2Sfk/55/2023

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. a členov senátu JUDr. Mariána Trenčana a prof. JUDr. Juraja Vačoka, PhD., v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): Stavoinvest - SK, s.r.o., Krasňany 342, 013 03 Varín, IČO: 36417891, právne zastúpený: Burian & partners, s.r.o., Vojtecha Tvrdého 819/1, 010 01 Žilina, IČO: 47254483, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Banská Bystrica, Lazovná 63, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101577366/2021 zo dňa 25.08.2021, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k. 30S/188/2021- 68 zo dňa 20. marca 2023, takto

rozhodol:

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta. II. Účastníkom konania nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I. Priebeh a výsledky administratívneho konania

2. Správca dane v odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že žalobca si na základe podaného daňového priznania na dani z pridanej hodnoty a zoznamu DPH dokladov uplatnil právo na odpočítanie dane podľa § 49 až 54a zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“) z dodávateľských faktúr, ktoré mali podľa zoznamu DPH dokladov pridelené interné čísla DF2017/126 až DF2017/239 v celkovej sume 376,37 eur. 3.

Správca dane následne dopytoval KÚFS, či zaistil aj faktúry, ktoré sú predmetom daňovej kontroly. KÚFS v písomnej odpovedi reagoval tak, že odovzdal všetky zaistené účtovné doklady k výkonu daňových kontrol. O odovzdaní zaistených účtovných dokladov k výkonu daňových kontrol bola spoločnosť Stavoinvest - SK, s.r.o. upovedomená KÚFS.

4. V prílohe odpovede na žiadosť správcu dane KÚFS predložil fotokópie nasledovných dokladov: Overená fotokópia Potvrdenia o zaistení veci, tovaru alebo písomností č. 544508/ 2018 zo dňa 26.09.2018, Overená fotokópia Potvrdenia o zaistení veci, tovaru alebo písomností - stotožňovanie, autentizácia zaistených písomností č. 546389/2018 zo dňa 26.09.2018, Overená fotokópia Potvrdenia o odovzdaní písomností č. 204135/2019 zo dňa 10.04.2019, Overená fotokópia Oznámenia o odstúpení daňových dokladov DÚ Žilina č. 225714/2019 zo dňa 17.04.2019, Overená fotokópia Potvrdenia o odovzdaní písomností č. 47808/2019 zo dňa 23.01.2019, Overená fotokópia Potvrdenia o odovzdaní písomností č. 47821/2019 zo dňa 23.01.2019, Overená fotokópia Potvrdenia o odovzdaní písomností č. 47825/2019 zo dňa 23.01.2019, Overená fotokópia Potvrdenia o odovzdaní písomnosti č. 47828/2019 zo dňa 23.01.2019, Overená fotokópia Oznámenia o odstúpení daňových dokladov DÚ Žilina, pobočka Martin č. 61596/2019 zo dňa 29.01.2019.

K zisteným skutočnostiam a k spôsobu ich zistenia sa splnomocnený zástupca daňového subjektu do predmetnej zápisnice č. 100233824/ 2021 zo dňa 10.02.2021 nevyjadril. 6. Správca dane záverom uviedol, že podmienky pre uplatnenie práva na odpočítanie dane uvedené v § 49 v nadväznosti na § 51 zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet dane. Ich nesplnenie nie je možné

podmienok. Uplatnenie práva na odpočítanie dane je viazané na kumulatívne splnenie všetkých podmienok, pričom už nesplnenie jednej z nich vylučuje priznanie nároku. Jednou zo základných podmienok vzniku práva na odpočítanie dane je, že platiteľ dane prijme tovar alebo službu na účely svojho podnikania ako platiteľ dane. Z dôvodu akceptovania uplatnenia tohto práva je platiteľ zaťažený dôkazným bremenom preukázateľnosti. 7. Žalovaný rozhodnutím číslo: 101577366/2021 zo dňa 25.08.2021 prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Dospel k záveru, že správca dane pri vyrubení rozdielu dane postupoval v súlade s daňovým poriadkom a zákonom o DPH.

požiadať KÚFS o sprístupnenie dokladov na účely výkonu daňovej kontroly (dodávateľské a odberateľské faktúry za január 2017, marec 2017 až september 2017), žalovaný uviedol, že o odovzdaní zaistených účtovných dokladov k výkonu daňových kontrol bol žalobca upovedomený KÚFS. Pokiaľ medzi zaistenými účtovnými dokladmi sa nenachádzali niektoré doklady, ktoré sú vyžadované k výkonu daňových kontrol, tak tieto účtovné doklady neboli KÚFS zaistené. Podľa žalovaného bolo dostatočne preukázané, že medzi kontrolovanými dokladmi žalobcu, ktoré zaistil KÚFS, sa predmetné odberateľské a dodávateľské faktúry za zdaňovacie obdobia január 2017, marec 2017 až september 2017 nenachádzali.

