2Sfk/6/2024

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. a členov senátu JUDr. Mariána Trenčana a prof. JUDr. Juraja Vačoka, PhD., v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): BEKY, a.s., so sídlom: Podrybnícka 1, 069 01 Snina, IČO: 36464350, právne zastúpený: JUDr. Bohumil Novák, advokátska kancelária, so sídlom: Horná 27, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 34989765, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom: Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutiu žalovaného číslo: 101063229/2020 zo dňa 19. júna 2020, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti právoplatnému rozsudku Správneho súdu v Košiciach sp. zn. PO-6S/60/2020 zo dňa 14. novembra 2023, takto

rozhodol:

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta. II. Účastníkom konania nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I. Priebeh a výsledky administratívneho konania

zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“). 2. Žalobca podal 14.11.2018 návrh na obnovu konania ukončeného rozhodnutím o vyrubení rozdielu DPH podľa § 75 daňového poriadku.

správcu dane je jednoznačne a doslovne uvedené, že rozhodnutie vydáva Daňový úrad Prešov, teda podľa § 6 ods. 1 v nadväznosti na § 2 písm. a) daňového poriadku orgán vecne príslušný. Neboli splnené podmienky pre kvalifikovanie rozhodnutia, ako vydaného vecne nepríslušným

alebo právnickej osoby, · prvý dôvod na obnovu konania mala podľa žalobcu zakladať písomná odpoveď na výzvu vydaná OR PZ v Humennom odborom kriminálnej polície, 2. oddelenie vyšetrovania ČVS: ORP-305/2-VYS-HE-2015 z 13.06.2018 a návrh na podanie obžaloby OR PZ, odbor kriminálnej polície z 15.11.2016 , pričom tieto listiny preukazujú to, že spoločnosť AGRODREVO s.r.o. dodala žalobcovi tovar a o nich sa dozvedel z protokolu daňovej kontroly za rok 2014, ktorý bol žalobcovi doručený dňa 25.06.2018. K tomuto žalovaný uviedol, že tento dôkaz nie je dôkazom, ktorý existoval v čase, keď sa vec prejednávala v pôvodnom daňovom konaní, a vyšiel najavo až po právoplatnosti rozhodnutia o vyrubení rozdielu dane. Tento dôkaz zároveň neobsahoval informácie, ktoré by neboli známe už v priebehu konania. Navyše žalobca návrhom na podanie obžaloby č. ČVS: ORP-305/2-VYS-HE-2015 zo dňa 15.11.2016 disponoval už 24.11.2016 (vyplýva z toho, že tento dôkaz predkladal na pojednávaní konanom 24.11.2016 na Krajskom súde v Prešove), avšak návrh na obnovu

Rozsudok

Súdneho dvora EÚ vo veci C-277/14 Stehcemp nie je skutkovým zistením, ktoré by malo vplyv na skutkový stav zistený správcom dane. Za nový dôkaz nemožno považovať výklad právnych predpisov, t. j. odlišný právny názor, pretože ustanovenie § 75 ods. 1 písm. a) daňového poriadku sa vzťahuje len na skutkové otázky, nie na právne. Navyše poukazovaný rozsudok bol publikovaný v Úradnom vestníku Európskej únie dňa 14.12.2015, teda znova by nebola dodržaná subjektívna šesťmesačná lehota,

II. Konanie na správnom súde

Z obsahu preskúmavaného rozhodnutia je zrejmé, že žalovaný sa v súlade s § 63 ods. 5 daňového poriadku zameral na skutočnosti, ktoré boli podkladom pre vydanie jeho rozhodnutia, vysporiadal sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu relevantnými pre posúdenie dôvodnosti návrhu na obnovu konania a uviedol tiež, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých rozhodoval, · nedôvodná bola aj námietka nulity preskúmavaného rozhodnutia, ktorú žalovaný posúdil

Zákonodarca nepochybne nerozčleňoval daňový úrad pridaním jeho pobočiek navonok, ale smerom dovnútra. Preto aj pracovníci pobočky daňového úradu, hoci vykonávajú svoju činnosť na adrese odlišnej od adresy sídla daňového úradu, tak konajú ako oprávnené úradné osoby daňového úradu. Uvedenie dodatku „pobočka.

