosť žalobcu a osoby zúčastnenej na konaní, stanovisko žalovaného

Navrhujú, aby kasačný súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie, alternatívne aby napadnutý rozsudok zmenil tak, že zruší napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj prvostupňové rozhodnutie a vec mu vráti na ďalšie konanie.

SSP, - daňové orgány musia vymedzovať vznik daňovej povinností nielen z čl. 59 ods. 2 ústavy SR, ale dbať pritom aj na základné práva a právom chránených daňových subjektov. Nie je preto možné súdom deklarovať len limity v čl. 2. ods. 2 s čl. 59 ods. 2 Ústavy SR, ale je potrebné ich ústavno-konformne posúdiť širšie, - správny súd v napadnutom rozsudku nedostatočne vyhodnotil dopad inštitútu zabezpečovacieho prevodu práva k nehnuteľnostiam tvoriacim predmet dane z pozemkov a stavieb vo vzťahu k správnemu určeniu daňovníka pre účely § 5 a § 9 zákona o miestnych

prvej vety ustanovenia § 553b ods. 1 veta prvá OZ, z ktorej vyplýva, že až do zániku zabezpečovacieho prevodu práva veriteľ nie je oprávnený prevedené právo previesť ďalej na inú osobu ani ho inak zaťažiť v prospech inej osoby. Tým je zrejme, že veriteľ nemá absolútne práva panstva nad vecou ako vlastník veci, keďže zabezpečovacím prevodom práva nedochádza a nemôže dochádzať k nadobúdaniu absolútneho vlastníctva veci, ale veriteľ disponuje len obmedzenými právami, najmä právom dočasnej držby nad vecou, - ak žalobca nenadobudol absolútne privilegované vlastnícke práva k veci (nehnuteľností), nemôže byť ani zaťažený daňovou povinnosťou platenia dane z nehnuteľností.

zmluvy nadobúda vkladom do katastra nehnuteľností, - sťažovateľ 1/ k správnej žalobe priložil rozhodnutia Hlavného mesta SR Bratislava, ktorými ako správca dane vyrubil dane z nehnuteľnosti (nachádzajúcej sa v k. ú.

Namietajú, že správny súd nemá vrátenie vyrubenej dane ničím osvedčené ani preukázané z administratívneho spisu, a napriek tomu formuloval závery o náprave nezákonného stavu, čo podľa sťažovateľov založilo nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov a nesprávne právane posúdenie, - sťažovateľ 1/ sa nestotožňuje so záverom správneho súdu o jeho nesúčinnosti v daňovom

vyrubovať a vyrubuje sa dlžníkom, ktorí nehnuteľnosť užívajú a túto poskytli do zabezpečenia veriteľovi na základe zmluvy o zabezpečovacom prevode práva nehnuteľností ako dôkaz prejavu dlžníka, že si splní svoje záväzky na ktoré sa zaviazal veriteľovi v dohodnutom

B/ 16. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti zotrval na záveroch formulovaných už v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Tvrdenie sťažovateľov o nepreskúmateľnosti prvostupňového rozhodnutia považuje za zavádzajúce a vychádzajúce z nesprávneho právneho posúdenia veci. Vyzdvihuje skutočnosť, že zmluvou o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva došlo k zmene subjektu vlastníckeho práva, k zmene nositeľa vlastníckeho práva z dlžníka na veriteľa, v danom prípade daňovníka. Daňovníkom dane z nehnuteľností podľa § 5 ods. 1 písm. a) a podľa § 9 ods. 1 zákona o miestnych daniach je vlastník nehnuteľností, ktorý nadobudol k nehnuteľnostiam vlastnícke právo, aj keď dočasne.