2 písm. a) zákona o DPH, z dôvodu jeho nepreukázania faktúrami, čím došlo k porušeniu ustanovenia § 51 ods. l písm. a) zákona o DPH.

11. Žalobca podal proti napadnutému rozhodnutiu správnu žalobu, ktorú odôvodnil tým, že napadnuté rozhodnutie žalovaného považuje za nezákonné, nakoľko vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle § 191 ods. 1 písm. c) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“), zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na riadne posúdenie veci v zmysle § 191 ods. 1 písm. e) SSP, skutkový stav, ktorý vzal žalovaný za základ napadnutého rozhodnutia je v rozpore s administratívnym spisom a v dôkazoch v ňom uvedených nemá oporu (§ 191 ods. 1 písm. f/ SSP), došlo k podstatným porušeniam ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy (§ 191 ods. 1 písm. g/ SSP.

Je toho názoru, že dôkazné bremeno uniesol a poskytol správcovi dane náležitú súčinnosť, · k otázke dôkazného bremena uviedol, že svoje dôkazné bremeno uniesol v zmysle zákonných požiadaviek, pričom počas celého daňového konania poskytoval správcovi dane náležitú

Závery uvedené v napadnutom rozhodnutí, ktoré boli vyvodené zo zistených skutkových okolností jednoznačne nezodpovedajú zásadám daňového konania a žalobca má za to, že správca dane ako aj žalovaný správny orgán v snahe o komplexné preverenie skutočností pochybili v procesno-právnej rovine, pretože sa dostatočne neriadili ustanoveniami daňového konania, · navrhol správnemu súdu rozhodnutie žalovaného zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

nepriznal. 14. Správny súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že podstatná časť žalobných námietok (s výnimkou námietky, podľa ktorej žalobca predložil správcovi dane všetky listinné dôkazy, ktorými v rámci svojej podnikateľskej činnosti disponoval, pričom nemohol ovplyvniť, čo bude obsahom potvrdení o zaistení, ktoré mu KÚFS vydá a námietky týkajúce sa konateľov spoločností dodávateľa a odberateľov, ktorých výpovede podľa názoru žalobcu preukazujú dodanie plnenia) majú len všeobecný charakter a neobsahujú žiadnu skutkovú a právnu argumentáciu viažucu sa vecne k napadnutému rozhodnutiu žalovaného či rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa a ku konkrétnym dôvodom týchto rozhodnutí.

Taktiež nie je možné ani správnemu orgánu prvého stupňa ani žalovanému vyčítať, že by nehodnotil dôkazy jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti, alebo že by k nim pristupoval selektívne a na niektoré neprihliadal. Uvedená námietka žalobcu nemá oporu v obsahu administratívneho spisu, ktorý dokumentuje postup správcu dane i žalovaného v predmetnej veci. Žalobcovi vyplýva dôkazné bremeno z úpravy podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku, pričom dôkazná povinnosť žalobcu - daňového subjektu v daňovej kontrole je primárna. V danej veci správca dane ani žalovaný neučinili predmetom dôkaznej povinnosti daňového subjektu niečo, čo by v zmysle jej vymedzenia vyplývajúceho z uvedenej právnej úpravy do tejto povinnosti nespadalo a neuplatnili dôkazné bremeno voči žalobcovi extenzívne. Správny súd konštatoval, že v postupe správcu dane ani v postupe žalovaného a v záveroch prijatých na základe výsledkov ich postupu v odôvodnení ich rozhodnutí, nevzhliada správny súd rozpornosť namietanú žalobcom.