O podaní návrhu na obžalobu žalobca nepochybne vedel už 24.11.2016, kedy návrh na podanie obžaloby predložil správnemu súdu, a to Krajskému súdu v Prešove. Tvrdenie žalobcu, že sa o podaní obžaloby dozvedel až z písomnej odpovede OR PZ Humenné zo dňa 13.06.2018 preto nezodpovedá zistenému skutkovému stavu, a preto nemohlo obstáť.

Navyše ani ohľadom tejto skutočnosti nebola dodržaná subjektívna lehota na povolenie obnovy konania, nakoľko rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C 277/14 bol publikovaný v Úradnom vestníku Európskej únie dňa 14.12.2015, · považoval za podstatné vyjadriť sa k žalobcom do súdneho spisu doloženého rozhodnutia NS SR sp. zn. 1Vs/1/2020. V tomto rozhodnutí sa rieši hmotnoprávne posúdenie samotnej veci, teda nároku na odpočet DPH, ktoré má význam pre tie spory, ktoré ešte nie sú ukončené. Avšak v tomto prejednávanom prípade súd neriešil otázku odpočtu DPH, ale posudzoval, či správne vydal správca dane procesné rozhodnutie o zamietnutí návrhu na povolenie obnovy konania, a či je toto rozhodnutie zákonné. Z tohto dôvodu neprihliadol na žalobcom predložené rozhodnutie Veľkého senátu NS SR.

5. Žalobca (sťažovateľ) podal proti rozsudku kasačnú sťažnosť z dôvodu, že správny súd nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 440 ods. 1 písm. f) a g) SSP. 6. Kasačnú sťažnosť odôvodnil nasledovne: · správny súd sa v prejednávanej veci nesprával ako objektívny a nestranný verejný orgán, ale ako ochranca daňových orgánov, keď zjavné závažné nezákonnosti týchto orgánov bagatelizoval, prípadne sa nimi vôbec nezaoberal alebo ich vyhodnotil v úplnom rozpore so skutočnosťou, čo má za následok nesprávne právne posúdenie celej veci, · zopakoval svoju predošlú argumentáciu k skutočnosti, ktorá má zakladať dôvodnosť obnovy konania - Písomnej odpovede na výzvu vydanej Okresným riaditeľstvom PZ v Humennom č. ČVS: ORP-305/2-VYS-HE-2015 z 13.06.2018. Týmto dôkazom je práve preukázané, že tovar dodala tá istá spoločnosť, ktorá vystavila aj faktúry, teda spoločnosť AGRODREVO s.r.o. Správny súd sa v napadnutom rozhodnutí s uvedeným nijako nevysporiadal, ale len zopakoval to, čo uvádzal žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí, · subjektívna lehota na podanie návrhu na obnovu konania bola dodržaná, pretože ide o takú skutočnosť, o ktorej žalobca predtým nevedel a dozvedel sa o nej až z protokolu z daňovej kontroly, teda dňa 25.06.2018, · správca dane vyzýval orgány činné v trestnom konaní na predloženie dokladov, čo svedčí o tom, že správca dane vedel o trestnom stíhaní pána D., ale tieto skutočnosti nám nikdy neoznámil. Tým je preukázané, že nezisťoval riadne skutkový stav, ako aj, že nepostupoval v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom, čím porušil základné práva daňového subjektu. Už len tieto skutočnosti sú dôvodom na obnovu konania. Uvedené zároveň znamená, že ide o novú skutočnosť, o ktorej žalobca nemohol vedieť a ktorá je podstatná pre rozhodnutie vo veci samej, · pobočka daňového úradu nie je orgánom finančnej správy a zákon jej ani nedovoľuje konať ako samostatný verejný orgán, preto nemôže ani vydávať žiadne rozhodnutia. Prvostupňové rozhodnutie vydané vo vyrubovacom konaní v tejto veci je nulitné, t. j. nevyvolávajúce žiadne právne účinky, pretože bolo vydané niekým neexistujúcim. Pobočka daňového úradu nemá žiadnu právnu subjektivitu a nemá ani vecnú kompetenciu v tejto veci konať a rozhodovať, · poukázal na rozhodnutie kasačného súdu sp. zn.: 1Sžfk/51/2017 zo dňa 18.05.2021, ktoré vydal na podklade rozhodnutia Veľkého senátu NS SR sp. zn.: 1Vs/l/2020 zo dňa 18.05.2021, a zrušil rozhodnutie vo veci týkajúcej sa toho istého dodávateľa, len iného odberateľa, a to spoločnosti SUNDERMANN s.r.o. Po zrušení rozhodnutí finančných orgánov už bol spoločnosti SUNDERMANN s.r.o. aj reálne vyplatený nadmerný odpočet, ktorý vznikol odpočítaním dane za nákupy tovaru od spoločnosti AGRODREVO s.r.o. 7. Pre vyššie uvedené dôvody žalobca navrhol zrušiť napadnutý rozsudok správneho súdu a vec mu vrátiť na ďalšie konanie podľa § 462 ods. 1 SSP.