IV. Právne posúdenie veci kasačným súdom

Predmetom kasačného konania v prejednávanej veci je rozsudok správneho súdu o zamietnutí žaloby, ktorou sa sťažovateľ 1/ domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného vo veci vyrubenia dane z nehnuteľností (identifikovaných v bode 1. odôvodnenia tohto rozhodnutia) zabezpečovaciemu veriteľovi ako ich vlastníkovi z titulu zabezpečovacieho prevodu práva. Kľúčovým v predmetnej veci bolo posúdenie dopadu inštitútu zabezpečovacieho prevodu práva k nehnuteľnostiam tvoriacim predmet dane z pozemkov a stavieb vo vzťahu k správnemu určeniu daňovníka pre účely § 5 a § 9 zákona o miestnych daniach

svoje rozhodnutie vo veci samej sa venoval vo svojej judikatúre aj Ústavný súd Slovenskej republiky napríklad v náleze sp. zn. IV. ÚS 1/2, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 243/07, III. ÚS 36/2010), ako aj Európsky súd pre ľudské práva (Kraska c/a Švajčiarsko z 29.04.1993 A č. 254-B, Garcia Ruiz c/a Španielsko z 21.01.1999). Judikatúra ESĽP ani Ústavného súdu SR pritom nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument. Správny súd v predmetnej veci podrobil riadnemu prieskumu napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj postup, ktorý predchádzal vydaniu tohto rozhodnutia s tým, že závery uvádzané v napadnutom rozhodnutí sú

53. Ako nedôvodnú kasačný súd musel vyhodnotiť aj námietku sťažovateľov I. a II. O nesprávnom právnom posúdení podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP. V prvom rade kasačný súd uvádza, že zákon o miestnych daniach vo vzťahu k dani zo stavieb a pozemkov vymedzuje osobu daňovníka jednoznačne, taxatívnym spôsobom, v ustanoveniach § 5 ods. 1, ods. 2 a § 9 ods. 1, ods. 2, tak, že prioritne (z hľadiska systematického zaradenia v predmetnom ustanovení) je ním vlastník stavby/pozemku. Ďalej ním môžu byť iné osoby, ktoré majú určitý vzťah k dotknutej nehnuteľnosti, teda jej správca, nájomca či fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorej boli pridelené na obhospodárovanie náhradné pozemky.

Sťažovatelia v kasačnej sťažnosti pritom argumentovali režimom zákonného obmedzenia vlastníckeho práva veriteľa pohľadávky (§ 553b ods. 1 Občianskeho zákonníka), ktorá bola zabezpečená dočasným prevodom vlastníckeho práva dlžníka (sťažovateľa II.) v prospech veriteľa (sťažovateľa I) podľa § 553 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka. Ak má veriteľ zákonom „obmedzené“ a teda v právnej kvalite „slabšie“ vlastnícke právo podľa § 553b ods. 1 Občianskeho zákonníka, uvedená skutočnosť nemení nič na tom, že na účely správy daní sa považuje za daňovníka v zmysle § 5 ods. 1, § 9 ods. 1 zákona o miestnych daniach.

Takýto právny stav reflektuje ustanovenie § 55 ods. 15 Daňového poriadku s tým, že dohody tohto charakteru nie sú pre správu daní účinné. Ako nedôvodnú vyhodnotil kasačný súd aj námietku o veci právoplatne rozhodnutej (res iudicata) vzhľadom k rozhodnutiu č. 2016/2017/02/1 zo dňa 19.02.2016, pretože išlo o vec týkajúcu sa iného daňovníka (sťažovateľa II.), ktorú Finančné riaditeľstvo SR podľa vlastného vyjadrenia konvalidovalo s použitím inštitútu mimoriadneho opravného prostriedku podľa § 77 Daňového poriadku.

55. Bolo by v rozpore so zásadou procesnej ekonómie, ak by mal súd reagovať na každé jednotlivé tvrdenie sťažovateľa, obzvlášť pokiaľ už podstatu sťažovateľových námietok vysporiadala predchádzajúca súdna a správna prieskumná inštancia a pokiaľ sťažovateľ nepredkladá argumentáciu tomuto názoru konkurujúcu. Súčasne kasačný súd pripomína, že v konaní o kasačnej sťažnosti vystupuje ako inštancia kasačná. Jeho úlohou teda nie je primárne preskúmať skutkové zistenia správnych orgánov a správnych súdov, ale podrobiť hodnoteniu ich právne posúdenie veci, a to v spojení s právnymi názormi krajského súdu.

20. K objasneniu spôsobu evidencie takto nadobudnutého vlastníctva nehnuteľnosti kasačný súd dopĺňa, že na základe zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom vlastníckeho práva k nehnuteľnosti sa ako vlastník v katastri nehnuteľností vo vkladovom konaní zapíše veriteľ. Tento sa stáva dočasným vlastníkom, ktorý nemôže nakladať s nehnuteľnosťou.