17. Pokiaľ žalobca poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Sžf/1/2011, správny súd konštatoval, že závery tohto rozsudku sú prekonané rozhodovacou praxou NS SR, a to napríklad podľa rozsudku NS SR sp. zn. 1Sžf/81/2018, podľa ktorého (bod 42. odôvodnenia): Je rozumné očakávanie najmä v zmluvných vzťahoch vzhľadom na nevylúčenie možnosti uplatnenia daňovej kontroly po relatívne dlhom časovom úseku (napríklad ustanovenie § 69 daňového poriadku), že si sťažovateľ ako daňový subjekt a priori zabezpečí od druhej strany nielen dostatok hodnoverných (t. j. takých, ktoré zodpovedajú možnému priebehu zdaniteľného obchodu) dôkazných prostriedkov, ale aj jej budúcu procesnú spoluprácu (napríklad kontakty na zodpovedné osoby dodávateľa), aby vierohodne preukázal oprávnenosť svojich daňových nárokov, a to aj za situácie, keď správca dane počas daňovej kontroly adresuje daňovému subjektu pochybnosti, či samotné dodanie tovaru a služieb bolo realizované spôsobom opísaným v dodávateľskej faktúre. Toto je nepriamy vplyv daňových predpisov na dispozitívne

19. Pokiaľ žalobca namietal nesprávny a nezákonný postup žalovaného, zdôrazniac závery vyplývajúce z judikatúry, konkrétne z rozhodnutí NS SR sp. zn. 3Sžf/1/2010 zo dňa 19.08.2010, sp. zn. 4Sžf/16/2010 zo dňa 18.11.2010 a sp. zn. 5Sžf/49/2010 zo dňa 30.06.2011, z ktorých rozhodnutí podľa tvrdení žalobcu vyplýva, že voľba dôkazného prostriedku závisí od otázky, ktorú je potrebné objasniť a objasnenie všetkých otázok, okolností, či vyvrátenie pochybností nemôže správca dane podsunúť pod dôkaznú povinnosť daňového subjektu, správny súd uviedol, že v predmetnom prípade postupoval správca dane v súlade s úpravou § 24 ods. 1 Daňového poriadku, ktorá vymedzuje dôkaznú povinnosť daňového subjektu.

20. Z rozhodnutia žalovaného v spojení s rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa je podľa správneho súdu nad všetku pochybnosť zrejmé, že správne orgány neuznali právo žalobcu na odpočet z dôvodu, že nárok žalobcu na odpočítanie dane musí byť okrem preukázania hmotnoprávnych podmienok uvedených v § 49 ods. 1 a 2 zákona o DPH preukázaný aj samotným daňovým dokladom - v danom prípade faktúrou vyhotovenou podľa § 71 zákona o DPH, ktorej vierohodnosť preukazuje daňový subjekt. Podľa § 71 ods. 3 zákona o DPH bol žalobca povinný zabezpečiť vierohodnosť pôvodu, neporušenosť obsahu a čitateľnosť faktúr do konca obdobia na uchovávanie faktúry (10 rokov). Žalobca uvedenú povinnosť porušil, keď nepredložil žiadne faktúry (ani kópie) na preukázanie svojho práva na odpočítanie

22. Správny súd poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžfk/1/2016 zo dňa 19.06.2018, v zmysle ktorého už nedostatky formálneho charakteru neumožňujú odpočítanie dane, a to bez ohľadu na to, či boli splnené vecné podmienky odpočítania.

konania. Na závery z tohto rozsudku NS SR považoval správny súd za dôležité poukázať v nadväznosti na konštatovanie o nedôvodnosti námietok žalobcu spojených s odkazom na závery podľa rozhodnutí NS SR sp. zn. 3Sžf/1/2010, 4Sžf/16/2010, 5Sžf/49/2010.

26. Pokiaľ žalobca poukazoval na závery podľa rozsudku NS SR sp. zn. 3Sžf/82/2007, správny súd zdôraznil zásadnú odlišnosť skutkových východísk tohto rozhodnutia oproti prejednávanej veci, a tiež na to sa viažuceho zamerania posúdenia rozloženia dôkazného bremena v administratívnom konaní.

obdobia. Z obsahu administratívneho spisu je zrejmé, že neúplné účtovné a daňové doklady žalobcu za zdaňovacie obdobia január 2017, marec 2017 až december 2017 (okrem samotných faktúr za zdaňovacie obdobia január 2017, marec 2017 až september 2017) boli zaistené zamestnancami KÚFS. Doklady boli správcovi dane následne odovzdané na základe Potvrdenia o odovzdaní písomností číslo 47821/2019 zo dňa 23.01.2019, o čom správca dane spísal Zápisnicu o vykonaní úkonu číslo 100274487/2019 zo dňa 23.01.2019.