9. Kasačný súd konštatuje, že kasačná sťažnosť je prípustná a bola podaná oprávnenou osobou včas v zmysle ustanovení § 439 ods. 1, § 442 a § 443 SSP. 10. Predmetom rozhodovacej činnosti kasačného súdu už bola právne a skutkovo obdobná vec totožných účastníkov konania. Kasačný súd v tejto obdobnej veci rozsudkom sp. zn. 4Sfk/21/2024 z 23.10.2024 zamietol kasačnú sťažnosť žalobcu proti rozsudku správneho súdu, pretože skutočnosti, ktorými žalobca odôvodnil návrh na obnovu konania nespĺňali predpoklady ustanovené v § 75 ods. 1 písm. a) daňového poriadku.

Skôr ako kasačný súd pristúpi k odôvodneniu svojho rozsudku, poukazuje na to, že odkaz sťažovateľa na rozhodnutie najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 1Vs/1/2020, resp. sp. zn. 1Sžfk/ 51/2017 je pre účely tohto konania irelevantný. Ako to sťažovateľovi ozrejmil už správny súd v odkazovanom rozsudku (konkrétne v bode 46. rozsudku sp. zn. PO-6S/60/2020), rozhodnutie najvyššieho súdu, na ktoré sa žalobca odvoláva aj v kasačnej sťažnosti, upravuje otázky týkajúce sa práva na odpočet DPH, neposkytuje odpoveď na právne otázky prezentované sťažovateľom v súvislosti s rozhodnutím orgánov verejnej správy ohľadom obnovy konania podľa Daňového poriadku (čo je predmetom tohto konania). V tomto zmysle je bez relevancie, že hmotnoprávny základ rozhodnutia sa viaže na spoločnosť AGRODREVO s. r. o., príp. na obchodovanie tejto spoločnosti so spoločnosťou SUNDERMANN s. r. o. Relevantným je to, že kým v tomto konaní sa preskúmava zákonnosť postupu a rozhodovania orgánov verejnej správy v súvislosti s tým, že sťažovateľov návrh na obnovu konania zamietli, rozhodnutia

v kasačnej sťažnosti konkrétne namietol a kvalifikovane vytkol ako nedostatok napadnutého rozsudku, k čomu kasačný súd pristúpi v ďalších bodoch tohto odôvodnenia. Pre úplnosť je však v tejto súvislosti zároveň potrebné uviesť, že správne súdne konanie sa (až na určité výnimky, medzi ktoré konanie v tejto veci nepatrí) riadi tzv. koncentračnou zásadou, a preto je primárne relevantná právna argumentácia účastníka konania obsiahnutá už v samotnej správnej žalobe, keď žalobné body, ako ani rozsah žaloby sa po uplynutí zákonnej lehoty určenej na realizáciu tohto úkonu meniť/rozširovať nemôžu (k tomu pozri § 183 SSP - „Žalobca môže rozšíriť správnu žalobu alebo doplniť správnu žalobu o ďalší žalobný návrh alebo o ďalšie žalobné body len v lehote ustanovenej na podanie žaloby.“). Prípadná nová argumentácia prezentovaná v rámci ústneho pojednávania na správnom súde (ak nebola zároveň obsiahnutá už v správnej žalobe), je potom bez relevancie.

konania. 78. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov potom kasačný súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok správneho súdu (v spojení s odkazovaným rozsudkom vo veci sp. zn. PO-6S/60/2020 zo dňa 14. novembra 2023) je vo všetkých otázkach - v rozsahu v kasačnej sťažnosti riadne vytknutých nedostatkov - primerane odôvodnený, resp. že parciálny nedostatok identifikovaný vyššie v tomto rozsudku nedopadá na správnosť výroku kasačnou sťažnosťou napadnutého rozsudku správneho súdu.