Bratislava: C. H. Beck, 2021, s. 626). Kasačný súd súhlasí s tým, že vlastníctvo veriteľa v tomto prípade nemá z občiansko-právneho pohľadu plnohodnotnú povahu a v nadväznosti na to ani trvalý charakter. Na účely správy miestnych daní je však takýto veriteľ riadnym vlastníkom nehnuteľnosti a preto správca dane v súdenej veci, zohľadňujúc definíciu daňovníka podľa § 5 ods. 1, ods. 2 a § 9 ods. 1, ods. 2 zákona o miestnych daniach, ako aj zásadu materiálnej publicity katastra (§ 70 ods. 1 katastrálneho zákona), dôvodne vyrubil daň z nehnuteľnosti práve tomuto subjektu.

dôvodu na prerušenie konania môže súdne konanie prerušiť, ak má za to, že je potrebné pre jeho budúce rozhodnutie. Samotná skutočnosť, že na kasačnom súde sa rieši identická otázka ako v súdenej veci, nezakladá konajúcemu správnemu súdu právnu povinnosť vyčkať rozhodnutie kasačného súdu, a ak tak neurobí, zákon neporuší. Pokiaľ by kasačný súd v skoršej obdobnej veci rozhodol inak ako správny súd, ktorý nevyčkal jeho rozhodnutie, potom by bolo nutné takéto rozhodnutie správneho súdu zrevidovať v ďalšom kasačnom konaní.

22. Kasačný súd podotýka, že k prerušeniu konania podľa § 100 ods. 2 písm. a) SSP treba pristupovať mimoriadne citlivo, pretože ním môže dôjsť k neúmernému predĺženiu správneho súdneho konania, a to až do tej miery, že táto dĺžka oslabí s rozhodnutím správneho súdu spojenú materiálnu ochranu subjektívnych práv, resp. zákonnosti a verejného záujmu.

konaní. Pozornosti kasačného súdu neunikla skutočnosť, že v posudzovanej veci sťažovateľ 1/ správnemu súdu návrh na prerušenie konania ani neadresoval. Vzhľadom na uvedené kasačný súd námietku sťažovateľov o nutnosti prerušenia konania pred správnym súdom vyhodnotil ako nedôvodnú.

sťažovateľa 1/ na základe zmluvy o zabezpečovacom prevode práva. Z tohto rovnako nevyplýva, že práve táto nehnuteľnosť bola predmetom vyrubenia dane v dotknutom rozhodnutí adresovanom sťažovateľovi 2/ (dlžníkovi). Kasačný súd rovnako nevidí dôvod, aby sa správca dane v rámci aplikácie zásady materiálnej pravdy obracal na iného správcu dane, keď podobnosť skutkových okolností nepovažuje za preukázanú a navyše, ak je dikcia zákona nesporná a nevytvára priestor pre rôzne interpretácie. Ako správne podotkol správny súd, aj v prípade zistenia postupu iného správcu dane tak, že tento vyrubil daň z nehnuteľností nesprávnemu subjektu, by bezbrehé zabezpečovanie právnej istoty účastníka administratívneho konania vyplývajúcej z prípadného nesprávneho či nezákonného rozhodovania správneho orgánu v inom administratívnom konaní bolo z pohľadu aplikácie práva v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky neudržateľné. Napokon, úlohou kasačného súdu je prostredníctvom záväzného výkladu relevantnej právnej úpravy zjednotiť rozhodovaciu prax správnych súdov aj daňových orgánov a preto prípadné rozdiely v prístupe rôznych správcov

zamietol. 25. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení s § 467 ods. 1 SSP. Sťažovatelia v kasačnom konaní úspech nemali a žalovanému náhrada trov kasačného konania prislúcha len v prípadoch, ak to možno spravodlivo požadovať a po splnení zákonom stanovených podmienok len výnimočne (§ 168 SSP), ktoré podľa obsahu súdnych spisov nenastali, preto súd účastníkom konania právo na náhradu trov kasačného konania nepriznal.

V Bratislave dňa 18. decembra 2025