28. Na základe skutočností, ktoré správnemu súdu vyplynuli z obsahu administratívneho spisu, považoval správny súd za vecne správny záver žalovaného, podľa ktorého medzi kontrolovanými dokladmi, ktoré zaistil KÚFS, sa predmetné odberateľské a dodávateľské faktúry za preverované zdaňovacie obdobia január 2017, marec 2017 až september 2017

III. Kasačná sťažnosť, vyjadrenia

Zároveň navrhol, aby kasačný súd priznal sťažovateľovi úplnú náhradu trov konania. 31. Podľa sťažovateľa v zmysle kasačnej námietky podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP napadnutý rozsudok správneho súdu je založený na skutočnosti, že sťažovateľ v konaní neuniesol dôkazné bremeno, s čím sa sťažovateľ nestotožňuje, nakoľko existencia a dodanie zdaniteľného plnenia boli preukázané a má za to, že tento postup nie je súladný so zákonom. Neúmerné prenášanie dôkazného bremena na daňový subjekt je potrebné považovať za ústavne neudržateľný postup. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky č. k. 8 Afs 23/2018 zo 16. januára 2020, ktorého závery sú aplikovateľné aj vo vzťahu k slovenskej právnej úprave. Uviedol tiež, že ak ako daňový subjekt preukázal existenciu materiálneho plnenia a predložil všetky dôkazy a písomnosti, ktoré mal možnosť objektívne predložiť, správca dane nemôže sťažovateľovi pričítať existenciu dôkaznej núdze týkajúcu sa skutočností, ktoré netvorili jeho dôkazné bremeno. Dôkazné bremeno o reálnom

32. Ak daňový orgán vyslovil pochybnosti o reálnom charaktere deklarovaných zdaniteľných plnení, teda že išlo len o formálne vystavenie faktúr od dodávateľa, je jeho povinnosťou tieto závery preukázať, a teda vykonať dokazovanie na okolnosť, či tieto plnenia sú fiktívne, a to aj v zmysle § 46 ods. 5 Daňového poriadku. Na vyvodenie záveru, že k dodaniu služieb od dodávateľa nedošlo, nepostačuje bez ďalšieho iba spochybnenie dodania služieb.

34. Ohľadom kasačnej námietky podľa § 440 ods. 1 písm. h) SSP uviedol, že napadnuté rozhodnutie je v priamom rozpore s ustálenou praxou Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf/17/ 2015 zo dňa 26.10.2015, sp. zn. 3Sžf/1/2010 zo dňa 19.8.2010, sp. zn. 4Sžf/16/2010 zo dňa 18.11.2010, sp. zn. 5Sžf/49/2010 zo dňa 30.6.2011 a sp. zn. 3Sžf/1/2011 zo dňa 7.10.2010, ktoré vychádzalo z rozhodovacej praxe Súdneho dvora EÚ, konkrétne rozsudkov C - 354/ 03, C - 355/03, C - 484/03. Podľa sťažovateľa tak bol narušený princíp právnej istoty a skonštatoval, že tak správca dane, žalovaný ako aj správny súd, sa odklonili od rozhodovacej línie a zaužívanej praxe správcov dane a súdov v obdobných prípadoch.

39. Z predchádzajúceho priebehu konania v prejednávanej veci a kasačnej sťažnosti vyplýva, že ústrednou otázkou, ktorú je potrebné právne posúdiť je unesenie dôkazného bremena žalobcom ohľadom preukázania splnenia podmienok odpočtu DPH.

40. Podmienky odpočtu DPH majú svoj právny rámec upravený v smernici Rady 2006/112/ ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej aj len „smernica 2006/112“). Tento rámec do právneho poriadku Slovenskej republiky recipuje zákon o DPH v ustanoveniach § 49 a § 51. Platiteľ dane (osoba registrovaná pre DPH) si môže odpočítať daň z faktúr, ak predloží faktúru vystavenú deklarovaným dodávateľom s formálne splnenými náležitosťami podľa § 71 zákona o DPH (formálna podmienka) a súčasne preukáže (unesenie dôkazného bremena) kumulatívne splnenie nasledovných hmotnoprávnych (materiálnych)