. . . 85. V kasačnej sťažnosti ďalej sťažovateľ namietal nesprávne vyhodnotenie nulity prvostupňového rozhodnutia. Poukázal na to, že skutočnosť, že vo veci konala a rozhodovala pobočka správcu dane, nie je formálnou vadou konania. V podstate sa má jednať o vážne pochybenie v tom zmysle, že konal a rozhodoval orgán, ktorý konať a rozhodovať nemal, keďže nemá právnu subjektivitu, a teda ani vecnú kompetenciu vydávať rozhodnutia.

vyššie. 87. Sťažovateľ v podstate zopakoval svoju argumentáciu zo správnej žaloby, vyslovil nesúhlas s právnym názorom správneho súdu, avšak v skutočnosti žiadnu konkurujúcu právnu interpretáciu k záverom správneho súdu k predmetnej otázke neposkytuje. Správny súd v napadnutom rozsudku jednoznačne poukázal na rozhodnutie najvyššieho súdu (sp. zn. 1Sžf/ 100/2016), kde tento nepovažoval za nezákonnosť rozhodnutia to, že v záhlaví rozhodnutia bol ako konajúci orgán uvedená pobočka správcu dane, keď prihliadal na to, že z vlastného textu, ako aj z ďalších formálnych atribútov rozhodnutia vyplýva, že je potrebné považovať takéto rozhodnutie za rozhodnutie správcu dane.

Má za to, že k tomu, aby bolo rozhodnutie zákonné, malo v ňom byť uvedené, že ho vydal Daňový úrad Prešov, Hviezdoslavova 7, 080 01 Prešov. Tvrdí, že ak konala pobočka, konal nepríslušný orgán. 89. Odhliadnuc od právnej argumentácie správneho súdu, ktorú kasačný súd považuje za správnu, a ktorú zhrnul v bode 14. tohto rozsudku, je potrebné poukázať na to, že úvodná časť prvostupňového rozhodnutia obsahuje špecifikáciu orgánu, ktorý rozhodnutie vydal ako „Daňový úrad Prešov“. Obdobne, aj vo výrokovej časti je uvedené, že návrh sťažovateľa na o povolenie obnovy konania zamietol prvostupňovým rozhodnutím „Daňový úrad Prešov“. Na konci rozhodnutia sa nachádza úradný odtlačok pečiatky Daňového úradu Prešov (bez špecifikácie pobočky) a rozhodnutie je podpísané B.. G. W., ktorá v čase vydania rozhodnutia zastávala funkciu „námestník riaditeľa daňového úradu“. Dokonca aj z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že toto je formulované na úrovni daňového úradu (napr. str. 6, predposledný odsek prvostupňového rozhodnutia: „V súlade s vyššie uvedeným, Daňový úrad

. .] Podstatné však podľa krajského súdu je, že žalobná námietka, podľa ktorej prvostupňové rozhodnutie vydala organizačná zložka správcu dane Daňového úradu Banská Bystrica, a to pobočka Zvolen, nemá oporu v obsahu preskúmavaných rozhodnutí. Prvostupňové rozhodnutia sú na hlavičkovom papieri organizačnej zložky Daňového úradu Banská Bystrica, pobočka Zvolen. Samotné rozhodnutie ale je označené nadpisom „Rozhodnutie“ a za nadpisom v súlade s § 63 ods. 3 Daňového poriadku pokračuje záhlavie rozhodnutia označením orgánu, ktorý rozhodnutie vydal textom „Daňový úrad Banská Bystrica na základe zákona č. 330/2011 Z. z.

. .].“. Rozhodnutia sú opatrené úradnou okrúhlou pečiatkou Daňového úradu Banská Bystrica so štátnym znakom. Z uvedeného je zrejmé, že prvostupňové rozhodnutia vydal správca dane Daňový úrad Banská Bystrica, preto nemohli obstáť námietky týkajúce sa nedostatku vecnej príslušnosti správcu dane.“.