41. Platiteľ dane, ktorý si chce odpočítať DPH má dve povinnosti, a to povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenie dokázať. Povinnosť tvrdiť spočíva v samotnom uplatnení práva na odpočet DPH za splnenia zákonom stanovených podmienok a následne povinnosť dokázať svoje tvrdenie vyjadruje dôkazné bremeno daňového subjektu. Úlohou správcu dane je následne verifikovať skutočnosti, ktoré daňový subjekt preukazuje. Výsledok verifikácie však musí byť dostatočne podložený zisteniami správcu dane. To znamená, že nepostačuje len odôvodnenie správcu dane, že daňový subjekt neuniesol dôkazné bremeno pokiaľ zmysluplne a logicky nespochybní predložené tvrdenia a dôkazy. V tomto kontexte správca dane tiež nesie dôkazné bremeno, ktoré unesie len v prípade, že dokáže vážny a dôvodný nesúlad skutočnosti s účtovníctvom daňového subjektu. Aby správca dane svoje dôkazné bremeno uniesol je nutné, aby identifikoval konkrétne skutočnosti, ktoré vzbudzujú jeho pochybnosti o tvrdeniach

stavu konania. 42. V tejto súvislosti vo vzťahu k neprimeranému dôkaznému bremenu, konkrétne k tvrdeniam sťažovateľa, že nemá povinnosť kontrolovať svojich dodávateľov alebo subdodávateľov kasačný súd pripomína, že právo na odpočítanie DPH je podmienené splnením formálnych, ako aj hmotnoprávnych požiadaviek. Hmotnoprávne požiadavky vyplývajú z čl.

43. Zatiaľ čo medzi materiálne podmienky patrí dodanie tovaru a postavenie (status) dodávateľa tovaru ako zdaniteľnej osoby, identita dodávateľa, resp. jeho správne uvedenie na?faktúre patrí medzi podmienky formálne (rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci Kemwater ProChemie s. r. o., C-154/20 zo dňa 9. decembra 2021, bod 25; vo veci Ferimet SL, C-281/20 zo dňa 11. novembra 2021, body 26, 27).

? ? 45. Právo na odpočet DPH však možno odoprieť vtedy, ak porušenie formálnych požiadaviek malo za následok nemožnosť predloženia jasného dôkazu o?tom, že hmotnoprávne podmienky boli splnené (rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci SC Paper Consult SRL, C-101/16 zo dňa 19. októbra 2017, bod 42; vo veci Ferimet SL, C-281/20 zo dňa 11. novembra 2021, bod 36; vo veci Kemwater ProChemie s. r. o., C-154/20 zo dňa 9. decembra 2021, bod 31) a splnenie materiálnych podmienok nevyplýva ani z dokazovania vykonaného správcom dane (rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci Ferimet SL, C-281/20 zo dňa 11. novembra 2021, body 34, 43; vo veci Kemwater ProChemie s. r. o., C- 154/20 zo dňa 9. decembra 2021, bod 38).

Tieto dôkazy môžu okrem iného zahŕňať dokumenty, ktorými disponujú dodávatelia a poskytovatelia, od ktorých zdaniteľná osoba kúpila tovar alebo služby, za ktoré zaplatila DPH (Ferimet, C-281/20, bod 39; Kemwater ProChemie, C-154/20, bod 34).

47. V prejednávanej veci však došlo zo strany správcu dane a žalovaného k spochybneniu jednej zo základných hmotnoprávnych podmienok, ktorej preukazovanie je na daňovom subjekte, a tým bolo nepredloženie dodávateľských faktúr. Nepriznané odpočítanie dane za zdaňovacie obdobie september 2017 predstavovalo celkom, 376,37 Eur, pričom sa jednalo o nepredložené dodávateľské faktúry, ktoré mali podľa zoznamu DPH dokladov pridelené interné čísla DF2017/126 až DF2017/134, DF2017/136-139 . Správca dane využil pri daňovej kontrole vlastné kontrolné zistenia a dôkazy a v zmysle § 24 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z. aj zistenia iných správcov dane.

49. Správny súd pritom priliehavo poukázal na to, že v zmysle § 71 ods. 3 zákona o DPH bol sťažovateľ (žalobca) povinný zabezpečiť vierohodnosť pôvodu, neporušenosť obsahu a čitateľnosť faktúr do konca obdobia na uchovávanie faktúry (10 rokov). Sťažovateľ uvedenú povinnosť porušil, keď nepredložil žiadne faktúry (ani kópie) na preukázanie svojho práva na odpočítanie dane. Správny súd v tejto súvislosti primerane odkázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-590/13 , ktorý k pojmu formálne podmienky priraďuje v bode 42 rozsudku existenciu došlej faktúry vystavenej dodávateľom, ktorá obsahuje všetky povinné údaje a súčasne odkázal na rozsudok NS SR sp. zn. 1Sžfk/1/2016 zo dňa 19.6.2018, podľa ktorého už nedostatky formálneho charakteru neumožňujú odpočítanie dane, a to bez ohľadu na to, či boli splnené vecné podmienky odpočítania.