Sťažovateľ uvádza, že podľa § 63 ods. 3 písm. a) Daňového poriadku musí rozhodnutie obsahovať „označenie orgánu, ktorý rozhodnutie vydal“. Zároveň však sám pod pojem „označenie orgánu“ subsumoval akoby zákonnú požiadavku vymedzenia sídla správcu dane. Takúto náležitosť však zákon v ustanovení § 63 ods. 3 písm. a) Daňového poriadku výslovne

Ak by preto aj kasačný súd akceptoval výklad sťažovateľa, že aj uvedenie adresy je zákonnou náležitosťou rozhodnutia (čo však zákon výslovne neurčuje), v okolnostiach súdenej veci by nepochybne išlo o formálnu vadu, pre ktorú právoplatné rozhodnutia orgánov verejnej správy nemajú byť zrušované (k tomu pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky - 4Sž/98-102/02 zo dňa 17. decembra 2002 „Rozhodnutie sa nezrušuje preto, aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné, či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka.“, podobne napr. 10Sžp/16/2013 zo dňa 28. mája 2014 a iné).

. .]“. Rozhodnutia správnych orgánov, ktoré sú predmetom prieskumu v tomto súdnom konaní, boli vydané počas účinnosti novej právnej úpravy organizácie orgánov finančnej správy, keď zákon č. 35/2019 Z. z. o finančnej správe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v ustanovení § 5 ods. 6 určuje, že „(6) Na zabezpečenie výkonu činnosti daňových úradov možno zriadiť pobočky daňového úradu a kontaktné miesta; pobočky daňového úradu a kontaktné miesta na návrh riaditeľa daňového úradu zriaďuje a zrušuje

95. V podmienkach súdenej veci má teda kasačný súd za preukázané, že vo veci konal orgán verejnej správy, ktorý bol príslušný na konanie a rozhodovanie. Naviac, ak by špecifikácia pobočky v záhlaví rozhodnutia (a naopak neuvedenie adresy správcu dane) malo predstavovať vadu rozhodnutia, ide o formálnu vadu, ktorá je opraviteľná zákonným postupom a nebolo by preto dôvodné kvôli tejto vade predmetné rozhodnutia správnych orgánov zrušovať (k tomu pozri aj bod 93. tohto rozsudku, resp. § 63 ods. 12 Daňového poriadku „(12) Orgán, ktorý rozhodnutie vydal, opraví na podnet účastníka konania alebo z vlastného podnetu chyby v písaní, počítaní, chýbajúce formálne náležitosti a iné zrejmé nesprávnosti v rozhodnutí a upovedomí o tom oznámením účastníka konania“).

97. Kasačný súd sa ďalším záverom obsiahnutým v napadnutom rozsudku nevenoval (a to najmä otázke zákonnosti, resp. správnosti záverov správneho súdu k druhému dôvodu návrhu na obnovu konania - rozsudok Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 22.10.2015 vo veci C-277/14 zo dňa 22. októbra 2015 vo veci PPUH Stehcemp sp. Florian Stefanek, Janina Stefanek, Jaroslav Stefanek proti Dyrektor Izby Skarbowej w Łódźi), keď tieto sťažovateľ v kasačnej sťažnosti nenamietal. 98. Vzhľadom na skutočnosť, že právna argumentácia sťažovateľa o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku v spojení s odkazovaným rozsudkom (a z dôvodu zvýšenia presvedčivosti súvisiacich právnych záverov aj čiastočne doplnená ďalšími úvahami kasačného súdu v tomto rozsudku) nebola dôvodná a rovnako neboli dôvodné ani námietky sťažovateľa ohľadom nesprávneho právneho posúdenia veci správnym súdom, najvyšší správny súd podanú kasačnú sťažnosť žalobcu ako nedôvodnú zamietol (§ 461 SSP).“

V. Záverečné zhodnotenie a odôvodnenie rozsudku v časti trov

12. S odkazom na závery citované v právnom posúdení kasačný súd nevzhliadol dôvodnosť kasačnej sťažnosti žalobcu a preto ju zamietol podľa § 461 SSP. 13. O nároku na náhradu trov konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP a § 168 SSP tak, že žiadnemu z účastníkov nepriznal nárok na náhradu trov kasačného konania. Žalobcovi nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznal z dôvodu neúspechu vo veci. Žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal, pretože to nie je možné spravodlivo požadovať napriek tomu, že bol v konaní úspešný. 14. Tento rozsudok prijal senát kasačného súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.