51. Sťažovateľ bol sám zodpovedný za dokumentovanie svojej obchodnej činnosti, z ktorej mu vyplývajú povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Ak je ako daňový subjekt v tomto smere nedôsledný, musí potom znášať následky v podobe dôkaznej núdze v prípadnom daňovom

53. Kasačný súd k námietke sťažovateľa, že správny súd neuviedol, aký konkrétny dôkaz prevažujúci všetky dôkazy sťažovateľa zo strany správcu dane (resp. žalovaného) mal vyvrátiť ich vypovedaciu schopnosť o tom, že skutočne riadne nedošlo k oprávnenosti uplatnených nárokom z DPH zo strany sťažovateľa, nemohla obstáť, pretože sťažovateľ nepredložil na preukázanie a podporu svojich tvrdení žiadne vierohodné a relevantné dôkazy.

SR sp. zn. 1Sžfk/81/2018) a súčasne (v bode 22 svojho rozsudku), vo vzťahu k rozsudku NS SR sp. zn. 5Sžf/17/2015 poukázal na odlišnosť skutkového východiska, v ktorom pre najvyšší súd vznikla zásadná právna otázka posúdenia rozloženia dôkazného bremena medzi daňový subjekt ako platiteľa DPH a správcu dane v prípade, ak prijaté zdaniteľné plnenie materiálne existuje, ale sú pochybnosti o osobe dodávateľa (taktiež platiteľa), keď práve dodávateľ v rámci miestneho zisťovania nevie preukázať, že dodaný tovar vyrobil, resp. ho obstaral a následne reálne dodal platiteľovi. Vo veci NS SR sp. zn. 5Sžf/17/2015 teda išlo o situáciu, kedy sa skúmala skutočnosť vyplývajúca z právneho vzťahu dodávateľa, platiteľa dane a subdodávateľa. Správny súd tiež poukázal na to, že zo záverov uvedeného rozhodnutia NS SR vyplýva, že rozhodnutie žalovaného - Finančného riaditeľstva SR, bolo po zmene rozsudku krajského súdu zrušené pre nepreskúmateľnosť vzhľadom na nedostatok dôvodov. Z odôvodnenia rozsudku vo veci NS SR sp. zn. 5Sžf/17/2015 teda vyplýva, že v danej

V teraz prejednávanej veci posudzovanej správnym súdom však o takýto prípad nešlo. 55. Správny súd priliehavo poukázal na to, že so závermi rozhodnutí NS SR sp. zn. 3Sžf/1/ 2010, 4Sžf/16/2010, 5Sžf/49/2010 rozhodnutie správcu dane a žalovaného v rozpore nie je. Konkrétne k veci NS SR sp. zn. 3Sžf/1/2010 správny súd konštatoval totožné závery ako vo vzťahu k rozhodnutiu vo veci NS SR sp. zn. 5Sžf/17/2015 (správny súd podotkol, že odôvodnenia týchto rozhodnutí NS SR vymedzujú obdobné východiská a totožné závery).

56. V prejednávanej veci ako správne uzavrel správny súd bolo vykonané dokazovanie, ktoré viedlo k zisteniu skutkového stavu dostatočného pre riadne posúdenie veci a správca dane a žalovaný svoje rozhodnutia jednoznačne založili na záveroch o nedostatku formálnych podmienok pre priznanie odpočtu DPH, t. j. absencii dodávateľských faktúr vyhotovených podľa § 71 zákona o DPH, a nie na konštatovaní, že by sa bol daňový subjekt dopustil podvodného konania, kedy ťaží dôkazné bremeno preukázania vedomosti alebo možnosti vedomosti daňového subjektu o tom, že sa prijatím plnenia podieľa na plnení, ktoré je spojené s daňovým únikom (podvodom), práve správcu dane.

veci. Preto je aj námietka sťažovateľa v tomto smere s poukazom na odklon od rozhodovacej praxe súdov nedôvodná.